Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 181/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť E., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo E., na súdnu ochranu podľa .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -20 zo 17. marca 2011

z r u š u j e vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie

konanie.

3. E. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 628,37 € (slovom

šesťstodvadsaťosem eur a tridsaťsedem centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave

p o v i n n ý vyplatiť na účet právneho zástupcu Mgr. V. Š., B., do jedného mesiaca

od právoplatnosti nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -10 zo 4. mája 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť E., B.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) v konaní

vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 13. júna 2011

a tiež krajský súd vo vyjadrení z 2. júna 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žalobou podľa piatej časti druhej hlavy

podanou krajskému súdu 24. novembra 2010 proti

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) sa domáhal

preskúmania fiktívneho rozhodnutia z 29. septembra 2010, ako aj rozhodnutia

z 5. novembra 2010, a to pod sp. zn. 25/2010-11-I/ORK. Rozsudkom krajského súdu č. k.

-20 zo 17. marca 2011 bolo rozhodnutie žalovaného podľa ustanovenia § 250j

ods. 3 zrušené, pretože žalovaný ako správny orgán

nepredložil krajskému súdu na jeho výzvu spisy správneho konania. Krajský súd zároveň

rozhodol tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania, hoci ich tento riadne vyčíslil

a uplatnil podaním z 20. decembra 2010 doručeným krajskému súdu toho istého dňa.

Krajský súd nepriznanie náhrady trov sťažovateľovi odôvodnil tým, že rozhodnutie

žalovaného bolo zrušené z iných dôvodov, než požadoval sťažovateľ. Z odôvodnenia teda

nie je zrejmé, či krajský súd náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal pre neúspech

vo veci, alebo zohľadnil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorých existenciu však ani len

nenaznačil. Sťažovateľ sa tak z rozsudku dôvod nepriznania náhrady trov nemôže

dozvedieť, a to navyše za situácie, keď mal v konaní plný úspech. Rozsudok krajského súdu

teda vo výroku o náhrade trov konania trpí absenciou odôvodnenia, čo zakladá porušenie

označeného práva sťažovateľa. Účelom náhrady trov konania je kompenzovať účastníkovi

konania výdavky, ktoré musel vynaložiť v dôsledku protiprávneho konania, proti ktorému

sa musel brániť súdnou cestou. V konečnom dôsledku ide o aplikáciu základnej zásady,

podľa ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo a konanie v súlade s právom nesmie byť na

ujmu. V súlade s tým je zákonná úprava náhrady trov konania založená na zásade úspechu

v konaní, nie na zásade zásluhovosti. Úspešný je vo veci ten účastník konania, ktorého

meritórnemu návrhu bolo vyhovené, pričom meritórnym návrhom je to, čoho sa účastník

domáha, nie argumenty a dôvody, o ktoré svoj návrh opiera.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označeného článku s tým, aby bol rozsudok krajského súdu zo 17. marca 2011 vo

výroku o náhrade trov konania zrušený a vec v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie.

Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 314,18 €.

Z vyjadrenia podpredsedu krajského súdu povereného zastupovaním predsedu súdu

z 2. júna 2011 doručeného ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 9. júna 2011

vyplýva, že dôvodom na zrušenie rozhodnutia bol fakt, že žalovaný nepredložil krajskému

súdu ani na jeho výzvu administratívny spis, v dôsledku čoho bolo pre pasivitu žalovaného

znemožnené krajskému súdu preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného. O trovách

konania krajský súd rozhodol tak, že sťažovateľovi ich náhradu nepriznal podľa ustanovenia

druhej vety , keďže rozhodnutie bolo zrušené

z iných vecných dôvodov, než boli uvádzané v žalobe. Inak povedané, krajský súd nezrušil

rozhodnutie z dôvodov uvádzaných v žalobe, ale z procesných dôvodov (žalovaný

nepredložil administratívny spis), čo krajský súd vyhodnotil ako dôvod hodný osobitného

zreteľa, ktorý nezakladá v tomto prípade právo sťažovateľa na náhradu trov právneho

zastúpenia. Nemožno v tomto prípade hovoriť o meritórnom úspechu sťažovateľa, lebo

krajský súd sa meritom žaloby za týchto okolností vôbec nezaoberal. Tento právny názor

vyplýva aj zo stanoviska Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. SNJ 7/2009-2 prijatého na zasadnutí konanom 19. a 20. mája

2009, ako aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. .

Z repliky sťažovateľa z 13. júna 2011 doručenej ústavnému súdu 16. júna 2011

vyplýva, že vo vyjadrení krajského súdu nie sú obsiahnuté žiadne nové skutočnosti, na ktoré

by sťažovateľ nereagoval už v podanej sťažnosti. Pokiaľ sa krajský súd odvoláva na závery

najvyššieho súdu, ide o skutočnosť z právneho hľadiska nepodstatnú, lebo nejde o orgán

s normotvornou právomocou. K otázke trov konania pri zrušení rozhodnutia pre

nepredloženie spisu pritom existujú presvedčivé rozhodnutia ústavného súdu, s ktorými sú

závery najvyššieho súdu v rozpore.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

vyjadrenie krajského súdu a repliku sťažovateľa aj žalovanému s tým, aby sa aj on mohol

vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutý vo svojich

právach.

Z vyjadrenia žalovaného zo 4. júla 2011 doručeného ústavnému súdu faxom toho

istého dňa a poštou 6. júla 2011 vyplýva, že žalovaný považuje sťažnosť predovšetkým za

neprípustnú, lebo podľa jeho názoru mohol sťažovateľ podať proti rozsudku krajského súdu

č. k. -20 zo 17. marca 2011 do výroku o náhrade trov konania odvolanie.

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo

upravené v piatej časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti

. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené

v piatej časti. Keďže dôvodom zrušenia rozsudku bola jeho nepreskúmateľnosť pre

nepredloženie administratívneho spisu žalovaným, nie je proti rozsudku možné podať

odvolanie, čo sa však podľa názoru žalovaného vzťahuje iba na možnosť podania odvolania,

pokiaľ ide o meritum veci. Keďže piata časť osobitne

neupravuje možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania,

mala by sa primerane vzťahovať na túto otázku štvrtá časť ,

ktorá podanie odvolania proti rozhodnutiu o trovách konania nevylučuje. Odvolanie je teda

podľa názoru žalovaného prípustné, čo sa týka rozhodnutia o trovách konania, a to napriek

nepoučeniu o tejto možnosti krajským súdom. Opačný výklad, teda neprípustnosť odvolania

v tomto rozsahu, by mal za následok odňatie možnosti konať pred súdom účastníkom

konania a vyjadriť sa k súdom priznaným, resp. nepriznaným trovám konania. V merite veci

žalovaný poukazuje na ustanovenie a uvádza,

že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky

predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k názoru, že sú tu

dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.

Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane

účastníkov konania. Žalovaný súhlasí so sťažovateľom, podľa ktorého účelom náhrady trov

konania je kompenzovať účastníkovi konania výdavky, ktoré musel vynaložiť v dôsledku

protiprávneho konania, proti ktorému sa musel brániť súdnou cestou. V danom prípade však

nemožno konštatovať existenciu protiprávneho konania na strane žalovaného, keďže táto

nebola v konaní konštatovaná, a teda nemožno považovať za preukázané, že výdavky

vynaložené sťažovateľom boli účelné. Žalovaný dôrazne namieta sťažovateľom vykreslený

postup správnych orgánov, ktoré by podľa jeho názoru mohli mať záujem na pasivite

v súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Zrušenie rozhodnutia správneho

orgánu z dôvodu nepredloženia administratívneho spisu nie je pre správny orgán v žiadnom

smere žiaduce a argumentácia o následnom postupe správneho orgánu v súlade

so sťažovateľovými predstavami je viac ako nepravdepodobná. Správny orgán vydáva

rozhodnutia, ktoré sú podľa jeho názoru v súlade so zákonom, a nemá dôvod takéto

rozhodnutia svojvoľne meniť podľa predstáv sťažovateľa, pokiaľ týmto nevyhovel

v samotnom správnom konaní. Žalovaný správne aplikoval ustanovenie § 150 Občianskeho

súdneho poriadku, keďže nebolo možné hovoriť o meritórnom úspechu sťažovateľa, pričom

rozhodnutie bolo zrušené z iných vecných dôvodov, než uvádzal sťažovateľ v žalobe, čo je

možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa spočívajúci v okolnostiach danej veci.

Dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalovaného na priznanie náhrady trov

konania úspešnému žalobcovi iba sčasti, príp. na jej nepriznanie, môže byť aj okolnosť, že

žalobca mal z hľadiska žalobného petitu plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným

dôvodom mal úspech iba čiastočný, resp. žiadny. Poukazuje tiež na uznesenie ústavného

súdu sp. zn. z 28. augusta 2008. Vzhľadom na uvedené skutočnosti

postupom krajského súdu nebolo žiadnym spôsobom zasiahnuté do základných práv

a slobôd sťažovateľa, a žalovaný preto žiada, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Z repliky sťažovateľa z 27. júla 2011 doručenej osobne do podateľne ústavného súdu

toho istého dňa vyplýva, že podľa je opravný

prostriedok v správnom súdnictve prípustný, len ak je to ustanovené v piatej časti

. Toto ustanovenie sa vzťahuje na akékoľvek rozhodnutie

súdu vydané v rámci správneho súdnictva, teda aj na rozhodnutie o trovách konania, a tým

vylučuje opravný prostriedok aj proti rozhodnutiu o trovách konania. Možno však dať

žalovanému za pravdu, že takáto úprava je neústavná, nelogická a nesprávna a proti

rozhodnutiu o trovách konania (nielen v správnom súdnictve) by vždy mal byť prípustný

opravný prostriedok. Pokiaľ niekto nesie zodpovednosť za neústavnú a nerozumnú právnu

úpravu občianskeho súdneho konania, je to práve žalovaný, do ktorého legislatívnej

pôsobnosti táto otázka patrí. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na ustanovenie § 150 ods. 1

, robí tak nesprávne, lebo otázka trov konania je pre oblasť

správneho súdnictva upravená v ustanovení .

Nie je však vôbec isté v tejto súvislosti, či krajský súd sťažovateľovi nepriznal náhradu trov

konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo z dôvodu neúspechu vo veci, keďže

v tejto časti nie je rozsudok krajského súdu dostatočne odôvodnený. Tvrdenie žalovaného,

podľa ktorého v danom prípade nemožno konštatovať existenciu protiprávneho konania

z jeho strany, iba potvrdzuje, aké sú jeho predstavy o plnení zákonných povinností. Patrí

k najelementárnejším povinnostiam správneho orgánu predložiť súdu administratívne spisy

( ). Žalovaný si túto zákonnú povinnosť

nesplnil, v dôsledku čoho došlo k vydaniu kvázi sankčného rozsudku, ktorým bolo zrušené

rozhodnutie žalovaného. Za tejto situácie nemožno mať ani najmenšiu pochybnosť

o protiprávnosti postupu žalovaného, ktorý nepredložením spisu súdne konanie fakticky

zmaril, keďže sťažovateľ žalobu podával preto, aby sa domohol svojho práva na informácie

prostredníctvom meritórneho preskúmania rozhodnutia žalovaného v súdnom konaní.

Sťažovateľ pritom musel vynaložiť na povinné zastúpenie advokátom finančné náklady,

ktoré by mu podľa názoru žalovaného a krajského súdu nemali byť kompenzované, pretože

v žalobe neuviedol ako dôvod nezákonnosti rozhodnutia žalovaného budúce nepredloženie

administratívneho spisu krajskému súdu zo strany žalovaného. Sťažovateľ však paradoxne

takýto dôvod do žaloby ani uviesť nemohol, lebo počas plynutia zákonnej lehoty na podanie

žaloby žalovaný ešte nebol krajským súdom vyzvaný na predloženie administratívneho

spisu, takže táto vada postupu žalovaného v čase podania žaloby ešte neexistovala. V čase,

keď vada vznikla, lehota na podanie žaloby už uplynula. Sťažovateľ sa o nepredložení

administratívneho spisu dozvedel až z rozsudku, takže ani nemal kedy túto vadu namietať.

Sťažovateľ by pritom z takéhoto dôvodu zrušenie rozsudku nikdy nežiadal, pretože

zrušením rozhodnutia bez meritórneho preskúmania sa jeho právne postavenie iba zhoršilo,

keďže sa oddialilo meritórne posúdenie jeho práva na informácie, o ktoré mu išlo

predovšetkým. Sťažovateľ sa napokon domáha náhrady trov právneho zastúpenia

advokátom v celkovej výške 628,37 €, a to za 4 úkony právnych služieb po 123,50 €,

4 režijné paušály po 7,41 € a 20 % dane z pridanej hodnoty v sume 104,73 €.

Zo stanoviska podpredsedu krajského súdu povereného zastupovaním predsedu

krajského súdu z 28. júla 2011 doručeného ústavnému súdu faxom 28. júla 2011 a poštou

2. augusta 2011 vyplýva, že v súvislosti s vyjadrením žalovaného sa v celom rozsahu

pridržiava vyjadrenia k sťažnosti z 2. júna 2011 a nemá viac čo dodať.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -20 zo 17. marca 2011 vyplýva, že ním

bolo zrušené rozhodnutie žalovaného sp. zn. 25/2010-11-I/ORK z 5. novembra 2010 podľa

a vec vrátená na ďalšie konanie, pričom

sťažovateľovi sa náhrada trov konania nepriznala. Podľa názoru krajského súdu rozhodnutie

žalovaného bolo treba považovať za nepreskúmateľné z dôvodu, že žalovaný nepredložil

krajskému súdu administratívny spis, a to aj napriek tej skutočnosti, že na jeho predloženie

bol riadne písomne vyzvaný výzvou z 9. decembra 2010, ktorú prevzal 17. decembra 2010.

Tým, že v dôsledku pasivity žalovaného nemal krajský súd ku dňu vydania rozhodnutia

vo veci predmetný administratívny spis k dispozícii, bolo prakticky znemožnené preskúmať

zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd preto postupoval podľa ustanovenia

a napadnuté rozhodnutie žalovaného pre jeho

nepreskúmateľnosť zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol

podľa druhej vety tak, že sťažovateľovi

náhradu trov nepriznal, keďže rozhodnutie bolo zrušené z iných vecných dôvodov, než boli

uvádzané v žalobe.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 18. februára 2009 vyplýva, že

v prerokúvanej veci krajský súd v prvostupňovom konaní zrušil rozhodnutie žalovaného

orgánu verejnej správy, avšak z iných dôvodov, ako ktoré tvrdil žalobca. Vzhľadom na túto

skutočnosť nepriznal úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania. Krajský súd bol

toho názoru, že k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo z dôvodu nesprávneho

posúdenia veci, teda z iného dôvodu, než aký bol tvrdený v žalobe. Túto skutočnosť

považoval krajský súd za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nebolo možné

úspešnému žalobcovi priznať náhradu trov konania. Najvyšší súd rozsudok krajského súdu

vrátane výroku o náhrade trov konania potvrdil. V súvislosti s náhradou trov konania

poukázal na ustanovenie . Konštatoval, že

procesnými predpokladmi na priznanie náhrady trov konania podľa tohto ustanovenia sú:

1. čiastočný alebo plný úspech žalobcu, 2. nejestvujúce dôvody hodné osobitného zreteľa,

ktoré by bránili priznaniu náhrady trov, a 3. skutočnosť, že sa žalobca náhrady trov konania

výslovne nezriekol. Dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov

úspešnému žalobcovi musia existovať v okolnostiach prípadu, ktoré majú tiež inú kvalitu,

ako v sporovom konaní. Dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalovaného na

priznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi iba sčasti, prípadne jej nepriznanie

môžu byť aj okolnosti, že žalobca mal z hľadiska žalobného petitu plný úspech, avšak

vo vzťahu k žalobným dôvodom mal úspech iba čiastočný, resp. žiadny (napríklad, ak

k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo z dôvodov uvedených v ustanovení

). Z tejto zásady bolo potrebné vychádzať aj

v prerokúvanej veci, keď žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného bolo

síce súdom vyhovené, avšak z iných právnych dôvodov, ako namietal žalobca.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa predseda senátu vyžiada spisy

žalovaného správneho orgánu, ktorý je povinný bez meškania ich predložiť spolu so spismi

správneho orgánu prvého stupňa.

Podľa ak mal žalobca úspech celkom

alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov

konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to

dôvody hodné osobitného zreteľa.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. , ). V čl. 46

ods. 1 sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava

platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v určuje,

či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení

s ). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania,

treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu

ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na

súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania

za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie

v konaní (m. m. , , ).

Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia

pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné)

náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti,

v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady

trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe

všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade

trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru

().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej záver krajského súdu

o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľovi nie je dostatočne zdôvodnený, pretože

z odôvodnenia nevyplýva, či krajský súd náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal pre

neúspech vo veci, alebo zohľadnil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorých existenciu

však ani len nenaznačil. Sťažovateľ sa preto nemôže z rozsudku dozvedieť dôvod

nepriznania náhrady trov, hoci mal v konaní plný úspech. Ak by sa vychádzalo z toho, že

náhrada trov nebola priznaná z dôvodov hodných osobitného zreteľa, nebolo by možné

takýto záver akceptovať.

Podľa názoru krajského súdu a žalovaného boli postup a rozhodnutie krajského súdu

správne, keďže krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval v zmysle

záverov vyplývajúcich z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , ako aj záverov

prijatých príslušným kolégiom najvyššieho súdu. Žalovaný navyše poukazuje na to, že

sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti rozsudku krajského súdu vo vzťahu k náhrade

trov konania odvolanie.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno akceptovať tvrdenie sťažovateľa, podľa

ktorého z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, či náhrada trov nebola sťažovateľovi priznaná

pre neúspech vo veci, alebo vzhľadom na zohľadnenie bližšie nedefinovaného dôvodu

hodného osobitného zreteľa.

Je síce pravdou, že odôvodnenie výroku rozsudku krajského súdu č. k.

20 zo 17. marca 2011 o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľovi je veľmi stručné,

avšak napriek tomu dostatočne jasne a zrozumiteľne z neho vyplýva, že náhrada trov

konania nebola sťažovateľovi priznaná z dôvodu hodného osobitného zreteľa v zmysle

druhej vety , pričom krajský súd za dôvod

hodný osobitného zreteľa považoval skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo

zrušené z iných vecných dôvodov, než boli uvádzané v žalobe. Z hľadiska jasnosti

a zrozumiteľnosti odôvodnenia rozsudku je podstatné, že krajský súd poukazuje na § 250k

ods. 1 druhú vetu , teda tú vetu, podľa ktorej možno

úspešnému účastníkovi konania nepriznať náhradu trov z dôvodov hodných osobitného

zreteľa.

Odlišná je situácia týkajúca sa alternatívnej námietky sťažovateľa. Túto považuje

ústavný súd za dôvodnú.

Zodpovedá skutočnosti, že dôvod, pre ktorý krajský súd správnej žalobe sťažovateľa

vyhovel a rozhodnutie žalovaného zrušil, je celkom odlišný od dôvodov, ktorými

argumentoval sťažovateľ vo svojej žalobe o preskúmanie právoplatného rozhodnutia

žalovaného. Z toho zároveň vyplýva, že skutková okolnosť, v ktorej videl krajský súd

naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, bola

nepochybne preukázaná (). Otázkou preto je, či uvedenú preukázanú

skutočnosť možno právne kvalifikovať v zmysle § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho

súdneho poriadku ako dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania

úspešnému účastníkovi konania. Práve táto otázka je medzi účastníkmi sporná.

Ako na to správne poukazuje sťažovateľ, krajský súd sa jeho žalobou v merite veci

vôbec nezaoberal, a preto ani žalobné argumenty sťažovateľa nijako neposudzoval. Stalo sa

tak preto, že napriek výzve krajského súdu žalovaný nepredložil krajskému súdu svoj

administratívny spis nevyhnutný pre meritórne preskúmanie veci, hoci to bolo jeho

zákonnou povinnosťou ( ). Za takéhoto stavu

krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil bez akéhokoľvek meritórneho preskúmania veci,

a to z dôvodu absencie administratívneho spisu.

Možno urobiť predbežný záver, že krajský súd nemohol vecne skúmať podanú

žalobu sťažovateľa preto, lebo žalovaný postupoval v konaní protizákonným spôsobom.

V konečnom dôsledku dospel krajský súd v otázke náhrady trov konania k takému

paradoxnému záveru, ktorým žalovaného, ktorý zákon porušil, od trov konania odbremenil,

a naopak, sťažovateľa, ktorý postupoval v súlade so zákonom, trovami konania zaťažil.

Podľa názoru ústavného súdu za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 250k

ods. 1 druhej vety nemožno považovať takú skutočnosť,

ktorá (prípadne ktorej podklad) znamená vo svojej podstate porušenie zákona, resp.

predstavuje nezákonný postup. Takýto výklad citovaného ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku je arbitrárny, lebo zásadne popiera účel a význam tohto ustanovenia.

Na uvedenom závere nič nemení právny názor vyslovený najvyšším súdom v inom

konaní vedenom pod sp. zn. , podľa ktorého dôvodom hodným osobitného

zreteľa na nepriznanie náhrady trov úspešnému účastníkovi konania môže byť aj okolnosť,

že v rozpore so žalobou namietanými skutočnosťami dôjde k zrušeniu rozhodnutia orgánu

verejnej správy z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku, teda aj preto, že nebol správnemu súdu predložený administratívny spis. Prípad

skúmaný najvyšším súdom v uvedenej veci nie je analogický, lebo rozhodnutie orgánu

verejnej správy nebolo zrušené pre nepredloženie administratívneho spisu. Zovšeobecňujúci

záver najvyššieho súdu ide preto v značnej miere nad skutkový rámec skúmaného prípadu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva na

súdnu ochranu podľa v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

(bod 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu

č. k. -20 zo 17. marca 2011 vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu

zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou

krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Právny zástupca sťažovateľa požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia

v sume 628,37 €. Vychádzal pritom zo štyroch úkonov právneho zastúpenia v roku 2011

(prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť, replika na vyjadrenie krajského súdu a replika

na vyjadrenie žalovaného) po 123,50 €, zo štyroch režijných paušálov po 7,41 € a z 20 %

dane z pridanej hodnoty vo výške 104,73 €. Ústavný súd požadovanú sumu trov právneho

zastúpenia priznal (bod 3 výroku nálezu).

Napokon treba uviesť, že nebolo možné akceptovať námietku žalovaného, podľa

ktorej sťažovateľ nepodal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, hoci podľa žalovaného

odvolanie proti výroku o náhrade trov bolo prípustné.

V uvedenej súvislosti je predovšetkým podstatné, že otázkou prípustnosti sťažnosti

v zmysle sa ústavný súd zaoberal v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti a neprípustnosť sťažnosti nezistil.

Podľa druhej vety opravný prostriedok

je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.

Treba prisvedčiť sťažovateľovi, že vzhľadom na citované ustanovenie v konaní

podľa piatej časti je akýkoľvek opravný prostriedok (teda aj

odvolanie proti výroku o náhrade trov konania) prípustný iba vtedy, keď je to v tejto časti

výslovne ustanovené.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011