Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 790/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. S., T., zastúpenej advokátom JUDr. Š. B., Ž., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a tiež čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 19. apríla

2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. decembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2013 doručená sťažnosť E. S., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

Š. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a tiež čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. apríla 2012

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 6. decembra 2012.

Sťažovateľka doplnila sťažnosť podaním z 18. marca 2013 doručeným ústavnému

súdu 20. marca 2013 o ďalšiu listinnú dokumentáciu týkajúcu sa podania podnetu na

mimoriadne dovolanie a jeho vybavenia Krajskou prokuratúrou v Žiline (ďalej len „krajská

prokuratúra“) prípisom č. k. Kc 15/13-8 z 11. marca 2013.

Z obsahu sťažnosti (v znení jej doplnenia) a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka

(v procesnom postavení žalobkyne v 1. rade) spolu s J. O., T., H. S., T., M. M., T. a J. T., P.

(spolu ďalej len „žalobcovia“), sa žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) 23. februára 2011 domáhali proti A. M., T., M. M., T., J. M., T., V. T., Ž.

a M. T., Ž. (spolu ďalej len „žalovaní“), určenia neplatnosti právneho úkonu „predaja

2

pozemku parcely CKN č. 453/1 - orná pôda o výmere 1539 m, ktorá je identická s parcelou

2

EN č. 453/1 – orná pôda o výmere 1539 ma tá bola na základe geometrického plánu

2

č. 244-2130-1739-90 ako diel č. 5 vytvorená z parcely EN č. 453/1 o výmere 9377 ma tá je

identická s PKN parcelou č. 552/125, ktorá je zapísaná v PK vložke č. 620, kat. úz. T., ktorý

bol urobený formou kúpnopredajnej zmluvy zo 7. októbra 1991, ktorá bola registrovaná na

Štátnom notárstve v Ž. pod RI 1557/91 medzi odporkyňou I. ako predávajúcou a odporcami

II. a III. ako kupujúcimi“.

Podľa sťažovateľky „žalovaná v 1/ rade A. M., žalovaným v 2/ a 3/ rade odpredala

2

pozemok - parcela EN č. 453/1, teraz CKN č. 453/1 o výmere 1539 m, ktorý v čase jeho

predaja nevlastnila, preto takýto právny úkon považujeme za absolútne neplatný, a preto

podávame žalobu o neplatnosť právneho úkonu, ktorým určením jedine dosiahneme

odstránenie jeho vplyvu ohrozujúce naše majetkové práva k predmetnému pozemku“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 9. septembra 2011 žalobu

sťažovateľky (a ostatných žalobcov) zamietol. Podľa sťažovateľky okresný súd dospel

k záveru, že „navrhovatelia nemajú v predmetnom konaní naliehavý právny záujem, pretože

posúdenie (ne)platnosti tohto dotknutého právneho úkonu je len predbežnou

(prejudiciálnou) otázkou vo vzťahu k riešeniu otázky, či právny predchodca navrhovateľov

J. T. nadobudol vlastníctvo k pozemku v súčasnosti vymedzenému a evidovanému ako

2

parcela CKN č. 453/1 – orná pôda o výmere 1539 ma súčasne bol aj jeho vlastníkom

v čase svojej smrti, resp. táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po tomto poručiteľovi...“.

Krajský súd na základe odvolania žalobcov rozsudkom sp. zn.

z 19. apríla 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Podľa sťažovateľky krajský súd

„sa stotožnil s dôvodmi odôvodnenia prvostupňového súdu. Okrem toho poukázal na to, že

pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu navrhovateľov je potrebné vychádzať

z ustanovenia § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona podľa ktorého, ak súd rozhodol

o neplatnosť právneho úkonu, alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, správa katastra

vyznačí stav pred týmto právnym úkonom, alebo pred dobrovoľnou dražbou, to platí aj

vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie

súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka súbežne 20. júla

2012 dovolanie a sťažnosť podľa doručenú ústavnému súdu

19. septembra 2012. Ústavný súd uznesením č. k. -14 z 25. októbra 2012

sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci s poukazom na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti je daná právomoc ústavného súdu až po rozhodnutí

o dovolaní, pričom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (m. m. ,

).

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2012 bolo odmietnuté dovolanie žalobcov proti napadnutému rozsudku

krajského súdu ako procesne neprípustné, pričom z odôvodnenia predmetného uznesenia

vyplýva, že „sa nezaoberal napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho

vecnej správnosti“.

Sťažovateľka podrobne opisuje udalosti, ktoré predchádzali podaniu jej sťažnosti

ústavnému súdu v jej právnej veci. K namietanému porušeniu svojich základných práv

v rámci konania pred súdmi jednotlivých stupňov poukázala najmä na tieto skutočnosti:

«Na základe „Kúpno-predajná zmluva“ zo dňa 07. 10. 1991..., ktorú medzi sebou

uzatvorili žalovaná v 1/ rade A. M. ako predávajúca a žalovaní v 2/ a 3/ rade ako kupujúci

2

previedli na kupujúcich pozemok - parcelu EN č. 453/1- orná pôda o výmere 1539 m. V čl.

I. uvedenej kúpno-predajnej zmluvy je uvedené: „Predávajúca žalovaná v 1/ rade

odpredáva kupujúcim nehnuteľnosť, a to časť pozemku zapísaného vo vložke č. 620

Pozemkovej knihy Štátneho notárstva v Ž., ako parcela č. 552/125, kat. úz. T., ktorý je v jej

prospech vedený v Stredisku geodézie v Ž. v evidencii nehnuteľnosti na liste vlastníctva č.

647 vedenom pre obec Ž., a to tú jeho časť, ktorá je označená ako diel 5 v geometrickom

pláne č. 244-2130-1736-90, vyhotovenom Geodéziou, š. p. Ž. dňa 18. 3. 1991, t. j. ako

2“

novovytvorená parcela č. 453/1, orná pôda o výmere 1539 m. Z uvedeného GP č. 244-

2130-1736-90 zo dňa 18. 03. 1991 vyplýva, že pozemok parcela EN č. 453/1- orná pôda

2

o výmere 1539 m, ktorá je v ňom vedená ako diel 5 bola vytvorená z EN parcely č. 453/1 -

2

orná pôda o výmere 9377 ma tá je identická s parcelou Pkn. č. 552/25 a tá bola zapísaná

v Pkn. vložke 620 kat. úz. T.

Z dedičského rozhodnutia zo dňa 16. 07. 1965, č. k. D 1027/64-21, ktoré vydalo

Štátne notárstvo v Ž. vyplýva, že pozemok - parcela EN č. 453/1 zdedil náš otec J. T.,

naposledy bytom T. č. 258, ktorý zdedil po svojom nebohom otcovi M. T., naposledy bytom

T...

Z uvedeného dôvodu sme požiadali Správu katastra Ž. o prešetrenie predmetného

zápisu. Správa katastra Ž. nám listom: „Žiadosť o prešetrenie zápisu - vyjadrenie“ zo dňa

26. 05. 2010, sp. zn. 801/2010..., kde je okrem iného uvedené:

„Na list vlastníctva... č. 648 v k. ú. T. bol zapísaný vlastník – T. J. v celosti na

základe titulu nadobudnutia D 1027/6-64-61. Citovaná listina bola predložená pri

zakladaní právnych vzťahov v obci - II. etapa a zapísaná bola do KN položkou výkazu zmien

(ďalej len VZ) 473171. Na LV č. 648 v časti A - LV boli zapísané nehnuteľnosti - parc. C

KN č. 463, 464, 465. Parcela 453/1 nebola zapísaná v časti A - LV, ale v časti D - LV ako

poznámka: Ostatné pozemky v kat. úz. T. v užívaní organizácii č. D 1027/64-61- VZ 473/71.

Správa katastra konštatuje, že zápis na LV č. 648 bol vykonaný v súlade s výrokovou časťou

listiny č. D 1027/64-61. Listinou č. D boli po neb. T. J. prejednané

nehnuteľností zapísané na LV č. 648 (čiže parcela KNC č. 463, 464/1 a 465 spolu s

poznámkou na LV). Z uvedeného je zrejme cit. Listinou bola prejednaná aj poznámka na LV

č. 648, t. j. pozemok - parcela 453/1. Listinou č. R 1 1557/91 - VZ 13/92 bola predmetom

prevodu parcela KN - C č. 453/1, v ktorej ako odpredávajúcou vlastníčkou v celosti bola

uvedená A. M., zapísaná na LV č. 647. Na LV č. 647 boli zapísané formou poznámky:

Ostatné pozemky v k. ú. T. v užívaní organizácie podľa D 1027/64-61-VZ 473/71

a zodpovedajú tomu pozemky uvedené v bode IV. 8 a v bode IV. 1 pozemok 453/2. Zápis do

KN na LV č. 647 bol vykonaný v súlade s citovanou listinou. Pri prevode par. KN -C č.

453/1 listinou R I 1557/91, ku ktorej bol technickým podkladom GP č. 244-2130-1736-90,

došlo k omylu pri prevode, pretože do poznámky LV 647 sa započítala aj nehnuteľnosť -

par. č. 453/1 uvedená v bode IV. 3. listiny č. D 1027/64-21, ktorá následne prešla na

nového vlastníka vedeného na LV č. 1458- M. J. a M., rod. T. v 1/1-ine.»

Sťažovateľka tvrdí, že «náš naliehavý právny záujem v zmysle

je v tom, že žalovaná v prvom rade predala pozemok, ktorý bol vo vlastníctve nášho otca,

t. j. že v čase jeho predaja jej nepatril. I napriek tomu ho následne odpredala žalovaným

v 2/ a 3/ rade, žalovaný v 3/ rade nie je ochotný nám ho vrátiť mimo súdne. Taktiež

žalovaná v 1/ rade v súdnom spore, ktorý je vedený na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.

nás žiada, aby jej bola nezaplatená kúpna cena za predmetný pozemok

odpočítaná od jej dlžnej čiastky, čo potvrdzuje jej podanie: „Vyjadrenie“ zo dňa

7. 9. 2010... Preto jedine touto žalobou môžeme zmeniť daný právny a skutkový stav.».

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že «náš prípad žalobou o neplatnosť právneho úkonu

nerieši iba čiastkovo celú vec, pretože tvrdenie okresného súdu a Krajského súdu v Žiline,

že ak by aj súd rozhodol v náš prospech..., že by Správa katastra Ž. zapísala pôvodného

vlastníka žalovanú v I. rade A. M. a to by zakladalo ďalší spor. Takéto tvrdenie považujeme

za zavádzajúce, pretože ak by aj bol zapísaný rozsudok tak, že by bolo vlastníctvo

2

predmetného pozemku - parcela C KN č. 453/1- orná pôda o výmere 1539 mzapísané na

žalovanú v I. rade, potom by bolo povinnosťou Správy katastra v Ž. ex offo zapísať ho v

súlade s ustanovením § 59 ods. 1, písm. a/ Katastrálneho zákona na J. T., pretože A. M.

bola omylom zapísaná na LV. Skutočným vlastníkom predmetného pozemku - parcela C KN

2

č. 453/1- orná pôda o výmere 1539 mby bol v súlade s rozhodnutím zo dňa 16. 07. 1965,

sp. zn. D 1027/64-21 - príloha č. 4, ktoré vydalo Štátne notárstvo v Ž., náš otec J. T. To

znamená, že Správa katastra Ž. by v súlade s bodom č. 34 rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 14. 02. 2012, č. ..., opravila nesprávny zápis v

katastri nehnuteľností. Máme zato, že rozhodnutie o dedičstve D 1027/64 je listinou

záväznou aj pre Správu katastra Ž.., a preto nesprávny údaj o vlastníctve v prospech

žalovanej v I. rade by musela opraviť na nášho otca J. T... To, že predmetný pozemok -

2

parcela C KN č. 453/1- orná pôda o výmere 1539 mbol omylom zapísaný na žalovanú v I.

rade potvrdzuje list: „Žiadosť o prešetrenie zápisu - vyjadrenie“ zo dňa 26. 05. 2010...,

ktorý vydala Správa katastra Ž.

Zdôrazňujeme, že v danom prípade sa jedná o absolútne neplatný právny úkon

predaja a kúpy predmetného pozemku, a preto ak bude žaloba o neplatnosť právneho úkonu

a nie žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, potom odporcovia nemôžu

uplatňovať námietku, že predmetný pozemok nadobudli vydržaním. To znamená, že v danom

prípade musí ísť o žalobu o absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nie o žalobu o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ako tvrdia obidva súdy, a preto aj petit našej žaloby

považujeme za správny. Pokiaľ by sme boli podali žalobu o určenie vlastníckeho práva,

zrejme by sme v konaní neboli úspešní, pretože odporcovia by tvrdili, že predmetný

pozemok nadobudli vydržaním.».

Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru. V súvislosti s týmto

konštatovaním predovšetkým uvádza, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd

v Žiline, ale aj Okresný súd Žilina mi svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom,

pretože navrhovatelia boli v uvedenom konaní aktívne legitimovaní... Tým, že okresný

a krajský súd navrhovateľov považovali, že v uvedenom konaní nie sú aktívne legitimovaní,

preto vo veci samej v podstate nekonali, odmietli vykonať nimi navrhnuté dôkazy, preto

bolo navrhovateľom odmietnuté ich právo konať pred súdom...“.

Pretože „postupom a rozhodnutím okresného a krajského súdu mi bola odňatá

možnosť zdediť a obhospodarovať predmetný pozemok“, sťažovateľka namieta aj porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu.

Sťažovateľka, tvrdiac, že nemala k dispozícii „účinný opravný prostriedok pred

vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich

úradných povinností“, namieta aj porušenie čl. 13 dohovoru.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky: E. S... na spravodlivé súdne konanie a právo na

súdnu ochranu upravenej v , , Slovenskej

republiky a právo na súdnu ochranu zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 06. 12. 2012, sp. zn. .

2. Základné právo sťažovateľky: E. S... na spravodlivé súdne konanie a právo na

súdnu ochranu upravenej v , , Slovenskej

republiky a právo na súdnu ochranu zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. 04.

2012, sp. zn. -113.

3. Základné právo sťažovateľky: E. S... na účinný opravný prostriedok podľa čl. 46

ods. 1 zákaz diskriminácie zaručené v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 06. 12. 2012, sp. zn.

.

4. Základné právo sťažovateľky: E. S... na účinný opravný prostriedok podľa čl. 46

ods. 1, zákaz diskriminácie zaručené v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené

rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. 04. 2012, sp. zn. -113.

5. Základné právo sťažovateľky: E. S... vlastniť a spravovať majetok podľa čl. 20

ods. 1, , ochrana majetku zaručené v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené

rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. 04. 2012, sp. zn. -113.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa

19. 04. 2012, č. k.: -113 a prikazuje Krajskému súdu v Žiline a vec vracia

Okresnému súdu Žilina na nové konanie a rozhodnutie.

7. Sťažovateľke: E... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 8000,- € (slovom:

osemtisíc EUR). Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný jej vyplatiť 5000,- EUR

a Krajský súd v Žiline je povinný jej vyplatiť 3000,- EUR do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

8. Právnemu zástupcovi sťažovateľky priznáva náhradu trov právneho zastúpenia,

ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na jeho účet JUDr. Š. B. číslo..., a to do 3 dní

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považoval za potrebné vymedziť najskôr rozsah základných práv,

porušenie ktorých sťažovateľka namieta, a možnosť porušenia ktorých má ústavný súd

preskúmať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ). Tvrdenia o porušení iných ustanovení či

kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (v posudzovanej veci ide o základné právo podľa

a bodu 2 Protokolu č. 12 k dohovoru), ktoré sťažovateľka uvádza

v texte nového znenia sťažnosti, t. j. mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z už citovaného petitu, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť vo

vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2012 v rozsahu

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

v spojení s a práv podľa a dohovoru a

dodatkového protokolu a vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2012 v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a v spojení s a práv podľa a

dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 19. apríla 2012

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

, , ).

V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2012 sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zameral na preskúmanie, či ju nemožno v tejto časti považovať za

zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd pred posúdením opodstatnenosti námietok sťažovateľky poukazuje

na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základných práv

podľa a (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo podľa dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len

víťazstvo v takomto spore (, ).

Aplikujúc uvedené právne názory, ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnutý

rozsudok krajského súdu.

Základom argumentácie sťažovateľky je tvrdenie, že „súdy všetkých stupňov

vyhodnotili navrhovateľov, že nie sú v predmetnom konaní aktívne legitimovaní, pretože

žalobou o neplatnosť právneho úkonu sa jednou žalobou spor nevyrieši“.

Podľa sťažovateľky kľúčový nedostatok napadnutého rozsudku krajského súdu

spočíva v tom, že „sa v dostatočnej miere nevysporiadal s naším naliehavým právnym

záujmom..., pričom sa stotožnil s dôvodmi odôvodnenia prvostupňového súdu“, ktorý

„nevykonal nami navrhnuté dôkazy..., o našom návrhu uznesením nerozhodol a návrh M.

M. na zámenu účastníka konania nebral do úvahy, ale súd jej návrh nezaprotokoloval, ani

o ňom nerozhodol“.

Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutému

rozsudku krajského súdu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 9. septembra 2011, ktorým bola žaloba sťažovateľky (a ďalších žalobcov)

o určenie neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy zo 7. októbra 1991, pozn.)

zamietnutá, a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na túto časť jeho

odôvodnenia:

„Odporkyňa I. ako predávajúca a odporcovia II. a III. ako kupujúci uzavreli dňa

07. 10. 1991 kúpno-predajnú zmluvu, ktorou odporkyňa I. odpredala odporcom II. a III. ako

manželom nehnuteľnosť vymedzenú ako časť pozemku zapísaného vo vložke č. 620

Pozemkovej knihy Štátneho notárstva v Ž, ako parc. č. 552/125, k. ú. T., ktorý bol v jej

prospech vedený v Stredisku geodézie v Ž. v evidencii nehnuteľností na LV č. 647 vedenom

pre obec Ž., a to tú jeho časť, ktorá je označená ako diel 5 v GP č. 244-2130-1736-90

vyhotovenom Geodéziou, š. p. Ž. dňa 18. 03. 1991, t. j. ako novovytvorená parc. č. 453/1 -

orná pôda o výmere 1539 m2, a to za dohodnutú kúpnu cenu celkom 9.480,- Kčs.

Podľa Geometrického plánu č. 244-2130-1736-90 vyhotovenom Geodéziou, š. p. Ž.

2

dňa 21. 02. 199..., výkazu výmer zodpovedá časti pkn parc. č. 552/125 o výmere 9377 m

parc. EN č.. 453/1 - orná pôda o výmere 9377 m2, z ktorej časti (diel 5) bola vytvorená

2

nová parc. EN č. 453/1 - orná pôda o výmere 1539 ms poznámkou o vlastníkovi,

užívateľovi: M. M.

Podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. č. k. D-1027/64-17 zo dňa 16. 02. 1965

vydaného v konaní o dedičstve po poručiteľovi M. T., , naposledy bydliskom T., nadobudol

dedičstvo pozostávajúce z pozemkov parc. č. 1-453/1, 1-453/1 vedených v k. ú. T a v užívaní

JRD J. T., bydliskom T.

Podľa opisu - výpisu z evidencie nehnuteľností pre k. ú. T. vydaného Strediskom

geodézie Ž. dňa 28. 01. 1965 (na č. l. 12 spisu bývalého Štátneho notárstva v Ž. spis. zn.

2

D 1027/64) bol ako užívateľ parciel EN č. 1-453/1 - roľa o výmere 2713 m(evidovanej na

2

EL Č. 323) a č. 1-453/1 - lúka o výmere 2032 m(evidovanej na EL č. 323) uvedený J. T.

Podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. č. k. D-1027/64-21 zo dňa 16. 07. 1965

vydaného v konaní o dedičstve po poručiteľovi M. T..., sa malo na základe tohto

rozhodnutia v spojení s rozhodnutím Štátneho notárstva v Ž.

č. k. D-1027/64-17 zo dňa 16. 02. 1965 zapísať v evidencii nehnuteľností k. ú. T. vlastníctvo

na nehnuteľnosti patriace do dedičstva podľa bodu IV. ods. 3 k parc. č. 464, 463, 465, 1-

453/1, 1-453/1 (ev. l. č. 371 a 323) J. T., robotníkovi ČSD, T. a podľa bodu IV. ods. 8

ohľadne ostatných poľnohospodárskych nehnuteľností sa poznamenáva, že sú v úžitku JRD

T. a vlastníctvo sa vyznačuje na J. T., skladníka JRD, T.

Rozhodnutím Štátneho notárstva v Ž. č. k. D 2054/91-21 zo dňa 02. 03. 1992

vydaným v konaní o dedičstve po poručiteľovi J. T., naposledy bydliskom T. (pôvodné

dedičské rozhodnutie po tomto poručiteľovi), bola schválená dohoda dedičov ohľadom

vyporiadania dedičstva, v zmysle ktorej nadobúdateľkou 1/2 rodinného domu č. s. 258 v T.

s prísl., maštale, drevárne, humna, studne, oplotenia, zast. pozemkov a záhrady parc. č.

463, 464/1, 465 vedených na LV č. 648, podielu poručiteľa v poľnohospodárskej pôde v T.

v užívaní roľníckeho družstva vedeného na D LV č. 648, náhradovej pohľadávky poručiteľa

voči pozostalej manželke za nadobudnutie hnuteľných vecí počas manželstva vo výške

2.500,- Sk, sa stala dcéra poručiteľa M. M., rod. T., (t. j. odporkyňa III.) s povinnosťou do 3

rokov od právoplatnosti rozhodnutia vyplatiť J. T., E. S., J. O., H. S., M. M., J. T. a V. T.,

a to každému z nich osobitne po 12.661,60 Kčs.

Uznesením Okresného súdu Žilina č. k. D 2059/94-48 zo dňa 08. 02. 1995 vydaného

vo veci dedičstva po poručiteľovi J. T... (dodatočné prejednanie novoobjaveného majetku),

bola schválená dohoda dedičov, podľa ktorej dedičkou neurčitého podielu poručiteľa

v združených pozemkoch KN parc. č. 2101, 2102, 2103, 2104, 2105, 2106, 2107, 2347 a

lesnej pôdy, zast. pl. a ostatnej plochy KN parc. č. 3160/1, 3160/2, 3160/3 v k. ú. . sa stala

odporkyňa II. s povinnosťou vyplatiť J. T., E. S., J. O., H. S., M. M., J. T. a V. T., a to

každému z nich po 625,- Sk v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Podľa osvedčenia o dedičstve č. k. , zo dňa 28. 05. 2007

vydaného JUDr. Z. K., notárom ako súdnym komisárom povereným Okresným súdom Žilina

v dedičskej veci po poručiteľovi J. T..., boli dedičmi zo zákona v 1. dedičskej skupine deti

poručiteľa: navrhovatelia 1. až V., odporkyňa II. a V. T., bydliskom Ž., pričom v zmysle

uzavretej dohody dedičov nadobudli v osvedčení uvedené podiely poručiteľa v osvedčení

uvedených nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. T. a evidovaných v pkn vložkách

č. 723, 1, 578 a 591 a komasačnom hárku č. 0213, všetci dedičia rovnakým dielom, t. j.

každý v 1/7 v pomere k podielu poručiteľa. Predmetom dedenia podľa tohto osvedčenia

však dotknutý pozemok nebol.

Podľa výpisu z katastra nehnuteľností z LV č. 1458 zo dňa 09. 09. 2011 vedeného

Správou katastra Ž. pre k. ú. T. sú vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci pozemku parc.

2

KNC č. 453/1 - orná pôda o výmere 1539 modporkyňa II. a odporca III. Ako titul

nadobudnutia sú uvedené kúpna zmluva č. RI 1557/91-13/92, kúpna a zámenná zmluva

č. V 5046/96-240/96 a zámenná a kúpna zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena

č. V 594/03-64/03...

V danom prípade sa navrhovatelia svojím návrhom domáhali určenie absolútnej

neplatnosti právneho úkonu odporcov I. až III. - dotknutej kúpnej zmluvy, pričom svoj

naliehavý právny záujem na tomto určení odôvodňovali v podstate tým, že bez predmetného

určenia by nemohlo dôjsť k obnoveniu predchádzajúcich vlastníckych vzťahov a následnej

možnosti prejednať túto nehnuteľnosť v rámci dodatočného dedičského konania po právnom

predchodcovi navrhovateľov J. T. a súčasne tým, že v konaní vedenom pred Okresným

súdom Žilina pod spis. zn. na základe návrhu navrhovateľov I. až V.

a odporcov II., IV. a V. (ako navrhovateľov v tomto konaní) proti odporkyni (touto je

odporkyňa I.) sa odporkyňa I. bráni voči uplatnenej pohľadávke námietkou započítania jej

pohľadávky vzniknutej titulom zaplatenia kúpnej ceny podľa dotknutej kúpnej zmluvy.

Súd však dospel k záveru, že navrhovatelia nemajú na predmetnom určení naliehavý

právny záujem.“

Absenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov (a teda aj sťažovateľky) na

požadovanom určení neplatnosti právneho úkonu okresný súd odôvodnil najmä tým, že

«posúdenie (ne)platnosti tohto dotknutého právneho úkonu je len predbežnou

(prejudiciálnou) otázkou vo vzťahu k riešeniu otázky, či právny predchodca navrhovateľov

J. T. nadobudol vlastníctvo k pozemku v súčasnosti vymedzenému a evidovanému ako parc.

2

KNC č. 453/1 - orná pôda o výmere 1539 ma súčasne bol aj jeho vlastníkom v čase svojej

smrti, resp. či táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po tomto poručiteľovi... Súd dáva do

pozornosti v ďalšom aj na námietku odporkyne I. a odporcu III., že v prípade neplatnosti

dotknutej kúpnej zmluvy mohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetnému

pozemku v prospech odporcov II. a III., čím by aj v prípade vyhovenia návrhu, nedošlo

k odstráneniu právnej neistoty v právnom postavení, v ktorom sa majú navrhovatelia

nachádzať...

Rovnako aj v kontexte konania vedeného na Okresnom súde Žilina spis. zn.

mal súd za to, že navrhovatelia ani tu nepreukázali naliehavý právny záujem

na predmetnom určení, keďže vo vzťahu k posúdeniu (ne)existencie uplatneného nároku

odporkyne I. na plnenie od odporcov II. a III. (v uvedenom konaní odporkyňa II. je

v postavení navrhovateľky I.) titulom zaplatenia kúpnej ceny podľa dotknutej kúpnej zmluvy,

má riešenie otázky (ne)platnosti dotknutej zmluvy opätovne iba charakter predbežnej

otázky. Súčasne súd poukazuje aj na to, že uplatnením tejto spornej pohľadávky odporkyňou

I. v dotknutom konaní vedenom pod spis. zn. sa stratil aj prípadný

preventívny význam určovacej žaloby o neplatnosť dotknutej kúpnej zmluvy. Napokon súd

poukazuje na to, že v tomto kontexte by sa aj tak neodstránila akákoľvek neistota v právnom

postavení navrhovateľov, keďže neboli účastníkmi zmluvného vzťahu, z ktorého mala

vzniknúť pohľadávka uplatnená odporkyňou I. v konaní vedenom pod spis. zn.

a táto pohľadávka tak voči nim ani na započítanie v tomto konaní uplatnená nebola.

Pre úplnosť odôvodnenia tohto rozsudku súd poznamenáva, že ak by aj vychádzal

z listu Správy katastra Ž. označeného „Žiadosť o prešetrenie zápisu - vyjadrenie“ zo dňa

26. 05. 2010 pod č. j. 801/2010, na ktorý poukazovali navrhovatelia (v zmysle tohto:

listinou č. D 2054/91- VZ 44/92 boli po neb. T. J. prejednané nehnuteľnosti zapísané na LV

č. 648 (čiže parc. KN-C č. 463/ 464/1 a 465 spolu s poznámkou na LV). Z uvedeného je

zrejmé, že cit. listinou bola prejednaná aj poznámka na LV č. 648, t. j. pozemok - parc.

453/1“), by vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, t. j. parc. KN-C č. 453/1, k. ú. T. v

prípade jej identity s časťou EN parc. 1-453/1 a 1-453/1, ktoré mal nadobudnúť titulom

dedenia po svojom otcovi M. T., J. T. (podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. č. k. D-

1027/64-17 zo dňa 16. 02. 1965) svedčalo odporkyni II., a to titulom dedenia podľa

rozhodnutia Štátneho notárstva v Žiline č. k. D 2054/91-21 zo dňa 02. 03. 1992 (teda za

tohto stavu by nebolo došlo k akémukoľvek zásahu do právneho postavenia navrhovateľov).

Súd však poznamenáva, že toto rozhodnutie jednak vôbec nešpecifikuje o aké konkrétne

nehnuteľnosti, resp. podiely poručiteľa v poľnohospodárskej pôde v T. v užívaní roľníckeho

družstva vedeného na D LV č. 648 by malo ísť a jednak takýto prípadný zápis na LV č. 648

v časti D nekorešponduje s výrokom rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. č. k. D-1027/64-21

zo dňa 16. 07. 1965, podľa ktorého bodu IV. ods. 8 ohľadne ostatných poľnohospodárskych

nehnuteľností sa poznamenáva, že sú v úžitku JRD T. a vlastníctvo sa vyznačuje na J. T.,

skladníka JRD, T.».

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2012, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, vyplýva, že odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. V intenciách uvedeného

v odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd najmä uviedol:

„Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci

dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne

posúdil. Svoje rozhodnutie napokon i náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil tak,

ako to vyplýva z ust.

V súlade s ust. sa preto odvolací súd v odôvodnení obmedzil len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho

správnosti považoval za potrebné uviesť, že pre posúdenie naliehavého právneho záujmu

navrhovateľov na podaní predmetnej žaloby si bolo v prvom rade potrebné ujasniť, či

prípadné súdne rozhodnutie, ktoré by takejto žalobe vyhovelo, bolo by podkladom

na vykonanie zmien i v zápisoch katastra nehnuteľností. Z tohto dôvodu bolo podľa názoru

krajského súdu pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu navrhovateľov potrebné

vychádzať z ust. § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona podľa ktorého, ak súd rozhodol

o neplatnosti právneho úkonu, alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, správa katastra

vyznačí stav pred týmto právnym úkonom, alebo pred dobrovoľnou dražbou, to platí aj

vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie

súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.

Práve z tohto ustanovenia zákona ako i z ust. vyplýva, že pokiaľ by i súdy

vyhoveli žalobe navrhovateľov a určili neplatnosť nimi napadanej kúpno-predajnej zmluvy

na ich právnom postavení by sa nič nezmenilo, nakoľko by správa katastra vyznačila stav,

aký tu bol pred týmto právnym úkonom. Pokiaľ zápisy v katastri nehnuteľností nesvedčili

v prospech navrhovateľov, resp. ich právneho predchodcu, stav neistoty v právnom

postavení navrhovateľov, by sa ani takýmto vyhovujúcim rozhodnutím súdu neodstránil

a navrhovatelia by sa museli domáhať ochrany svojho práva, prostredníctvom ďalšej

žaloby, v ďalšom súdnom konaní. Pokiaľ určovacia žaloba nie je opodstatnená, najmä

vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spomosti daného

právneho vzťahu, alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej

otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je, nie je právny vzťah, alebo právo, správne okresný

súd po zistení, že navrhovatelia nemajú na podaní predmetnej určovacej žaloby naliehavý

právny záujem ich žalobu ako nedôvodnú zamietol.

I z ust. vyplýva, že ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov povinný

vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Vzájomný zväzok (reštitučná povinnosť) tu

vzniká iba medzi účastníkmi neplatnej zmluvy, nedotýka sa práv iných, tretích osôb, ktoré si

svoje práva musia uplatňovať osobitne.“

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho

rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania (m. m. ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre

uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú

odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže

obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (Garcia Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 19. apríla 2012 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa

sp. zn. z 9. septembra 2011, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný)

dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky

(určenie neplatnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy zo 7. októbra 1991) nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Dôvody, aj keď stručne uvedené

v napadnutom rozsudku krajského súdu možno považovať z ústavného hľadiska za

dostatočné a akceptovateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne

zahrnúť pod zákonné znaky relevantných právnych noriem aplikovaných v danej veci.

Obsah predložených listinných dôkazov v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa

interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade

prezentované krajským súdom.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

zdôrazniť, že predmetom napadnutého konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie

o žalobe sťažovateľky (a ostatných žalobcov), ktorou sa domáhala určenia neplatnosti

kúpnej zmluvy zo 7. októbra 1991 uzavretej medzi žalovanou v 1. rade ako predávajúcou

a žalovanými v 2. a 3. rade ako kupujúcimi z dôvodu, že predmet kúpy – pozemok – parcela

2

EN č. 453/1 o výmere 1 539 mpredávajúca v čase predaja nevlastnila. Z uvedeného

dôvodu predmetnú kúpnu zmluvu sťažovateľka (a ostatní žalobcovia) považovala za

absolútne neplatný právny úkon.

Vzhľadom na to, že predmetom napadnutého konania bola určovacia žaloba

o určenie neplatnosti právneho úkonu, tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd

v posudzovanej veci považovali za potrebné primárne skúmať naliehavý právny záujem na

podaní takejto žaloby v zmysle (ďalej aj

„OSP“). Dospeli k záveru, že žalobcovia na požadovanom určení naliehavý právny záujem

nemajú, pretože pokiaľ zápisy v katastri nehnuteľností nesvedčili v prospech sťažovateľky

(a ostatných žalobcov), resp. ich právneho predchodcu, stav neistoty v ich právnom

postavení by sa ani prípadným vyhovujúcim rozhodnutím súdu neodstránil a sťažovateľka

(žalobcovia) by sa musela domáhať ochrany svojho práva prostredníctvom ďalšej žaloby

v občianskom súdnom konaní.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c)

[na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v a ] má miesto

iba za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení

existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou

všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv

s otázkou existencie či neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej

opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak

všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez

toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, môžu tým

porušiť základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania [spravidla žalovaného

()].

Naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, spočíva

v tom, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť

odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady,

v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre

právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe o plnenie). Naliehavý právny záujem

žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný

podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj

naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod

zamietnutia žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je

z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým

alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal

meritom veci (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že v sťažovateľkinej veci sa

konajúce všeobecné súdy s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľky

ako žalobkyne na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadali.

Ak okresný súd v posudzovanej veci na základe vykonaného dokazovania

(rozsudkom sp. zn. z 9. septembra 2011) okrem iného ustálil, že na

požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy nemôže mať sťažovateľka ako žalobkyňa

naliehavý právny záujem (sťažovateľka účastníčkou predmetnej zmluvy ani nebola), pretože

posúdenie (ne)platnosti tohto dotknutého právneho úkonu je len predbežnou

(prejudiciálnou) otázkou vo vzťahu k riešeniu otázky, či právny predchodca sťažovateľky

(a ostatných žalobcov) nadobudol vlastníctvo k pozemku v súčasnosti evidovanému ako

2

parcela C KN č. 453/1 – orná pôda o výmere 1 539 ma súčasne bol aj jeho vlastníkom

v čase svojej smrti, resp. či táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po tomto poručiteľovi,

odvolací súd považoval tento jeho právny záver za správny a v plnom rozsahu sa s ním

stotožnil. Proti tomuto právnemu záveru okresného súdu a krajského súdu nemožno mať

z ústavného hľadiska v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci žiadne relevantné

výhrady.

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na

prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného

súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre ňu

nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jej základných práv

garantovaných . K porušeniu garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým

rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc

v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný

súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom

základných práv podľa a , ako aj práva podľa

dohovoru označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2012

Po preskúmaní časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka formuluje námietky proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že jej námietky sú

v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnila vo svojom dovolaní. Za týchto okolností bolo

úlohou ústavného súdu preskúmať, či sa najvyšší súd ako dovolací súd s dovolacími

námietkami sťažovateľky vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(m. m. , ). Takýmto predpisom je .

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je

prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného

ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch

uvedených v a .

V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje za

potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného

súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú

ochranu označenému základnému právu sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými

princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky (a ostatných

žalobcov). Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú

časť konania pred súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsah sťažovateľkou a ostatnými

žalobcami podaného dovolania, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:

„... prípustnosť dovolania namietali s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f)

Mali za to, že súd prvého stupňa aj odvolací súd svojím procesným postupom

odmietli ochranu ich základného práva vlastniť majetok, porušili právo na spravodlivé

súdne konanie a výkon spravodlivosti a právo na rovnosť v konaní. K odňatiu možnosti

konať pred súdom rozhodnutím vo veci neplatnosti kúpnej zmluvy malo dôjsť podľa ich

názoru tým, že ich návrh bol zamietnutý, pretože neboli v konaní aktívne legitimovaní a

súdy odmietli konať o ich návrhoch. Poukázali na to, že súd prvého stupňa, ani odvolací

súd, sa v dostatočnej miere nevysporiadali s ich naliehavým právnym záujmom, súd prvého

stupňa nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, o ich návrhu uznesením nerozhodol a návrh M.

M. na zámenu účastníka konania nezaprotokoloval, ani o ňom nerozhodol. Namietali

právny záver súdov nižších stupňov o neexistencii naliehavého právneho záujmu na podaní

určovacej žaloby o neplatnosť právneho úkonu. Uviedli, že v danom prípade musí ísť o

žalobu o absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nie o žalobu o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam...“

Vychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd formuloval na základe skutkového

stavu zisteného v konaní pred súdom prvého stupňa svoje právne závery k dovolacím

námietkam sťažovateľky (a ostatných žalobcov), pričom v tejto súvislosti okrem iného

uviedol:

„V zmysle dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcov

1/ až 5/ nie je podľa až 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či

konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v až g/ ..“

K námietke sťažovateľky o porušení jej základného práva na rovnosť v konaní

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého

procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje

občianskoprávny súd. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie

charakterizuje , podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní

rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich

práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach ,

predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania, kde ju

ale nemožno vykladať ako (absolútnu) viazanosť súdu procesnými návrhmi účastníkov.“

K námietke sťažovateľky, že jej súdy odňali možnosť konať pred súdom tým, že

nevykonali nimi (žalobcami, pozn.) navrhnuté dôkazy, najvyšší súd v odôvodnení svojho

uznesenia uviedol:

„Treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto postup súdu nemožno

zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,

správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov

( ods. l veta prvá a veta prvá ). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale

aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je

zrejmé, že účastníkovi konania priznáva právo vykonanie

určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolatelia v danej veci aj využili

(nebolo im odňaté).

Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno

zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie

dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcov 1/ až 5/ nie je ani postupom, ktorým by im

súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú

vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania ( ). Ak súd

niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom,

a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti

rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani okresný súd),

preto svojim postupom dovolateľov nevylúčili z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré

im Občianky súdny poriadok priznáva. Súd prvého stupňa na pojednávaní konanom

9. septembra 2011 (č. l 67) k návrhu žalobcov na vykonanie ďalšieho dokazovania

pripojením spisu zo Správy katastra Ž. (bývalého štátneho notárstva Ž. pod č. RI.1557/91)

uviedol, že z dôvodu nadbytočnosti tento dôkaz nevykoná.

Nevykonaním žalobcami navrhovaného dokazovania nedošlo teda k odňatiu ich

možnosti konať pred súdom.“

K námietke nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je

dôvodná námietka dovolateľov týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej

odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, §

29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)...

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len

čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného

odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto

doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať

v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého

stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody

odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie

dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené

nielen , ale aj Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, že žalobu zamieta z dôvodu, že

žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem, pričom tento svoj záver aj navyše

odôvodnil s poukazom na ustálenú judikatúru. S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa

sa stotožnil aj odvolací súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcov. Ako

vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).“

K námietke neuvedenia návrhu žalovanej v 2. rade na zámenu účastníka konania do

zápisnice („nezaprotokolovania“) a nerozhodnutia o ňom súdom prvého stupňa najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

«Pokiaľ žalobcovia namietajú, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj tým,

že súd nezaprotokoloval ich návrh na zámenu účastníka (ktorý podľa ich tvrdení mala

žalovaná 2/ vzniesť na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa 9. septembra 2011

a následne o tom ani nerozhodol), je potrebné uviesť, že túto skutočnosť mali žalobcovia

namietať v deň konania pojednávania.

Podľa predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby

v písaní a iné zrejmé nesprávnosti. Predseda senátu alebo samosudca rozhoduje aj

o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Každá námietka

účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov

konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená.

Obsah zápisnice o úkonoch súdu v podrobnostiach upravuje § 52 a nasl. vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom

a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy

v znení neskorších predpisov, ktorého druhý odsek prvej vety ustanovuje, že predseda

senátu diktuje zápisnicu o súdnom pojednávaní nahlas tak, aby prítomní diktované znenie

počuli, ak predpisy o konaní pred súdmi nepripúšťajú iný postup. Ak má prítomný účastník

konania (jeho zástupca) za to, že zápisnica o pojednávaní neodráža presne priebeh v

pojednávacej miestnosti, je to dôvodom na uplatnenie námietok do zápisnice o pojednávaní,

o ktorých je súd povinný rozhodnúť. Povahou veci je pritom dané, že takúto námietku môže

účastník, ktorý sa konania zúčastnil (prípadne jeho zástupca) uplatniť najneskôr do

skončenia tohto pojednávania. Zo zápisnice z pojednávania z 9. septembra 2011 (č. l. 60-

69) vyplýva, že žalobcovia námietky priamo na pojednávaní námietky voči zápisnici

nevzniesli. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalovaná 2/ vo „vyjadrení žalovanej 2/ k

odvolaniu žalobcov 1/ až 5/ proti rozsudku odvolacieho súdu“ zo 14. novembra 2011 (č. l.

96-97) namietala, že súd procesne pochybil, keď nerozhodol o jej návrhu na zmenu jej

procesného postavenia v konaní a tento návrh ani nezaprotokoloval, pričom ako dôkaz o

tom priložila aj čestné vyhlásenie M. M. (č. l. 98). Keďže povaha veci neumožňuje, aby

dodatočne (po skončení pojednávania) bolo možné verne rekonštruovať dej konania pred

súdom tak, aby bolo reálne opraviť v zápisnici uvedené údaje s tým, ako sa skutočne v

pojednávacej miestnosti odohrali a keďže účastníci konania výhrady proti vecnej správnosti

zápisnice nevzniesli priamo na pojednávaní, nie je preto možné považovať tvrdenia

žalobcov a žalovanej 2/ o nezaprotokolovaní návrhu na zámenu účastníkov a nerozhodnutí

o ňom za tvrdenia zodpovedajúce skutočnosti.

Odhliadnuc od toho však ani týmto spôsobom nedošlo a nemohlo dôjsť k odňatiu

možnosti žalobcov konať pred súdom v zmysle z dôvodu, že takýto

návrh (ak by aj bol daný), bol podaný (týkal sa) žalovanou 2/, ktorá však dovolanie

nepodala.»

K námietke neposkytnutia ochrany právu vlastniť majetok podľa

a čl. 1 dodatkového protokolu najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem

iného uviedol:

«Ústavný súd taktiež opakovane judikoval, že možnosť porušenia základných práv

hmotného charakteru, v danom prípade základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4 , ako aj práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa (napr.

, , , , , ).

Pokiaľ zo strany všeobecného súdu nedôjde ku konaniu, ktoré by predstavovalo zásah do

práva na súdnu ochranu, nemôže byť všeobecný súd svojím rozhodnutím zároveň

sekundárnym porušovateľom základného práva hmotného charakteru, medzi ktoré patrí aj

právo vlastniť majetok...

Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v konaní alebo rozhodnutí

odvolacieho súdu také pochybenia, ktorými by boli zásadným spôsobom porušené ústavné

princípy vyjadrené v , nemohol dospieť k záveru o porušení základného

práva vlastniť majetok podľa a 4 . Toto platí rovnako vo vzťahu k

dodatkového protokolu. Základné právo vlastniť majetok nemožno zamieňať s „právom na

úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny poriadok nepozná.»

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci [ ]

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcov 1/ až 5/ nemožno vyvodiť

zo žiadneho ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na

odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či

zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec neboli

naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu, aký uplatnil najvyšší súd vo veci

sťažovateľky, výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie jej prístupu k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver, že

dovolanie sťažovateľky v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom

odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri

preskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal

s dovolacími dôvodmi sťažovateľky (a ostatných žalobcov) a na tomto základe odmietol

dovolanie ako neprípustné.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a obsahom základných práv sťažovateľky podľa a a tiež

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala

možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. decembra 2012 je podľa názoru

ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť aj

v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd navyše z obsahu sťažnosti (v znení jej doplnenia) a jej príloh zistil, že

medzičasom podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania zo 16. januára 2013

vybavila krajská prokuratúra prípisom č. k. Kc 15/13-8 z 11. marca 2013 tak, že ho odložila

s konštatovaním, že „žalobou o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy – ako to súdy správne

vo svojich rozhodnutiach uviedli – týmto negatívnym určením by sa v porovnaní

s existujúcim stavom Vaše právne postavenie vôbec nezlepšilo, neodstránila by sa

uspokojivo Vaša neistota vo vlastníckom vzťahu k spornej nehnuteľnosti, táto by naďalej

pretrvávala (vlastníčkou spornej nehnuteľnosti by v prípade Vášho úspechu zostala

odporkyňa v rade 1/) a nevylúčila by ďalšie konania o vlastníctve k daným

nehnuteľnostiam. Vychádzajúc však z vyjadrenia Vašej právnej zástupkyne na pojednávaní

konanom dňa 9. septembra 2011, Vami sledovaný účel by splnila jedine žaloba na určenie,

že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po J. T., nakoľko po právoplatnom skončení veci

by ste mohli spornú nehnuteľnosť predediť v dodatočnom dedičskom konaní.“.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 19. apríla 2012

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z

(a tiež právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné

uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením ().

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľky podľa a a ani k porušeniu jej práva podľa

ods. 1 dohovoru (pozri časť II.1 tohto uznesenia, pozn.), neprichádza do úvahy ani

vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa z a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

II.4 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2012 a tiež uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. zo 6. decembra 2012

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom

(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí

preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných

dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A,

č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri napadnutých

rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že

ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže

všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní ().

Skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní pred krajským súdom (odvolacím

súdom) a najvyšším súdom (dovolacím súdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť

právnych prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude

rozhodnuté v prospech sťažovateľky (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu –

1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989). Napadnuté rozhodnutia krajského súdu

a najvyššieho súdu preto nesignalizujú žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti

s možným porušením práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred

národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

čl. 13 dohovoru, tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.5 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2ústavy rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 19. apríla 2012 a tiež uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2012

Sťažovateľka namieta tiež porušenie , ktorý má charakter

všeobecného ústavného princípu, a nie konkrétneho základného práva alebo slobody

garantovaných . Všeobecné ústavné princípy sú vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa (m. m.

). V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade

napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu

konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení

, ktoré majú charakter všeobecného ústavného princípu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013