Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/7/2009

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky

senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej. a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobcu: J. K. M., S. zastúpeného JUDr. I. R., advokátkou, Š. proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica 13, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/223/ 3970-77374/2007/991545-r z 12. októbra 2007, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. -121 z 2. septembra 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č.k. -121 z 2. septembra 2009 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného č. I/223/3970-77374/2007/991545-r z 12. októbra 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy v sume 360,80 € na účet

právnej zástupkyne žalobcu, v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

2

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 12.10.2007, č. I/223/3970-77374/2007/991545-r, ktorým žalovaný podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V z 03.11.2006, č. /ZIM – ktorým bol žalobcovi určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2001 v sume 244 385 Sk na základe , keď daň uvedená v daňovom priznaní bola 48 151 Sk a daňová povinnosť zistená správcom dane podľa pomôcok vo výške 196 234 Sk a následne bol určený rozdiel dane vo výške 244 385 Sk.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že správne orgány

v predmetnej veci postupovali v súlade s platnou právnou úpravou, a preto preskúmavané rozhodnutia sú vecne správne a zákonné, pričom zodpovedajú zákonu aj po vecnej stránke. Podľa názoru súdu v správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver. Žalovaný sa tiež dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva aj z dôvodov preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.

Krajský súd nepovažoval námietku žalobcu, že nebol osobou uskutočňujúcou

zdaniteľné plnenie za dôvodnú. Žalobca ako súdny exekútor spĺňal podmienku uskutočňovania zdaniteľného plnenia podľa o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“), bol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty, a preto mohol byť správcom dane registrovaný za platiteľa dane z pridanej hodnoty na základe jeho žiadosti. Pokiaľ žalobca svoje tvrdenie opieral o znenie poznámky pod čiarou č. 2a k ustanoveniu v znení účinnom k 31.01.2001, súd uviedol, že poznámky pod čiarou podľa legislatívno-technických pokynov uvedených v prílohe č. 2 k Legislatívnym pravidlám (uzn. NR SR č. 511 z 18.12.1996 k návrhu Legislatívnych pravidiel tvorby ) majú iba informatívny charakter. V poznámke pod čiarou totiž nemožno normatívnym

3

spôsobom určiť práva a povinností nad rámec právnej úpravy, ktorej sa poznámka pod čiarou týka. Skutočnosť, že spomínaná poznámka 2a obsahovala odkaz iba na zákon o znalcoch a tlmočníkoch však podľa názoru krajského súdu neznamená, že iné činnosti vykonávané podľa ďalších právnych predpisov ako napr. o súdnych exekútoroch, o notároch a notárskej činnosti, o konkurze a vyrovnaní nemožno podriadiť pod výklad ustanovenia Ani tvrdenie žalobcu, že žalovaný nebol oprávnený po uplynutí lehôt uvedených v určiť daň podľa pomôcok, a preto žalobou napadnuté rozhodnutie je nezákonné, krajský súd nepovažoval za dôvodné, pretože na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa v znení účinnom do 31.08.2007 nevzťahujú.

Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že správca dane nebol počas

kontroly bezdôvodne nečinný a žalobca zaujal k plneniu dôkaznej povin nosti pasívny postoj, preto správca dane dôvodne pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok v súlade s ustanovením Uviedol, že s prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá predpokladá vyvážený výklad právneho predpisu medzi záujmom štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom daňového subjektu, sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v prípade, že daňový subjekt si svoju dôkaznú povinnosť nesplní a neposkytne potrebnú súčinnosť počas zákonných lehôt na vykonanie daňovej kontroly, vyplývajú pre daňový subjekt dôsledky z ustanovenia v nadväznosti na Žalobcovu námietku týkajúcu sa nesprávneho doručovania oznámenia o pokračovaní začatej daňovej kontroly dňa 12.05.2006 JUDr. E. K., krajský súd nepovažoval za právne významnú, pretože žalobca sa dňa 12.05.2006 v sídle exekútorského úradu, kde mala daňová kontrola pokračovať, nenachádzal z dôvodu študijných povinností a neuskutočnenie daňovej kontroly uvedeného dňa nebolo dôsledkom nesprávneho doručovania listu, ale prekážkou na strane žalobcu. Doručovanie spomínaného listu JUDr. E. K. nemalo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Protokol o určení dane podľa pomôcok bol prerokovaný dňa 31.10.2006, preto ani námietka žalobcu, že správca dane pri prerokovaní protokolu dňa 10.10.2006 nemal k dispozícii žalobcom podané vyjadrenie k protokolu, je nedôvodná.

Z uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že žalobou napadnuté

rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane je v súlade so zákono m, a preto žalobu podľa zamietol.

Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal v zákonnej lehote odvolanie

žalobca, ktorý rozsudok považoval za nesprávny, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Žalobca uviedol, že v období, za ktoré bol napadnutým rozhodnutím určený

rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 244 385 Sk za február 2001, nebol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty podľa ustanovenia v platnom znení.

Zdôraznil, že záver súdu I. stupňa o tom, že samotná registrácia je právnym

dôvodom na to, aby bol žalobca považovaný za osobu podliehajúcu dani, neobstojí. Táto skutočnosť vyplýva zo znenia v znení platnom do 31.12.2001. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe výsledkov daňovej kontroly, resp. bolo vydané na základe určenia dane podľa pomôcok podľa 9 ods. 6 Poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané na základe nezákonného postupu, ktorý mu predchádzal, pričom je nesporné z obsahu spisu žalovaného, že zákonná lehota na vykonanie kontroly skončila dňa 25.05.2006.

Žalobca naďalej zotrval na názore, že daň určená podľa pomôcok bola určená

nezákonne, keďže neboli splnené zákonné podmienky, ktoré ustanovuje. Krajský súd napriek tomu, že skonštatoval, že nie je možné urobiť záver o tom, že by žalobca JUDr. E. K. splnomocnil aj na zastupovanie v daňovej kontrole, paradoxne skonštatoval, že aj situácia, keď oznámenie o výkone daňovej kontroly bolo doručované tejto na zastupovanie v daňovej kontrole nesplnomocnenej osobe, má byť pričítaná na ťarchu žalobcu. Zdôraznil, že je nesporné z obsahu spisu, že oznámenie o pokračovaní v daňovej kontrole dňa 12.05.2006 bolo doručované len tejto osobe.

Zásadnou skutočnosťou, ktorá bola predmetom sporu medzi daňovými

orgánmi a sťažovateľom bolo posúdenie, či je možné vykonať u žalobcu daňovú kontrolu zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je správcom dane žalobcu.

Žalobca tento postup napádal vo svojich námietkach, aj vo svojej žalobe tvrdiac, že takýmto postupom bola uňho vykonávaná daňová kontrola, miestne nepríslušným správcom dane, resp. že postup daňového riaditeľstva bol v s kutočnosti obchádzaním ustanovení o miestnej príslušnosti v daňovom konaní (daňovej kontrole). Daňové riaditeľstvo argumentovalo tým, že podľa ustanovenia , je daňové riaditeľstvo zamest návateľom zamestnancov daňových orgánov a preto nedošlo k pochybeniu, ak kontrolu u sťažovateľa mali vykonávať osoby, ktoré síce neboli zamestnancom Daňového úradu Košice V, ale boli zamestnancami daňového riaditeľstva.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil, rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby mu odvolací súd pr iznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli pred súdom I. stupňa vo výške 222,90 €, ako aj trov konania pred súdom II. stupňa vo výške 71,92 €, a to na účet jeho právnej zástupkyne vedený v S.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len ) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu ( ), postupom podľa veta prvá v spojení s veta prvá a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk verejne dňa 1. júla 2010 ( a ). vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach, a zrušil rozhodnutie žalovaného podľa z dôvodu, že v konaní bola zistená taká vada, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu pripojeného administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil,

že Daňový úrad Košice V vydal dňa 03.11.2006 platobný výmer č. /ZIM, ktorým podľa § 44 ods. 4 zákona č. 511/1192 Zb. určil rozdiel d ane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2001 vo výške 244 385 Sk, ktorý bol určený na základe pomôcok podľa , keď žalobca neumožnil správcovi dane vykonať daňovú kontrolu. O určení dane podľa pomôcok správca dane vyhotovil protokol č. zo dňa

04.09.2006, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 27.09.2006 a prerokovaný bol dňa 31.10.2006.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. I/223/3970-77374/2007/991545-r

zo dňa 12.10.2007 ako nedôvodné odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru zamietol, keďže v rozhodujúcom období žalobca ako súdny exekútor bol daňovým subjektom – platiteľom dane podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, pretože uskutočňoval zdaniteľné plnenia ako fyzická osoba v rámci činnosti vykonávanej podľa osobitného predpisu a to o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok).

Z obsahu spisu vyplýva, že okrem iných skutočností bolo medzi účastníkmi

konania sporné posúdenie otázky, či bolo možné u daňovníka – žalobcu vykonať daňovú kontrolu zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je jeho správcom dane.

Uvedenú námietku žalobca uplatnil už v inom súdnom konaní, ktoré bolo

právoplatne skončené na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. .

Dňa 13.03.2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť J. K. M. uznesením

Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -26 zo dňa 13.03.2008. Sťažnosťou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a 2 (ďalej len ) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp.zn. .

Z dôvodov uvedených v sťažnosti okrem iného vyplýva, že riaditeľ Daňového

úradu Košice V vydal dňa 11.04.2005 poverenie na výkon opakovanej kontroly sp.zn. , ktorým poveril tri pracovníčky Daňového úradu Prešov I vykonaním kontroly dane z pridanej hodnoty u sťažovateľa. Oznámeniami Daňového úradu sp.zn. /KLE zo dňa 13.04.2005 a sp.zn. /KLE zo dňa 13.04.2005 bolo sťažovateľovi dané na vedomie, že kontrola sa začne 16.05.2005 a že ju vykonajú uvedené pracovníčky Daňového úradu Prešov I.

V predmetnom náleze č.k. -61 zo dňa 10.12.2009 Ústavný súd

SR rozhodol, že Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp.zn. porušil základné právo J. K. M. na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa článku 46 ods. 1 a 2 . Zároveň rozhodol, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 27.09.2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Dôvodom takéhoto rozhodnutia bolo, že podľa názoru ústavného súdu

súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa je i právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v ustanovení zákona o správe daní. A preto ak má dôjsť k zmene miestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uve dených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone. Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj prípad, keď sú všetci zamestnanci správcu dane vylúčení.

Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu

nie je podstatné, že zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca dane, ale daňové riaditeľstvo. V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov. Totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušn osti je preto daná aj totožnosťou jeho zamestnancov.

Riaditeľ daňového úradu nepovažoval za možné vykonať daňovú kontrolu

u sťažovateľa prostredníctvom svojich zamestnancov vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ spochybnil ich nezaujatosť. Napriek tomu však nepostupoval tak, že by boli títo zamestnanci vylúčení z daňového konania postupom podľa § 2 4 ods. 5 zákona o správe daní, ale bez takéhoto rozhodnutia, poveril so súhlasom daňového riaditeľstva vykonaním daňovej kontroly zamestnancov iného daňového úrad u.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak účastník konania vedeného podľa

zákona o správe daní, spochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej správy, nemá orgán verejnej správy možnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž povinný postupovať spôsobom, ktorý je pre takýto prípad zák onom o správe daní predpísaný. To znamená, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní. Nie je možné tento postup

obísť tak, že bez rozhodnutia o námietke sa dotknutí zamestnanci orgánu verejnej správy fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami iného orgánu verejnej správy podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu verejnej správy, a to bez zmeny miestnej príslušnosti orgánu verejnej správy.

V tomto prípade senát Ústavného súdu Slovenskej republiky dospel k záveru,

že postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu ustanovení § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zames tnanci neboli z daňového konania vylúčení. Toto pochybenie nenapravili ani všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva. Takýto postup je v priamom rozpore s ustanovením § 3 a § 24 zákona o správe daní a treba ho považovať za arbitrárny. Znamená vo svojich dôsledkoch porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa a 2 (bod 1 výroku nálezu).

V posudzovanej veci senát Najvyššieho súdu SR z obsahu pripojeného

administratívneho spisu zistil, že poverením na výkon daňovej kontroly č. j.: 709/ zo dňa 11.04.2005 riaditeľ Daňového úradu Košice V poveril vykonaním daňovej kontroly pracovníkov – kontrolórov Daňového úradu Prešov I, a to vykonaním daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február až december 2001 u žalobcu.

Oznámením o výkone daňovej kontroly zo dňa 13.04.2005 č. 709/320/11451/

05/KLE bolo žalobcovi oznámené, že výkon kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2001 až december 2001 sa začne dňa 16.05.2005 o 09.30 hod v priestoroch exekútorského úradu Košice II, Hraničná č. 2 , pričom výkonom daňovej kontroly sú poverení štyria pracovníci Daňového úradu Prešov I. Uvedené oznámenie o výkone daňovej kontrole bolo doručené JUDr. E. K. dňa 15.04.2005.

Poukazujúc na záver Ústavného súdu SR obsiahnutý v náleze č.k. II. ÚS

118/08-61 zo dňa 10.12.2009 – keďže predmetom súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného aj v tejto veci je rovnaká otázka, ktorou sa Ústavný súd

Slovenskej republiky zaoberal v predmetnom náleze – dospel Najvyšší súd SR v tejto veci k záveru, že v konaní pred daňovými orgánmi sa vyskytla taká vada, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže na výkon daňovej kontroly boli poverení a daňovú kontrolu aj realizovali pracovníci iného daňového úradu než je príslušný správca dane žalobcu ( ). Záver ústavného súdu, že totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je preto daná aj totožnosťou jeho zamestnancov, čo riaditeľ Daňového úradu Košice V v tomto prípade nerešpektoval, preto je potrebné konštatovať, že daňová kontrola u žalobcu bola realizovaná v rozpore so zákonom. Správca dane nepostupoval tak, že by boli namietaní zamestnanci daňového konania vylúčení postupom podľa , ale bez takéhoto rozhodnutia poveril so súhlasom daňového riaditeľstva vykonaním daňovej kontroly zamestnancov iného daňového úradu. Správca dane v tomto prípade mal rozhodnúť o námietke zaujatosti podanej voči všetkým zamestnancom v zmysle , pričom postup, ktorý zvolil nekorešponduje so znením zákona, takýto postup nie je možné obísť oznámením, ktoré bolo vo veci vydané, že daňovú kontrolu vykonajú pracovníci iného daňového úradu.

Rešpektujúc závery ústavného súdu Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Košiciach č.k. -121 zo dňa 2.09.2009 zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného č. I/223/3970-77374/2007/991545-r zo dňa 12.10.2007 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného uvedenú vadu konania odstrániť

a zároveň sa tiež vysporiadať sa aj s ďalšími námietkami žalobcu.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa veta prvá

v spojení s tak, že priznal žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech právo na náhradu trov konania podľa veta prvá . Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca si na náhradu uplatnil tieto trovy kona nia: súdny poplatok za žalobu 2000 Sk, t.j. 66,38 €, súdny poplatok za podané odvolanie 66,-€ a trovy právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní za tieto úkony právnej služby: 05.11.2007 prevzatie a príprava zastupovania vo výške 1371 Sk, žaloba zo dňa 05.11.2007 vo výške 1371 Sk, žiadosť o odklad vykonateľnosti zo dňa 05.11.2007 uplatnenej vo výške ½ hodnoty úkony právnej služby, t.j. 686 Sk, režijný paušál vo výške 3x 178 Sk, celkom trovy právneho zastúpenia 3962 Sk + 19% DPH 753 Sk,

10

celkom trovy právneho zastúpenia na súde prvého stupňa vo výške 4715 Sk, pričom odmena za úkony právnej služby boli uplatnené i priznané v súlade s v spojení s , a v spojení s a vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška) v znení účinnom v rozhodujúcom období, celkom 4715 Sk, t.j. 156,50 €. Trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní boli uplatnené takto: za 1 úkon právnej služby zo dňa 7.10.2009 – odvolanie vo výške 53,49 € a režijný paušál 1x 6,95 €, t.j. 60,44 + 19% DPH celkom 71,92 €. Súd uplatnené trovy právneho zastúpenia priznal žalobcovi podľa v spojení s vyhlášky č. v uplatnenej výške.

Celkom boli priznané žalobcovi na náhradu tieto trovy konania

66,38+66+156,50+71,92 = 360,80 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 1. júla 2010

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová