Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1So/112/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: Ľ., nar. X., bytom T., zast.: JUDr. J.,

advokátom so sídlom A., proti odporkyni: Sociálna poisťovňa – ústredie, so sídlom Ulica

29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu v dávkovom konaní, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v

Trenčíne zo dňa 12. júla 2010 č.k. -51, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 12. júla 2010 č. k. -51 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím č.: zo dňa 26. januára 2009 odporkyňa podľa § 179 ods. 1

písm. a) prvého bodu a o sociálnom poistení (ďalej na účely

tohto rozsudku len „“) rozhodla, že navrhovateľka, ktorá utrpela

2

poškodenie zdravia v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 5. júla 1984, nemá nárok na úrazovú

rentu.

Podľa poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak

v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles

schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17

ods. 2 (ďalej len "pokles pracovnej schopnosti") a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol

priznaný predčasný starobný dôchodok.

Podľa pokles pracovnej schopnosti sa posudzuje

na účely odseku 1 v súvislosti s plnením pracovných úloh uvedených v § 8 ods. 4 alebo

s činnosťami uvedenými v § 17 ods. 2, alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh,

alebo v priamej súvislosti s týmito činnosťami. Pokles pracovnej schopnosti sa opätovne

posúdi, ak sa predpokladá zmena vo vývoji pracovnej schopnosti. Pri posudzovaní poklesu

pracovnej schopnosti sa neprihliada na zdravotné postihnutia, ktoré boli zohľadnené

na nárok na invalidný výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu.

Pri svojom rozhodnutí vychádzala z dokladov zamestnávateľa navrhovateľky T. a.s.

v konkurze (pôv. T., N., Z.). Podľa týchto dokladov navrhovateľka, pracovala od roku 1984

ako robotníčka – meračka reziva u hore uvedeného zamestnávateľa, kde dňa 05. júla 1984

utrpela pracovný úraz, následkom ktorého jej bola urobená amputácia palca a časti I. záprstnej

kosti ľavej nohy.

Ďalej odporkyňa uviedla, že navrhovateľka je od detského veku sledovaná pre esovité

zakrivenie chrbtice – skolióza pri vyšikmení panvy. Ochorenie bolo dôvodom na podanie

žiadosti o uznanie za občana so zmenenou pracovnou schopnosťou, ktorá bola zamietnutá.

Pritom je fyziologickým javom, že pri zmenenom stereotype chôdze a skolióze dochádza

k tvorbe adaptačných negeneratívnych zmien na chrbtici, najmä vo vrcholoch esovitého

zakrivenia chrbtice, ktoré môžu spôsobovať bolesť napríklad v oblasti driekovej chrbtice.

Pre tieto bolesti bola poškodená intermitentne liečená neurológom od roku 1999.

Tiež odporkyňa uviedla, že navrhovateľka v roku 2007 a 2008 absolvovala

ortopedické a neurologické vyšetrenia, pri ktorých bol jej zdravotný stav uzatvorený ako stav

3

po amputácii palca ľavej nohy, bolestivý syndróm krčnej chrbtice, poúrazová deformita

prednožia vľavo. Pre túto deformitu a narušenú chôdzu bola poškodená posúdená ako

čiastočne invalidná od 9. novembra 1984, pričom maximum obtiaží pramení zo strany

chrbtice a je rozvinutý aj sekundárny neurastenický syndróm, čo potvrdil neurológ.

Navrhovateľka proti rozhodnutiu o nepriznaní úrazovej renty z 05. februára 2008

podala dňa 04. marca 2008 včas opravný prostriedok. Vydané rozhodnutie odporkyne zo dňa

2. februára 2008 Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 11. júla 2008 zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie.

Na základe novej lekárskej správy z 27. novembra 2008 posudkový lekár sociálneho

poistenia v posudku neuviedol mieru poklesu pracovnej schopnosti na účely úrazovej renty,

pretože po 1. januári 2004 u navrhovateľky nedošlo k zhoršeniu zdravotného stavu. V rámci

konania o opravnom prostriedku pobočka odporkyne v Prievidzi uskutočnila dňa l0. decembra

2008 ústne pojednávanie v zmysle

Nakoľko u navrhovateľky nenastala podstatná zmena pomerov v súvislosti

s pracovným úrazom zo dňa 5. júla 1984 a súčasne nevznikla žiadna nová právna skutočnosť,

ktorá by bola dôvodom na priznanie úrazovej renty podľa ustanovení

Z.z., odporkyňa rozhodla tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Proti hore citovanému rozhodnutiu odporkyne podala navrhovateľka opravný

prostriedok z 03.03.2009 (č. l. 6).

Krajský súd v Trenčíne ako súd prvého stupňa potvrdil napadnuté rozhodnutie

odporkyne, nakoľko dospel k záveru, že výrok napadnutého rozhodnutia je správny.

Pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkového stavu, že navrhovateľka utrpela pracovný

úraz dňa 5. júla 1984, teda pred 1. januárom 2004, pričom navrhovateľka z dôvodu uvedeného

pracovného úrazu podala dňa 06. decembra 2007 žiadosť o úrazovú rentu podľa § 88

4

Na základe podaného opravného prostriedku boli u navrhovateľky vykonané ďalšie

kontrolné lekárske prehliadky, a to dňa 2. júna 2009 a dňa 8. júla 2009 posudkovými lekármi.

Aj pri týchto kontrolných prehliadkach bolo konštatované, že navrhovateľke bola

už v detskom veku stanovená diagnóza skoliózy a mala skrátenú ľavú dolnú končatinu

o 1,5 cm. Medzičasom sa pridružili aj iné zdravotné poruchy, ako je choroba vysokého

krvného tlaku, vazoneuróza končatín a potvrdené vertebrogénne ochorenie.

Krajský súd poukázal na názor vyslovený posudkovým lekárom, že v dôsledku

pracovného úrazu nedošlo u navrhovateľky k podstatnému zhoršeniu zdravotného stavu,

ale u navrhovateľky ide o trvalý stav, ktorý nadväzoval na existujúce poruchy chodidiel

(ploché nohy), pričom ostatné zdravotné poruchy nesúvisia s pracovným úrazom.

Pri aplikácii a nasl. o sociálnom poistení aj na prípady, kedy

došlo k pracovnému úrazu pred 1. januárom 2004 krajský súd upozornil na výnimku

zakotvenú v ustanovení § 272 ods. 3 cit. zákona.

Podľa náhrada za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada

za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá

aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili

do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane.

Keďže medzi zákonnými podmienkami pre vznik nároku na úrazovú rentu podľa

nie je uvedená podmienka poklesu zárobkovej činnosti

navrhovateľky tak, ako je uvedená v ustanovení , potom

v prípade priznanej úrazovej renty podľa podľa krajského

súdu nie je potrebné určovať pokles pracovnej schopnosti navrhovateľky pre účely úrazovej

renty, ak v období po 1. januáru 2004 nedošlo k zhoršení zdravotného stavu.

Krajský súd ďalej zdôraznil, že avšak navrhovateľke doposiaľ nebola priznaná

úrazová renta podľa hore citovaného ustanovenia § 272 ods. 3. Za tejto skutkovej situácie

bolo povinnosťou odporkyne vykonať dokazovanie za účelom posúdenia oprávnenosti jej

5

žiadosti o úrazovú rentu podľa , vrátane zistenia poklesu jej

pracovnej schopnosti v dôsledku pracovného úrazu, čo aj bolo vykonané. Tu krajský súd

zdôraznil, že v zmysle a nie je oprávnený sám posudzovať otázky

medicínskeho charakteru, na ktoré sú potrebné odborné znalosti. Naopak môže preverovať

len správnosť skutkových okolností, z ktorých posudkoví lekári vychádzali a či

na ne prihliadali. Z tohto pohľadu krajský súd v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia

odporkyne nezistil disproporcie medzi podkladmi, ktoré mali posudkoví lekári k dispozícii

a ich závermi o určenej miere poklesu pracovnej schopnosti navrhovateľky v dôsledku

pracovného úrazu.

Vo vzťahu k podnetu právneho zástupcu navrhovateľky súdu na zváženie potrebnosti

vykonať znalecké dokazovanie s ohľadom na vyslovený názor znalca v konaní o invalidnom

dôchodku navrhovateľky, podľa ktorého akákoľvek porucha má vplyv na funkčnosť v prípade

poruchy chrbtice, krajský súd dospel k záveru, že názor posudkových lekárov nie je v rozpore

s predloženým názorom znalca.

III.

Odvolanie navrhovateľky/stanoviská

Vo včas podanom odvolaní zo 06.08.2010 (č. l. 58) proti rozsudku prvostupňového

súdu navrhovateľka poukázala na to, že posudky vypracovali posudkoví lekári, ktorí sú však

zamestnancami odporcu a teda možno mať dôvodné pochybnosti o ich nezaujatosti.

Navyše zdôraznila, že ich závery sú v absolútnom rozpore so znaleckým posudkom

MUDr. J., ktorého závery navrhovateľka krajskému súdu predložila.

Taktiež navrhovateľka v svojom odvolaní poukázala na fakt, že podľa nej posudkoví

lekári nemali pre objektívne posúdenie veci potrebnú kvalifikáciu ako znalec MUDr. H..

Krajský súd dokazovanie navrhnutým znaleckým posudkom nedoplnil a v tomto vidí

navrhovateľka dôvod na odvolanie podľa popri tomto dôvode sa

navrhovateľka vyjadrila všeobecne, že je tu aj dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d)

a f)

6

Vo svojom vyjadrení zo dňa 30. augusta 2010 (č. l. 62) odporkyňa zhrnula doterajšie

skutkové zistenia, popri nich citovala mnohé pasáže z vybraných posudkov a lekárskych

správ. Ďalej odporkyňa zdôraznila, že považuje uvedené závery posudkových lekárov

za hodnoverné, pretože sa zhodujú, sú dostatočne podložené odbornými vyšetreniami

a nálezmi odborných lekárov bez nejasností a rozporov, a preto nemá dôvod pochybovať

o ich hodnovernosti a objektívnom posúdení skutočného stavu veci.

Vo vzťahu k námietke o nutnosti znaleckého dokazovania odporkyňa poukázala

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. septembra 2003,

sp. zn. , v ktorom sa uvádza, že posudok posudkovej komisie sociálneho

zabezpečenia má konaní o priznanie alebo odňatie dávky rovnakú právnu hodnotu

ako znalecký posudok vypracovaný súdnym znalcom.

Záverom odporkyňa s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti navrhla,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako

vecne správny a navrhovateľke nepriznal náhradu trov konania.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa v spoj. s (ďalej

v texte rozsudku len „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou

v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa

ustanovenia v spoj. s ust. odvolanie prípustné, bez nariadenia

pojednávania ( veta prvá v spoj. s ) dospel k záveru,

že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto

ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1

v spoj. s potvrdil.

7

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší

súd s prihliadnutím na ust. v spoj. s konštatuje, že nezistil

dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu

a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu

s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí

iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku

a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2

umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie

dôvody).

Najvyšší súd vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľkou poukazuje na znenie

ustanovenia , ktoré sa stalo základom na argumentáciu krajského

súdu.

Podľa poškodený má nárok na úrazovú rentu,

ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles

schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17

ods. 2 a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.

Hore citované ustanovenie jednoznačne vymedzuje nasledovný okruh podmienok

potrebných pre vznik nároku na úrazovú rentu, a to že

1. poškodený musel utrpieť pracovný úraz,

2. poškodený má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať činnosť,

3. uvedený pokles je výslovne zapríčinený utrpeným pracovným úrazom a

4. poškodený nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný

dôchodok.

Správne preto krajský súd uzavrel svoju interpretáciu ustanovenia § 272 ods. 3

, že ak navrhovateľke nebola priznaná úrazová renta podľa tohto

ustanovenia, potom za takejto skutkovej situácie bolo povinnosťou odporkyne vykonať

8

dokazovanie za účelom posúdenia oprávnenosti žiadosti navrhovateľky o úrazovú rentu podľa

, vrátane zistenia poklesu jej pracovnej schopnosti v dôsledku

pracovného úrazu. Najvyšší súd má z priloženého administratívneho spisu zistené,

že tak odporkyňa konala. Nakoľko však navrhovateľka spochybňovala prostredníctvom

svojich námietok zákonnosť postupu pri zisťovaní skutkového stavu, musel Najvyšší súd

sa najskôr zaoberať s touto skupinou námietok.

Ak navrhovateľka chcela vyvolať pochybnosti (dôvodné) o nezaujatosti posudkových

lekárov, ktorí hodnotili jej zdravotný stav, potom mala vychádzať zo zákonných

predpokladov uvedených v a bola zaťažená povinnosťou tieto

preukázať, a nie iba samotnú činnosť posudkových lekárov vo všeobecnosti spochybniť.

Podľa zamestnanec organizačnej zložky Sociálnej

poisťovne je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho vzťah

k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho

nezaujatosti.

Podľa z prerokovávania rozhodovania

pred organizačnými zložkami Sociálnej poisťovne je vylúčený aj ten, kto sa v tej istej veci

zúčastnil na konaní ako zamestnanec organizačnej zložky Sociálnej poisťovne iného stupňa.

Podľa účastník konania oznámi organizačnej zložke

Sociálnej poisťovne skutočnosti odôvodňujúce vylúčenie zamestnanca organizačnej zložky

Sociálnej poisťovne, len čo sa o nich dozvie.

Podľa o tom, či je zamestnanec organizačnej zložky

Sociálnej poisťovne z konania vylúčený, rozhoduje

a) riaditeľ pobočky, ak ide o konanie patriace do pôsobnosti pobočky, a

b) generálny riaditeľ, ak ide o konanie patriace do pôsobnosti ústredia.

Samotné konštatovanie skutočnosti, že posudkoví lekári ako zamestnancami odporcu

predmetné zdravotné posudky a správy vypracovali, však nie je naplnením postupu, ktorý je

pre navrhovateľku predpísaný prostredníctvom hore citovaných ustanovení § 181 až 183.

9

Iba dodržanie tohto postupu by bolo dôvodom, aby súd v správnom súdnictve mohol

preskúmať, či o práve navrhovateľky ako účastníčky spochybniť nezaujatosť konajúcich osôb

bolo riadne konané a rozhodnuté, a v konečnom dôsledku, či nebola ukrátená na svojom

základnom práve na spravodlivé konanie v oblasti sociálneho zabezpečenia. Preto aj túto

námietku Najvyšší súd vyhodnotil ako nepodloženú.

Ďalej navrhovateľka zdôraznila, že závery posudkových lekárov sú v absolútnom

rozpore so znaleckým posudkom MUDr. J. č. 2/2009 (č. l. 19 súdneho spisu), ktorého závery

navrhovateľka krajskému súdu predložila. Na tomto mieste musí Najvyšší súd konštatovať, že

navrhovateľka súdu predložila iba fragment z tohto dôkazného prostriedku. Napriek tejto, pre

konanie podstatnej skutočnosti, Najvyšší súd z jeho neúplného obsahu zistil, že znalecký

posudok bol vyhotovený až po vydaní napadnutého rozhodnutia odporkyňou (tzn. rozhodnutie

vydané dňa 26.01.2009 a znalecký posudok spracovaný ku dňu 04.06.2009), preto odporkyňa

nemohla tento znalecký posudok zohľadniť pri vyhodnotení podkladov pre vydanie svojho

rozhodnutia.

Ak ho odporkyňa nemohla zohľadniť v svojom rozhodnutí, potom na takýto listinný

dôkazný prostriedok súd v správnom súdnictve môže prihliadnuť iba vtedy, ak navrhovateľke

existencia objektívnych dôvodov bránila dôkazný prostriedok predložiť v konaní vo veciach

sociálneho poistenia (m.m. veta prvá ). Navrhovateľka však

na takúto existenciu prekážok nepoukázala. Preto správne krajský súd pristúpil k znaleckému

posudku ako k dôkaznému prostriedku predloženému oneskorene.

Ak aj za tejto situácie sa krajský súd s oneskorene predloženým dôkazným

prostriedkom zaoberal a vyhodnotil jeho vplyv na súdny prieskum, Najvyšší súd poukazuje

na to, že aj znalecký posudok obsahuje text „ ... kde rozhodujúcim zdravotným postihnutím

na účel posudzovania invalidity je u navrhovateľky v súčasnej dobe pristredová prietrž

medzistavcovej platničky L5-S1 vľavo, a z nej vyplývajúcim chronickým LIS, s dráždením

koreňa L5 a znížením citlivosti v jeho dermatome, s výslednou poruchou dynamiky driekovo-

krížovej chrbtice a stereotypu chôdze ...“, a preto správne krajský súd uzavrel svoje úvahy,

že názor posudkových lekárov nie je v rozpore s predloženým názorom znalca.

10

Navyše Najvyšší súd neustále v svojej rozhodovacej praxi upozorňuje účastníkov

na odlišný charakter správneho súdnictva, v ktorom prevažuje kasačný spôsob (§ 250i ods. 1

veta prvá ) prieskumu napadnutých správnych rozhodnutí, tzn. že správny súd vykonáva

iba prieskum správnosti zistenia skutkového stavu na základe podkladov obsiahnutých

v pripojenom správnom spise ( veta druhá ), a ak dospeje k názoru,

že skutkový stav nebol riadne zistený, nie je to dôvod na súdne zisťovanie riadneho

skutkového stavu vykonávaním dôkazov, ale naopak je to zákonný dôvod na zrušenie

rozhodnutia správneho orgánu.

Za takýchto okolností potom účastníci súdneho prieskumu nemôžu prirodzene

očakávať, že súd vyhovie ich požiadavke na vykonanie dôkazov v súdnom prieskume.

Je síce pravdou, že zákon veľmi výnimočne pripúšťa aj úplný apelačný spôsob

prieskumu správnych rozhodnutí ( ), ale navrhovateľkou podaný opravný

prostriedok do tejto výnimočnej skupiny nespadá.

Pokiaľ potom navrhovateľka poukázala na fakt, že podľa nej posudkoví lekári nemali

pre objektívne posúdenie veci potrebnú kvalifikáciu ako znalec MUDr. H., tak Najvyšší súd

musí s odkazom na hore uvedené závery poukázať, že s takýmto tvrdením sa mal a mohol

vysporiadať orgán sociálneho poistenia v konaní iba vtedy, ak by navrhovateľka túto otázku

spolu so znaleckým posudkom v ňom vzniesla. Z argumentácie ako aj z predloženej časti

znaleckého posudku však Najvyšší súd má preukázané, že sa tak stať nemohlo.

Na základe uvedeného sa Najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu,

že dôkazné prostriedky produkované odporkyňou v konaní o sociálnom poistení boli

postačujúce a zistené zákonným spôsobom, nevykazovali vnútorné rozpory evidentne

zistiteľné súdom, a preto Najvyšší súd je nútený konštatovať, že navrhovateľka nepreukázala,

že by napadnutý rozsudok trpel vadami uvedenými v § 205 ods. 2 písm. c), tzn. súd prvého

stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností, , tzn. súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a písm. f),

tzn. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok navrhovateľky ako aj argumentácie odporkyne, s osvojením

si argumentácie krajského súdu postupom podľa v spojení s

rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa

v spojitosti s a , podľa ktorého neúspešnej

navrhovateľke právo na úplnú náhradu trov tohto konania nevzniklo.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2

rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný

záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná

možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava sociálno-

poistných vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade

s ust. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba

pojednávanie nariadiť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 11. januára 2011

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová