Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 266/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012

faxom a 24. mája 2012 osobne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“,

v citáciách aj „žalobca“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5

a jeho rozsudkom z 23. februára 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Dňa 3. 11. 2006 vydal Daňový úrad Košice V platobný výmer

č. /ZIM, ktorým podľa v znení

neskorších predpisov určil platiteľovi dane Ing. JUDr. K. M...- sťažovateľovi rozdiel dane z

pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2001 v sume 244.385,- Sk, ktorá bola

určená na základe v znení neskorších predpisov.

Proti tomuto platobnému výmeru podal sťažovateľ dňa 8. 12. 2006 odvolanie...

Dňa 15. 3. 2007 vydalo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie č. 1/223/3970-

23406/2007/991545-r, ktorým prerušilo konanie vo veci odvolania podaného dňa 11. 12.

2006 Ing. JUDr. K. M. - sťažovateľom.

Ministerstvo financií Slovenskej republiky rozhodnutím č. MF/21250/2007-71/1

zo dňa 8. 8. 2007 zrušilo rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. 1/223/3970-

22365/2007/991545-r zo dňa 15. 3. 2007.

Dňa 12. 10. 2007 vydalo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie č. 1/223/3970-

77374/2007/991545-r, ktorým Daňové riaditeľstvo SR podľa

Zb. v znení neskorších predpisov odvolanie proti platobnému výmeru Daňového úradu

Košice V č. /ZIM zo dňa 3. 11. 2006, vydanému podľa § 44 ods. 4 Zákona

č. , ktorým bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

február 2001 v sume 244.385,- Sk podľa daňovému

subjektu Ing. JUDr. K. M. zamieta pre neodôvodnenosť.

Proti rozhodnutiu žalovaného - rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky sp. zn. I/223/3970-77374/2007/991545-r zo dňa 12. 10. 2007 podal sťažovateľ na

Krajský súd v Košiciach žalobu na jeho preskúmanie a navrhol, aby súd napadnuté

rozhodnutie zrušil a zrušil platobný výmer Daňového úradu Košice V zo dňa 3. 11. 2006

č. /ZIM, a vec vrátil žalovanému na nové konanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. -121 zo dňa 2. 9. 2009

žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu odvolanie, o ktorom

Najvyšší súd SR rozhodol svojim rozsudkom sp. zn. zo dňa 1. 7. 2010 tak,

že rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -121 zo dňa 2. 9. 2009 zmenil

tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie...

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky opätovne vydalo dňa 13. 12. 2010

rozhodnutie sp. zn. 1/223/20205-126051/2010/991545-r zo dňa 13. 12. 2010, ktorým

zamietlo odvolanie sťažovateľa proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V sp. zn.

/ZIM zo dňa 03. 11. 2006, ktorým bol určený sťažovateľovi rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2001 v sume 8 112,09 eur...

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. zo dňa 8. 9. 2011

rozhodnutie žalovaného 1/223/20205-126051/2010/991545-r zo dňa 13. 12. 2010, ako aj

platobný výmer Daňového úradu Košice V zo dňa 3. 11. 2006 sp. zn.

/ZIM zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd

SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 23. 2. 2012 tak, že rozsudok Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo dňa 8. 9. 2011 zmenil tak, že žalobu zamietol a

účastníkom nepriznal náhradu trov konania...

Pre posúdenie sťažnosti sťažovateľa sú významné aj ďalšie konania, ktoré sa týkali

daňovej kontroly, v dôsledku ktorej bola sťažovateľovi platobným výmerom, ktorý bol

potvrdený posledným rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR vyrubená daň z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2001.

Ide predovšetkým o rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19. 4.

2007, ktorým tento zmenil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -47

zo dňa 30. 11. 2006 tak, že rozhodnutie žalovaného sp. zn. zo dňa

10. 7. 2006 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Predmetom súdneho prieskumu bola námietka sťažovateľa proti postupu

zamestnankýň správcu dane (v skutočnosti zamestnankýň miestne nepríslušného správcu

dane), ktorá spočívala v tom, že tieto zamestnankyne nerešpektovali povinností správcu

dane ukončiť daňové kontroly v maximálnej lehote 12 mesiacov zakotvenej v ustanovení

a ..

Pre posúdenie sťažnosti sťažovateľa je zásadným nález Ústavného súdu SR sp. zn.

zo dňa 10. 12. 2009, ktorým tento zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 27. 9. 2006, a vyslovil porušenie práva sťažovateľa na inú

právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa článku 46 ods. 1 a 2 SR.

Predmetom konania pred Ústavným súdom SR bolo porušenie práv sťažovateľa

citovaným rozsudkom Najvyššieho súdu SR v konaní, v ktorom rozhodoval o námietke

sťažovateľa proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V,

ktorým poveril na výkon daňovej kontroly u sťažovateľa, ktorá predchádzala vydaniu

rozhodnutia napadnutého v súdnom konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok Najvyššieho

súdu SR, ktorý je predmetom tejto sťažnosti, zamestnankyne mieste nepríslušného správcu

dane.

Prvostupňový súd aj Najvyšší súd SR zamietli, resp. potvrdili zamietnutie žaloby

proti rozhodnutiu, ktorým nebolo námietke proti postupu zamestnanca správcu dane

vyhovené...

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 23. 2. 2012 bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

právo sťažovateľa na právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v

článku 46 ods. 1 SR a právo sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 SR“.

Sťažovateľ na podporu svojich argumentov cituje v sťažnosti niektoré ustanovenia

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom do 31. decembra 2001,

judikatúru ústavného súdu a vychádzajúc z týchto zákonov a judikatúry je presvedčený,

že najvyšší súd nepostupoval podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v náleze

sp. zn. z 10. decembra 2009 a jeho rozhodnutie „trpí nedostatkom

zrozumiteľného odôvodnenia v tej časti, v ktorej reaguje na žalobné námietky sťažovateľa“,

čím porušil jeho označené práva podľa a dohovoru.

Sťažovateľ tiež vo svojej sťažnosti uviedol, že vo svojej žalobe poukazoval na to, «že

rozhodnutie žalovaného o potvrdení platobného výmeru, ktorým mu bola vyrubená daň z

pridanej hodnoty za mesiac február 2001, vychádza z absurdnej konštrukcie žalovaného, že

„napriek tomu, že kontrolná skupina komunikovala s daňovým subjektom a doručovala mu

oznámenia o pokračovaní vo výkone daňovej kontroly, v skutočnosti kontrolná skupina u

daňového subjektu nevykonávala takú činnosť, ktorú by bolo možné označiť za vykonanie

daňovej kontroly“. Žalovaný (Daňové riaditeľstvo SR) túto konštrukciu použil vo svojom

rozhodnutí napadnutom v súdnom konaní, v ktorom bol vynesený rozsudok Najvyššieho

súdu SR, ktorý je predmetom tohto konania, súc si vedomý toho, že právny a skutkový záver,

že došlo k splneniu podmienok pre určenie dane u sťažovateľa na základe pomôcok, musí

zodpovedať prezumpcii, že boli naplnené kogentné podmienky, za ktorých možno daňovému

subjektu určiť daň podľa pomôcok. Medzi týmito podmienkami je aj tá, že „daňový .subjekt

neumožní vykonať daňovú kontrolu“ ( )...

Ďalšou nezrozumiteľnou časťou odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je

konštatovanie, že ústavný súd SR nevyslovil namietané porušenie základného práva žalobcu

na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2

SR.

Ako už bolo citované vyššie Ústavný súd vo svojom náleze zo dňa 10. 12. 2009

vyslovil práve porušenie týchto práv. Preto nie je zrozumiteľné a pochopiteľné, čo týmto

konštatovaním obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí najvyšší súd mienil.

Pokiaľ Najvyšší súd SR argumentuje okrem iného aj rozhodnutím Najvyššieho súdu

SR sp. zn. , takáto argumentácia Najvyššieho súdu má zjavné logické

nedostatky. Najvyšší súd SR totiž ako dôkaz neodôvodnenosti sťažovateľovej námietky

o nesprávnom zložení kontrolnej skupiny uvádza také rozhodnutie NS SR, ktoré práve

rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol sťažovateľovu námietku vznesenú práve z dôvodu

nesprávneho zloženia kontrolnej skupiny, zamietol. Zjednodušene povedané, NS SR

vo svojom rozhodnutí napadnutom touto sťažnosťou dôvodí o správnosti zloženia kontrolnej

skupiny používajúc pri tom iné rozhodnutie NS SR, ktoré však vyslovilo vo veci opačný

právny názor a zrušilo rozhodnutie žalovaného, ktorým tejto námietke nevyhovel. Navyše,

ako to vyplýva zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,

Ústavný súd SR sa vecou samotnou nezaoberal a sťažnosť sťažovateľa odmietol bez toho,

aby ju vecne preskúmal, poukazujúc aj na to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zrušilo

rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátilo na ďalšie konanie.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že ani výpočet ďalších uznesení

najvyššieho súdu o odmietnutí sťažností sťažovateľa v iných právnych veciach nemá pre

posudzovanú vec žiadny právny význam. Uznesenia ústavného súdu SR o odmietnutí

sťažností sťažovateľa totiž znamenajú, že ústavný súd sa podstatou sťažností sťažovateľa

nezaoberal, teda nerozhodoval o tom, či práva sťažovateľa porušené boli, alebo nie. Preto

tvrdenie Najvyššieho súdu SR o tom, že nebolo vyslovené v iných veciach porušenie práv

sťažovateľa, je nezrozumiteľné. Sťažovateľ predpokladá, že Najvyšší súd SR vychádzajúc

z predpokladu iura novit euria vníma, že v prípade, že ústavný súd neprijme sťažnosť na

konanie, nerozhoduje ani o tom, či právo porušené bolo, alebo nie.

Arbitrárnosť, svojvôľa a ústavná nekonformnosť napadnutého rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR a jeho právnych záverov vyplýva aj zo skutočnosti. Najvyšší súd SR

rozsudkom sp. zn. zo dňa 20. 3. 2012, zmenil odvolaním

napadnuté rozsudky Krajského súdu v Košiciach vo veciach sťažovateľa. Tieto rozsudky sa

týkali žalôb sťažovateľa smerujúcich proti rozhodnutiam Daňového riaditeľstva SR, ktorým

potvrdil platobné výmery, ktorými boli sťažovateľovi vyrubené pokuty z rozdielu dane

z pridanej hodnoty priznanej daňovými priznaniami sťažovateľa a platobnými výmermi

vydanými na základe tej istej kontroly, resp. pomôcok. V obidvoch prípadoch išlo

o rozhodnutia žalovaného, ktoré boli vydané na základe právoplatných platobných

výmerov, ktoré boli podrobené súdnemu prieskumu a žaloby žalobcu proti nim boli

právoplatne rozhodnuté. Napriek tomu Najvyšší súd SR skonštatoval v obidvoch

rozhodnutiach, že aj keď rozhodnutia o uložení pokuty majú svoj skutkový základ v

právoplatných rozhodnutiach o určení dane z pridanej hodnoty, ktoré nie sú zrušené,

ústavný aspekt (nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 10.12.2009) nemôže

zostať opomenutý, „keďže existuje relevantný nález, ktorý sa zásadne vyslovil správnej

praxi daňových orgánov“.

Najvyšší súd SR v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou však celkom zjavne

ústavný aspekt predmetnej veci „opomenul“.

Týmto rozhodnutím a postupom zároveň odmietol poskytnúť sťažovateľovi ochranu,

ktorú je mu povinný podľa piatej časti druhej hlavy v

spojení s článkom 46 ods. 1 SR poskytnúť. Zároveň tým, že nenapravil pochybenie

správnych orgánov v konaní, v ktorom bolo predmetom preskúmanie ich postupu

a rozhodnutia, porušil aj sťažovateľove právo zakotvené v článku 46 ods. 1 SR, a to

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne SR, ktorého

ochrancom a garantom súd v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku má byť.».

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa JUDr. Ing. K. M. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 SR, na právnu ochranu na inom

orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR, na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 SR

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. dňa 23. 2.

2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 23. 2. 2012 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených základných

práv zaručených postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn.

z 23. februára 2012.

Ústavný súd poznamenáva, že v zásade o identických sťažnostiach (vychádzajúcej

z takmer totožného skutkového a právneho stavu) už rozhodol napr. uzneseniami sp. zn.

z 19. apríla 2012 a sp. zn. z 13. júna 2012, ktorým

sťažovateľove sťažnosti ako zjavne neopodstatnené odmietol. Keďže III. senát ústavného

súdu sa pri posudzovaní sťažovateľovej sťažnosti namietajúcej nezákonnosť a neústavnosť

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 23. februára 2012 v zásade stotožňuje

s právnym názorom a závermi I. a II. senátu ústavného súdu rozhodujúcich vo veci sp. zn.

a sp. zn. , bude na ne pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti

prihliadať.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv

zaručených a 2 najmä v spôsobe nedostatočného a svojvoľného

odôvodnenia rozhodnutia najvyšším súdom (považuje ho za nezákonné a arbitrárne),

pretože nereagovalo na všetky námietky sťažovateľa uvedené v jeho vyjadrení k odvolaniu

žalovaného proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 8. septembra 2011 a nerešpektovalo nález ústavného súdu sp. zn.

z 10. decembra 2009, ktorý vyslovil porušenie jeho základných práv.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa

konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci

ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho

súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 23. februára 2012 (ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu

č. k. -88 z 8. septembra 2011) sú zlučiteľné s označeným článkami .

Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku sp. zn.

z 23. februára 2012 dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým

zmenil prvostupňové rozhodnutie krajského súdu č. k. -88 z 8. septembra 2011

ako vecne správne, náležite odôvodnil. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí najskôr

uviedol vecné a právne závery krajského súdu, ktorý zrušil rozhodnutie žalovaného

správneho orgánu (daňového riaditeľstva, ktorým bola sťažovateľovi právoplatne uložená

povinnosť zaplatiť určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za február 2001 v sume

8 122, 09 €). V tomto rozhodnutí krajský súd vyslovil, že žalovaný v tomto konaní sa

neriadil záväzným právnym názorom najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn.

z 1. júla 2010, ktorý vychádzal z nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 10. decembra 2009. Tento názor krajského súdu je opísaný na s. 2 až s. 4.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (správny orgán) odvolanie, v ktorom

namietal nesprávne právne a skutkové posúdenie veci (konkrétne dôvody sú uvedené na s. 4

až s. 6 rozhodnutia najvyššieho súdu).

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril sťažovateľ ako žalobca, ktorý v podaní

z 18. novembra 2011 navrhol, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny

potvrdil.

Najvyšší súd následne „... ako odvolací súd ( v spojení s

ods. 1 veta prvá ) preskúmal v medziach podaného odvolania (

v spojení s veta prvá ) odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

( veta prvá ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne

päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu... www.nsud.sk

( a v spojení s veta prvá a ) a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).“.

Z jeho rozhodnutia ďalej vyplýva, že najvyšší súd v odôvodnení citoval

(aj interpretoval) právne normy týkajúce sa danej veci na s. 8 až s. 11, a to ustanovenia

prvej vety (ďalej len „OSP“),

, , ako aj , , v spojení s a

a § 35 ods. 1 písm. c) a ods. 19 zákona o správe daní, ako aj iných právnych predpisov, a to

„ o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov“ a k meritu veci uviedol: «Najvyšší súd...

preskúmajúc napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho

a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým žalobca nenamieta vecnú správnosť

rozhodnutí daňových orgánov ani dôvod a výšku uloženej pokuty, konštatuje, že sa nemožno

stotožniť s právnym názorom krajského súdu premietnutom do enunciátu a odôvodnenia

odvolaním napadnutého rozsudku.

Z obsahu žaloby a vyjadrenia žalobcu k podanému odvolaniu v tejto veci pre

odvolací súd ako sporná medzi účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti

žalovaného zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny

názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie

predmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly.

Žalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí

porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní

a poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej

povinnosti žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobia február až december 2001, čo

v konečnom dôsledku spôsobuje nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu

podmienok na určenie predmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca taktiež poukazuje

na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný

zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu

daňovej povinnosti na DPH.

Naopak, žalovaný nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru

obsiahnutého v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. -61

z 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov, z ktorých uvedený

právny záver vychádza, t. j. neuskutočnenie spornej daňovej kontroly z dôvodu

nespolupráce žalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinnosti v daňovom

konaní ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobcu voči všetkým zamestnancom

miestne príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu.

Potvrdenie legitímnosti svojho postupu žalovaný nachádza v obsahu neskoršieho uznesenia

Ústavného súdu... č. k. -28 z 24. marca 2010.

Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší

súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu... č. k. -19 z 13. apríla 2011,

ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu... sp. zn.

z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom

Najvyšší súd... zmenil rozsudok Krajského súdu... sp. zn. z 22. februára 2006

tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27. júna 2005 a vec vrátil žalovanému na nové

konanie a rozhodnutie. Zrušeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke žalobcu zo dňa

30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane (predstaveného - riaditeľa

Daňového úradu Košice V) vo veci určenia kontrolnej skupiny...

Právny názor Najvyššieho súdu... vyslovený v rozsudku sp. zn.

z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní

pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd... vo svojom rozhodnutí, č. k. -19

z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak, vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu

nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného

relevantného zákonného predpisu...

Právny názor Najvyššieho súdu... vyslovený v rozsudku sp. zn.

z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní

pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd... vo svojom rozhodnutí č. k. -19

z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu

nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného

relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu..., vo vzťahu k zákonnosti postupu

riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon

spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej

služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase

Daňového riaditeľstva... ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa

zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom... v jeho

uzneseniach č. k. -27 z 04. júna 2008, č. k. -24 z 25. novembra

2008, č. k. -28 z 24. marca 2010 a č. k. -19 z 13. apríla

2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a

ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil

namietané porušenie základného práva žalobcu ha inú právnu ochranu na inom orgáne

Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

Slovenskej republiky podľa a ods. 2 ...

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno

považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu... č. k.

-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej

judikatúry Ústavného súdu...

V predchádzajúcom súdnom prieskume žalobou napádaného prvostupňového

rozhodnutia Najvyšší súd... rozsudkom sp. zn. z 01. júla 2010 konajúc

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. -121

z 02. septembra 2009 zmenil tento rozsudok tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného

č. I/223/3970-77374/2007/991545-r z 12. októbra 2007, ktorým žalovaný zamietol proti

platobnému výmeru Daňového úradu Košice V č. /ZIM z 03. novembra

2006, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie február 2001.

V tomto rozsudku Najvyšší súd... poukazujúc na záver Ústavného súdu... obsiahnutý

v náleze č. k. -61 z 10. decembra 2009 okrem iného konštatoval, že „správca

dane v tomto prípade mal rozhodnúť o námietke zaujatosti podanej voči všetkým

zamestnancom v zmysle , pričom postup, ktorý zvoli

nekorešponduje so znením zákona, takýto postup nie je možné obísť oznámením, ktoré bolo

vo veci vydané, že daňovú kontrolu vykonajú pracovníci iného daňového úradu“, pričom

vyjadril názor, že v ďalšom konaní bude úlohou žalovaného vadu konania odstrániť

a vysporiadať sa s ďalšími námietkami žalobcu.

Ako vyplýva z obsahu žalobou napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia

a z obsahu vyjadrenia žalovaného k žalobe, žalovaný sa v rozsahu vyplývajúcom

z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov a v nadväznosti na záver

vyplývajúci zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu... sp. zn. z 01. júla

2010, dostatočne vysporiadal s otázkou dodržania zákonných podmienok na určenie dane

podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.

Avšak žalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane

podľa pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej

daňovej kontroly, preverovanie existencie námietok podaných žalobcom voči všetkým

zamestnancom Daňového úradu Košice V a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti

postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V a v rozhodnom

čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií

rozsudku Najvyššieho súdu... sp. zn. z 26. októbra 2010 (ústavná sťažnosť

žalobcu proti tomuto rozsudku... bola odmietnutá uznesením ÚS SR č. k. -19

z 13 apríla 2011).

Preskúmanie postupu správcu dane v naznačenom smere je predmetom konania

žalovaného o námietke žalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu

dane - Daňového úradu Košice V.

V súvislosti s poukazom žalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho

súdu... sp. zn. z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej lehoty na vykonanie

spornej daňovej kontroly u žalobcu odvolací súd poznamenáva, že najvyšší súd vyložil

ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní

a poplatkov ako prejav zásady proporcionality medzi právami štátu a právami

kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné dodržiavať.

Z argumentácie žalobcu vyplýva, že tento konštatovaný právny názor najvyššieho

súdu používa na obhajobu svojho tvrdenia, že neboli splnené podmienky na určenie

neúspešne kontrolovanej dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu

spolupráce žalobcu s daňovými kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia žalobcu, po márnom

uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento už nebol povinný predkladať daňové

doklady a spolupracovať so správcom dane.

Avšak v kontexte

• so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu zo správcom dane vyplývajúcou

z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,

• s povinnosťami kontrolovaného daňového subjektu v priebehu daňovej kontroly

vyplývajúcimi z ust. § 15 ods. 6 citovaného zákona,

• ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29

ods. 8 citovaného zákona,

nemožno bezvýhradne súhlasiť s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu, a to

predovšetkým s prihliadnutím na osobité okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne

súčinnosti žalobcu s orgánmi daňovej správy ako. i s prihliadnutím na následne sa

vyvíjajúcu judikatúru Najvyššieho súdu... je vo veciach súdneho prieskumu rozhodnutí

žalovaného zamietajúcich pre neodôvodnenosť odvolania žalobcu proti prvostupňovým

rozhodnutiam správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za zdaňovacie obdobia júl, apríl,

august, máj 2001 a december 2000.

Podľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenej DPH odvolací

súd dáva do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu... sp. zn.

zo 04. decembra 2008, sp. zn. a oba z 29. januára 2009, sp. zn.

5 Sžf768/2008 z 29. septembra 2009 a sp. zn. z 03. novembra 2009, v ktorých

najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa § 30a

ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy daňový

subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú súčinnosť,

vyplývajú preňho dôsledky podľa § 15j ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní

a poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento môže mať

právny záujem na vykonávaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Najvyšší súd na margo uvedeného dopĺňa, že žalobcovi nič nebránilo, aby pred

určením dane podľa pomôcok správcovi dane predložil daňové doklady a dôkazy

preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého

daňového konania, v rámci ktorého, v pre správne určenie daňovej povinnosti, záujme

riadneho zistenia skutočností rozhodujúcich taktiež možno dopĺňať a vykonávať

dokazovanie...

Najvyšší súd... s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok krajského súdu

postupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej a a žalobu ako

nedôvodnú zamietol...»

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, je vyčerpávajúce a ústavne akceptovateľné,

pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného

z 18. novembra 2011) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, pretože dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 23. februára

2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,

nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje nedostatočne zistený skutkový

stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a 2 . S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, keďže

sťažovateľovi nebolo postupom (a ani rozhodnutím najvyššieho súdu) odňaté právo

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd nepovažuje opätovne citovať aj nosnú, zásadnú

a podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia vo veci sp. zn. z 19. apríla 2012

(pozri bod 7), s ktorou sa aj III. senát v zásade stotožňuje (táto bola tiež citovaná v závere

uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 13. júna 2012).

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012