Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 145/2019
PDF · 216.29 KB
No categories available
I. ÚS 145/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 145/2019 -63
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Mojmíra
Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , t. č. Ústav na výkon väzby
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Tost 50/2018 z 11. decembra 2018, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 11. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, t. č. Ústav na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách „sťažnostný
súd“) sp. zn. 2 Tost 50/2018 z 11. decembra 2018 (ďalej len „namietané uznesenie“),
ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
2. Na zasadnutí pléna ústavného súdu 13. februára 2019 bol schválený Dodatok č. 1
k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018
do 28. februára 2019 (ďalej len „dodatok“), ktorým bola predĺžená doba platnosti rozvrhu
práce do prijatia nového rozvrhu práce plénom ústavného súdu kreovaným na základe
vymenovania a ujatia sa funkcie nových sudcov ústavného súdu vymenovaných namiesto
sudcov ústavného súdu, ktorých funkčné obdobie skončilo 16. februára 2019. Dodatok
nadobudol účinnosť 17. februára 2019.
V súlade s čl. II bodom 7 dodatku bola uvedená vec na základe rozhodnutia
o nariadení jej pridelenia z 21. februára 2019, keďže ide o naliehavú vec patriacu
do rozhodovacej pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej neznesie odklad, pridelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov sudcovi
spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v pozícii
spoluobvineného trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania
a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 a 4 písm. b) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
a zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného
zákona.
4. Sťažovateľ bol uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 23/2018 z 28. júna 2018
vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom podľa § 80
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
5. Sťažovateľ následne požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. O jeho žiadosti
rozhodol Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej
len „špecializovaný súd“), uznesením sp. zn. 3 Tp 13/2018 z 15. novembra 2018 (ďalej
len „uznesenie špecializovaného súdu“) tak, že ju podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku
zamietol a súčasne podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku neprijal ponuku peňažnej záruky
za sťažovateľa a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nenahradil jeho väzbu
ani dohľadom probačného a mediačného úradníka.
6. Proti uzneseniu špecializovaného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu, podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd
napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
7. Namietané uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti proti
rozhodnutiu o prepustení z väzby na slobodu, ako aj postup, ktorý mu predchádzal, podľa
sťažovateľa „vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, ktoré nemajú
legitímny základ a súčasne nimi boli porušené aj základné práva sťažovateľa“.
8. Sťažovateľ tvrdí, že počas výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie
špecializovaného súdu konaného 15. novembra 2018 vyjadril podozrenie, že orgány činné
v trestnom konaní disponujú nahrávkami medzi sťažovateľom a jeho obhajcami,
a tak zasahujú do výkonu práva na obhajobu. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ navrhol, aby
«sudca pre prípravné konanie zabezpečil od ZVJS (Zboru väzenskej a justičnej stráže,
pozn.) informáciu, či orgány ZVJS monitorujú telefonické rozhovory s obhajcami; a ak áno,
tak či záznamy z týchto rozhovorov boli postúpené iným subjektom, a to najmä orgánom
činným v trestnom konaní. Sudca pre prípravné konanie však tento dôkazný návrh
sťažovateľa absolútne ignoroval a v odôvodnení na neho vôbec nereagoval. Rovnako ani
Najvyšší súd SR (konajúc ako sťažnostný súd) na túto námietku sťažovateľa vôbec
nereagoval, hoci sa to od neho legitímne očakávalo práve s dôrazom na „ignoráciu“ tejto
námietky zo strany sudcu pre prípravné konanie.
Keďže zo stabilizovanej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že väzobné
rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie a sťažnostného konania predstavujú „tzv. spojené
nádoby“, tak práve Najvyšší súd SR mohol napraviť pochybenie, a tak (aspoň v stručnosti)
reagovať na námietku obhajoby. Najvyšší súd SR si však nesplnil svoju ústavnú povinnosť
a teda sťažovateľ nedostal adekvátnu súdnu odpoveď na jeho námietku uplatnenú
vo väzobnom konaní pred všeobecnými súdmi, čím došlo k porušeniu práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2
Ústavy SR. Týmto došlo i k porušeniu rovnosti kontradiktórnych strán, ktorú je potrebné
dôsledne zachovávať i vo väzobných veciach, pretože sťažovateľ (na rozdiel
od prokurátora) nemá zákonné oprávnenia na zistenie zákonnosti odpočúvania (resp. iného
monitorovania).».
9. Podľa názoru sťažovateľa „Opísané okolnosti prípadu jednoznačne preukazujú,
že tu existuje dôvodné podozrenie, že sťažovateľ je pozbavený práva na dôverný rozhovor
s advokátom, čo samo o sebe spôsobuje nezákonnosť ďalšieho trvania väzby.“ Porušenie
práva na dôverný rozhovor s advokátom spôsobujúce i porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru
spočíva podľa sťažovateľa v tom, že nemôže účinne vykonávať právo na obhajobu,
a to najmä vypovedať pred sudcom pre prípravné konanie i pred vyšetrovateľom,
dôsledkom čoho dochádza k prieťahom v konaní.
10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1/ Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1,2
a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, spis. zn. 2 Tost 50/2018 zo dňa 11.12.2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo,
porušené bolo.
2/ Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.
2 Tost 50/2018 zo dňa 11.12.2018 v celom rozsahu a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3/ Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje prepustiť sťažovateľa z väzby
na slobodu.
4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi
do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho
zástupcu...“
II.
11. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne
neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
16. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov
a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie
sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
III.
17. Predmetom ústavnej sťažnosti, tak ako to vyplýva z jej petitu, je namietané
porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu z 11. decembra 2018, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti
rozhodnutiu o prepustení z väzby, s odôvodením, že vykazuje značnú mieru arbitrárnosti
a svojvôle, bez legitímneho základu.
18. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa na osobnú
slobodu, ústavný súd poznamenáva, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná
súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu,
a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby.
Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou
podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného
ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5
ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností
svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe
konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.
19. Podľa judikatúry ústavného súdu je v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcom sa práva
na osobnú slobodu obsiahnuté právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne
alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná,
ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo
byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru
(obdobne III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
20. Na konanie, predmetom ktorého je súdne preskúmanie zákonnosti väzby
a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (m. m.
III. ÚS 227/03). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane
ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma
však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr.
I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04).
21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
22. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
23. Najvyšší súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
(v rámci druhostupňového konania) relevantných na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu, a tým o jeho ďalšom zotrvaní vo väzbe, vychádzal
zo skutkového a právneho stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania orgánmi
činnými v trestnom konaní a špecializovaným súdom (súdom prvého stupňa).
V odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd v kontexte posudzovanej veci
hneď v úvode zdôraznil, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím o vine či nevine
obvineného. Zvýraznil, že „súdy sa pri rozhodovaní o väzbe preto nezameriavajú
na hodnotenie viny obvineného, jeho obhajoby alebo dôkazov spôsobom upraveným v § 2
ods. 12 Tr. por. (ako sa toho domáha sťažovateľ), ale skúmajú len to, či sú splnené formálne
a materiálne podmienky rozhodnutia o väzbe (primerane pozri napr. uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 10. augusta 2016, sp. zn. II. ÚS 626/2016). Už na tomto mieste
je preto potrebné uviesť, že námietky obvineného, ktorými poukazuje na (podľa neho) celý
rad chýb prípravného konania, resp. spochybňuje zákonnosť doposiaľ zabezpečených
dôkazov, stoja mimo rámca rozhodovania o jeho väzbe.“.
Nadväzujúc na uvedené sa najvyšší súd v prvom rade zameral na preskúmanie,
či sťažnosťou namietané uznesenie je výsledkom procesne predpísaného konania,
a konštatoval, že „prvostupňový súd v konaní, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo,
rešpektoval právo sťažovateľa na obhajobu a najvyšší súd nezistil ani žiadne iné podstatné
chyby tohto konania, ktoré by bez ďalšieho odôvodňovali zrušenie predmetného
rozhodnutia“.
Následne najvyšší súd skúmal, či sú dané materiálne podmienky pre ďalšie
obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa väzbou; a to či doteraz zistené skutočnosti naďalej
nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky
konkrétnych trestných činov a či je stále dané podozrenie, že sa na jeho spáchaní mal
podieľať aj sťažovateľ.
Po vykonanom prieskume sťažnosťou namietaného uznesenia špecializovaného súdu
sa najvyšší súd stotožnil s jeho záverom, že naďalej pretrváva dôvodné podozrenie,
že sa sťažovateľ mal podieľať na spáchaní skutku, tak ako bol právne posúdený (bod 3)
a pre ktorý je v tejto veci trestne stíhaný, a teda že existujú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku.
V závere odôvodnenia sa ústavný súd vyjadril aj k rýchlosti postupu orgánov činných
v trestnom konaní a konštatoval, že so zreteľom na matériu, ktorá bola predmetom
znaleckého skúmania, možno považovať ich postup za zodpovedajúci požiadavke
prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí.
Vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby ponúknutou zárukou považoval najvyšší súd
rozhodnutie, ktorým špecializovaný súd návrhu bez ďalšieho nevyhovel, za správny.
Zároveň vyslovil, že v posudzovanej veci nie sú dané výnimočné okolnosti prípadu,
čo bráni nahradeniu jeho väzby aj dohľadom probačného a mediačného úradníka.
24. Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu opierajúce
sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto
zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových
okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Z judikatúry ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení uznesenia o preskúmaní
zákonnosti väzby nemusí dať súd odpoveď na všetky otázky, ale len na tie, ktoré
sú podstatné pre záver o existencii zákonných dôvodov väzby (II. ÚS 231/07, obdobne
Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999). Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal skutkovými a právnymi otázkami podstatnými
pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa a hodnotiac svoje zistenia dospel k záveru,
že sťažovateľa nemožno prepustiť z väzby na slobodu.
25. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľove námietky uvedené v ústavnej
sťažnosti nespochybňujú záver najvyššieho súdu o pretrvávaní dôvodov väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Pozbavenie osobnej slobody z obavy z pokračovania
v trestnej činnosti sú legitímnymi dôvodmi v zmysle podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku
slúžiacimi na zabezpečenie účelu trestného konania vyjadreného v § 1 Trestného poriadku.
26. Z citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť,
že by sa nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním
o väzbe sťažovateľa (jej ďalšom trvaní), a podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie
ústavnoprávne akceptovateľné.
27. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje namietané uznesenie
najvyššieho súdu za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. V zmysle svojej judikatúry
ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie
je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
28. Ústavný súd na základe už uvedeného ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv
zaručených čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
29. V časti, v ktorej sťažovateľ namieta, že nebolo zabezpečené stanovisko,
„či sa monitorovali telefonické rozhovory medzi sťažovateľom a jeho obhajcami zo strany
ZVJS; a ak áno, tak či tieto záznamy z telefonických rozhovorov boli poskytnuté iným
subjektom, a to najmä orgánom činným v trestnom konaní“, je sťažnosť zjavne
neopodstatnená.
30. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti (v odôvodnení, ako aj v petite) pripisuje
porušenie svojich základných práv a slobôd najvyššiemu súdu. Ústavný súd poukazuje
na to, že realizácia výkonu väzby spadá do kompetencie ústavov na výkon väzby, preto
namietanú činnosť príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže pri realizácii telefonickej,
resp. osobnej komunikácie medzi sťažovateľom a jeho obhajcom nemožno pričítať
najvyššiemu súdu, keďže medzi konaním najvyššieho súdu a namietaným protiprávnym
konaním absentuje príčinná súvislosť. Namietané správanie sa udialo v Ústave na výkon
väzby Leopoldov príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže, pričom dozor
nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody
alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo
iného oprávneného štátneho orgánu, je zverený do pôsobnosti orgánov prokuratúry, ktorým
zákon zveruje účinné právne prostriedky a oprávnenia na ochranu zákonnosti, a teda
aj ochranu práv osôb, ktoré sú pozbavené osobnej slobody.
31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2019