Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 483/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricovej a Ľubomíra

Dobríka o prijatej sťažnosti , , zastúpeného

advokátom JUDr. Pavlom Piovarčím ml., advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice,

vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17

ods. 2 a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s požiadavkou

urýchleného rozhodnutia o osobnej slobode postupom Okresného súdu Trnava v konaní

vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2

a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s požiadavkou

urýchleného rozhodnutia o osobnej slobode postupom Okresného súdu Trnava v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 432,30 € (slovom štyristotridsaťdva eur a tridsať centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. Pavla Piovarčího ml., advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. zo 6. októbra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), v časti namietaného porušenia základného práva

na osobnú slobodu zaručeného v (ďalej

len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v súvislosti s požiadavkou

urýchleného rozhodnutia o osobnej slobode postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením

vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, národnej

protizločineckej jednotky v Trnave vznesené obvinenie podľa § 206 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) pre zločin podvodu podľa a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom

na .

2

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. júla 2014 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. júla 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku. Začiatok plynutia lehoty väzby bol určený na 6.05 h 8. júla 2014.

Prostredníctvom obhajcu sťažovateľ podaním z 24. augusta 2014 doručeným

okresnému súdu 25. augusta 2014 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, pretože

po vykonaní príslušných vyšetrovacích úkonov bol toho názoru, že dôvody kolúznej väzby

týmto pominuli.

O žiadosti sťažovateľa okresný súd rozhodol 2. októbra 2014 uznesením

sp. zn. , a to tak, že ju zamietol. Rovnako bola zamietnutá aj sťažnosť

sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 16. októbra 2014.

Sťažovateľ v relevantnej časti sťažnosti (prijatej na ďalšie konanie) tvrdí, že okresný

súd svojím postupom pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

porušil jeho právo na osobnú slobodu zaručené v a právo na slobodu

a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru, a to „z dôvodu nedodržania požiadavky

neodkladnosti a urýchlenosti pri rozhodovaní o... žiadosti.., kedy od podania žiadosti...

25. 08. 2014 do jej prejednania Okresným súdom Trnava dňa 02. 10. 2014 uplynulo viac

ako 5 týždňov, z čoho vyplýva, že za uvedenú dobu bol Okresný súd... v predmetnej veci

bezdôvodne nečinný. ... tento nedostatok nezhojil Okresný súd... ani pri... výsluchu“

sťažovateľa „dňa 02. 10 2014... kde sa nijakým spôsobom porušením... základných práv

nezaoberal...“.

Sťažovateľ je presvedčený, že „Postupom Okresného súdu... jednoznačne nedošlo

k naplneniu požiadavky rozhodnúť o... žiadosti urýchlene, preto je nutné konštatovať, že

stav, ktorý vznikol zavinením Okresného súdu... je ústavne nesúladný a zásadne porušuje...

základné práva...“.

Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na prijatú časť sťažnosti sťažovateľ navrhol,

aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu

zaručené v a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v

dohovoru, a to v súvislosti s urýchlenosťou rozhodnutia o osobnej slobode. Zároveň

sťažovateľ navrhol priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

okresný súd listom sp. zn. z 21. októbra 2015 a sťažovateľ stanoviskom

k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 9. novembra 2015.

Vo vyjadrení okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„Sťažnosť ... považujem za nedôvodnú. Žiadosť o prepustenie

na slobodu bola doručená Okresnému súdu Trnava dňa 25. 8. 2014 a bola vedená

pod sp. zn. . Vec bola pridelená zákonnej sudkyni..., ktorá dňa 25. 8. 2014 dala

pokyn kancelárii na zaslanie kópie žiadosti okresnej prokuratúre a zároveň na vyžiadanie

stanoviska a zaslanie vyšetrovacieho spisu. Trestná kancelária úpravu prevzala

dňa 25. 8. 2014 a asistentka senátu ju realizovala dňa 19. 9. 2014. Prokuratúra prevzala

podania dňa 22. 9. 2014 a dňa 26. 9. 2014 doručila okresná prokuratúra vyjadrenie

a vyšetrovací spis. Dňa 29. 9. 2014 bol určený termín výsluchu na deň 2. 10. 2014, kedy

bolo o žiadosti obvineného rozhodnuté a bolo mu doručené uznesenie. Zároveň vyšší súdny

úradník dal do spisu úpravu na vyhotovenie predkladacej správy pre Krajský súd v Trnave.

Spis bol predložený na Krajský súd v Trnave dňa 7. 10. 2014, ktorý rozhodol vo veci

dňa 16. 10. 2014.

Úkony v spise boli vykonávané priebežne, vzhľadom na mimoriadne vysokú

zaťaženosť súdu a nedostatočné personálne obsadenie súdu, keď i v súčasnosti na tunajšom

súde chýba 10 sudcov. Taktiež je potrebné poukázať na postup obhajcu obvineného, ktorý

svojim konaním prispel k prieťahom o rozhodovaní o žiadosti obvinených o prepustenie

4

z väzby na slobodu, pretože žiadosť o prepustenie z väzby mal adresovať prokurátorovi,

ktorý v zmysle ust. rozhoduje, či žiadosti obvineného

vyhovie, alebo nevyhovie, a ak nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojim stanoviskom

a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie. Keďže takto neurobil, bolo

potrebné najprv vyžiadať stanovisko prokuratúry a pripojiť vyšetrovací spis, až potom

mohol súd o žiadosti rozhodnúť.“

Z vyjadrenia okresného súdu zároveň vyplýva, že netrvá na „ústnom pojednávaní

o sťažnosti“.

Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedol:

„Skutočnosti uvedené vo vyjadrení Okresného súdu Trnava považujem

za irelevantné...

Naďalej zastávam názor, že práve Okresný súd Trnava zavinil porušenie mojich práv

v označenom konaní, čoho dôkazom je aj chronologický súpis vo veci vykonaných úkonov,

z ktorého zreteľne vyplýva, že napriek tomu, že moja žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu napadla súdu dňa 25. 08. 2015 (správne má byť 25. 08. 2014, pozn.), táto bola

prokuratúre na vyjadrenie doručená až 22. 09. 2014, teda takmer mesiac po jej podaní.

K samotnému prejednaniu mojej žiadosti došlo až 02. 10. 2014.

Uvedené pochybenie bolo mojim obhajcom výslovne namietané na výsluchu o mojej

žiadosti dňa 02. 10. 2014, pričom súd sa s ním nijako relevantne nevysporiadal.

Taktiež odmietam argument Okresného súdu Trnava, ktorý sa snaží svoje pochybenie

ospravedlniť vysokou zaťaženosťou súdu a nedostatočným personálnym obsadením súdu.

V tejto súvislosti poukazujem na doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej

republiky, v zmysle ktorej otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu

nie sú v zásade významné pre posúdenie toho, či došlo k prieťahom v konaní (napr. III. ÚS

14/00, , ). Z uvedeného dôvodu preto neobstojí vyššie uvedená

argumentácia Okresného súdu Trnava, prečo došlo v mojom prípade k porušeniu

požiadavky urýchleného konania vo väzobnej veci.“

Rovnako právny zástupca sťažovateľa uviedol, že „na ústnom prejednaní... ústavnej

sťažnosti netrvám“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa zákona o

súde upustil v danej veci o ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z ústavným súdom vyžiadaného na vec sa vzťahujúceho spisu okresného súdu

sp. zn. vyplýva, že obhajca sťažovateľa osobne podal 25. augusta 2014

okresnému súdu žiadosť o prepustenie sťažovateľa a ďalšieho obvineného z väzby

na slobodu.

Referátom z 25. augusta 2014 dala zákonná sudkyňa pre prípravné konanie pokyn

na zaslanie kópie žiadosti sťažovateľa Okresnej prokuratúre Trnava (ďalej len „okresná

prokuratúra“) na vyjadrenie a zaslanie vyšetrovacieho spisu. Túto úpravu zákonnej sudkyne

trestná kancelária prevzala 25. augusta 2014.

K realizácii úpravy sudkyne pre prípravné konanie trestnou kanceláriou došlo

19. septembra 2014 a okresná prokuratúra kópiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu prevzala 22. septembra 2014.

K žiadosti sa okresná prokuratúra vyjadrila listom č. k.

z 24. septembra 2014 doručeným okresnému súdu 26. septembra 2014 v tom zmysle,

že jej nevyhovela.

Sudkyňa pre prípravné konanie 29. septembra 2014 nariadila výsluch sťažovateľa

a ďalšieho obvineného na 2. október 2014, na ktorom boli prítomní sťažovateľ, ďalší

6

obvinený, ich obhajca a prokurátor okresnej prokuratúry. Uznesením č. k 26

z 2. októbra 2014 okresný súd rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa (a ďalšieho obvineného)

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Uznesenie osobne v ten istý deň prevzali všetci

na výsluchu prítomní, t. j. sťažovateľ, ďalší obvinený, ich obhajca aj prokurátor okresnej

prokuratúry.

Pretože sťažovateľ a rovnako aj ďalší obvinený podali ihneď do zápisnice proti

rozhodnutiu okresného súdu sťažnosť (následne doplnenú ich obhajcom 6. októbra 2014),

sudkyňa pre prípravné konanie dala 2. októbra 2014 pokyn trestnej kancelárii vyhotoviť

predkladaciu správu pre krajský súd, ktorému bol spis doručený 7. októbra 2014.

Krajský súd konanie viedol pod sp. zn. a 14. októbra 2014

vo veci nariadil neverejné zasadnutie na 16. október 2014, na ktorom uznesením

sp. zn. sťažnosti sťažovateľa a ďalšieho obvineného zamietol.

Rozhodnutie druhostupňového súdu bolo sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené

27. októbra 2014.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne

obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.

V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref

délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade

hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie,

bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A–164, § 21,

Neumeister z roku 1968, A–8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A–107, § 55).

Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými

vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj účelom čl. 5, to znamená ochranou jedinca

proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia

(rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám zbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti zbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12. 2000, § 33 – § 36).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jednotlivé lehoty z hľadiska požiadavky

neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle

(a 5) , ale aj z hľadiska dohovoru sa posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj , ). Tejto požiadavke preto

spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (, ).

8

Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby

sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej

slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie

sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného

rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Letellier

v. Francúzsko, 26. 6. 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. 11. 1993, § 28).

Sťažovateľ namieta, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval okresný súd

39 dní, čo „nemožno považovať za urýchlené konanie“.

Zo skutkového hľadiska považuje ústavný súd za preukázané, že žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu bola okresnému súdu doručená 25. augusta 2014. Trestná

kancelária pokyn sudkyne pre prípravné konanie na zaslanie kópie žiadosti sťažovateľa

na vyjadrenie okresnej prokuratúre a vyžiadanie spisu realizovala 19. septembra 2014

zaslaním prípisu okresnej prokuratúre, ktorá ho prevzala 22. septembra 2014

a jej vyjadrenie spolu s vyšetrovacím spisom bolo okresnému súdu doručené

26. septembra 2014. Termín výsluchu bol 29. septembra 2014 nariadený na 2. október 2014,

kedy bolo o žiadosti sťažovateľa rozhodnuté a uznesenie stranám trestného konania

doručené.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že konanie o žiadosti sťažovateľa trvalo

na okresnom súde od 25. augusta 2014 do 2. októbra 2014, teda celkom 38 dní.

Podľa názoru ústavného súdu však nie je nemožné uvedenú celkovú dobu trvania

rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu pripísať iba na vrub

okresnému súdu. Sťažovateľ bol v trestnom konaní zastúpený kvalifikovaným obhajcom,

od ktorého bolo možné spravodlivo očakávať, že žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu

adresuje orgánu činnému v trestnom konaní príslušnému na rozhodnutie o nej (tak ako to

možno vyvodiť z ustanovenia ), a to práve aj z dôvodu

urýchlenia rozhodnutia o osobnej slobode osoby v detencii, ktorú zastupoval ̶v tomto

prípade sťažovateľa.

V danej veci právomoc okresného súdu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa vznikla

až vo chvíli, keď sa prokurátor rozhodol žiadosti nevyhovieť, a z tohto dôvodu ju postúpil

okresnému súdu.

Z uvedeného vyplýva, že obdobie od 19. septembra 2014, keď okresný súd vyzval

okresnú prokuratúru vyjadriť sa k žiadosti sťažovateľa, do 26. septembra 2014,

keď vyjadrenie okresnej prokuratúry spolu s vyšetrovacím spisom bolo okresnému súdu

doručené, teda celkom 7 dní, treba považovať za taký prieťah v konaní, ktorý vznikol

pričinením sťažovateľa (jeho obhajcu). V tomto smere ústavný súd sčasti uznal

argumentáciu okresného súdu uvedenú vo vyjadrení sp. zn.

z 21. októbra 2015 k prijatej sťažnosti.

Obdobie od 26. augusta 2014 (po tom, ako sudkyňa pre prípravné konanie

25. augusta 2014 dala trestnej kancelárii príkaz vyžiadať stanovisko okresnej prokuratúry)

do 19. septembra 2014 (keď došlo k realizácii príkazu sudkyne pre prípravné konanie

trestnou kanceláriou) však treba považovať za taký prieťah pri rozhodovaní o väzbe

sťažovateľa, za ktorý je zodpovedný výlučne okresný súd. Ide o obdobie v trvaní 25 dní,

počas ktorého nebol vo veci vykonaný žiaden úkon (t. j. nečinnosť rátaná na týždne)

a je z pohľadu ústavnoprávnej ochrany irelevantné, či prieťah spôsobila sudkyňa

pre prípravné konanie alebo trestná kancelária okresného súdu.

V období od 19. septembra 2014 do 2. októbra 2014 (13 dní) ústavný súd považoval

postup okresného súdu v predmetnom konaní vzhľadom na vykonávané úkony

za dostatočne rýchly.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že relevantná doba rozhodovania okresného

súdu o osobnej slobode sťažovateľa predstavovala 31 dní vrátane nečinnosti trvajúcej

10

týždne, čo s prihliadnutím na všetky už uvedené okolnosti je potrené hodnotiť ako dobu

neprimerane dlhú a nezlučiteľnú s obsahom a účelom sťažovateľom označených práv, preto

ústavný súd konštatuje, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa , ako aj jeho právo

na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s urýchlenosťou

rozhodovania o zákonnosti jeho väzby (bod 1 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o obranu okresného súdu spočívajúcu v poukázaní na „mimoriadne

vysokú zaťaženosť súdu a nedostatočné personálne obsadenie súdu“, túto ústavný súd

neakceptoval.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (obdobne napr. , ,

, ) nadmerné množstvo vecí a nedostatočný počet sudcov na tom

ktorom všeobecnom súde ho v konečnom dôsledku nezbavujú zodpovednosti za pomalé

rozhodovanie v súdnom konaní.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ navrhol priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, čo odôvodnil

tým, že „samotné konanie a rozhodnutie Ústavného súdu aj v prípade kladného

rozhodnutia o... sťažnosti, už nemôže dostatočne zhojiť pochybenie všeobecných súdov“,

ktoré sťažovateľ považuje „za mimoriadne závažné“ a je tohto názoru, že „pre účinnú

nápravu porušenia... označených práv je potrebné... nemajetkovú ujmu kompenzovať

finančne“. Sťažovateľ dodal, že postupom okresného súdu „stratil dôveru v spravodlivý

proces“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V aktuálnej veci sťažovateľa s prihliadnutím na všetky jej konkrétne okolnosti

[nečinnosť okresného súdu rátaná na týždne, celková doba trvania rozhodovania okresného

súdu, ale aj prispenie sťažovateľa (jeho obhajcu) k celkovej dĺžke trvania konania] ústavný

súd v súlade so zásadou spravodlivosti považoval za primerané, aby okresný súd zaplatil

sťažovateľovi ako finančné zadosťučinenie za utrpenú nemateriálnu ujmu čiastku 1 000 €

(bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli

v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania, ktoré bližšie

nešpecifikoval.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúcich z odmeny advokáta a jeho hotových výdavkov, a vychádzal

12

pritom z ustanovení § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15 písm.

a) a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciach

zastupovania pred ústavným súdom vykonaný v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného

paušálu predstavuje 8,04 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu 8,39 €. Za dva úkony

právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia

z 28. novembra 2014 a podanie sťažnosti ústavnému súdu z 2. decembra 2014) patrí

sťažovateľovi úhrada trov jeho právneho zastúpenia v sume 284,08 € vrátane režijného

paušálu a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015 (stanovisko

z 9. novembra 2015 k vyjadreniu okresného súdu) mu patrí úhrada trov v sume 148,22 €

vrátane režijného paušálu. Celkovo tak ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov jeho

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sume 432,30 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015