Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 790/2013
PDF · 492.74 KB
No categories available
IV. ÚS 790/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. S., T., zastúpenej advokátom JUDr. Š. B., Ž., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a tiež čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla
2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 288/2012
zo 6. decembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2013 doručená sťažnosť E. S., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
Š. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a tiež čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Cdo 288/2012 zo 6. decembra 2012.
Sťažovateľka doplnila sťažnosť podaním z 18. marca 2013 doručeným ústavnému
súdu 20. marca 2013 o ďalšiu listinnú dokumentáciu týkajúcu sa podania podnetu na
mimoriadne dovolanie a jeho vybavenia Krajskou prokuratúrou v Žiline (ďalej len „krajská
prokuratúra“) prípisom č. k. Kc 15/13-8 z 11. marca 2013.
Z obsahu sťažnosti (v znení jej doplnenia) a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka
(v procesnom postavení žalobkyne v 1. rade) spolu s J. O., T., H. S., T., M. M., T. a J. T., P.
(spolu ďalej len „žalobcovia“), sa žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) 23. februára 2011 domáhali proti A. M., T., M. M., T., J. M., T., V. T., Ž.
a M. T., Ž. (spolu ďalej len „žalovaní“), určenia neplatnosti právneho úkonu „predaja
2
pozemku parcely CKN č. 453/1 - orná pôda o výmere 1539 m, ktorá je identická s parcelou
2
EN č. 453/1 – orná pôda o výmere 1539 ma tá bola na základe geometrického plánu
2
č. 244-2130-1739-90 ako diel č. 5 vytvorená z parcely EN č. 453/1 o výmere 9377 ma tá je
identická s PKN parcelou č. 552/125, ktorá je zapísaná v PK vložke č. 620, kat. úz. T., ktorý
bol urobený formou kúpnopredajnej zmluvy zo 7. októbra 1991, ktorá bola registrovaná na
Štátnom notárstve v Ž. pod RI 1557/91 medzi odporkyňou I. ako predávajúcou a odporcami
II. a III. ako kupujúcimi“.
Podľa sťažovateľky „žalovaná v 1/ rade A. M., žalovaným v 2/ a 3/ rade odpredala
2
pozemok - parcela EN č. 453/1, teraz CKN č. 453/1 o výmere 1539 m, ktorý v čase jeho
predaja nevlastnila, preto takýto právny úkon považujeme za absolútne neplatný, a preto
podávame žalobu o neplatnosť právneho úkonu, ktorým určením jedine dosiahneme
odstránenie jeho vplyvu ohrozujúce naše majetkové práva k predmetnému pozemku“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 44/2011 z 9. septembra 2011 žalobu
sťažovateľky (a ostatných žalobcov) zamietol. Podľa sťažovateľky okresný súd dospel
k záveru, že „navrhovatelia nemajú v predmetnom konaní naliehavý právny záujem, pretože
posúdenie (ne)platnosti tohto dotknutého právneho úkonu je len predbežnou
(prejudiciálnou) otázkou vo vzťahu k riešeniu otázky, či právny predchodca navrhovateľov
J. T. nadobudol vlastníctvo k pozemku v súčasnosti vymedzenému a evidovanému ako
2
parcela CKN č. 453/1 – orná pôda o výmere 1539 ma súčasne bol aj jeho vlastníkom
v čase svojej smrti, resp. táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po tomto poručiteľovi...“.
Krajský súd na základe odvolania žalobcov rozsudkom sp. zn. 9 Co 458/2011
z 19. apríla 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Podľa sťažovateľky krajský súd
„sa stotožnil s dôvodmi odôvodnenia prvostupňového súdu. Okrem toho poukázal na to, že
pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu navrhovateľov je potrebné vychádzať
z ustanovenia § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona podľa ktorého, ak súd rozhodol
o neplatnosť právneho úkonu, alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, správa katastra
vyznačí stav pred týmto právnym úkonom, alebo pred dobrovoľnou dražbou, to platí aj
vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie
súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.“.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka súbežne 20. júla
2012 dovolanie a sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy doručenú ústavnému súdu
19. septembra 2012. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 458/2012-14 z 25. októbra 2012
sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci s poukazom na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti je daná právomoc ústavného súdu až po rozhodnutí
o dovolaní, pričom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (m. m. I. ÚS 169/09,
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 288/2012
zo 6. decembra 2012 bolo odmietnuté dovolanie žalobcov proti napadnutému rozsudku
krajského súdu ako procesne neprípustné, pričom z odôvodnenia predmetného uznesenia
vyplýva, že „sa nezaoberal napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho
vecnej správnosti“.
Sťažovateľka podrobne opisuje udalosti, ktoré predchádzali podaniu jej sťažnosti
ústavnému súdu v jej právnej veci. K namietanému porušeniu svojich základných práv
v rámci konania pred súdmi jednotlivých stupňov poukázala najmä na tieto skutočnosti:
«Na základe „Kúpno-predajná zmluva“ zo dňa 07. 10. 1991..., ktorú medzi sebou
uzatvorili žalovaná v 1/ rade A. M. ako predávajúca a žalovaní v 2/ a 3/ rade ako kupujúci
2
previedli na kupujúcich pozemok - parcelu EN č. 453/1- orná pôda o výmere 1539 m. V čl.
I. uvedenej kúpno-predajnej zmluvy je uvedené: „Predávajúca žalovaná v 1/ rade
odpredáva kupujúcim nehnuteľnosť, a to časť pozemku zapísaného vo vložke č. 620
Pozemkovej knihy Štátneho notárstva v Ž., ako parcela č. 552/125, kat. úz. T., ktorý je v jej
prospech vedený v Stredisku geodézie v Ž. v evidencii nehnuteľnosti na liste vlastníctva č.
647 vedenom pre obec Ž., a to tú jeho časť, ktorá je označená ako diel 5 v geometrickom
pláne č. 244-2130-1736-90, vyhotovenom Geodéziou, š. p. Ž. dňa 18. 3. 1991, t. j. ako
2“
novovytvorená parcela č. 453/1, orná pôda o výmere 1539 m. Z uvedeného GP č. 244-
2130-1736-90 zo dňa 18. 03. 1991 vyplýva, že pozemok parcela EN č. 453/1- orná pôda
2
o výmere 1539 m, ktorá je v ňom vedená ako diel 5 bola vytvorená z EN parcely č. 453/1 -
2
orná pôda o výmere 9377 ma tá je identická s parcelou Pkn. č. 552/25 a tá bola zapísaná
v Pkn. vložke 620 kat. úz. T.
Z dedičského rozhodnutia zo dňa 16. 07. 1965, č. k. D 1027/64-21, ktoré vydalo
Štátne notárstvo v Ž. vyplýva, že pozemok - parcela EN č. 453/1 zdedil náš otec J. T.,
naposledy bytom T. č. 258, ktorý zdedil po svojom nebohom otcovi M. T., naposledy bytom
T...
Z uvedeného dôvodu sme požiadali Správu katastra Ž. o prešetrenie predmetného
zápisu. Správa katastra Ž. nám listom: „Žiadosť o prešetrenie zápisu - vyjadrenie“ zo dňa
26. 05. 2010, sp. zn. 801/2010..., kde je okrem iného uvedené:
„Na list vlastníctva... č. 648 v k. ú. T. bol zapísaný vlastník – T. J. v celosti na
základe titulu nadobudnutia D 1027/6-64-61. Citovaná listina bola predložená pri
zakladaní právnych vzťahov v obci - II. etapa a zapísaná bola do KN položkou výkazu zmien
(ďalej len VZ) 473171. Na LV č. 648 v časti A - LV boli zapísané nehnuteľnosti - parc. C
KN č. 463, 464, 465. Parcela 453/1 nebola zapísaná v časti A - LV, ale v časti D - LV ako
poznámka: Ostatné pozemky v kat. úz. T. v užívaní organizácii č. D 1027/64-61- VZ 473/71.
Správa katastra konštatuje, že zápis na LV č. 648 bol vykonaný v súlade s výrokovou časťou
listiny č. D 1027/64-61. Listinou č. D 2054/91-VZ 44/92 boli po neb. T. J. prejednané
nehnuteľností zapísané na LV č. 648 (čiže parcela KNC č. 463, 464/1 a 465 spolu s
poznámkou na LV). Z uvedeného je zrejme cit. Listinou bola prejednaná aj poznámka na LV
č. 648, t. j. pozemok - parcela 453/1. Listinou č. R 1 1557/91 - VZ 13/92 bola predmetom
prevodu parcela KN - C č. 453/1, v ktorej ako odpredávajúcou vlastníčkou v celosti bola
uvedená A. M., zapísaná na LV č. 647. Na LV č. 647 boli zapísané formou poznámky:
Ostatné pozemky v k. ú. T. v užívaní organizácie podľa D 1027/64-61-VZ 473/71
a zodpovedajú tomu pozemky uvedené v bode IV. 8 a v bode IV. 1 pozemok 453/2. Zápis do
KN na LV č. 647 bol vykonaný v súlade s citovanou listinou. Pri prevode par. KN -C č.
453/1 listinou R I 1557/91, ku ktorej bol technickým podkladom GP č. 244-2130-1736-90,
došlo k omylu pri prevode, pretože do poznámky LV 647 sa započítala aj nehnuteľnosť -
par. č. 453/1 uvedená v bode IV. 3. listiny č. D 1027/64-21, ktorá následne prešla na
nového vlastníka vedeného na LV č. 1458- M. J. a M., rod. T. v 1/1-ine.»
Sťažovateľka tvrdí, že «náš naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O. S. P.
je v tom, že žalovaná v prvom rade predala pozemok, ktorý bol vo vlastníctve nášho otca,
t. j. že v čase jeho predaja jej nepatril. I napriek tomu ho následne odpredala žalovaným
v 2/ a 3/ rade, žalovaný v 3/ rade nie je ochotný nám ho vrátiť mimo súdne. Taktiež
žalovaná v 1/ rade v súdnom spore, ktorý je vedený na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
17C/37/2009 nás žiada, aby jej bola nezaplatená kúpna cena za predmetný pozemok
odpočítaná od jej dlžnej čiastky, čo potvrdzuje jej podanie: „Vyjadrenie“ zo dňa
7. 9. 2010... Preto jedine touto žalobou môžeme zmeniť daný právny a skutkový stav.».
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že «náš prípad žalobou o neplatnosť právneho úkonu
nerieši iba čiastkovo celú vec, pretože tvrdenie okresného súdu a Krajského súdu v Žiline,
že ak by aj súd rozhodol v náš prospech..., že by Správa katastra Ž. zapísala pôvodného
vlastníka žalovanú v I. rade A. M. a to by zakladalo ďalší spor. Takéto tvrdenie považujeme
za zavádzajúce, pretože ak by aj bol zapísaný rozsudok tak, že by bolo vlastníctvo
2
predmetného pozemku - parcela C KN č. 453/1- orná pôda o výmere 1539 mzapísané na
žalovanú v I. rade, potom by bolo povinnosťou Správy katastra v Ž. ex offo zapísať ho v
súlade s ustanovením § 59 ods. 1, písm. a/ Katastrálneho zákona na J. T., pretože A. M.
bola omylom zapísaná na LV. Skutočným vlastníkom predmetného pozemku - parcela C KN
2
č. 453/1- orná pôda o výmere 1539 mby bol v súlade s rozhodnutím zo dňa 16. 07. 1965,
sp. zn. D 1027/64-21 - príloha č. 4, ktoré vydalo Štátne notárstvo v Ž., náš otec J. T. To
znamená, že Správa katastra Ž. by v súlade s bodom č. 34 rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14. 02. 2012, č. 1 Sžr/64/2011..., opravila nesprávny zápis v
katastri nehnuteľností. Máme zato, že rozhodnutie o dedičstve D 1027/64 je listinou
záväznou aj pre Správu katastra Ž.., a preto nesprávny údaj o vlastníctve v prospech
žalovanej v I. rade by musela opraviť na nášho otca J. T... To, že predmetný pozemok -
2
parcela C KN č. 453/1- orná pôda o výmere 1539 mbol omylom zapísaný na žalovanú v I.
rade potvrdzuje list: „Žiadosť o prešetrenie zápisu - vyjadrenie“ zo dňa 26. 05. 2010...,
ktorý vydala Správa katastra Ž.
Zdôrazňujeme, že v danom prípade sa jedná o absolútne neplatný právny úkon
predaja a kúpy predmetného pozemku, a preto ak bude žaloba o neplatnosť právneho úkonu
a nie žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, potom odporcovia nemôžu
uplatňovať námietku, že predmetný pozemok nadobudli vydržaním. To znamená, že v danom
prípade musí ísť o žalobu o absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nie o žalobu o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ako tvrdia obidva súdy, a preto aj petit našej žaloby
považujeme za správny. Pokiaľ by sme boli podali žalobu o určenie vlastníckeho práva,
zrejme by sme v konaní neboli úspešní, pretože odporcovia by tvrdili, že predmetný
pozemok nadobudli vydržaním.».
Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V súvislosti s týmto
konštatovaním predovšetkým uvádza, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd
v Žiline, ale aj Okresný súd Žilina mi svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom,
pretože navrhovatelia boli v uvedenom konaní aktívne legitimovaní... Tým, že okresný
a krajský súd navrhovateľov považovali, že v uvedenom konaní nie sú aktívne legitimovaní,
preto vo veci samej v podstate nekonali, odmietli vykonať nimi navrhnuté dôkazy, preto
bolo navrhovateľom odmietnuté ich právo konať pred súdom...“.
Pretože „postupom a rozhodnutím okresného a krajského súdu mi bola odňatá
možnosť zdediť a obhospodarovať predmetný pozemok“, sťažovateľka namieta aj porušenie
svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Sťažovateľka, tvrdiac, že nemala k dispozícii „účinný opravný prostriedok pred
vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich
úradných povinností“, namieta aj porušenie čl. 13 dohovoru.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky: E. S... na spravodlivé súdne konanie a právo na
súdnu ochranu upravenej v čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na súdnu ochranu zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 06. 12. 2012, sp. zn. 5 Cdo/288/2012.
2. Základné právo sťažovateľky: E. S... na spravodlivé súdne konanie a právo na
súdnu ochranu upravenej v čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na súdnu ochranu zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. 04.
2012, sp. zn. 9 Co/458/2011-113.
3. Základné právo sťažovateľky: E. S... na účinný opravný prostriedok podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zákaz diskriminácie zaručené v čl. 13 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 06. 12. 2012, sp. zn.
4. Základné právo sťažovateľky: E. S... na účinný opravný prostriedok podľa čl. 46
ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky zákaz diskriminácie zaručené v čl. 13 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené
rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. 04. 2012, sp. zn. 9 Co/458/2011-113.
5. Základné právo sťažovateľky: E. S... vlastniť a spravovať majetok podľa čl. 20
ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky, ochrana majetku zaručené v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené
rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. 04. 2012, sp. zn. 9 Co/458/2011-113.
6. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa
19. 04. 2012, č. k.: 9 Co/458/2011-113 a prikazuje Krajskému súdu v Žiline a vec vracia
Okresnému súdu Žilina na nové konanie a rozhodnutie.
7. Sťažovateľke: E... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 8000,- € (slovom:
osemtisíc EUR). Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný jej vyplatiť 5000,- EUR
a Krajský súd v Žiline je povinný jej vyplatiť 3000,- EUR do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
8. Právnemu zástupcovi sťažovateľky priznáva náhradu trov právneho zastúpenia,
ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na jeho účet JUDr. Š. B. číslo..., a to do 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd považoval za potrebné vymedziť najskôr rozsah základných práv,
porušenie ktorých sťažovateľka namieta, a možnosť porušenia ktorých má ústavný súd
preskúmať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy či
kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (v posudzovanej veci ide o základné právo podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 1 bodu 2 Protokolu č. 12 k dohovoru), ktoré sťažovateľka uvádza
v texte nového znenia sťažnosti, t. j. mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (m. m. III. ÚS 149/04,
Vychádzajúc z už citovaného petitu, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť vo
vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012 v rozsahu
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu a vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 288/2012
zo 6. decembra 2012 v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012 sa ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zameral na preskúmanie, či ju nemožno v tejto časti považovať za
zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd pred posúdením opodstatnenosti námietok sťažovateľky poukazuje
na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní
pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len
víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Aplikujúc uvedené právne názory, ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnutý
rozsudok krajského súdu.
Základom argumentácie sťažovateľky je tvrdenie, že „súdy všetkých stupňov
vyhodnotili navrhovateľov, že nie sú v predmetnom konaní aktívne legitimovaní, pretože
žalobou o neplatnosť právneho úkonu sa jednou žalobou spor nevyrieši“.
Podľa sťažovateľky kľúčový nedostatok napadnutého rozsudku krajského súdu
spočíva v tom, že „sa v dostatočnej miere nevysporiadal s naším naliehavým právnym
záujmom..., pričom sa stotožnil s dôvodmi odôvodnenia prvostupňového súdu“, ktorý
„nevykonal nami navrhnuté dôkazy..., o našom návrhu uznesením nerozhodol a návrh M.
M. na zámenu účastníka konania nebral do úvahy, ale súd jej návrh nezaprotokoloval, ani
o ňom nerozhodol“.
Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutému
rozsudku krajského súdu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu sp. zn.
6 C 44/2011 z 9. septembra 2011, ktorým bola žaloba sťažovateľky (a ďalších žalobcov)
o určenie neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy zo 7. októbra 1991, pozn.)
zamietnutá, a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na túto časť jeho
odôvodnenia:
„Odporkyňa I. ako predávajúca a odporcovia II. a III. ako kupujúci uzavreli dňa
07. 10. 1991 kúpno-predajnú zmluvu, ktorou odporkyňa I. odpredala odporcom II. a III. ako
manželom nehnuteľnosť vymedzenú ako časť pozemku zapísaného vo vložke č. 620
Pozemkovej knihy Štátneho notárstva v Ž, ako parc. č. 552/125, k. ú. T., ktorý bol v jej
prospech vedený v Stredisku geodézie v Ž. v evidencii nehnuteľností na LV č. 647 vedenom
pre obec Ž., a to tú jeho časť, ktorá je označená ako diel 5 v GP č. 244-2130-1736-90
vyhotovenom Geodéziou, š. p. Ž. dňa 18. 03. 1991, t. j. ako novovytvorená parc. č. 453/1 -
orná pôda o výmere 1539 m2, a to za dohodnutú kúpnu cenu celkom 9.480,- Kčs.
Podľa Geometrického plánu č. 244-2130-1736-90 vyhotovenom Geodéziou, š. p. Ž.
2
dňa 21. 02. 199..., výkazu výmer zodpovedá časti pkn parc. č. 552/125 o výmere 9377 m
parc. EN č.. 453/1 - orná pôda o výmere 9377 m2, z ktorej časti (diel 5) bola vytvorená
2
nová parc. EN č. 453/1 - orná pôda o výmere 1539 ms poznámkou o vlastníkovi,
užívateľovi: M. M.
Podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. č. k. D-1027/64-17 zo dňa 16. 02. 1965
vydaného v konaní o dedičstve po poručiteľovi M. T., , naposledy bydliskom T., nadobudol
dedičstvo pozostávajúce z pozemkov parc. č. 1-453/1, 1-453/1 vedených v k. ú. T a v užívaní
JRD J. T., bydliskom T.
Podľa opisu - výpisu z evidencie nehnuteľností pre k. ú. T. vydaného Strediskom
geodézie Ž. dňa 28. 01. 1965 (na č. l. 12 spisu bývalého Štátneho notárstva v Ž. spis. zn.
2
D 1027/64) bol ako užívateľ parciel EN č. 1-453/1 - roľa o výmere 2713 m(evidovanej na
2
EL Č. 323) a č. 1-453/1 - lúka o výmere 2032 m(evidovanej na EL č. 323) uvedený J. T.
Podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. č. k. D-1027/64-21 zo dňa 16. 07. 1965
vydaného v konaní o dedičstve po poručiteľovi M. T..., sa malo na základe tohto
rozhodnutia v spojení s rozhodnutím Štátneho notárstva v Ž.
č. k. D-1027/64-17 zo dňa 16. 02. 1965 zapísať v evidencii nehnuteľností k. ú. T. vlastníctvo
na nehnuteľnosti patriace do dedičstva podľa bodu IV. ods. 3 k parc. č. 464, 463, 465, 1-
453/1, 1-453/1 (ev. l. č. 371 a 323) J. T., robotníkovi ČSD, T. a podľa bodu IV. ods. 8
ohľadne ostatných poľnohospodárskych nehnuteľností sa poznamenáva, že sú v úžitku JRD
T. a vlastníctvo sa vyznačuje na J. T., skladníka JRD, T.
Rozhodnutím Štátneho notárstva v Ž. č. k. D 2054/91-21 zo dňa 02. 03. 1992
vydaným v konaní o dedičstve po poručiteľovi J. T., naposledy bydliskom T. (pôvodné
dedičské rozhodnutie po tomto poručiteľovi), bola schválená dohoda dedičov ohľadom
vyporiadania dedičstva, v zmysle ktorej nadobúdateľkou 1/2 rodinného domu č. s. 258 v T.
s prísl., maštale, drevárne, humna, studne, oplotenia, zast. pozemkov a záhrady parc. č.
463, 464/1, 465 vedených na LV č. 648, podielu poručiteľa v poľnohospodárskej pôde v T.
v užívaní roľníckeho družstva vedeného na D LV č. 648, náhradovej pohľadávky poručiteľa
voči pozostalej manželke za nadobudnutie hnuteľných vecí počas manželstva vo výške
2.500,- Sk, sa stala dcéra poručiteľa M. M., rod. T., (t. j. odporkyňa III.) s povinnosťou do 3
rokov od právoplatnosti rozhodnutia vyplatiť J. T., E. S., J. O., H. S., M. M., J. T. a V. T.,
a to každému z nich osobitne po 12.661,60 Kčs.
Uznesením Okresného súdu Žilina č. k. D 2059/94-48 zo dňa 08. 02. 1995 vydaného
vo veci dedičstva po poručiteľovi J. T... (dodatočné prejednanie novoobjaveného majetku),
bola schválená dohoda dedičov, podľa ktorej dedičkou neurčitého podielu poručiteľa
v združených pozemkoch KN parc. č. 2101, 2102, 2103, 2104, 2105, 2106, 2107, 2347 a
lesnej pôdy, zast. pl. a ostatnej plochy KN parc. č. 3160/1, 3160/2, 3160/3 v k. ú. . sa stala
odporkyňa II. s povinnosťou vyplatiť J. T., E. S., J. O., H. S., M. M., J. T. a V. T., a to
každému z nich po 625,- Sk v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
Podľa osvedčenia o dedičstve č. k. 30D/908/2005, Dnot 219/06 zo dňa 28. 05. 2007
vydaného JUDr. Z. K., notárom ako súdnym komisárom povereným Okresným súdom Žilina
v dedičskej veci po poručiteľovi J. T..., boli dedičmi zo zákona v 1. dedičskej skupine deti
poručiteľa: navrhovatelia 1. až V., odporkyňa II. a V. T., bydliskom Ž., pričom v zmysle
uzavretej dohody dedičov nadobudli v osvedčení uvedené podiely poručiteľa v osvedčení
uvedených nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. T. a evidovaných v pkn vložkách
č. 723, 1, 578 a 591 a komasačnom hárku č. 0213, všetci dedičia rovnakým dielom, t. j.
každý v 1/7 v pomere k podielu poručiteľa. Predmetom dedenia podľa tohto osvedčenia
však dotknutý pozemok nebol.
Podľa výpisu z katastra nehnuteľností z LV č. 1458 zo dňa 09. 09. 2011 vedeného
Správou katastra Ž. pre k. ú. T. sú vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci pozemku parc.
2
KNC č. 453/1 - orná pôda o výmere 1539 modporkyňa II. a odporca III. Ako titul
nadobudnutia sú uvedené kúpna zmluva č. RI 1557/91-13/92, kúpna a zámenná zmluva
č. V 5046/96-240/96 a zámenná a kúpna zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena
č. V 594/03-64/03...
V danom prípade sa navrhovatelia svojím návrhom domáhali určenie absolútnej
neplatnosti právneho úkonu odporcov I. až III. - dotknutej kúpnej zmluvy, pričom svoj
naliehavý právny záujem na tomto určení odôvodňovali v podstate tým, že bez predmetného
určenia by nemohlo dôjsť k obnoveniu predchádzajúcich vlastníckych vzťahov a následnej
možnosti prejednať túto nehnuteľnosť v rámci dodatočného dedičského konania po právnom
predchodcovi navrhovateľov J. T. a súčasne tým, že v konaní vedenom pred Okresným
súdom Žilina pod spis. zn. 17 C/37/2009 na základe návrhu navrhovateľov I. až V.
a odporcov II., IV. a V. (ako navrhovateľov v tomto konaní) proti odporkyni (touto je
odporkyňa I.) sa odporkyňa I. bráni voči uplatnenej pohľadávke námietkou započítania jej
pohľadávky vzniknutej titulom zaplatenia kúpnej ceny podľa dotknutej kúpnej zmluvy.
Súd však dospel k záveru, že navrhovatelia nemajú na predmetnom určení naliehavý
právny záujem.“
Absenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov (a teda aj sťažovateľky) na
požadovanom určení neplatnosti právneho úkonu okresný súd odôvodnil najmä tým, že
«posúdenie (ne)platnosti tohto dotknutého právneho úkonu je len predbežnou
(prejudiciálnou) otázkou vo vzťahu k riešeniu otázky, či právny predchodca navrhovateľov
J. T. nadobudol vlastníctvo k pozemku v súčasnosti vymedzenému a evidovanému ako parc.
2
KNC č. 453/1 - orná pôda o výmere 1539 ma súčasne bol aj jeho vlastníkom v čase svojej
smrti, resp. či táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po tomto poručiteľovi... Súd dáva do
pozornosti v ďalšom aj na námietku odporkyne I. a odporcu III., že v prípade neplatnosti
dotknutej kúpnej zmluvy mohlo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetnému
pozemku v prospech odporcov II. a III., čím by aj v prípade vyhovenia návrhu, nedošlo
k odstráneniu právnej neistoty v právnom postavení, v ktorom sa majú navrhovatelia
nachádzať...
Rovnako aj v kontexte konania vedeného na Okresnom súde Žilina spis. zn.
17 C/37/2009 mal súd za to, že navrhovatelia ani tu nepreukázali naliehavý právny záujem
na predmetnom určení, keďže vo vzťahu k posúdeniu (ne)existencie uplatneného nároku
odporkyne I. na plnenie od odporcov II. a III. (v uvedenom konaní odporkyňa II. je
v postavení navrhovateľky I.) titulom zaplatenia kúpnej ceny podľa dotknutej kúpnej zmluvy,
má riešenie otázky (ne)platnosti dotknutej zmluvy opätovne iba charakter predbežnej
otázky. Súčasne súd poukazuje aj na to, že uplatnením tejto spornej pohľadávky odporkyňou
I. v dotknutom konaní vedenom pod spis. zn. 17 C/37/2009 sa stratil aj prípadný
preventívny význam určovacej žaloby o neplatnosť dotknutej kúpnej zmluvy. Napokon súd
poukazuje na to, že v tomto kontexte by sa aj tak neodstránila akákoľvek neistota v právnom
postavení navrhovateľov, keďže neboli účastníkmi zmluvného vzťahu, z ktorého mala
vzniknúť pohľadávka uplatnená odporkyňou I. v konaní vedenom pod spis. zn. 17 C/37/2009
a táto pohľadávka tak voči nim ani na započítanie v tomto konaní uplatnená nebola.
Pre úplnosť odôvodnenia tohto rozsudku súd poznamenáva, že ak by aj vychádzal
z listu Správy katastra Ž. označeného „Žiadosť o prešetrenie zápisu - vyjadrenie“ zo dňa
26. 05. 2010 pod č. j. 801/2010, na ktorý poukazovali navrhovatelia (v zmysle tohto:
listinou č. D 2054/91- VZ 44/92 boli po neb. T. J. prejednané nehnuteľnosti zapísané na LV
č. 648 (čiže parc. KN-C č. 463/ 464/1 a 465 spolu s poznámkou na LV). Z uvedeného je
zrejmé, že cit. listinou bola prejednaná aj poznámka na LV č. 648, t. j. pozemok - parc.
453/1“), by vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, t. j. parc. KN-C č. 453/1, k. ú. T. v
prípade jej identity s časťou EN parc. 1-453/1 a 1-453/1, ktoré mal nadobudnúť titulom
dedenia po svojom otcovi M. T., J. T. (podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. č. k. D-
1027/64-17 zo dňa 16. 02. 1965) svedčalo odporkyni II., a to titulom dedenia podľa
rozhodnutia Štátneho notárstva v Žiline č. k. D 2054/91-21 zo dňa 02. 03. 1992 (teda za
tohto stavu by nebolo došlo k akémukoľvek zásahu do právneho postavenia navrhovateľov).
Súd však poznamenáva, že toto rozhodnutie jednak vôbec nešpecifikuje o aké konkrétne
nehnuteľnosti, resp. podiely poručiteľa v poľnohospodárskej pôde v T. v užívaní roľníckeho
družstva vedeného na D LV č. 648 by malo ísť a jednak takýto prípadný zápis na LV č. 648
v časti D nekorešponduje s výrokom rozhodnutia Štátneho notárstva v Ž. č. k. D-1027/64-21
zo dňa 16. 07. 1965, podľa ktorého bodu IV. ods. 8 ohľadne ostatných poľnohospodárskych
nehnuteľností sa poznamenáva, že sú v úžitku JRD T. a vlastníctvo sa vyznačuje na J. T.,
skladníka JRD, T.».
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, vyplýva, že odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. V intenciách uvedeného
v odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd najmä uviedol:
„Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil. Svoje rozhodnutie napokon i náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil tak,
ako to vyplýva z ust. § 157 O. s. p.
V súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa preto odvolací súd v odôvodnení obmedzil len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho
správnosti považoval za potrebné uviesť, že pre posúdenie naliehavého právneho záujmu
navrhovateľov na podaní predmetnej žaloby si bolo v prvom rade potrebné ujasniť, či
prípadné súdne rozhodnutie, ktoré by takejto žalobe vyhovelo, bolo by podkladom
na vykonanie zmien i v zápisoch katastra nehnuteľností. Z tohto dôvodu bolo podľa názoru
krajského súdu pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu navrhovateľov potrebné
vychádzať z ust. § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona podľa ktorého, ak súd rozhodol
o neplatnosti právneho úkonu, alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, správa katastra
vyznačí stav pred týmto právnym úkonom, alebo pred dobrovoľnou dražbou, to platí aj
vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie
súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.
Práve z tohto ustanovenia zákona ako i z ust. § 457 OZ vyplýva, že pokiaľ by i súdy
vyhoveli žalobe navrhovateľov a určili neplatnosť nimi napadanej kúpno-predajnej zmluvy
na ich právnom postavení by sa nič nezmenilo, nakoľko by správa katastra vyznačila stav,
aký tu bol pred týmto právnym úkonom. Pokiaľ zápisy v katastri nehnuteľností nesvedčili
v prospech navrhovateľov, resp. ich právneho predchodcu, stav neistoty v právnom
postavení navrhovateľov, by sa ani takýmto vyhovujúcim rozhodnutím súdu neodstránil
a navrhovatelia by sa museli domáhať ochrany svojho práva, prostredníctvom ďalšej
žaloby, v ďalšom súdnom konaní. Pokiaľ určovacia žaloba nie je opodstatnená, najmä
vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spomosti daného
právneho vzťahu, alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej
otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je, nie je právny vzťah, alebo právo, správne okresný
súd po zistení, že navrhovatelia nemajú na podaní predmetnej určovacej žaloby naliehavý
právny záujem ich žalobu ako nedôvodnú zamietol.
I z ust. § 457 OZ vyplýva, že ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov povinný
vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Vzájomný zväzok (reštitučná povinnosť) tu
vzniká iba medzi účastníkmi neplatnej zmluvy, nedotýka sa práv iných, tretích osôb, ktoré si
svoje práva musia uplatňovať osobitne.“
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho
rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (m. m. I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre
uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú
odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (Garcia Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999).
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn.
9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa
sp. zn. 6 C 44/2011 z 9. septembra 2011, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný)
dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky
(určenie neplatnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy zo 7. októbra 1991) nevyplýva
jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Dôvody, aj keď stručne uvedené
v napadnutom rozsudku krajského súdu možno považovať z ústavného hľadiska za
dostatočné a akceptovateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne
zahrnúť pod zákonné znaky relevantných právnych noriem aplikovaných v danej veci.
Obsah predložených listinných dôkazov v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa
interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade
prezentované krajským súdom.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné
zdôrazniť, že predmetom napadnutého konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie
o žalobe sťažovateľky (a ostatných žalobcov), ktorou sa domáhala určenia neplatnosti
kúpnej zmluvy zo 7. októbra 1991 uzavretej medzi žalovanou v 1. rade ako predávajúcou
a žalovanými v 2. a 3. rade ako kupujúcimi z dôvodu, že predmet kúpy – pozemok – parcela
2
EN č. 453/1 o výmere 1 539 mpredávajúca v čase predaja nevlastnila. Z uvedeného
dôvodu predmetnú kúpnu zmluvu sťažovateľka (a ostatní žalobcovia) považovala za
absolútne neplatný právny úkon.
Vzhľadom na to, že predmetom napadnutého konania bola určovacia žaloba
o určenie neplatnosti právneho úkonu, tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd
v posudzovanej veci považovali za potrebné primárne skúmať naliehavý právny záujem na
podaní takejto žaloby v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“). Dospeli k záveru, že žalobcovia na požadovanom určení naliehavý právny záujem
nemajú, pretože pokiaľ zápisy v katastri nehnuteľností nesvedčili v prospech sťažovateľky
(a ostatných žalobcov), resp. ich právneho predchodcu, stav neistoty v ich právnom
postavení by sa ani prípadným vyhovujúcim rozhodnutím súdu neodstránil a sťažovateľka
(žalobcovia) by sa musela domáhať ochrany svojho práva prostredníctvom ďalšej žaloby
v občianskom súdnom konaní.
Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c)
OSP [na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v § 80 písm. a) a b) OSP] má miesto
iba za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení
existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou
všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv
s otázkou existencie či neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej
opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak
všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez
toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, môžu tým
porušiť základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania [spravidla žalovaného
(II. ÚS 382/2010)].
Naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, spočíva
v tom, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť
odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady,
v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre
právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe o plnenie). Naliehavý právny záujem
žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný
podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj
naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod
zamietnutia žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je
z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým
alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal
meritom veci (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 241/2008).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že v sťažovateľkinej veci sa
konajúce všeobecné súdy s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľky
ako žalobkyne na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy ústavne akceptovateľným
spôsobom vysporiadali.
Ak okresný súd v posudzovanej veci na základe vykonaného dokazovania
(rozsudkom sp. zn. 6 C 44/2011 z 9. septembra 2011) okrem iného ustálil, že na
požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy nemôže mať sťažovateľka ako žalobkyňa
naliehavý právny záujem (sťažovateľka účastníčkou predmetnej zmluvy ani nebola), pretože
posúdenie (ne)platnosti tohto dotknutého právneho úkonu je len predbežnou
(prejudiciálnou) otázkou vo vzťahu k riešeniu otázky, či právny predchodca sťažovateľky
(a ostatných žalobcov) nadobudol vlastníctvo k pozemku v súčasnosti evidovanému ako
2
parcela C KN č. 453/1 – orná pôda o výmere 1 539 ma súčasne bol aj jeho vlastníkom
v čase svojej smrti, resp. či táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po tomto poručiteľovi,
odvolací súd považoval tento jeho právny záver za správny a v plnom rozsahu sa s ním
stotožnil. Proti tomuto právnemu záveru okresného súdu a krajského súdu nemožno mať
z ústavného hľadiska v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci žiadne relevantné
výhrady.
Ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné
alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na
prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného
súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre ňu
nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jej základných práv
garantovaných ústavou. K porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým
rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc
v súlade s platnými právnymi predpismi.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný
súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,
ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným
rozsudkom krajského súdu opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 288/2012 zo 6. decembra 2012
Po preskúmaní časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka formuluje námietky proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že jej námietky sú
v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnila vo svojom dovolaní. Za týchto okolností bolo
úlohou ústavného súdu preskúmať, či sa najvyšší súd ako dovolací súd s dovolacími
námietkami sťažovateľky vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní
(m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je
prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného
ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch
uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.
V tejto súvislosti ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje za
potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv
a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného
súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú
ochranu označenému základnému právu sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými
princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 288/2012 zo 6. decembra 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky (a ostatných
žalobcov). Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú
časť konania pred súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsah sťažovateľkou a ostatnými
žalobcami podaného dovolania, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:
„... prípustnosť dovolania namietali s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f)
O. s. p. Mali za to, že súd prvého stupňa aj odvolací súd svojím procesným postupom
odmietli ochranu ich základného práva vlastniť majetok, porušili právo na spravodlivé
súdne konanie a výkon spravodlivosti a právo na rovnosť v konaní. K odňatiu možnosti
konať pred súdom rozhodnutím vo veci neplatnosti kúpnej zmluvy malo dôjsť podľa ich
názoru tým, že ich návrh bol zamietnutý, pretože neboli v konaní aktívne legitimovaní a
súdy odmietli konať o ich návrhoch. Poukázali na to, že súd prvého stupňa, ani odvolací
súd, sa v dostatočnej miere nevysporiadali s ich naliehavým právnym záujmom, súd prvého
stupňa nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, o ich návrhu uznesením nerozhodol a návrh M.
M. na zámenu účastníka konania nezaprotokoloval, ani o ňom nerozhodol. Namietali
právny záver súdov nižších stupňov o neexistencii naliehavého právneho záujmu na podaní
určovacej žaloby o neplatnosť právneho úkonu. Uviedli, že v danom prípade musí ísť o
žalobu o absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nie o žalobu o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam...“
Vychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd formuloval na základe skutkového
stavu zisteného v konaní pred súdom prvého stupňa svoje právne závery k dovolacím
námietkam sťažovateľky (a ostatných žalobcov), pričom v tejto súvislosti okrem iného
uviedol:
„V zmysle § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcov
1/ až 5/ nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu
rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p...“
K námietke sťažovateľky o porušení jej základného práva na rovnosť v konaní
najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého
procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje
občianskoprávny súd. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie
charakterizuje § 18 O. s. p., podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní
rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich
práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku,
predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania, kde ju
ale nemožno vykladať ako (absolútnu) viazanosť súdu procesnými návrhmi účastníkov.“
K námietke sťažovateľky, že jej súdy odňali možnosť konať pred súdom tým, že
nevykonali nimi (žalobcami, pozn.) navrhnuté dôkazy, najvyšší súd v odôvodnení svojho
uznesenia uviedol:
„Treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto postup súdu nemožno
zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,
správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov
(§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale
aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je
zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie
určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolatelia v danej veci aj využili
(nebolo im odňaté).
Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno
zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie
dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcov 1/ až 5/ nie je ani postupom, ktorým by im
súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú
vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Ak súd
niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom,
a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti
rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani okresný súd),
preto svojim postupom dovolateľov nevylúčili z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré
im Občianky súdny poriadok priznáva. Súd prvého stupňa na pojednávaní konanom
9. septembra 2011 (č. l 67) k návrhu žalobcov na vykonanie ďalšieho dokazovania
pripojením spisu zo Správy katastra Ž. (bývalého štátneho notárstva Ž. pod č. RI.1557/91)
uviedol, že z dôvodu nadbytočnosti tento dôkaz nevykoná.
Nevykonaním žalobcami navrhovaného dokazovania nedošlo teda k odňatiu ich
možnosti konať pred súdom.“
K námietke nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je
dôvodná námietka dovolateľov týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, §
29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)...
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len
čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného
odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto
doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať
v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého
stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody
odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie
dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené
nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, že žalobu zamieta z dôvodu, že
žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem, pričom tento svoj záver aj navyše
odôvodnil s poukazom na ustálenú judikatúru. S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa
sa stotožnil aj odvolací súd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcov. Ako
vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).“
K námietke neuvedenia návrhu žalovanej v 2. rade na zámenu účastníka konania do
zápisnice („nezaprotokolovania“) a nerozhodnutia o ňom súdom prvého stupňa najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
«Pokiaľ žalobcovia namietajú, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj tým,
že súd nezaprotokoloval ich návrh na zámenu účastníka (ktorý podľa ich tvrdení mala
žalovaná 2/ vzniesť na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa 9. septembra 2011
a následne o tom ani nerozhodol), je potrebné uviesť, že túto skutočnosť mali žalobcovia
namietať v deň konania pojednávania.
Podľa § 40 ods. 3 O. s. p. predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby
v písaní a iné zrejmé nesprávnosti. Predseda senátu alebo samosudca rozhoduje aj
o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Každá námietka
účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov
konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená.
Obsah zápisnice o úkonoch súdu v podrobnostiach upravuje § 52 a nasl. vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy
v znení neskorších predpisov, ktorého druhý odsek prvej vety ustanovuje, že predseda
senátu diktuje zápisnicu o súdnom pojednávaní nahlas tak, aby prítomní diktované znenie
počuli, ak predpisy o konaní pred súdmi nepripúšťajú iný postup. Ak má prítomný účastník
konania (jeho zástupca) za to, že zápisnica o pojednávaní neodráža presne priebeh v
pojednávacej miestnosti, je to dôvodom na uplatnenie námietok do zápisnice o pojednávaní,
o ktorých je súd povinný rozhodnúť. Povahou veci je pritom dané, že takúto námietku môže
účastník, ktorý sa konania zúčastnil (prípadne jeho zástupca) uplatniť najneskôr do
skončenia tohto pojednávania. Zo zápisnice z pojednávania z 9. septembra 2011 (č. l. 60-
69) vyplýva, že žalobcovia námietky priamo na pojednávaní námietky voči zápisnici
nevzniesli. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalovaná 2/ vo „vyjadrení žalovanej 2/ k
odvolaniu žalobcov 1/ až 5/ proti rozsudku odvolacieho súdu“ zo 14. novembra 2011 (č. l.
96-97) namietala, že súd procesne pochybil, keď nerozhodol o jej návrhu na zmenu jej
procesného postavenia v konaní a tento návrh ani nezaprotokoloval, pričom ako dôkaz o
tom priložila aj čestné vyhlásenie M. M. (č. l. 98). Keďže povaha veci neumožňuje, aby
dodatočne (po skončení pojednávania) bolo možné verne rekonštruovať dej konania pred
súdom tak, aby bolo reálne opraviť v zápisnici uvedené údaje s tým, ako sa skutočne v
pojednávacej miestnosti odohrali a keďže účastníci konania výhrady proti vecnej správnosti
zápisnice nevzniesli priamo na pojednávaní, nie je preto možné považovať tvrdenia
žalobcov a žalovanej 2/ o nezaprotokolovaní návrhu na zámenu účastníkov a nerozhodnutí
o ňom za tvrdenia zodpovedajúce skutočnosti.
Odhliadnuc od toho však ani týmto spôsobom nedošlo a nemohlo dôjsť k odňatiu
možnosti žalobcov konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. z dôvodu, že takýto
návrh (ak by aj bol daný), bol podaný (týkal sa) žalovanou 2/, ktorá však dovolanie
nepodala.»
K námietke neposkytnutia ochrany právu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem
iného uviedol:
«Ústavný súd taktiež opakovane judikoval, že možnosť porušenia základných práv
hmotného charakteru, v danom prípade základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr.
IV. ÚS 367/08, I ÚS 197/08, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 203/09, IV. ÚS 326/07).
Pokiaľ zo strany všeobecného súdu nedôjde ku konaniu, ktoré by predstavovalo zásah do
práva na súdnu ochranu, nemôže byť všeobecný súd svojím rozhodnutím zároveň
sekundárnym porušovateľom základného práva hmotného charakteru, medzi ktoré patrí aj
právo vlastniť majetok...
Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v konaní alebo rozhodnutí
odvolacieho súdu také pochybenia, ktorými by boli zásadným spôsobom porušené ústavné
princípy vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohol dospieť k záveru o porušení základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Toto platí rovnako vo vzťahu k čl. 1
dodatkového protokolu. Základné právo vlastniť majetok nemožno zamieňať s „právom na
úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny poriadok nepozná.»
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]
najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcov 1/ až 5/ nemožno vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na
odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.“
Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či
zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec neboli
naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu, aký uplatnil najvyšší súd vo veci
sťažovateľky, Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie jej prístupu k súdnej ochrane v konaní
o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver, že
dovolanie sťažovateľky v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom
odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri
preskúmavaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,
pozn.), t. j. ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal
s dovolacími dôvodmi sťažovateľky (a ostatných žalobcov) a na tomto základe odmietol
dovolanie ako neprípustné.
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a obsahom základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala
možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 288/2012 zo 6. decembra 2012 je podľa názoru
ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť aj
v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd navyše z obsahu sťažnosti (v znení jej doplnenia) a jej príloh zistil, že
medzičasom podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania zo 16. januára 2013
vybavila krajská prokuratúra prípisom č. k. Kc 15/13-8 z 11. marca 2013 tak, že ho odložila
s konštatovaním, že „žalobou o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy – ako to súdy správne
vo svojich rozhodnutiach uviedli – týmto negatívnym určením by sa v porovnaní
s existujúcim stavom Vaše právne postavenie vôbec nezlepšilo, neodstránila by sa
uspokojivo Vaša neistota vo vlastníckom vzťahu k spornej nehnuteľnosti, táto by naďalej
pretrvávala (vlastníčkou spornej nehnuteľnosti by v prípade Vášho úspechu zostala
odporkyňa v rade 1/) a nevylúčila by ďalšie konania o vlastníctve k daným
nehnuteľnostiam. Vychádzajúc však z vyjadrenia Vašej právnej zástupkyne na pojednávaní
konanom dňa 9. septembra 2011, Vami sledovaný účel by splnila jedine žaloba na určenie,
že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po J. T., nakoľko po právoplatnom skončení veci
by ste mohli spornú nehnuteľnosť predediť v dodatočnom dedičskom konaní.“.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn.
9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012
Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo
k porušeniu jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd
hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy
(a tiež právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné
uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru, že
napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a ani k porušeniu jej práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (pozri časť II.1 tohto uznesenia, pozn.), neprichádza do úvahy ani
vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa z čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
II.4 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012 a tiež uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Cdo 288/2012 zo 6. decembra 2012
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby
procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.
Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň
obhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom
(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí
preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných
dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A,
č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri napadnutých
rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho súdu nedospel.
Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že
ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno
považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).
Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže
všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04).
Skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní pred krajským súdom (odvolacím
súdom) a najvyšším súdom (dovolacím súdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť
právnych prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude
rozhodnuté v prospech sťažovateľky (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu –
1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989). Napadnuté rozhodnutia krajského súdu
a najvyššieho súdu preto nesignalizujú žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti
s možným porušením práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred
národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie
čl. 13 dohovoru, tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
II.5 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2ústavy rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 9 Co 458/2011 z 19. apríla 2012 a tiež uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 288/2012 zo 6. decembra 2012
Sťažovateľka namieta tiež porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý má charakter
všeobecného ústavného princípu, a nie konkrétneho základného práva alebo slobody
garantovaných ústavou. Všeobecné ústavné princípy sú vždy implicitnou súčasťou
rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m.
IV. ÚS 383/08). V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade
napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu
konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej
medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení
ústavy, ktoré majú charakter všeobecného ústavného princípu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013