Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 62 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (67)I. ÚS 346/2019
PDF · 471.32 KB
No categories available
I. ÚS 346/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2019 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vajdom,
Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11 Co 103/2018 z 26. februára 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 103/2018 z 26. februára 2019 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola
stranou v konaní vedenom Okresným súdom Námestovo (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 7 C 5/2015 v procesnom postavení žalovanej, proti ktorej sa (ďalej
len „žalobca“) domáhal zaplatenia sumy 25 000 € s príslušenstvom. Rozsudkom
sp. zn. 7 C 5/2015 z 20. septembra 2017 (ďalej len „rozsudok z 20. septembra 2017“)
okresný súd sťažovateľku zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi 22 106 € s úrokom
z omeškania (výrok I), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II) a sťažovateľke uložil
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 96 % (výrok III).
3. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu
z 20. septembra 2017 vo výroku I potvrdený ako vecne správny, vo výroku II nedotknutý
a vo výroku III o náhrade trov konania zrušený a vec v rozsahu zrušenia vrátená okresnému
súdu na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľka k požiadavke splnenia procesných podmienok konania
a rozhodovania o ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu,
proti ktorému nie je prípustný mimoriadny opravný prostriedok, nadobudol právoplatnosť
25. apríla 2019, takže ústavná sťažnosť bola podaná včas.
5. Porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka odôvodňuje
porušením princípu rovnosti zbraní ako súčasti práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny
proces.
6. S odkazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo veci Milatová proti Českej republike (sťažnosť č. 61811/00, rozsudok z 21. 6. 2005, bod
59) sťažovateľka konštatuje, že možnosť nahliadnutia do súdneho spisu dostatočným
spôsobom negarantuje právo na kontradiktórne súdne konanie. Vychádzajúc z premisy,
podľa ktorej nahliadnutie do spisu je právom, a nie povinnosťou, sťažovateľka upriamuje
pozornosť na odôvodnenie citovaného rozhodnutia ESĽP, podľa ktorého právo
na nahliadnutie do súdneho spisu a možnosť vyhotovovať kópie písomných podaní
nekompenzujú nedoručenie stanoviska alebo dôkazu protistrany druhému účastníkovi
konania (už citovaný rozsudok vo veci Milatová proti Českej republike, bod 61).
7. Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že požiadavka kontradiktórnosti konania sa
v judikatúre ESĽP chápe formálne, „a preto sú súdy povinné doručovať všetky vyjadrenia
a stanoviská strán... konania bez ohľadu na ich obsah t. j. bez preskúmania ich relevantnosti
a dôvodnosti a možnosti ovplyvniť rozhodnutie súdu.“. Túto judikatúru si podľa
sťažovateľky osvojil aj ústavný súd (sp. zn. III. ÚS 220/2018).
8. S odkazom na právnu úpravu obsiahnutú v § 167 ods. 1 a 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“), podľa ktorej je povinnosťou vo veci konajúceho súdu doručiť
žalobu spolu s prílohami žalovanému do vlastných rúk a vyzvať žalovaného, aby sa
v stanovenej lehote k žalobe písomne vyjadril, sťažovateľka namieta, že jej okresný súd
a ani krajský súd „do dnešného dňa nedoručili žalobu žalobcu zo dňa 5.1.2015...
so všetkými prílohami. Môjmu advokátovi JUDr. Jánovi Vajdovi bolo dňa 25.8.2016
doručené uznesenie súdu prvej inštancie sp. zn. 7 C 5/2015 zo dňa 18.7.2016 a to bez žaloby
a bez akejkoľvek prílohy žaloby. Týmto uznesením súdu prvej inštancie som bola pritom
vyzvaná na vyjadrenie k podanej žalobe žalobcu, k pripojeniu listín na ktoré sa odvolávam
a na označenie dôkazov na preukázanie mojich tvrdení.“.
9. Aj napriek námietkam sťažovateľky týkajúcim sa porušenia zásady
kontradiktórnosti okresným súdom prezentovaných v písomnom podaní z 9. septembra
2016 a ústne na pojednávaniach konaných 19. júna 2017 a 20. septembra 2017 súd prvej
inštancie vo veci konal a vydal 20. septembra 2017 rozsudok. Krajský súd aj napriek
námietkam sťažovateľky o nedoručení žaloby a príloh k nej potvrdil výrok I rozsudku
okresného súdu z 20. septembra 2017, čím porušil princíp kontradiktórnosti konania.
10. Názor krajského súdu prezentovaný v bode 10 napadnutého rozsudku, podľa
ktorého sa procesné pochybenie súdu prvej inštancie konvalidovalo tým, že advokát
sťažovateľky si nechal vyhotoviť kópiu žaloby spolu s prílohami, je podľa sťažovateľky
nesprávny a formalistický a v konečnom dôsledku porušuje jej základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
11. S prihliadnutím na skutočnosť, že obsahovou súčasťou práva na spravodlivý
proces je uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené, sťažovateľka
namieta, že krajský súd sa „nevysporiadal so všetkými mojimi odvolacími dôvodmi.
Odporca sa vôbec nezaoberal mojou námietkou o tom, že žaloba žalobcu zo dňa 5.1.2015
nie je vlastnoručne podpísaná žalobcom. Podpis na žalobe nepatrí žalobcovi.“.
12. Podľa sťažovateľky sa krajský súd nevysporiadal ani s jej námietkou o tom,
že pre porušenie princípu kontradiktórnosti konania sa nemôžu použiť ustanovenia
o sudcovskej koncentrácii konania podľa § 153 CSP a ani ustanovenia Civilného sporového
poriadku o procesnom útoku a procesnej obrane.
13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je pre nevysporiadanie sa krajského súdu
so všetkými námietkami sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu nesprávny,
arbitrárny a nespĺňa požiadavku ústavnosti.
14. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu
na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľke prizná náhradu trov konania v sume 346,26 €.
II.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
17. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
19. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. V súlade s § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak má návrh na začatie konania
uvedený v § 42 ods. 2 písm. f) odstrániteľné nedostatky, môže ústavný súd vyzvať
navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil. Ak účastník konania v určenej
lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie konania odmietne.
21. Podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde musí ústavná sťažnosť
okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať konkrétne
skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho
základných práv a slobôd.
22. V súlade s § 124 in fine zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
23. V súlade s § 132 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon
na ochranu jeho základných práv a slobôd (odsek 2). Ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa (odsek 3).
III.
24. Predmetom konania vo veci ústavnej sťažnosti je rozhodovanie o sťažovateľkou
namietanom porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jej názoru nesprávny,
arbitrárny a nespĺňa požiadavku ústavnosti. V konkrétnostiach zdôrazňuje, že krajský súd
aj napriek jej námietkam o nedoručení žaloby a príloh k nej potvrdil výrok I rozsudku
okresného súdu z 20. septembra 2017, čím porušil princíp kontradiktórnosti konania.
Namieta ďalej, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými jej uvádzanými námietkami,
a osobitne argumentuje, že krajský súd sa nezaoberal jej námietkou o tom, že žaloba
žalobcu nie je ním vlastnoručne podpísaná, a ani námietkou o nemožnosti aplikácie
ustanovení Civilného sporového poriadku o sudcovskej koncentrácii konania, procesnom
útoku a procesnej obrane.
25. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti, resp. návrhu na rozhodnutie o ústavnej
sťažnosti napadla rozhodnutie odvolacieho súdu ako celok. Ako to z citovaných častí
obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľka svojou skutkovou a právnou
argumentáciou brojí proti meritórnemu výroku I rozhodnutia odvolacieho súdu. K výrokom
II a III, ktoré v návrhu na rozhodnutie o ústavnej sťažnosti rovnako napáda, však akákoľvek
argumentácia odôvodňujúca ňou namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru absentuje. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť sa ústavný súd zaoberal namietanou
ústavnou neudržateľnosťou jednotlivých výrokov napadnutého rozsudku krajského súdu
osobitne.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom I napadnutého rozsudku krajského súdu
26. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v už
citovanom čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom
porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými sťažnosťami, ak sa
sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich
práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,
27. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 132 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04,
28. Ústavný súd štandardne vychádza z názoru, že na skúmanie prípustnosti návrhu
na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti
navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných
zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite
návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom
ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03).
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide
o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.
Následkom toho sa ústavný súd pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade
obmedzuje, avšak pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
vždy povinný preskúmať svoju vlastnú právomoc z hľadiska, či tejto právomoci
nepredchádza právomoc iného súdu, ktorý by bol oprávnený sťažovateľovi poskytnúť
ochranu pred namietaným porušením ním označovaných základných práv a slobôd.
29. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
30. V § 420 CSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého stupňa
závažnosti, pre ktoré je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu v merite veci alebo
rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak
založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, prípadne ktorým sa rozhodlo
v merite veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej je pritom rozsudok, ktorým
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje, alebo mení [k tomu pozri aj bod
9.1 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3
Cdo 236/2016 z 19. januára 2017 publikovaného pod R 19/2017].
31. Výrokom I napadnutého rozsudku krajský súd, rozhodujúc v merite veci, potvrdil
výrok I rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 22 106 € s príslušenstvom.
32. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní a pod.
(pozri k tomu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017).
33. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je významný
subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle
tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto
procesnej vade skutočne došlo (k tomu pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 42/2017, 2 Cdo 20/2017, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7 Cdo 113/2017,
34. S prihliadnutím na skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateľky, ktorou
v zásade namieta porušenie princípov rovnosti strán a kontradiktórnosti zo strany v jej veci
konajúcich všeobecných súdov nedoručením žaloby a jej príloh v rozpore s § 167 ods. 1 a 2
CSP, ako aj nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu, a s prihliadnutím na skutočnosť,
že princípy rovnosti strán a kontradiktórnosti, ako aj právo na riadne odôvodnenie sú
obsahovou súčasťou práva na spravodlivý proces, ústavný súd konštatuje, že jeho
právomoci v konkrétnych okolnostiach veci predchádza právomoc najvyššieho súdu sa
predmetnou argumentáciou sťažovateľky (resp. jej tvrdením o vade zmätočnosti) zaoberať
a jej opodstatnenosť preskúmať.
35. Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej ústavnej
sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania pritom dopytom na okresnom súde zistil,
že sťažovateľka proti výroku I napadnutého rozsudku krajského súdu dovolanie nepodala.
Meritórne preskúmanie relevantnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky ústavným súdom
v situácii, keď nevyužila právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý jej
zákon účinne poskytoval, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla a mala, by bolo
porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom
a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o ústavných
sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 728/2016).
36. Sťažovateľka tiež ani netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie
v konkrétnych okolnostiach veci nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto
zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 132 ods. 3
37. Keďže v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľka, ktorá na podklade svojej
už citovanej argumentácie tvrdila, že v dôsledku v jej veci konajúcich súdov došlo
k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mala k dispozícii účinný opravný
prostriedok, a to dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP, je daná právomoc najvyššieho súdu sa
skutkovou a právnou argumentáciou zaoberať v dovolacom konaní.
38. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti
smerujúcej proti výroku I napadnutého rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu
neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
39. Pre úplnosť ústavný súd, akcentujúc závery rozsudku ESĽP vo veci Zvolský
a Zvolská v. Česká republika z 12. novembra 2002 (sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body
51, 53 a 54), poukazuje na právny názor, podľa ktorého sa lehota na podanie ústavnej
sťažnosti v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude v prípade
opätovného obrátenia sa na ústavný súd považovať za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu. V konkrétnych okolnostiach veci
sťažovateľky za predpokladu podania dovolania smerujúceho proti výroku I napadnutého
rozsudku krajského súdu by sťažovateľke plynula lehota na podanie opätovnej ústavnej
sťažnosti smerujúcej proti výroku I napadnutého rozsudku krajského súdu od doručenia
rozhodnutia o dovolaní (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010). V tejto súvislosti
ústavný súd odkazuje aj na znenie § 124 in fine zákona o ústavnom súde, ktoré už bolo
citované (bod 22 tohto uznesenia).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokmi II a III napadnutého rozsudku krajského súdu
40. Výrokom II napadnutého rozsudku krajského súdu bol výrok III rozsudku
okresného súdu z 20. septembra 2017 o nároku na náhradu trov konania zrušený a vec
v rozsahu zrušenia vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a výrokom III
napadnutého rozsudku krajského súdu bol výrok II rozsudku okresného súdu
z 20. septembra 2017, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, nedotknutý.
41. Ústavný súd konštatuje, že obligatórnou náležitosťou ústavnej sťažnosti podľa
§ 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde je povinnosť sťažovateľa uviesť konkrétne
skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa neho dôjsť k porušeniu jeho základných
práv a slobôd. Keďže ústavná sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie,
nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 123 ods. 1 písm. d)
zákona o ústavnom súde. Podľa názoru ústavného súdu za danej situácie neprichádzala
do úvahy výzva na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa § 56 ods. 3 zákona
o ústavnom súde vzhľadom na jeho kľúčovú povahu. Označené ustanovenie zákona slúži
na odstraňovanie najmä formálnych nedostatkov návrhu, avšak nie samotnej podstaty
návrhu.
42. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že označený nedostatok zákonom
ustanovených náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
43. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady.
44. Pretože ústavná sťažnosť v časti smerujúcej proti výrokom II a III napadnutého
rozsudku krajského súdu v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie
právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a to kvalifikované
odôvodnenie, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie náležitostí ustanovených zákonom
v súlade s § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
45. Nad rámec odôvodnenia tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatuje,
že z povahy veci sa samotné podanie ústavnej sťažnosti sťažovateľky proti výroku III
napadnutého rozsudku krajského súdu už na prvý pohľad javí ako minimálne nedôvodné,
a to s prihliadnutím na skutočnosť, že predmetom meritórneho prieskumu odvolacieho
konania nebol výrok II rozsudku okresného súdu z 20. septembra 2017, ktorým bola žaloba
žalobcu vo zvyšnej časti zamietnutá. Výrokom III napadnutého rozsudku krajský súd len
konštatoval, že výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci zamietnutia žaloby vo zvyšnej
časti zostáva nedotknutý, teda nezmenený, keďže proti nemu odvolanie ako riadny opravný
prostriedok podané nebolo. Navyše, samotný výrok II rozsudku okresného súdu
z 20. septembra 2017 bol vydaný v prospech sťažovateľky ako žalovanej, čo už len
z povahy veci vylučuje jeho ústavnoprávny prieskum vo vzťahu k sťažovateľke
ako subjektu ochrany základných práv a slobôd.
46. Vo výroku II napadnutého rozsudku krajského súdu bolo rozhodnutie súdu prvej
inštancie vo veci náhrady trov konania zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.
Z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku II nie je rozhodnutím,
ktorým by sa konanie vo veci náhrady trov konania skončilo, čo v zásade vylučuje
právomoc ústavného súdu v tomto procesnom štádiu vec náhrady trov konania z ústavno-
právneho hľadiska preskúmať. Sťažovateľka bude mať aj naďalej možnosť uplatniť si
ochranu svojich práv v konaní pred okresným súdom a následne prípadne aj v konaní
pred krajským súdom. Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla
ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej
právnej veci náhrady trov konania vydané, a to v prípade, ak dospeje k záveru,
že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jej ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo slobody.
IV.
47. Reflektujúc predbežné závery ústavného súdu obsiahnuté v časti III tohto
uznesenia, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom I
napadnutého rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2
písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde a v časti namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokmi II
a III napadnutého rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu nesplnenia náležitostí
ustanovených zákonom v súlade s § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
48. S prihliadnutím na uvedené bolo po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľkou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2019