Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 98/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou

JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4

v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2012

osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad Košice I (ďalej len „daňový úrad“)

rozhodnutím sp. zn. z 9. novembra 2009 uložil sťažovateľovi pokutu

v sume 279,30 € za nedoplatok dane určenej za zdaňovacie obdobie máj 2001. Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím sp. zn.

I/223/7524-45093/2010/992517-r zo 16. apríla 2010 rozhodnutie daňového úradu

na základe odvolania sťažovateľa potvrdilo. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu daňového

riaditeľstva žalobu o jeho preskúmanie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“), ktorý svojím rozsudkom č. k. -81 zo 17. februára 2011 žalobu

zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. januára 2011 (správne má byť 26. januára

2012, pozn.) bol rozsudok krajského súdu potvrdený ako vecne správny. Rozsudok

najvyššieho súdu bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený 16. februára 2012.

U sťažovateľa bola vykonaná daňová kontrola týkajúca sa dane z pridanej hodnoty

za 13 zdaňovacích období, pričom jedným z týchto zdaňovacích období bol aj máj 2001.

V súvislosti s vykonávaním tejto daňovej kontroly správca dane vydal 13 platobných

výmerov, ktorými vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie

obdobia. Sťažovateľ podal proti uvedeným platobným výmerom odvolania, o ktorých

daňové riaditeľstvo rozhodlo tak, že rozhodnutia potvrdilo. Sťažovateľ podal proti všetkým

13 rozhodnutiam daňového riaditeľstva žaloby o ich preskúmanie krajskému súdu. Krajský

súd všetkých 13 žalôb zamietol. Proti všetkým rozhodnutiam krajského súdu sa sťažovateľ

odvolal, pričom v 5 prípadoch najvyšší súd rozhodnutia krajského súdu potvrdil. Ústavný

súd nálezom sp. zn. z 10. decembra 2009 rozhodol vo veci sťažnosti podanej

sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra

2006, ktorým tento potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa proti

rozhodnutiu o jeho námietkach proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone

daňovej kontroly. V tomto náleze ústavný súd považoval za zásah do práva sťažovateľa

podľa skutočnosť, že daňová kontrola bola uňho vykonávaná

zamestnancami iného než miestne príslušného správcu dane bez toho, aby na to boli splnené

zákonné podmienky. Riadiac sa uvedeným právnym názorom ústavného súdu najvyšší súd

v ďalších 8 veciach rozhodol o odvolaniach sťažovateľa tak, že rozsudky krajského súdu

o zamietnutí žalôb proti rozhodnutiam daňového riaditeľstva o potvrdení platobných

výmerov o vyrubení dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia zmenil tak,

že tieto rozhodnutia zrušil a veci vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie.

V súvislosti s daňovou kontrolou a na jej základe vydanými platobnými výmermi nastal

právny stav, keď z 13 vydaných rozhodnutí bolo 8 v rámci súdneho prieskumu zrušených

pre nezákonnosť daňovej kontroly, ktorá ich vydaniu predchádzala, a 5 týchto rozhodnutí

nebolo dosiaľ zrušených, keďže k vydaniu súdnych rozhodnutí v konaniach podľa druhej

hlavy piatej časti došlo pred vydaním citovaného nálezu

ústavného súdu. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. januára

má byť 26. januára 2012, pozn.) boli porušené označené práva sťažovateľa

podľa . Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vychádzali zo skutočnosti, že právnym

základom rozhodnutia o uložení pokuty bolo právoplatné rozhodnutie o určení rozdielu

dane uvedenej v daňovom priznaní oproti tomu, čo zistil správca dane. Všeobecné súdy

poukázali na to, že toto rozhodnutie nebolo zrušené, je právoplatné a so zreteľom na túto

skutočnosť nebrali do úvahy argumenty sťažovateľa, ktorý poukazoval na to, že platobný

výmer o vyrubení dane z pridanej hodnoty je rozhodnutím, ktorému predchádzal postup,

ktorým bolo zasiahnuté do základného práva sťažovateľa podľa . Nie je

možné, aby všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva preskúmavali rozhodnutia

správnych orgánov len z toho hľadiska, či tieto konajú v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon, a nebrali zreteľ na to, či konanie v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon, je zároveň konaním na základe a v jej medziach. Totiž konanie správnych

orgánov v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, možno skúmať ako predpoklad

záveru o zákonnosti alebo nezákonnosti takéhoto postupu až potom, keď všeobecný súd

zistí, že správny orgán konal na základe a v jej medziach. V predmetnej veci sa

všeobecné súdy zaoberali rýdzo formálnymi podmienkami zákonnosti napadnutého

rozhodnutia. Nezaoberali sa však tým, či toto rozhodnutie bolo výsledkom činnosti

správnych orgánov konajúcich na základe a v jej medziach. So zreteľom

na skutočnosti uvádzané v žalobe a v odvolaní nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že

sťažovateľ sa tak v žalobe, ako aj v odvolaní domáhal zohľadnenia skutočnosti, že platobný

výmer, ktorý bol právnym základom preskúmavaného rozhodnutia o uložení pokuty, bol

vydaný v dôsledku postupu porušujúceho právo sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1

. Sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra

2009, ktorým bolo vyslovené porušenie jeho základného práva podľa

z dôvodu nezákonného zloženia kontrolnej skupiny vykonávajúcej daňovú kontrolu

u sťažovateľa, ktorá predchádzala vydaniu platobného výmeru o vyrubení dane z pridanej

hodnoty. Sťažovateľ navyše v odvolaní poukázal na rozsudky krajského súdu sp. zn.

a sp. zn. , ktorými v druhovo identických veciach boli

zrušené rozhodnutia daňového riaditeľstva potvrdzujúce rozhodnutia správcu dane o uložení

pokút sťažovateľovi za rôzne zdaňovacie obdobia. Vo všetkých označených konaniach

vydaniu rozhodnutia o uložení pokuty predchádzali právoplatné platobné výmery, ktorými

správca dane vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za to-ktoré zdaňovacie obdobie.

Tieto rozsudky krajského súdu sa stali právoplatnými, pretože daňové riaditeľstvo sa proti

nim neodvolalo. Sťažovateľ poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 1. decembra 2011, ktorým v druhovo identickej veci (rozhodnutie o uložení

pokuty za iné zdaňovacie obdobie pri rovnakom skutkovom a právnom základe) bol

rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa zmenený tak, že rozhodnutie

daňového riaditeľstva potvrdzujúce rozhodnutie daňového úradu o uložení pokuty bolo

zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd však v rozsudku napadnutom

touto sťažnosťou nezohľadnil základnú povinnosť štátnych orgánov vykladať zákony

v súlade s a neposudzoval rozhodnutie daňového riaditeľstva so zreteľom na

ods. 2 .

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo najvyššiemu súdu zakázané pokračovať v porušovaní označených práv

sťažovateľa a aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 26. januára 2011 (správne má byť

26. januára 2012, pozn.) zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa napokon

náhrady všetkých trov konania.

II.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, sú pre posúdenie veci

z dôvodov uvedených v časti III podstatné tieto:

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2009 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -121 z 18. júna 2008

o zamietnutí žaloby sťažovateľa. Sťažovateľ sa podanou žalobou domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/3970-77378/2007/991545-r

z 12. októbra 2007, ktorým bola pre neodôvodnenosť zamietnutá jeho žaloba proti

dodatočnému platobnému výmeru správcu dane, pričom sťažovateľovi bol určený rozdiel

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2001 v sume 59 003 Sk.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. -32 z 24. marca 2010 možno

implicitne vyvodiť, že hoci sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietal, že

vyrubeniu daňového nedoplatku predchádzala daňová kontrola, ktorú nevykonávali

pracovníci miestne príslušného správcu dane, v konaní pred všeobecnými súdmi túto

námietku neuplatnil, v dôsledku čoho sa krajský súd, ale ani najvyšší súd nemohli ňou

zaoberať.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. januára 2012 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -78 z 3. marca 2011.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. z 9. novembra 2009

o uložení pokuty vo výške 279 € z rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

máj 2001. Podľa názoru najvyššieho súdu (zhodného s názorom krajského súdu) v tomto

súdnom konaní nie je možné preskúmavať rozhodnutie správcu dane, resp. daňového

riaditeľstva, keďže toto nadobudlo právoplatnosť a jeho správnosť bola potvrdená aj

v dvojinštančnom konaní pred všeobecnými súdmi. Za týchto okolností daňový úrad

a daňové riaditeľstvo postupovali správne, keď vydali napadnuté rozhodnutia, lebo takýto

postup vyplýval z kogentného ustanovenia zákona. Krajský súd správne poukázal aj

na zákonnú možnosť zrušenia uloženej pokuty v prípade, ak by bolo rozhodnutie ukladajúce

sťažovateľovi daňovú povinnosť neskôr zrušené. Na margo sťažovateľom namietaného

nezákonného zloženia kontrolnej skupiny poukazuje najvyšší súd na uznesenie ústavného

súdu č. k. -19 z 13. apríla 2011. Týmto uznesením ústavný súd odmietol

sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom najvyšší súd potvrdil

rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa proti rozhodnutiu daňového

riaditeľstva, ktorým nebolo vyhovené námietke sťažovateľa proti postupu zamestnanca

správcu dane vo veci určenia kontrolnej skupiny. Podľa názoru ústavného súdu stanovisko

najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky, ktoré by v zásade popierali účel a význam

vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 1. decembra 2011 (na ktorý sa

sťažovateľ odvoláva) vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k.

-78 z 2. júna 2011 tak, že bolo zrušené rozhodnutie daňového riaditeľstva

sp. zn. I/223/7524-45092/2010/992517-r zo 16. apríla 2010 a vec bola vrátená na ďalšie

konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu základnou právnou otázkou bolo, či nález

ústavného súdu sp. zn. mal byť zohľadnený v rámci odvolacieho konania

o uloženej pokute. Najvyšší súd pritom vychádzal z definície princípu legality tak, ako je

uvedený v , pričom je nevyhnutné poukázať aj na ,

podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s . Podľa výkladu ústavného súdu

uskutočneného v náleze sp. zn. súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri

domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa je

i právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane.

Pri výkone daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty za obdobie február až december

2001 u sťažovateľa sa vyskytla vada majúca vplyv na zákonnosť všetkých následných

rozhodnutí, keďže výkon daňovej kontroly realizovali pracovníci iného daňového úradu,

než bol príslušný správca dane. Rozhodnutie o uložení pokuty má svoj skutkový základ

v právoplatnom rozhodnutí o určení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl

2001, ktoré doteraz nebolo zrušené. Formálno-právna existencia rozhodnutia nie je

spochybnená. Záver, ku ktorému dospeli daňové orgány, zodpovedá vnímaniu zákonnosti

ako konania orgánu verejnej správy v rozsahu a spôsobom, ako to ustanovuje zákon.

Ústavný aspekt však v danom prípade nemôže ostať opomenutý, keďže existuje relevantný

nález ústavného súdu, ktorý sa zásadne vyslovil k správnej praxi daňových orgánov.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. -19 z 13. apríla 2011 vyplýva, že

ním bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť podaná sťažovateľom proti

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2010 pre porušenie čl. 46

ods. 1 a 2 . Podľa názoru ústavného súdu záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov

správcu dane podanej sťažovateľom, v dôsledku čoho treba v ďalšom konaní objasniť,

či sťažovateľ podal námietky zaujatosti, nemožno považovať za nezlučiteľný s ,

pretože nie je arbitrárny, ale ani zjavne neodôvodnený.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že podľa nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra 2009 námietka sťažovateľa proti

osobám vykonávajúcim u neho daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty bola dôvodná,

pretože súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne

Slovenskej republiky podľa je právo účastníka daňového konania, aby

v jeho veci konal miestne príslušný správca dane. Ak má preto dôjsť k zmene miestnej

príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným

v zákone.

S uvedenými závermi nijako nie je v protirečení skutočnosť, že uznesením ústavného

súdu č. k. -19 z 13. apríla 2011 bola ako zjavne neodôvodnená odmietnutá

sťažnosť podaná sťažovateľom v inej jeho veci proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2010 s tým, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov

správcu dane podanej sťažovateľom, nemožno považovať za nezlučiteľný s , resp.

za arbitrárny. Najvyšší súd sa totiž zaoberal skutkovými nedostatkami veci a nijako sa

zásadného právneho hodnotenia nedotkol.

Ďalej je podstatné, že na základe výsledkov daňovej kontroly (ktorú vzhľadom

na nález ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra 2009 nerealizovali osoby,

ktoré by na to boli oprávnené) bol sťažovateľovi ustálený nedoplatok na dani z pridanej

hodnoty v podobe platobného výmeru. Sťažovateľ platobný výmer neúspešne napadol

v správnom konaní a neskôr podal aj žalobu o preskúmanie právoplatného rozhodnutia

o daňovom nedoplatku. Ani v konaní pred všeobecnými súdmi nebol úspešný, keďže

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2009 bol potvrdený

rozsudok krajského súdu č. k. -121 z 18. júna 2008 o zamietnutí jeho žaloby,

ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva týkajúceho sa

dodatočného platobného výmeru na zaplatenie dane z pridanej hodnoty za máj 2001 v sume

59 003 Sk. Preto sa obrátil na ústavný súd, ktorý uznesením č. k. -32

z 24. marca 2010 sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2009 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, a to okrem iného

implicitne aj preto, že sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi námietku vykonávania

daňovej kontroly neoprávnenými osobami vôbec neuplatnil.

Okrem toho je relevantné, že kým v predmetnej veci zaujal najvyšší súd stanovisko,

podľa ktorého existencia právoplatného platobného výmeru o daňovom nedoplatku bráni

tomu, aby sa v následnom konaní o uložení pokuty bral na zreteľ protiprávny priebeh

daňovej kontroly, v iných konaniach (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 1. decembra 2011) bol vyslovený opačný právny názor, ktorý vzhľadom na citovaný nález

ústavného súdu umožňuje, aby v konaní o uložení pokuty sa skúmala správnosť postupu pri

vykonávaní daňovej kontroly bez zreteľa na formálno-právnu existenciu právoplatného

platobného výmeru o daňovom nedoplatku.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa výrok právoplatného rozsudku je

záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je

záväzný pre každého.

Možno konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa na jednej strane a princípu právnej istoty ako súčasti

právneho štátu na strane druhej. V zásade možno povedať, že spravidla má prednosť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, avšak za spolupôsobenia bŕzd daných

princípom právnej istoty.

Povinnosť štátnych orgánov (medzi ktoré nepochybne patria aj súdy) konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, znamená

v tomto prípade, že postup súdov musel byť nielen v súlade so základným právom

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ale aj s princípom právnej

istoty vyplývajúcim z prvej vety , podľa ktorého Slovenská republika je

zvrchovaný, demokratický a právny štát. Súčasťou princípu právnej istoty je aj príkaz

obsiahnutý v ustanovení , podľa ktorého je

výrok právoplatného rozsudku záväzný pre všetky orgány, teda aj pre súdy.

Popri dosiaľ uvedenom prichodí ďalej konštatovať, že aj účastník konania

(či správneho, či súdneho) nesie určitú mieru procesno-právnej zodpovednosti za výsledok

konania. Prejavuje sa to napríklad v kvalifikovanom využití možných zákonných postupov,

ale aj v iných skutočnostiach.

Sťažovateľovi bola platobným výmerom uložená pokuta v sume 279,30 € ako priamy

následok skutočnosti, že ešte predtým bol zaviazaný platobným výmerom zaplatiť

nedoplatok dane z pridanej hodnoty za mesiac máj 2001 v sume 59 003 Sk. Bol teda

sankcionovaný za to, že daň z pridanej hodnoty za uvedené obdobie vykázal a odviedol

v nesprávnej výške.

Sťažovateľ mal možnosť zákonom ustanoveným postupom dosiahnuť, aby

právoplatný platobný výmer o nedoplatku dane z pridanej hodnoty za mesiac máj 2001

v sume 59 003 Sk bol v predpísanom konaní zrušený, a to či už v rámci správneho

súdnictva, alebo na základe sťažnosti podanej podľa . Sťažovateľ

uvedené zákonné možnosti dôsledným spôsobom nevyužil. V konaní pred všeobecnými

súdmi v rámci správneho súdnictva (keď napadol žalobou právoplatný platobný výmer

o nedoplatku dane) opomenul brániť sa v odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu

námietkou protiprávneho postupu pri daňovej kontrole angažovaním nepovolaných osôb,

hoci v rámci tejto kontroly bol daňový nedoplatok zistený. V dôsledku tejto skutočnosti

najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. z 29. septembra 2009 nemal

možnosť zaoberať sa tým, že nedoplatok dane bol zistený v rámci kontroly vykonanej

nepovolanými osobami. Z rovnakého dôvodu nemal ani ústavný súd možnosť preskúmať

oprávnenosť ustálenia daňového nedoplatku z pohľadu skutočnosti, že nedoplatok bol

zistený v rámci kontroly vykonanej nepovolanými osobami. Ústavný súd preto uznesením

č. k. -32 z 24. marca 2010 sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2009 odmietol. Preto skutočnosť, že

zákonnosťou daňovej kontroly z tohto pohľadu sa všeobecné súdy, ale ani ústavný súd

nezaoberali a nemohli zaoberať, musí ísť na ťarchu sťažovateľa v rámci jeho procesno-

právnej zodpovednosti za výsledok konania.

Keďže aj napriek preskúmaniu právoplatného platobného výmeru o nedoplatku dane

všeobecnými súdmi v rámci správneho súdnictva, ako aj ústavným súdom v rámci konania

podľa zostal právoplatný platobný výmer nedotknutý, v ďalšom konaní

o uložení pokuty (ako priameho následku existencie daňového nedoplatku) už nebolo

možné uprednostniť základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

. Je to tak vzhľadom na ustanovenie ,

podľa ktorého je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre účastníkov a pre všetky

orgány. Najvyšší súd bol v zmysle tohto ustanovenia viazaný právoplatným platobným

výmerom o vyrubení nedoplatku dane z pridanej hodnoty, keďže platobný výmer nebol ani

po preskúmaní v rámci správneho súdnictva zrušený.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012