Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/68/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu JUDr. Ing. K., bytom S., zastúpeného JUDr. Ivetou

Rajtákovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému Finančnému

riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, Banská Bystrica,

o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/223/20205-126051/2010/991545-r z 13. decembra

2010, konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k.

-88 z 08. septembra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č. k. -88 z 08. septembra 2011 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) zrušil podľa

(ďalej len „OSP“) rozhodnutie

2

žalovaného č. I/223/20205-126051/2010/991545-r z 13. decembra 2010, ako i platobný výmer

Daňového úradu Košice V (ďalej len „správca dane“) č. /ZIM

z 03. novembra 2006 a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume

380,18 eura. Žalovaný druhostupňovým správnym rozhodnutím podľa § 48 ods. 4 zákona

č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) účinného

v čase vydania rozhodnutia [ o správe daní (daňový

poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„daňový poriadok“)] zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti prvostupňovému

rozhodnutiu správcu dane, ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods. 4 zákona o správe daní

a poplatkov postupom v súlade s ustanovením § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov

určený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie február

2001 vo výške 8.112,09 eura.

Krajský súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí

vychádzajúc z medzí žaloby určil podstatu sporu žalobcovým tvrdením, že žalovaný konal

v rozpore s ustanovením , keď sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia

neriadil záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným

v rozsudku sp. zn. z 01. júla 2010, ktorý vychádzal z nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. -61 z 10. decembra 2009.

Sporný názor sa týka posúdenia zákonnosti výkonu daňovej kontroly DPH za mesiac február

2001 zamestnancami Daňového úradu Prešov I poverených na výkon uvedenej daňovej

kontroly riaditeľom miestne príslušného Daňového úradu Košice V na základe

predchádzajúceho súhlasu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsah nálezu ústavného

súdu, č. k. -61 z 10. decembra 2009, z ktorého vyplýva, že v rámci predmetnej

daňovej kontroly formálne konal miestne príslušný daňový úrad, avšak fakticky daňovú

kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci všetci zamestnanci miestne

príslušného daňového úradu neboli z daňového konania vylúčení. Uvedený postup ústavný

súd hodnotil ako arbitrárny, nakoľko bol v priamom rozpore s § 3 a § 24 zákona o správe daní

a poplatkov. V prípade, keď bola spochybnená nezaujatosť zamestnancov správcu dane, bolo

potrebné rozhodnutím podľa § 24 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov vylúčiť takýchto

zamestnancov. Ústavný súd konštatoval, že jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti

je prípad, keď sú všetci zamestnanci správcu dane vylúčení.

3

Ohľadne argumentácie žalovaného o neexistencii skutkových predpokladov,

na ktorých ústavný súd založil právny názor v náleze, č. k. -61

z 10. decembra 2009, teda, že u žalobcu bola vykonaná daňová kontrola, ako i skutočnosť,

že žalobca podal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom miestne príslušného

správcu dane, krajský súd s poukazom na nálezy ústavného súdu, č. k. -39

zo 16. decembra 2008 a sp. zn. z 29. júna 2010 dal do pozornosti procesný

charakter daňovej kontroly smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý

nie je súčasťou daňového konania a jeho výsledkom nie je meritórne rozhodnutie.

Ďalej sa krajský súd zaoberal porovnaním zmeny miestnej príslušnosti delegovaním

podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov a atrahovaním podľa § 30a ods. 5 citovaného

zákona ako jednou z foriem opatrení proti nečinnosti správcu dane, kedy daňový orgán

najbližšie nadriadený správcovi dane stiahne na seba za splnenia zákonom stanovených

podmienok príslušnosť správcu dane nižšieho stupňa. V nadväznosti na uvedené krajský súd

vychádzajúc z obsahu administratívnych spisov konštatoval, že riaditeľ miestne príslušného

Daňového úradu Košice V, žiadosťou zo dňa 04. februára 2005 požiadal Daňové riaditeľstvo

SR, pracovisko Košice o vyslanie zamestnancov iného daňového úradu na vykonanie daňovej

kontroly u žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobia február až december 2001 a január 2002.

Riaditeľ daňového úradu túto žiadosť odôvodnil potrebou preventívneho opatrenia,

aby sa správca dane vyhol komplikáciám tejto daňovej kontroly vzhľadom na postoj žalobcu

k výkonu daňových kontrol za predchádzajúce zdaňovacie obdobia, kedy žalobca, ako uviedol

riaditeľ daňového úradu, robil obštrukcie, podával námietky, sťažnosti, podania na orgány

prokuratúry a pod.. Tejto žiadosti bolo zo strany nadriadeného orgánu miestne príslušnému

správcovi dane listom zo dňa 11. marca 2005 vyhovené a výkonom predmetnej daňovej

kontroly boli poverení zamestnanci Daňového úradu Prešov I. V týchto súvislostiach krajský

súd, zhodne s názorom obsiahnutým v náleze Ústavného súdu SR sp. zn.

z 10. decembra 2009 uviedol, že týmto postupom nedošlo k delegovaniu miestnej príslušnosti

správcu dane na výkon daňovej kontroly v súlade s § 4 zákona o správe daní a poplatkov,

pričom poukázal na skutočnosť, že k delegácii miestnej príslušnosti došlo až s účinnosťou

od 20. marca 2007 rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky.

Krajský súd odvolávajúc sa na právne vyššie uvedené závery Ústavného súdu

Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako i na obsah rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 01. júla 2010 uzavrel, že daňová

kontrola DPH za február až december 2001 bola začatá, ale neukončená zamestnancami iného

než miestne príslušného správcu dane, čím bola realizovaná v rozpore s ustanovením § 3

4

a § 24 zákona o správe daní a poplatkov, a to vo svojich dôsledkoch znamená porušenie

základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky podľa

a ods. 2 .

Podľa krajského súdu rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňového správneho orgánu

boli vydané v rozpore so zákonom, pretože neboli splnené zákonné podmienky na určenie

dane podľa pomôcok, nakoľko predmetná daňová kontrola bola realizovaná v rozpore

so zásadou zákonnosti vyplývajúcej z § 2 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov,

a to bez ohľadu na to, že po jej začatí nedošlo k jej obsahovému naplneniu a ani

jej ukončeniu.

V závere krajský súd s poukazom na konštatoval porušenie

povinnosti žalovaným pred vydaním žalobou napadnutého rozhodnutia v plnom rozsahu

rešpektovať právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozsudku,

č. k. z 01. júla 2010, čo taktiež označil za dôvod, pre ktorý sa v rámci súdneho

prieskumu zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia nezaoberal argumentáciou

žalovaného obsiahnutou v jeho zrušenom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení žalovaného

vo vzťahu k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -124

z 24. marca 2010.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že podľa

úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 380,18 eura.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie

domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak,

že žalobu zamietne. Žalovaný krajskému súdu vytýka nesprávne právne a skutkové posúdenie

prejednávanej veci.

Žalovaný vidí predmet sporu v posúdení otázky, či bolo možné u žalobcu vykonať

daňovú kontrolu zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je jeho správcom dane.

Podľa žalovaného pri posudzovaní tejto otázky prvostupňový súd vychádzal z právneho

názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. -61

z 10. decembra 2009. Žalovaný v odvolaní ako i vo vyjadrení k žalobe poukázal na to, že oba

súdy pri formulovaní právneho názoru ohľadne zákonnosti postupu správcu dane pri výkone

spornej daňovej kontroly vychádzali z predpokladu, že u žalobcu bola vykonaná daňová

kontrola a taktiež z predpokladu, že nebolo rozhodnuté o žalobcovej námietke zaujatosti,

5

ktorú mal tento podať voči všetkým zamestnancom miestne príslušného Daňového úradu

Košice V.

Žalovaný taktiež poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky,

č. k. -28 z 24. marca 2010, ktorým odmietol sťažnosť žalobcu ako zjavne

neopodstatnenú, pričom žalobca rovnako namietal nezákonnosť daňovej kontroly, avšak

v tomto uznesení ústavný súd právny postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho

právneho názoru ohľadne zákonnosti postupu správcu dane pri zostavení kontrolnej skupiny

nepovažoval za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Uvedená vec sa týkala prieskumu

zákonnosti postupu pri určovaní dane podľa pomôcok na DPH za zdaňovacie obdobie

december 2000. Vzhľadom k tomu, že ide o zdaňovacie obdobie, ktoré bolo

taktiež predmetom spornej daňovej kontroly, ktorú žalobca neumožnil vykonať, žalobca

má za to, že právne závery vyplývajúce z vyššie uvedeného uznesenia ústavného súdu

sú aplikovateľné aj pre posúdenie zákonnosti dodržania postupu určenia daňovej povinnosti

pomôckami za ostatné zdaňovacie obdobia DPH, ktoré mali byť predmetom začatej, avšak

nedokončenej daňovej kontroly.

Vo vzťahu k žalobcovej argumentácii vychádzajúcej z právneho záveru nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. -61 z 10. decembra 2009 žalovaný

popísal skutkový stav počínajúc od zaslania oznámenia o výkone daňovej kontroly

za predmetné zdaňovacie obdobia DPH žalobcovi po ukončenie daňového konania určením

spornej dane podľa pomôcok.

Pritom žalovaný zdôraznil, že nedošlo k dohode medzi žalobcom a správcom dane

o začatí daňovej kontroly, a preto sa podľa § 15 ods. 2 veta štvrtá zákona o správe daní

a poplatkov za deň začatia daňovej kontroly považoval štyridsiaty deň od doručenia

oznámenia o výkone daňovej kontroly za deň začatia daňovej kontroly.

V súvislosti so začatím daňovej kontroly žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca

po začatí daňovej kontroly, uplynutím zákonom stanovenej doby, nevyužil možnosť

na podanie návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

podľa .

Za relevantnú žalovaný považuje skutočnosť, že zamestnanci daňovej správy poverení

výkonom spornej daňovej kontroly daňovú kontrolu fakticky nevykonali, nakoľko žalobca

pri výkone kontroly nespolupracoval a nepredložil potrebné daňové doklady, čo bolo

i dôvodom na postup vo vyrubovacom konaní podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní

a poplatkov a určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok.

6

Podľa názoru žalovaného zákonná úprava procesu priebehu daňovej kontroly

a vyrubovacieho konania neumožňuje kontrolovanému daňovému subjektu svojvoľne

odmietnuť poskytnúť a predložiť správcovi dane daňové doklady potrebné na zabezpečenie

účelu daňovej kontroly, t. j. preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej

povinnosti.

Žalovaný v súvislosti so žalobcovým tvrdením o nesplnení podmienok na určenie dane

podľa pomôcok z dôvodu, že žalobca po uplynutí jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej

kontroly, dňa 25. mája 2006, už nebol povinný, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. apríla 2007, predkladať správcovi dane daňové

doklady a poskytovať potrebnú súčinnosť, dal do pozornosti rozsudky Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , , ,

a , z ktorých vyplýva právny záver, že na proces určenia dane podľa pomôcok

sa lehoty podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú. Okrem uvedeného,

tieto rozsudky žalovaný považuje za potvrdenie skutočnosti, že u žalobcu daňová kontrola

nebola vykonaná.

Vo vzťahu ku konaniu správcu dane voči žalobcovi žalovaný dal do pozornosti,

že oznámenie o vykonaní daňovej kontroly ako i výzvy na predloženie daňových dokladov

boli vyhotovované a podpisované miestne príslušným správcom dane reprezentovaným jeho

riaditeľom. Taktiež o daňovej povinnosti žalobcu bolo rozhodnuté vo vyrubovacom konaní,

teda v daňovom konaní v súlade s ustanovenia § 1a písm. d/ zákona o správe daní a poplatkov

miestne príslušným správcom dane.

Za druhý nesprávny predpoklad tvoriaci podklad pre formovanie právneho názoru

vo vyššie uvedených rozhodnutiach ústavného súdu a najvyššieho súdu vo vzťahu

k zákonnosti priebehu spornej daňovej kontroly žalovaný označil skutočnosť, že žalobca

od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly až po určenie dane podľa pomôcok,

námietku zaujatosti voči všetkým zamestnancom miestne príslušného správcu dane nepodal,

a teda sa nemohlo o takejto námietke, zdôrazňujúc procesnú povahu takéhoto rozhodnutia

o námietke zaujatosti, rozhodnúť pred ukončením vyrubovacieho konania, ktorého výsledkom

je i napadnuté prvostupňové rozhodnutie správcu dane.

Z uvedeného dôvodu žalovaný namieta skutočnosť, že by bola v relevantnom čase

zo strany žalobcu spochybnená nezaujatosť všetkých zamestnancov správcu dane, kedy bolo

ešte možné zmeniť miestnu príslušnosť správcu dane pred začatím daňovej kontroly.

7

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového

súdu ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Poukazujúc

na obsah a zmysel nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. decembra 2009 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 01. júla 2010 ohľadne zákonnosti postupu pri vykonávaní daňovej kontroly u žalobcu dodal,

že nie je možné postupom odvolávajúcim sa na to, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky je zamestnávateľom všetkých zamestnancov daňových úradov, obísť ustanovenia

o miestnej príslušnosti obsiahnuté v zákone o správe daní a poplatkov. Žalovaným nazvaný

„menej formálny postup“ spočívajúci vo vystavení poverenia na vykonanie daňovej kontroly

riaditeľom miestne príslušného správcu dane pre zamestnancov iného správcu dane

po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, podľa žalobcu,

nie je ukotvený v práve/nemá oporu v zákone. Taktiež žalobca považuje tézu žalovaného,

že nebola vykonaná daňová kontrola, za „neudržateľnú“. Poukazujúc na vyššie uvedený nález

ústavného súdu a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. apríla 2007 dal do pozornosti v rozsudku uvedený dátum, od ktorého už žalobca nebol

povinný poskytovať osobám vykonávajúcim kontrolu žiadnu súčinnosť z dôvodu uplynutia

lehoty na výkon daňovej kontroly vyplývajúcej z ustanovenia § 30a ods. 7 zákona o správe

daní a poplatkov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal v medziach podaného odvolania napadnutý

rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo ( v spojení s

veta prvá ), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (

), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156

ods. 1 a 3 v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru,

že odvolanie žalovaného je dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

8

Podľa veta prvá (ďalej len „“)

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa veta prvá pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Podľa na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len

ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa , ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje

v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní sa postupuje

v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá

sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov

a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov správca dane hodnotí dôkazy podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní a poplatkov daňovou kontrolou

zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového

subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva

v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo

osobitného predpisu.

9

Podľa § 15 ods. 2 in fine zákona o správe daní a poplatkov, ak daňový subjekt

neumožní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň

podľa § 29 ods. 6; o takomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení

dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10 až 13 s výnimkou odseku 11

písm. g/ a h/; v takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré použil.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt, u ktorého

sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu

k zamestnancovi správcu dane právo:

a/ na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia

zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,

b/ byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr

v lehote podľa odseku 10 druhej vety,

d/ nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu

v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,

e/ klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f/ vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia,

prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g/ nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov kontrolovaný daňový subjekt

má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:

a/ umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b/ zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,

c/ poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,

d/ predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné

prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých

vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e/ predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho

tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,

f/ umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových

priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

10

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného

daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje všetky

skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých

preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť,

správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov (účinnom ku dňu určenia dane

podľa pomôcok), ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností

niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť

správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony,

ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali

a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2,

je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré

má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito

pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných

daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy

a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení a vlastné

poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných

daňových subjektov.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov

rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie,

ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov

a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov správca dane ukončí daňovú

kontrolu (§ 15) do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený

správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím

primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných

závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona najviac

o dvanásť mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa § 15 ods. 16, príslušným

orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.

11

Podľa § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov účinnom ku dňu vydania žalobou

napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia, ak odvolanie smeruje proti

rozhodnutiu o dani určenej podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných

podmienok na použite tohto spôsobu určenia dane a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3.

Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky a postup podľa § 44 ods. 3 bol dodržaný,

odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne.

Podľa o orgánoch štátnej správy v oblasti

daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov

je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Podľa s účinnosťou

od 01. januára 2012 sa zrušuje o daňových orgánoch a ktorým

sa mení a dopĺňa o správach finančnej kontroly v znení zákona

č. a , t. j. ruší sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky ( a o daňových orgánoch).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) preskúmajúc napadnutý

rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu

odvolania, ktorým žalovaný namieta nesprávne právne a vecné posúdenie splnenie podmienok

na určenie dane podľa pomôcok, konštatuje, že sa nemožno stotožniť s právnym názorom

krajského súdu premietnutým do enunciátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku.

Z obsahu žaloby a vyjadrenia žalobcu k podanému odvolaniu v tejto veci pre odvolací

súd ako sporná medzi účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti

žalovaného zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny

názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie

predmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly.

Žalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí

porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní

a poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej

12

povinnosti žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobia február až december 2001, čo v konečnom

dôsledku spôsobuje nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie

predmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca taktiež poukazuje na skutočnosť, že po uplynutí

zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný zamestnancom správcu dane

poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH.

Naopak, žalovaný nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru

obsiahnutého v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. -61

z 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov, z ktorých uvedený

právny záver vychádza, t. j. neuskutočnenie spornej daňovej kontroly z dôvodu nespolupráce

žalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinnosti v daňovom konaní

ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobcu voči všetkým zamestnancom miestne

príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu. Potvrdenie

legitímnosti svojho postupu žalovaný nachádza v obsahu neskoršieho uznesenia Ústavného

súdu Slovenskej republiky, č. k. -28 z 24. marca 2010.

Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší

súd dáva do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS

159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2010 ako zjavne

neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 22. februára 2006 tak, že zrušil rozhodnutie

žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132-40962/2005/991545-r

z 27. júna 2005 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zrušeným

rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke žalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti postupu

zamestnanca správcu dane (predstaveného – riaditeľa Daňového úradu Košice V) vo veci

určenia kontrolnej skupiny.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v preskúmavanom rozsudku

sp. zn. z 26. októbra 2010: „V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz

o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane - Daňového úradu Košice V,

podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom

konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní

13

a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti

podľa zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu

zamestnancov Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov

sťažovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa)

nebola podaná, potom v predmetnom prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej

príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom

Daňového úradu Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa

§ 4 zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie

mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych

úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných

vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa o daňových orgánoch

v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom

s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou

nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov

pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu,

že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom

Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu K. využitím

oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z Organizačného poriadku daňových

orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým

v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne príslušného správcu

dane.

V ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu

proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom

čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky

žalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania resp. voči akým úkonom správcu

dane boli námietky žalobcu podané. Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa s otázkou,

v akých súvislostiach požiadal správca dane o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami

iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého skutkového východiska,

že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní

týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane

z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak

14

v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného, daňového úradu, hoci miestne

príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd považuje

za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27. septembra 2006 vychádzal o. i. zo zistenia,

že k povereniu výkonu daňovej kontroly (zamestnancov DÚ Prešov I) došlo pred začatím

vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým

konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej

kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje

o právach a povinnostiach daňového subjektu - v znení

platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne, na základe spisového

materiálu, zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného orgánu

žalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ Prešov I a ich súlad

so zákonom ( ), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti

postupu riaditeľa DÚ Košice V o poverení zamestnancov výkonom daňovej kontroly.“

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku

sp. zn. z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych

orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky

vo svojom rozhodnutí č. k. -19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak

vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce

účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu

k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových

kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených

pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom

súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne nadriadeného orgánu

a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom

Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k. -27 z 04. júna 2008,

č. k. -24 z 25. novembra 2008, č. k. -28 z 24. marca 2010

a č. k. -19 z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci

znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil

namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne

15

Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

Slovenskej republiky podľa a ods. 2 .

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno

považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. -61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej

ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V predchádzajúcom súdnom prieskume žalobou napádaného prvostupňového

rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. z 01. júla 2010

konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k.

121 z 02. septembra 2009 zmenil tento rozsudok tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného

č. I/223/3970-77374/2007/991545-r z 12. októbra 2007, ktorým žalovaný zamietol

pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V

č. /ZIM z 03. novembra 2006, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel DPH

za zdaňovacie obdobie február 2001.

V tomto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazujúc na záver Ústavného

súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v náleze č. k. -61 z 10. decembra 2009

okrem iného konštatoval, že „správca dane v tomto prípade mal rozhodnúť o námietke

zaujatosti podanej voči všetkým zamestnancom v zmysle ,

pričom postup, ktorý zvoli nekorešponduje so znením zákona, takýto postup nie je možné obísť

oznámením, ktoré bolo vo veci vydané, že daňovú kontrolu vykonajú pracovníci iného

daňového úradu“, pričom vyjadril názor, že v ďalšom konaní bude úlohou žalovaného vadu

konania odstrániť a vysporiadať sa s ďalšími námietkami žalobcu.

Ako vyplýva z obsahu žalobou napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia

a z obsahu vyjadrenia žalovaného k žalobe, žalovaný sa v rozsahu vyplývajúcom

z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov a v nadväznosti na záver

vyplývajúci zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 01. júla 2010, dostatočne vysporiadal s otázkou dodržania zákonných

podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní

a poplatkov.

16

Avšak žalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa

pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej daňovej

kontroly, preverovanie existencie námietok podaných žalobcom voči všetkým zamestnancom

Daňového úradu Košice V a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu

zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase na základe

posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2010 (ústavná sťažnosť

žalobcu proti tomuto rozsudku Najvyššieho Slovenskej republiky bola odmietnutá uznesením

ÚS SR č. k. -19 z 13. apríla 2011).

Preskúmanie postupu správcu dane v naznačenom smere je predmetom konania

žalovaného o námietke žalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu

dane – Daňového úradu Košice V.

V súvislosti s poukazom žalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej

lehoty na vykonanie spornej daňovej kontroly u žalobcu odvolací súd poznamenáva,

že najvyšší súd vyložil ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7

zákona o správe daní a poplatkov ako prejav zásady proporcionality medzi právami štátu

a právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné dodržiavať.

Z argumentácie žalobcu vyplýva, že tento konštatovaný právny názor najvyššieho

súdu používa na obhajobu svojho tvrdenia, že neboli splnené podmienky na určenie

neúspešne kontrolovanej dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu

spolupráce žalobcu s daňovými kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia žalobcu, po márnom

uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento už nebol povinný predkladať daňové

doklady a spolupracovať so správcom dane.

Avšak v kontexte

so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu zo správcom dane vyplývajúcou

z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,

s povinnosťami kontrolovaného daňového subjektu v priebehu daňovej kontroly

vyplývajúcimi z ust. § 15 ods. 6 citovaného zákona,

ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29 ods. 8

citovaného zákona,

17

nemožno bezvýhradne súhlasiť s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu, a to predovšetkým

s prihliadnutím na osobité okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne súčinnosti žalobcu

s orgánmi daňovej správy ako i s prihliadnutím na následne sa vyvíjajúcu judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach súdneho prieskumu rozhodnutí žalovaného

zamietajúcich pre neodôvodnenosť odvolania žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam

správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za zdaňovacie obdobia júl, apríl, august, máj

2001 a december 2000.

Podľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenej DPH odvolací súd

dáva do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 04. decembra 2008, sp. zn. a oba z 29. januára 2009,

sp. zn. z 29. septembra 2009 a sp. zn. z 03. novembra 2009,

v ktorých najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa

§ 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy daňový

subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú súčinnosť,

vyplývajú preňho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní

a poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento môže mať

právny záujem na vykonávaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Najvyšší súd na margo uvedeného dopĺňa, že žalobcovi nič nebránilo,

aby pred určením dane podľa pomôcok správcovi dane predložil daňové doklady a dôkazy

preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého

daňového konania, v rámci ktorého, v záujme riadneho zistenia skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie daňovej povinnosti, taktiež možno dopĺňať a vykonávať dokazovanie.

bolo s účinnosťou od 01. januára 2012 zrušené Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť

a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo

Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých Finančným

riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov

pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky podľa v spojení s na strane žalovaného koná

s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.

18

Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok

krajského súdu postupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej a

a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovenia v spojení s vety prvej a ,

keď žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci náhradu trov konania nepriznal a žalovanému

v takomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 23. februára 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková