Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 37/99
PDF · 100.34 KB
No categories available
I. ÚS 37/99
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
2. septembra 1999 zloženom z predsedu senátu JUDr. Tibora Šafárika a členov
senátu JUDr. Viery Mrázovej a JUDr. Richarda Rapanta prerokoval prijatý podnet
, bytom zastúpeného JUDr.
Pavlom Seleckým, komerčným právnikom, Pezinok, Slnečná 48, vo veci porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
prvej vety Ústavy Slovenskej republiky v súdnom konaní vedenom na Obvodnom
súde Bratislava 1 (teraz Okresnom súde Bratislava I) pod sp. zn. 9 C 77/95 a takto
rozhodol:
Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 77/95 p o r u š i l
právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov
upravené v čl. 48 ods. 2 prvej vete Ústavy Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“)
bol doručený podnet (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie
konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v
ktorom namietal, že postupom bývalého Obvodného súdu Bratislava 1 (teraz
Okresného súdu Bratislava I) v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 77/95 bolo
porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V podnete uviedol, že hoci návrh na začatie súdneho konania podal 2. januára
1995, Okresný súd Bratislava I nerozhodol vo veci samej ani ku dňu podania
podnetu, t.j. k 17. aprílu 1997. V konaní pred týmto súdom sa domáhal „priznania
zápočtu rokov perzekúcie od 1. 7. 1969 do 4. 7. 1972“. Ako odporcu v prvom rade
označil Dekanát Lekárskej fakulty UK v Bratislave a odporcu v druhom rade
Ministerstvo školstva Slovenskej republiky.
Uznesením ústavného súdu z 27. mája 1999 bol podnet v časti, v ktorej
navrhovateľ namietal porušenie svojho práva na prerokovanie jeho veci bez
zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 C 77/95, prijatý na konanie. Vo zvyšnej časti bol podnet odmietnutý.
Po prijatí podnetu sa k jeho obsahu vyjadril Okresný súd Bratislava I v tom
zmysle, že konanie v uvedenej veci je z pohľadu jeho plynulosti ovplyvnené dvoma
skutočnosťamia a to že od doručenia návrhu do 30. júna 1999 vo veci konali štyria
sudcovia a že prevzatie a naštudovanie jednotlivých vecí tohto súdneho oddelenia si
zákonite vyžadovalo značný časový priestor pri bežnom vybavovaní približne 380
nevybavených vecí a ďalej skutočnosťou, že žalobca (v konaní pred ústavným súdom
navrhovateľ) sa na pojednávanie nedostavil s odôvodnením, že jeho vec je
dostatočne zadokumentovaná. K vyjadreniu pripojil faktografiu o vykonaných
úkonoch súdu.
Účastníci konania po výzve ústavného súdu zo 7. júna 1999 sa vyjadrili, že
netrvajú na tom, aby sa o podnete konalo ústne pojednávanie podľa § 30 ods. 1 a 2
zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 38/1993 Z. z.“). So zreteľom na vyjadrenie účastníkov ústavný súd v súlade s
citovaným ustanovením zákona č. 38/1993 Z. z. rozhodol vo veci samej bez ústneho
pojednávania.
II.
Pri rozhodovaní o predmetnej veci ústavný súd vychádzal zo zistení, ktoré
vyplynuli z obsahu spisu zn. 9 C 77/95 Okresného súdu Bratislava I s prihliadnutím
na obsah podnetu a vyjadrenia procesného súdu. Išlo najmä o tieto skutočnosti:
- Navrhovateľ 2. januára 1995 doručil Mestskému súdu v Bratislave žalobu na
začatie konania vo veci priznania zápočtu rokov perzekúcie. Mestský súd v
Bratislave uznesením č. k. 16 S 4/95-2 zo 7. februára 1995 vyslovil svoju vecnú
nepríslušnosť a spis po právoplatnosti uznesenia postúpil vecne príslušnému
Obvodného súdu Bratislava 1 na ďalšie konanie. Spis bol doručený Obvodnému súdu
Bratislava 1 30. marca 1995. Na výzvu tohto súdu z 23. mája 1995 navrhovateľ 16.
júna 1995 predložil ďalší exemplár návrhu.
- Konajúci súd 17. júla 1995 vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho
poplatku. Proti výzve podal navrhovateľ 17. augusta 1995 „odvolanie“, v ktorom
namietal, že so zreteľom na povahu sporu je konanie od súdneho poplatku
oslobodené. - V čase od 31. júla 1995, kedy bolo na výzvu súdu doručené
vyjadrenie odporcu v druhom rade (Ministerstva školstva SR), až do 3. apríla 1997
(vyjadrenie odporcu v druhom rade zaslané žalobcovi) nebol zo strany pracovníkov
súdu vykonaný žiadny úkon. Na žiadosť ústavného súdu zo 16. júla 1997 bol spis
predložený 2. decembra 1997 a z ústavného súdu vrátený 17. apríla 1998.
- Po prevzatí spisu ďalšou sudkyňou JUDr. Hadrbulcovou, t.j. od 1. júla 1998,
bol prvý úkon súdu urobený až 16. júna 1999, kedy sudkyňa vyžiadala pripojiť
k spisu zn. 9 C 77/95 spis zn. 18 C 5/96.
Ústavný súd po vykonanom dokazovaní dospel k týmto skutkovým a právnym
záverom:
Konanie, ktoré trvá viac ako 4 roky a v priebehu štvorročného obdobia konania
sa prejavujú ničím neodôvodnené prieťahy spočívajúce v nedostatočnej činnosti súdu
v čase od 31. júla 1995 do 3. apríla 1997 a tiež od 1. júla 1998 do 16. júna 1999,
nemožno ospravedlniť iba zmenou zákonných sudcov a časovou náročnosťou na
naštudovanie problematiky sporu. Naviac argument o vybavovaní veci viacerými
sudcami je administratívnej povahy a nemôže byť prijatý ako dôvod nerešpektovania
kritéria „primeranej lehoty“.
Okrem toho medzi skutočnosti, ktoré ústavný súd skúma pri posudzovaní, či
konanie spĺňa kritérium „primeranej lehoty“, patrí aj zložitosť prejednávanej veci i
správanie sa žalobcu, ktoré by mohlo prispieť k zbytočným prieťahom. V danej veci
nešlo o zložitosť skutkovej a právnej problematiky, keďže išlo o posúdenie doby
perzekúcie pre jeho nároky vyplývajúce z mimosúdnej rehabilitácie, čo vo svojich
písomnostiach adresovaných konajúcemu súdu opakovane zdôrazňoval. Okrem iného
aj vo svojom odvolaní proti výzve na zaplatenie súdneho poplatku, ten nezaplatil,
keďže toto konanie je od súdnych poplatkov oslobodené. Ani argument o správaní sa
žalobcu nemôže vyvážiť nečinnosť súdu. Občiansky súdny poriadok umožňuje, aby
konajúci súd postupoval podľa § 1 až 3 upravujúcich spravodlivú ochranu práv a
oprávnených záujmov účastníkov kvalifikovaným postupom súdu. Konanie podľa
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) je jednou zo záruk zákonnosti, a
tým aj ústavnosti konania súdov. Súd prípravou pojednávania vytvára predpoklady,
aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jednom pojednávaní. Podľa § 114
v spojení s § 119 ods. 1 O. s. p. odročenie pojednávania je možné len z dôležitých
dôvodov (čím nie je napr. doručovanie predvolania žalobcovi na pojednávanie z
nesprávnej adresy). V neposlednom rade súdom nariadený dôkaz výsluchom
účastníka (v danom prípade žalobcu) môže súd zabezpečiť jeho predvedením
(ustanovenia § 131 ods. 1 v spojení s § 52 O.s.p.).
Hoci zásadne nie je v právomoci ústavného súdu, ktorý je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti a len v ústavou ustanovených prípadoch aj zákonnosti,
bližšie sa zaoberať zákonnosťou postupu súdu, pre objektívne posúdenie porušenia
základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 prvej vete ústavy je nevyhnutné, aby sa
zaoberal aj jednotlivými (konkrétnymi) už uvedenými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku, nerešpektovaním ktorých došlo k porušeniu aj základných
princípov konania, akými sú hospodárnosť a rýchlosť konania, avšak bez
presadzovania rýchlosti na úkor zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia.
Keďže účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, vyhovel
ústavný súd podnetu navrhovateľa a vo veci samej rozhodol tak, ako je to uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Košiciach 2. septembra 1999
JUDr. Tibor Šafárik
predseda senátu