Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 2/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Pravdíkovou

Bučkovou, PhD., Sputniková 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. januára 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 27. júna 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Pravdíkovou Bučkovou, PhD.,

Sputniková 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 14 dohovoru

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. júna 2014

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ požiadal Centrum

právnej pomoci (ďalej len „centrum“) o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci

v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. . Centrum sťažovateľovi

rozhodnutím sp. zn. 8370/2013 zo 4. decembra 2013 (ďalej len „rozhodnutie zo 4. decembra

2013“) nepriznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu, že „nie je možné vylúčiť

zrejmú bezúspešnosť sporu“ v zmysle

o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovaní

právnej pomoci“). Sťažovateľ podal 27. decembra 2013 proti rozhodnutiu centra

zo 4. decembra 2013 odvolanie v súlade s § 10 ods. 5 zákona o poskytovaní právnej

pomoci, na základe ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 27. júna 2014 zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), vec bola vrátená centru na ďalšie konanie

a sťažovateľovi nebola priznaná náhrada trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Dôvodom, pre ktorý tak prvostupňový súd

rozhodol bola údajná nepreskúmateľnosť rozhodnutia Centra právnej pomoci

pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov v otázke splnenia zákonných predpokladov

pre poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 6 ods. 1 písm. a) a § 4 ods. 1 písm. i) zákona

č. V dôsledku aplikácie ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku na strane sťažovateľa došlo k vylúčeniu možnosti podať odvolanie voči

takémuto rozhodnutiu prvostupňového súdu napriek jeho zrejmej nezákonnosti, nakoľko

zákon spája možnosť podania opravného prostriedku voči rozhodnutiu prvostupňového

súdu, ktorým sa zruší napadnuté správne rozhodnutie len v prípade, ak súd svoje

rozhodnutie o zrušení napadnutého správneho rozhodnutia odôvodní nesprávnym právnym

posúdením veci alebo zistením, že skutkový stav, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie,

je v rozpore s obsahom spisov.“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že predmetom konania vedeného krajským súdom

pod sp. zn. bolo preskúmanie neprávoplatného rozhodnutia správneho

orgánu, ktoré možno začať len na základe odvolania. Pri preskúmavaní správnosti

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu je všeobecný súd podľa argumentácie

sťažovateľa viazaný odvolacími dôvodmi, a teda preskúmava len to, či v konaní

pred správnym orgánom nedošlo k porušeniu hmotného alebo procesného práva na základe

odvolateľom vznesených námietok.

Podľa sťažovateľa „V danom prípade mal správny orgán za preukázané zo svojej

predchádzajúcej činnosti, že sťažovateľ spĺňa podmienky materiálnej núdze... Táto okolnosť

nebola sťažovateľom v odvolaní žiadnym spôsobom namietaná. Napriek tomu, prvostupňový

súd nad rámec podaného odvolania skúmal, a to dokonca vykonaním dokazovania, ktoré je

v správnom súdnictve výnimočné a môže k nemu dôjsť výlučne za účelom preskúmania

napadnutého správneho rozhodnutia (viď napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. zo dňa 11. 01. 2011) nad rámec dôvodov uvedených v odvolaní,

či boli splnené podmienky materiálnej núdze sťažovateľa, ktoré neboli medzi účastníkmi

konania sporné.

... Správny súd má zákonom uloženú povinnosť preskúmavať napadnuté rozhodnutie

len v rozsahu dôvodov, ktoré určí žalobca vo svojom odvolaní proti nezákonnému

rozhodnutiu správneho orgánu v zmysle v spojení

s . To neplatí výlučne v zákonom ustanovených

prípadoch v zmysle v spojení s

, inak by konal v rozpore so základnou zásadou iudex ne eat

petita partium.“.

V súvislosti so svojou argumentáciou sťažovateľ odkazuje na uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. marca 2011 v obdobnej veci a uzatvára, že keďže

vo svojom odvolaní žiadal o zrušenie rozhodnutia správneho orgánu na základe

nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, krajský súd konal nedôvodne a nad rámec

svojej právomoci, keď skúmal, či sťažovateľ ako žiadateľ spĺňa podmienky materiálnej

núdze. Navyše sa krajský súd odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu

centra zo 4. decembra 2013 podľa sťažovateľa nezaoberal vôbec, a preto porušil jeho právo

na spravodlivý proces, z ktorého vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi prednesenými účastníkom konania.

Podľa sťažovateľa ak krajský súd zastával názor, že rozhodnutie správneho orgánu

trpí vadou, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, mal povinnosť zrušiť toto

rozhodnutie v súlade s bez ohľadu na to, či sťažovateľ tento

nedostatok namietal, keďže len takýto postup predstavuje výnimku zo zásady iudex ne eat

ultra petita partium. Krajský súd tak svojím nesprávnym postupom a rozhodnutím mal

sťažovateľovi odňať možnosť reálne konať pred súdom, keďže rozhodnutím o odvolaní

nad rámec odvolacích dôvodov na základe ustanovenia zákona, ktoré nepripúšťa riadny

opravný prostriedok, porušil princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.

Z dôvodu nezákonnosti podal sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 27. júna 2014 odvolanie, a to aj napriek tomu, že podľa jeho poučenia bolo

odvolanie neprípustné. Najvyšší súd odmietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu z 27. júna 2014 ako neprípustné podľa § 250s druhej vety v spojení s § 218

ods. 1 písm. c) vo vzťahu k výroku týkajúcemu sa veci samej. Výrok o náhrade trov

konania obsiahnutý v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014 však zrušil a krajskému súdu

prikázal, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Najvyšší súd sa teda vôbec nezaoberal

zákonnosťou rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014, ktorú sťažovateľ v odvolaní

namietal a „ktorú by nepochybne bol musel zistiť, ak by o odvolaní konal v rámci

sťažovateľom vznesených odvolacích dôvodov, čo mu však citované ustanovenie § 250s

druhá veta neumožnilo. Je v rozpore s medzinárodnou

právnou úpravou, predovšetkým Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných

slobôd..., ak účastník konania nemá priznaný účinný prostriedok nápravy a to s poukazom

na jeho čl. 13...“.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

sťažovateľ tiež argumentuje, že zákon síce nepripúšťa riadny opravný prostriedok v prípade,

ak bolo rozhodnutie súdu vydané na základe , avšak najvyšší súd prelomil

tento právny názor svojou judikatúrou, podľa ktorej je dôvodom zrušenia rozhodnutia

všeobecného súdu vydaného podľa označeného ustanovenia

odňatie možnosti účastníka konať pred súdom (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. októbra 2013).

Sťažovateľ argumentuje aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, konkrétne

rozhodnutím vo veci Beian proti Rumunsku, pričom zdôrazňuje, že „vzájomne si

odporujúca judikatúra vnútroštátneho najvyššieho súdu predstavuje porušenie... článku 6

ods. 1, nakoľko je zásahom do princípu právnej istoty... Sťažovateľ je presvedčený, že sa

stal obeťou diskriminácie, nakoľko inému subjektu reprezentujúcom štát Najvyšší súd

Slovenskej republiky ochranu nad rámec zákona priznal, pričom v jeho prípade to odmietol

urobiť.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a na ochranu pred diskrimináciou podľa článku 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené boli.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -43 zo dňa 28. 01. 2015 a zároveň zrušuje Rozsudok Krajského

súdu v Bratislave č. k. -24 zo dňa 27. 06. 2014 alebo (alternatívne) Ústavný

súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -43 zo dňa 28. 01. 2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný na účet právneho zástupcu

sťažovateľa uhradiť náhradu trov konania do 15 dní od doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie: a) ktoré základné práva alebo slobody sa

podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.

Z zjavne vyplýva, že obligatórnou súčasťou

návrhu na začatie konania je návrh rozhodnutia (petit), ktorého sa navrhovateľ domáha.

V sťažnosti je síce petit obsiahnutý, nie je však právne perfektný, keďže v ňom absentuje

identifikácia „právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu“, ktorým mali byť

porušené sťažovateľom označené práva podľa a dohovoru, čo sťažuje vymedzenie

predmetu sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

v ktorej opakovane uvádza, že podľa je ústavný súd

viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone),

pričom viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti

petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa

domáha ( ), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu

konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.

Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa

svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným

advokátom (m. m. , , ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1

) nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú

podmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd nie je povinný nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach

vyplývajúce z podania sťažovateľa odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ,

, a iné).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že označené nedostatky sťažnosti

zakladajú dôvod na jej odmietnutie podľa

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Napriek uvedenému ústavný súd

s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv a v snahe

vyhnúť sa prílišnému formalizmu v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť aj

z hľadiska existencie ďalších dôvodov uvedených v .

V tejto súvislosti s prihliadnutím na odôvodnenie sťažnosti vyvodil, že sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu

pred diskrimináciou podľa čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ v rámci svojich námietok poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd

napadnutým uznesením odvolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu

k výroku týkajúcemu sa veci samej odmietol ako neprípustné podľa § 246c ods. 1 v spojení

s a , pričom výrok o náhrade trov konania obsiahnutý

v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014 zrušil a krajskému súdu prikázal, aby vo veci

znovu konal a rozhodol. Podľa sťažovateľa sa tak najvyšší súd vôbec nezaoberal

zákonnosťou rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014, ktorú v odvolaní namietal a „ktorú

by nepochybne bol musel zistiť, ak by o odvolaní konal v rámci sťažovateľom vznesených

odvolacích dôvodov“.

Sťažovateľ svoj názor o prípustnosti odvolania proti napadnutému rozsudku

krajského súdu odôvodňuje aj s poukazom na právny názor vyslovený najvyšším súdom

v jeho uznesení sp. zn. z 10. októbra 2013 a v tejto súvislosti vyslovuje záver,

že vzájomne si odporujúca judikatúra najvyššieho súdu predstavuje zásah do princípu

právnej istoty a spôsobuje porušenie jeho práva na ochranu pred diskrimináciou, keďže

všeobecný súd inému subjektu ochranu nad rámec zákona priznal, avšak v jeho prípade tak

odmietol urobiť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Z už citovaného vyplýva pre ústavný súd

aj úloha posúdiť pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre taktiež zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ktorým bolo odvolanie proti napadnutému

rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým bolo rozhodnutie centra zo 4. decembra 2013

zrušené podľa a vec bola vrátená centru na ďalšie konanie

odmietnuté, sa okrem iného uvádza:

„... Z predloženého spisového materiálu krajského súdu vyplýva, že napadnutým

rozsudkom prvostupňový súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho

orgánu podľa , , teda z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného

správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

Navrhovateľ sa opravným prostriedkom podaným proti rozhodnutiu odporcu v danej veci

domáhal, aby súd rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci je teda zrejmé, že v prieskumnom konaní súdu

bol navrhovateľ v danom prípade v celom rozsahu úspešný, keď opravným prostriedkom

podaným proti rozhodnutiu žalovaného správneho orgánu sa domáhal, aby súd napadnuté

rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Výrok

rozsudku súdu, ako najvýznamnejšia časť rozhodnutia súdu, v zmysle sa

stáva záväzným voči účastníkom konania a všetky orgány. Pokiaľ prvostupňový súd

preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2,

písm. d/ , teda z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, bude povinnosťou

žalovaného správneho orgánu sa žiadosťou navrhovateľa o poskytnutie právnej pomoci

opätovne zaoberať, na základe zadovážených dôkazov posúdiť jej dôvodnosť a vo veci

opätovne rozhodnúť a v odôvodnení rozhodnutia náležité uviesť dôvody, na základe ktorých

rozhodol, tak, aby rozhodnutie bolo jasné, určité a zrozumiteľné nielen pre navrhovateľa

ako účastníka konania, ale aj pre laickú i právnu verejnosť.

Zákonodarca v právnej norme ust. ustanovuje prípustnosť odvolania

tak, že odvolanie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie

správneho orgánu, a tiež proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu z

dôvodov uvedených v a Právne posúdenie veci patrí do

právomoci súdu. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových okolností daného prípadu dospel

k záveru, že súd prvého stupňa správne a v súlade so zákonom v rozsahu žalobných

námietok preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a

dospel k správnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti

pre nedostatok dôvodov a pre jeho nezrozumiteľnosť. Pokiaľ teda v danej veci prvostupňový

súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu napadnutým rozsudkom

zrušil podľa , , proti tomuto rozhodnutiu súdu, nie je prípustné

odvolanie, pretože zákonodarca v právnej norme ustanovuje, že

opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti, t. j. v piatej časti

ustanovujúcej správne súdnictvo.

Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci odvolací súd súčasne zastáva názor,

že navrhovateľ nie je osobou oprávnenou podať odvolanie proti napadnutému rozsudku

súdu prvého stupňa podľa v spojení s Pokiaľ prvostupňový súd

napadnutým rozhodnutím zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, vyhovel v celom rozsahu opravnému prostriedku navrhovateľa, keďže

v petite opravného prostriedku navrhovateľ žiadal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie

odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a v dôvodoch opravného prostriedku ako dôvod

nezákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu zdôraznil jeho nepreskúmateľnosť

pre nedostatok dôvodov. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie

navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu v napadnutej časti týkajúcej sa veci samej

podľa , veta prvá v spojení s , ,

odmietol.“

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnené, pričom skutkové a právne závery, na ktorých je

založené, nemožno považovať za také, ktoré by popierali podstatu a zmysel

interpretovaných a aplikovaných právnych noriem v predmetnej veci. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

V zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne, a teda

protiústavné také súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). V posudzovanej veci sťažovateľa však o takýto prípad

zjavne nejde.

Správne súdnictvo je upravené v piatej časti ; konanie

súdu v správnom súdnictve má špecifickú právnu úpravu obsiahnutú práve v piatej časti

, pričom správny súd môže na otázky, ktoré nie sú v piatej

časti upravené primerane, použiť ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti Občianskeho

súdneho poriadku. Ide o pravidlo vyjadrujúce vzťah špeciálnych ustanovení (piata časť)

k všeobecným ustanoveniam (prvá, tretia a štvrtá časť),

z ktorého vyplýva, že na konanie v správnom súdnictve sa môžu primerane použiť

všeobecné ustanovenia tohto procesného kódexu (prvá časť), ako aj ustanovenia pre konanie

na prvom stupni a pre opravné prostriedky (tretia a štvrtá časť).

V posudzovanej veci súd prvého stupňa (krajský súd) rozhodol o zrušení

preskúmavaného rozhodnutia centra zo 4. decembra 2013 podľa .

V takomto prípade odvolanie proti rozsudku vo veci samej nepripúšťa (jeho

prípustnosť je ex lege vylúčená). Konanie na všeobecnom súde o preskúmanie zákonnosti

neprávoplatného rozhodnutia vydaného správnym orgánom (ako to je v prerokúvanej veci),

ktoré sa začína podaním opravného prostriedku podľa a nasl., je konaním

dvojinštančným iba v prípadoch, keď všeobecný súd o preskúmavanom rozhodnutí

správneho orgánu rozhodne podľa a podľa a

. Ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, všeobecný

súd uvedie vo výroku rozsudku. Na posúdenie prípustnosti odvolania je rozhodujúci výrok

rozsudku všeobecného súdu ( ).

V prípade, ak všeobecný súd rozhodne podľa , a , ide

o konanie jednoinštančné, proti rozhodnutiu prvostupňového súdu nie je prípustné

odvolanie (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. decembra 2011, sp. zn. z 28. novembra 2012, sp. zn.

z 27. mája 2014).

Rovnaký názor vyjadril ústavný súd už v náleze sp. zn.

zo 14. septembra 2011, v ktorom s odvolaním sa na druhú vetu uviedol,

že vzhľadom na toto ustanovenie je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku akýkoľvek opravný prostriedok prípustný iba vtedy, keď je to v tejto časti

výslovne ustanovené.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v danom prípade procesnými

predpismi upravujúcimi postup súdu v rámci správneho súdnictva) nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv (napr. , , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako odvolací súd svoje uznesenie ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou právnou

úpravou, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa ani

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj rozdielnym prístupom všeobecných súdov

k rozhodovaniu obdobných vecí (pozri v časti I tohto uznesenia citované rozhodnutie

najvyššieho súdu, pozn.). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,

ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch

neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé

súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúra

v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho

súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený

na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj

na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,

aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach ().

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovať

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu

súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú

oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov

súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu v časti týkajúcej sa merita veci prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,

nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej

základe bolo možné napadnuté uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

a práv podľa a dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení, a preto pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Podľa zistení ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu (vo výroku

v merite veci, ktorú sťažovateľ napáda) nadobudol právoplatnosť 24. júla 2014, pričom

sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 20. apríla 2015, teda zjavne po uplynutí lehoty

ustanovenej v .

Na základe tohto zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2016