Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
6a8/395095.61172d.pdf
PDF · 196.96 KB
No categories available
4Sžo/52/2013
Najvyšší súd 4Sžso/52/2013 Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a
JUDr. Ľubice Filovej, v právnej veci ţalobcu: G. P., nar. X., bytom S., X., zast.: JUDr.
Ľubomírom Kišacom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie ul. Škultétyho č. 1597/7,
955 01 Topoľčany, proti ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.
novembra 2013 č. k. 1S 109/2012-52, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
07. novembra 2013 č. k. 1S 109/2012-52 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
A)
1. Rozhodnutím č. p.: SLV-PS-PK-29/2012 zo dňa 26.03.2012 (č. l. 10 – ďalej na účely
rozsudku tieţ „rozhodnutie 1.“) postupom podľa § 84 ods. 4 písm. a) zákona č. 328/2002
Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 328/2002 Z. z.“)
ţalovaný zamietol odvolanie proti rozhodnutiu riaditeľa odboru sociálneho zabezpečenia
sekcie personálnych a sociálnych činností Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. p.:
SPC-OSZ-VZ46.488-2/2011 z 23.12.2011 (č. l. 9 – ďalej na účely tohto rozsudku len
„prvostupňové rozhodnutie 1.“), ktorým bolo podľa ustanovení § 33 ods. 1 písm. a)
a odsek 2, § 58 a § 60, v súlade s § 81 ods. 3 písm. a) zák. č. 328/2002 Z. z. ţalobcovi
priznané odchodné vo výške l1.317,68 € mesačne.
2. Ţalovaný svoje prvostupňové rozhodnutie 1. odôvodnil tým, ţe na výpočet
odchodného bola ţalobcovi podľa § 58 zák. č. 328/2002 Z. z. zhodnotená doba trvania
sluţobného pomeru 21 rokov a 308 dní a za túto dobu trvania sluţobného pomeru ţalobcovi
patrí odchodné vo výške 9 násobku základu. Celková započítaná doba sluţobného pomeru
bola nasledovná:
- od 01.10.1980 do 29.09.1982 - základná vojenská sluţba,
- od 01.01.1992 do 31.12.1999 - výkon sluţby,
- od 01.01.2000 do 31.10.2011 - výkon sluţby.
Podľa § 58 ods. 1 písm. s) zák. č. 328/2002 Z.z. v znení platnom v čase podania žiadosti
(t. j. 03.11.2011) dobou trvania služobného pomeru rozhodujúcou na vznik nároku
na výsluhový príspevok, odchodné, úmrtné, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový
dôchodok a pre výšku týchto dávok je doba pracovného pomeru príslušníkov Zboru
ozbrojenej ochrany železníc, ktorý sa považuje za služobný pomer príslušníkov železničnej
polície podľa zákona č. 230/1992 Zb. o Federálnej železničnej polícii v znení neskorších
predpisov.
3. Rozhodnutie 1. potom ţalovaný odôvodnil tým, ţe podľa potvrdenia odboru
personálnych a sociálnych činností Generálneho riaditeľstva Ţelezničnej polície č. p.: GRŢP-
4-29/P-98 zo dňa 04.08.1998 bol ţalobca dňom 01.06.1985 na základe pracovnej zmluvy
č. 670/SOŢ/1985 prijatý do pracovného pomeru k Správe Ochrany ţelezníc Bratislava.
Pracovný pomer bol ukončený dňom 31.10.1986. Počas trvania pracovného pomeru bol
v zmysle pracovnej zmluvy poverený výkonom funkcie príslušníka Zboru ozbrojenej ochrany
ţelezníc.
Keďţe ţalobcov pracovný pomer, ako príslušníka Zboru ozbrojenej ochrany ţelezníc
bol ukončený dňom 31.10.1986, t. j. ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 230/1992
Zb. o Federálnej ţelezničnej polícii (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 230/1992 Z. z.“),
nemohlo podľa ţalovaného dôjsť a ani nedošlo k pretransformovaniu jeho pracovného
pomeru príslušníka Zboru ozbrojenej ochrany ţelezníc na sluţobný pomer príslušníka
„policajta“ Ţelezničnej polície. Tým nemoţno jeho dobu pracovného pomeru príslušníka
Zboru ozbrojenej ochrany ţelezníc od 1.6.1985 do 31.10.1986 povaţovať za dobu trvania
sluţobného pomeru rozhodujúcu na vznik nároku na priznanie výsluhového dôchodku podľa
§ 58 ods. 1 písm. s) zákona č. 328/2002 Z. z.
B)
4. Rozhodnutím č. p.: SLV-PS-PK-30/2012 zo dňa 26.03.2012 (č. l. 6 – ďalej na účely
rozsudku tieţ „rozhodnutie 2.“) postupom podľa § 84 ods. 4 písm. a) zák. ţalovaný zamietol
odvolanie proti rozhodnutiu riaditeľa odboru sociálneho zabezpečenia sekcie personálnych
a sociálnych činností Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. p.: SPC-OSZ-VZ46.488-
1/2011 z 23.12.2011 (č. l. 8 – ďalej na účely tohto rozsudku len „prvostupňové
rozhodnutie 2.“), ktorým bol podľa ustanovení § 38, § 39, § 58 a § 60, v súlade s § 81 ods. 3
písm. a) zák. č. 328/2002 Z.z. ţalobcovi priznaný výsluhový dôchodok od 01.11.2011
vo výške 540,74 € mesačne a súčasne sa mu táto suma podľa § 68 ods. 2 zák. č. 328/2002
Z. z. zvýšila o 2,10% na sumu 552,10 € mesačne.
5. Prvostupňové rozhodnutie 2. bolo odôvodnené tým, ţe pre výpočet výsluhového
dôchodku bola podľa § 58 zák. č. 328/2002 Z. z. zhodnotená hore uvedená doba trvania
sluţobného pomeru v dĺţke 21 rokov a 308 dní, za ktorú patrí ţalobcovi výsluhový dôchodok
vo výške 43% základu určeného podľa § 60 zák. č. 328/2002 Z. z.
Zamietnutie odvolania ţalobcu bolo odôvodnené rovnako ako je uvedené vyššie
(viď bod č. 3).
II.
Konanie na prvostupňovom súde
A)
6. Proti obidvom rozhodnutiam ţalobca prostredníctvom právneho zástupcu podal
na Krajský súd v Bratislave ţalobu zo dňa 25.04.2012.
7. Ţalobca ako dôvod ţaloby uviedol, ţe v zápočtoch mu chýba obdobie od 01.6.1985 -
31.10.1986 (t. j. 1 rok a 5 mesiacov). V tomto čase pracoval ako príslušník Zboru ozbrojenej
ochrany ţelezníc Nové Zámky, oddelenie v Topoľčanoch.
Podľa výkazu o zápočtoch rokov ku dňu 01.09.1998 mal započítanú prax 10 rokov,
1 mesiac a 1 deň pre prídavok za výsluhu rokov podľa § 86 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z.
o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru
väzenskej a justičnej stráţe SR, Ţelezničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej
na účely rozsudku len „zák. č. 73/1998 Z. z.“), čo korešponduje s obdobím od 01.10.1980 d
30.09.1982, od 01.06.1985 do 31.10.1986 a od 01.01.1992 aţ do 01.09.1998. Ako príslušník
Policajného zboru pracoval nepretrţite od uvedeného dátumu 01.01.1992 do 31.10.2011, čo je
spolu 19 rokov a 10 mesiacov.
8. S poukazom na ustanovenie § 44 zák. č. 230/1992 Zb. a v zmysle ust. § 58 ods. 1
zák. č. 328/2002 Z. z. okrem zhodnotenia doby výkonu základnej vojenskej sluţby
od 1.10.1980 do 30.9.1982 mu mala byť započítaná aj doba od 1.6.1985 do 31.10.1986,
keď vykonával prácu príslušníka Zboru ozbrojenej ochrany ţelezníc.
9. Ţalovaný vo vyjadrení z 02.09.2013 opätovne zdôraznil svoj argumentačný záver
z napadnutých rozhodnutí 1. a 2., ţe nemohlo dôjsť a ani nedošlo k tzv. „pretransformovaniu"
pracovného pomeru ţalobcu, ktorý bol ukončený dňom 31.10.1986 na sluţobný pomer
príslušníka (policajta) Ţelezničnej polície, pretoţe tento pracovný pomer v čase nadobudnutia
účinnosti zák. č. 230/1992 Zb. ani neexistoval.
10. V súvislosti s uvedeným ţalovaný nesúhlasil s námietkou ţalobcu, ţe doba
pracovného pomeru od 01.06.1985 do 31.10.1986 mu bola započítaná do obdobia
započítateľnej odbornej praxe podľa ust. § 86 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z. z., a preto mu mala
byť započítaná ako doba trvania sluţobného pomeru podľa § 58 ods. 1 písm. s) zák. č.
Podľa ţalovaného dobu trvania sluţobného pomeru nie je moţné stotoţňovať a
zamieňať s dobou započítateľnej odbornej praxe podľa § 86 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z. z.,
pretoţe ide o dva samostatné a na sebe nezávislé inštitúty.
B)
11. Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj
konanie tomuto predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.),
ţalobu prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250f ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru,
ţe ţaloba nie je dôvodná.
12. Po citácii dotknutých ustanovení § 33 ods. 1 písm. a), odsek 2, § 38 ods. 1, § 39
zákona č. 328/2002 Z. z., § 58 ods. 1 písm. s) zák. č. 328/2002 Z.z. a § 44 ods. 1 aţ 3 zák. č.
230/1992 Zb. krajský súd zdôraznil, ţe spornou zostala iba skutočnosť, či ţalovaný bol
povinný započítať ţalobcovi dobu trvania pracovného pomeru od 01.06.1985 do 31.10.1986
k Správe ochrany ţelezníc Bratislava, do trvania sluţobného pomeru podľa § 58 ods. 1
písm. s) zák. č. 328/2002 Z. z.
V súvislosti s uvedeným krajský súd konštatoval, ţe z citovaného ustanovenia vyplýva
aplikačný záver, ţe doba pracovného pomeru v Zboru ozbrojenej ochrany ţelezníc sa
povaţuje za sluţobný pomer príslušníkov ţelezničnej polície podľa zák. č. 230/1992 Zb. iba
v tom prípade, ak ku dňu účinnosti zák. č. 328/2002 Z. z. (29.05.1992) by ţalobca bol
príslušníkom Zboru ozbrojenej ochrany ţelezníc a stal by sa policajtom ţelezničnej polície.
toto sa však podľa krajského súdu v prípade ţalobcu nesplnilo.
13. Námietkou ţalobcu, ţe vyššie uvedená doba pracovného pomeru mu bola
započítaná do obdobia započítateľnej odbornej praxe podľa § 86 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z. z., a
preto mu mala byť započítaná aj ako doba trvania sluţobného pomeru podľa § 58 ods. 1
písm. s) zák. č. 328/2002 Z. z., krajský súd odmietol, nakoľko je nutné striktne rozlišovať
nároky plynúce z doby započítateľnej odbornej praxe, ktorá je rozhodná pre určenie
percentuálneho podielu prídavku za výsluhu rokov (§ 86 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z. z.),
od nárokov vyplývajúcich z doby trvania sluţobného pomeru, ktorý je rozhodný pre určenie
výšky odchodného a výsluhového dôchodku je rozhodujúca a nie doba započítanej odbornej
praxe (§ 58 zák. č. 328/2002 Z. z.), nakoľko ide o dva samostatné a rôzne na sebe nezávislé
inštitúty.
14. Z uvedeného dôvodu krajský súd rozhodol tak, ako uviedol v svojej výrokovej časti
rozsudku.
III.
Odvolanie žalovaného/stanoviská
15. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 02.12.2013 (č. l. 61) proti rozsudku
prvostupňového súdu ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu objasnil odvolacie
dôvody poţadované v zmysle § 205 ods. 1 v spojení s odsekom 2 a § 246c ods. 1 O.s.p. tak,
ţe
- súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam (viď § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(viď § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
16. Ďalej ţalobca sformuloval nasledujúce parciálne odvolacie dôvody:
- nakoľko za obdobie od 01.06.1985 do 31.10.1986, kedy pracoval ako príslušník Zboru
ozbrojenej ochrany Nové Zámky, oddelenie v Topoľčanoch, a z uvedeného dôvodu
poberal aj prídavok za výsluhu rokov, ţalobca naďalej trvá na názore, ţe do doby
sluţobného pomeru mu mala byť započítaná uvedená doba,
- v súvislosti s tým poukázal na uznanie vojenskej základnej sluţby, ktorá bola ešte
pred dátumom 31.10.1986 v rokoch 1980-1982,
- vytýkal nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 44 ods. l zák. č. 230/1992 Zb. na prejednávanú
vec, nakoľko v citovanom zákone sa nikde neuvádza, ţe počas pretransformovania zákona
nemal mať ţalobca prerušenú činnosť vykonávania povolania,
- obdobne vytýkal nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 44 ods. 3 zák. č. 230/1992 Zb.
na prejednávanú vec, nakoľko podľa citovaného odseku by nemalo byť rozhodujúce, či
v čase nadobudnutia zákona bol ţalobca činný v sluţbe ZOOŢ a následne príslušníkom
ţelezničnej polície, ako aj
- namietal nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 86 ods. 4 zák. č. 73/1988 Zb. na prejednávanú
vec, nakoľko ţalobca je vnútorne presvedčený, ţe mu prináleţí priznať uvedené roky, tak
ako uviedol v svojej ţalobe.
- ţalobca tieţ odmietol tvrdenie Krajského súdu v Bratislave, ţe ţalobca mohol vedieť,
ţe dôchodok nebol správne vypočítaný, a naopak prístup ţalovaného označil
za šikanovanie a diskrimináciu. Rovnako nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, ţe bol
povinný okrem iného písomne ohlásiť príslušnému orgánu sociálneho zabezpečenia
do 8 dní zmeny v skutočnostiach rozhodných pre trvanie nároku na dávku jej výšky
a výplatu.
17. Taktieţ ţalobca poukázal na vykonané prerátanie výsluhového dôchodku podľa
odslúţených rokov na mzdovej učtárni KR PZ Nitra, kde pracovníčka ţalobcovi mala rátať
celkom 23 rokov, tak ako je uvedené v jeho ţalobe. Súčasne vyslovil svoj záver, ţe keby bol
na uvedenej učtárni informovaný, ţe čas pôsobenia v ZOOŢ mu nebude zarátaný, tak by
nebol odchádzal do výsluhového dôchodku. Preto sa týmto cíti byť zavádzaný a podvedený.
18. Záverom ţalobca navrhol, aby konajúci súd zrušil rozhodnutia 1. a 2. spolu
s prvostupňovými rozhodnutiami 1. a 2. a veci vrátil ţalovanému na ďalšie konanie spolu
s uloţením povinnosti náhrady trov konania vo vyčíslenej sume.
19. Z vyjadrenia ţalovaného (č. l. 66) zo dňa 13.12.2013 vyplýva jednoznačný názor
ţalovaného, ţe
krajský súd sa napadnutým rozsudkom v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými
námietkami ţalobcu a rozhodol v súlade so zákonom,
ţalobca v odvolacích dôvodoch neuvádza ţiadne relevantné nové skutočnosti, iba zastáva
názor, ţe došlo nesprávnemu posúdeniu a rozhodnutiu vo veci,
v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky sa zdôrazňuje úloha súdu v správnom
súdnictve tak, ţe nemá nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať
zákonnosť ich postupov a rozhodnutí v medziach ţalobných bodov s výnimkou
zakotvenou v ustanovení § 250j ods. 3 O.s.p.
20. Z uvedených dôvodov ţalovaný ţiadal napadnutý rozsudok krajského súdu ako
vecne správny potvrdiť.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
21. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd
(§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte
rozsudku tieţ „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej
lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201
v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených
v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne
(§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné,
pretoţe napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôleţitosti
odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
22. Najvyšší súd sa celkom stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom
rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených ţalovaným správnym orgánom. Na druhej
strane podstatou odvolania ako aj ţaloby, ktorou sa ţalobca domáha preskúmania rozhodnutia
ţalovaného, je právna otázka, či právne inštitúty započítateľnej odbornej praxe podľa § 86
ods. 3 zák. č. 73/1998 Z. z. a trvanie sluţobného pomeru podľa § 58 ods. 1 písm. s) zák. č.
328/2002 Z. z. sú totoţné alebo svojim právnym obsahom odlišné.
Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
23. Po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší
súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O.s.p. konštatuje, ţe nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v prevaţujúcom rozsahu a aby
nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi
závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba
na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia
svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 O.s.p.
umoţňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).
24. Ţalobca sa v svojom odvolaní bránil argumentáciou, ţe
- súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a ţe
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
25. Vo vzťahu k prvej odvolacej námietke Najvyšší súd v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1So 57/2012) uvádza, ţe pre riadne
preverenie zisteného skutkového stavu si správny súd vyţiada kompletný administratívny
spis, a na zabezpečenie tohto cieľa mu ponúka platný Občiansky súdny poriadok mnoţstvo
oprávnení. Pre správne súdnictvo je administratívny spis ţalobcu ako správneho orgánu
základným podkladom na posúdenie riadneho zistenia skutkového stavu ako aj moţných
nedostatkov tohto procesu.
Medzi moţné nedostatky sa najmä zaraďuje nedostatočné vyhodnotenie vykonaných
dôkazných prostriedkov alebo nedôvodné odmietnutie dôkazných prostriedkov
(v prejednávanej veci ide o relevantnú sociálno-právnu dokumentáciu vo forme rôznych
časových a pracovnoprávnych správ, listín alebo iných dokumentov), ktoré by mohol
navrhnúť alebo predloţiť ţalobca.
26. Tieţ Najvyšší súd vo svojej konštantnej judikatúre uţ viackrát zdôraznil (napríklad
rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1So 112/2010 z 11.01.2011), ţe iba výnimočne je moţné
v konaní podľa 2 a 3. hlavy 5. časti Občianskeho súdneho poriadku správnom súdnictve
v zmysle § 250i ods. 1, resp. § 250q ods. 1 veta druhá O.s.p. vykonávať dôkazy, ktoré správny
orgán počas konania nevykonal, a to aj bez svojho zavinenia. Tento záver vyplýva z odlišného
charakteru správneho súdnictva, v ktorom prevaţuje kasačný spôsob (§ 250i ods. 1 veta prvá
v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.) prieskumu napadnutých správnych rozhodnutí, tzn.
ţe správny súd vykonáva iba prieskum správnosti zistenia skutkového stavu (tzn.
nerozpornosti vyslovených odborných sociálnych záverov o relevantných skutočnostiach
týkajúcich sa poistných odvodov a období ţalobcu) na základe podkladov obsiahnutých
v pripojenom správnom spise (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p,).
Ak na základe vyslovených námietok správny súd dospeje k názoru, ţe takýto skutkový
stav nebol riadne zistený, nie je to dôvod na súdne zisťovanie riadneho skutkového stavu
vykonávaním dôkazov, ale naopak je to zákonný dôvod na zrušenie rozhodnutia správneho
orgánu.
27. Občiansky súdny poriadok medzi zrušovacie dôvody správneho súdnictva spojené
so skutkovým stavom zaraďuje najmä také zistenie skutkového stavu, ktoré je zákonodarcom
prezentované ako nedostačujúce na posúdenie veci (viď § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Uvedená vada v zistení skutkového stavu (t. j. nie riadne zistený skutkový stav) môţe kolísať
v rôznych medziach, a to:
i. neúplne zistený, tzn. s riadnou oporou v právnom poriadku neboli zistené všetky
potrebné skutočnosti (napríklad prehliadnutie konkrétnej skutočnosti alebo
odmietnutie vykonania predkladaného alebo poţadovaného dôkazu a iné),
ii. nedostatočne (kvázi úplne) zistený, tzn. bez riadnej opory v právnom poriadku
(napríklad následkom omylu pri výbere ustanovenia) boli zistené celkom iné a teda
nepotrebné skutočnosti, poprípade s riadnou oporou v právnom poriadku boli
predloţené alebo získané dôkazné prostriedky nesprávne vyhodnotené (napríklad
špatne určený vek ţiadateľa alebo jeho zdravotné postihnutie, a to aj na základe
nepravdivých, falšovaných či pozmenených informácií alebo dokumentov, alebo
zamlčaním podstatných údajov dôleţitých pre dávkové konanie a iné vady skutkového
stavu), alebo
iii. nelegálne zistený skutkový stav, tzn. v rozpore s právnym poriadkom (najmä
v rozpore s právnym predpisom upravujúcim oprávnené pouţívanie rôznych
zisťovacích metód a s následkami uvedenými v ustanovení § 7 ods. 3 zákona
č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným pouţitím informačno-
technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov /zákon o ochrane
pred odpočúvaním/).
28. V súlade so svojou inou ustálenou judikatúrou (napríklad rozsudok sp. zn.
1So 50/2012) Najvyšší súd poukazuje na to, ţe pokiaľ ţalobca chcel spochybniť riadnosť
skutkového stavu zisteného ţalovaným (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), potom bolo jeho
procesnou povinnosťou ako účastníka súdneho prieskumu všetky svoje skutkové tvrdenia
v zmysle § 120 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. podloţiť dôkaznými prostriedkami. Iný
prístup neumoţňuje konajúcemu súdu, aby si overil pravdivosť tvrdení ţalobcu.
Ţalobca však v celom odvolaní neprodukoval ţiadne argumenty, ţe by konajúci krajský
súd mal vykonať dôkazy alebo odmietol vykonať dôkazy ním navrhnuté, resp. ţe dôkazy
vykonané krajským súdom aj tento súd nesprávne vyhodnotil, a v čom údajné nesprávne
vyhodnotenie malo spočívať. Na uvedenom základe Najvyšší súd musí uvedenú odvolaciu
námietku proti skutkovému stavu označiť za irelevantnú.
29. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci Najvyšší súd z napadnutého
rozsudku zistil, ţe krajský súd sa v svojom odôvodnení zaoberal jedinou spornou otázkou,
a to výkladu ustanovenia § 86 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z. z. vo vzťahu k dobe započítateľnej
odbornej praxe, ktorá je rozhodná pre určenie percentuálneho podielu prídavku za výsluhu
rokov, a jeho vzájomného, resp. sukcesívneho vplyvu na inštitút doby trvania sluţobného
pomeru podľa § 58 ods. 1 písm. s) zák. č. 328/2002 Z. z.
Krajský súd s prihliadnutím na nesporne zistený skutkový stav, ţe ţalobca bol
v pracovnom pomere od 01. júna 1985 do 31. októbra 1986 k Správe ochrany ţelezníc
Bratislava, vyslovil so zákonom súladný právny názor, t. j. ţe ţalobca ku dňu nadobudnutia
účinnosti zákona č. 230/1992 Zb. (29.05.1992) sa v zmysle hore uvedeného ustanovenia § 44
ods. 1 aţ 3 zák. č. 230/1992 Zb. nestal príslušníkom ţelezničnej polície, nakoľko v uvedenom
období uţ nebol príslušníkom Zboru ozbrojenej ochrany ţelezníc, nakoľko jeho pracovný
pomer k Správe ochrany ţelezníc Bratislava s ním uvedený subjekt ukončil k 31.10.1986.
30. Krajský súd tieţ argumentáciu ţalobcu, ţe doba pomeru od 01.06.1985 aţ
do 31.10.1986 mu bola započítaná do obdobia započítateľnej odbornej praxe podľa § 86
ods. 3 zák. č. 73/1998 Z. z., správne odmietol, nakoľko podľa krajského súdu je nutné striktne
rozlišovať nároky plynúce z dĺţky započítanej odbornej praxe od nárokov vyplývajúcich
z doby trvania sluţobného pomeru, ktorý je rozhodný pre určenie výšky odchodného a
výsluhového dôchodku (§ 58 zák. č. 328/2002 Z. z.), nakoľko ide o dva samostatné a rôzne
na sebe nezávislé inštitúty.
31. Najvyšší súd ani v tomto prípade nezistil tvrdené pochybenia na strane konajúceho
krajského súdu, ktorý v zmysle ustálenej judikatúry aplikoval riadne ustanovenia dotknutých
predpisov, pričom vyslovený právny názor je v súlade s obsahom a rozsahom uvedených
právnych noriem, a tak nezakladá dôvod pre arbitrárnosť súdneho výkladu tak ustanovenia
§ 86 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z. z. ako aj § 44 ods. 3 zák. č. 230/1992 Zb. a § 58 ods. 1 zák. č.
V.
32. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené ţalobcom uvádza, ţe napadnuté
rozhodnutie ţalovaného má všetky formálne i obsahové náleţitosti rozhodnutia v zmysle § 47
Správneho poriadku s podporou osobitného správneho predpisu. Uvedené rozhodnutie
správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky
vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotoţňuje so skutkovými zisteniami
a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, ţe ţalobca nespĺňa
zákonné podmienky pre priznanie vyšších súm sociálnych dávok ako tie, ktoré mu boli
priznané na základe rozhodnutí 1. a 2.
Počas konania Najvyšší súd mu z dostupných zdrojov nezistil a ani mu nebolo
účastníkmi naznačené, resp. nedospel k záveru, ţe by sa vyskytli prekáţky pre konanie
z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych
predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie
prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by sa tento rozsudok odkláňal.
33. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok ţalobcu a stanoviska ţalovaného ako aj s prihliadnutím na závery
obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä
uţ v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1So 57/2012 ako aj sp. zn. 1So 112/2010 a sp. zn.
1So 50/2012, pri ktorých Najvyšší súd nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa od nich
obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario
odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty
odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu
alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania
protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A-
24846/94, 34165/96 aţ 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika
č. A- 48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa
§ 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa § 156 ods. l a
3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
34. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého neúspešnému ţalobcovi právo
na náhradu trov tohto konania nevzniklo a úmyslom zákonodarcu nebolo toto právo
v správnom súdnictve ani priznať ţalovanému.
35. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť sa ho
zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava náleţitostí spojených so zmenou
sociálnych dávok pri vzniku alebo zániku vzťahu sociálneho zabezpečenia alebo poistenia je
spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1
O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave, dňa 10. februára 2015
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec,PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová