Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 136/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára

2010 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 29. septembra 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že:

«Dňa 3.11.2006 vydal Daňový úrad K. platobný výmer č. /ZIM,

ktorým podľa v znení neskorších predpisov určil

platiteľovi dane Ing. Mgr. K. M.,... - žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie máj 2001 v sume 59.003,- Sk, ktorá bola určená na základe § 29 ods. 6

v znení neskorších predpisov.

Proti tomuto platobnému výmeru podal žalobca dňa 8.12.2006 odvolanie.

Dňa 11.12.2006 vydal Daňový úrad K. výzvu č. /ZIM, ktorou

vyzval žalobcu na doplnenie odvolania.

Podaním zo dňa 21.1.2007 doplnil žalobca svoje odvolanie.

Dňa 16.3.2007 vydalo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie č. I/223/3970-

23409/2007/991545-r, ktorým prerušilo konanie vo veci odvolania podaného dňa

11.12.2006 Ing. Mgr. K. M. - žalobcom.

Ministerstvo financií Slovenskej republiky rozhodnutím č. MF/21250/2007-71/4 zo

dňa 8.8.2007 zrušilo rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. I/223/3970-

22368/2007/991545-r zo dňa 15.3.2007.

Dňa 12.10.2007 vydalo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutie č. I/223/3970-

77378/2007/991545-r, ktorým Daňové riaditeľstvo SR podľa § 48 ods. 4 Zákona

č. v znení neskorších predpisov odvolanie proti platobnému výmeru Daňového

úradu K. č. /ZIM zo dňa 3.11.2006, vydanému podľa § 44 ods. 4 Zákona

č. , ktorým bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

máj 2001 v sume 59.003,- Sk podľa daňovému subjektu

Ing. Mgr. K. M. zamieta pre neodôvodnenosť.

Proti rozhodnutiu žalovaného - rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky sp.zn. I/223/3970-77378/2007/991545-r zo dňa 12.10.2007 podal sťažovateľ na

Krajský súd v Košiciach žalobu na jeho preskúmanie a navrhol, aby súd napadnuté

rozhodnutie zrušil a zrušil platobný výmer Daňového úradu K. zo dňa 3.11.2006

č. /ZIM, a vec vrátil žalovanému na nové konanie.

Krajský súd v Košiciach upovedomením zo dňa 17.6.2008 oznámil sťažovateľovi, že

jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia nevyhovel.

K žalobe sa vyjadrilo Daňové riaditeľstvo SR vyjadrením zo dňa 17.12.2007.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn. zo dňa 18.6.2008 žalobu

zamietol a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. zo dňa 29.9.2009

potvrdil napadnutý rozsudok a žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. Predmetný rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa

30.11.2009.(...)

Sťažovateľ v priebehu výkonu daňovej kontroly, vyrubovacieho konania, aj konania

pred súdom I. stupňa, aj pred Najvyšším súdom SR, poukazoval na postup daňových

orgánov, ktorý bol v rozpore správnymi predpismi predovšetkým

upravujúcimi práva a povinnosti daňových subjektov a postup daňových orgánov

v daňovom konaní, aj pri výkone daňovej kontroly.

Napriek tomu, že napadnuté rozhodnutie je výsledkom takéhoto nezákonného

postupu, ktoré je v rozpore tak s ústavným imperatívom uvedenom v článku 2 ods. 2

SR, ako aj s právom sťažovateľa domáhať sa zákonom predpísaným postupom svojho práva

na inom orgáne SR, I. stupňový súd, ani odvolací súd nepostupovali tak, ako im to ukladá

ustanovenie (...)

Sťažovateľ opakovane v rôznych štádiách daňovej kontroly, aj daňového konania

poukazoval na to, že daňová kontrola je uňho vykonávaná nezákonne, z dôvodu, že bola

vykonávaná zamestnancami Daňového úradu P. bez toho, aby pre takýto postup boli

splnené zákonné podmienky.

Zásadnou skutočnosťou, ktorá bola predmetom sporu medzi daňovými orgánmi

a sťažovateľom bolo posúdenie, či je možné vykonať u sťažovateľa daňovú kontrolu

zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je správcom dane sťažovateľa. Sťažovateľ

tento postup napádal vo svojich námietkach, aj vo svojej žalobe tvrdiac, že takýmto

postupom bola uňho vykonávaná daňová kontrola, miestne nepríslušným správcom dane,

resp. že postup daňového riaditeľstva bol v skutočnosti obchádzaním ustanovení Zákona

č. o miestnej príslušnosti v daňovom konaní (daňovej kontrole). Daňové

riaditeľstvo argumentovalo tým, že podľa ustanovenia , je

daňové riaditeľstvo zamestnávateľom zamestnancov daňových orgánov a preto nedošlo

k pochybeniu, ak kontrolu u sťažovateľa mali vykonávať osoby, ktoré síce neboli

zamestnancom Daňového úradu K., ale boli zamestnancami daňového riaditeľstva. V tejto

argumentácii, napriek tomu, že bola obsiahnutá v žalobe (sťažovateľ v žalobe uviedol:

,,Opakovane poukazoval svojimi námietkami na nesprávne zloženie kontrolnej skupiny“ ).

(...)

Ďalším argumentom v prospech nezákonnosti daňovej kontroly je jej trvanie

presahujúce zákonom určenú dobu.

Kontrolovaný daňový subjekt má v priebehu daňovej kontroly okrem iného povinnosť

umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu (§ 15 ods. 6

písm. a /), poskytovať požadované informácie sám, alebo ním určenou osobou (§ 15 ods. 6

písm. c /), predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie

a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov,

ktorých vedenie bolo správcom dane uložené a podávať k ním ústne alebo písomné

vysvetlenia (§15 ods. 6 písm. d /), má okrem iných predkladať v priebehu daňovej kontroly

všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa ods. 10

druhej vety .

Z princípov právneho štátu vyjadrených v Ústave SR v článku 2 ods. 2, podľa ktorého

štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, v článku 2 ods. 3 - podľa ktorého každý môže konať, čo nie je

zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá a v článku

13 ods. 1 písm. a / - podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (ods. 1 písm. a /)

vyplýva, že nemôže byť na ujmu sťažovateľovi, že v čase po uplynutí zákonnej lehoty na

vykonanie daňovej kontroly neplnil povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 15 ods. 6,

pretože tieto povinnosti už nemal.(...)

Z vyššie uvedených súvislostí však nesporne vyplýva, že v tom čase, keď zamestnanci

vykonávajúci uňho daňovú kontrolu ukladali povinnosti, sťažovateľ už nemal zákonnú

povinnosť tieto dôkazy predkladať. Je teda nesporné, že nenastala hypotéza, ktorá by

umožnila určiť daň podľa pomôcok, tak ako to upravuje ustanovenie § 29 ods. 6 Zákona

č. .

Vzhľadom na to, že k prípadu predpokladanému v ustanovení § 29 ods. 6 nedošlo,

postup správcu dane pri určovaní daňovej povinnosti prostredníctvom daňových pomôcok

je nezákonný.

Správca dane nebol oprávnený určiť daň podľa pomôcok.

Ďalšou vadou, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia je

skutočnosť, že I. stupňový orgán doručoval písomnosti v daňovej kontrole JUDr. E. K.

vrátane oznámenia zo dňa 4.5.2006 č. . Ako však vyplýva z obsahu

spisu, sťažovateľ splnomocnil JUDr. E. K. iba na zastupovanie v daňovom konaní.

Z ustanovenia / jednoznačne vyplýva, čo je

daňovým konaním a z ustanovenia § 15 citovaného zákona vyplýva, čo je daňovou

kontrolou. Je nesporné a vyplýva to, aj z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn.

, že daňové konanie nemožno zamieňať s daňovou kontrolou, a daňová kontrola

nie je súčasťou daňového konania. Okrem toho, že I. stupňový správny orgán, tým, že

doručoval písomnosti v daňovej kontrole JUDr. E. K. porušil daňové tajomstvo, zasiahol

tým do práv sťažovateľa, keďže písomnosti podľa Zákona o správe daní je potrebné

doručovať adresátovi, v tomto prípade, daňovému subjektu. Doručovanie v rozpore

s ustanoveniami nemôže mať účinky, ktoré z tohto zákonného

ustanovenia pre riadne a zákonné doručenie vyplývajú.

Je absurdné tvrdenie obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu

I. stupňa, s ktorým sa stotožnil aj DR SR, že až 15.5.2006 bolo zúžené splnomocnenie pre

JUDr. E. K. a to tým, že sa vzdal zastupovania sťažovateľa v daňovej kontrole. Sťažovateľ,

ako to vyplýva z obsahu udeleného splnomocnenia, nikdy nesplnomocnil JUDr. E. K. na

zastupovanie v daňovej kontrole a preto oznámenie tejto skutočnosti nemôže mať žiaden

konštitutívny význam.

Sťažovateľ za nesprávny postup predchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodnutia

považuje aj taký postup zamestnancov vykonávajúcich daňovú kontrolu.(...)

Aj I. stupňový správny orgán, aj DR SR dospeli k nesprávnemu rozhodnutiu,

nerešpektovaní známych a nespochybniteľných skutkových okolností a na vec sa

vzťahujúcich ustanovení platného právneho predpisu.

Z ustanovenia v znení platnom do 31.12.2001

totiž vyplýva, že dobrovoľnými platiteľmi dane z pridanej hodnoty podľa tohto zákona mohli

byť aj osoby podliehajúce dani, ktorým nevznikla povinnosť registrácie podľa ods. 1 až 3,

ak daňový úrad uznal oprávnenosť žiadosti o registráciu.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že základom pre posúdenie, č i

sťažovateľ bol alebo nebol platiteľom dane z pridanej hodnoty, je otázka, či bol osobou

podliehajúcou dani, podľa ustanovenia § 2 ods. 1, 2, 4 citovaného zákona. Ako vyplýva

z ods. 1 citovaného zákonného ustanovenia, jeho písm. d / - zdaniteľným plnením je aj

poskytovanie služieb.

Na to, aby určitá činnosť mohla byť posudzovaná ako zdaniteľné plnenie, však

museli byť splnené predpoklady uvedené v ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia a to, že

toto zdaniteľné plnenie podľa ods. 1 bolo uskutočňované v rámci podnikania, alebo v rámci

činnosti, ktorá súvisí s podnikaním alebo išlo o plnenie uskutočňované právnickou alebo

fyzickou osobou v rámci činnosti vykonávanej podľa osobitného predpisu, pričom týmto

osobitným predpisom podľa poznámky 2a k citovanému ustanoveniu bol

Zb. o znalcoch a tlmočníkoch.

Je teda zrejmé, že súdny exekútor v uvedenom čase nespĺňal základnú podmienku

platiteľa dane z pridanej hodnoty a teda nebol osobou uskutočňujúcou zdaniteľné plnenie.

(...)

V období, za ktoré sťažovateľovi napadnutým rozhodnutím bol určený rozdiel dane

z pridanej hodnoty vo výške 59 003 Sk, nebol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty

podľa ustanovenia v platnom znení.

Záver súdu I. stupňa o tom, že samotná registrácia je právnym dôvodom na to, aby

bol sťažovateľ považovaný za osobu podliehajúcu dani, neobstojí. Táto skutočnosť vyplýva

zo znenia v znení platnom do 31.12.2001. To, argumenty

sťažovateľa uvedené v žalobe sú dôvodné, vyplynulo aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

č. zo dňa 27.6.2001.

Sťažovateľ v odvolaní predložil stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa

21.6.2007, v ktorom MS SR, Sekcia civilného práva na žiadosť prezidenta Slovenskej

komory exekútorov sa vyjadrila k otázke právneho postavenia súdneho exekútora.

Sťažovateľovi je zrejmé, že súd n i e j e viazaný stanoviskom MS SR.

Je však viazaný právnymi predpismi, v tomto prípade .

Pokiaľ súd I. stupňa konštatuje, že poznámky pod čiarou nie sú v zmysle

legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, časťou právneho predpisu s normatívnou povahou,

možno s ním súhlasiť len do určitej miery. Ak poznámka 2a k ustanoveniu § 2 ods. 2 písm.

b/ k 31.12.2001 obsahovala odkaz iba na Zákon o znalcoch

a tlmočníkoch, a p o tomto dátume aj odkaz na Zákon o súdnych exekútoroch, nemôže byť

táto skutočnosť nehodnotená v kontexte ďalších argumentov smerujúcich k záveru, že do

31.12.2001 nebol osobou podliehajúcou DPH.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal vo veci takýto nález:

„Právo sťažovateľa zakotveného v článku 46 ods. 1 SR, podľa ktorého –

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom, na inom orgáne Slovenskej

republiky a podľa SR – podľa ktorého, povinnosti možno ukladať

zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv

a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

29.9. 2009, bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 29.9.2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ak aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 13

ods. 1 a .

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodu na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohoto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu prechádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že:

„Podľa podanej žaloby sa v tomto konaní žalobca domáha preskúmania zákonnosti

rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane vydané podľa § 44

ods. 4 o určení dane podľa pomôcok v zmysle a

uvedeného zákona za zdaňovacie obdobie máj 2001. Žalobca ako jeden z dôvodov

nezákonnosti uviedol nesplnenie zákonných podmienok pre použitie tohto spôsobu určenia

dane tým, že správca dane požadoval predložiť daňové doklady aj po uplynutí lehoty

stanovenej v § 30a ods. 7 uvedeného zákona.

Krajský súd posúdil túto skutočnosť tak, že daňový subjekt bol povinný strpieť výkon

daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane ustanovené daňovému subjektu

v aj po uplynutí lehoty uvedenej v tohto zákona.

K tomuto záveru dospel po preskúmaní všetkých skutočností, v dôsledku ktorých došlo

k márnemu uplynutiu tejto lehoty, pričom, aj keď išlo o prostriedky zákonom povolené,

posúdil ich ako porušenie zásady proporcionality zo strany žalobcu. Ak teda bola

vykonávaná daňová kontrola u daňového subjektu po uplynutí zákonnej jednoročnej lehoty,

takýto postup správneho orgánu bol v súlade s ust. ,

Zb.(...)

Daňová kontrola nie je ani samostatným konaním, pretože svojím zaradením

v o správe daní (ďalej iba zákon o správe daní) je dielčím

procesným postupom vykonávaným v rámci daňového konania. Účelom daňovej kontroly je

zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodné pre správne určenie dane.

Začatie daňovej kontroly, spravidla spísaním zápisnice o zahájení daňovej kontroly, je

určitým úkonom správcu dane smerujúcim proti daňovému subjektu a sú s ním spojené

povinnosti kontrolovaného subjektu. Priebeh kontroly pozostáva z postupne vykonávaných

úkonov pracovníka vykonávajúceho kontrolu smerujúcich proti kontrolovanému subjektu

a končí spísaním protokolu o daňovej kontrole a jeho podpísaním. Uvedený protokol nie je

rozhodnutím v zmysle § 30 zákona o správe daní, pretože sa ním neukladajú žiadne práva

ani povinnosti daňovému subjektu, je iba podkladom na prípadné vydanie rozhodnutia

v daňovom konaní. Daňová kontrola je teda procesom kontrolným.

Podľa ust. § 30a ods. 7 zákona o správe daní správca dane ukončí daňovú kontrolu

(§15) do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane

môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane

predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov. Podľa ods. 8 tohto ustanovenia zákona ak správca

dane alebo orgán podľa § 15 ods. 16 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov

odo dňa jej začatia, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť

kontrolovaný daňový subjekt.

, ako vyplýva z uvedeného ustanovenia, síce žiaden následok

s uplynutím uvedenej lehoty neupravuje, napriek tomu ako dôvod nezákonnosti môže byť

zistenie, že je vykonávaná nad zákonom stanovený časový rámec. Môže sa tak však stať iba

vtedy, ak týmto postupom dochádza k porušovaniu chránených práv účastníka. Nie teda iba

na základe uplynutia samotnej lehoty, ale až po zistení porušovania chránených práv, teda

nezákonnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu to vyplýva práve z toho, že nejde

o rozhodovaciu činnosť daňového orgánu, ale o procesný postup, ktorého výsledok môže

byť základom začatia vyrubovacieho konania, v rámci ktorého voči záverečnej správe –

protokolu o daňovej kontrole, ako jednému z podkladov, z ktorých správca dane pri

rozhodovaní vychádzal, môže účastník v daňovom konaní vzniesť námietky.

Správne teda krajský súd ohľadne tejto námietky posudzoval dôvody vybočenia

z medzí stanovených zákonom a posúdenie, že nespôsobujú nezákonnosť procesu, bolo

správne. Využívanie ochranných prostriedky žalobcom nebránilo tomu, aby žalobca

predložil požadované podklady už počas plynutia lehoty na kontrolu DPH. Ak tak

z odôvodnených dôvodov neurobil ani do konca lehoty, mal správca dane po oznámení

postoja žalobcu k uvedenej povinnosti oprávnenie prikročiť k náhradnému spôsobu.

Vykonanie zvoleného postupu správcom dane v primeranej lehote, nemohol byt' potom

považovaný za nezákonný úkon.

Podľa krajského súdu bol správny záver žalovaného aj v tom, že žalobca bol osobou

podliehajúcou DPH, ako ho definoval správca dane, a to aj keď nevykonával činnosť podľa

osobitného o znalcoch a tlmočníkoch, ktorý ako jediný bol uvedený

v odkaze pod čiarou k ust. Skutočnosť, že poznámka

2a obsahovala odkaz iba na zákon o znalcoch a tlmočníkoch, podľa krajského súdu

neznamenala, že iné činnosti vykonávané podľa ďalších právnych predpisov nespadajú pod

výklad tohto ustanovenia.

Aj s týmto záverom sa stotožnil odvolací súd, pretože ako už v iných svojich

rozhodnutiach publikoval, činnosť exekútora je činnosťou vykonávanou vo forme nezávislej

hospodárskej činnosti. Vychádzal pritom z rozhodnutia ESD č. C-456/07 zo dňa 21.5.2008,

podľa ktorého činnosť vykonávaná jednotlivcom, akou je činnosť súdneho exekútora, nie je

oslobodená od DPH iba z dôvodu, že pozostáva z uskutočňovania úkonov, ktoré patria do

právomoci orgánov verejnej moci. Aj za predpokladu, že súdny exekútor pri výkone svojej

funkcie také úkony uskutočňuje, nevykonáva podľa právnej úpravy, o akú ide vo veci samej,

svoju činnosť vo forme orgánu riadiaceho sa verejným právom, keďže nie je integrovaný do

organizácie verejnej správy, ale vo forme nezávislej hospodárskej činnosti uskutočňovanej

v rámci slobodného povolania, a preto sa na neho nemôže vzťahovať oslobodenie stanovené

v článku 4 ods. 5 prvom pododseku Šiestej smernice.

Žalobca teda vykonával zdaniteľné plnenie podliehajúce DPH aj predtým, ako bola

táto činnosť zaradená za zdaniteľné plnenie, ako činnosť osoby v rámci činnosti

vykonávanej podľa osobitných predpisov uvedených podľa ust. § 2 ods. 2 písm. b/

v nadväznosti na osobitné predpisy uvedené v poznámke pod čiarou č. 2a zákona

č. “

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Najvyšší súd dal odpoveď v podstate na všetky argumenty sťažovateľa

uvedené aj v sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne

s právnym názorom najvyššieho súdi nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku

ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov právnych názorov najvyššieho

súdu. Ingerencia súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekomformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa ten toľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2010