Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 145/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Mojmíra

Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , t. č. Ústav na výkon väzby

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. decembra 2018, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 11. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, t. č. Ústav na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

(ďalej len „“) a práva na slobodu podľa a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách „sťažnostný

súd“) sp. zn. z 11. decembra 2018 (ďalej len „namietané uznesenie“),

ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Na zasadnutí pléna ústavného súdu 13. februára 2019 bol schválený Dodatok č. 1

k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018

do 28. februára 2019 (ďalej len „dodatok“), ktorým bola predĺžená doba platnosti rozvrhu

práce do prijatia nového rozvrhu práce plénom ústavného súdu kreovaným na základe

vymenovania a ujatia sa funkcie nových sudcov ústavného súdu vymenovaných namiesto

sudcov ústavného súdu, ktorých funkčné obdobie skončilo 16. februára 2019. Dodatok

nadobudol účinnosť 17. februára 2019.

V súlade s čl. II bodom 7 dodatku bola uvedená vec na základe rozhodnutia

o nariadení jej pridelenia z 21. februára 2019, keďže ide o naliehavú vec patriacu

do rozhodovacej pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej neznesie odklad, pridelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov sudcovi

spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v pozícii

spoluobvineného trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania

a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 a 4 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného

zákona.

4. Sťažovateľ bol uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna 2018

vzatý do väzby z dôvodu podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom podľa

ods. 1 písm. c) najvyšší súd nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

5. Sťažovateľ následne požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. O jeho žiadosti

rozhodol Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej

len „špecializovaný súd“), uznesením sp. zn. z 15. novembra 2018 (ďalej

len „uznesenie špecializovaného súdu“) tak, že ju podľa

zamietol a súčasne podľa neprijal ponuku peňažnej záruky

za sťažovateľa a podľa nenahradil jeho väzbu

ani dohľadom probačného a mediačného úradníka.

6. Proti uzneseniu špecializovaného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu, podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd

napadnutým uznesením podľa zamietol.

7. Namietané uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti proti

rozhodnutiu o prepustení z väzby na slobodu, ako aj postup, ktorý mu predchádzal, podľa

sťažovateľa „vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, ktoré nemajú

legitímny základ a súčasne nimi boli porušené aj základné práva sťažovateľa“.

8. Sťažovateľ tvrdí, že počas výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie

špecializovaného súdu konaného 15. novembra 2018 vyjadril podozrenie, že orgány činné

v trestnom konaní disponujú nahrávkami medzi sťažovateľom a jeho obhajcami,

a tak zasahujú do výkonu práva na obhajobu. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ navrhol, aby

«sudca pre prípravné konanie zabezpečil od ZVJS (Zboru väzenskej a justičnej stráže,

pozn.) informáciu, či orgány ZVJS monitorujú telefonické rozhovory s obhajcami; a ak áno,

tak či záznamy z týchto rozhovorov boli postúpené iným subjektom, a to najmä orgánom

činným v trestnom konaní. Sudca pre prípravné konanie však tento dôkazný návrh

sťažovateľa absolútne ignoroval a v odôvodnení na neho vôbec nereagoval. Rovnako ani

Najvyšší súd SR (konajúc ako sťažnostný súd) na túto námietku sťažovateľa vôbec

nereagoval, hoci sa to od neho legitímne očakávalo práve s dôrazom na „ignoráciu“ tejto

námietky zo strany sudcu pre prípravné konanie.

Keďže zo stabilizovanej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že väzobné

rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie a sťažnostného konania predstavujú „tzv. spojené

nádoby“, tak práve Najvyšší súd SR mohol napraviť pochybenie, a tak (aspoň v stručnosti)

reagovať na námietku obhajoby. Najvyšší súd SR si však nesplnil svoju ústavnú povinnosť

a teda sťažovateľ nedostal adekvátnu súdnu odpoveď na jeho námietku uplatnenú

vo väzobnom konaní pred všeobecnými súdmi, čím došlo k porušeniu práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2

SR. Týmto došlo i k porušeniu rovnosti kontradiktórnych strán, ktorú je potrebné

dôsledne zachovávať i vo väzobných veciach, pretože sťažovateľ (na rozdiel

od prokurátora) nemá zákonné oprávnenia na zistenie zákonnosti odpočúvania (resp. iného

monitorovania).».

9. Podľa názoru sťažovateľa „Opísané okolnosti prípadu jednoznačne preukazujú,

že tu existuje dôvodné podozrenie, že sťažovateľ je pozbavený práva na dôverný rozhovor

s advokátom, čo samo o sebe spôsobuje nezákonnosť ďalšieho trvania väzby.“ Porušenie

práva na dôverný rozhovor s advokátom spôsobujúce i porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru

spočíva podľa sťažovateľa v tom, že nemôže účinne vykonávať právo na obhajobu,

a to najmä vypovedať pred sudcom pre prípravné konanie i pred vyšetrovateľom,

dôsledkom čoho dochádza k prieťahom v konaní.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1/ Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1,2

a ods. 5 a právo na slobodu a bezpečnosť podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, spis. zn. zo dňa 11.12.2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo,

porušené bolo.

2/ Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.

zo dňa 11.12.2018 v celom rozsahu a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3/ Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje prepustiť sťažovateľa z väzby

na slobodu.

4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi

do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho

zástupcu...“

II.

11. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

16. Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov

a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

III.

17. Predmetom ústavnej sťažnosti, tak ako to vyplýva z jej petitu, je namietané

porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5

a práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z 11. decembra 2018, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti

rozhodnutiu o prepustení z väzby, s odôvodením, že vykazuje značnú mieru arbitrárnosti

a svojvôle, bez legitímneho základu.

18. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa na osobnú

slobodu, ústavný súd poznamenáva, že z vyplýva neodmysliteľná

súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu,

a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby.

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného

ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

19. Podľa judikatúry ústavného súdu je v a 5 týkajúcom sa práva

na osobnú slobodu obsiahnuté právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne

alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná,

ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo

byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru

(obdobne , , ).

20. Na konanie, predmetom ktorého je súdne preskúmanie zákonnosti väzby

a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (m. m.

). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane

ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma

však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr.

, ).

21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, m. m.

, , , ).

22. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

23. Najvyšší súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

(v rámci druhostupňového konania) relevantných na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu, a tým o jeho ďalšom zotrvaní vo väzbe, vychádzal

zo skutkového a právneho stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania orgánmi

činnými v trestnom konaní a špecializovaným súdom (súdom prvého stupňa).

V odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd v kontexte posudzovanej veci

hneď v úvode zdôraznil, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím o vine či nevine

obvineného. Zvýraznil, že „súdy sa pri rozhodovaní o väzbe preto nezameriavajú

na hodnotenie viny obvineného, jeho obhajoby alebo dôkazov spôsobom upraveným v § 2

ods. 12 (ako sa toho domáha sťažovateľ), ale skúmajú len to, či sú splnené formálne

a materiálne podmienky rozhodnutia o väzbe (primerane pozri napr. uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 10. augusta 2016, sp. zn. ). Už na tomto mieste

je preto potrebné uviesť, že námietky obvineného, ktorými poukazuje na (podľa neho) celý

rad chýb prípravného konania, resp. spochybňuje zákonnosť doposiaľ zabezpečených

dôkazov, stoja mimo rámca rozhodovania o jeho väzbe.“.

Nadväzujúc na uvedené sa najvyšší súd v prvom rade zameral na preskúmanie,

či sťažnosťou namietané uznesenie je výsledkom procesne predpísaného konania,

a konštatoval, že „prvostupňový súd v konaní, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo,

rešpektoval právo sťažovateľa na obhajobu a najvyšší súd nezistil ani žiadne iné podstatné

chyby tohto konania, ktoré by bez ďalšieho odôvodňovali zrušenie predmetného

rozhodnutia“.

Následne najvyšší súd skúmal, či sú dané materiálne podmienky pre ďalšie

obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa väzbou; a to či doteraz zistené skutočnosti naďalej

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky

konkrétnych trestných činov a či je stále dané podozrenie, že sa na jeho spáchaní mal

podieľať aj sťažovateľ.

Po vykonanom prieskume sťažnosťou namietaného uznesenia špecializovaného súdu

sa najvyšší súd stotožnil s jeho záverom, že naďalej pretrváva dôvodné podozrenie,

že sa sťažovateľ mal podieľať na spáchaní skutku, tak ako bol právne posúdený (bod 3)

a pre ktorý je v tejto veci trestne stíhaný, a teda že existujú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) .

V závere odôvodnenia sa ústavný súd vyjadril aj k rýchlosti postupu orgánov činných

v trestnom konaní a konštatoval, že so zreteľom na matériu, ktorá bola predmetom

znaleckého skúmania, možno považovať ich postup za zodpovedajúci požiadavke

prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí.

Vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby ponúknutou zárukou považoval najvyšší súd

rozhodnutie, ktorým špecializovaný súd návrhu bez ďalšieho nevyhovel, za správny.

Zároveň vyslovil, že v posudzovanej veci nie sú dané výnimočné okolnosti prípadu,

čo bráni nahradeniu jeho väzby aj dohľadom probačného a mediačného úradníka.

24. Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu opierajúce

sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto

zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových

okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Z judikatúry ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení uznesenia o preskúmaní

zákonnosti väzby nemusí dať súd odpoveď na všetky otázky, ale len na tie, ktoré

sú podstatné pre záver o existencii zákonných dôvodov väzby (, obdobne

Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999). Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd

sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal skutkovými a právnymi otázkami podstatnými

pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa a hodnotiac svoje zistenia dospel k záveru,

že sťažovateľa nemožno prepustiť z väzby na slobodu.

25. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľove námietky uvedené v ústavnej

sťažnosti nespochybňujú záver najvyššieho súdu o pretrvávaní dôvodov väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) . Pozbavenie osobnej slobody z obavy z pokračovania

v trestnej činnosti sú legitímnymi dôvodmi v zmysle podľa

slúžiacimi na zabezpečenie účelu trestného konania vyjadreného v .

26. Z citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť,

že by sa nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním

o väzbe sťažovateľa (jej ďalšom trvaní), a podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie

ústavnoprávne akceptovateľné.

27. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje namietané uznesenie

najvyššieho súdu za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. V zmysle svojej judikatúry

ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ), čo však nie je tento prípad.

28. Ústavný súd na základe už uvedeného ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti

namietaného porušenia základných práv zaručených v , 2 a 5 a práv

zaručených čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť podľa .

29. V časti, v ktorej sťažovateľ namieta, že nebolo zabezpečené stanovisko,

„či sa monitorovali telefonické rozhovory medzi sťažovateľom a jeho obhajcami zo strany

ZVJS; a ak áno, tak či tieto záznamy z telefonických rozhovorov boli poskytnuté iným

subjektom, a to najmä orgánom činným v trestnom konaní“, je sťažnosť zjavne

neopodstatnená.

30. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti (v odôvodnení, ako aj v petite) pripisuje

porušenie svojich základných práv a slobôd najvyššiemu súdu. Ústavný súd poukazuje

na to, že realizácia výkonu väzby spadá do kompetencie ústavov na výkon väzby, preto

namietanú činnosť príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže pri realizácii telefonickej,

resp. osobnej komunikácie medzi sťažovateľom a jeho obhajcom nemožno pričítať

najvyššiemu súdu, keďže medzi konaním najvyššieho súdu a namietaným protiprávnym

konaním absentuje príčinná súvislosť. Namietané správanie sa udialo v Ústave na výkon

väzby Leopoldov príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže, pričom dozor

nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody

alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo

iného oprávneného štátneho orgánu, je zverený do pôsobnosti orgánov prokuratúry, ktorým

zákon zveruje účinné právne prostriedky a oprávnenia na ochranu zákonnosti, a teda

aj ochranu práv osôb, ktoré sú pozbavené osobnej slobody.

31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2019