Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f0e/386508.33ea0d.pdf
PDF · 152.03 KB
No categories available
5Cdo/288/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 288/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne 1/ E. S., 2/ J. O., 3/ H. S.,
4/ M. M.M., 5/ J. T., všetkých zastúpených JUDr. Mgr. Š.B., advokátom so sídlom v Ţ., proti
ţalovanej 1/ A. M., zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. M. B., s.r.o., so sídlom v Ţ., 2/
M. M.M., 3/ J. M., 4/ V. T., 5/ M. T., o určenie neplatnosti právneho úkonu, vedenej na
Okresnom súde Ţilina, pod sp.zn. 6 C 44/2011, o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 5/ proti rozsudku
Krajského súdu v Ţiline z 19. apríla 2012, sp.zn. 9 Co 458/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobcovia 1/ aţ 5/ sú povinní zaplatiť ţalovanej 1/ náhradu trov dovolacieho konania
v sume 79,58 € do rúk jej právnej zástupkyne JUDr. M. B., advokátky Advokátskej kancelárie
JUDr. M. B., s.r.o. so sídlom v Ţ., do troch dní.
Ţalovaným 2/, 3/, 4/, 5/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina rozsudkom z 9. septembra 2011, č.k. 6 C 44/2011-74 zamietol
návrh o určenie, ţe právny úkon, predaj pozemku parcely CKN č. X.- orná pôda, o výmere
1539 m2, ktorá je identická s parcelou EN č. X.- orná pôda o výmere 1539 m2 a tá bola
na základe geometrického plánu č. X. ako diel č. X.vytvorená z parc. EN
č. X. o výmere 9377 m2 a tá je identická s PKN parcelou č. X., ktorá je zapísaná v PK vloţke
č. X., kat. úz. T., ktorý bol urobený formou kúpnopredajnej zmluvy zo 7. októbra 1991, ktorá
bola registrovaná na Štátnom notárstve v Ţiline pod RI 1557/91 medzi ţalovanou 1/ ako
predávajúcou a ţalovanými 2/ a 3/ ako kupujúcimi je neplatný. Rozhodnutie o náhrade trov
konania si vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na to, ţe
predmetom konania bola určovacia ţaloba
o určenie neplatnosti právneho úkonu, povaţoval za potrebné primárne skúmať naliehavý
právny záujem na podaní takejto ţaloby v zmysle ustanovenia. § 80 písm. c) O.s.p. Dospel
k záveru, ţe ţalobcovia na predmetnom určení naliehavý právny záujem nemajú. Poukázal
na rozhodnutie publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 81/2006, v zmysle ktorého
určovacia ţaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky
neznamená úplne vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak
poţadované určenie má povahu (len) predbeţnej otázky vo vzťahu k posúdeniu či tu je (nie
je) právny vzťah, alebo právo. Rovnako aj v kontexte konania vedeného na Okresnom súde
Ţilina, spis.zn. 17 C 37/2009, na ktoré ţalobcovia poukazovali, dospel k záveru, ţe
ţalobcovia ani tu nepreukázali naliehavý právny záujem na predmetnom určení, keďţe
vo vzťahu k posúdeniu (ne)existencie uplatneného nároku ţalovanej 1/ na plnenie
od ţalovaných 2/ a 3/ (v uvedenom konaní ţalovaná 2/ je v postavení ţalobkyne 1/) titulom
zaplatenia kúpnej ceny podľa dotknutej kúpnej zmluvy, má riešenie otázky (ne)platnosti
dotknutej zmluvy opätovne iba charakter predbeţnej otázky. Súčasne poukázal na to, ţe
uplatnením spornej pohľadávky ţalovanou 1/ v dotknutom konaní vedenom pod sp.zn.
17 C 37/2009 sa stratil aj prípadný preventívny význam určovacej ţaloby o neplatnosť kúpnej
zmluvy. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. tak, ţe
o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 19. apríla 2012, sp.zn. 9 Co 458/2011, rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil. Po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa
vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj
správne právne posúdil. Mal za to, ţe svoje rozhodnutie napokon aj náleţitým
a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 157 O.s.p.
V súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. sa preto v odôvodnení obmedzil len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie jeho
správnosti povaţoval za potrebné uviesť, ţe pre posúdenie naliehavého právneho záujmu
ţalobcov na podaní predmetnej ţaloby si bolo v prvom rade potrebné ujasniť, či by prípadné
súdne rozhodnutie, ktoré by takejto ţalobe vyhovelo, bolo podkladom na vykonanie zmien
i v zápisoch katastra nehnuteľností. Z tohto dôvodu povaţoval za potrebné pri posudzovaní
naliehavého právneho záujmu ţalobcov vychádzať z ustanovenia § 34 ods. 2 Katastrálneho
zákona, podľa ktorého, ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti
dobrovoľnej draţby, správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom, alebo pred
dobrovoľnou draţbou, to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou
právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena
týka. Práve z tohto ustanovenia zákona, ako aj z ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka
vyplýva, ţe pokiaľ by i súdy vyhoveli ţalobe ţalobcov a určili neplatnosť nimi napadanej
kúpnej zmluvy na ich právnom postavení by sa nič nezmenilo, nakoľko by správa katastra
vyznačila stav, aký tu bol pred týmto právnym úkonom. Pokiaľ zápisy v katastri
nehnuteľností nesvedčili v prospech ţalobcov, resp. ich právneho predchodcu, stav neistoty
v právnom postavení ţalobcov by sa ani takýmto vyhovujúcim rozhodnutím súdu neodstránil
a ţalobcovia by sa museli domáhať ochrany svojho práva, prostredníctvom ďalšej ţaloby
v ďalšom súdnom konaní. Pokiaľ určovacia ţaloba nie je opodstatnená, najmä vtedy, ak
vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho
vzťahu alebo práva, alebo ak poţadované určenie má povahu len predbeţnej otázky vo vzťahu
k posúdeniu, či tu je, nie je právny vzťah, alebo právo, správne súd prvého stupňa po zistení,
ţe ţalobcovia nemajú na podaní predmetnej určovacej ţaloby naliehavý právny záujem ich
ţalobu ako nedôvodnú zamietol.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 1/ aţ 5/.
Prípustnosť dovolania namietali s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f) O.s.p. Mali za to,
ţe súd prvého stupňa aj odvolací súd svojim procesným postupom odmietli ochranu ich
základného práva vlastniť majetok, porušili právo na spravodlivé súdne konanie a výkon
spravodlivosti a právo na rovnosť v konaní. K odňatiu moţnosti konať pred súdom
rozhodnutím vo veci neplatnosti kúpnej zmluvy malo dôjsť podľa ich názoru tým, ţe ich
návrh bol zamietnutý, pretoţe v konaní neboli aktívne legitimovaní a súdy odmietli konať
o ich návrhoch. Poukázali na to, ţe súd prvého stupňa, ani odvolací súd, sa v dostatočnej
miere nevysporiadali s ich naliehavým právnym záujmom, súd prvého stupňa nevykonal nimi
navrhnuté dôkazy, o ich návrhu uznesením nerozhodol a návrh M. M. na zámenu účastníka
konania nezaprotokoloval, ani o ňom nerozhodol. Namietali právny záver súdov niţších
stupňov o neexistencii naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej ţaloby o neplatnosť
právneho úkonu. Uviedli, ţe v danom prípade musí ísť o ţalobu o absolútnu neplatnosť
právneho úkonu a nie o ţalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Mali za to, ţe
rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa nie sú v súlade s čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhli rozsudok odvolacieho
súdu a súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
Ţalovaná 1/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie
ţalobcov ako nedôvodné v celom rozsahu zamietol, pretoţe rozsudok odvolacieho súdu je
vecne správny, zároveň si uplatnila si aj právo na náhradu trov konania.
Ţalovaná 2/ označila dovolanie za opodstatnené a ţiadala, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ţalovaní 3/ aţ 5/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcov
1/ aţ 5/ nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia
moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti konať
pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva
priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu
senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver
pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1,
§ 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý súdny proces.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) je umoţniť
kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je
naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami
(I. ÚS 50/04).
Dovolatelia namietali aj porušenie svojho práva na rovnosť v konaní. Právo
na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného
postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.
Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa
ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších
ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich
vedenie konania a priebeh dokazovania, kde ju ale nemoţno vykladať ako (absolútnu)
viazanosť súdu procesnými návrhmi účastníkov.
Pokiaľ dovolatelia namietali, ţe súdy im odňali moţnosť konať pred súdom tým, ţe
nevykonali nimi navrhnuté dôkazy, treba uviesť, ţe podľa ustálenej judikatúry platí, ţe takýto
postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Účastníci
sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť
všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký
posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých
dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd.
Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo
vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolatelia v danej veci aj
vyuţili (nebolo im odňaté).
Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemoţno
zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie
dôkazov podľa návrhov alebo predstáv ţalobcov 1/ aţ 5/ nie je ani postupom, ktorým by im
súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú
vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd
niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom,
a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti
rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani okresný súd),
preto svojim postupom dovolateľov nevylúčili z realizácie ţiadneho procesného práva, ktoré
im Občiansky súdny poriadok priznáva. Súd prvého stupňa na pojednávaní konanom
9. septembra 2011 (č. l. 67) k návrhu ţalobcov na vykonanie ďalšieho dokazovania pripojením spisu zo Správy katastra Ţilina (bývalého štátneho notárstva Ţilina pod č. RI.1557/91 uviedol, ţe z dôvodu nadbytočnosti tento dôkaz nevykoná.
Nevykonaním ţalobcami navrhovaného dokazovania nedošlo teda k odňatiu ich
moţnosti konať pred súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je
dôvodná námietka dovolateľov týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, ţe ţalobu zamieta z dôvodu, ţe ţalobcovia
nepreukázali naliehavý právny záujem, pričom tento svoj záver aj navyše odôvodnil
s poukazom na ustálenú judikatúru. S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotoţnil
aj odvolací súd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcov. Ako vyplýva aj
z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Ţalobcovia 1/ aţ 5/ v dovolaní ďalej namietajú, ţe súd návrh M. M. (ţalovanej 2/) na
zámenu účastníka konania nezaprotokoloval, ani o ňom nerozhodol.
Pokiaľ ţalobcovia namietajú, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo aj tým, ţe
súd nezaprotokoloval ich návrh na zámenu účastníka (ktorý podľa ich tvrdení mala ţalovaná 2/
vzniesť na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa 9. septembra 2011 a následne o tom
ani nerozhodol), je potrebné uviesť, ţe túto skutočnosť mali ţalobcovia namietať v deň konania
pojednávania.
Podľa § 40 ods. 3 O.s.p. predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby
v písaní a iné zrejmé nesprávnosti. Predseda senátu alebo samosudca rozhoduje aj o návrhoch
na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Kaţdá námietka účastníka konania
proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov konania, ktorej súd
nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená.
Obsah zápisnice o úkonoch súdu v podrobnostiach upravuje § 52 a nasl. vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy
v znení neskorších predpisov, ktorého druhý odsek prvej vety ustanovuje, ţe predseda senátu
diktuje zápisnicu o súdnom pojednávaní nahlas tak, aby prítomní diktované znenie počuli, ak
predpisy o konaní pred súdmi nepripúšťajú iný postup. Ak má prítomný účastník konania (jeho
zástupca) za to, ţe zápisnica o pojednávaní neodráţa presne priebeh v pojednávacej miestnosti,
je to dôvodom na uplatnenie námietok do zápisnice o pojednávaní, o ktorých je súd povinný
rozhodnúť. Povahou veci je pritom dané, ţe takúto námietku môţe účastník, ktorý sa konania
zúčastnil (prípadne jeho zástupca) uplatniť najneskôr do skončenia tohto pojednávania.
Zo zápisnice z pojednávania z 9. septembra 2011 (č.l. 60-69) vyplýva, ţe ţalobcovia námietky
priamo na pojednávaní námietky voči zápisnici nevzniesli. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, ţe
ţalovaná 2/ vo „vyjadrení ţalovanej 2/ k odvolaniu ţalobcov 1/ aţ 5/ proti rozsudku
odvolacieho súdu“ zo 14. novembra 2011 (č.l. 96-97) namietala, ţe súd procesne pochybil, keď
nerozhodol o jej návrhu na zmenu jej procesného postavenia v konaní a tento návrh ani
nezaprotokoloval, pričom ako dôkaz o tom priloţila aj čestné vyhlásenie M. M. (č.l. 98).
Keďţe povaha veci neumoţňuje, aby dodatočne (po skončení pojednávania) bolo moţné verne
rekonštruovať dej konania pred súdom tak, aby bolo reálne opraviť v zápisnici uvedené údaje
s tým, ako sa skutočne v pojednávacej miestnosti odohrali a keďţe účastníci konania výhrady
proti vecnej správnosti zápisnice nevzniesli priamo na pojednávaní, nie je preto moţné
povaţovať tvrdenia ţalobcov a ţalovanej 2/ o nezaprotokolovaní návrhu
na zámenu účastníkov a nerozhodnutí o ňom za tvrdenia zodpovedajúce skutočnosti.
Odhliadnuc od toho však ani týmto spôsobom nedošlo a nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti
ţalobcov konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. z dôvodu, ţe takýto návrh (ak by aj
bol daný), bol podaný (týkal sa) ţalovanou 2/, ktorá však dovolanie nepodala.
Dovolatelia ďalej v dovolaní namietali, ţe odvolací súd odmietol poskytnúť súdnu
ochranu ich základnému ľudskému právu – právu vlastniť majetok - zaručenému Ústavou
Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dodatkovým protokolom
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
V zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo vlastniť
majetok. Vlastnícke právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa
zaručuje.
Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu kaţdá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne uţívať majetok. Nikoho nemoţno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nielenţe ustanovuje, ţe kaţdý má právo
vlastniť majetok, ale súčasne určuje, ţe vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú
zákonnú ochranu. Z formulácie obsiahnutej v tomto článku nemoţno odvodzovať právo
získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť vec) bez ohľadu na dodrţanie podmienok, ktoré sú
na tento účel upravené zákonmi (I. ÚS 128/95) a nemoţno z neho nemoţno ani vyvodzovať
zabezpečenie základného práva na ochranu vlastníctva bez splnenia zákonných podmienok jej
poskytnutia, ktoré sú uvedené predovšetkým v Občianskom zákonníku (I. ÚS 59/94). Obsah
vlastníckeho práva nie je predmetom ústavnej úpravy, ale upravuje ho na základe ústavného
zmocnenia zákon (PL. ÚS 38/95, I. ÚS 97/09). Týmto zákonom je Občiansky zákonník, ktorý
obsah vlastníckeho práva vymedzuje tak, ţe vlastník veci je predmet svojho vlastníctva
oprávnený drţať, uţívať, poţívať jeho plody a úţitky a nakladať s ním, čo vychádza z rímsko-
právnej koncepcie obsahu vlastníckeho práva (ius possidendi, ius utendi et fruendi, ius
dispondendi).
Ústavný súd taktieţ opakovane judikoval, ţe moţnosť porušenia základných práv
hmotného charakteru, v danom prípade základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, treba posudzovať vţdy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. IV. ÚS 367/08, I. ÚS
197/08, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 203/09, IV. ÚS 326/07). Pokiaľ zo strany
všeobecného súdu nedôjde ku konaniu, ktoré by predstavovalo zásah do práva na súdnu
ochranu, nemôţe byť všeobecný súd svojím rozhodnutím zároveň sekundárnym
porušovateľom základného práva hmotného charakteru, medzi ktoré patrí aj právo vlastniť
majetok.
Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky k porušeniu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej
osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní ak by
všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho
meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.
V prípade dovolateľov však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie
základných práv. Jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne
konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov
dovolateľov.
Keďţe Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v konaní alebo rozhodnutí
odvolacieho súdu také pochybenia, ktorými by boli zásadným spôsobom porušené ústavné
princípy vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohol dospieť k záveru o porušení základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Toto platí rovnako vo vzťahu k čl. 1
dodatkového protokolu. Základné právo vlastniť majetok nemoţno zamieňať s „právom
na úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny poriadok nepozná.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalobcovia 1/ aţ 5/ namietali hlavne skutočnosť,
ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcov 1/ aţ 5/ nemoţno vyvodiť
zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom
na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovaným 1/ aţ 5/ vzniklo právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti ţalobcom 1/ aţ 5/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalovanej 1/
náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby,
ktorú jej poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalobcov 1/ aţ 5/ (§ 14 ods. 1
písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa
§ 11 ods. 1 písm. a) vo výške 58,69 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16
ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,63 € )] a DPH vo výške 20% predstavuje spolu 79,58 €. Ţalovaným 2/
aţ 5/ však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodali návrh na ich
priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. decembra 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová