Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 346/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2019 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vajdom,

Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 26. februára 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. februára 2019 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

stranou v konaní vedenom Okresným súdom Námestovo (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. v procesnom postavení žalovanej, proti ktorej sa (ďalej

len „žalobca“) domáhal zaplatenia sumy 25 000 € s príslušenstvom. Rozsudkom

sp. zn. z 20. septembra 2017 (ďalej len „rozsudok z 20. septembra 2017“)

okresný súd sťažovateľku zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi 22 106 € s úrokom

z omeškania (výrok I), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II) a sťažovateľke uložil

povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 96 % (výrok III).

3. Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu

z 20. septembra 2017 vo výroku I potvrdený ako vecne správny, vo výroku II nedotknutý

a vo výroku III o náhrade trov konania zrušený a vec v rozsahu zrušenia vrátená okresnému

súdu na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľka k požiadavke splnenia procesných podmienok konania

a rozhodovania o ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu,

proti ktorému nie je prípustný mimoriadny opravný prostriedok, nadobudol právoplatnosť

25. apríla 2019, takže ústavná sťažnosť bola podaná včas.

5. Porušenie základného práva zaručeného a práva zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka odôvodňuje

porušením princípu rovnosti zbraní ako súčasti práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny

proces.

6. S odkazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vo veci Milatová proti Českej republike (sťažnosť č. 61811/00, rozsudok z 21. 6. 2005, bod

59) sťažovateľka konštatuje, že možnosť nahliadnutia do súdneho spisu dostatočným

spôsobom negarantuje právo na kontradiktórne súdne konanie. Vychádzajúc z premisy,

podľa ktorej nahliadnutie do spisu je právom, a nie povinnosťou, sťažovateľka upriamuje

pozornosť na odôvodnenie citovaného rozhodnutia ESĽP, podľa ktorého právo

na nahliadnutie do súdneho spisu a možnosť vyhotovovať kópie písomných podaní

nekompenzujú nedoručenie stanoviska alebo dôkazu protistrany druhému účastníkovi

konania (už citovaný rozsudok vo veci Milatová proti Českej republike, bod 61).

7. Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že požiadavka kontradiktórnosti konania sa

v judikatúre ESĽP chápe formálne, „a preto sú súdy povinné doručovať všetky vyjadrenia

a stanoviská strán... konania bez ohľadu na ich obsah t. j. bez preskúmania ich relevantnosti

a dôvodnosti a možnosti ovplyvniť rozhodnutie súdu.“. Túto judikatúru si podľa

sťažovateľky osvojil aj ústavný súd (sp. zn. ).

8. S odkazom na právnu úpravu obsiahnutú v § 167 ods. 1 a 2 Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“), podľa ktorej je povinnosťou vo veci konajúceho súdu doručiť

žalobu spolu s prílohami žalovanému do vlastných rúk a vyzvať žalovaného, aby sa

v stanovenej lehote k žalobe písomne vyjadril, sťažovateľka namieta, že jej okresný súd

a ani krajský súd „do dnešného dňa nedoručili žalobu žalobcu zo dňa 5.1.2015...

so všetkými prílohami. Môjmu advokátovi JUDr. Jánovi Vajdovi bolo dňa 25.8.2016

doručené uznesenie súdu prvej inštancie sp. zn. zo dňa 18.7.2016 a to bez žaloby

a bez akejkoľvek prílohy žaloby. Týmto uznesením súdu prvej inštancie som bola pritom

vyzvaná na vyjadrenie k podanej žalobe žalobcu, k pripojeniu listín na ktoré sa odvolávam

a na označenie dôkazov na preukázanie mojich tvrdení.“.

9. Aj napriek námietkam sťažovateľky týkajúcim sa porušenia zásady

kontradiktórnosti okresným súdom prezentovaných v písomnom podaní z 9. septembra

2016 a ústne na pojednávaniach konaných 19. júna 2017 a 20. septembra 2017 súd prvej

inštancie vo veci konal a vydal 20. septembra 2017 rozsudok. Krajský súd aj napriek

námietkam sťažovateľky o nedoručení žaloby a príloh k nej potvrdil výrok I rozsudku

okresného súdu z 20. septembra 2017, čím porušil princíp kontradiktórnosti konania.

10. Názor krajského súdu prezentovaný v bode 10 napadnutého rozsudku, podľa

ktorého sa procesné pochybenie súdu prvej inštancie konvalidovalo tým, že advokát

sťažovateľky si nechal vyhotoviť kópiu žaloby spolu s prílohami, je podľa sťažovateľky

nesprávny a formalistický a v konečnom dôsledku porušuje jej základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

11. S prihliadnutím na skutočnosť, že obsahovou súčasťou práva na spravodlivý

proces je uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené, sťažovateľka

namieta, že krajský súd sa „nevysporiadal so všetkými mojimi odvolacími dôvodmi.

Odporca sa vôbec nezaoberal mojou námietkou o tom, že žaloba žalobcu zo dňa 5.1.2015

nie je vlastnoručne podpísaná žalobcom. Podpis na žalobe nepatrí žalobcovi.“.

12. Podľa sťažovateľky sa krajský súd nevysporiadal ani s jej námietkou o tom,

že pre porušenie princípu kontradiktórnosti konania sa nemôžu použiť ustanovenia

o sudcovskej koncentrácii konania podľa a ani ustanovenia Civilného sporového

poriadku o procesnom útoku a procesnej obrane.

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je pre nevysporiadanie sa krajského súdu

so všetkými námietkami sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu nesprávny,

arbitrárny a nespĺňa požiadavku ústavnosti.

14. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu

na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľke prizná náhradu trov konania v sume 346,26 €.

II.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

17. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

18. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

19. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. V súlade s ak má návrh na začatie konania

uvedený v § 42 ods. 2 písm. f) odstrániteľné nedostatky, môže ústavný súd vyzvať

navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil. Ak účastník konania v určenej

lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie konania odmietne.

21. Podľa musí ústavná sťažnosť

okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať konkrétne

skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho

základných práv a slobôd.

22. V súlade s in fine ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

23. V súlade s a ústavná sťažnosť je

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon

na ochranu jeho základných práv a slobôd (odsek 2). Ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa (odsek 3).

III.

24. Predmetom konania vo veci ústavnej sťažnosti je rozhodovanie o sťažovateľkou

namietanom porušení základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jej názoru nesprávny,

arbitrárny a nespĺňa požiadavku ústavnosti. V konkrétnostiach zdôrazňuje, že krajský súd

aj napriek jej námietkam o nedoručení žaloby a príloh k nej potvrdil výrok I rozsudku

okresného súdu z 20. septembra 2017, čím porušil princíp kontradiktórnosti konania.

Namieta ďalej, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými jej uvádzanými námietkami,

a osobitne argumentuje, že krajský súd sa nezaoberal jej námietkou o tom, že žaloba

žalobcu nie je ním vlastnoručne podpísaná, a ani námietkou o nemožnosti aplikácie

ustanovení o sudcovskej koncentrácii konania, procesnom

útoku a procesnej obrane.

25. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti, resp. návrhu na rozhodnutie o ústavnej

sťažnosti napadla rozhodnutie odvolacieho súdu ako celok. Ako to z citovaných častí

obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľka svojou skutkovou a právnou

argumentáciou brojí proti meritórnemu výroku I rozhodnutia odvolacieho súdu. K výrokom

II a III, ktoré v návrhu na rozhodnutie o ústavnej sťažnosti rovnako napáda, však akákoľvek

argumentácia odôvodňujúca ňou namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru absentuje. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť sa ústavný súd zaoberal namietanou

ústavnou neudržateľnosťou jednotlivých výrokov napadnutého rozsudku krajského súdu

osobitne.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom I napadnutého rozsudku krajského súdu

26. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v už

citovanom znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom

porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými sťažnosťami, ak sa

sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich

práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

).

27. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (m. m. ,

).

28. Ústavný súd štandardne vychádza z názoru, že na skúmanie prípustnosti návrhu

na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti

navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných

zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite

návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom

ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. , , ).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide

o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Následkom toho sa ústavný súd pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade

obmedzuje, avšak pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti podľa je

vždy povinný preskúmať svoju vlastnú právomoc z hľadiska, či tejto právomoci

nepredchádza právomoc iného súdu, ktorý by bol oprávnený sťažovateľovi poskytnúť

ochranu pred namietaným porušením ním označovaných základných práv a slobôd.

29. Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

30. V sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého stupňa

závažnosti, pre ktoré je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu v merite veci alebo

rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak

založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, prípadne ktorým sa rozhodlo

v merite veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej je pritom rozsudok, ktorým

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje, alebo mení [k tomu pozri aj bod

9.1 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3

Cdo 236/2016 z 19. januára 2017 publikovaného pod R 19/2017].

31. Výrokom I napadnutého rozsudku krajský súd, rozhodujúc v merite veci, potvrdil

výrok I rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 22 106 € s príslušenstvom.

32. Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa

vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň

znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany

sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní a pod.

(pozri k tomu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2017).

33. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa nie je významný

subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle

tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto

procesnej vade skutočne došlo (k tomu pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

, ).

34. S prihliadnutím na skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateľky, ktorou

v zásade namieta porušenie princípov rovnosti strán a kontradiktórnosti zo strany v jej veci

konajúcich všeobecných súdov nedoručením žaloby a jej príloh v rozpore s § 167 ods. 1 a 2

, ako aj nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu, a s prihliadnutím na skutočnosť,

že princípy rovnosti strán a kontradiktórnosti, ako aj právo na riadne odôvodnenie sú

obsahovou súčasťou práva na spravodlivý proces, ústavný súd konštatuje, že jeho

právomoci v konkrétnych okolnostiach veci predchádza právomoc najvyššieho súdu sa

predmetnou argumentáciou sťažovateľky (resp. jej tvrdením o vade zmätočnosti) zaoberať

a jej opodstatnenosť preskúmať.

35. Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej ústavnej

sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania pritom dopytom na okresnom súde zistil,

že sťažovateľka proti výroku I napadnutého rozsudku krajského súdu dovolanie nepodala.

Meritórne preskúmanie relevantnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky ústavným súdom

v situácii, keď nevyužila právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý jej

zákon účinne poskytoval, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla a mala, by bolo

porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom

a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o ústavných

sťažnostiach podľa ().

36. Sťažovateľka tiež ani netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie

v konkrétnych okolnostiach veci nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto

zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 132 ods. 3

.

37. Keďže v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľka, ktorá na podklade svojej

už citovanej argumentácie tvrdila, že v dôsledku v jej veci konajúcich súdov došlo

k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mala k dispozícii účinný opravný

prostriedok, a to dovolanie podľa , je daná právomoc najvyššieho súdu sa

skutkovou a právnou argumentáciou zaoberať v dovolacom konaní.

38. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti

smerujúcej proti výroku I napadnutého rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu

neprípustnosti podľa v spojení s .

39. Pre úplnosť ústavný súd, akcentujúc závery rozsudku ESĽP vo veci Zvolský

a Zvolská v. Česká republika z 12. novembra 2002 (sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body

51, 53 a 54), poukazuje na právny názor, podľa ktorého sa lehota na podanie ústavnej

sťažnosti v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude v prípade

opätovného obrátenia sa na ústavný súd považovať za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu. V konkrétnych okolnostiach veci

sťažovateľky za predpokladu podania dovolania smerujúceho proti výroku I napadnutého

rozsudku krajského súdu by sťažovateľke plynula lehota na podanie opätovnej ústavnej

sťažnosti smerujúcej proti výroku I napadnutého rozsudku krajského súdu od doručenia

rozhodnutia o dovolaní (porov. napr. , ). V tejto súvislosti

ústavný súd odkazuje aj na znenie in fine , ktoré už bolo

citované (bod 22 tohto uznesenia).

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokmi II a III napadnutého rozsudku krajského súdu

40. Výrokom II napadnutého rozsudku krajského súdu bol výrok III rozsudku

okresného súdu z 20. septembra 2017 o nároku na náhradu trov konania zrušený a vec

v rozsahu zrušenia vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a výrokom III

napadnutého rozsudku krajského súdu bol výrok II rozsudku okresného súdu

z 20. septembra 2017, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, nedotknutý.

41. Ústavný súd konštatuje, že obligatórnou náležitosťou ústavnej sťažnosti podľa

je povinnosť sťažovateľa uviesť konkrétne

skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa neho dôjsť k porušeniu jeho základných

práv a slobôd. Keďže ústavná sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie,

nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 123 ods. 1 písm. d)

. Podľa názoru ústavného súdu za danej situácie neprichádzala

do úvahy výzva na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa § 56 ods. 3 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na jeho kľúčovú povahu. Označené ustanovenie zákona slúži

na odstraňovanie najmä formálnych nedostatkov návrhu, avšak nie samotnej podstaty

návrhu.

42. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že označený nedostatok zákonom

ustanovených náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup

slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

43. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky

právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady.

44. Pretože ústavná sťažnosť v časti smerujúcej proti výrokom II a III napadnutého

rozsudku krajského súdu v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie

právomoci ústavného súdu ustanovuje a , a to kvalifikované

odôvodnenie, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky

ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie náležitostí ustanovených zákonom

v súlade s .

45. Nad rámec odôvodnenia tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatuje,

že z povahy veci sa samotné podanie ústavnej sťažnosti sťažovateľky proti výroku III

napadnutého rozsudku krajského súdu už na prvý pohľad javí ako minimálne nedôvodné,

a to s prihliadnutím na skutočnosť, že predmetom meritórneho prieskumu odvolacieho

konania nebol výrok II rozsudku okresného súdu z 20. septembra 2017, ktorým bola žaloba

žalobcu vo zvyšnej časti zamietnutá. Výrokom III napadnutého rozsudku krajský súd len

konštatoval, že výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci zamietnutia žaloby vo zvyšnej

časti zostáva nedotknutý, teda nezmenený, keďže proti nemu odvolanie ako riadny opravný

prostriedok podané nebolo. Navyše, samotný výrok II rozsudku okresného súdu

z 20. septembra 2017 bol vydaný v prospech sťažovateľky ako žalovanej, čo už len

z povahy veci vylučuje jeho ústavnoprávny prieskum vo vzťahu k sťažovateľke

ako subjektu ochrany základných práv a slobôd.

46. Vo výroku II napadnutého rozsudku krajského súdu bolo rozhodnutie súdu prvej

inštancie vo veci náhrady trov konania zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku II nie je rozhodnutím,

ktorým by sa konanie vo veci náhrady trov konania skončilo, čo v zásade vylučuje

právomoc ústavného súdu v tomto procesnom štádiu vec náhrady trov konania z ústavno-

právneho hľadiska preskúmať. Sťažovateľka bude mať aj naďalej možnosť uplatniť si

ochranu svojich práv v konaní pred okresným súdom a následne prípadne aj v konaní

pred krajským súdom. Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla

ústavnou sťažnosťou podľa aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej

právnej veci náhrady trov konania vydané, a to v prípade, ak dospeje k záveru,

že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jej alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo slobody.

IV.

47. Reflektujúc predbežné závery ústavného súdu obsiahnuté v časti III tohto

uznesenia, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru výrokom I

napadnutého rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2

písm. d) v spojení s a v časti namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru výrokmi II

a III napadnutého rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu nesplnenia náležitostí

ustanovených zákonom v súlade s .

48. S prihliadnutím na uvedené bolo po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľkou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2019