Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 604/2026
PDF · 225.37 KB
No categories available
I. ÚS 604/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , toho času v , zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Piešťanská 3, Trnava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 9/2024 z 10. februára 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 9/2024 z 10. februára 2026. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, a tiež si uplatňuje náhradu trov konania o ústavnej sťažnosti.
2. Z ústavnej sťažnosti a napadnutého uznesenia vyplýva, že Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. 2Nt/1/2021 z 22. januára 2024 zamietol sťažovateľov návrh zo 4. júna 2021 na povolenie obnovy konania (podaný spolu so spoluobvineným , pozn.) trestnej veci vedenej na špecializovanom súde pod sp. zn. BB-3T/12/2012, v ktorej bol rozsudkom špecializovaného súdu z 29. júna 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013 (právoplatným 27. apríla 2021) uznaný za vinného (spolu s , a , pozn.) z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy. Proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. 2Nt/1/2021 z 22. januára 2024 podal
sťažovateľ 2. marca 2024 sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.
II. Argumentácia sťažovateľa
3. Základnou námietkou sťažovateľa v jeho ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že výpoveď jeho spoluobvineného a spoluodsúdeného v rámci výsluchu na verejnom zasadnutí 22. januára 2024 v súvislosti s bližšie neuvedeným konaním mala obsahovať určité nové skutočnosti týkajúce sa vraždy . Návrh na povolenie obnovy konania sťažovateľa mal širší rozsah (keďže v ňom spochybňoval usvedčujúcu výpoveď svedka , novým dôkazom malo byť stotožnenie osoby vystupujúcej pod menom „ “ a zmena výpovede spoluodsúdeného ) ako jeho následná ústavná sťažnosť (v ktorej iba namietal ako sa súdy vysporiadali so zmenou výpovede ).
4. Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd hodnotiť argumentáciu sťažovateľa v jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu o (ne)povolení obnovy konania iba ako jeho nesúhlas so závermi prvostupňového súdu. Sťažovateľ takýto postup najvyššieho súdu považoval za arbitrárnosť a nezáujem zaoberať sa podstatou novej výpovede . Sťažovateľ zároveň nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, že ak bol výrok o vine sťažovateľa založený na výpovediach svedkov, ktorých spochybňoval nielen sťažovateľ, ale rovnako aj jeho spoluodsúdený , zmena výpovede nie je dôvodom na povolenie obnovy konania.
5. Sťažovateľ tvrdil, že sa na základe okolností z výpovede vedie iné trestné konanie (neuviedol síce aké, v nie celkom zrozumiteľnom kontexte iba uviedol konanie na Prezídiu Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúre, odbore Západ, Nitra ČVS: PPZ-271/NKA-ZA2-2022), z čoho následne vyvodil, že do úvahy pripadajú už teraz viaceré možnosti, ako mohlo dôjsť k usmrteniu , čo samo osebe je podľa názoru sťažovateľa dôvodom na povolenie obnovy konania, pretože nie je možné pripustiť takú aplikačnú prax, kde by orgány činné v trestnom konaní vychádzali iba z jednej alternatívy, ktorá môže byť vykonaním ďalších dôkazov vyvrátená.
6. V pôvodnom konaní zo skutkovej vety rozsudku špecializovaného súdu, pracoviska Banská Bystrica sp. zn. BB-3T/12/2012 z 29. júna 2012 podľa sťažovateľa vyplýva, že odsúdení (vrátane sťažovateľa) sa spolčili s a na účel vraždy , že si objednal u sťažovateľa vraždu , že zabezpečil zbraň na vraždu a iné, pričom podľa novej výpovede tento okrem iného uviedol, že s oslovili s požiadavkou na odstránenie , ktorý súhlasil a povedal, že by to urobil jeho bratranec z Macedónska. uviedol, že peniaze na likvidáciu nemal, tak požiadal , či by s ním do toho nešiel, a ten mu požičal na vraždu 50 000 eur, z ktorých 30 000 eur poslal po sťažovateľovi pre . Podľa sťažovateľa sa ale najvyšší súd týmito novými skutočnosťami nezaoberal, ale iba arbitrárne odkázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia.
7. Napokon sťažovateľ bez akéhokoľvek kontextu s už uvedenou argumentáciou, resp. bez vysvetlenia uviedol, že najvyšší súd mu mal v napadnutom uznesení vytknúť, že netrval
na výsluchu osoby označenej ako , keďže sa ho nepodarilo súdu viac ako rok a pol zabezpečiť na výsluch. Taktiež bez akéhokoľvek kontextu vyjadril sťažovateľ nespokojnosť s tým, že prvostupňový súd sa podľa jeho názoru vysporiadal s výpoveďou svedka znevažujúcim spôsobom, pričom neuviedol, čo považoval za znevažujúce ani ako to malo súvisieť s jeho argumentáciou.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny), práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a základného práva na osobnú slobodu (čl. 8 ods. 2 listiny) napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
9. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
10. Najvyšší súd v napadnutom uznesení odkázal na prvostupňové rozhodnutie, v ktorom špecializovaný súd konštatoval, že , jeden zo spoluodsúdených v pôvodnom konaní, sám neúspešný s návrhom na povolenie obnovy konania (uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. 5Nt/3/2020 z 15. februára 2021 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3Tost/15/2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. mája 2021) poskytol novú rozsiahlu výpoveď, ktorú však súdy nepovažovali za nový dôkaz, pretože neobsahovala žiadne také nové skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé naplniť zákonný predpoklad, že v spojení s inými skutočnosťami súdom už skôr známymi by mohli privodiť odsúdeným iné rozhodnutie o ich vine a treste. Špecializovaný súd doplnil, že svedok mal v pôvodnom konaní ako jeden z obžalovaných právo v rámci svojej obhajoby vypovedať alebo nevypovedať a uvádzať na svoju obranu čokoľvek, čo považoval za správne a vhodné. Pokiaľ v pôvodnom konaní nevypovedal o skutkových okolnostiach pravdivo a údajne pravdu vypovedal až s odstupom času po svojom právoplatnom odsúdení, nejde o žiadny nový dôkaz; navyše v pôvodnom konaní výrok o vine a treste odsúdených (resp. sťažovateľa) vôbec nebol vyvodený ani založený na výpovedi . Najvyšší súd k tomu doplnil, že uvedená zmena výpovede spoluodsúdeného neviedla ani k povoleniu obnovy konania vo vzťahu k jeho osobe ešte v roku 2021. Okrem toho najvyšší súd dodal, že hoci odsúdení (v tomto kontexte a sťažovateľ, pozn.) v odôvodnení sťažnosti tvrdili, že zmena výpovede pripúšťa viacero možností usmrtenia poškodeného , išlo v podstate iba o ich nesúhlas so závermi napadnutého uznesenia špecializovaného súdu. Špecializovaný súd totiž vysvetlil, že výrok o vine oboch odsúdených (sťažovateľa aj ) bol založený na výpovediach svedkov, ktorých spochybňovali oni samotní a rovnako aj ich spoluodsúdený ešte v pôvodnom konaní, pričom so všetkými týmito skutočnosťami sa súdy vysporiadali vo svojich rozhodnutiach, na čo špecializovaný súd extenzívne poukázal. Samotná zmena výpovede (hoci i aktuálne v procesnom postavení svedka, a nie spoluobvineného) preto nebola dôvodom na povolenie obnovy konania.
11. Najvyšší súd sa teda v napadnutom uznesení riadne a dostatočne zaoberal sťažovateľovou argumentáciou a rovnako relevantným spôsobom sa s ňou vysporiadal. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno považovať za arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené, naopak, ústavný súd ho považoval za ústavne konformné. Ústavný súd tu znova opakuje, čo už uviedol aj najvyšší súd v napadnutom uznesení, a to že odkazom na zmenu vo výpovedi svojho spoluodsúdeného sa sťažovateľ snažil spochybniť vierohodnosť výpovedí osôb, ktoré na rozdiel od výpovede viedli k jeho odsúdeniu, čím sa ale dôkladne a dôsledne zaoberali súdy v pôvodnom konaní, a preto nebolo potrebné, aby tieto okolnosti z pôvodného konania opakovali aj súdy rozhodujúce o jeho obnove konania. Zároveň najvyšší súd trefne podotkol, že zmena výpovede nepriniesla obnovu konania ešte pred piatimi rokmi ani samotnému . Argument sťažovateľa, že táto zmenená výpoveď viedla k inému trestnému konaniu, nemá podľa ústavného súdu žiadnu relevanciu k obnove konania, pretože trestné konanie v rovnakej veci môže byť obnovené iba po tom, čo príslušný súd povolí obnovu konania, čo sa ale nestalo ani na základe návrhu a ani na základe návrhu sťažovateľa. Sťažovateľ navyše nevedel identifikovať ani predmet a ani presné označenie trestného konania údajne vedeného v súvislosti so zmenenou výpoveďou , v tomto kontexte nebolo úlohou súdov rozhodujúcich o jeho návrhu na povolenie obnovy konania proaktívne zisťovať stav iných nesúvisiacich trestných konaní a ani dopĺňať, resp. opravovať v tomto smere sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania. Ústavný súd tu podotýka, že sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti (z 5. mája 2026) uviedol spisovú značku Národnej kriminálnej agentúry, odboru Západ, Nitra ČVS: PPZ-271/NKA-ZA2-2022, Národná kriminálna agentúra ale ukončila svoju činnosť ešte k 31. augustu 2024.
12. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti opakovane zdôraznil, že nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, no ústavný súd v tomto smere zdôrazňuje, že do základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom.
13. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
14. Ústavný súd na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím na svoju judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa týkajúcu sa porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
15. Sťažovateľ okrem základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie namietal aj porušenie základného práva na osobnú slobodu (ktoré podriadil iba pod čl. 8 ods. 2 listiny). Túto časť svojej ústavnej sťažnosti ale sťažovateľ napriek tomu, že bol zastúpený advokátom, žiadnym spôsobom nezdôvodnil. Ústavný súd pripomína, že sťažovateľ si na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu odpykáva trest odňatia slobody na doživotie, teda celkom zjavne je pozbavený osobnej slobody spôsobom ustanoveným zákonom, preto bez ďalšieho vysvetlenia, resp. bez akejkoľvek relevantnej argumentácie nebolo možné predpokladať porušenie čl. 8 ods. 2 listiny.
16. Napokon ústavný súd ešte dopĺňa, že neurčité výhrady sťažovateľa k svedkovi , resp. k hodnoteniu výpovede svedka zo strany prvostupňového súdu nemohli efektívne spochybniť závery v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, pretože nemali žiadnu súvislosť s jeho argumentáciou, resp. sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti vôbec nevysvetlil, ako mal najvyšší súd pochybiť, čo sa týka svedka , resp. hodnotenia výpovede svedka .
17. Ústavný súd teda musel vzhľadom na už uvedené konštatovať, že ústavná sťažnosť sťažovateľa, ktorý je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, je v tejto časti (namietané porušenie čl. 8 ods. 2 listiny, svedok , hodnotenie výpovede ) nedostatočná, pretože jej chýba relevantné odôvodnenie [§ 43 ods. 1 v spojení s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde], čo predstavuje nedostatok zakladajúci dôvod na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku náležitostí ustanovených zákonom (podobne III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, I. ÚS 291/2017, IV. ÚS 91/2018). Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je v tomto konkrétnom prípade teda podstatná najmä požiadavka plynúca z § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, a to požiadavka relevantnej ústavnoprávnej argumentácie (konkrétne skutkové a právne dôvody) namietaného porušenia práv, ako aj z § 45 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 tohto zákona neustanovuje inak.
18. V súvislosti s uvedenými nedostatkami a ich rozsahom ústavný súd pripomína, že ich nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 77/08, III. ÚS 357/2010, I. ÚS 547/2016, I. ÚS 432/2016). Vzhľadom na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa netýkalo len formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale jej esenciálnych obsahových náležitostí (absencia relevantného odôvodnenia ústavnej sťažnosti), ústavný súd sťažovateľa nevyzýval na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti (m. m. II. ÚS 58/2019, I. ÚS 346/2019, I. ÚS 351/2019).
19. Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona o ústavnom súde a zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).
20. Podľa § 18 ods. 2 zákona o advokácii advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Ako už bolo uvedené, osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
22. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ako ich špecifikoval v petite svojej ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu