Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 98/2012
PDF · 186.86 KB
No categories available
II. ÚS 98/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky
pod sp. zn. 5 Sžf 21/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2012
osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sžf 21/2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad Košice I (ďalej len „daňový úrad“)
rozhodnutím sp. zn. 695/231/88643/09 z 9. novembra 2009 uložil sťažovateľovi pokutu
v sume 279,30 € za nedoplatok dane určenej za zdaňovacie obdobie máj 2001. Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím sp. zn.
I/223/7524-45093/2010/992517-r zo 16. apríla 2010 rozhodnutie daňového úradu
na základe odvolania sťažovateľa potvrdilo. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu daňového
riaditeľstva žalobu o jeho preskúmanie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“), ktorý svojím rozsudkom č. k. 6 S 19686/2010-81 zo 17. februára 2011 žalobu
zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 21/2011 z 26. januára 2011 (správne má byť 26. januára
2012, pozn.) bol rozsudok krajského súdu potvrdený ako vecne správny. Rozsudok
najvyššieho súdu bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený 16. februára 2012.
U sťažovateľa bola vykonaná daňová kontrola týkajúca sa dane z pridanej hodnoty
za 13 zdaňovacích období, pričom jedným z týchto zdaňovacích období bol aj máj 2001.
V súvislosti s vykonávaním tejto daňovej kontroly správca dane vydal 13 platobných
výmerov, ktorými vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie
obdobia. Sťažovateľ podal proti uvedeným platobným výmerom odvolania, o ktorých
daňové riaditeľstvo rozhodlo tak, že rozhodnutia potvrdilo. Sťažovateľ podal proti všetkým
13 rozhodnutiam daňového riaditeľstva žaloby o ich preskúmanie krajskému súdu. Krajský
súd všetkých 13 žalôb zamietol. Proti všetkým rozhodnutiam krajského súdu sa sťažovateľ
odvolal, pričom v 5 prípadoch najvyšší súd rozhodnutia krajského súdu potvrdil. Ústavný
súd nálezom sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 rozhodol vo veci sťažnosti podanej
sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra
2006, ktorým tento potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa proti
rozhodnutiu o jeho námietkach proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone
daňovej kontroly. V tomto náleze ústavný súd považoval za zásah do práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy skutočnosť, že daňová kontrola bola uňho vykonávaná
zamestnancami iného než miestne príslušného správcu dane bez toho, aby na to boli splnené
zákonné podmienky. Riadiac sa uvedeným právnym názorom ústavného súdu najvyšší súd
v ďalších 8 veciach rozhodol o odvolaniach sťažovateľa tak, že rozsudky krajského súdu
o zamietnutí žalôb proti rozhodnutiam daňového riaditeľstva o potvrdení platobných
výmerov o vyrubení dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia zmenil tak,
že tieto rozhodnutia zrušil a veci vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie.
V súvislosti s daňovou kontrolou a na jej základe vydanými platobnými výmermi nastal
právny stav, keď z 13 vydaných rozhodnutí bolo 8 v rámci súdneho prieskumu zrušených
pre nezákonnosť daňovej kontroly, ktorá ich vydaniu predchádzala, a 5 týchto rozhodnutí
nebolo dosiaľ zrušených, keďže k vydaniu súdnych rozhodnutí v konaniach podľa druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku došlo pred vydaním citovaného nálezu
ústavného súdu. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 21/2011 z 26. januára
2011(správne má byť 26. januára 2012, pozn.) boli porušené označené práva sťažovateľa
podľa ústavy. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vychádzali zo skutočnosti, že právnym
základom rozhodnutia o uložení pokuty bolo právoplatné rozhodnutie o určení rozdielu
dane uvedenej v daňovom priznaní oproti tomu, čo zistil správca dane. Všeobecné súdy
poukázali na to, že toto rozhodnutie nebolo zrušené, je právoplatné a so zreteľom na túto
skutočnosť nebrali do úvahy argumenty sťažovateľa, ktorý poukazoval na to, že platobný
výmer o vyrubení dane z pridanej hodnoty je rozhodnutím, ktorému predchádzal postup,
ktorým bolo zasiahnuté do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nie je
možné, aby všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva preskúmavali rozhodnutia
správnych orgánov len z toho hľadiska, či tieto konajú v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon, a nebrali zreteľ na to, či konanie v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon, je zároveň konaním na základe ústavy a v jej medziach. Totiž konanie správnych
orgánov v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, možno skúmať ako predpoklad
záveru o zákonnosti alebo nezákonnosti takéhoto postupu až potom, keď všeobecný súd
zistí, že správny orgán konal na základe ústavy a v jej medziach. V predmetnej veci sa
všeobecné súdy zaoberali rýdzo formálnymi podmienkami zákonnosti napadnutého
rozhodnutia. Nezaoberali sa však tým, či toto rozhodnutie bolo výsledkom činnosti
správnych orgánov konajúcich na základe ústavy a v jej medziach. So zreteľom
na skutočnosti uvádzané v žalobe a v odvolaní nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že
sťažovateľ sa tak v žalobe, ako aj v odvolaní domáhal zohľadnenia skutočnosti, že platobný
výmer, ktorý bol právnym základom preskúmavaného rozhodnutia o uložení pokuty, bol
vydaný v dôsledku postupu porušujúceho právo sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1
ústavy. Sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra
2009, ktorým bolo vyslovené porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
z dôvodu nezákonného zloženia kontrolnej skupiny vykonávajúcej daňovú kontrolu
u sťažovateľa, ktorá predchádzala vydaniu platobného výmeru o vyrubení dane z pridanej
hodnoty. Sťažovateľ navyše v odvolaní poukázal na rozsudky krajského súdu sp. zn.
6 S 19691/2010 a sp. zn. 6 S 19687/2010, ktorými v druhovo identických veciach boli
zrušené rozhodnutia daňového riaditeľstva potvrdzujúce rozhodnutia správcu dane o uložení
pokút sťažovateľovi za rôzne zdaňovacie obdobia. Vo všetkých označených konaniach
vydaniu rozhodnutia o uložení pokuty predchádzali právoplatné platobné výmery, ktorými
správca dane vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za to-ktoré zdaňovacie obdobie.
Tieto rozsudky krajského súdu sa stali právoplatnými, pretože daňové riaditeľstvo sa proti
nim neodvolalo. Sťažovateľ poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžf 39/2011 z 1. decembra 2011, ktorým v druhovo identickej veci (rozhodnutie o uložení
pokuty za iné zdaňovacie obdobie pri rovnakom skutkovom a právnom základe) bol
rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa zmenený tak, že rozhodnutie
daňového riaditeľstva potvrdzujúce rozhodnutie daňového úradu o uložení pokuty bolo
zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd však v rozsudku napadnutom
touto sťažnosťou nezohľadnil základnú povinnosť štátnych orgánov vykladať zákony
v súlade s ústavou a neposudzoval rozhodnutie daňového riaditeľstva so zreteľom na čl. 2
ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžf 21/2011
s tým, aby bolo najvyššiemu súdu zakázané pokračovať v porušovaní označených práv
sťažovateľa a aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 26. januára 2011 (správne má byť
26. januára 2012, pozn.) zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa napokon
náhrady všetkých trov konania.
II.
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, sú pre posúdenie veci
z dôvodov uvedených v časti III podstatné tieto:
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 7 S 111/2007-121 z 18. júna 2008
o zamietnutí žaloby sťažovateľa. Sťažovateľ sa podanou žalobou domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/3970-77378/2007/991545-r
z 12. októbra 2007, ktorým bola pre neodôvodnenosť zamietnutá jeho žaloba proti
dodatočnému platobnému výmeru správcu dane, pričom sťažovateľovi bol určený rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2001 v sume 59 003 Sk.
Z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 136/2010-32 z 24. marca 2010 možno
implicitne vyvodiť, že hoci sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietal, že
vyrubeniu daňového nedoplatku predchádzala daňová kontrola, ktorú nevykonávali
pracovníci miestne príslušného správcu dane, v konaní pred všeobecnými súdmi túto
námietku neuplatnil, v dôsledku čoho sa krajský súd, ale ani najvyšší súd nemohli ňou
zaoberať.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 21/2011 z 26. januára 2012 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 19690/2010-78 z 3. marca 2011.
Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. 695/231/88643/09 z 9. novembra 2009
o uložení pokuty vo výške 279 € z rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
máj 2001. Podľa názoru najvyššieho súdu (zhodného s názorom krajského súdu) v tomto
súdnom konaní nie je možné preskúmavať rozhodnutie správcu dane, resp. daňového
riaditeľstva, keďže toto nadobudlo právoplatnosť a jeho správnosť bola potvrdená aj
v dvojinštančnom konaní pred všeobecnými súdmi. Za týchto okolností daňový úrad
a daňové riaditeľstvo postupovali správne, keď vydali napadnuté rozhodnutia, lebo takýto
postup vyplýval z kogentného ustanovenia zákona. Krajský súd správne poukázal aj
na zákonnú možnosť zrušenia uloženej pokuty v prípade, ak by bolo rozhodnutie ukladajúce
sťažovateľovi daňovú povinnosť neskôr zrušené. Na margo sťažovateľom namietaného
nezákonného zloženia kontrolnej skupiny poukazuje najvyšší súd na uznesenie ústavného
súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011. Týmto uznesením ústavný súd odmietol
sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010
z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom najvyšší súd potvrdil
rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa proti rozhodnutiu daňového
riaditeľstva, ktorým nebolo vyhovené námietke sťažovateľa proti postupu zamestnanca
správcu dane vo veci určenia kontrolnej skupiny. Podľa názoru ústavného súdu stanovisko
najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky, ktoré by v zásade popierali účel a význam
vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 39/2011 z 1. decembra 2011 (na ktorý sa
sťažovateľ odvoláva) vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k.
6 S 19692/2010-78 z 2. júna 2011 tak, že bolo zrušené rozhodnutie daňového riaditeľstva
sp. zn. I/223/7524-45092/2010/992517-r zo 16. apríla 2010 a vec bola vrátená na ďalšie
konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu základnou právnou otázkou bolo, či nález
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 mal byť zohľadnený v rámci odvolacieho konania
o uloženej pokute. Najvyšší súd pritom vychádzal z definície princípu legality tak, ako je
uvedený v čl. 2 ods. 2 ústavy, pričom je nevyhnutné poukázať aj na čl. 152 ods. 4 ústavy,
podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Podľa výkladu ústavného súdu
uskutočneného v náleze sp. zn. II. ÚS 118/08 súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri
domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
i právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane.
Pri výkone daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty za obdobie február až december
2001 u sťažovateľa sa vyskytla vada majúca vplyv na zákonnosť všetkých následných
rozhodnutí, keďže výkon daňovej kontroly realizovali pracovníci iného daňového úradu,
než bol príslušný správca dane. Rozhodnutie o uložení pokuty má svoj skutkový základ
v právoplatnom rozhodnutí o určení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl
2001, ktoré doteraz nebolo zrušené. Formálno-právna existencia rozhodnutia nie je
spochybnená. Záver, ku ktorému dospeli daňové orgány, zodpovedá vnímaniu zákonnosti
ako konania orgánu verejnej správy v rozsahu a spôsobom, ako to ustanovuje zákon.
Ústavný aspekt však v danom prípade nemôže ostať opomenutý, keďže existuje relevantný
nález ústavného súdu, ktorý sa zásadne vyslovil k správnej praxi daňových orgánov.
Z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 vyplýva, že
ním bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť podaná sťažovateľom proti
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 pre porušenie čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu záver najvyššieho súdu, podľa ktorého
v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov
správcu dane podanej sťažovateľom, v dôsledku čoho treba v ďalšom konaní objasniť,
či sťažovateľ podal námietky zaujatosti, nemožno považovať za nezlučiteľný s ústavou,
pretože nie je arbitrárny, ale ani zjavne neodôvodnený.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že podľa nálezu
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 námietka sťažovateľa proti
osobám vykonávajúcim u neho daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty bola dôvodná,
pretože súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne
Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je právo účastníka daňového konania, aby
v jeho veci konal miestne príslušný správca dane. Ak má preto dôjsť k zmene miestnej
príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným
v zákone.
S uvedenými závermi nijako nie je v protirečení skutočnosť, že uznesením ústavného
súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 bola ako zjavne neodôvodnená odmietnutá
sťažnosť podaná sťažovateľom v inej jeho veci proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 s tým, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého
v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov
správcu dane podanej sťažovateľom, nemožno považovať za nezlučiteľný s ústavou, resp.
za arbitrárny. Najvyšší súd sa totiž zaoberal skutkovými nedostatkami veci a nijako sa
zásadného právneho hodnotenia nedotkol.
Ďalej je podstatné, že na základe výsledkov daňovej kontroly (ktorú vzhľadom
na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 nerealizovali osoby,
ktoré by na to boli oprávnené) bol sťažovateľovi ustálený nedoplatok na dani z pridanej
hodnoty v podobe platobného výmeru. Sťažovateľ platobný výmer neúspešne napadol
v správnom konaní a neskôr podal aj žalobu o preskúmanie právoplatného rozhodnutia
o daňovom nedoplatku. Ani v konaní pred všeobecnými súdmi nebol úspešný, keďže
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 bol potvrdený
rozsudok krajského súdu č. k. 7 S 111/2007-121 z 18. júna 2008 o zamietnutí jeho žaloby,
ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva týkajúceho sa
dodatočného platobného výmeru na zaplatenie dane z pridanej hodnoty za máj 2001 v sume
59 003 Sk. Preto sa obrátil na ústavný súd, ktorý uznesením č. k. II. ÚS 136/2010-32
z 24. marca 2010 sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, a to okrem iného
implicitne aj preto, že sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi námietku vykonávania
daňovej kontroly neoprávnenými osobami vôbec neuplatnil.
Okrem toho je relevantné, že kým v predmetnej veci zaujal najvyšší súd stanovisko,
podľa ktorého existencia právoplatného platobného výmeru o daňovom nedoplatku bráni
tomu, aby sa v následnom konaní o uložení pokuty bral na zreteľ protiprávny priebeh
daňovej kontroly, v iných konaniach (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 39/2011
z 1. decembra 2011) bol vyslovený opačný právny názor, ktorý vzhľadom na citovaný nález
ústavného súdu umožňuje, aby v konaní o uložení pokuty sa skúmala správnosť postupu pri
vykonávaní daňovej kontroly bez zreteľa na formálno-právnu existenciu právoplatného
platobného výmeru o daňovom nedoplatku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku výrok právoplatného rozsudku je
záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je
záväzný pre každého.
Možno konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy na jednej strane a princípu právnej istoty ako súčasti
právneho štátu na strane druhej. V zásade možno povedať, že spravidla má prednosť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, avšak za spolupôsobenia bŕzd daných
princípom právnej istoty.
Povinnosť štátnych orgánov (medzi ktoré nepochybne patria aj súdy) konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, znamená
v tomto prípade, že postup súdov musel byť nielen v súlade so základným právom
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, ale aj s princípom právnej
istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy, podľa ktorého Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát. Súčasťou princípu právnej istoty je aj príkaz
obsiahnutý v ustanovení § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je
výrok právoplatného rozsudku záväzný pre všetky orgány, teda aj pre súdy.
Popri dosiaľ uvedenom prichodí ďalej konštatovať, že aj účastník konania
(či správneho, či súdneho) nesie určitú mieru procesno-právnej zodpovednosti za výsledok
konania. Prejavuje sa to napríklad v kvalifikovanom využití možných zákonných postupov,
ale aj v iných skutočnostiach.
Sťažovateľovi bola platobným výmerom uložená pokuta v sume 279,30 € ako priamy
následok skutočnosti, že ešte predtým bol zaviazaný platobným výmerom zaplatiť
nedoplatok dane z pridanej hodnoty za mesiac máj 2001 v sume 59 003 Sk. Bol teda
sankcionovaný za to, že daň z pridanej hodnoty za uvedené obdobie vykázal a odviedol
v nesprávnej výške.
Sťažovateľ mal možnosť zákonom ustanoveným postupom dosiahnuť, aby
právoplatný platobný výmer o nedoplatku dane z pridanej hodnoty za mesiac máj 2001
v sume 59 003 Sk bol v predpísanom konaní zrušený, a to či už v rámci správneho
súdnictva, alebo na základe sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ
uvedené zákonné možnosti dôsledným spôsobom nevyužil. V konaní pred všeobecnými
súdmi v rámci správneho súdnictva (keď napadol žalobou právoplatný platobný výmer
o nedoplatku dane) opomenul brániť sa v odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu
námietkou protiprávneho postupu pri daňovej kontrole angažovaním nepovolaných osôb,
hoci v rámci tejto kontroly bol daňový nedoplatok zistený. V dôsledku tejto skutočnosti
najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 nemal
možnosť zaoberať sa tým, že nedoplatok dane bol zistený v rámci kontroly vykonanej
nepovolanými osobami. Z rovnakého dôvodu nemal ani ústavný súd možnosť preskúmať
oprávnenosť ustálenia daňového nedoplatku z pohľadu skutočnosti, že nedoplatok bol
zistený v rámci kontroly vykonanej nepovolanými osobami. Ústavný súd preto uznesením
č. k. II. ÚS 136/2012-32 z 24. marca 2010 sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 odmietol. Preto skutočnosť, že
zákonnosťou daňovej kontroly z tohto pohľadu sa všeobecné súdy, ale ani ústavný súd
nezaoberali a nemohli zaoberať, musí ísť na ťarchu sťažovateľa v rámci jeho procesno-
právnej zodpovednosti za výsledok konania.
Keďže aj napriek preskúmaniu právoplatného platobného výmeru o nedoplatku dane
všeobecnými súdmi v rámci správneho súdnictva, ako aj ústavným súdom v rámci konania
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zostal právoplatný platobný výmer nedotknutý, v ďalšom konaní
o uložení pokuty (ako priameho následku existencie daňového nedoplatku) už nebolo
možné uprednostniť základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ústavy. Je to tak vzhľadom na ustanovenie § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre účastníkov a pre všetky
orgány. Najvyšší súd bol v zmysle tohto ustanovenia viazaný právoplatným platobným
výmerom o vyrubení nedoplatku dane z pridanej hodnoty, keďže platobný výmer nebol ani
po preskúmaní v rámci správneho súdnictva zrušený.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2012