Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 91/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2018 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Miroslava Duriša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Richardom Kováčom, Družstevná 23,

Horné Lefantovce, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a , ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. septembra 2017, ako aj postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. septembra 2017

(ďalej len „napadnutý rozsudok“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Sociálna poisťovňa - ústredie (ďalej len

„Sociálna poisťovňa“) rozhodnutím č. 40689-8/2012-BA z 12. decembra 2012 rozhodla, že

sťažovateľ má nárok na úrazovú rentu podľa a

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)

od 1. januára 2004 v sume 87,80 € mesačne, ktorá bude podliehať zvyšovaniu podľa

príslušných ustanovení tohto zákona, a že podľa § 293ao zákona o sociálnom poistení

sťažovateľ nemá nárok na úpravu výšky úrazovej renty.

Sťažovateľ označené rozhodnutie Sociálnej poisťovne napadol žalobou na Krajskom

súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn.

zo 6. mája 2013 (ďalej len „prvý rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie Sociálnej

poisťovne potvrdil.

Proti prvému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. januára 2015 tak, že rozsudok

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočného

odôvodnenia.

Krajský súd následne v poradí druhým rozsudkom sp. zn.

z 12. októbra 2015 (ďalej len „druhý rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie Sociálnej

poisťovne č. 40689-8/2012-BA z 12. decembra 2012 opätovne potvrdil.

Proti druhému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že ho potvrdil.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd sa odchýlil od svojho

skoršieho rozhodnutia v danej veci, ktorým zrušil prvý rozsudok krajského súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. K tomuto cituje z odôvodnení prvého a druhého rozsudku

krajského súdu a tvrdí, že odôvodnenia týchto rozsudkov sú „podobné“. Uvádza, že

z citovaných odôvodnení rozsudkov krajského súdu „je zrejmé“, že sa vôbec neriadil

závermi najvyššieho súdu vyjadrenými v zrušujúcom uznesení sp. zn.

z 29. januára 2015. Krajský súd v druhom rozsudku „uviedol v podstate rovnaké závery,

ktoré riadne neodôvodnil“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že všeobecné súdy nesprávne aplikovali § 293ao zákona

o sociálnom poistení. Z označeného ustanovenia «priamo nevyplýva, že „pravdepodobný

zárobok zohľadní vo výške 75 % minimálnej mzdy zamestnancov v pracovnom pomere

odmeňovaných mesačnou mzdou, ktorá platila k 31. decembru 2003“ sa má použiť

na občana, ktorý je evidovaný ako nezamestnaný».

Sťažovateľ tiež namieta, že ho Sociálna poisťovňa „svojvoľne ukrátila... na jeho

právach tým, že mu vypláca úrazovú rentu (náhradu za stratu na zárobku) nezákonne po

odpočítaní dane a na valorizáciu používa túto sumu“.

Napokon sťažovateľ tvrdí, že postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže

rozhodoval o ním podanom odvolaní viac ako 21 mesiacov.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. septembra 2017 č. k. 1So

1/2016-174 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. septembra 2017 č. k.

-174 sa zrušuje a vec sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vracia na ďalšia

konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10.000,- eur (slovom desaťtisíc eur)na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy

konania...“

II.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Ústavný súd už opakovane uviedol (, ), že ochrana ,

prípadne dohovorom zaručených práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(, , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia je taktiež právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť

bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie

rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym

otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi

inštančne nižších súdov [porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,

č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

Vzhľadom na okolnosti daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné poukázať

aj na povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť

orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy,

teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov. ).

Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku odchýlil od svojho

skoršieho rozhodnutia v danej veci, ktorým zrušil prvý rozsudok krajského súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Namieta tiež

nesprávnu aplikáciu § 293ao zákona o sociálnom poistení a skutočnosť, že ho Sociálna

poisťovňa „ukrátila... na jeho právach tým, že mu vypláca úrazovú rentu (náhradu za stratu

na zárobku) nezákonne po odpočítaní dane a na valorizáciu používa túto sumu“.

Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Krajský súd vo svojom druhom rozsudku uviedol: „Predmetom rozhodovania

preskúmavaným rozhodnutím odporkyne nebolo rozhodovanie o priznaní úrazovej renty,

ale jej úprava podľa § 293ao zákona.

Podľa § 293ao zákona o sociálnom poistení, ak pri určení výšky náhrady za stratu na

zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity, alebo čiastočnej

invalidity, ktorá sa podľa § 272 ods. 3 považuje za úrazovú rentu, alebo sa vypláca ako

úrazová renta podľa § 293o ods. 1, 2, sa zohľadnil počas trvania nezamestnanosti za

obdobie od 01. 01. 2004, pravdepodobný zárobok a nárok na výplatu tento úrazovej renty

má trvať aj po 31. 12. 2007, úrazová renta sa vypláca od splátky splatnej po 31. 12. 2007

v sume, v ktorej sa pravdepodobný zárobok zohľadní vo výške 75 % minimálnej mzdy

zamestnancov v pracovnom pomere odmeňovaných mesačnou mzdou, ktorá patrila k 31.12.

2003.

Ustanovenie § 293ao sa výlučne vzťahuje na prípady ak je poškodený po utrpení

pracovného úrazu evidovaný ako nezamestnaný. Preto ako zárobok dosahovaný

u poškodeného po pracovnom úraze sa zohľadňuje tzv. pravdepodobný zárobok, ktorý by

poškodený mohol dosiahnuť vzhľadom na svoju pracovnú schopnosť obmedzenú následkami

pracovného úrazu. Toto ustanovenie zároveň určuje, že pravdepodobný zárobok počas

trvania nezamestnanosti sa považuje suma zodpovedajúca 75 % min. mzdy zamestnancov

v pracovnom pomere odmeňovaných mesačnou mzdou, ktorá patrila k 31. 12. 2003.

Námietka navrhovateľa, aby bolo aplikované ustanovenie § 293ao na jeho prípad, je

právne irelevantná, pretože toto ustanovenie sa výlučne vzťahuje na prípady, ak je

poškodený po utrpení pracovného úrazu evidovaný ako nezamestnaný, čo navrhovateľ

nespĺňal, pretože on nebol nezamestnaný. Popri poberaní čiastočného invalidného

dôchodku pracoval na čiastočný pracovný úväzok.

Spornou medzi navrhovateľom a odporkyňou bola otázka, či náhrada za stratu na

zárobku, ktorá navrhovateľovi patrila do 31. 12. 2003 a ktorá je od 01. 01. 2004 úrazovou

rentou (§ 272 ods. 3 zákona č. 461/32003 Z. z.) má by vyjadrená vo výške v akej bola

k 31. 12. 2003 skutočne vyplácaná, teda po odpočítaní dane alebo vo výške zodpovedajúcej

výške zdanenej náhrady za stratu na zárobku.

Pripojené rozhodnutia OS v Prievidzi a KS v Trenčíne riešia iba dielčie nároky

poškodeného - navrhovateľa, na náhrady škody z pracovného úrazu za obdobie

od 01. 03. 1999 do 31. 01. 2001. Rozhodujúce je potvrdenie zamestnávateľa

, že k 31. 12. 2003 poukazovala

navrhovateľovi náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v sume

2.644,-Sk (87,80 eur).

Podľa § 272 ods. 3 o sociálnom poistení, náhrada za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti, alebo pri uznaní invalidity, alebo čiastočnej invalidity a náhrada

za stratu na zárobku, ktoré sa vyplácali do 31. 12. 2003 a nárok na ich výplatu trvá aj po

tomto dni sa považujú od 01. 01. 2004 za úrazovú rentu, a to v takej sume, v akej patrili do

31. 12. 2003.

Pokiaľ sa v citovanom ustanovení hovorí o sume v akej patrila do 31. 12. 2003, je

v danom prípade potrebné za túto sumu považovať sumu v akej bola náhrada za stratu

na zárobku vyplácaná alebo výška náhrady, ktorá mu k 31. 12. 2003 po zdanení patrila

a nebola medzi účastníkmi sporná. Táto náhrada sa vypláca vo výške, ktorá patrila

k 31. 12. 2003 aj po tomto dni.

Nemožno pritom stotožňovať úrazovú rentu priznanú podľa § 88 a § 89 zákona

č. , ktorá od 01. 01. 2004 dani z príjmu nepodlieha a náhradu za stratu

na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktorá sa podľa § 272 ods. 3 zákona

č. za úrazovú rentu iba považuje a ktorá dani z príjmu podlieha.

Preto krajský súd považoval rozhodnutie odporkyne o tom, že navrhovateľ má nárok

na úrazovú rentu podľa , a , za súladné rozhodnutie

so zákonom. V obdobných prípadoch zaujal takéto stanovisko aj odvolací súd

v rozhodnutiach 9So/l/2011 a .

Námietky navrhovateľa týkajúce sa prepočtu priemerného zárobku k 30. 06. 2003

súd považuje za neopodstatnené, pretože odporkyňa nemá túto povinnosť prepočítavať

výšku náhrady za stratu na zárobku vyplácanú k 31. 12. 2003, ale od 01. 01. 2004 preberá

od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu

pri pracovnom úraze, ktoré vznikli pred 26. 11. 1993 a nároky vzniknuté pred 01. 01. 2002

vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze.“

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

«Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou odporkyne, vychádzajúcou zo stanoviska

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 725/2003-1/41 zo dňa

08.12.2003, podľa ktorého sa suma úrazovej renty odo dňa 01.01.2004 podľa § 272 ods. 3

stanoví ako priemer náhrad za stratu na zárobku, ktoré budú

poškodenému vyplatené za rozhodujúce obdobie od 01.07.2003 do 31.12.2003.

Odvolací súd pritom vychádzal aj z rozsudku tunajšieho súdu pod sp. zn.

zo dňa 31.07.2009: „Podľa názoru odvolacieho súdu je možné akceptovať

stanovisko odporkyne, že ak by vzala v úvahu iba sumu náhrady za mesiac december, ako

transformovanú úrazovú rentu, táto by predstavovala 7198 Sk, čo by bolo pre navrhovateľa

nevýhodné. Preto postup podľa stanoviska MPSVaR z 8. decembra 2003 nie je v

neprospech navrhovateľa a týmto postupom nebol ukrátený na svojich právach. V danom

prípade odvolací súd vychádzal tiež z toho, že výšku vyplatenej náhrady straty na zárobku

v II. polroku 2003 ako celok ale ani v jednotlivých mesiacoch navrhovateľ preukázateľne

nenamietal a nežiadal jej súdne určenie. Vzhľadom na uvedené bolo možné považovať výšku

náhrady za stratu na zárobku za danú a navrhovateľovi patriacu k 31. decembru 2003

podľa príslušných ustanovení zákona a odporkyňa nepochybila, ak takú sumu vzala za

základ valorizácie k 1. januáru 2005 a následne k 1. júlu 2005, pričom netto náhrada za

stratu na zárobku bola transformovaná na úrazovú rentu a následne valorizovaná.“

V zmysle vyššie uvedeného evidenčného listu k spisu č. 4669/IV zo dňa 27.11.2003

bola navrhovateľovi vyplatená za mesiac december (rok 2003) náhrada za stratu na

zárobku vo výške 2478,- Sk, pričom postupom odporkyne (t. j. výpočtom priemernej sumy

vyplácanej za rozhodné obdobie) bola k 01.01.2004 stanovená náhrada za stratu na

zárobku v sume 2644,- Sk, teda v sume vyššej. Preto mal odvolací súd za to, že týmto

postupom navrhovateľ nebol ukrátený na svojich právach.

K spornej otázke, či má byť od 01.01.2004 navrhovateľovi vyplácaná úrazová renta

v sume rovnajúcej sa sume náhrady straty na zárobku pred alebo po odrátaní dane,

odvolací súd odkazuje jednak na závery tunajšieho súdu, vyjadrené vo vyššie citovanom

rozsudku, ako aj v rozsudkoch pod sp. zn. zo dňa 31.01.2012 a

zo dňa 24.04.2013.

Podľa náhrada za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada

za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá

aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili

do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane.

Do 31. decembra 2003 nebola náhrada za stratu na zárobku oslobodená od dane

z príjmov ( o dani z príjmov).

Pokiaľ sa v hovorí o „sume, v akej patrila do

31. decembra 2003“, je v danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu potrebné za túto

umu považovať sumu v akej bola náhrada za stratu na zárobku vyplácaná k 31. decembru

2003 po zdanení.

Keďže odporkyňa po 31. decembri 2003 vyplácala náhradu za stratu na zárobku ako

úrazovú rentu v sume rovnajúcej sa rozdielu výšky náhrady za stratu na zárobku

a príslušnej dane z tohto príjmu, aj odvolací súd považoval za súladné so zákonom

rozhodnutie z 12.12.2012, ktorým odporkyňa vyslovila, že navrhovateľ od 1. januára 2004

má nárok na úrazovú rentu v sume 87,80 € mesačne, ktorá bude podliehať zvyšovaniu

podľa príslušných ustanovení zákona.

Nemožno pritom stotožňovať úrazovú rentu, priznanú podľa §§ 88 a 89

, ktorá dani z príjmu nepodlieha, a náhradu za stratu na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti, ktorá sa podľa

za úrazovú rentu iba považuje, a ktorá dani z príjmu podlieha.

Zároveň k námietkam navrhovateľa odvolací súd dodáva, že krajský súd

v napadnutom rozsudku neuviedol, že úrazová renta, ktorá mu patrí podlieha dani

z príjmov.

Pokiaľ zákonodarca v ustanovení použil termín

„považuje sa“ znamená to, že náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti

je aj po 31. decembri 2003 naďalej náhradou za stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti; za úrazovú rentu upravenú v § a nasl. sa iba

považuje a to na účely jej ďalšej výplaty po 31. decembri 2003, na účely jej valorizácie

podľa , resp. úpravy jej výšky pri zmene pracovnej

schopnosti jej poberateľa podľa a

Požiadavku navrhovateľa o úpravu priemerného zárobku na náhradu za stratu

na zárobku, ktorý mu patril k 30.06.2003, považoval odvolací súd za nedôvodnú, nakoľko

odporkyňa nie je oprávnená znovu posudzovať nárok na náhradu za stratu na zárobku

a meniť jej výšku. Navyše výpočet priemernej sumy náhrady za stratu na zárobku

vyplácanej za rozhodné obdobie (júl až december 2003) odvolací súd nepovažuje za

posúdenie nároku na túto dávku, resp. zmenu jej výšky. Ide len o stanovenie jej priemernej

výšky za účelom zachovania nadobudnutých dávkových práv navrhovateľa.»

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení

s druhým rozsudkom krajského súdu konštatuje, že závery v ňom vyjadrené nemožno

označiť ako svojvoľné či arbitrárne. Najvyšší súd sa dôsledne zaoberal posúdením

ťažiskových námietok sťažovateľa a správne poukázal na nemožnosť aplikácie § 293ao

zákona o sociálnom poistení na vec sťažovateľa z dôvodu, že tento nebol po utrpení

pracovného úrazu evidovaný ako nezamestnaný, a tiež na rozdiel v právnej úprave medzi

náhradou za stratu na zárobku (do 31. decembra 2003) a úrazovou rentou a z toho

vyplývajúci odlišný spôsob ich zdaňovania, čo podporil aj odkazom na svoju judikatúru

(rozsudky vo veciach sp. zn. z 31. januára 2012 a sp. zn.

z 24. apríla 2013).

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľa sa obmedzuje

len na opakovanie jeho predchádzajúcej argumentácie pred krajským súdom a najvyšším

súdom a je výlučne výrazom jej odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, než aké

zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie

je ani oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. , ).

Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu,

ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť

vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ). Samotná skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným

(m. m. , ).

Sťažovateľ pred ústavným súdom tiež namieta, že rozsudok najvyššieho súdu je

neodôvodnený, pretože z jeho pohľadu sú odôvodnenia prvého a druhého rozsudku

krajského súdu „podobné“ a krajský súd v druhom rozsudku „uviedol v podstate rovnaké

závery, ktoré riadne neodôvodnil“. Časť sťažnosti týkajúcu sa takto formulovanej námietky,

ktorej chýba akékoľvek bližšie ústavnoprávne relevantné odôvodnenie, je z pohľadu

ústavného súdu tiež potrebné odmietnuť, a to najmä v situácii, keď je sťažovateľ v konaní

pred ústavným súdom kvalifikovane zastúpený advokátom (, ,

). Takto formulované odôvodnenie sťažnostnej námietky pri absencii

dôvodov majúcich ústavný rozmer totiž vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri

uplatnení námietky o porušení základných práv (pri zastúpení kvalifikovaným právnym

zástupcom) v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. ,

, , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti a taktiež z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (§ 25

ods. 2 ).

Namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd o ním podanom odvolaní rozhodoval viac ako 21

mesiacov, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru

Ústavný súd k tejto časti sťažnosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej

zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj

z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už o sťažnosti podľa označený všeobecný súd meritórne

rozhodol pred jej podaním (), a preto už k namietanému porušovaniu týchto

práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať

(m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je totiž

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do

základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti

č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že najvyšší súd v čase podania sťažnosti

na ústavnom súde už o sťažovateľom podanom odvolaní právoplatne rozhodol napadnutým

rozsudkom, ktorého právne závery sťažovateľ v časti svojej sťažnosti aj napáda.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v čase, keď najvyšší

súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu v sťažnosti

označených práv jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd túto časť sťažnosti

v súlade s odmietol ako zjavne neopodstatnenú

(obdobne pozri , , ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, sa ústavný súd

už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2018