Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 2/2016
PDF · 291.19 KB
No categories available
II. ÚS 2/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Pravdíkovou
Bučkovou, PhD., Sputniková 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Sžo 71/2014 z 28. januára 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
9 Sp 119/2013 z 27. júna 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Pravdíkovou Bučkovou, PhD.,
Sputniková 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 14 dohovoru
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
6 Sžo 71/2014 z 28. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Sp 119/2013 z 27. júna 2014
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ požiadal Centrum
právnej pomoci (ďalej len „centrum“) o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci
v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 S 242/2013. Centrum sťažovateľovi
rozhodnutím sp. zn. 8370/2013 zo 4. decembra 2013 (ďalej len „rozhodnutie zo 4. decembra
2013“) nepriznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu, že „nie je možné vylúčiť
zrejmú bezúspešnosť sporu“ v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z.
o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení
zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovaní
právnej pomoci“). Sťažovateľ podal 27. decembra 2013 proti rozhodnutiu centra
zo 4. decembra 2013 odvolanie v súlade s § 10 ods. 5 zákona o poskytovaní právnej
pomoci, na základe ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 9 Sp 119/2013 z 27. júna 2014 zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), vec bola vrátená centru na ďalšie konanie
a sťažovateľovi nebola priznaná náhrada trov konania.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Dôvodom, pre ktorý tak prvostupňový súd
rozhodol bola údajná nepreskúmateľnosť rozhodnutia Centra právnej pomoci
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov v otázke splnenia zákonných predpokladov
pre poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 6 ods. 1 písm. a) a § 4 ods. 1 písm. i) zákona
č. 327/2005 Z. z. V dôsledku aplikácie ustanovenia § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho
súdneho poriadku na strane sťažovateľa došlo k vylúčeniu možnosti podať odvolanie voči
takémuto rozhodnutiu prvostupňového súdu napriek jeho zrejmej nezákonnosti, nakoľko
zákon spája možnosť podania opravného prostriedku voči rozhodnutiu prvostupňového
súdu, ktorým sa zruší napadnuté správne rozhodnutie len v prípade, ak súd svoje
rozhodnutie o zrušení napadnutého správneho rozhodnutia odôvodní nesprávnym právnym
posúdením veci alebo zistením, že skutkový stav, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie,
je v rozpore s obsahom spisov.“.
Sťažovateľ ďalej namieta, že predmetom konania vedeného krajským súdom
pod sp. zn. 9 Sp 119/2013 bolo preskúmanie neprávoplatného rozhodnutia správneho
orgánu, ktoré možno začať len na základe odvolania. Pri preskúmavaní správnosti
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu je všeobecný súd podľa argumentácie
sťažovateľa viazaný odvolacími dôvodmi, a teda preskúmava len to, či v konaní
pred správnym orgánom nedošlo k porušeniu hmotného alebo procesného práva na základe
odvolateľom vznesených námietok.
Podľa sťažovateľa „V danom prípade mal správny orgán za preukázané zo svojej
predchádzajúcej činnosti, že sťažovateľ spĺňa podmienky materiálnej núdze... Táto okolnosť
nebola sťažovateľom v odvolaní žiadnym spôsobom namietaná. Napriek tomu, prvostupňový
súd nad rámec podaného odvolania skúmal, a to dokonca vykonaním dokazovania, ktoré je
v správnom súdnictve výnimočné a môže k nemu dôjsť výlučne za účelom preskúmania
napadnutého správneho rozhodnutia (viď napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 1 So/112/2010 zo dňa 11. 01. 2011) nad rámec dôvodov uvedených v odvolaní,
či boli splnené podmienky materiálnej núdze sťažovateľa, ktoré neboli medzi účastníkmi
konania sporné.
... Správny súd má zákonom uloženú povinnosť preskúmavať napadnuté rozhodnutie
len v rozsahu dôvodov, ktoré určí žalobca vo svojom odvolaní proti nezákonnému
rozhodnutiu správneho orgánu v zmysle § 246c Občianskeho súdneho poriadku v spojení
s § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. To neplatí výlučne v zákonom ustanovených
prípadoch v zmysle § 264c Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 212 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, inak by konal v rozpore so základnou zásadou iudex ne eat
petita partium.“.
V súvislosti so svojou argumentáciou sťažovateľ odkazuje na uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Sžf 34/2010 z 24. marca 2011 v obdobnej veci a uzatvára, že keďže
vo svojom odvolaní žiadal o zrušenie rozhodnutia správneho orgánu na základe
nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, krajský súd konal nedôvodne a nad rámec
svojej právomoci, keď skúmal, či sťažovateľ ako žiadateľ spĺňa podmienky materiálnej
núdze. Navyše sa krajský súd odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu
centra zo 4. decembra 2013 podľa sťažovateľa nezaoberal vôbec, a preto porušil jeho právo
na spravodlivý proces, z ktorého vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi prednesenými účastníkom konania.
Podľa sťažovateľa ak krajský súd zastával názor, že rozhodnutie správneho orgánu
trpí vadou, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, mal povinnosť zrušiť toto
rozhodnutie v súlade s § 250j ods. 2 písm. e) OSP bez ohľadu na to, či sťažovateľ tento
nedostatok namietal, keďže len takýto postup predstavuje výnimku zo zásady iudex ne eat
ultra petita partium. Krajský súd tak svojím nesprávnym postupom a rozhodnutím mal
sťažovateľovi odňať možnosť reálne konať pred súdom, keďže rozhodnutím o odvolaní
nad rámec odvolacích dôvodov na základe ustanovenia zákona, ktoré nepripúšťa riadny
opravný prostriedok, porušil princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.
Z dôvodu nezákonnosti podal sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
9 Sp 119/2013 z 27. júna 2014 odvolanie, a to aj napriek tomu, že podľa jeho poučenia bolo
odvolanie neprípustné. Najvyšší súd odmietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu z 27. júna 2014 ako neprípustné podľa § 250s druhej vety v spojení s § 218
ods. 1 písm. c) OSP vo vzťahu k výroku týkajúcemu sa veci samej. Výrok o náhrade trov
konania obsiahnutý v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014 však zrušil a krajskému súdu
prikázal, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Najvyšší súd sa teda vôbec nezaoberal
zákonnosťou rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014, ktorú sťažovateľ v odvolaní
namietal a „ktorú by nepochybne bol musel zistiť, ak by o odvolaní konal v rámci
sťažovateľom vznesených odvolacích dôvodov, čo mu však citované ustanovenie § 250s
druhá veta Občianskeho súdneho poriadku neumožnilo. Je v rozpore s medzinárodnou
právnou úpravou, predovšetkým Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd..., ak účastník konania nemá priznaný účinný prostriedok nápravy a to s poukazom
na jeho čl. 13...“.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
sťažovateľ tiež argumentuje, že zákon síce nepripúšťa riadny opravný prostriedok v prípade,
ak bolo rozhodnutie súdu vydané na základe § 250j ods. 3 OSP, avšak najvyšší súd prelomil
tento právny názor svojou judikatúrou, podľa ktorej je dôvodom zrušenia rozhodnutia
všeobecného súdu vydaného podľa označeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
odňatie možnosti účastníka konať pred súdom (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžf 87/2013 z 10. októbra 2013).
Sťažovateľ argumentuje aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, konkrétne
rozhodnutím vo veci Beian proti Rumunsku, pričom zdôrazňuje, že „vzájomne si
odporujúca judikatúra vnútroštátneho najvyššieho súdu predstavuje porušenie... článku 6
ods. 1, nakoľko je zásahom do princípu právnej istoty... Sťažovateľ je presvedčený, že sa
stal obeťou diskriminácie, nakoľko inému subjektu reprezentujúcom štát Najvyšší súd
Slovenskej republiky ochranu nad rámec zákona priznal, pričom v jeho prípade to odmietol
urobiť.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a na ochranu pred diskrimináciou podľa článku 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené boli.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 6 Sžo/71/2014-43 zo dňa 28. 01. 2015 a zároveň zrušuje Rozsudok Krajského
súdu v Bratislave č. k. 9 Sp/119/2013-24 zo dňa 27. 06. 2014 alebo (alternatívne) Ústavný
súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 6 Sžo/71/2014-43 zo dňa 28. 01. 2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný na účet právneho zástupcu
sťažovateľa uhradiť náhradu trov konania do 15 dní od doručenia nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie: a) ktoré základné práva alebo slobody sa
podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.
Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde zjavne vyplýva, že obligatórnou súčasťou
návrhu na začatie konania je návrh rozhodnutia (petit), ktorého sa navrhovateľ domáha.
V sťažnosti je síce petit obsiahnutý, nie je však právne perfektný, keďže v ňom absentuje
identifikácia „právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu“, ktorým mali byť
porušené sťažovateľom označené práva podľa ústavy a dohovoru, čo sťažuje vymedzenie
predmetu sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
v ktorej opakovane uvádza, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd
viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone),
pričom viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti
petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa
domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu
konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.
Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa
svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným
advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde) nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú
podmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd nie je povinný nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach
vyplývajúce z podania sťažovateľa odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že označené nedostatky sťažnosti
zakladajú dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Napriek uvedenému ústavný súd
s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv a v snahe
vyhnúť sa prílišnému formalizmu v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť aj
z hľadiska existencie ďalších dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V tejto súvislosti s prihliadnutím na odôvodnenie sťažnosti vyvodil, že sťažovateľ namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu
pred diskrimináciou podľa čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ v rámci svojich námietok poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd
napadnutým uznesením odvolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu
k výroku týkajúcemu sa veci samej odmietol ako neprípustné podľa § 246c ods. 1 v spojení
s § 218 ods. 1 písm. b a c) OSP, pričom výrok o náhrade trov konania obsiahnutý
v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014 zrušil a krajskému súdu prikázal, aby vo veci
znovu konal a rozhodol. Podľa sťažovateľa sa tak najvyšší súd vôbec nezaoberal
zákonnosťou rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014, ktorú v odvolaní namietal a „ktorú
by nepochybne bol musel zistiť, ak by o odvolaní konal v rámci sťažovateľom vznesených
odvolacích dôvodov“.
Sťažovateľ svoj názor o prípustnosti odvolania proti napadnutému rozsudku
krajského súdu odôvodňuje aj s poukazom na právny názor vyslovený najvyšším súdom
v jeho uznesení sp. zn. 3 Sžf 87/2013 z 10. októbra 2013 a v tejto súvislosti vyslovuje záver,
že vzájomne si odporujúca judikatúra najvyššieho súdu predstavuje zásah do princípu
právnej istoty a spôsobuje porušenie jeho práva na ochranu pred diskrimináciou, keďže
všeobecný súd inému subjektu ochranu nad rámec zákona priznal, avšak v jeho prípade tak
odmietol urobiť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva pre ústavný súd
aj úloha posúdiť pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre taktiež zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
V napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ktorým bolo odvolanie proti napadnutému
rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým bolo rozhodnutie centra zo 4. decembra 2013
zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP a vec bola vrátená centru na ďalšie konanie
odmietnuté, sa okrem iného uvádza:
„... Z predloženého spisového materiálu krajského súdu vyplýva, že napadnutým
rozsudkom prvostupňový súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho
orgánu podľa § 250j ods. 2, písm. d/ O. s. p., teda z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného
správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.
Navrhovateľ sa opravným prostriedkom podaným proti rozhodnutiu odporcu v danej veci
domáhal, aby súd rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci je teda zrejmé, že v prieskumnom konaní súdu
bol navrhovateľ v danom prípade v celom rozsahu úspešný, keď opravným prostriedkom
podaným proti rozhodnutiu žalovaného správneho orgánu sa domáhal, aby súd napadnuté
rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Výrok
rozsudku súdu, ako najvýznamnejšia časť rozhodnutia súdu, v zmysle § 159 ods.2 O. s. p. sa
stáva záväzným voči účastníkom konania a všetky orgány. Pokiaľ prvostupňový súd
preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2,
písm. d/ O. s. p., teda z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, bude povinnosťou
žalovaného správneho orgánu sa žiadosťou navrhovateľa o poskytnutie právnej pomoci
opätovne zaoberať, na základe zadovážených dôkazov posúdiť jej dôvodnosť a vo veci
opätovne rozhodnúť a v odôvodnení rozhodnutia náležité uviesť dôvody, na základe ktorých
rozhodol, tak, aby rozhodnutie bolo jasné, určité a zrozumiteľné nielen pre navrhovateľa
ako účastníka konania, ale aj pre laickú i právnu verejnosť.
Zákonodarca v právnej norme ust. § 250s O. s. p. ustanovuje prípustnosť odvolania
tak, že odvolanie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie
správneho orgánu, a tiež proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu z
dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b) O. s. p. Právne posúdenie veci patrí do
právomoci súdu. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových okolností daného prípadu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa správne a v súlade so zákonom v rozsahu žalobných
námietok preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a
dospel k správnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti
pre nedostatok dôvodov a pre jeho nezrozumiteľnosť. Pokiaľ teda v danej veci prvostupňový
súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu napadnutým rozsudkom
zrušil podľa § 250j ods. 2, písm. d/ O. s. p., proti tomuto rozhodnutiu súdu, nie je prípustné
odvolanie, pretože zákonodarca v právnej norme § 246c ods. 1 O. s. p. ustanovuje, že
opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti, t. j. v piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo.
Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci odvolací súd súčasne zastáva názor,
že navrhovateľ nie je osobou oprávnenou podať odvolanie proti napadnutému rozsudku
súdu prvého stupňa podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 201 O. s. p. Pokiaľ prvostupňový súd
napadnutým rozhodnutím zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, vyhovel v celom rozsahu opravnému prostriedku navrhovateľa, keďže
v petite opravného prostriedku navrhovateľ žiadal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie
odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a v dôvodoch opravného prostriedku ako dôvod
nezákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu zdôraznil jeho nepreskúmateľnosť
pre nedostatok dôvodov. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu v napadnutej časti týkajúcej sa veci samej
podľa § 246c ods. 1, veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1, písm. b/, c/ O. s. p.
odmietol.“
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnené, pričom skutkové a právne závery, na ktorých je
založené, nemožno považovať za také, ktoré by popierali podstatu a zmysel
interpretovaných a aplikovaných právnych noriem v predmetnej veci. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09,
II. ÚS 98/2012) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
V zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne, a teda
protiústavné také súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej
alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V posudzovanej veci sťažovateľa však o takýto prípad
zjavne nejde.
Správne súdnictvo je upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku; konanie
súdu v správnom súdnictve má špecifickú právnu úpravu obsiahnutú práve v piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku, pričom správny súd môže na otázky, ktoré nie sú v piatej
časti upravené primerane, použiť ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti Občianskeho
súdneho poriadku. Ide o pravidlo vyjadrujúce vzťah špeciálnych ustanovení (piata časť)
k všeobecným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku (prvá, tretia a štvrtá časť),
z ktorého vyplýva, že na konanie v správnom súdnictve sa môžu primerane použiť
všeobecné ustanovenia tohto procesného kódexu (prvá časť), ako aj ustanovenia pre konanie
na prvom stupni a pre opravné prostriedky (tretia a štvrtá časť).
V posudzovanej veci súd prvého stupňa (krajský súd) rozhodol o zrušení
preskúmavaného rozhodnutia centra zo 4. decembra 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP.
V takomto prípade § 250s OSP odvolanie proti rozsudku vo veci samej nepripúšťa (jeho
prípustnosť je ex lege vylúčená). Konanie na všeobecnom súde o preskúmanie zákonnosti
neprávoplatného rozhodnutia vydaného správnym orgánom (ako to je v prerokúvanej veci),
ktoré sa začína podaním opravného prostriedku podľa § 250l OSP a nasl., je konaním
dvojinštančným iba v prípadoch, keď všeobecný súd o preskúmavanom rozhodnutí
správneho orgánu rozhodne podľa § 250j ods. 1 OSP a podľa § 250j ods. 2 písm. a) a b)
OSP. Ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, všeobecný
súd uvedie vo výroku rozsudku. Na posúdenie prípustnosti odvolania je rozhodujúci výrok
rozsudku všeobecného súdu (§ 250j ods. 4 OSP).
V prípade, ak všeobecný súd rozhodne podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) a e) OSP, ide
o konanie jednoinštančné, proti rozhodnutiu prvostupňového súdu nie je prípustné
odvolanie (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 144/2010
zo 14. decembra 2011, sp. zn. 9 So 127/2012 z 28. novembra 2012, sp. zn. 4 Sžr 54/2014
z 27. mája 2014).
Rovnaký názor vyjadril ústavný súd už v náleze sp. zn. II. ÚS 181/2011
zo 14. septembra 2011, v ktorom s odvolaním sa na § 246c ods. 1 druhú vetu OSP uviedol,
že vzhľadom na toto ustanovenie je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku akýkoľvek opravný prostriedok prípustný iba vtedy, keď je to v tejto časti
výslovne ustanovené.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v danom prípade procesnými
predpismi upravujúcimi postup súdu v rámci správneho súdnictva) nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako odvolací súd svoje uznesenie ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou právnou
úpravou, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani
práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj rozdielnym prístupom všeobecných súdov
k rozhodovaniu obdobných vecí (pozri v časti I tohto uznesenia citované rozhodnutie
najvyššieho súdu, pozn.). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že právne závery
všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,
ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch
neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé
súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúra
v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho
súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený
na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj
na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,
aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby
uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach (IV. ÚS 107/2012).
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovať
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu
súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú
oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov
súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného
práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu v časti týkajúcej sa merita veci prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,
nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej
základe bolo možné napadnuté uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení, a preto pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Podľa zistení ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu (vo výroku
v merite veci, ktorú sťažovateľ napáda) nadobudol právoplatnosť 24. júla 2014, pričom
sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 20. apríla 2015, teda zjavne po uplynutí lehoty
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na základe tohto zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2016