Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8S/1/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Jozefa Kuruca a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobcu: OOV Zempol - družstvo, Námestie mieru č. 1, 075 01 Trebišov, IČO: 36 601 527, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Advokát Pirč, s.r.o., kpt. Nálepku 17, 040 01 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1659777/2015 z 11.11.2015, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 1659777/2015 z 11.11.2015, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 1274683/2015 z 10.08.2015 a vec vracia správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I.

Administratívne konanie

1. Správnou žalobou zo 04.01.2016 podanou v zákonom stanovenej lehote ( ) sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1659777/2015 z 11.11.2015, ktorým žalovaný ako orgán verejnej správy oprávnený na rozhodovanie podľa o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov a o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, konajúc podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Košice č. 1274683/2015 z 10.08.2015, ktorým bol žalobcovi podľa daňového poriadku vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2011 v sume 26.846,25 Eur tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Košice z 10.08.2015.

2. Prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 1274683/2015 z 10.08.2015, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2011 v sume 26.846,25 Eur bolo vydané na základe predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100303/1/69386-475318/2013/4897 z 03.10.2013, ktorým žalovaný zrušil pôvodné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Košice č. 9813401/5/2990061/2013 z 24.06.2013. Predmetným rozhodnutím Daňového úradu Košice bol žalobcovi podľa o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za rovnaké zdaňovacie obdobie (august 2011) v sume 42.420,32 Eur.

3. Daňový úrad Košice vykonal u žalobcu ako u platiteľa dane z pridanej hodnoty daňovú kontrolu začatú dňom 15.11.2011, o ktorej vyhotovil Protokol č. 9813401/5/1911276/2013/Zam z 15.05.2013 prerokovaný a doručený žalobcovi 18.06.2013. Správca dane neuznal žalobcovi podľa obsahu protokolu z 15.05.2013 a prvostupňového rozhodnutia z 10.08.2015 (vydaného Daňovým úradom Košice po zrušení jeho pôvodného rozhodnutia z 24.06.2013 rozhodnutím žalovaného z 03.10.2013) intrakomunitárne dodanie tovaru platiteľovi dane identifikovanému v inom členskom štáte - spoločnosti TORAGRO Kft. Budapest, pričom išlo o žalobcom deklarovanú dodávku repky uvedenému odberateľovi faktúrami č. 10110141-10110143, 10110146 v celkovej sume 161.077,52 Eur konštatujúc vlastný záver, podľa ktorého „vykonaným dokazovaním správca dane preukázal, že deklarované intrakomunitárne dodanie tovaru - repky - do Maďarskej republiky spoločnosti TORAGRO Kft. nebolo uskutočnené tak ako je to deklarované uvedenými faktúrami.“ Správca dane na základe vlastných zistení dospel k záveru, že kontrolovaným daňovým subjektom (žalobcom) nebola splnená podmienka oslobodenia od dane uvedená v o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov tvrdiac, že preveroval skutočnosti uvedené na predložených faktúrach súvisiace s obchodnými vzťahmi žalobcu s maďarským daňovým subjektom TORAGRO Kft. Hodnotiac skutkový stav zistený v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dospel k záveru, že nebolo preukázané dodanie tovaru spoločnosti TORAGRO Kft., ktorá je uvedená na predmetných faktúrach, že preprava bola realizovaná na účet účastníkov obchodného vzťahu a že dodanie tovaru prebehlo za protihodnotu, nakoľko nebolo preukázané tvrdenie daňového subjektu, že platbu poukázala spoločnosť TORAGRO Kft.

4. Záverom správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí z 10.08.2015 bolo na základe zistení uvedených v predchádzajúcom článku odôvodnenia tohto rozsudku nasledovné zhrnutie právnych záverov vyplývajúcich pre neho z obsahu administratívneho konania:

„Na základe uvedených skutočností správca dane dospel k záveru, že platiteľ dane porušil ustanovenie o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorého oslobodenie od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadodúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. V nadväznosti na uvedené nedošlo k naplneniu ustanovenia a uvedeného zákona, podľa ktorého platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry a ak prepravu tovaru vykoná odberateľ inou osobou prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia. V nadväznosti na citovaného zákona je miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, t.j. v danom prípade tuzemsko.“

5. Žalobca v riadnom opravnom prostriedku - odvolaní z 24.08.2015 proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice z 10.08.2015 (a tiež už v odvolaní zo 17.07.2013 podanému proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Košice z 24.06.2013 týkajúcemu sa rovnakého predmetu daňového konania

- dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie august 2011) namietal nesprávnosť záverov správcu dane týkajúcich sa predmetného intrakomunitárneho dodania tovaru do Maďarska. Súčasne namietal nesprávnosť aplikácie o správe daní na preskúmavanú právnu vec, tvrdiac že pri aplikácii daňového poriadku (prechodné ustanovenia účinné od 30.12.2012) majú byť zohľadnené právne významné skutočnosti ako začiatok daňovej kontroly (15.11.2011 - pred účinnosťou článku I. daňového poriadku) a ďalšie časové nadväznosti, podľa ktorých je potrebné na preskúmavanú právnu vec aplikovať v znení neskorších predpisov. Ďalej žalobca namietal dĺžku trvania vyrubovacieho konania a jeho obsah, konštatujúc, že trvá od 24.06.2013, pričom doba jeho prerušenia podstatne prekročila jeden rok (od 02.04.2014 do 12.05.2015).

6. V odvolaní z 24.08.2015 žalobca ďalej argumentoval vo vzťahu k neuznaniu deklarovaných dodávok v rámci intrakomunitárneho dodania tovaru do Maďarskej republiky nasledovne:

„Pri doterajších našich tvrdeniach o splnení podmienok pre oslobodenie od povinnosti uplatnenia DPH pri intrakomunitárnom dodaní tovaru v zdaňovacom období 08/2011 sme uvádzali a tvrdili vždy totožné skutočnosti v prípade oboch kupujúcich. Od našich písomných alebo ústnych prednesoch sme sa od začiatku, keď sa začala vykonávať daňová kontrola, neodklonili. Domnievame sa, že táto nie nepodstatná skutočnosť nebola správcom dane v napadnutom rozhodnutí zohľadnená. Správca dane preferuje vyjadrenia manažérov zahraničných osôb, teda ani nie ich štatutárnych zástupcov, pred informáciami a tvrdeniami štatutárov daňového subjektu. Pritom správca dane pozná daňovú históriu a daňovú disciplínu kontrolovaného daňového subjektu, ale táto jeho skúsenosť zreteľne predstavuje nižšiu vypovedaciu hodnotu než mimoriadne zvláštne zistenia z medzinárodnej výmeny informácií po opakovaných urgenciách a dožiadaniach.

Sme toho názoru, že nemožno prehliadnuť našu objektívnu snahu predkladať správcovi dane dôkazy, ktoré máme k dispozícii alebo s ktorými môžeme vôbec disponovať. V pozícii daňového subjektu nemôžeme zisťovať alebo vyžadovať od tretích strán to, k čomu nemáme takú právomoc, aká je zákonom daná správcovi dane. Preto nevnímame ako dôvodnú výtku správcu dane, ktorý údajne prevzal iniciatívu pri vykonávaní dokazovania namiesto našej povinnosti. Platí totiž všeobecná procesná zásada, a to v každom konaní, že každý jeho účastník je povinný na uznesenie svojho dôkazného bremena predkladať len také dôkazy, ktoré možno od neho objektívne a spravodlivo požadovať.

Ak sme už v našom predchádzajúcom odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru z 24.06.2013 vzniesli námietky a nesúhlas s niektorými skutočnosťami, ktoré boli uvádzané v jeho odôvodnení, je zreteľné, že toto sa potvrdilo vo vzťahu k spoločnosti GOLD CEREAL HUNGARY Kft., čím správca dane zmenil predchádzajúce rozhodnutie tak, že nám bol uznaný náš nárok/daň v celkovej výške 24.066,09 € (namiesto predchádzajúcej sume 8 492,02 €).

Túto už známu skutočnosť uvádzame z dôvodu, že obidva obchodné prípady vo vzťahu k dvom kupujúcim prebehli identickým spôsobom: repku sme preukázateľne nakúpili, prepravu zabezpečil kupujúci, tovar bol naložený na kamión, uhradené nám bolo v hotovosti, pričom túto hotovosť sme následne vložili na náš bežný účet, vystavili sme faktúru a celý obchod sme považovali za uzavretý.

Domnievame sa, že ak v jednom prípade prepravcovia potvrdili vyloženie tovaru v Maďarsku a v druhom prípade nie, nemalo by to byť vykladané na ťarchu daňového subjektu. O to viac nás mrzí istá miera opätovného tieňa kriminalizácie obchodných prípadov, keď správca dane tak v už zrušenom rozhodnutí v r. 2013, resp. aj teraz v odvolaním napadnutom rozhodnutí z roku 2015, konštatoval na str. 8, resp. na str. 7, že vo vzťahu k faktúre alebo CMR technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad.

Ak teda má správca dane podozrenie o nepravosti obchodných prípadov a listín alebo o ich fingovaní za účelom získania akýchkoľvek daňových výhod pre našu spoločnosť, potom nerozumieme, prečo jeho konštatovanie nemá nadväznosť na iný spôsob právne prípustného postihu osoby, ktorá by mala takto konať? Správca dane len stručným textom na str. 14 ods. 3, posledná časť vety, rozhodnutia, uviedol, že skutočnosti súvisiace s daňovým podvodom neboli predmetom žiadneho dokazovania, resp. preverovania, v priebehu či už daňovej kontroly alebo vyrubovacieho konania.

Na str. 11 nám správca dane vytkol naše predchádzajúce tvrdenie, že sme nemali prístup k zisteniam obsiahnutým v MVI, ako tvrdenie zavádzajúce. Ak je tomu skutočne tak, dovoľujeme si ho požiadať o zaslanie fotokópií všetkých odpovedí maďarskej daňovej správy, ktoré sa týkajú preverovania informácií, týkajúcich sa spoločnosti TORAGRO Kft. Vítame predmetnú možnosť.

Keďže správca konštatoval porušenie nášho práva na neuplatnenie DPH pri vývoze tovaru do Maďarska len v prípade jedného z kupujúcich - spoločnosti TORAGRO Kft., dovolíme si reagovať vo svojom odvolaní len na dôvody zistení a rozhodnutie správcu dane v tejto jeho časti.

Ešte vo svojom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 3.10.2013 konštatoval druhostupňový daňový orgán na str. 7 textu, že rozhodujúcou skutočnosťou pre splnenie podmienok pre oslobodenie od dane je dodanie tovaru osobne identifikovanej pre daň, že tovar bol prepravený do iného členského štátu a predaj bol vykonaný za protihodnotu. Domnievame sa, že tieto podmienky boli splnené.

Hoci správca dane vyvinul významné úsilie pre zistenie požadovaných informácií, ako konštatuje na str. 12 svojho rozhodnutia zo dňa 10.8.2015, obdŕžal konečnú odpoveď až po viacnásobných urgenciách, čiže s významnými časovými a obsahovými komplikáciami. Pokiaľ ide o obsah konečnej odpovede, môžeme vychádzať len z jeho znenia tak, ako ho uvádza samotný správca dane (a ako sme požiadali vyššie, obsah odpovede spolu s jeho prekladom si preštudujeme až po jej obdŕžaní pre prípadné ďalšie alebo iné konanie).

Rovnako sme už skôr konštatovali, že pre kontrolovaný daňový subjekt existujú neprekonateľné prekážky, aby sa dokázal priblížiť aspoň takým informáciám, ako ich uvádza správca dane a ktorý ich získal, podľa všetkého, síce dovoleným spôsobom, ale s ťažkosťami.

Správca dane napriek viacnásobným urgenciám obdŕžal informácie vo vzťahu k dvom prepravcom z celkového požadovaného počtu piatich. Znamená to, že v prípade troch prepravcov nezískal správca dane žiadne informácie o preprave tovaru, čo mu však nebránilo uzavrieť, že ani v prípade troch nezistených prepravcoch tovar vyvezený nebol. Takéto hodnotenie dôkazov však považujeme za neprijateľné.

Na str. 14 a 15 odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane tento konštatoval, že a) „A práve toto vyjadrenie manažérov spoločnosti potvrdzuje, že táto podmienka oslobodenia splnená nebola“, b) „-nezvratným dôkazom o tom, že nebolo preukázané dodanie tovaru daňovému subjektu uvedenému na faktúrach č. 10110141-10110143,10110146, sú výpovede prepravcov...“

Dovoľujeme si v danej súvislosti opätovne pripomenúť, že správca dane poukazuje na výpovede 2 osôb za 2 prepravné spoločnosti, s ktorými faktúry č. 10110143 a č. 10110146 vonkoncom nesúvisia! Stráca sa nám logická (príčinná) súvislosť medzi rozhodnutím správcu dane a nezisteniami informácií, čo správca dane konštatuje aj na str. 13, ods. 3 rozhodnutia.

Z konečnej odpovede, ako to uvádza správca dane od str. 12 odvolaním napadnutého rozhodnutia, vyplývajú tieto skutočnosti:

- tovar do Maďarska vyvezený bol,

- prepravné spoločnosti G+G Trans Bt. A Hunograin Kft. existujú tak, ako je to uvedené na CMR,

- evidenčné čísla vozidiel tak, ako sú tieto uvedené na CMR sú reálne potvrdené,

- dátumy prepravy tovaru sú uvedené v súlade s dátumami uvedenými na CMR,

- miesta vykládky sú správne. V podstate jediným a pre správcu rozhodujúcim argumentom je: „Manažéri oboch prepravných spoločností prehlásili, že nepoznajú spoločnosť Toragro Kft., ani nikoho z tejto spoločnosti, nemali obchodný vzťah s touto spoločnosťou, neuskutočnili pre túto spoločnosť žiadne prepravy“.

Z uvedeného správca dane na nasl. strane č. 13 uzavrel, že „vykonaným dokazovaním správca dane preukázal, že deklarované intrakomunitárne dodanie tovaru - repky - do Maďarskej republiky spoločnosti TORAGRO Kft. nebolo uskutočnené tak, ako je to deklarované uvedenými faktúrami“.

Nevieme, čo bolo manažérom dvoch obchodných - prepravných spoločností predložené po dobe takmer 4 rokov, aby si spomenuli na konkrétne obchodné prípady? Nevieme, či predmetní manažéri pracovali v roku 2011 v dotknutých spoločnostiach a čo je fakticky myslené pod pozíciou manažér v Maďarskej republike? Nevieme, či im boli predložené CMR, na ktorých sa nachádzajú údaje o ich firmách a vozidlách, ak si na spoločnosť TORAGRO Kft. (už) nepamätajú?

Snáď bude vhodné, ak poukážeme na text odôvodnenia rozhodnutia, str. 7 textu: „Spoločnosť Taragro Kft (22722038-2-42) nepredložila DPH priznanie za 2011Q-Q2. Po začatí kontroly () predložila spoločnosť súhrnný výkaz za obdobie 01-08/2011. Podľa toho maďarský DS nepriznal dodávku tovaru slovenskému DS v 01-08/2011...Pán J., M. sa vyjadril na začiatku kontroly, ale nevedel povedať nič o obchodnej činnosti spoločnosti, keďže nemal žiadne doklady. Spoločnosť doteraz nepredložila žiadne doklady...“

K uvedenému textu si dovoľujeme uviesť:

1) Buď je preklad nepresný alebo došlo k inému „preklepu“, nakoľko z textu by malo vyplynúť, že Toragro KFT. dodávalo tovar na Slovensko. So sporným textom/prekladom sa ale správca dane napriek tomu vysporiadal jednoznačne v náš neprospech, 2) Ešte zač. roka 2012, teda len niekoľko mesiacov po obchodnom prípade si konateľ spoločnosti Toragro Ktf. Už nemal nič pamätať a nemal žiadne doklady. 3) Akási súvislosť zábudlivosti medzi konateľom kupujúceho a manažérmi prepravcov sa zdá byť nie celkom náhodná pri štúdiu opisu MVI dožiadaní zo strany správcu dane, nemožnosti nájdenia spoločnosti iných prepravcov alebo ich konateľov a pod.

Uvedené, podľa nášho názoru, jednak zreteľne naznačuje špecifickú situáciu v podnikaní v MR s poľnohospodárskymi komoditami a jednak považujeme za neprijateľné, aby sa manažéri konatelia dvoch prepravných spoločností mali s istotou rozpamätať na prepravu tovaru spred 4 rokov, ak konateľ Toragro Kft. nevie povedať dokonca nič o jej obchodnej činnosti. Zvláštna je aj zhoda odpovedí troch konateľov, ktorí si nič nepamätajú a nič o sebe nevedia. Uvedené zistenia však zjavne viedli k jednoznačnému záveru správcu dane v rozsahu, ako to konštatuje na str. 15 rozhodnutia.

Ak je tomu skutočne tak, a správca dane sa plne stotožnil so svojimi zisteniami, potom ale nevyhodnotila a contrário, ako sa na CMR objavili pravé EČV vozidiel a ťahačov skutočných prepravných spoločností? Pozná správca dane odpovede, ako sa mohli tieto vozidlá nachádzať vo vymedzenom období na Slovensku, ak manažéri prepravných spoločností tvrdia, že spoločnosť Toragro Kft. nepoznajú? Nejaví sa akýkoľvek rozpor medzi výpoveďami manažérov a prítomnosťou vozidiel ich spoločnosti v mieste nákladky? Prečo správca dane neakceptuje výpovede viacerých svedkov v čase vykonávania daňovej kontroly, že repka bola nakladaná predávajúcim práve na tieto vozidlá? Z akého dôvodu výpovede štatutárnych zástupcov daňového subjektu a svedkov majú nižšiu dôkaznú hodnotu?

Správca dane uviedol, že sme sa mali dostať do dôkaznej núdze, ak sme mu nepredložili nové dôkazy (nie doklady). Je všeobecne známe, že pohyb kamiónov je elektronicky monitorovaný z dôvodu povinnosti k úhrade mýta tak na území SR, ako aj na území MR. Nie je nám preto zrejmé, prečo neboli vylúčené pochybnosti o pohybe vozidiel, na ktoré sa nakladal tovar v konkrétne dni zisťovaním o platbe mýta? Daňový subjekt nemá prístup alebo možnosť požadovať uvedené údaje. Platenie mýta nákladnými vozidlami je všeobecne známou skutočnosťou, preto na zistenie takejto informácie nie je potrebný osobitný návrh od daňového subjektu tým viac, ak v prípade troch prepravných spoločností mu neboli zaslané žiadne informácie.

FR SR už vo svojom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 03.10.2013 vyslovil svoj záväzný právny názor, že správca dane vo svojich zisteniach musí mať istotu a musí objasniť všetky okolnosti, ktoré mu umožnia prijať závery...(str. 8 ods. 2 rozhodnutia). Nenadobudli sme presvedčenie, že závery správcu dane vychádzajú z nezvratných zistení, a preto jeho rozhodnutie nepovažujeme ani za presvedčivé alebo nezvratné.

V ostatných vyjadreniach sa pridržiavame všetkých našich doterajších vyjadrení, ktoré sú od samotného počiatku totožné a pravdivé.“

7. Žalovaný správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí č. 1659777/2015 z 11.11.2015, potvrdzujúcom prvostupňové rozhodnutie správcu dane z 10.08.2015 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie august 2011 v sume 26.846,25 eur podrobným spôsobom zhrnul obsah dokazovania vykonaného v rámci daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania, a to tak v štádiu pred vydaním zrušujúceho rozhodnutia žalovaného z 03.10.2013 č. 1100303/1/69386-475318/2013/4897, ako aj po vydaní predmetného rozhodnutia, ktorým vec vrátil Daňovému úradu v Košiciach na ďalšie konanie. Zaujal zamietavé stanovisko k obsahu odvolacích námietok uvedených v odvolaní žalobcu z 24.08.2015.

II.

Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného a replika žalobcu

8. V žalobe zo 04.01.2016 žalobca formuloval žalobné námietky dotýkajúce sa jednak procesného postupu daňových orgánov oboch stupňov pri aplikácii v znení neskorších predpisov a daňového poriadku, ako aj dôkazného stavu veci - dôkazných postupov správcu dane a v nadväznosti na ne aj skutkovej a právnej argumentácie správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného v rozhodnutiach z 10.08.2015 a 11.11.2015.

9. Vo vzťahu k procesnému postupu daňových orgánov oboch stupňov v preskúmavanej právnej veci žalobca argumentoval nasledovne:

„Už v článku I. svojho odvolania sa zo dňa 24.08.2015 proti rozhodnutiu prvostupňového daňového orgánu č. 1274683/2015 zo dňa 10.08.2015 sme poukázali na jeho nesprávny postup pri aplikácii procesných predpisov a následne aj procesných lehôt, ktoré podľa nášho názoru, viedli k viacerým nezákonnostiam predchádzajúcim vydaniu jeho rozhodnutia.

Poukázali sme a opätovne poukazujeme na ustanovenie § 165 v spojení s § 165b Daňového poriadku, teda na jeho prechodné ustanovenia. V zmysle § 165 ods. 5 Daňového poriadku vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.

Daňová kontrola začala dňa 15.11.2011, teda pred účinnosťou článku I. V zmysle článku VI. , účinnosť Daňového poriadku (článku I. zákona) nastala dňom 1.1.2012, čo je dátum po dátume začatia daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie august 2011. Tým bola splnená prvá podmienka pre použitie doterajších predpisov pre vyrubovacie konanie a rozhodnutie v ňom.

Daňová kontrola bola ukončená dňom prerokovania a doručenia protokolu z nej, teda dňa 18.6.2013. Tým bola splnená aj druhá podmienka pre použitie doterajších predpisov pre vyrubovacie konanie a rozhodnutie v ňom.

Náš názor podporuje aj dodatočný platobný výmer zo dňa 24.6.2013, keď k výrubu DPH za totožné zdaňovacie obdobie (august 2011) došlo pri použití o správe daní a poplatkov. Novela Daňového poriadku v zmysle jeho nového ustanovenia , ods. 2 sa dotkla textu pôvodného znenia len pred bodkočiarkou v časti daňového konania, ktoré v prípade žalobcu ako daňového subjektu sa ani nezačalo a nebolo ani právoplatne ukončené pred účinnosťou Daňového poriadku.

Ustanovenie § 165, ods. 5 Daňového poriadku, ktoré sa vzťahuje na vyrubovacie konanie a ktoré je osobitným daňovým konaním v zmysle druhej hlavy štvrtej časti Daňového poriadku, žiadnou novelou dotknuté nebolo a považujeme ho za platné ustanovenie zákona.

Je však vhodné poukázať na odlišný právny názor žalovaného, ako ho tento prezentuje na str. 10 a 11 žalobou napadnutého Rozhodnutia. Tvrdí, že už predchádzajúce odvolacie konanie proti odvolaním napadnutému rozhodnutiu zo dňa 24.6.2013 č. 9813401/5/2990061/2013, ktoré vydal Daňový úrad Košice, sa riadilo Daňovým poriadkom (), preto aj v nasledujúcom konaní, ktoré nasledovalo sa bolo treba riadiť už len Daňovým poriadkom: „Uvedená právna úprava znamená, že aj začaté daňové konania podľa v znení neskorších predpisov sa vždy dokončia už len podľa Daňového poriadku.“ (str. 11, posledná veta druhého odseku).

Chceme však upozorniť, že nezdieľame názor žalovaného, že v danej veci sa akékoľvek daňové konanie začalo pred účinnosťou Daňového poriadku, teda ešte podľa Jednak daňová kontrola, ktorá bola ukončená v roku 2013, nie je (daňovým) konaním. Za chybný právny názor žalovaného považujeme jeho tvrdenie, že „vyrubovacie konanie bolo ukončené vydaním dodatočného platobného výmeru zo dňa 24.6.2013“ (str.11, ods. 2).

V tejto súvislosti poukazujeme aj na právny názor NS SR: „Nemožno prisvedčiť právnemu názoru žalovaného, že vyrubením dane (podľa žalovaného vydaním platobného výmeru) sa končí vyrubovacie konanie a zákon nespája ukončenie vyrubovacieho konania s právoplatným rozhodnutím. Odvolací súd má za to, že suspenzívny účinok podaného odvolania proti dostatočnému platobnému výmeru, a to vo vzťahu k právoplatnosti aj vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, jasne určuje moment

ukončenia vyrubovacieho konania, ktorým je nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia ukladajúceho svojim enunciátom dostatočnú daňovú povinnosť...Vzhľadom na zákonom dané právo využitia riadneho opravného prostriedku s odkladným účinkom právoplatnosti a vykonateľnosti prvostupňového správneho rozhodnutia nie je možné za ukončenie vyrubovacieho rozhodnutia považovať vydanie alebo len doručenie platobného výmeru účastníkovi konania...“ (In:rozsudok NS SR z 11.3.2014, sp.zn. , resp. Zbierka stanovísk NS a súdov SR 3/2015, str. 7).

Predpokladáme, že žalovaný z nesprávneho výkladu ustanovení Daňového poriadku o ukončení vyrubovacieho konania dospel následne k nesprávnej aplikácii procesných zákonných noriem. Ak totiž napriek všetkému poukazuje na platnosť ustanovenia § 165, ods. 4 Daňového poriadku (Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že v danom prípade správca dane daňovú kontrolu začatú v roku 2011 dokončil

- v zmysle Daňového poriadku - podľa v znení neskorších predpisov), potom nemôže byť daný dôvod, aby sa obchádzalo ustanovenie Daňového poriadku.

Nie je nám známa žiadna zákonná prekážka, aby sa predmetné ustanovenie nepoužilo aj v danom konkrétnom vyrubovacom konaní, keďže daňová kontrola začala v roku 2011 a bola ukončená v roku 2013. Nie je nám tiež zrejmá zmena právneho názoru žalovaného, keď vo svojom predchádzajúcom zrušovacom rozhodnutí zo dňa 3.10.2013, č. 1100303/1/69386-475318/2013/4897, na str. 9, ods. 3, okrem iného konštatoval: ...vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou Daňového poriadku sa vykoná podľa doterajších predpisov. Je teda nesporné, aj vo svetle právneho názoru NS SR (viď vyššie), že toto vyrubovacie konanie možno skončiť až dňom právoplatnosti a vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia, a teda sa naň vzťahuje

Za procesného stavu, ako sme ho opísali, žalobca vníma, že na jeho daňovú kontrolu a vyrubovacie konanie nebola aplikovaná správna procesnoprávna úprava, a tak jeho práva boli významne dotknuté aj preto, že úprava lehôt a práv kontrolovaného daňového subjektu, bola a je značne odlišná v zákone o správe daní a poplatkov na jednej strane a v Daňovom poriadku na strane druhej.

V zmysle a v zmysle Daňového poriadku je riešená procesná otázka ukončenia daňovej kontroly. Podľa táto mohla trvať najviac 6 mesiacov od jej začatia. Podľa Daňového poriadku môže trvať najviac jeden rok. Nielen z tohto dôvodu sa javí, že pre správcu dane bolo použitie Daňového poriadku v tomto konaní i v jeho činnosti (kontrole), ktorá mu predchádzala, výhodnejšie, a to na úkor práv daňového subjektu (žalobcu). Týka sa to zjavne aj inštitútu prerušenia konania ( a Daňového poriadku) s primeraným použitím aj na prerušenie daňovej kontroly.

V prípade prerušenia daňovej kontroly, začatej dňa 15.11.2011, vychádzal správca dane z ustanovenia , keď dňa 16.1.2012 (uvedené 2011) vydal svoje rozhodnutie o prerušení kontroly (č. 9813401/613/2012/Zam). K uvedenému je potrebné uviesť, že daňová kontrola nie je konaním a súčasne ako dôvod prerušenia konania zákon nepoznal podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (ktorú nemožno vnímať ani ako konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia - ).

Podľa nášho názoru tak neexistovali legitímne dôvody na prerušenie daňovej kontroly v období od 16.1.2012 do 14.3.2013, teda na dobu takmer 14 mesiacov, ktorá prevyšovala základnú dovolenú dobu trvania daňovej kontroly (k jej predĺženiu nedošlo)viac ako dvojnásobne, čím nie je namieste hovoriť o akejkoľvek primeranosti použitia lehôt, resp. inštitútu daňovej kontroly a inštitútu jej prerušenia.

Súčasne uvedenou dobou prerušenia daňovej kontroly boli významne dotknuté práva daňového subjektu z dôvodu jeho pretrvávajúcej právnej a ekonomickej neistoty, pričom táto doba 14 mesiacov významne presiahla aj zákonom vymedzenú/prípustnú dobu trvania samotnej daňovej kontroly (bez prerušenia), ktorá aj v prípade predĺženia lehoty na jej vykonanie nemohla prekročiť 12 mesiacov. Ak teda správca dane vychádzal zo subsidiárneho použitia prerušenia (daňového) konania aj na prerušenie daňovej kontroly, potom z hľadiska zásady primeranosti mal subsidiárne aplikovať aj dĺžku maximálnej doby prerušenia daňovej kontroly.

V tomto smere a pri tomto konštatovaní sa nám javí, že daňová kontrola, ktorá začala 15.11.2011 a ktorá bola ukončená dňa 18.6.2013, nesie znaky nezákonnosti. Potom nadväzne aj rozhodnutie vydané vo vyrubovacom konaní, ktoré vychádza z nelegitímnej daňovej kontroly, resp. protokolu z nej, nemôže byť rozhodnutím zákonným.

Podľa nášho názoru mal správca dane aplikovať inštitút predĺženia lehoty na vykonanie daňovej kontroly maximálne o 6 mesiacov v zmysle ustanovenia , ods. 17 , ak sa domnieval, že by sa mohlo jednať o zložitú vec. Avšak v období dvoch mesiacov od začatia daňovej kontroly sa postup správcu ohľadom prerušenia daňovej kontroly, alebo prípadne aj predĺženia lehoty na jej vykonanie, javí ako postup, ktorý zjavne obchádza účel zákona a porušuje jeho jednu zo základných zásad uvedenú v : v daňovom konaní (primeranej aj pri daňovej kontrole) správca dane dbá na chránené záujmy daňových subjektov.

Takýmto právom chráneným záujmom je aj voľné nakladanie s finančnými prostriedkami podnikateľského a daňového subjektu, ktorý počas prerušenej daňovej kontroly nemôže prerušiť svoju podnikateľskú činnosť a finančné toky.

Dovoľujeme si vysloviť svoju námietku aj voči dĺžke trvania vyrubovacieho konania a jeho obsahu. Toto vyrubovacie konanie trvalo od 24.6.2013 (Rozhodnutie č. 9813401/5/2990061/2013), pričom bolo skončené až dňom 20.11.2015 (Rozhodnutie č. 1659777/2015). Doba jeho prerušenia prekročila jeden rok (od 2.4.2014 do 12.5.2015), pričom k prerušeniu došlo podľa ustanovení Daňového poriadku. S použitím tejto právnej normy, ako sme uviedli vyššie, sa nestotožňujeme.

Rovnako sme toho názoru, že účelom vyrubovacieho konania nie je nahrádzanie účelu daňovej kontroly (daňovou kontrolou sa zisťujú alebo preverujú skutočnosti pre správne určenie dane), zatiaľ čo vo vyrubovacom konaní správca dane určí daň, ktorá má byť daňovému subjektu vyrubená. Konaním správcu dane vo vyrubovacom konaní sa nám nezvratne javí, že v ňom vykonal rozsiahlejšie dokazovanie ako pri daňovej kontrole. Týmto postupom sa však významne predlžujú lehoty pre postup a konanie správcu dane pri kontrole a stanovení fiškálnych povinností daňového subjektu voči štátu. Vnímame to ako zneužitie mocenského postavenia štátu pri výbere DPH, resp. určovaní daňovej povinnosti.

Ak teda nie je (prípadne) daná zákonná lehota na trvanie a ukončenie vyrubovacieho konania, a to ani s prihliadnutím na jej maximálnu primeranosť podľa maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly, potom by sa javila nadbytočnosť právnej úpravy o predĺžení daňovej kontroly podľa (alebo aj o prerušení daňovej kontroly podľa Daňového poriadku). Čo by správca nestihol zistiť počas jej trvania, vrátane jej predĺženia, je možné zistiť počas vyrubovacieho konania v prípade podania námietok proti protokolu zo strany daňového subjektu. To však, podľa nášho názoru, neobstojí v zmysle zákonnej úpravy a podávanie námietok nemôže byť zneužívanie proti daňovému subjektu tak, že doba určenia vlastnej daňovej povinnosti alebo potvrdenia správnosti daňového priznania k DPH (teda doba stavu právnej neistoty) sa významne predĺži aj napriek skončenej daňovej kontrole.“

10. Žalobca ďalej namietajúc dôkazné postupy a hodnotenie dôkazov správcom dane a žalovaným formuloval na žalobné námietky v konkrétnostiach nasledovne:

„Ako sa uvádza na str. 13 odspodu v Rozhodnutí o vyrubení rozdielu dane zo dňa 10.8.2015, č. 1274683/2015, vydané Daňovým úradom v Košiciach, namietali sme, že sme nemali možnosť nahliadnuť do odpovede na žiadosť o MVI, čo však prvostupňový daňový orgán považoval za zavádzajúce (údajne sme o to nepožiadali ani nahliadnutím do spisu, ani vyhotovením fotokópií). Na pozícii správcu dane sa však nič nezmenilo ani po podaní nášho odvolania, keď sme v ňom potvrdili náš záujem oboznámiť sa s predmetným textom (str. 5 odspodu odvolania sa zo dňa 24.8.2015).

Nielenže nám správca dane nič obdobné nezaslal, ale v danej súvislosti si dovoľujeme poukázať aj na ustanovenie - nazeranie do spisov - V priebehu kontroly sme totiž boli ním poučení, že k obsahu korešpondencie medzi správcom dane a jeho nadriadenou zložkou, ktorá realizuje žiadosti o MVI, nemáme prístup.

V priebehu odvolacieho (vyrubovacieho) konania sme navrhli dôkaz, ktorý by splnil podmienku a zásadu objektívnej pravdy, teda či repka bola naozaj vyvezená do Maďarska. Nepriamo žalovaný zareagoval na tento náš návrh na str. 15, tretí odsek: ...“správca dane nespochybnil samotnú prepravu repky zo Slovenska do Maďarska, nemal preto dôvod vykonať ďalšie dokazovanie v súvislosti s preverovaním dopravy, ako to navrhuje daňový subjekt“.

Ibaže toto tvrdenie žalovaného nemôže byť v súlade so závermi správcu dane, ktorý ako miesto dodania tovaru určil tuzemsko bez ohľadu na tú skutočnosť, že jeho preprava do Maďarska (vývoz) bola preukázaná (str. 16 Rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane zo dňa 10.8.2015). Správca dane však neskúmal, či tovar naozaj nebol zdanený jeho konečným odberateľom, ktorý nemusel byť totožným so spoločnosťou TORAGRO Kft., a teda či jeho postupom a rozhodnutím nedôjde k duplicitnému zdaneniu. Z obchodnoprávneho hľadiska totiž nič nebránilo tomu, aby bol tovar opätovne predaný počas jeho prepravy na území Maďarska ešte skôr, ako bol vyskladnený.

Spornou skutočnosťou tak zostalo, podľa žalovaného, či (že) tovar bol skutočne dodaný spoločnosti TOBAGRO Kft. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré bolo napadnuté odvolaním na str. 13 uviedol, že „vykonaným dokazovaním správca dane preukázal, že deklarované intrakomunitárne dodanie tovaru - repky - do Maďarskej republiky spoločnosti TORAGRO Kft. nebolo uskutočnené tak, ako je to deklarované uvedenými faktúrami“.

Z takto ustáleného skutkového stavu, ktorý bol zistený predovšetkým vo vyrubovacom konaní, nie je už sporné, že žalobca tovar reálne nadobudol jeho kúpou od slovenských dodávateľov, odpredaj ho vo svojom sklade za odplatu, a že tovar bol skutočne vyvezený. Javí sa, že nie je sporné ani to, že listiny (faktúra, CMR, identifikácia kupujúceho v zahraničí ako platcu DPH a pod.) sú v súlade s ustanoveniami zákona o DPH. Daňovým orgánom sa javí už len ako sporné, kto tovar (repku) v zahraničí skutočne nadobudol? Ibaže žalobca predal tovar na Slovensku (ex Works) a ktorý vyvezený do Maďarska bol, pričom nezabezpečoval ani neobjednal jeho prepravu (dopravu).

Na str. 14, prvý odsek, Rozhodnutia žalovaný konštatuje: „Dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno však spočíva na daňovom subjekte“. Rešpektujeme predmetnú zákonnú požiadavku, ktorá však má alebo musí mať svoje medze. Obchodný a účtovno-daňový stav v Maďarsku, ako ho zhrnul správca dane na str. 15 vo svojom rozhodnutí zo dňa 10.8.2015, nemožno označiť ako štandardný. Nesie podozrenie a náznaky z nekalých obchodných praktík, prípadne i z podvodného konania na zahraničnom území, ktorého však žalobca nebol účastníkom. Zostáva však potom spornou skutočnosťou, akým spôsobom má daňový subjekt uniesť svoje dôkazné bremeno pri opísanej skutočnosti v zahraničí, kde končia aj oprávnenia iného suverénneho štátu?

Snáď možno primerane poukázať na spoločné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, C-80/11 Mahagében ktf proti Nemzeti Adó - és Vámhivatal Dél - Regionális Adó Foigazgatósaga a C-142/11 Péter Dávid proti Nemzeti Adó - és Vámhivatal Észak - alfoldi Regionális Adó Foigazgatósága, obe zo dňa 21.6.2012 (bližšie aj v publikácii: Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci dane z pridanej hodnoty, lura Edition 2013, str. 168 a nasl.), v ktorom je konštatované, že založenie systému objektívnej zodpovednosti totiž prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií.

Súdny dvor EÚ totiž v danom prípade konštatoval, že potrestanie zdaniteľnej osoby, ktorá nevedela alebo nemohla vedieť, že plnenie bolo súčasťou daňového podvodu v rámci dodávateľského reťazca je nezlučiteľné s pravidlami odpočítania DPH (v našom prípade nejde samozrejme o odpočítanie). Domnievame sa, že aj ochrana verejných financií má svoje medze, pričom orgány daňovej správy na území EÚ by ju nemali prenášať na daňové subjekty za akýchkoľvek okolností. Žalobca nemôže byť ani spôsobilý, aby si zisťoval u zahraničných daňových orgánov daňovú disciplínu svojich obchodných partnerov a neexistuje právny nástroj, ktorým by sa žalobca domohol, aby napr. spoločnosť TORAGRO, Kft. podala daňové priznanie, ak tak neurobila za celé obdobie svojej existencie.

V inej veci, C-492/13 Traum EOOD proti Direktor na Direkcija „Obžalovane i danačno osiguritelna praktica“ Varna pri Centralno upravlenie na Nacionalnata agencija za prichodite z 9.10.2014, Súdny dvor EÚ uviedol, že k uplatneniu oslobodenia dodania tovaru v rámci Spoločenstva od dane (DPH) môže dôjsť len vtedy, keď:

- právo nakladať s tovarom ako vlastník bolo prevedené na nadobúdateľa,

- predávajúci preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu,

- a že tovar v dôsledku tohto odoslania alebo prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania.

V tejto kauze Súdny dvor EÚ upozornil, že článok 138 ods. 1 DPH smernice EÚ (Šiesta smernica) má priamy účinok, a teda sa naň zdaniteľné osoby môžu odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu s cieľom dosiahnuť oslobodenie od DPH v prípade intrakomunitárneho dodania tovaru, poukazujúc pritom, že v danom konkrétnom prípade obchodná spoločnosť v Grécku, ako nadobúdateľ tovaru vo svojej krajine, nedeklarovala intrakomunitárne nadobudnutie tovaru, ani nezaplatila DPH (In: Judikatúra Súdneho dvora EÚ za rok 2014. Wolters Kluwer 2015, str. 133 a nasl.)

Správca dane v „našej“ prejednávanej veci síce voľne hodnotí vykonané dôkazy, ale pri ich vykonaní v zahraničí sa nezúčastnil ani on, ani daňový subjekt. Vnímal ich len sprostredkovane. Zahraničný orgán vykonávajúci dožiadanie MVI len mechanicky kládol otázky, nepoznajúc skutkový základ daňovej kontroly. Preklad odpovede, ako sme uviedli v odvolaní, je sporný (maďarský DS nepriznal dodávku tovaru slovenskému DS v 01-08/2011..., istý p. J. M. sa nevedel vôbec vyjadriť k obchodnej činnosti spoločnosti TORAGRO Kft., spoločnosť TORAGRO Kft. nevyplnila žiadne DPH priznanie od svojho založenia v r. 2010, jej daňové číslo bolo dňa 19.11.2011 pozastavené kvôli tomu, že nepodáva priznania a pod.)

Ak teda z došlých odpovedí a zistení v rámci MVI správca dane vyvodil jednoznačný záver, nekonfrontoval ho ani raz s nemennými tvrdeniami žalobcu počas doby 4 rokov aj potom, čo sa potvrdili skutočnosti pri vývoze tovaru pre inú spoločnosť - Gold Cereal Hungary Kft., v totožnom zdaňovacom období s totožnou komoditou: EČV kamiónov boli skutočné, konečne miesto dodávky uvedené v CMR reálne a pod., potom takéto hodnotenie dôkazov vnímame viac svojvoľné, než voľné.

„...aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. zákona o správe daní), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení“. (In.: rozsudok NS SR zo dňa 4.11.2015, sp.zn. )“

11. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v závere žaloby konštatoval, že „žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie správcu dane o vyrubení dane boli vydané v rozpore s procesnoprávnou úpravou, keď na danú vec bol použitý právny predpis, ktorý použitý nemal byť tak, ako sme sa to pokúsili objasniť vyššie.“ Tvrdil, že „týmto spôsobom bol ukrátený na svojich právach, nakoľko či už pri daňovej kontrole alebo vo vyrubovacom konaní daňové orgány aplikovali postupy (napr. lehoty, prerušenie daňovej kontroly a iné), ktoré neboli v súlade s predpismi, aké mali byť vo veci použité.)“ Vo vzťahu k vykonávaniu a hodnoteniu dôkazov ďalej tvrdil, že „daňový subjekt uniesol svoje dôkazné bremeno počas daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní. Ním vystavené doklady mali zákonom požadované náležitosti, bol preukázaný aj vývoz tovaru do zahraničia, ktorý žalobca reálne a preukázateľne nadobudol od slovenských obchodných partnerov a následne ho odpredal zahraničnej obchodnej spoločnosti. Žalobca preukázal predaj tovaru zahraničnému kupujúcemu, teda v prospech daňového subjektu, ktorý bol pre tento účel (DPH) registrovaný v MR, pričom vývoz bol deklarovaný skutočne existujúcimi vozidlami s platnými EČV. Povinnosť odviezť DPH tak vznikla podľa intrakomunitárneho práva na strane maďarského subjektu, pričom túto povinnosť si majú vynútiť zahraničné daňové orgány. Pripomíname, že spoločnosť TORAGRO Kft. nemusela byť konečným adresátom tovaru (kupujúcim) a zaplatenie DPH v Maďarsku za repku iným daňovým subjektom, ktoré odpredal žalobca vo svojich skladoch, správca dane nezisťoval.“

12. Žalobca navrhol, aby súd zrušil rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov s tým, že prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Košice z 10.08.2015 navrhol zrušiť v jeho časti o vyrubení rozdielu dane vo výške 26.846,25 eur. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.

13. Žalovaný - Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v písomnom vyjadrení z 21.07.2016 uviedol skutkovú a právnu argumentáciu obsahovo zhodnú s dôvodmi preskúmavaného rozhodnutia z 11.11.2015. Tvrdil, že žalovaný ako aj správca dane postupovali v zmysle platných právnych predpisov,

rozhodnutia vydali v súlade s daňovým poriadkom a žalobcovi neboli upreté jeho zákonné práva. Vo vzťahu k námietkam procesnoprávnej povahy žalovaný argumentoval nasledovne:

„K námietkam, ktoré sa týkajú aplikácie procesných predpisov žalovaný uvádza, že daňová kontrola u žalobcu začala dňa 15.11.2011, bola vykonávaná podľa v znení neskorších predpisov a podľa tohto zákona bola aj ukončená prerokovaním protokolu z daňovej kontroly dňa 18.06.2013. Daňová kontrola, ktorá bola začatá za účinnosti v znení neskorších predpisov a bola ukončená za účinnosti Daňového poriadku, bola dokončená v súlade s ustanovením Daňového poriadku, podľa ktorého daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. Vyrubovacie konanie bolo vykonané a rozhodnutie (dodatočný platobný výmer číslo 9813401/5/2990061/2013 zo dňa 24.06.2013) bolo vydané podľa v znení neskorších predpisov v nadväznosti na ustanovenie Daňového poriadku - podľa ktorého vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.

Žalobca sa dňa 18.07.2013 proti tomuto rozhodnutiu odvolal a odvolacie konanie prebiehalo podľa Daňového poriadku v súlade s ustanovením Daňového poriadku, podľa ktorého daňové konanie začaté podľa sa dokončí podľa Daňového poriadku.

V odvolacom konaní bolo odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie (rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR číslo 1100303/1/69386-475318/2013/4897 zo dňa 03.10.2013), preto ďalšie konanie prebiehalo podľa § 68 Daňového poriadku. Následné rozhodnutie správcu dane, ako i rozhodnutie žalovaného v odvolacom konaní, ktoré boli vydané podľa Daňového poriadku, boli vydané podľa správneho právneho predpisu.

Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vyrubovacie konanie po daňovej kontrole bolo ukončené vydaním dodatočného platobného výmeru zo dňa 24.06.2013, pretože vyrubovacie konanie je ukončené Vyrubením dane, čo vyplýva z ustanovení a v znení neskorších predpisov (a čo zodpovedá aj ustanoveniu Daňového poriadku, podľa ktorého ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa a a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu). Poukázanie žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. v konkrétnej veci nemá vplyv na zákonnosť daného rozhodnutia, pretože v danom prípade správca dane, ako i žalovaný postupovali v zmysle platného zákona a neboli viazaní právnym názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý vyplynul z uvedeného rozsudku.

Žalovaný nezmenil právny názor, ako to tvrdí žalobca, pretože v rozhodnutí číslo 1100303/1/69386-475318/2013/4897 zo dňa 03.10.2013 - str. 9 ods. 3 doslovne uviedol: „Finančné riaditeľstvo SR zároveň zistilo, že správca dane vo výroku dodatočného platobného výmeru č. 9813401/5/2990061/2013 zo dňa 24.06.2013 uviedol, že vyrubuje platiteľovi dane rozdiel dane podľa v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na to, že daňová kontrola bola vykonávaná podľa v znení neskorších predpisov a bola ukončená po 31.12.2012, v zmysle ust. Daňového poriadku vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou Daňového poriadku sa vykoná podľa doterajších predpisov. Z uvedených dôvodov bolo potrebné vo výroku odvolaním napadnutého dodatočného platobného výmeru uviesť nadväznosť na Daňového poriadku." Z uvedeného je zrejmé, že správca dane vo výroku rozhodnutia zo dňa 24.06.2013 neuviedol všetky ustanovenia zákonov, podľa ktorých rozhodoval, preto žalovaný na túto skutočnosť prihliadol a upozornil. Vytrhnutím časti vety z kontextu nemožno pripisovať žalovanému zmenu právneho názoru.

Žalovaný, ako i správca dane postupovali v zmysle platných právnych predpisov, rozhodnutia vydali v súlade s Daňovým poriadkom a žalobcovi neboli upreté jeho zákonné práva. Námietky žalobcu sú preto neopodstatnené.

Námietky žalobcu o výhodnejšom použití Daňového poriadku sú iba jeho teoretickými úvahami, ktoré nemajú reálny základ. Konanie správcu dane nebolo špekulatívne, ale jeho postup bol v súlade s platnými právnymi predpismi. V tejto súvislosti žalovaný uvádza, že z účelu a cieľa oboch právnych predpisov a zo základných zásad oboch právnych predpisov vyplýva, že zákonodarca novým právnym

predpisom - Daňovým poriadkom, nahradil v znení neskorších predpisov súčinnosťou od 01.01.2012 a v prechodných ustanoveniach Daňového poriadku upravil právne vzťahy začaté pred jeho účinnosťou. Aplikáciou v znení neskorších predpisov by žalobcovi nebol privodený priaznivejší výsledok v konaní.

Žalovaný k námietkam žalobcu, že daňová kontrola nie je konaním a v znení neskorších predpisov ako dôvod prerušenia konania nepoznal podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, preto neexistovali legitímne dôvody na prerušenie daňovej kontroly (tieto námietky boli uvedené aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane a žalovaný sa s nimi vysporiadal v žalobou napadnutom rozhodnutí), uvádza, že v znení neskorších predpisov obsahoval právne normy upravujúce nielen daňové konanie, ale aj daňovú kontrolu, či daňové exekučné konanie. Použitie citovaného zákona o prerušení konania nie je obmedzené len na daňové konanie, ale vzhľadom na to, že z ustanovenia v znení neskorších predpisov vyplýva, že ustanovenia prvej časti citovaného zákona (a teda aj ) sa primerane vzťahujú aj na daňovú kontrolu, tak rozhodovanie o prerušení konania je primerane použiteľné aj v daňovej kontrole. Prerušením daňovej kontroly lehota neplynie ( v znení neskorších predpisov). V danom prípade bola daňová kontrola prerušená podľa v znení neskorších predpisov, pretože získanie odpovedí na žiadosti v rámci medzinárodnej výmeny informácií, ktoré boli potrebné pre správne určenie dane z pridanej hodnoty, bolo konaním o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia správcu dane. Išlo o konanie iného orgánu, vedené podľa príslušného osobitného predpisu, ktorého výsledok bol potrebný pre ďalšie konanie správcu dane, a preto bolo objektívnou prekážkou v danej veci. Z uvedených skutočností je zrejmé, že správca dane bol oprávnený prerušiť daňovú kontrolu z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií. Žalobcom namietanú maximálnu dobu prerušenia daňovej kontroly (rovnajúcu sa lehote na vykonanie daňovej kontroly) správca dane nemohol akceptovať, pretože v tejto lehote neobdŕžal požadované odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Z predloženého spisového materiálu a z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že správca dane v daňovej kontrole konal ihneď ako pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená, preto žalovaný zastáva názor, že správca dane počas prerušenia daňovej kontroly neobmedzil žalobcu v jeho právach a nepostupoval v rozpore so základnými zásadami daňového konania. Prerušenie daňovej kontroly bolo zákonné a čas prerušenia konania možno odpočítavať od celkového času výkonu kontroly. Lehota na vykonanie daňovej kontroly bola dodržaná, protokol z nej je zákonným dôkazom a rozhodnutie správcu dane je zákonným rozhodnutím. Postup správcu dane bol v súlade s platnými právnymi predpismi.

V súvislosti s dĺžkou daňovej kontroly žalovaný uvádza, že kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2011 bola začatá v deň uvedený v upovedomení o výkone kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, t. j. 15.11.2011 (dôkazy č. 3 a 4). Počas výkonu daňovej kontroly na základe predložených dokladov a v zmysle administratívnej spolupráce v oblasti DPH boli dňa 22.11.2011 zaslané žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií číslo 740/320/34300/2011/Zam a číslo 740/320/34305/2011/Zam (dôkazy č. 5 a 6). Správca dane kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2011 rozhodnutím číslo 9813401/613/2012/Zam zo dňa 16.01.2012 (dôkaz č. 7) prerušil z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, čo v tomto prípade bolo zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Daňová kontrola bola prerušená do dňa obdŕžania odpovede z iného členského štátu. Správca dane po pominutí dôvodov na prerušenie - po obdŕžaní konečnej odpovede od maďarskej daňovej správy (dôkaz č. 10) - zaslal žalobcovi Oznámenie č. 9813401/5/992663/2013/Zam zo dňa 14.03.2013 (dôkaz č. 12), ktorým oznámil pokračovanie vo výkone daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2011. Prerušenie konania bolo správcom dane vykonané v súlade so zákonom a keďže počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynuli, správca dane tým, že prerokoval a doručil protokol o daňovej kontrole dňa 18.06.2013 (dôkazy č. 17,18, 21) dodržal procesné lehoty.

Žalovaný k námietkam žalobcu, ktoré sa týkajú dĺžky trvania a obsahu vyrubovacieho konania uvádza, že z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane po doručení právoplatného rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 1100303/1/69386-475318/2013/4897 zo dňa 03.10.2013 (dôkaz č. 26) postupoval v zmysle zákona a riadil sa názorom odvolacieho orgánu. Vo vyrubovacom konaní správca dane doplnil dokazovanie vo veci dodania fakturovaného tovaru spoločnostiam GOLD

CEREAL HUNGARY Kft. a TORAGRO Kft. o ďalšie skutočnosti (ďalšie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií zo dňa 11.12.2013 č. 9813401/5/5494315/2013/Zam a č. 9813401/5/5493001/2013/ Zam - dôkazy č. 29 a 30) a vyhodnotil všetky získané dôkazy samostatne a v ich vzájomných súvislostiach. Správca dane práve na základe výsledkov doplneného dokazovania vo vyrubovacom konaní dospel k záveru, že pri dodaní tovaru fakturovaného spoločnosti GOLD CEREAL HUNGARY Kft. bolo preukázané splnenie podmienok oslobodenia od dane podľa v znení neskorších predpisov a žalobcovi priznal časť nadmerného odpočtu vo výške 15 574,07 eura. Správca dane vo vyrubovacom konaní požiadal druhostupňový orgán o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní (dôkazy č. 31, 32, 33) a dňa 25.03.2014 vydal rozhodnutie číslo 9813401/5/1121451/2014, ktorým odo dňa 02.04.2014 prerušil konanie podľa Daňového poriadku, pretože do dňa vydania tohto rozhodnutia nezískal odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (dôkaz č. 34). Dňa 06.05.2015 správca dane obdŕžal konečnú odpoveď na poslednú žiadosť (dôkaz č. 39) a tým pominuli prekážky, pre ktoré bolo konanie prerušené (dôkaz č. 40). Vyrubovacie konanie bolo ukončené doručením rozhodnutia č. 1274683/2015 zo dňa 10.08.2015 - dňa 11.08.2015 (dôkaz č. 44). Tvrdenie žalobcu, že správca dane vo vyrubovacom konaní vykonal rozsiahlejšie dokazovanie ako pri daňovej kontrole, nie je pravdivé, pretože správca dane, viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu, vo vyrubovacom konaní doplnil zistenia z daňovej kontroly. Zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly bola dodržaná a dĺžka následného vyrubovacieho konania po rozhodnutí žalovaného Finančného riaditeľstva SR v odvolacom konaní, nemá vplyv na lehotu na vykonanie daňovej kontroly.

Na podklade uvedeného sú námietky žalobcu vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly, k dôvodom jej prerušenia, ako i k dĺžke vyrubovacieho konania neopodstatnené, žalobca bol s dôvodmi prerušenia daňovej kontroly a vyrubovacieho konania oboznámený a náročnosť veci si to vyžadovala. Žalobca bližšie nešpecifikoval dôvody, pre ktoré prerušenie výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, podľa jeho názoru, nebolo potrebné. Žalovaný k námietke žalobcu, že ani po podaní odvolania sa nič nezmenilo na skutočnosti, že nemal možnosť nahliadnuť do odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií uvádza, že odvolacia námietka nebola žiadosťou o nahliadnutie do spisu. V administratívnom spise správcu dane sa takáto žiadosť nenachádza.“

14. K námietkam týkajúcim sa skutkového stavu a jeho právneho hodnotenia žalovaný vo vyjadrení z 21.07.2016 argumentoval nasledovne:

„Správca dane vykonanou daňovou kontrolou zistil, že žalobca v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2011 deklaroval dodanie tovaru s oslobodením od dane podľa v znení neskorších predpisov v celkovej sume 254 521,92 eura, a to odberateľom:

- GOLD CEREAL HUNGARY Kft., Színyei Merse Pál u. 21. 1/5, 010 63 Budapest, IČDPH: HU23023404

- semeno repky olejnej - faktúry č. 10110156 a č. 0110157 v celkovej sume 93 444,40 €,

- TORAGRO Kft., Népszinház út 31 IV/7, 010 81 Budapest, IČ DPH: HU22722038 - repka - faktúry č. 10110141, 10110142, 10110143, 10110146 - v celkovej sume 161 077,52 €.

Správca dane počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania preveroval skutočnosti uvedené na predložených faktúrach súvisiace s obchodnými vzťahmi medzi žalobcom a uvedenými maďarskými spoločnosťami a dospel k záveru, že žalobca nesplnil podmienku oslobodenia od dane uvedenú v v znení neskorších predpisov a oslobodil od dane tovar, ktorého dodanie spoločnosti TORAGRO Kft. identifikovanej pre daň v inom členskom štáte nebolo preukázané, ako to uvádzal vo svojich dokladoch. Žalobca nepreukázal, že dodal tovar spoločnosti TORAGRO Kft., ktorá je uvedená na predmetných faktúrach; že preprava bola realizovaná na účet účastníkov obchodného vzťahu; že dodanie tovaru bolo za protihodnotu, nakoľko nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že platbu poukázala spoločnosť TORAGRO Kft. Správca dane dospel k záveru, že platiteľ dane porušil ustanovenie o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a nedošlo k naplneniu ustanovenia a uvedeného zákona, podľa ktorého platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. V nadväznosti na citovaného zákona je miestom dodania tovaru, ak j e dodanie tovaru spojené

s odoslaním alebo prepravou tovaru miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, t. j. v danom prípade tuzemsko.

Všetky dôkazy, ktoré mali vplyv na rozhodnutie správcu dane sú podrobne uvedené v rozhodnutí správcu dane, skutkový stav je uvedený aj v rozhodnutí žalovaného a v predloženom administratívnom spise sa nachádzajú všetky dôkazy, ktoré boli správcovi dane počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania predložené žalobcom, a ktoré zabezpečil žiadosťami o medzinárodnú výmenu informácií a miestnymi zisťovaniami.

Žalovaný trvá na skutočnosti, že preprava repky do Maďarska spochybnená nebola (čo vyplýva z vykonaného dokazovania), ako i na skutočnosti, že nebolo preukázané intrakomunitárne dodanie repky do Maďarska spoločnosti TORAGRO Kft. - ako to predloženými faktúrami a prepravnými dokladmi deklaroval a tvrdil žalobca. Záver správcu dane, ktorý ako miesto dodania tovaru určil tuzemsko, bol logický a správny a zodpovedal zistenému skutkovému stavu. Správca dane nebol povinný skúmať, či tovar naozaj nebol zdanený jeho konečným odberateľom, pretože dôkaznú povinnosť správcu dane si nemožno vysvetľovať tak, že správca dane má prevziať na seba úlohu žalobcu a namiesto neho získavať dôkazy o spoločnostiach a osobách, s ktorými mal žalobca obchodovať - ktoré ani žalobca bližšie neoznačil, neidentifikoval (neuviedol žiadne mená osôb, s ktorými jednal, tvrdil, že neexistujú žiadne písomné zmluvy, objednávky,..).

Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane vychádzal z odpovedí na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, z ktorých vyplynulo, že maďarská spoločnosť TORAGRO Kft., ktorá je na faktúrach žalobcu uvedená ako odberateľ, nepotvrdila nadobudnutie fakturovaného tovaru, nepodala daňové priznania, nepredložila žiadne doklady, jej konateľ si na preverované obchodné vzťahy a na slovenské spoločnosti nepamätá, a i keď potvrdil obchodovanie s obilím, uviedol, že spoločnosť nemala potrebné personálne ani materiálne podmienky na vykonávanie tejto činnosti. Konateľovi spoločnosti TORAGRO Kft. neboli známe ostatné názvy spoločností, ktoré mali vykonať prepravu fakturovaného tovaru zo Slovenska do Maďarska. Spoločnosť od svojho založenia nepredložila žiadne daňové priznania k dani z pridanej hodnoty, po začatí daňovej kontroly, spoločnosť predložila súhrnný výkaz za obdobie 1. - 8. 2011 (v ktorom neuviedla dodávku tovaru slovenskému daňovému subjektu). V súvislosti s námietkami žalobcu, ktoré sa týkajú správnosti prekladu odpovedí na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, žalovaný uvádza, že tieto námietky nemajú vplyv na závery správcu dane, pretože v danej veci je zrejmé, že tovar mal dodať žalobca maďarskej spoločnosti TORAGRO Kft., a nie naopak. Skutočnosť, že spoločnosť TORAGRO Kft. predložila súhrnný výkaz, v ktorom sa uvádza dodanie tovaru a nie nadobudnutie tovaru, nemá vplyv na posúdenie splnenia a preukázania podmienok oslobodenia od dane u žalobcu.

Podľa prepravných dokladov mali prepravu tovaru do Maďarska vykonať spoločnosti SIKÍTÓ SAS Kft., HUNOGRAIN Kft., SZÉLLOVAS Kft., MITA TRANS Kft. a G+G Trans Bt. Spoločnosti SIKÍTÓ SAS Kft., SZÉLLOVAS Kft., MITA TRANS Kft. boli predané a ich súčasný majiteľ je nezastihnuteľný, na sídle nevykonávajú žiadnu podnikateľskú činnosť. Prepravcovia HUNOGRAIN Kft. a G+G Trans Bt. potvrdili prepravu fakturovaného tovaru vlastnými vozidlami, ale vyjadrenia ich zástupcov, ktoré správca dane uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia (repka bola dodaná spoločnosti Agrotex Kft., Ebes, prepravcom bola Delta - FEED Kft., repka bola nakúpená od spoločnosti BAGU-GUBA Kft. a dodaná spoločnosti DELTA FEED Kft.; prepravu vykonali na základe objednávky od spoločnosti Gamape Green Bau Kft., ktorá uhradila prepravné náklady; nepoznajú spoločnosť TORAGRO Kft., ani nikoho z tejto spoločnosti, nemali s touto spoločnosťou obchodný vzťah a pre túto spoločnosť neuskutočnili žiadne prepravy), nasvedčujú tomu, že tovar nebol dodaný spoločnosti TORAGRO Kft., ako to tvrdí žalobca.

Vykonaným dokazovaním správca dane preukázal, že tvrdenia žalobcu o splnení podmienok oslobodenia od dane, neboli potvrdené, pretože deklarované intrakomunitárne dodanie tovaru do Maďarska - spoločnosti TORAGRO Kft. - nebolo uskutočnené tak, ako to žalobca deklaroval predloženými faktúrami a prepravnými dokladmi. Z prepravných dokladov vyplýva, že repka mala byť prepravená z obcí východného Slovenska (Úpor, Čelovce, Zemplínske Jastrabie), do obcí v Maďarsku (Ebes, Csepel), ale ani žalobca, ani deklarovaný príjemca tovaru TORAGRO Kft., nepreukázali, že tovar

bol skutočne dodaný spoločnosti TORAGRO Kft., teda tak, ako je deklarované preverovanými dokladmi. V danej veci boli rozhodujúce zistenia o spoločnosti TORAGRO Kft., ktorej mal byť tovar v Maďarsku dodaný a ako dôkaz je možné použiť aj vyjadrenia dvoch prepravcov z piatich, (ktorí síce potvrdili prepravu tovaru do Maďarska, ale nepotvrdili dodanie tovaru maďarskej spoločnosti TORAGRO Kft.).

Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako i z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane je zrejmé, že žalobca stále tvrdil rovnaké skutočnosti o splnení podmienok pre oslobodenie od dane, ale tieto skutočnosti (ani na výzvy správcu dane - dôkazy č. 14 a 27) dostatočne nepreukázal. Žalobca okrem tvrdení, faktúr a prepravných dokladov neposkytol také dôkazy, ktoré by správca dane mohol následne preveriť a najmä, ktoré by odstránili pochybnosti správcu dane o zákonnosti uplatneného oslobodenia od dane. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že správca dane od žalobcu požadoval iba také dôkazy, ktorými žalobca mohol disponovať, preto poukazovanie na judikatúru Súdneho dvora EÚ v súvislosti s dôkazným bremenom žalobcu je neopodstatnené.

Žalovaný zistil, že správca dane v záujme objektívneho hodnotenia dôkazov vzal do úvahy všetky dôkazy a zistenia, ktoré mal k dispozícii, t.j. postupoval v súlade so všeobecne záväznými pravidlami, chránil záujmy štátu a dbal pri tom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. O objektívnosti postupu správcu dane svedčí aj skutočnosť, že na základe výsledkov doplneného dokazovania vo vyrubovacom konaní korigoval svoje rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane a žalobcovi priznal časť nadmerného odpočtu vo výške 15 574,07 eura (dodávky pre spoločnosť GOLD CEREAL HUNGARY Kft), t.j. znížil vyrubený rozdiel dane za zdaňovacie obdobie august 2011 zo sumy 42 420,32 eura na sumu 26 846,25 eura. Tvrdenie žalobcu, že obchody v totožnom zdaňovacom období s totožnou komoditou vo vzťahu k dvom kupujúcim GOLD CEREAL HUNGARY Kft. a TORAGRO Kft. prebehli identickým spôsobom, ešte nepreukazuje splnenie podmienok oslobodenia od dane v jednotlivom prípade - spoločnosť TORAGRO Kft.

Žalovaný v odvolacom konaní postupoval v zmysle ustanovení § 74 Daňového poriadku a z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj z obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci bolo vecne správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami v znení neskorších predpisov, ako aj Daňového poriadku. Postup správcu dane, keď žalobcovi vyrubil rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2011, bol v súlade s platnými právnymi predpismi. Postup správcu dane zodpovedal zásade voľného hodnotenia dôkazov v ich vzájomnej súvislosti a to predovšetkým z hľadiska ich pravdivosti a preukáznosti. Správca dane oboznamoval žalobcu s výsledkami dokazovania a umožnil mu, aby sa k nim vyjadril. Vyjadrenie žalobcu spočívalo len v negácii zistení správcu dane, bez toho, aby predložil alebo označil dôkazy potvrdzujúce jeho tvrdenia.

Vzhľadom na to, že uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, daňový subjekt má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré by boli schopné zabezpečiť preukázateľnosť uskutočnených zdaniteľných obchodov správcovi dane. Žalobca, ktorý je zaťažený dôkazným bremenom na ten druh a obsah daňovej transakcie, ktorú deklaruje, však nepredložil správcovi dane také dôkazy, ktorými by preukázal, že skutočne dodal tovar maďarskej spoločnosti TORAGRO Kft. (s oslobodením od dane). Napriek tomu, že žalobca predložil správcovi dane vystavené faktúry s prepravnými dokladmi, ktoré mali zákonom požadované náležitosti, nepreukázal, že k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných obchodov došlo tak, ako je to deklarované preverovanými faktúrami a jeho tvrdenia a predložené dôkazy nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov. Znamená to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane na faktúrach pre maďarského odberateľa TORAGRO Kft. Žalobca neuviedol a nepreukázal, akým spôsobom preveroval samotnú realizáciu a aké opatrenia prijal na zabezpečenie preukázania splnenia zákonom stanovených podmienok oslobodenia od dane.

Žalovaný posúdením celého rozhodnutia správcu dane, ako aj obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o porušení ustanovení v znení neskorších predpisov boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu a námietky žalobcu uvedené v podanej žalobe sú neopodstatnené.“

Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť a nepriznať žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania. Zároveň požiadal, aby v prípade zrušenia rozhodnutia žalovaného súd stanovil lehotu na úhradu trov konania do 30 dní na číslo účtu, ktoré uvedie žalobca.

15. Na základe výzvy správneho súdu predložil právny zástupca žalobcu v konaní stanovisko žalobcu z 27.01.2017 (č.l.30 - 31 spisu) k vyjadreniu žalovaného z 21.07.2016, na ktoré žalovaný po doručení výzvy súdu z 15.03.2017 nereagoval. Obsahom stanoviska žalobcu z 27.01.2017 bola skutková a právna argumentácia obsahovo zhodná s dôvodmi žaloby.

III.

Dôvody rozhodnutia správneho súdu

16. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní podľa ( v platnom znení) aplikujúc prechodné ustanovenie preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a to v právnych medziach podanej žaloby ( ), oboznámil sa s obsahom administratívnych spisov správnych orgánov oboch stupňov a dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, a to z právnych dôvodov uvedených v ustanoveniach , a .

17. Správny súd vo veci rozhodol po nariadení ústneho pojednávania, v súlade s obsahom žiadosti žalobcu o daný procesný postup (č.l. 10 spisu) a bez účasti zástupcu žalovaného správneho orgánu na ústnom pojednávaní, rešpektujúc jeho ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní z 28.08.2019 ( ).

18. Podľa článku 2 ods. 2 , štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa článku 46 ods. 2, prvá veta SR kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Podľa článku 152 ods. 4 SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto . „Miera konkrétnosti vyjadrenia a zdôvodnenia žalobného dôvodu v správnom súdnictve nepochybne determinuje požadovanú mieru konkrétnosti a detailnosti odpovede súdu na takýto žalobný dôvod “ (nález ÚS SR z 12.05.2015). „Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná“ (uznesenie ÚS SR sp.zn. zo 06.10.2015).

19. Podľa , správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, a ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Podľa dôvodom zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy správnym súdom je aj zistenie, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

20. Správny súd v prvom rade považuje za potrebné po právnom vyhodnotení jednotlivých žalobných námietok vyjadriť sa k tej časti procesnoprávnej argumentácie žalobcu, ktorá sa dotýkala výkladu ustanovení § 165 a § 165b daňového poriadku. Žalobca namietal v tejto súvislosti údajnú aplikáciu nesprávneho procesnoprávneho predpisu na preskúmavanú právnu vec v rozhodnutiach správnych orgánov oboch stupňov z 10.08.2015 a 11.11.2015 tvrdiac, že konanie v danej veci malo byť celé

dokončené podľa o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov. Ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov, daňová kontrola u žalobcu začala 15.11.2011 v procesnoprávnom režime v platnom znení a bola ukončená prerokovaním protokolu z daňovej kontroly 18.06.2013, teda už za účinnosti daňového poriadku. Podľa daňového poriadku, daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. Podľa uvedeného zákona vyrubovacie konanie po daňovej kontrole, začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov. Dňom 30.12.2012 nadobudlo účinnosť ustanovenie daňového poriadku (prechodné ustanovenia účinné od 30.12.2012). Podľa daňového poriadku (v znení účinnom od 30.12.2012) daňové konanie začaté podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Správne teda podľa názoru správneho súdu postupoval tak správca dane ako aj žalovaný, keď vo vyrubovacom konaní postupovali procesne podľa daňového poriadku a pôvodné rozhodnutie správcu dane č. 9813401/5/2990061/2013 z 24.06.2013 bolo vydané podľa v znení neskorších predpisov. Danej procesnoprávnej argumentácii sa neprieči ani zistenie, že správca dane vo výrokovej časti rozhodnutia z 24.06.2013 vydaného vo vyrubovacom konaní neuviedol, že rozhodnutie vydal pri aplikácii daňového poriadku. Keďže žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane z 24.6.2013, žalovaný ďalej konal v odvolacom konaní v súlade s ustanovením daňového poriadku, aplikujúc už nový procesnoprávny predpis na preskúmavanú právnu vec a v prvotnom rozhodnutí zrušil rozhodnutie správcu dane - dodatočný platobný výmer z 24.6.2013 podľa daňového poriadku. Správny súd teda v tejto súvislosti právne uzatvára, že žalovaný v odvolacom konaní o odvolaní žalobcu proti uvedenému dodatočnému platobnému výmeru správcu dane z 24.6.2013, ako aj v následnom konaní (v ktorom vydal správca dane prvostupňové rozhodnutie č. 1274683/2015 z 10.08.2015) a žalovaný preskúmavané rozhodnutie č. 1659777/2015 z 11.11.2015 postupoval (rovnako ako správca dane) procesným postupom podľa daňového poriadku daňového poriadku).

21. V záujme potvrdenia vlastných právnych záverov k aplikácii dvoch procesnoprávnych predpisov na preskúmavanú právnu vec (, ) správny súd dáva do pozornosti účastníkov konania obsah uznesenia Najvyššieho súdu SR č.k. z 20.09.2017, v odôvodnení ktorého Najvyšší súd SR v súvislosti s výkladom ustanovení a a daňového poriadku poukázal okrem iného aj na ustanovenie daňového poriadku, podľa ktorého sa na účely tohto zákona rozumie daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Ďalej uviedol, že v súlade s úpravou podľa zákona o správe daní () dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu sa začína vyrubovacie konanie. Ďalej k danej právnej problematike vo všeobecnosti argumentoval nasledovne:

„Podľa jednej zo základných zásad teórie práva sa v procesnom práve aplikuje procesnoprávna norma účinná v čase rozhodovania. Aplikácia uvedenej zásady spôsobuje nepriamu retroaktivitu procesných noriem, ktorá však v konečnom dôsledku nepôsobí do minulosti, pretože akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy a tento stav rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Účinnosť procesného predpisu môže byť odlišne upravená len v rozsahu určenom v prechodných ustanoveniach, pričom novšia úprava vylučuje aplikáciu staršej úpravy. Účinnosť daňového poriadku na daňové konania, t.j. aj na vyrubovacie konanie, začaté a neukončené pred 30.12.2012.

Z uvedeného teda vyplýva, že nadobudnutím účinnosti a daňového poriadku došlo k zrušeniu účinnosti prechodného ustanovenia na daňové konania, ktoré boli začaté podľa o správe daní a neboli ukončené do 30.12.2012, pričom tieto sa dokončia podľa , t.j. podľa daňového poriadku.“

22. Zo skutkových a právnych dôvodov uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozsudku preto správny súd neuznal ako dôvodnú žalobnú námietku týkajúcu sa aplikácie ustanovení § 165 a § 165b daňového poriadku spôsobom presadzovaným žalobcom.

23. Ako dôvodné však správny súd na druhej strane vyhodnotil žalobné námietky dotýkajúce sa obsahu a priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, a to najmä vo vzťahu k otázkam

súvisiacim s právnymi možnosťami a podmienkami možného prerušenia daňovej kontroly z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, ako aj právneho hodnotenia dôkazného stavu veci vyplývajúceho z výsledkov MVI, a to v kontexte ďalších dôkazov vyplývajúcich z obsahu dokazovania, zadokumentovaného v obsahu administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov.

24. Podľa daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný uviesť.

25. Podľa o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Podľa uvedeného zákona platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1) až 4) a) kópiou faktúry, b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o prepravu tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať: 1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykonáva dodávateľ, alebo adresu miesta a dátumu skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykonáva odberateľ, 4. miesto a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedeného paličkovým písmom a jeho popis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru.

26. Podľa , prvá a druhá veta daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

27. Predmetom súdneho preskúmavacieho konania sú rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ktorými bolo rozhodnuté o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2011 v sume 26.846,25 € žalobcovi, a to z dôvodu neuznania nároku na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty pri aplikácii v znení neskorších predpisov. Správca dane a žalovaný neuznali žalobcovi v súvislosti s intrakomunitárnym dodaním do Maďarska ním deklarované obchody faktúrami č. 10110141, č. 10110142, č. 10110143 a č.10110146 pre spoločnosť TORAGRO Kft.. Správca dane a rovnako aj žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí z 11.11.2015 dospeli k záveru, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno týkajúce sa predmetného intrakomunitárneho dodania tovaru - repky do Maďarskej republiky maďarskými prepravcami tovaru pre spoločnosť TORAGRO Kft., pričom sa zároveň opreli o výsledky procesu medzinárodnej výmeny informácií (žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 9813401/5/5493001/2013/Zan), predmetom ktorej bolo preverenie prepravy tovaru, ktorú mali vykonať maďarskí prepravcovia pre spoločnosť TORAGRO Kft. Daňové orgány v tejto súvislosti argumentovali predovšetkým obsahom „konečnej odpovede“ na uvedenú žiadosť.

28. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesným právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí

dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

29. Súd v preskúmavanej právnej veci predovšetkým považuje za nevyhnutné zdôrazniť vo vzťahu k dôkaznému stavu veci a jeho právnemu hodnoteniu daňovými orgánmi oboch stupňov, že je nespochybniteľnou konštantná judikatúra NS SR a krajských súdov v Slovenskej republike týkajúca sa dôkazného bremena daňového subjektu, jeho rozloženia v rámci správy daní a ďalších dôkazných a hodnotiacich právnych postupov súvisiacich so správnym určením dane pri zachovaní práva daňového subjektu na spravodlivé administratívne konanie. Ustálenými právnymi pohľadmi správnych súdov na dané právne otázky je poznamenané aj posudzovanie tzv. intrakomunitárnych dodávok tovaru a služieb, pričom v základnom dôkaznom právnom rozmere je dôležitou východisková procesnoprávna premisa obsiahnutá napr. v rozsudku NS SR č.k. z 21.03.2018, podľa ktorej „v okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne na jeho strane došlo.“ Daný záver vyslovil Najvyšší súd SR hodnotiac dôkazný stav veci pri intrakomunitárnej dodávke do Maďarska konštatujúc zároveň, že „už samotné zistenie skutočnosti, že odberatelia sú nekontaktní, prípadne na účte neboli vykonané žiadne finančné operácie a maďarská daňová správa nemá žiadne informácie o ich podnikateľskej činnosti, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho dodávok zahraničným odberateľom, deklarovaných v jeho daňovom priznaní. Spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní...“

30. V nadväznosti na konštatovania obsiahnuté v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozsudku však správny súd uvádza, že podľa jeho názoru v preskúmavanej právnej veci ide o odlišný skutkový a dôkazný stav a tým aj nevyhnutnosť iných hodnotiacich právnych pohľadov na zistenia vyplývajúce z obsahu administratívneho spisu správcu dane a žalovaného.

31. Na tomto mieste odôvodnenia tohto rozsudku je nevyhnutné poznamenať, že žalobca podľa názoru súdu nepochybne preukázal dodanie tovaru do Maďarskej republiky v zdaňovacom období august 2011, pričom správca dane a žalovaný uznali intrakomunitárne dodanie iba vo vzťahu k spoločnosti GOLD CEREAL Hungary Kft., neuznávajúc zároveň dodanie tovaru odberateľovi TORAGRO Kft.. Daný diferencovaný hodnotiaci právny postoj týkajúci sa dvoch odberateľov tovaru - repky v Maďarskej republiky v auguste 2011 správca dane oprel predovšetkým o obsah odpovede na žiadosť z 11.12.2013, z ktorej okrem iného vyplynulo aj to, že odberateľ deklarovaný žalobcom - spoločnosť TORAGRO Kft. bola platiteľom dane v období od 07.06.2010 do 31.10.2014, teda aj v čase realizácie deklarovaných dodávok tovaru v auguste 2011. Žalobca predložil v priebehu daňovej kontroly listinné dôkazy o deklarovanom vývoze tovaru a označil aj ďalšie dôkazy, z obsahu ktorých aj podľa názoru správneho súdu nepochybne vyplynulo, že skutková a právna „schéma“ vývozu tovaru žalobcom v mesiaci august 2011 bola identická u oboch žalobcových obchodných partnerov z Maďarskej republiky. Ako to ďalej vyplýva z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného z 11.11.2015 a prvostupňového rozhodnutia správcu dane z 10.08.2015, kľúčovým, zlomovým bodom v právnom hodnotení dôkazného stavu, z ktorého boli vyvodené právne závery o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2011 v sume 26.846,25 € žalobcovi bola „konečná odpoveď“ na žiadosť z 11.12.2013. Predmetná žiadosť bola zameraná aj na získanie informácií od prepravných spoločností uvedených v predložených prepravných dokladoch (CMR), pričom prepravu mali vykonať spoločnosti G +G Trans Bt. a HUNOGRAIN Kft.. Podľa obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného „manažéri oboch prepravných spoločností prehlásili, že nepoznajú spoločnosť TORAGRO Kft., ani nikoho z tejto spoločnosti, s touto spoločnosťou nemali obchodný vzťah, pre túto spoločnosť neuskutočnili žiadne prepravy“ atď., tvrdiac, že tovar bol dodaný iným subjektom uvedeným v odpovedi č. VAT SK 89319/13/ PETP HU 58455-51911 20131219 G RI R. Podľa obsahu výpovede manažéra TORAGRO Kft. (J. M.) z 24.02.2015 (realizovanej s odstupom takmer štyroch rokov od deklarovaných dodávok tovaru do Maďarska - pozn. súdu) uvedený svedok vyhlásil, že spoločnosť TORAGRO Kft. obchodovala s obilím, nemala potrebné personálne, ani materiálne podmienky na vykonávanie tejto činnosti a spoločnosť manažoval on sám. Obilie kúpil na Slovensku, ale nespomína si od ktorých spoločností...

32. Žalovaný právne ustálil v preskúmavanom rozhodnutí, že „nezvratným dôkazom o tom, že nebolo preukázané dodanie tovaru spoločnosti uvedenej na faktúrach č. 10110141, č. 10110142, č. 10110143 a č.10110146 sú výpovede prepravcov, ktorí boli uvedení na predložených medzinárodných nákladných listoch - CMR, odpoveďou z maďarskej daňovej správy bolo preukázané, že prepravcovia uvedení na CMR dokladoch nepriznali žiadne dodanie služieb - prepravy spoločnosti TORAGRO Kft.“ Podľa názoru súdu z predmetnej konečnej odpovede maďarskej daňovej správy vyplýva neurčitá konštatácia o „manažéroch“ spoločností, ktoré vykonávali prepravu, pričom uvedené nemenované osoby s veľkým odstupom času od žalobcom deklarovaných obchodoch tvrdili skutočnosti, ktoré podľa názoru žalovaného mali zohrať zásadný právny význam pri hodnotení dôkazného stavu veci ohľadom žalobcom deklarovaného a vo všeobecnosti preukázaného vývozu tovaru - repky patriacej žalobcovi do Maďarskej republiky.

33. Správny súd v nadväznosti na uvedené zistenia a konštatovania právne uzatvára, že hodnotenie dôkazného stavu veci správcom dane a žalovaným postráda nevyhnutnú komplexnosť vo vzťahu ku všetkým zisteným dôkazom v administratívnom konaní. Ak by totiž obsahovo diferencované právne hodnotenie žalobcom deklarovaných obchodov s maďarskými partnermi v auguste 2011 malo byť z hľadiska dôkaznej váhy postavené na obsahu odpovedí daňových orgánov Maďarskej republiky na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, podľa názoru správneho súdu by nešlo o dôsledné vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami zistenými v rámci dokazovania v administratívnom konaní. Potreba náležitého zisťovania skutkového stavu veci bola pritom právne navodená už v písomnom podaní žalobcu z 26.04.2013 (č.l.16 administratívneho spisu) v reakcii na výzvu správcu dane z 08.04.2013)

34. Podľa zistení správneho súdu nemožno uprieť žalobcovi pravdivosť jeho tvrdení v tom, že bol konzistentný v komunikácii so správcom dane v priebehu celého administratívneho konania, t.j. v rámci daňovej kontroly aj vyrubovacieho konania a stále mal objektívnu snahu predkladať správcovi dane dôkazy, ktoré má k dispozícii a s ktorými môže disponovať. Aj z uvedeného dôvodu pri hodnotení dôkazného stavu veci správcom dane a žalovaným, ktoré má byť v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 3 v nadväznosti na § 24 daňového poriadku považuje správny súd za dôvodné tvrdenia žalobcu v žalobe v tom smere, že správca dane dôkazne povýšil údaje z medzinárodnej výmeny informácii nad skutočnosti a tvrdenia preukazované žalobcom.

35. Vzhľadom na celkový spôsob vedenia daňovej kontroly a vyrubovacieho konania (poznačeného okrem iného aj zrušujúcim rozhodnutím žalovaného Finančného riaditeľstva SR č. 1100303/1/69386-475318/2013/4897 z 03.10.2013) bolo povinnosťou správcu dane náležite právne vyhodnotiť z dôkazného hľadiska všetky skutočnosti zistené v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a neuchýliť sa iba ku konštatovaniu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru do Maďarskej republiky.

36. Vychádzajúc z obsahu žaloby zo 04.05.2016 správny súd ďalej konštatoval, že žalobca, poukazujúc na dikciu a obsahovo aj na ustanovenie uvedeného zákona a na Daňového poriadku v súvislosti s maximálnou dĺžkou trvania daňovej kontroly (6 mesiacov v právnom režime a jeden rok podľa Daňového poriadku) namietal aj použitie inštitútu prerušenia daňovej kontrole začatej 15.11.2011 postupom správcu dane podľa V súvislosti s právnym výkladom uvedeného tvrdil, že „daňová kontrola nie je konaním a súčasne ako dôvod prerušenia konania zákon nepoznal podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácii... Podľa nášho názoru tak neexistovali legitímne dôvody na prerušenie daňovej kontroly v období od 16.01.2012 do 14.03.2013, teda na dobu takmer 40 mesiacov, ktorá prevyšovala základnú dovolenú dobu trvania daňovej kontroly viac ako dvojnásobne, čím nie je namieste hovoriť o akejkoľvek primeranosti použitých lehôt, resp. inštitútu daňovej kontroly a inštitútu jej prerušenia.“ V tomto smere namietal, že daňová kontrola, ktorá začala 15.11.2011 a bola ukončená 18.06.2013 „nesie znaky nezákonnosti.“

37. Správny súd pri právnej analýze danej žalobnej námietky bol povinný prihliadnuť na obsah judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dotýkajúcej sa tak právnych následkov prekročenia zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, ako aj právnych možností postupu správcu dane podľa , a to v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácii. V

preskúmanej právnej veci je nesporným, že daňová kontrola u žalobcu bola vykonávaná podľa v znení neskorších predpisov v období od 15.11.2011 do 18.06.2013 (deň prerokovania protokolu z daňovej kontroly so žalobcom ako daňovým subjektom). Je teda zrejmé, že daňová kontrola bola ukončená po 31.12.2012, teda po nadobudnutí účinnosti prechodným ustanovením k Daňového poriadku. Podľa Daňového poriadku, daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. Ďalší z právnych záverov správneho súdu v danej veci je teda konštatovanie, že daňová kontrola v preskúmanej právnej veci mala byť ukončená v právnom režime v lehote stanovenej v uvedeného zákona, t.j. v lehote 6 mesiacov odo dňa jej začatia.

38. Najvyšší súd Slovenskej republiky k danej daňovej problematike zaujal právne stanovisko napr. v rozsudku č.k. z 13.12.2017, keď aj v nadväznosti na výklad ustanovení , Daňového poriadku v právnom prepojení s predchádzajúcim procesnoprávnym stavom vyplývajúcim z dotknutých ustanovení konštatoval okrem iných záverov, že „v daňovom konaní sa taktiež uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom. Túto požiadavku zákonodarca formuloval exaktne určením limitov obmedzujúcich časový rozsah daňovej kontroly. Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie daňovej kontroly je prejavom tejto zásady.“ Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej obsahovo identickej právnej veci s preskúmavanou právnou vecou uviedol, že, „v čase vykonávania daňovej kontroly u žalobcu boli limity obmedzujúce dĺžku daňovej kontroly upravené v ustanovení , veta druhá , podľa ktorého daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu, ale aj v ustanovení , podľa ktorého správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Na základe zistení, že daňová kontrola v danej právnej veci trvala 6 mesiacov a 3 dni a teda bola ukončená po uplynutí zákonnej lehoty 6 mesiacov ( ), pričom v konaní nebolo preukázané, že by žalobca neposkytol správcovi dane potrebnú súčinnosť Najvyšší súd SR dospel k záveru, že v dôsledku uvedenej skutočnosti je daňová kontrola nezákonná a rovnako protokol s dodatkom k nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý z uvedeného dôvodu nemôže byť podkladom pre vyrubovacie konanie.“

39. Pokiaľ ďalej ide o právne možnosti prerušenia daňovej kontroly v právnej nadväznosti na podanie žiadosti o MVI podľa príslušných ustanovení Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenie č. 904/2010“), Najvyšší súd SR v rozsudku č.k. z 30.05.2017 zopakoval svoju už konštantnú judikatúru obsiahnutú napr. v rozsudku NS SR č.k. zo 17.12.2013, v ktorom formuloval nasledovné právne závery týkajúce sa námietok žalobcu nabúravajúcich právne opodstatnenosť prerušenia daňovej kontroly podľa , a to v súvislosti s aplikáciou článku 8 Nariadenia č. 904/2010: „Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prvom rade treba dať žalobkyni za pravdu v tvrdení, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa dĺžky daňovej kontroly a dôvodnosti, resp. nedôvodnosti jej prerušenia... Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení zákona o správe daní, lehota ustanovenia v zákona o správe daní je lehotou zákonnou a je pre správcu danej vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu) predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany správcu dane, čo vyplýva z charakteru povinnosti kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly ( zákona o správe daní). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosiahnuť na úkor práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovému subjektu ( zákona o správe daní). Túto požiadavku formuloval zákonodarca celkom exaktne určením limitov konkrétneho typu zásahu... Tento právny názor je konformný s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v náleze sp.zn. z 29. júna 2010. Z tohto nálezu ďalej vyplýva, že „zákaz prekročiť zákonom stanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len za podmienky,

že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť“.... Pokiaľ ide o prerušenie konania v zmysle ust. § 25a zákona o správe daní, podľa názoru najvyššieho súdu neboli splnené podmienky na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu, že sa nezačalo konanie o žiadnej predbežnej otázke, a ani konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Žiadosť správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií nie je konaním v zmysle ustanovení zákona o správe daní, ale iba výkonom dôkazného prostriedku, a preto z tohto dôvodu nemohla byť kontrola prerušená na dobu viac ako tri roky. Pri daňovej kontrole bol v čase jej vykonávania žiadosť správcu dane o medzinárodnú výmenu informácii nie je konaním v zmysle ustanovení zákona o práve daní ale iba výkonom dôkazného prostriedku, a preto z tohto dôvodu nemohla byť kontrola prerušená. Z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu vyplývajú závery, ktoré je možné aplikovať aj na skutkové zistenia zachytené v spise správcu dane. Obdobne ako v hore citovanom rozsudku, aj v tejto preskúmavanej veci Najvyšší súd dospel k záveru, že ani vo vnútroštátnom práve nie je zakotvený dôvod, t.j. ustanovenie ani relevantné ustanovenia Nariadenia č. 904/2010 v znení účinnom pre členské štáty v čase vykonania MVI neumožňujú správcovi dane predlžovať konanie nad zákonnú dĺžku, ktorú si zákonodarná moc ako jedna zo zložiek štátnej moci jednoznačne zakotvila pre daňovú kontrolu. Podľa čl. 10 ods. 1 Nariadenia č. 904/2010 v citovanom znení žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Podľa čl. 10 ods. 2 Nariadenia č. 904/2010 v citovanom znení platí, že pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac. Ak teda správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie , ale aj zásadu primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola nebola vykoná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (a contrario veta prvá ). V prípade ak použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočnosti zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto daňovej kontrole, je rovnako nezákonné (k tomu konajúci súd odkazuje v podrobnostiach na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 29. júna 2010). Preto Najvyšší súd musel vyhodnotiť takto získaný protokol ako nezákonne získaný dôkazný prostriedok s príslušnými dopadmi (viď citovaný záver Ústavného súdu Slovenskej republiky) na preskúmavanú vec.“

40. Vzhľadom na uvedenú právnu argumentáciu obsiahnutú v predchádzajúcich piatich bodoch odôvodnenia tohto rozsudku správny súd dospel k záveru, že konanie pred správcom dane a žalovaným v preskúmavanej právnej veci je zaťažené vadou súvisiacou s dĺžkou daňovej kontroly pri jej prerušení postupom podľa a pri aplikácii článku 8 Nariadenia č. 904/2010, na ktorú poukázal žalobca v žalobe zo 04.01.2016, a na ktorú je navyše povinný prihliadnuť ex offo (článok 5, bod 34 rozsudku NS SR č.k. z 30.05.2017).

41. Nevyhnutnosť premietnutia právnych záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutých v rozsudku NS SR č.k. z 30.05.2017 a ďalšej judikatúry NS SR a ÚS SR v ňom citovanej priamo vyplýva z obsahu administratívneho spisu správcu dane v preskúmavanej právnej veci. Daňová kontrola začatá dňom 15.11.2011 na základe upovedomenia o výkone kontroly z 28.10.2011 bola následne prerušená rozhodnutím správcu dane zo 16.01.2012 (č.l. 7 administratívneho spisu), vydaným podľa v znení neskorších predpisov. Správca dane obdŕžal odpovede na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií v dňoch 05.03.2012 a 23.03.2012 (č.l. 9 a 11 administratívneho spisu správcu dane). Ďalším procesným krokom Daňového úradu Košice

- Trebišov v preskúmavanej právnej veci bolo po uplynutí takmer jedného roka od obdŕžania správy z Finančného riaditeľstva SR, odboru boja proti podvodom z 23.03.2012 oznámenie zo 14.03.2013 adresované žalobcovi ako daňovému subjektu (č.l. 12 administratívneho spisu). Podľa jeho obsahu mali dňom 13.03.2013 pominúť prekážky, pre ktoré sa daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2011 u žalobcu prerušila. Dňom ukončenia daňovej kontroly bol 18.06.2013 ako deň prerokovania a doručovania protokolu z daňovej kontroly. Z obsahu administratívneho spisu správcu dane pritom nevyplýva, že by časové obdobie od 23.03.2012 do 14.03.2013 bolo pokryté nejakými dôkaznými, resp. procesnými aktivitami správcu dane a tak ani dátum 13.03.2013 uvedený v oznámení správcu dane zo 14.03.2013

ako deň obdŕžania konečnej odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií nemá svoju oporu v administratívnom spise podľa jeho chronologického usporiadania.

42. Horeuvedené právne závery správneho súdu sa teda javia byť dominantnými vo vzťahu k ďalším dôvodom tohto rozsudku. Podľa názoru správneho súdu bolo jeho povinnosťou komplexne sa zaoberať všetkými vznesenými žalobnými námietkami, no na druhej strane, vzhľadom na hore uvedené právne závery týkajúce sa právnych dôsledkov daňovej kontroly vykonanej a ukončenej u žalobcu nezákonným spôsobom majú zásadný právny význam pre prípadné ďalšie administratívne konanie v danej veci práve predmetné závery správneho súdu.

43. Vychádzajúc z hore uvedených skutkových a právnych dôvodov súd vo veci rozhodol zrušením rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov postupom podľa , , . Súd vrátil vec správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie procesným postupom podľa a zároveň poznamenáva, že v žalobe neabsentoval návrh žalobcu na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ( ). Preto bola vec vrátená po zrušení rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov prvostupňovému správnemu orgánu, ktorý je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku ( ).

44. Nezákonnosť postupu správcu dane v priebehu daňovej kontroly a tým aj nezákonnosť protokolu z nej a jeho nezrozumiteľnosť pre vyrubovacie konanie vyplýva podľa názoru správneho súdu jednoznačne z obsahu argumentácie a judikatúry uvedenej v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozsudku. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti aj ďalšie právne závery prameniace napríklad z rozsudku NS SR č.k. zo 07. augusta 2019, v ktorom Najvyšší súd SR okrem iného uviedol:

„Zákonnosť daňovej kontroly zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť dôkazov v rámci nej obstaraných a vykonaných. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v našom práve sa uplatňuje zásada „lus ex iniuria non orfitur“, t.j. právo nevzniká z bezprávia, a teda keď je daňová kontrola nezákonná, nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonané v rámci nej.“

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s plynutím lehoty na vykonanie daňovej kontroly poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad nález č.k. zo dňa 29. júna 2010, uznesenie č.k. zo dňa 10. decembra 2009, uznesenie č.k. zo dňa 24. marca 2010), ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp.zn. zo dňa 29. septembra 2009, rozsudok sp.zn. zo dňa 29. januára 2009, rozsudok sp.zn. zo dňa 29. januára 2009, rozsudok sp.zn. zo dňa 8. októbra 2009, rozsudok sp.zn. zo dňa 18. apríla 2007).“

„Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje tiež na názor vyslovený v rozsudku sp.zn. zo dňa 21. novembra 2018, podľa ktorého sa javí ako obchádzanie zákona právny názor žalovaného, že vyrubovacie konanie začína doručením akéhokoľvek, teda i nezákonného protokolu. Pokiaľ by totiž daňová kontrola nebola ukončená v zákonnej lehote, a preto by bol protokol nezákonný, postačovalo by, keby správca dane vyhotovil oboznámenie sa s priebehom a výsledkami dokazovania na deň, ktoré by nahrádzalo samotný protokol, z ktorého by však správca dane vychádzal ako z protokolu, hoci by naň zákonné požiadavky ako na protokol kladené neboli. Týmto spôsobom by dochádzalo k obchádzaniu Daňového poriadku, ktorý ako podmienku vydania rozhodnutia vo vyrubovacom konaní (aj samotného začatia vyrubovacieho konania) vyžaduje vyhotovenie zákonného protokolu o výsledku daňovej kontroly, t.j. protokolu doručeného daňového subjektu v zákonnej lehote. Doručenie protokolu po zákonom stanovenej lehote v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku je právne neúčinné a nemôže mať za následok začatie vyrubovacieho konania. Ak je raz protokol z kontroly označený ako nezákonný dôkaz, je treba konštatovať, že chýba výsledok daňovej kontroly vrátane hodnotenia dôkazov, ktorý nie je možné nahradiť iným dôkazom vyhotoveným správcom dane. V tejto súvislosti je právne bezvýznamné, či k začatiu vyrubovacieho konania dôjde podľa (prerokovaním protokolu) alebo podľa Daňového poriadku (doručením protokolu).“

45. V ďalšom konaní bude úlohou prvostupňového správneho orgánu v súlade s ustanovením vziať na zreteľ obsahovú, skutkovú a právnu argumentáciu uvedenú predovšetkým v bodoch 36. a nasl. odôvodnenia tohto rozsudku a súc viazaný právnym názorom

správneho súdu posúdiť danú právnu vec z pohľadu možnosti, resp. nemožnosti vyrubenia rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie august 2011 v sume 26.846,25 €.

46. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami a nasl. tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný priznal právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému správnemu orgánu. O výške náhrady trov konania v súlade s bodom II. výrokovej časti tohto rozsudku bude rozhodnuté samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka ( ) po právoplatnosti tohto rozsudku. Správny súd zároveň zohľadní žiadosť žalovaného správneho orgánu obsiahnutú v jeho písomnom vyjadrení na č.l. 15 spisu, aby v prípade zrušenia rozhodnutia žalovaného súd stanovil lehotu na úhradu trov konania do 30 dní na číslo účtu, ktoré uvedie žalobca. Bude povinnosťou vyššieho súdneho úradníka pri vydaní uznesenia podľa rozhodnúť v súlade s týmto bodom odôvodnenia rozsudku v preskúmavanej právnej veci.

47. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci. (, ).