Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 728/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Dagmar Valovičovou, Palisády 35, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených a 4 a

Slovenskej republiky v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I č. k. -121 z 2. júla 2014 a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -167 z 30. augusta 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. novembra 2016 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 4

a (ďalej len „“) v spojení s

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-121 z 2. júla 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -167 z 30. augusta

2016 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd svojím rozsudkom z 2. júla 2014 žalobu

sťažovateľa o zaplatenie 4 392,01 USD podanú proti obchodnej spoločnosti

– organizačná zložka

, pobočka zahraničnej banky so sídlom (ďalej len

„žalovaná“), v časti týkajúcej sa zaplatenia 2 % úroku z vkladu zastavil a vo zvyšnej časti

zamietol. Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania rozsudkom

z 30. augusta 2016 rozsudok okresného súdu z 2. júla 2014 potvrdil a žalovanej priznal

náhradu trov konania.

3. Sťažovateľ s poukazom na (ďalej len

„CSP“) zastáva názor, že v danej veci nemohol podať dovolanie, keďže výška žalovanej

sumy, ktorá je predmetom súdneho konania, nedosahuje desaťnásobok „minimálnej mzdy

podľa nariadenia vlády č. v roku 2016 činí 4.050 €“. Sťažovateľ v sťažnosti

ďalej uvádza, že je vo verejnom záujme zaujať stanovisko k otázke, či „zákonom

ustanovenú právnu domnienku správnosti bankou vykonaných zápisov vo vkladnej knižke

(§ 781 ods. 2 Obč. zák.) možno vyvrátiť púhym účtovníctvom, vedeným jednou stranou

sporu bez akejkoľvek ingerencie alebo možnosti kontroly zo strany vkladateľa“. Podľa

názoru sťažovateľa konajúce súdy svojimi rozhodnutiami porušili princíp právnej istoty ako

jeden zo základných prvkov právneho štátu, keďže dali prednosť jednostranne a chybne

vedenému účtovníctvu pred zápisom vo vkladnej knižke, čím „zásadne zmenili obsah...

§ 781 ods. 2 Obč. zák.. Podľa týchto rozhodnutí poradie domnienky je najprv účtovníctvo,

potom zápis vo vkladnej knižke. Ale také poradie § 781 ods. 2 Obč. zák., neustanovuje.

Ak vkladná knižka nemá dostatočnú dôkaznú silu, sú ohrozené v svojej právnej istote

desaťtisíce vkladateľov.“.

4. Sťažovateľ súčasne tvrdí porušenie procesných predpisov, ktoré zasiahlo princíp

rovnosti účastníkov v konaní tým, že sa nemohol reálne vyjadriť k rozsiahlym listinným

dôkazom predloženým žalovanou na pojednávaní konanom 27. júna 2014, pričom o tejto

jeho námietke krajský súd vôbec nerozhodoval. Tým malo byť porušené jeho základné

právo zaručené . Sťažovateľ poukazujúc na absenciu relevantných dôkazov

vyjadruje nesúhlas so skutkovými závermi o chybnom konaní zamestnancov žalovanej pri

zadávaní údajov do bankového informačného systému. Podľa názoru sťažovateľa mu

bolo „nezákonným postupom súdu... znemožnené uplatňovať svoje nároky, skutkové

a právne tvrdenia s riadnou znalosťou veci“, pričom tvrdí, že okresný súd pojednával aj

v jeho 5-minútovej neprítomnosti, keď musel „zo zdravotných dôvodov (str. 4 štvrtý odsek

zápisnice z 2.7.2014) odísť. Ospravedlnená neprítomnosť na pojednávaní je dôvodom

na odročenie, krátka neprítomnosť na krátke ale veľmi dôležité prerušenie pojednávania,

inak nie je zachovaná rovnosť možností uplatňovať svoje práva ( , č. 47 ods. 3

SR). Krajský súd bol povinný túto procesnú chybu napraviť aj v vzhľadom

na výslovné ustanovenie , , ale nestalo sa tak. Tým súdy

opakovane a závažne porušili moje právo na spravodlivý proces ( SR).“. Podľa

sťažovateľa v konečnom dôsledku mal krajský súd znehodnotiť „odvolacie konanie na

púhu formalitu. Porušením podstaty práva na odvolacie konanie, nevytýčením odvolacieho

pojednávania a evidentným porušením súd veľmi vážne porušil ústavné

právo na spravodlivý proces podľa a 4 a SR.“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby takto rozhodol:

„Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. -121 z 2.7.2014

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. -167 z 30.8.2016 boli porušené

základné práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa a 4 SR

a základné právo účastníka na rovné postavenie v konaní podľa , oboje

v spojitosti s princípmi právneho štátu podľa SR.

Ústavný súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. -121 a rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. -167 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu

Bratislava I na nové konanie.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(mutatis mutandis , , , , ).

10. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

11. Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu z 2. júla 2014,

ústavný súd uvádza, že podliehal revíznej právomoci krajského súdu v rámci odvolacieho

konania, ktoré sťažovateľ podaním odvolania aj inicioval. Prieskum vykonaný ústavným

súdom by tak bol v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v ,

pretože jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského

súdu. Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného

súdu z 2. júla 2014 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25

ods. 2 .

12. V súvislosti s právomocou ústavného súdu sťažovateľ uvádza, že rozsudok

krajského súdu z 30. augusta 2016 nemohol v zmysle napadnúť

dovolaním, pretože predmet konania nedosahuje desaťnásobok minimálnej mzdy. Ústavný

súd sa však s uvedeným názorom sťažovateľa nestotožňuje, pretože predmetom

sťažovateľom napádaného konania bola žaloba o zaplatenie peňažnej sumy 4 391,01 USD

s príslušenstvom, ktoré malo vyplývať zo zmluvy o vklade uzavretej podľa § 778 a nasl.

medzi sťažovateľom ako fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní

zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti,

a žalovanou, ktorá ako pobočka zahraničnej banky konala v rámci svojej obchodnej alebo

podnikateľskej činnosti. Žalované plnenie tak vyplýva zo zmluvy, ktorá bola v zmysle § 52

uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom a ktorá sa preto

považuje za spotrebiteľskú bez ohľadu na právnu formu. V takom prípade je však dovolanie

prípustné už v prípade, ak by napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení

v sporoch s ochranou slabšej strany (medzi ktoré patria aj spotrebiteľské spory) prevyšoval

dvojnásobok minimálnej mzdy [ v spojení s a nasl. ].

13. Ústavný súd štandardne vychádza z názoru, že na skúmanie prípustnosti návrhu

na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti

navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných

zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite

návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom

ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, , ). V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie

prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. Následkom

toho sa ústavný súd pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade obmedzuje,

avšak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa je vždy povinný

preskúmať svoju vlastnú právomoc z hľadiska, či tejto právomoci nepredchádza právomoc

iného súdu, ktorý by bol oprávnený sťažovateľovi poskytnúť ochranu pred namietaným

porušením ním označovaných základných práv a slobôd.

14. Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. Podľa je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

16. V ustanovení sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého

stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj

uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných

vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný

prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená

na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, bez ohľadu na to, či sa o podstate odvolania

rozhodovalo alebo konanie o odvolaní bolo odvolacím súdom odmietnuté. Pokiaľ

sťažovateľ tvrdí, že mu postupom konajúcich súdov bolo znemožnené vyjadriť sa

k relevantným listinným dôkazom, resp. žalovanou produkovaným námietkam, potom

na posúdenie existencie tohto sťažovateľom signalizujúceho dovolacieho dôvodu podľa

má právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v dovolacom konaní, ktoré však sťažovateľ z v sťažnosti uvádzaných dôvodov

neinicioval. Zároveň sa žiada pripomenúť, že predovšetkým všeobecné súdy (a v zmysle

aj najvyšší súd v rámci dovolacieho konania) majú právomoc vykladať

zákony a zaujímať stanoviská k relevantným právnym otázkam v súkromnoprávnych

sporoch, akým je aj spor medzi sťažovateľom a žalovanou. Ústavný súd tak zastáva názor,

že sťažovateľ mal (a vzhľadom na to, že lehota dvoch mesiacov od doručenia rozsudku

krajského súdu na podanie dovolania ešte neuplynula, aj stále má) k dispozícii opravný

prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje a na ktorého použitie je podľa osobitných predpisov oprávnený.

17. Meritórne preskúmanie sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom v situácii, keď

nevyužil právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý mu zákon účinne

poskytuje, t. j. nepodal dovolanie, hoci ho podať mohol a mal, by bolo porušením princípu

subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou

všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

.

18. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol aj zvyšnú časť sťažnosti sťažovateľa smerujúcu proti rozsudku krajského súdu

z 30. augusta 2016 z dôvodu jej neprípustnosti (§ 25 ods. 2 v spojení § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde).

19. Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2016