Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 215/2016
PDF · 192.25 KB
No categories available
III. ÚS 215/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti , , zastúpeného
advokátom Petrom Janíkom, M. R. Štefánika 5, Topoľčany, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 119/2011, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 119/2011 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet
jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Janíka, M. R. Štefánika 5, Topoľčany, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 215/2016 z 12. apríla 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 119/2011 (ďalej aj „napadnuté
konanie“). Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Zo sťažnosti vyplýva, že proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn.
7 C 3/2000 zo 4. októbra 2010 prijatého po viac ako 10 rokoch konania podala odporkyňa
odvolanie, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril 24. januára 2011, pričom predmetný súdny
spis okresného súdu spolu s odvolaním bol predložený na rozhodnutie krajskému súdu
21. marca 2011.
Keďže napriek trom sťažnostiam sťažovateľa zo 16. októbra 2013, 6. novembra 2013
a 16. januára 2014 krajský súd do podania sťažnosti ústavnému súdu o veci dosiaľ
nerozhodol, sťažovateľ v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
zároveň navrhuje prikázať krajskému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných
prieťahov, a napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €
a úhrady trov konania.
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 2256/16 zo 16. mája 2016 (doručeným ústavnému súdu 17. mája 2016),
v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Predmetná vec Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 7C/3/2000, predložená
tunajšiemu súdu na odvolacie konanie dňa 21. 03. 2011 a vedená pod sp. zn. 5C/119/2011,
bola rozhodnutá rozsudkom sp. zn. 5C/119/201I zo dňa 10. 11. 2015, ktorým senát 5Co
Krajského súdu v Bratislave potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu
Bratislava II č. k. 7C/3/2000-498 zo dňa 04.10.2010 a odvolacie konanie o odvolaní
navrhovateľa zastavil.
Podľa vyjadrenia JUDr. Janky Richterovej, referujúcej sudkyne, vec sp. zn.
5C/119/2011 bola dňa 21. 03. 2011 pridelená referujúcej sudkyni JUDr. Elene Ďuranovej,
ktorá v čase nápadu mala nevybavených 86 vecí, popri celkovom stave 196 vecí v senáte
5Co. Od marca 2012 došlo k zmene v obsadení členov senátu, pričom referujúcou sudkyňou
v predmetnej veci sa stala JUDr. Blanka Malichová. JUDr. Janka Richterová ako vo veci
poverený člen senátu prevzala spis sp. zn. 5C/119/2011 v januári 2015 spolu
so 192 nevybavenými vecami, z toho 99 reštančnými.
Dňa 15. 10. 2015 JUDr. Juraj Považan, predseda senátu predložil spis do spisovej
kancelárie s termínom verejného vyhlásenia rozsudku na 10. 11. 2015, kedy bol vo veci
potvrdzujúci rozsudok aj vyhlásený.
Pre objektívne posúdenie plynulosti postupu súdu v predmetnom konaní uvádzam,
že v čase rozhodnutia odvolacieho súdu u referujúcej sudkyni JUDr. Janky Richterovej bolo
212 nevybavených veci, v senáte 5Co celkovo 538 vecí. Personálne zmeny v konajúcom
senáte a permanentná vysoká zaťaženosť senátu mali podstatný vplyv na dĺžku odvolacieho
konania v predmetnej veci.
Vo vzťahu ku skutkovej a právnej náročnosti veci JUDr. Janky Richterovej,
referujúca sudkyňa, poukazuje, že uvedené skutočnosti sú zrejmé z predmetu konania, keďže
v spore išlo o vyporiadanie BSM a teda o zvýšenú ingerenciu súdu do sporných vzťahov
(nezáväznosť súdu návrhmi účastníkov o spôsobe vyporiadania).
Nakoľko vo veci bolo v čase prijatia ústavnej sťažnosti sťažovateľa už rozhodnuté
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 C/119/2011 zo dňa 10. 11. 2015, v zmysle
Vašej požiadavky uvádzam nižšie v chronologickom prehľade úkony odvolacieho súdu
do rozhodnutia o odvolaní:
- 21. 03. 2011 - Okresný súd Bratislava predložil Krajskému súdu v Bratislave
spis s opravným prostriedkom podaným odporkyňou (podané dňa 22. 12. 2010)
a navrhovateľom (podané dňa 27. 12. 2010);
- 06. 09. 2012 - odvolaciemu súdu bolo doručené oznámenie odporkyne o vypovedaní
plnej moci;
- 15. 10. 2012 - odvolací súd obdržal oznámenie o zmene sídla právneho zástupcu
odporkyne;
- 24. 06. 2013 - oznámenie o zániku plnej moci právneho zástupcu odporcu
a od 01. 07. 2013 do 16. 09. 2013 bola odporkyňa mimo územia Slovenskej republiky;
- 21. 10. 2013, 06. 11. 2013 a 16. 01. 2014 - urgencia navrhovateľa o urýchlené
prejednanie a rozhodnutie veci;
- 15. 10. 2015 stanovenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku na 10. 11. 2015.
Aktuálne zo spisového materiálu uvádzam, že vo vecí sp. zn. 5C/119/2011 bolo dňa
18. 01. 2016 podané dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
5C/119/2011 zo dňa 10. 11. 2015.
Dňa 01. 04. 2016 súd prvého stupňa predložil spis spolu s dovolaním Najvyššiemu
súdu SR, ktorý dňa 28. 04. 2016 spis vrátil okresnému súdu bez vydania rozhodnutia
o dovolaní ako predčasne predložený. V súčasnosti sú realizované procesné úkony (zaslané
dovolanie na vyjadrenie účastníkom konania) a spis bude predložený opätovne Najvyššiemu
súdu SR na rozhodnutie o dovolaní.“
K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľ stanovisko nezaujal.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli
predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď bude konať nové
pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03), zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že
spory o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov tvoria bežnú súčasť
rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani
skutkovo zložité. Výklad a používanie právnej úpravy obsiahnutej predovšetkým
v Občianskom zákonníku sú stabilizované v pomerene rozsiahlej judikatúre všeobecných
súdov, kde je upravená aj metodika ich postupu v týchto veciach. Uvedené konštatovanie
v celom rozsahu platí aj pre odvolacie konanie. Obdobne ústavný súd hodnotí aj sťažnosťou
napadnuté konanie, konštatujúc, že jeho priebeh až do rozhodnutia o odvolaní nemožno
pripísať na vrub zložitosti prerokúvanej veci. Napokon ústavný súd poukazuje na to, že ani
krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti neargumentoval tým, že by napadnuté konanie
vykazovalo znaky skutkovej alebo právnej zložitosti.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto
súdneho konania. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať
na jeho ťarchu v súvislosti s dĺžkou napadnutého konania, naopak, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľ sa promptne vyjadril k podanému odvolaniu proti rozsudku okresného súdu
a po predložení veci krajskému súdu sa až 3 žiadosťami domáhal rozhodnutia v napadnutom
konaní, čo svedčí o jeho aktivite.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup krajského súdu v napadnutom konaní.
Zo sťažnosti, pripojených príloh a z vyjadrení účastníkov konania je nepochybné,
že krajský súd bez vykonania akéhokoľvek procesného úkonu ako odvolací súd vo veci,
ktorá mu bola okresným súdom predložená 21. marca 2011, rozhodol rozsudkom
až 10. novembra 2015, teda po viac ako 4,5 roku a 4 mesiacoch po uplatnení sťažnosti
na ústavnom súde. Na základe uvedenej skutočnosti berúc do úvahy aj dĺžku
prvostupňového konania ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 119/2011 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd nemohol akceptovať argumentáciu predsedu krajského súdu
vo vyjadrení k sťažnosti poukazujúcu na nadmerné množstvo nevybavených vecí,
keď vo svojej predchádzajúcej stabilizovanej judikatúre (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98,
II. ÚS 52/99) v uvedenej súvislosti už uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát
musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže
v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,
ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť
dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal krajskému súdu, aby vo veci konal
bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom
sp. zn. 5 Co 119/2011 z 10. novembra 2011.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, poukazujúc okrem iného na to, že krajský súd
„bezprecedentným nekonaním od doby kedy mu dňa 21. 03. 2011 bol spis s odvolaním
predložený...“, do podania sťažnosti ústavnému súdu o veci nerozhodol, „čím ako orgán
poskytujúci súdnu ochranu absolútne zlyhal...“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na dĺžku konania krajského súdu vedeného pod sp. zn.
5 Co 119/2011, berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci, aj s ohľadom na dĺžku
prvostupňového konania (viac ako 10 rokov) ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 €
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde,
keďže stav právnej neistoty bol vydaním rozsudku odvolacieho súdu odstránený.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom
JUDr. Petrom Janíkom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá
bola 839,83 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 139,83 €, t. j. spolu 279,66 €, čo spolu s režijným paušálom
2 x 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 296,44 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016