Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 384/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

, zastúpeného advokátom

Mgr. Romanom Tomanom, PhD., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky a svojich práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská

Bystrica sp. zn. zo 17. mája 2019 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. júna 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Tomanom,

PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný

súd“) sp. zn. zo 17. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie

špecializovaného súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. júna 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne trestne

stíhaný pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, 2 písm. d) a e)

a ods. 3 písm. b) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) s poukazom na , a a

písm. a) a iné zločiny a obzvlášť závažné zločiny.

3. Špecializovaný súd napadnutým uznesením podľa § 72 ods. 1 písm. b), § 79 ods. 3

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zo 6. mája 2019

doplnenú podaním z 15. mája 2019 a zároveň podľa § 72 ods. 1 písm. b), § 80 ods. 1

písm. c), ods. 2 s poukazom na c ods. 1 a

dohovoru väzbu sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Napokon rozhodol podľa , ,

s poukazom na c ods. 1 a dohovoru tak, že neprijal ponuku

na nahradenie väzby zložením peňažnej záruky.

4. Proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu podal sťažovateľ sťažnosť,

ktorú následne doplnil podaniami z 27. mája 2019, 29. mája 2019 a 5. júna 2019. Podaním

z 5. júna 2019 odoslaným najvyššiemu súdu 6. júna 2019 sťažovateľ vzniesol námietku

zaujatosti podľa proti celému senátu 3 T najvyššieho súdu.

Najvyšší súd napadnutým uznesením zo 6. júna 2019 sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Najvyšší súd prípisom z 11. júna 2019 oznámil sťažovateľovi, že námietka zaujatosti

z 5. júna 2019 bola najvyššiemu súdu podľa prezenčnej pečiatky doručená 7. júna 2019.

5. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že v súčasnom štádiu

konania je jeho väzba nedôvodná a nezákonná v zmysle , 2 a 5 a

ods. 3 a 4 dohovoru. Podľa sťažovateľa samotná skutočnosť, že proti nemu existuje

podozrenie zo spáchania trestného činu a bola na neho podaná obžaloba, nie je relevantným

dôvodom na dlhodobé trvanie väzby. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že jeho obvinenia stoja iba

na výpovediach spolupracujúcich osôb, ktoré svoje výpovede postupne upravovali, a orgány

činné v trestnom konaní nezískali objektívnejšie dôkazy o jeho vine, čím sa podľa

sťažovateľa výrazne oslabujú materiálne dôvody väzby. Relevancia a dostatočnosť dôvodov

na väzbu sa v čase mení, preto v aktuálnom rozhodovaní o väzbe nemohlo byť relevantné

poukazovať na predošlé – niekoľko mesiacov staré rozhodnutia.

6. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom väzby sťažovateľ uviedol:

K dôvodom väzby podľa sťažovateľ uvádza,

že jeho rodinné a priateľské väzby sa viažu na územie Slovenskej republiky. Sťažovateľ

ďalej argumentuje, že trestnému konaniu sa nikdy nevyhýbal, ale stále spolupracoval

s orgánmi činnými v trestnom konaní. Sťažovateľ nesúhlasí s tým, aby bola nehnuteľnosť

v vo vlastníctve obchodnej spoločnosti, ktorej bol sťažovateľov brat konateľom

a jediným spoločníkom, označovaná ako úkryt. Predmetná nehnuteľnosť slúžila na výkon

podnikania, a „tak je to v rozpore s akoukoľvek zdravou logikou skrývať sa na vlastnej

verejne známej adrese.“. Sťažovateľ ďalej uvádza, že u neho a ani u jeho brata neboli

zaistené falošné doklady. Závery o úkryte a o existencii falošných dokladov sú založené

na výpovedi kajúcnika, ktorú možno hodnotiť ako účelovú. Zároveň existujú dôkazy,

z ktorých vyplýva, že sťažovateľ a jeho brat sa voľne pohybovali v , preto ich pobyt

nemožno hodnotiť ako ukrývanie sa.

K dôvodom väzby podľa sťažovateľ

poukazuje na to, že sa „sa nikdy nedopustil marenia alebo ovplyvňovania prebiehajúceho

trestného konania“. Z objavenej SD karty má vyplývať, že obžalovaní údajne chceli

podplatiť poškodeného v inej trestnej veci. Podľa sťažovateľa neexistuje taká nahrávka,

z ktorej by vyplývalo, že by sa mal usilovať o ovplyvňovanie alebo pôsobenie na akúkoľvek

stranu alebo účastníka konania. Sťažovateľ poukazuje aj na výpovede spoluobvinených

, a , ktorí na hlavnom pojednávaní vyvrátili

tvrdenie, že ich sťažovateľ mal ovplyvňovať. Títo spoluobvinení nepotvrdili ani tvrdenia,

že sťažovateľ spolu s jeho bratom si vynucovali disciplínu násilím a hrozbou

bezprostredného násilia. Podľa sťažovateľa „nestačí samo podozrenie z kolúzneho

správania sa obvineného“. Obdobne záver špecializovaného súdu, «že ihneď po zadržaní

jedného z dílerov drog spolu s obžalovaným stotožnili svedkov, ktorí

proti nim vypovedali a nižšie postaveným členom skupiny mali vydať pokyn, aby týchto

„vybavili“...», je bez opory, keďže uvedené poprel.

K dôvodom väzby podľa sťažovateľ tvrdí,

že súdy sa v tejto časti obmedzili iba na všeobecné konštatovanie s odkazom na charakter,

závažnosť, rozsiahlosť a intenzitu trestnej činnosti, ktorá je sťažovateľovi kladená za vinu.

Sťažovateľ uvádza, že mal legálny zdroj príjmov z podnikania v obchodných

spoločnostiach, v ktorých bol jeho brat konateľom.

7. Sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenia obsahujú „stereotypnú formuláciu

odôvodnenia väzobných dôvodov... opakujúcu sa už tretím rokom, pričom súdy sa už ani

neunúvajú väzobné dôvody riadne odôvodniť.“. Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého

uznesenia žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou, ktorá

spochybňovala existenciu väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného

poriadku. Napadnuté uznesenie preto podľa sťažovateľa nie je vyčerpávajúce a presvedčivé,

je nepreskúmateľné, pretože najvyšší súd v odôvodnení vôbec nepreukázal, že je daný

niektorý z dôvodov väzby podľa . Sťažovateľ poukazuje aj

na právne závery ústavného súdu v náleze sp. zn. z 11. októbra 2001

týkajúce sa podmienok väzby.

8. Okrem námietok proti nevyhoveniu jeho žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ

vo svojej ústavnej sťažnosti vytýkal konajúcim súdom aj okolnosti, ktoré priamo nesúvisia

s rozhodovaním súdov o prepustení sťažovateľa z väzby. Sťažovateľ v prvom rade vyjadril

podozrenie, že došlo k porušeniu práva na dôvernú komunikáciu s advokátom.

Dňa 4. februára 2019 odoslal korešpondenciu

advokátovi, ktorý bol substitučne splnomocnený jeho obhajcom, a do tejto korešpondencie

bolo nazreté. Sťažovateľova korešpondencia bola predmetom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

. Podľa sťažovateľa neobstojí argument špecializovaného súdu, že Mgr. Roman

Toman, PhD., v čase kontroly korešpondencie nebol jeho obhajcom, keďže ako substitučný

zástupca obhajcu legitímne plnil funkciu obhajcu.

Sťažovateľ tiež namieta zásah do práva na dôverný rozhovor s právnym zástupcom,

„a to spôsobom odposluchu priestorov, ktoré sú k dispozícii v

na konzultačné návštevy s obhajobou a tiež odposluchom telefónneho zariadenia,

ktoré sú k dispozícii v na telefonické spojenie so svojou

obhajobou.“. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s týmto podozrením,

preto porušil aj základné právo sťažovateľa na obhajobu. V tomto smere sťažovateľ

poukazuje na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Sťažovateľ napokon namieta, že celý senát najvyššieho súdu 3 T je proti nemu

zaujatý. Sťažovateľ podal námietku zaujatosti z 5. júna 2019 na poštovú prepravu

6. júna 2019 proti celému senátu 3 T najvyššieho súdu. Počas nazretia do súdneho spisu

5. júna 2019 sťažovateľ nazrel aj do písomnosti na č. l. 15285, z ktorej odvodzuje svoju

pochybnosť o zaujatosti senátu. Predmetnú písomnosť vyhotovila sudkyňa JUDr. Alena

Šišková, podľa ktorej veliteľ eskorty oznámil pred konaním neverejného zasadnutia

najvyššieho súdu 27. marca 2019 predsedníčke senátu, že na základe operatívnych

informácií polície bolo zistené, že v prípade negatívneho rozhodnutia hodlá sťažovateľ

vyvolať konflikt. Po otvorení neverejného zasadnutia predsedníčka senátu napriek

opakovanej požiadavke sťažovateľa odmietla dať pokyn na sňatie pút. Až neskôr na žiadosť

veliteľa eskorty predsedníčka senátu umožnila, aby sťažovateľovi sňali putá. V tejto

súvislosti sťažovateľ uvádza, že k „danej operatívnej informácii ku dňu 05. 06. 2019

neexistuje žiadny záznam tvoriaci súčasť spisu sp. zn. od príslušného

orgánu činného v trestnom konaní, ktorý mal túto informáciu poskytnúť a tiež z akého

zdroja pochádza. Potom je zjavné, že táto informácia z pohľadu pôvodu je zaťažená

svojvôľou súdu, nakoľko nemá racionálny základ.“. Sťažovateľ poukazuje na to, že sa

hlavných pojednávaní zúčastňoval bez donucovacích prostriedkov a aj pri zamietnutí jeho

žiadostí o prepustenie z väzby nikdy neprejavil negatívny postoj k súdu. Sťažovateľ uvádza:

„Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že záznam na č. l. 15285, ktorý vyhotovila predsedníčka

senátu 4 T JUDr. Alena Šišková, je účelový a vymyslený, zjavne daná sudkyňa k osobe

sťažovateľa prechováva negatívny pomer a takýmto spôsobom kriminalizuje sťažovateľovu

osobu.“ Vzhľadom na pôvodné zaradenie sudkyne JUDr. Aleny Šiškovej do senátu 3 T

možno usudzovať, že s ostatnými členmi senátu má „minimálne kolegiálny, ak nie

priateľský vzťah.“. Z týchto dôvodov podal námietku zaujatosti proti celému senátu 3 T.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd mu nedal príležitosť na doplnenie sťažnosti z 23. mája

2019, keďže rozhodol 6. júna 2019, t. j. hneď nasledujúci deň po sťažovateľovom nazretí

do spisu.

9. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na slobodu a bezpečnosť, právo na zákonné

a preskúmateľné väzobné rozhodnutie a právo byť súdený v primeranej lehote alebo

prepustený počas konania podľa , ods. 2, ods. 5

a čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru... uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko

Banská Bystrica č. k. -15599 zo 17. mája 2019 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. júna 2019 porušené bolo.

2. Základné právo na obhajobu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5

a Dohovoru... postupom Špecializovaného trestného

súdu, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 17. mája 2019 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. júna 2019 porušené bolo.

3. Základné právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa , ods. 2, ods. 5

Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru... postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod. sp. zn. a jeho uznesením zo 6. júna 2019

v súvislosti s nerozhodnutím o námietke zaujatosti voči senátu

3T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05. 06. 2019 porušené bolo.

4. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica č. k. BB-

-15599 zo 17. mája 2019 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 6. júna 2019 zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

prikazuje neodkladne prepustiť z väzby na slobodu.

5. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €,

ktorú mu je povinný zaplatiť Špecializovaný trestný súd, a v sume 5.000,- €, ktorú mu je

povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky, to všetko do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

6. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet právneho

zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

10. Sťažovateľ si uplatnil aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €

od špecializovaného súdu a v sume 5 000 € od najvyššieho súdu. Žiadosť o priznanie

finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že súdy svojvoľným a hrubým spôsobom

porušili jeho ústavné práva a práva chránené dohovorom a osobitne poukázal na skutočnosť,

že pozbavenie osobnej slobody na neho dolieha veľmi nepriaznivo.

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

14. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

18. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

19. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

20. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

21. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

22. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práv podľa a 4 dohovoru napadnutým uznesením špecializovaného

súdu zo 17. mája 2019

23. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity všeobecne vymedzeného v časti II tohto

uznesenia je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132

ods. 2 (m. m. , ).

24. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté uznesenie

špecializovaného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom

na základe sťažovateľom podanej sťažnosti. O tejto sťažnosti rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením zo 6. júna 2019. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti

namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením špecializovaného súdu je

teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . Uplatnenie

právomoci najvyššieho súdu teda vylučuje, aby v uvedenej veci rozhodoval ústavný súd,

preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. a) a podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práv podľa a 4 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu zo 6. júna 2019

Špecifické východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre

ľudské práva

25. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. ,

, ). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať

in abstracto, ale musí sa posúdiť v rámci okolností každej veci vrátane toho, čo v ústavnej

sťažnosti uviedol sťažovateľ (). Ústavný súd preto v prípade môže

a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti,

ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho

úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať

zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať

ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením

obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd

medzi všeobecné súdy a ústavný súd v ().

26. Z judikatúry ústavného súdu (, , )

vyplýva, že v ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu

( ) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených

ustanoveniach sú obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z a 4

dohovoru (, , , , ,

). Na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby

a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavnosť

postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých

bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska

garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (, ,

).

27. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je aj

oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné

skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou

zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej

držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie

na abstraktnej úvahe (, , ).

28. Článok 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje, aby odvolací súd rozhodujúci o pozbavení

slobody odpovedal na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie

ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť

existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci

Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94).

29. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup či správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii

zákonného dôvodu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Tento postup skúma opravný súd

v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu

trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov

osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom

konaní (, ). Právomocou ústavného súdu je preskúmať

zlučiteľnosť konkrétneho rozhodnutia väzobného súdu, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody (v tomto prípade ponechaný vo väzbe, pozn.), s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (m. m. ,

, ).

30. V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti v tejto časti ústavný súd

poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(). Vychádzajúc z uvedeného, pre posúdenie ústavnej udržateľnosti záverov

najvyššieho súdu sa ústavný súd v potrebnom rozsahu oboznámil s napadnutým uznesením

špecializovaného súdu a preskúmal aj jeho právne závery.

K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa väzobných dôvodov a trvania väzby

31. Najvyšší súd v napadnutom uznesení k materiálnym dôvodom väzby uviedol,

že sa „pridržiava argumentácie vyplývajúcej tak z predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe,

ako aj v nich obsiahnutých skutkových záveroch zistených vo vzťahu k uvedeným väzobným

dôvodom špecializovaným trestným súdom v sťažnosti napadnutom uznesení, nakoľko tieto

vychádzajú z dôkazov obsiahnutých v spise. Naviac, nakoľko sa dôvody obžalovaného

uvedené tak v jeho posledných žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj

riadnych opravných prostriedkoch podaných proti uzneseniam, ktorým mu tieto boli

zamietnuté v značnej miere iba opakujú, najvyšší súd v tomu zodpovedajúcom rozsahu

poukazuje na logicky správne a zákonné závery špecializovaného trestného súdu obsiahnuté

v sťažnosťou napadnutom uznesení, s ktorými sa najvyšší súd stotožňuje a v ďalších

podrobnostiach na ne len odkazuje (obdobne napr. ).“.

32. Najvyšší súd zdôraznil, že sťažovateľ má v zmysle právo

predložiť argumenty proti svojmu ponechaniu vo väzbe, avšak toto právo nemožno

vykladať takým spôsobom, ktorý by „súd zaväzoval poskytnúť tejto osobe vyčerpávajúcu

a obsiahlu odpoveď aj na cyklicky takmer totožné sa opakujúcu argumentáciu obsiahnutú

tak v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj riadnom opravnom prostriedku voči

uzneseniu, ktorým bola taká žiadosť zamietnutá.“. Poukázal aj na to, že sťažovateľ aktívne

využíva svoje práva, preto sú dôvody väzby pravidelne preskúmavané konajúcimi súdmi.

Ak súdy zotrvávajú na doterajších dôvodoch väzby, potom „opakovanie skutočností, ktoré

podľa všeobecného súdu odôvodňujú dôvod väzby v predošlých rozhodnutiach neznižuje ich

relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel k záveru o ich

pretrvávajúcej existencii ().“. Podľa najvyššieho súdu skončením

vyšetrovania a podaním obžaloby sa dôvodnosť trestného stíhania zosilnila, najvyšší súd

nezistil dôvody, ktoré by viedli k spochybneniu kvality a rozsahu vykonaných procesných

úkonov, ktoré prehlbujú podozrenie zo spáchania trestnej činnosti opísanej v obžalobe.

Poukázal na to, že „nevyžaduje absolútnu istotu o naplnení dôvodov

väzby. Akceptácia opačného názoru by zbavovala väzbu jej preventívneho

a zabezpečovacieho charakteru (, ).“.

33. K dôvodu väzby podľa najvyšší súd

poukázal na to, že sťažovateľovi v prípade uznania viny hrozí vysoký až doživotný trest

odňatia slobody a po údajnom spáchaní úkladnej vraždy sa mal so svojím bratom

ukrývať , kde mali vytvorené zázemie. Zdôraznil tiež

aktuálne štádium trestného konania s tým, že „podaním obžaloby trestné konanie získava

trestné konanie vo vzťahu k intenzite dôvodnosti obavy z úteku, resp. vyhýbaniu sa

trestnému stíhaniu omnoho konkrétnejšie kontúry a v súvislosti s priblížením sa možnému

trestu v prípade odsúdenia sa tieto stávajú reálnejšími. Z predchádzajúcich rozhodnutí

o väzbe obžalovaného je pritom zrejmé, že tento sa mal vyhýbať úkonom trestného konania

pobytom v zahraničí ( ), kde mal zabezpečené obydlie prípustné len pre

vymedzený okruh osôb. Ako už bolo v odôvodnení rozhodnutí o väzbe obžalovaného

viackrát konštatované, uvedené obydlie slúžilo ako úkryt pre obžalovaných

a a akékoľvek iné osoby mali prístup do bytu len s ich súhlasom, čo

potvrdzujú aj doposiaľ vykonané svedecké výpovede. Pohyb obžalovaného na verejnosti

mohol byť vzhľadom na sofistikovaný, utajovaný spôsob vykonávania trestnej činnosti

obdobný fungovaniu obchodnej spoločnosti. Najvyšší súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že

je obžalobou okrem iného kladené za vinu aj spáchanie zločinu

falšovania a pozmeňovania verejnej listiny podľa ,

s poukazom na v spolupáchateľstve s bratom

, ktorého sa mali dopustiť tak, že dali neznámej osobe vyrobiť falzifikáty verejných

listín, ktoré chceli použiť ako pravé, a to identifikačnú kartu a vodičský preukaz Chorvátskej

republiky pre člena zločineckej skupiny .“.

34. K dôvodu väzby podľa najvyšší súd

podotkol, že z viacerých svedeckých výpovedí z prípravného konania vyplýva,

že sťažovateľ mal byť jednou z riadiacich osôb zločineckej skupiny, ktorá na dosiahnutie

svojich cieľov používala násilie, hrozbu násilím a iné formy zastrašovania členov

zločineckej skupiny a tiež konkurenčných subjektov. Z týchto výpovedí vyplývajú hrozby

a fyzické násilie v prípade odmietania predaja drog, hrozby fyzickou likvidáciou dotknutej

osoby alebo členov jej rodiny. Podľa najvyššieho súdu „sa nepodarilo rozptýliť obavu, že

v prípade prepustenia obžalovaného na slobodu dôjde k opätovnému vplývaniu na uvedené

osoby, resp. pokračovaniu nátlaku a k snahám ovplyvňovať buď svedecké výpovede týchto

osôb, alebo ich ďalšie správanie. Ostatne o tom svedčí aj skutočnosť, že obžalovaný sa aj

v čase, keď sa už nachádzal vo výkone väzby pokúšal ovplyvniť napríklad v tom čase

spoluobvineného (ako aj ďalších spoluobvinených), pričom v dôsledku

uvedeného bol označený spoluobvinený preložený na výkon väzby do .

K existencii a obsahu SD karty namietanej obžalovaným sa už najvyšší súd podrobne

vyjadril v uznesení z 27. marca 2019, sp. zn. ; najvyšší súd teda len

v stručnosti opätovne uvádza, že z jej obsahu vyplýva, že obžalovaný spolu s jeho bratom -

spoluobžalovaným zrejme chceli uplatiť, resp. iným majetkovým

prospechom ovplyvniť výpoveď poškodeného v inej trestnej veci vedenej na Okresnom súde

Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. ). Z obsahu nahrávky naviac vyplýva, že

poškodenému sa v prípade jeho neochoty zmeniť výpoveď mali vyhrážať negatívnymi

následkami. V tejto súvislosti najvyšší súd znovu zdôrazňuje, že podľa skutkovej vety

obžaloby mali a spáchať aj obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy

podľa , (skutok 10/) a potom ako

zistili, že označený poškodený vypovedá proti jednotlivým ďalším členom skupiny na

príslušnom útvare Policajného zboru, tohto mali usmrtiť z dôvodu zabránenia mu v ďalšom

usvedčovaní tak proti obžalovanému a jeho bratovi, ako aj ďalším členom zločineckej

skupiny. Tvrdenia obžalovaného o neexistencii dôvodov kolúznej väzby teda najvyšší súd

s poukazom na vyššie uvedené skutkové okolnosti jednoznačne odmietol.“.

35. K dôvodu väzby podľa najvyšší súd

zdôraznil, že «opodstatnenosť jeho trvania vo vzťahu k obžalovanému vyplýva predovšetkým

zo samotného charakteru trestnej činnosti (dlhodobosť, prepracovanosť) pričom z tejto

trestnej činnosti obžalovanému plynuli rozsiahle príjmy zabezpečujúce jeho nadštandardnú

životnú úroveň. Tieto okolnosti prípadu spočívajúce v dĺžke času a spôsobe, ktorým mal

trestnú činnosť páchať odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by

v páchaní trestnej činnosti pokračoval. rovnako vo vzťahu k dôvodu väzby

podľa nepredpokladá istotu následku uvedeného

v konkrétnom znení citovaného ustanovenia, ale dôvodnú obavu, že tento nastane v prípade

prepustenia obžalovaného z väzby na slobodu. Obžalovanému je kladené za vinu dlhodobé

páchanie obzvlášť závažnej ako drogovej, tak aj násilnej trestnej činnosti vo forme

zločineckej skupiny, pričom v priebehu dokazovania je doposiaľ spoločne s jeho bratom

označovaný ako tzv. spiritus rector, teda ako „hlava“ zločineckej skupiny. Nepochybný je aj

charakter trestnej činnosti (údajné pôsobenie zločineckej skupiny s názvom

v rámci Trnavského, Trenčianskeho a Žilinského kraja) a príjem z tejto údajne páchanej

trestnej činnosti, ktorý zrejme predstavoval jediný príjem obžalovaného.».

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení napokon vysporiadal aj s tým, prečo

nepovažoval za možné nahradiť väzbu miernejšími prostriedkami.

36. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší

súd venoval námietkam sťažovateľa náležitú pozornosť a vysporiadal sa s nimi. Ústavný

súd právne závery najvyššieho súdu v spojení s právnymi závermi špecializovaného súdu

nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

37. K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd, prípadne špecializovaný súd len

opakujú dôvody, ktoré uviedli v skorších rozhodnutiach, poukazuje ústavný súd

na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ

vo svojich návrhoch na prepustenie na slobodu a sťažnostiach opakuje svoje námietky

a neformuluje žiadne nové námietky, čomu zodpovedajú aj odôvodnenia rozhodnutí

konajúcich súdov. V tomto kontexte ústavný súd zdôrazňuje, že vo svojej judikatúre už

viackrát uviedol, že opakovanie skutočností, ktoré podľa všeobecného súdu odôvodňujú

dôvod väzby v predošlých rozhodnutiach, neznižuje ich relevanciu, pokiaľ súd

preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel k záveru o ich pretrvávajúcej existencii.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu a s prihliadnutím na okolnosti daného

prípadu, predovšetkým na skutočnosti, že dôvod väzby sťažovateľa bol v predmetnom

konaní v dôsledku aktívneho prístupu sťažovateľa k využívaniu jeho práv už preskúmavaný

zo strany všeobecných súdov, ako aj skutočnosť, že v danom prípade ide o závažnú trestnú

činnosť spáchanú zločineckou skupinou, odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu v spojení s napadnutým uznesením špecializovaného súdu možno považovať

za ústavnoprávne akceptovateľné (m. m. , , ).

38. Ústavný súd konštatuje, že v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

poskytli konajúce súdy sťažovateľovi primeranú odpoveď na všetky jeho argumenty

týkajúce sa pokračovania väzby, osobitne sa vysporiadali s okolnosťami, ktoré odôvodňujú

jednotlivé väzobné dôvody. Myšlienkové úvahy najvyššieho súdu a špecializovaného súdu

v tomto smere sú zrozumiteľné, možno spätne preskúmať, akým spôsobom dospeli k záveru

o existencii dôvodov na ďalšie trvanie väzby. Vo vzťahu k útekovej väzbe ústavný súd

poukazuje na zistenia konajúcich súdov, že sťažovateľ sa mal bezprostredne po spáchaní

skutku úkladnej vraždy dlhodobo ukrývať v , a tiež na existenciu falošných

dokladov – identifikačnej karty a vodičského preukazu Chorvátskej republiky pre iného

člena zločineckej skupiny. Vo vzťahu ku kolúznej väzbe poukazuje na rozsiahlu

argumentáciu konajúcich súdov, z ktorej vyplývajú také skutočnosti, ktoré vypovedajú

o spôsobe fungovania zločineckej skupiny (udržiavanie disciplíny násilím alebo

bezprostrednou hrozbou násilia) a tiež o pokusoch o ovplyvňovanie spoluobvinených.

Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s obsahom SD karty a tiež poukázal na znenie skutkovej

vety, podľa ktorej skutok úkladnej vraždy mal sťažovateľ s bratom

spáchať po tom, ako zistili, že poškodený vypovedá proti jednotlivým členom zločineckej

skupiny na polícii. Napokon vo vzťahu k preventívnej väzbe ústavný súd poukazuje

na zistenia o dlhodobosti a prepracovanosti páchanej trestnej činnosti drogového a násilného

charakteru. Sťažovateľ spolu s bratom boli označovaní ako hlava zločineckej skupiny, mali

nadštandardný príjem z trestnej činnosti. Uvedený príjem bol pre sťažovateľa jediným

príjmom a špecializovaný súd uviedol, že sťažovateľ mal byť dlhodobým konzumentom

rôznych omamných a psychotropných látok. Vychádzajúc z uvedených skutočností,

nemožno právny záver najvyššieho súdu v spojení so špecializovaným súdom o existencii

dôvodov na ďalšie trvanie väzby považovať za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, preto

je ústavne udržateľný.

39. Osobitne vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že viaceré skutočnosti vyplývajú

z výpovedí spoluobvinených tzv. kajúcnikov, ktorí sa svojimi výpoveďami snažia docieliť

výhody pre seba, ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP v otázke tzv. korunných

svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou za beztrestnosť

alebo iné výhody. Európsky súd pre ľudské práva upozornil na potrebu osobitnej

obozretnosti pri použití takýchto výpovedí, súčasne však v tomto kontexte konštatoval,

že skutočnosť použitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte

sama osebe dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri

rozhodnutie ESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to

dokonca ani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere

práve na výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis proti

Holandsku z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku z 27. 1. 2004, č. 44484/98;

Verhoek proti Holandsku z 27. 1. 2004, č. 54445/00). V záujme zaistenia spravodlivosti

konania je však prirodzenou požiadavkou adresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza

vierohodnosti týchto výpovedí (k inštitútu tzv. kajúcnikov porovnaj tiež ,

). Tieto závery týkajúce sa zásadnej akceptovateľnosti výpovedí tzv.

kajúcnikov pri usvedčení páchateľov možno primerane použiť aj vo vzťahu k väzbe a jej

trvaniu v tom zmysle, že nemožno uvažovať o porušení základných práv podľa čl. 17 ods. 1,

2 a 5 a práv podľa a 4 dohovoru len na tom základe, že konajúce súdy

vyvodili niektoré skutočnosti relevantné pre ďalšie trvanie väzby aj z výpovedí

spolupracujúcich spoluobvinených. Sťažovateľ neuviedol také skutočnosti, ktoré by

zásadným spôsobom spochybnili výpovede spoluobvinených.

K námietke sťažovateľa o porušení práva na dôvernú komunikáciu

s advokátom a na dôverný rozhovor s obhajcom

40. Najvyšší súd v napadnutom uznesení neakceptoval túto námietku sťažovateľa.

Poukázal na to, že v súdnom spise je založené splnomocnenie zo 16. apríla 2019, ktorým

sťažovateľ splnomocnil Mgr. Romana Tomana, PhD., ako svojho obhajcu. Substitučné

splnomocnenie obhajcu sťažovateľa JUDr. Pavla Kurica pre Mgr. Romana Tomana, PhD.,

v čase, keď došlo ku kontrole korešpondencie podmienenej existenciou dôvodu kolúznej

väzby podľa sa v súdnom spise vôbec nenachádza.

Najvyšší súd preto uviedol, že argumentácia sťažovateľa neobstojí, keďže podľa § 20 ods. 4

písm. a) o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o výkone väzby“) nahliadať do korešpondencie je neprípustné, ak je zrejmé, že ide

o korešpondenciu medzi obvineným a jeho obhajcom. Najvyšší súd tiež poukázal na § 36

ods. 5 , «podľa ktorého účinky zastupovania obhajcom nastávajú

okamihom doručenia splnomocnenia alebo opatrenia o ustanovení obhajcu konajúcemu

orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu. Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, že

z právneho hľadiska bola teda prípadná kontrola korešpondencie obžalovaného

s Mgr. Romanom Tomanom, PhD. v čase predchádzajúcom udeleniu splnomocnenia plne

v súlade so zákonom... Prípadná návšteva obžalovaného Mgr. Romanom Tomanom, PhD. aj

pred vyššie označeným dátumom je vo vzťahu k zákazu kontroly korešpondencie medzi

obžalovaným a jeho obhajcom znova bez právnej relevancie, nakoľko táto z dôvodu

absencie tak plnomocenstva, resp. substitučnej plnej moci mala v tom čase povahu „bežnej“

korešpondencie a v žiadnom prípade ju nemožno zaradiť pod niektorú zo zákonom

privilegovaných foriem písomného prejavu obžalovaného uvedených v § 20 ods. 4 zákona

č. o výkone väzby, ktorým zákonodarca poskytuje vo vzťahu k právu na

ochranu dôvernosti osobného prejavu osoby vo výkone väzby osobitnú ochranu.».

41. K námietke sťažovateľa o porušení práva na dôverný rozhovor s obhajcom

najvyšší súd uviedol:

„Ako nepodloženú a skôr účelovú vyhodnotil najvyšší súd aj sťažnostnú námietku

obžalovaného ohľadom údajného porušenia jeho práv na dôverný rozhovor s obhajcom,

resp. odpočúvania jeho telefonického zariadenia počas jeho komunikácie s obhajcom.

Z obsahu spisu totiž nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by čo i náznakom odôvodňovala

opodstatnenosť takýchto tvrdení obžalovaného; akékoľvek obmedzenia základných práv

a slobôd obžalovaného sú realizované striktne na základe, v medziach a rozsahu tak

, ako aj o výkone väzby, pričom intenzita

takéhoto zásahu subjektívne pociťovaná obžalovaným je opodstatnená výlučne z dôvodu, že

sa k jeho osobe vzťahuje dôvod väzby podľa a s tým

spojené obmedzenia predpokladané o výkone väzby.“

42. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľa o porušení

práva na dôvernú komunikáciu vysporiadal. Jednoznačne poukázal na to, že kontrola

korešpondencie bola opodstatnená existenciou dôvodov kolúznej väzby s tým, že v čase

výkonu tejto kontroly špecifikovaná korešpondencia nespadala do kategórie privilegovanej

korešpondencie v zmysle zákona o výkone väzby. K námietke týkajúcej sa porušenia práva

na dôverný rozhovor s obhajcom uviedol, že zo spisu nezistil také skutočnosti, ktoré by

aspoň v náznakoch naznačovali jej opodstatnenosť. Ústavný súd právne závery v uvedenom

smere nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne

akceptovateľné.

43. Nad rámec veci – k námietke týkajúcej sa porušenia práva na dôverný rozhovor

s obhajcom – ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že najvyšší súd nebol povinný

dôkladnejšie skúmať námietku sťažovateľa a prípadne v tomto smere vykonávať

dokazovanie. Ústavný súd poukazuje na to, že realizácia porád obvineného s obhajcom

vo výsluchovej miestnosti spadá do kompetencie ústavov na výkon väzby, preto namietané

správanie príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže pri poradách sťažovateľa

s obhajcom, ku ktorému došlo v , nemožno pričítať

najvyššiemu súdu, keďže medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným

konaním absentuje príčinná súvislosť. Navyše ústavný súd poukazuje na § 59 zákona

o výkone väzby, podľa ktorého dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva

prokurátor podľa osobitného predpisu, ktorým je o prokuratúre

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Ako prostriedok nápravy

v týchto prípadoch zákon o prokuratúre upravuje podnet (§ 31 ods. 1). Z ústavnej sťažnosti

nevyplýva, že by sťažovateľ uvedený právny prostriedok využil. Vzhľadom na uvedené

bolo možné ústavnú sťažnosť vo vzťahu k tejto námietke odmietnuť ako neprípustnú [§ 56

ods. 2 písm. d) v spojení s (m. m. ,

)].

K namietanému porušeniu práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby

nezávislým a nestranným súdom

44. Sťažovateľ v tejto časti ústavnej sťažnosti namieta, že celý senát 3 T najvyššieho

súdu bol proti nemu zaujatý. Proti sudcom senátu 3 T podal námietku zaujatosti, ktorá bola

najvyššiemu súdu doručená 7. júna 2019. Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd mu nedal

príležitosť na doplnenie sťažnosti z 23. mája 2019, keďže rozhodol 6. júna 2019, t. j. hneď

nasledujúci deň po sťažovateľovom nazretí do spisu.

45. Ústavný súd neakceptoval uvedenú námietku sťažovateľa. Do času, keď najvyšší

súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa na neverejnom zasadnutí 6. júna 2019 sťažovateľ

a ani obhajca nevzniesli námietku zaujatosti, preto o nej nebol dôvod rozhodovať. V tomto

smere je relevantné, že námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo

sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia ( ). Sťažovateľ musel

vedieť o termíne nariadeného neverejného zasadnutia, preto ak pri nahliadnutí do spisu zistil

skutočnosti, na základe ktorých mal pochybnosť o nezaujatosti senátu najvyššieho súdu,

mohol svoj postup prispôsobiť napr. účasťou na neverejnom zasadnutí a vznesením

námietky zaujatosti na neverejnom zasadnutí. Sťažovateľ pritom nenamietal, že on alebo

jeho obhajca neboli riadnym spôsobom upovedomení o termíne neverejného zasadnutia

podľa v spojení s .

IV.

Záver

46. Vychádzajúc predovšetkým zo skutočností uvedených v časti III tohto uznesenia,

ústavný súd konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnej

príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom namietaným porušením základných práv podľa

, 2 a 5 a práv podľa a 4 dohovoru a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu zo 6. júna 2019. Z uvedeného dôvodu ústavný súd už pri predbežnom

prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

47. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2019