Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 215/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika

v konaní o sťažnosti , , zastúpeného

advokátom Petrom Janíkom, M. R. Štefánika 5, Topoľčany, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Janíka, M. R. Štefánika 5, Topoľčany, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 12. apríla 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“). Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

zo 4. októbra 2010 prijatého po viac ako 10 rokoch konania podala odporkyňa

odvolanie, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril 24. januára 2011, pričom predmetný súdny

spis okresného súdu spolu s odvolaním bol predložený na rozhodnutie krajskému súdu

21. marca 2011.

Keďže napriek trom sťažnostiam sťažovateľa zo 16. októbra 2013, 6. novembra 2013

a 16. januára 2014 krajský súd do podania sťažnosti ústavnému súdu o veci dosiaľ

nerozhodol, sťažovateľ v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

zároveň navrhuje prikázať krajskému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných

prieťahov, a napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €

a úhrady trov konania.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 2256/16 zo 16. mája 2016 (doručeným ústavnému súdu 17. mája 2016),

v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Predmetná vec Okresného súdu Bratislava II sp. zn. , predložená

tunajšiemu súdu na odvolacie konanie dňa 21. 03. 2011 a vedená pod sp. zn. ,

bola rozhodnutá rozsudkom sp. zn. zo dňa 10. 11. 2015, ktorým senát 5Co

Krajského súdu v Bratislave potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu

Bratislava II č. k. -498 zo dňa 04.10.2010 a odvolacie konanie o odvolaní

navrhovateľa zastavil.

Podľa vyjadrenia JUDr. Janky Richterovej, referujúcej sudkyne, vec sp. zn.

bola dňa 21. 03. 2011 pridelená referujúcej sudkyni JUDr. Elene Ďuranovej,

ktorá v čase nápadu mala nevybavených 86 vecí, popri celkovom stave 196 vecí v senáte

5Co. Od marca 2012 došlo k zmene v obsadení členov senátu, pričom referujúcou sudkyňou

v predmetnej veci sa stala JUDr. Blanka Malichová. JUDr. Janka Richterová ako vo veci

poverený člen senátu prevzala spis sp. zn. v januári 2015 spolu

so 192 nevybavenými vecami, z toho 99 reštančnými.

Dňa 15. 10. 2015 JUDr. Juraj Považan, predseda senátu predložil spis do spisovej

kancelárie s termínom verejného vyhlásenia rozsudku na 10. 11. 2015, kedy bol vo veci

potvrdzujúci rozsudok aj vyhlásený.

Pre objektívne posúdenie plynulosti postupu súdu v predmetnom konaní uvádzam,

že v čase rozhodnutia odvolacieho súdu u referujúcej sudkyni JUDr. Janky Richterovej bolo

212 nevybavených veci, v senáte 5Co celkovo 538 vecí. Personálne zmeny v konajúcom

senáte a permanentná vysoká zaťaženosť senátu mali podstatný vplyv na dĺžku odvolacieho

konania v predmetnej veci.

Vo vzťahu ku skutkovej a právnej náročnosti veci JUDr. Janky Richterovej,

referujúca sudkyňa, poukazuje, že uvedené skutočnosti sú zrejmé z predmetu konania, keďže

v spore išlo o vyporiadanie BSM a teda o zvýšenú ingerenciu súdu do sporných vzťahov

(nezáväznosť súdu návrhmi účastníkov o spôsobe vyporiadania).

Nakoľko vo veci bolo v čase prijatia ústavnej sťažnosti sťažovateľa už rozhodnuté

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 10. 11. 2015, v zmysle

Vašej požiadavky uvádzam nižšie v chronologickom prehľade úkony odvolacieho súdu

do rozhodnutia o odvolaní:

- 21. 03. 2011 - Okresný súd Bratislava predložil Krajskému súdu v Bratislave

spis s opravným prostriedkom podaným odporkyňou (podané dňa 22. 12. 2010)

a navrhovateľom (podané dňa 27. 12. 2010);

- 06. 09. 2012 - odvolaciemu súdu bolo doručené oznámenie odporkyne o vypovedaní

plnej moci;

- 15. 10. 2012 - odvolací súd obdržal oznámenie o zmene sídla právneho zástupcu

odporkyne;

- 24. 06. 2013 - oznámenie o zániku plnej moci právneho zástupcu odporcu

a od 01. 07. 2013 do 16. 09. 2013 bola odporkyňa mimo územia Slovenskej republiky;

- 21. 10. 2013, 06. 11. 2013 a 16. 01. 2014 - urgencia navrhovateľa o urýchlené

prejednanie a rozhodnutie veci;

- 15. 10. 2015 stanovenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku na 10. 11. 2015.

Aktuálne zo spisového materiálu uvádzam, že vo vecí sp. zn. bolo dňa

18. 01. 2016 podané dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 10. 11. 2015.

Dňa 01. 04. 2016 súd prvého stupňa predložil spis spolu s dovolaním Najvyššiemu

súdu SR, ktorý dňa 28. 04. 2016 spis vrátil okresnému súdu bez vydania rozhodnutia

o dovolaní ako predčasne predložený. V súčasnosti sú realizované procesné úkony (zaslané

dovolanie na vyjadrenie účastníkom konania) a spis bude predložený opätovne Najvyššiemu

súdu SR na rozhodnutie o dovolaní.“

K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľ stanovisko nezaujal.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, a z , ak súd zistí, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli

predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď bude konať nové

pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ), zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

spory o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov tvoria bežnú súčasť

rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani

skutkovo zložité. Výklad a používanie právnej úpravy obsiahnutej predovšetkým

v sú stabilizované v pomerene rozsiahlej judikatúre všeobecných

súdov, kde je upravená aj metodika ich postupu v týchto veciach. Uvedené konštatovanie

v celom rozsahu platí aj pre odvolacie konanie. Obdobne ústavný súd hodnotí aj sťažnosťou

napadnuté konanie, konštatujúc, že jeho priebeh až do rozhodnutia o odvolaní nemožno

pripísať na vrub zložitosti prerokúvanej veci. Napokon ústavný súd poukazuje na to, že ani

krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti neargumentoval tým, že by napadnuté konanie

vykazovalo znaky skutkovej alebo právnej zložitosti.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní

mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto

súdneho konania. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať

na jeho ťarchu v súvislosti s dĺžkou napadnutého konania, naopak, ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľ sa promptne vyjadril k podanému odvolaniu proti rozsudku okresného súdu

a po predložení veci krajskému súdu sa až 3 žiadosťami domáhal rozhodnutia v napadnutom

konaní, čo svedčí o jeho aktivite.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup krajského súdu v napadnutom konaní.

Zo sťažnosti, pripojených príloh a z vyjadrení účastníkov konania je nepochybné,

že krajský súd bez vykonania akéhokoľvek procesného úkonu ako odvolací súd vo veci,

ktorá mu bola okresným súdom predložená 21. marca 2011, rozhodol rozsudkom

až 10. novembra 2015, teda po viac ako 4,5 roku a 4 mesiacoch po uplatnení sťažnosti

na ústavnom súde. Na základe uvedenej skutočnosti berúc do úvahy aj dĺžku

prvostupňového konania ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd nemohol akceptovať argumentáciu predsedu krajského súdu

vo vyjadrení k sťažnosti poukazujúcu na nadmerné množstvo nevybavených vecí,

keď vo svojej predchádzajúcej stabilizovanej judikatúre (napr. , ,

) v uvedenej súvislosti už uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát

musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže

v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,

ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť

dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce

zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal krajskému súdu, aby vo veci konal

bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 10. novembra 2011.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, poukazujúc okrem iného na to, že krajský súd

„bezprecedentným nekonaním od doby kedy mu dňa 21. 03. 2011 bol spis s odvolaním

predložený...“, do podania sťažnosti ústavnému súdu o veci nerozhodol, „čím ako orgán

poskytujúci súdnu ochranu absolútne zlyhal...“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na dĺžku konania krajského súdu vedeného pod sp. zn.

, berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci, aj s ohľadom na dĺžku

prvostupňového konania (viac ako 10 rokov) ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 €

za primerané finančné zadosťučinenie podľa ,

keďže stav právnej neistoty bol vydaním rozsudku odvolacieho súdu odstránený.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom

JUDr. Petrom Janíkom. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá

bola 839,83 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 139,83 €, t. j. spolu 279,66 €, čo spolu s režijným paušálom

2 x 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 296,44 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2016