Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 483/2015
PDF · 444.73 KB
No categories available
III. ÚS 483/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricovej a Ľubomíra
Dobríka o prijatej sťažnosti , , zastúpeného
advokátom JUDr. Pavlom Piovarčím ml., advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice,
vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s požiadavkou
urýchleného rozhodnutia o osobnej slobode postupom Okresného súdu Trnava v konaní
vedenom pod sp. zn. 0 Tp 85/2014 takto
rozhodol:
1. Základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s požiadavkou
urýchleného rozhodnutia o osobnej slobode postupom Okresného súdu Trnava v konaní
vedenom pod sp. zn. 0 Tp 85/2014 p o r u š e n é b o l o .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Pavla Piovarčího ml., advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 483/2015 16 zo 6. októbra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), v časti namietaného porušenia základného práva
na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v súvislosti s požiadavkou
urýchleného rozhodnutia o osobnej slobode postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 85/2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením
vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, národnej
protizločineckej jednotky v Trnave vznesené obvinenie podľa § 206 ods. 1 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a c) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom
na § 138 písm. i) Trestného zákona.
2
Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 72/2014 z 10. júla 2014 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 48/2014
z 24. júla 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku. Začiatok plynutia lehoty väzby bol určený na 6.05 h 8. júla 2014.
Prostredníctvom obhajcu sťažovateľ podaním z 24. augusta 2014 doručeným
okresnému súdu 25. augusta 2014 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, pretože
po vykonaní príslušných vyšetrovacích úkonov bol toho názoru, že dôvody kolúznej väzby
týmto pominuli.
O žiadosti sťažovateľa okresný súd rozhodol 2. októbra 2014 uznesením
sp. zn. 0 Tp 85/2014, a to tak, že ju zamietol. Rovnako bola zamietnutá aj sťažnosť
sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu uznesením krajského súdu
sp. zn. 6 Tpo 68/2014 zo 16. októbra 2014.
Sťažovateľ v relevantnej časti sťažnosti (prijatej na ďalšie konanie) tvrdí, že okresný
súd svojím postupom pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
porušil jeho právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy a právo na slobodu
a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru, a to „z dôvodu nedodržania požiadavky
neodkladnosti a urýchlenosti pri rozhodovaní o... žiadosti.., kedy od podania žiadosti...
25. 08. 2014 do jej prejednania Okresným súdom Trnava dňa 02. 10. 2014 uplynulo viac
ako 5 týždňov, z čoho vyplýva, že za uvedenú dobu bol Okresný súd... v predmetnej veci
bezdôvodne nečinný. ... tento nedostatok nezhojil Okresný súd... ani pri... výsluchu“
sťažovateľa „dňa 02. 10 2014... kde sa nijakým spôsobom porušením... základných práv
nezaoberal...“.
Sťažovateľ je presvedčený, že „Postupom Okresného súdu... jednoznačne nedošlo
k naplneniu požiadavky rozhodnúť o... žiadosti urýchlene, preto je nutné konštatovať, že
stav, ktorý vznikol zavinením Okresného súdu... je ústavne nesúladný a zásadne porušuje...
základné práva...“.
Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na prijatú časť sťažnosti sťažovateľ navrhol,
aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 0 Tp 85/2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu
zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4
dohovoru, a to v súvislosti s urýchlenosťou rozhodnutia o osobnej slobode. Zároveň
sťažovateľ navrhol priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
okresný súd listom sp. zn. 1 SprV/789/2015 z 21. októbra 2015 a sťažovateľ stanoviskom
k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 9. novembra 2015.
Vo vyjadrení okresného súdu sa okrem iného uvádza:
„Sťažnosť ... považujem za nedôvodnú. Žiadosť o prepustenie
na slobodu bola doručená Okresnému súdu Trnava dňa 25. 8. 2014 a bola vedená
pod sp. zn. Tp/85/2014. Vec bola pridelená zákonnej sudkyni..., ktorá dňa 25. 8. 2014 dala
pokyn kancelárii na zaslanie kópie žiadosti okresnej prokuratúre a zároveň na vyžiadanie
stanoviska a zaslanie vyšetrovacieho spisu. Trestná kancelária úpravu prevzala
dňa 25. 8. 2014 a asistentka senátu ju realizovala dňa 19. 9. 2014. Prokuratúra prevzala
podania dňa 22. 9. 2014 a dňa 26. 9. 2014 doručila okresná prokuratúra vyjadrenie
a vyšetrovací spis. Dňa 29. 9. 2014 bol určený termín výsluchu na deň 2. 10. 2014, kedy
bolo o žiadosti obvineného rozhodnuté a bolo mu doručené uznesenie. Zároveň vyšší súdny
úradník dal do spisu úpravu na vyhotovenie predkladacej správy pre Krajský súd v Trnave.
Spis bol predložený na Krajský súd v Trnave dňa 7. 10. 2014, ktorý rozhodol vo veci
dňa 16. 10. 2014.
Úkony v spise boli vykonávané priebežne, vzhľadom na mimoriadne vysokú
zaťaženosť súdu a nedostatočné personálne obsadenie súdu, keď i v súčasnosti na tunajšom
súde chýba 10 sudcov. Taktiež je potrebné poukázať na postup obhajcu obvineného, ktorý
svojim konaním prispel k prieťahom o rozhodovaní o žiadosti obvinených o prepustenie
4
z väzby na slobodu, pretože žiadosť o prepustenie z väzby mal adresovať prokurátorovi,
ktorý v zmysle ust. § 79 ods. 3 Trestného poriadku rozhoduje, či žiadosti obvineného
vyhovie, alebo nevyhovie, a ak nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojim stanoviskom
a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie. Keďže takto neurobil, bolo
potrebné najprv vyžiadať stanovisko prokuratúry a pripojiť vyšetrovací spis, až potom
mohol súd o žiadosti rozhodnúť.“
Z vyjadrenia okresného súdu zároveň vyplýva, že netrvá na „ústnom pojednávaní
o sťažnosti“.
Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedol:
„Skutočnosti uvedené vo vyjadrení Okresného súdu Trnava považujem
za irelevantné...
Naďalej zastávam názor, že práve Okresný súd Trnava zavinil porušenie mojich práv
v označenom konaní, čoho dôkazom je aj chronologický súpis vo veci vykonaných úkonov,
z ktorého zreteľne vyplýva, že napriek tomu, že moja žiadosť o prepustenie z väzby
na slobodu napadla súdu dňa 25. 08. 2015 (správne má byť 25. 08. 2014, pozn.), táto bola
prokuratúre na vyjadrenie doručená až 22. 09. 2014, teda takmer mesiac po jej podaní.
K samotnému prejednaniu mojej žiadosti došlo až 02. 10. 2014.
Uvedené pochybenie bolo mojim obhajcom výslovne namietané na výsluchu o mojej
žiadosti dňa 02. 10. 2014, pričom súd sa s ním nijako relevantne nevysporiadal.
Taktiež odmietam argument Okresného súdu Trnava, ktorý sa snaží svoje pochybenie
ospravedlniť vysokou zaťaženosťou súdu a nedostatočným personálnym obsadením súdu.
V tejto súvislosti poukazujem na doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky, v zmysle ktorej otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu
nie sú v zásade významné pre posúdenie toho, či došlo k prieťahom v konaní (napr. III. ÚS
14/00, I. ÚS 19/00, II. ÚS 18/98). Z uvedeného dôvodu preto neobstojí vyššie uvedená
argumentácia Okresného súdu Trnava, prečo došlo v mojom prípade k porušeniu
požiadavky urýchleného konania vo väzobnej veci.“
Rovnako právny zástupca sťažovateľa uviedol, že „na ústnom prejednaní... ústavnej
sťažnosti netrvám“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavom
súde upustil v danej veci o ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z ústavným súdom vyžiadaného na vec sa vzťahujúceho spisu okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 85/2014 vyplýva, že obhajca sťažovateľa osobne podal 25. augusta 2014
okresnému súdu žiadosť o prepustenie sťažovateľa a ďalšieho obvineného z väzby
na slobodu.
Referátom z 25. augusta 2014 dala zákonná sudkyňa pre prípravné konanie pokyn
na zaslanie kópie žiadosti sťažovateľa Okresnej prokuratúre Trnava (ďalej len „okresná
prokuratúra“) na vyjadrenie a zaslanie vyšetrovacieho spisu. Túto úpravu zákonnej sudkyne
trestná kancelária prevzala 25. augusta 2014.
K realizácii úpravy sudkyne pre prípravné konanie trestnou kanceláriou došlo
19. septembra 2014 a okresná prokuratúra kópiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu prevzala 22. septembra 2014.
K žiadosti sa okresná prokuratúra vyjadrila listom č. k. 2 Pv 569/14/2207 54
z 24. septembra 2014 doručeným okresnému súdu 26. septembra 2014 v tom zmysle,
že jej nevyhovela.
Sudkyňa pre prípravné konanie 29. septembra 2014 nariadila výsluch sťažovateľa
a ďalšieho obvineného na 2. október 2014, na ktorom boli prítomní sťažovateľ, ďalší
6
obvinený, ich obhajca a prokurátor okresnej prokuratúry. Uznesením č. k 0 Tp 85/2014 26
z 2. októbra 2014 okresný súd rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa (a ďalšieho obvineného)
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Uznesenie osobne v ten istý deň prevzali všetci
na výsluchu prítomní, t. j. sťažovateľ, ďalší obvinený, ich obhajca aj prokurátor okresnej
prokuratúry.
Pretože sťažovateľ a rovnako aj ďalší obvinený podali ihneď do zápisnice proti
rozhodnutiu okresného súdu sťažnosť (následne doplnenú ich obhajcom 6. októbra 2014),
sudkyňa pre prípravné konanie dala 2. októbra 2014 pokyn trestnej kancelárii vyhotoviť
predkladaciu správu pre krajský súd, ktorému bol spis doručený 7. októbra 2014.
Krajský súd konanie viedol pod sp. zn. 6 Tpo 68/2014 a 14. októbra 2014
vo veci nariadil neverejné zasadnutie na 16. október 2014, na ktorom uznesením
sp. zn. 6 Tpo 68/2014 sťažnosti sťažovateľa a ďalšieho obvineného zamietol.
Rozhodnutie druhostupňového súdu bolo sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené
27. októbra 2014.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne
obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.
V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref
délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade
hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie,
bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A–164, § 21,
Neumeister z roku 1968, A–8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A–107, § 55).
Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými
vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj účelom čl. 5, to znamená ochranou jedinca
proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia
(rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám zbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12. 2000, § 33 – § 36).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jednotlivé lehoty z hľadiska požiadavky
neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle
čl. 17 ods. 2 (a 5) ústavy, ale aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru sa posudzujú podľa
všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). Tejto požiadavke preto
spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, II. ÚS 353/06).
8
Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby
sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej
slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie
sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného
rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Letellier
v. Francúzsko, 26. 6. 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. 11. 1993, § 28).
Sťažovateľ namieta, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval okresný súd
39 dní, čo „nemožno považovať za urýchlené konanie“.
Zo skutkového hľadiska považuje ústavný súd za preukázané, že žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu bola okresnému súdu doručená 25. augusta 2014. Trestná
kancelária pokyn sudkyne pre prípravné konanie na zaslanie kópie žiadosti sťažovateľa
na vyjadrenie okresnej prokuratúre a vyžiadanie spisu realizovala 19. septembra 2014
zaslaním prípisu okresnej prokuratúre, ktorá ho prevzala 22. septembra 2014
a jej vyjadrenie spolu s vyšetrovacím spisom bolo okresnému súdu doručené
26. septembra 2014. Termín výsluchu bol 29. septembra 2014 nariadený na 2. október 2014,
kedy bolo o žiadosti sťažovateľa rozhodnuté a uznesenie stranám trestného konania
doručené.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že konanie o žiadosti sťažovateľa trvalo
na okresnom súde od 25. augusta 2014 do 2. októbra 2014, teda celkom 38 dní.
Podľa názoru ústavného súdu však nie je nemožné uvedenú celkovú dobu trvania
rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu pripísať iba na vrub
okresnému súdu. Sťažovateľ bol v trestnom konaní zastúpený kvalifikovaným obhajcom,
od ktorého bolo možné spravodlivo očakávať, že žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu
adresuje orgánu činnému v trestnom konaní príslušnému na rozhodnutie o nej (tak ako to
možno vyvodiť z ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku), a to práve aj z dôvodu
urýchlenia rozhodnutia o osobnej slobode osoby v detencii, ktorú zastupoval ̶v tomto
prípade sťažovateľa.
V danej veci právomoc okresného súdu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa vznikla
až vo chvíli, keď sa prokurátor rozhodol žiadosti nevyhovieť, a z tohto dôvodu ju postúpil
okresnému súdu.
Z uvedeného vyplýva, že obdobie od 19. septembra 2014, keď okresný súd vyzval
okresnú prokuratúru vyjadriť sa k žiadosti sťažovateľa, do 26. septembra 2014,
keď vyjadrenie okresnej prokuratúry spolu s vyšetrovacím spisom bolo okresnému súdu
doručené, teda celkom 7 dní, treba považovať za taký prieťah v konaní, ktorý vznikol
pričinením sťažovateľa (jeho obhajcu). V tomto smere ústavný súd sčasti uznal
argumentáciu okresného súdu uvedenú vo vyjadrení sp. zn. 1 SprV/789/2015
z 21. októbra 2015 k prijatej sťažnosti.
Obdobie od 26. augusta 2014 (po tom, ako sudkyňa pre prípravné konanie
25. augusta 2014 dala trestnej kancelárii príkaz vyžiadať stanovisko okresnej prokuratúry)
do 19. septembra 2014 (keď došlo k realizácii príkazu sudkyne pre prípravné konanie
trestnou kanceláriou) však treba považovať za taký prieťah pri rozhodovaní o väzbe
sťažovateľa, za ktorý je zodpovedný výlučne okresný súd. Ide o obdobie v trvaní 25 dní,
počas ktorého nebol vo veci vykonaný žiaden úkon (t. j. nečinnosť rátaná na týždne)
a je z pohľadu ústavnoprávnej ochrany irelevantné, či prieťah spôsobila sudkyňa
pre prípravné konanie alebo trestná kancelária okresného súdu.
V období od 19. septembra 2014 do 2. októbra 2014 (13 dní) ústavný súd považoval
postup okresného súdu v predmetnom konaní vzhľadom na vykonávané úkony
za dostatočne rýchly.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že relevantná doba rozhodovania okresného
súdu o osobnej slobode sťažovateľa predstavovala 31 dní vrátane nečinnosti trvajúcej
10
týždne, čo s prihliadnutím na všetky už uvedené okolnosti je potrené hodnotiť ako dobu
neprimerane dlhú a nezlučiteľnú s obsahom a účelom sťažovateľom označených práv, preto
ústavný súd konštatuje, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 85/2014 porušil
základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo
na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s urýchlenosťou
rozhodovania o zákonnosti jeho väzby (bod 1 výroku nálezu).
Pokiaľ ide o obranu okresného súdu spočívajúcu v poukázaní na „mimoriadne
vysokú zaťaženosť súdu a nedostatočné personálne obsadenie súdu“, túto ústavný súd
neakceptoval.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (obdobne napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98,
II. ÚS 52/99, III. ÚS 56/02) nadmerné množstvo vecí a nedostatočný počet sudcov na tom
ktorom všeobecnom súde ho v konečnom dôsledku nezbavujú zodpovednosti za pomalé
rozhodovanie v súdnom konaní.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ navrhol priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, čo odôvodnil
tým, že „samotné konanie a rozhodnutie Ústavného súdu aj v prípade kladného
rozhodnutia o... sťažnosti, už nemôže dostatočne zhojiť pochybenie všeobecných súdov“,
ktoré sťažovateľ považuje „za mimoriadne závažné“ a je tohto názoru, že „pre účinnú
nápravu porušenia... označených práv je potrebné... nemajetkovú ujmu kompenzovať
finančne“. Sťažovateľ dodal, že postupom okresného súdu „stratil dôveru v spravodlivý
proces“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
V aktuálnej veci sťažovateľa s prihliadnutím na všetky jej konkrétne okolnosti
[nečinnosť okresného súdu rátaná na týždne, celková doba trvania rozhodovania okresného
súdu, ale aj prispenie sťažovateľa (jeho obhajcu) k celkovej dĺžke trvania konania] ústavný
súd v súlade so zásadou spravodlivosti považoval za primerané, aby okresný súd zaplatil
sťažovateľovi ako finančné zadosťučinenie za utrpenú nemateriálnu ujmu čiastku 1 000 €
(bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli
v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania, ktoré bližšie
nešpecifikoval.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúcich z odmeny advokáta a jeho hotových výdavkov, a vychádzal
12
pritom z ustanovení § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15 písm.
a) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciach
zastupovania pred ústavným súdom vykonaný v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného
paušálu predstavuje 8,04 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu 8,39 €. Za dva úkony
právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia
z 28. novembra 2014 a podanie sťažnosti ústavnému súdu z 2. decembra 2014) patrí
sťažovateľovi úhrada trov jeho právneho zastúpenia v sume 284,08 € vrátane režijného
paušálu a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015 (stanovisko
z 9. novembra 2015 k vyjadreniu okresného súdu) mu patrí úhrada trov v sume 148,22 €
vrátane režijného paušálu. Celkovo tak ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov jeho
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sume 432,30 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015