Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)III. ÚS 469/2014
PDF · 771.86 KB
No categories available
III. ÚS 469/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra
Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti FELA Management AG, Basadingerstrasse 18,
Diessenhofen, Švajčiarska konfederácia, zastúpenej spoločnosťou GOREJ Legal, s. r. o.,
Advokátska kancelária, Krmanova 14, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Roman Gorej, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 2 Sžf 3/2009 z 19. decembra 2012
a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti FELA Management AG na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 3/2009
z 19. decembra 2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 3/2009
z 19. decembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti FELA
Management AG trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť
centov) na účet jej právneho zástupcu spoločnosti GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14,
Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2013
doručená sťažnosť spoločnosti FELA Management AG, Basadingerstrasse 18, Diessenhofen,
Švajčiarska konfederácia (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 19. decembra 2012 v konaní sp. zn. 2 Sžf
3/2009.
1. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v roku 2008 ako člen skupiny
dodávateľov predložil svoju ponuku do verejného obstarávania na predmet zákazky
„Komplexná služba elektronického výberu mýta“ formou užšej súťaže vyhláseného
(ďalej len
„obstarávateľ“). Obstarávateľ zaslal 9. apríla 2008 sťažovateľovi žiadosť o vysvetlenie
ponuky, na ktorú sťažovateľ odpovedal listom zo 16. apríla 2008. Následne obstarávateľ
listom z 29. apríla 2008 oznámil sťažovateľovi vylúčenie jeho ponuky z verejného
obstarávania, keďže predložená ponuka sťažovateľa „nesplnila požiadavky verejného
obstarávateľa uvedené v súťažných podkladoch“ a „predložené vysvetlenie k ponuke nie je
v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods. 3 Zákona o verejnom
obstarávaní“.
Sťažovateľ doručil obstarávateľovi 7. mája 2008 žiadosť o nápravu proti vylúčeniu
jeho ponuky z verejného obstarávania podľa § 136 ods. 1 písm. e) zákona č. 25/2006 Z. z.
o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom
a účinnom v tom čase (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“), pričom túto žiadosť
obstarávateľ zamietol. Preto sťažovateľ podal podľa § 138 ods. 1 písm. e) zákona o verejnom
obstarávaní námietky proti vylúčeniu jeho ponuky zo súťaže, o ktorých Úrad pre verejné
obstarávanie prostredníctvom svojej komisie pre rozhodovanie v konaní o námietkach (§
140 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní) rozhodol rozhodnutím č. 534 84 7000/2008
z 22. júla 2008 tak, že ich zamietol. Sťažovateľ napadol rozhodnutie Úradu pre verejné
obstarávanie žalobou podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorú Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 S 121/08 250 zo 6. mája 2009
zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom z 9. októbra 2012
v konaní sp. zn. 3 Sžf 116/2009 prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil. Odvolací
rozsudok najvyššieho súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu
6. februára 2013, ktorá bola uznesením č. k. I. ÚS 732/2014 35 z 3. decembra 2014
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Proti vylúčeniu svojej ponuky z verejného obstarávania sa však sťažovateľ bránil
aj inou procesnou formou. V rámci revíznych postupov regulovaných v štvrtej hlave piatej
časti zákona o verejnom obstarávaní doručil 25. júla 2008 obstarávateľovi podľa § 136
ods. 1 písm. g) zákona o verejnom obstarávaní žiadosť o nápravu proti inému úkonu
obstarávateľa, a to proti:
«a) akceptovaniu vysvetlenia a údajov uvedených uchádzačom – skupinou
dodávateľov , v liste označenom ako „Vysvetlenie súťažnej ponuky
zo dňa 16.4.2008“, na základe ktorých Obstarávateľ posúdil ponuku tohto uchádzača
ako spĺňajúcu požiadavky stanovené Obstarávateľom v súťažných podkladoch,
b) nevyžiadaniu si vysvetlenia súťažnej ponuky Sťažovateľa v časti týkajúcej sa
požiadavky P1.20 súťažných podkladov Obstarávateľom,
c) rozširovaniu znenia požiadavky Obstarávateľa na vysvetlenie návrhu ceny
adresovanej Sťažovateľovi.»
Obstarávateľ však na žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ adresoval 8. augusta 2008
Úradu pre verejné obstarávanie námietky podľa § 138 ods. 2 písm. g), teda proti úkonu
obstarávateľa inému ako uvedenému v písmenách a) až f). Úrad pre verejné obstarávanie
o námietkach sťažovateľa prostredníctvom komisie pre rozhodovanie v konaní o námietkach
rozhodol rozhodnutím č. 921 133 7000/2008 z 8. septembra 2008 tak, že ich podľa § 139
ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní zamietol.
K námietke sťažovateľa o vyhodnotení údajov skupiny dodávateľov
Úrad pre verejné obstarávanie uviedol, že jeho komisia „preskúmala ponuku
uchádzača z hľadiska splnenia požiadaviek kontrolovaného, na ktoré sa
kontrolovaný dopytoval v žiadosti o vysvetlenie ponuky, pričom sa zamerala na to, či boli
požiadavky kontrolovaného primárne preukázané už v samotnej predloženej ponuke
uchádzača . Poskytnuté, i keď všeobecné vysvetlenie ponuky uchádzača totiž
nemožno posudzovať samostatne, bez ohľadu na samotnú ponuku uchádzača, a teda či sú
v nej preukázané predmetné požiadavky kontrolovaného“. Následne Úrad pre verejné
obstarávanie poukázal na jednotlivé časti obsahu ponuky víťazného uchádzača relevantné
z hľadiska otázok obstarávateľa, ktoré sťažovateľ podrobil kritike. Súčasne zdôraznil fakt, že
«uchádzač využil právo podľa § 20 zákona o verejnom obstarávaní a celú svoju
ponuku označil ako „dôvernú“. Teda zverejňovanie konkrétnych údajov z jeho ponuky,
vrátane citácií, technických riešení a konkrétneho znenia ponuky ani zo strany úradu nie je
možné... Z uvedeného dôvodu nemôže komisia úradu v danom rozhodnutí citovať konkrétne
riešenia uvádzané uchádzačom v jeho ponuke, ale odkazuje iba na čísla strán
a názvy kapitol v ponuke uchádzača kde bolo preukázané splnenie predmetných
požiadaviek.».
K druhému okruhu námietok (nepožiadanie sťažovateľa o vysvetlenie požiadavky
P1.20 súťažných podkladov) Úrad pre verejné obstarávanie uviedol, že „nesplnenie
požiadavky P1.20 ako dôvodu vylúčenia už bolo predmetom konania o námietkach,
ktoré podal navrhovateľ dňa 22. 05. 2008 a ktoré úrad rozhodnutím č. 534 84 700/2008
zo dňa 02. 07. 2008 zamietol ako neopodstatnené“. Rovnaký postoj zaujal Úrad pre verejné
obstarávanie aj k tretiemu okruhu námietok.
Zamietavé rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie napadol sťažovateľ žalobou
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V nej namietal
«preukázateľné porušenie princípu rovnakého zaobchádzania v zmysle ustanovenia § 9
ods. 2 ZVO. Porušenie tohto princípu badá... v nerovnakom posudzovaní ponúk všetkých
uchádzačov a poukázal pritom na list uchádzača s označením
„Vysvetlenie súťažnej ponuky“ zo dňa 16.04.2008, z ktorého je v spojení s otázkami
položenými Obstarávateľom postupom podľa ustanovenia § 42 ods. 2 ZVO, možno vyvodiť
záver, že Komisia obstarávateľa nemala jasno v tom, na ktorom mieste ponuky tohto
uchádzača je zakomponované splnenie viacerých záväzných požiadaviek na obsah tejto
ponuky, pričom odpovede uchádzača tieto skutočnosti nielenže
neobjasňujú ale na rozdiel od vysvetlení žalobcu ani neobsahujú...». Následne sťažovateľ vo
svojej žalobe uvádza príklady z odpovede uchádzača preukazujúce
podľa jeho názoru odôvodnenosť predmetného žalobného dôvodu.
Nerovnosť v zaobchádzaní s uchádzačmi v kritizovanom verejnom obstarávaní videl
sťažovateľ aj v tom, že „nemala Komisia obstarávateľa jasno v tom, na ktorom mieste
ponuky sa nachádza odkaz na splnenie požiadavky P1.20 vo vzťahu k ponuke žalobcu.
Takýto záver je možné vyvodiť z toho, že v oznámení o vylúčení ponuky žalobcu cituje
Obstarávateľ konkrétne časti ponuky žalobcu, ktoré podľa neho dokazujú nesplnenie tejto
požiadavky, aj keď sa ponuka žalobcu s takouto požiadavkou vysporadúva úplne na inom
mieste...“.
Napokon sťažovateľ vo svojej žalobe namietol „rozširovanie znenia požiadavky
Obstarávateľa na vysvetlenie návrhu ceny...“. Sťažovateľ na otázku komisie obstarávateľa
smerujúcej k uvedenej nezrovnalosti „odpovedal spolu s odpoveďami na iné otázky,
ktoré Komisia obstarávateľa žalobcovi adresovala a keďže táto požiadavka na vysvetlenie
ceny neobsahovala bližšie podrobnosti základných charakteristických parametrov ponuky
tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 42 ods. 3 ZVO, odpoveď žalobcu bola formulovaná len
v tej rovine, ktorá podľa názoru žalobcu mala vyjasniť snahu Obstarávateľa o porovnávanie
s inými systémami elektronického výberu mýta v ostatných stredoeurópskych krajinách.
Rozhodnutie Obstarávateľa o vylúčení ponuky uchádzača zo súťaže, ako jeden z dôvodov
vylúčenia nakoniec uvádza aj to, že žalobcom predložené vysvetlenie k ponuke nie je
v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods. 3 ZVO.“. Popísané
skutočnosti sťažovateľ vo svojej žalobe kritizoval s poukazom na to, že otázka komisie
obstarávateľa položená mu v žiadosti o vysvetlenie ponuky je formulovaná podstatne užšie
v porovnaní s citáciou, ktorú potom použil obstarávateľ pri zamietnutí sťažovateľovej
žiadosti o nápravu ako argument proti dôvodom sťažovateľa. Podľa sťažovateľa
„je evidentné, že doplnený text podstatne mení a precizuje požiadavky Obstarávateľa
na vysvetlenie cenovej ponuky“. Sťažovateľ rozporoval záver Úradu pre verejné
obstarávanie, podľa ktorého sa touto námietkou zaoberalo súvisiace rozhodnutie
o zamietnutí námietok sťažovateľa proti jeho vylúčeniu zo súťaže, pretože „predmetom
konania, o ktorom žalovaný rozhodol rozhodnutím č. 534 84 7000/2008 bola otázka
vylúčenia žalobcu zo súťaže a otázka ponúkanej ceny bola riešená jedine vo vzťahu
k vysvetleniu cenovej ponuky žalobcom pričom sa žalovaný zaoberal len tým, či
Obstarávateľ položil žalobcovi otázku na vysvetlenie ceny a tým, či žalobca poskytol
dostatok dôkazov na to, aby umožnil Obstarávateľovi uznať toto vysvetlenie. Otázkou
rozšírenia otázky na vysvetlenie ceny sa však žalobca (správne zrejme malo byť žalovaný,
pozn.) v pôvodnom rozhodnutí nezaoberal a nakoľko je táto otázka z pohľadu žalobcu
podstatná, namietal proti takému úkonu Obstarávateľa samostatným podaním. Žalovaný
nemal dôvod nezaoberať sa takto položenou otázkou a svojim postupom navodil stav, kedy
jeho rozhodnutie trpí vážnou materiálnou vadou spočívajúcou v odmietnutí práva žalobcu
domáhať sa preskúmania zákonnosti postupu Obstarávateľa.“.
O sťažovateľovej žalobe krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 180/2008 391 zo 4. augusta
2009 rozhodol tak, že ju zamietol. Krajský súd identifikoval pojem diskriminácie
ako „rozdielny prístup k jednotlivcovi alebo skupine ako celku“. Znaky definovaného pojmu
však podľa názoru krajského súdu neboli naplnené «pri námietke žalobcov týkajúcej sa
otázky vysvetlenia nejasnosti ohľadne požiadavky P1.20, ktorá absentovala v „Žiadosti
o vysvetlenie ponuky“ obstarávateľa z 09.04.2008... Súd konštatuje, že pri žiadostiach
o vysvetlenie ponúk vychádza obstarávateľ z týchto ponúk a preto, keďže ponuky
uchádzačov nie sú identické, nemôžu byť ani otázky v žiadostiach o vysvetlenie totožné. Nie
je povinnosťou obstarávateľa žiadať o vysvetlenie tých aspektov ponuky, čo v danom
prípade ide o ponuku žalobcov, pri ktorých je zrejmé, že ich uchádzač nespĺňa. K takémuto
záveru dospela komisia obstarávateľa. Na základe uvedených skutočností nie je možné
konštatovať, že by žalovaný ako aj obstarávateľ porušil princípy uvedené v § 9 ods. 2
ZVO.».
Krajský súd konštatoval, že z dostupných dokladov „nevyplýva, že by došlo zo strany
žalovaného k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, ktoré v žalobe uvádzajú
žalobcovia, pretože komisia obstarávateľa v rámci hodnotenia predložených ponúk vyzvala
všetkých uchádzačov v súlade s § 42 ods. 2 ZVO na to, aby vysvetlili niektoré komisiou
označené aspekty ponúk. Žalobcovia na uvedenú žiadosť o vysvetlenie ponuky zo dňa
09.04.2008 reagovali listom zo dňa 16.04.2008 avšak súd sa nestotožnil s názorom
žalobcov, že by pri vyhodnocovaní ponuky žalobcov a ponuky
postupoval obstarávateľ a žalovaný rôznym spôsobom tak, ako to uvádzajú v žalobe.“.
Napokon krajský súd uviedol, že „nedošlo k porušeniu princípu transparentnosti...
Súd nezistil, že by žalovaný ani obstarávateľ, konal v rozpore s touto zásadou
a teda aj so zákonom, pretože ich konanie nebolo nečitateľné, nekontrolovateľné
alebo horšie kontrolovateľné. Zákon obsahuje celý rad inštitútov a ustanovení,
ktorých cieľom je objektivizovať a sprehľadniť vo veľkej miere proces zadávania verejných
zákaziek, pričom základným prostriedkom je právna úprava dohľadu nad zadávaním
verejných zákaziek, ktorá patrí žalovanému ako orgánu dohľadu. V danom prípade súd
konštatuje, že žalovaný postupoval v zmysle zákona o verejnom obstarávaní, preskúmal
námietky žalobcov proti úkonu obstarávateľa, ktoré boli podané v zmysle § 138 ods. 2
písm. g/ ZVO a vo svojom rozhodnutí žalovaný nezistil, že by došlo k porušeniu princípu
transparentnosti v konaní obstarávateľa a preto tieto námietky zamietol.“.
Prvostupňový rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Namietal,
že krajský súd „sa neodôvodnene zameral len na posúdenie Druhého a Tretieho
napádaného úkonu, čím svojvoľne zúžil predmet samotného konania a vôbec sa nezaoberal
posúdením Prvého napádaného úkonu (akceptovanie vysvetlenia a údajov uvedených
uchádzačom , pozn.). K uvedenému tvrdeniu považuje Žalobca
za potrebné uviesť, že práve posúdenie tohto úkonu pritom Žalobca považoval
za najdôležitejšie v otázke posúdenia diskriminačného postupu Obstarávateľa
a Žalovaného.“. Na rozsiahlom priestore potom sťažovateľ vo svojom odvolaní citoval
zo súťažných podkladov, z podkladov predložených uchádzačom ,
z podaní, ktoré uchádzačom adresoval obstarávateľ, a z odpovedí na ne, ako aj z obsahu
súvisiaceho súdneho spisu krajského súdu (sp. zn. 2 S 121/08), čím sa usiloval preukázať, že
„ponuka víťazného uchádzača nespĺňala viaceré záväzné požiadavky na predmet zákazky
podľa súťažných podmienok... Ak Obstarávateľ nevylúčil uchádzača nespĺňajúceho záväzné
požiadavky na predmet zákazky, diskriminoval tým všetkých ostatných uchádzačov,
a teda aj Žalobcu. V druhom rade je evidentné, že ponuka Žalobcu vo vzťahu k splneniu
požiadavky P1.20 nebola zo strany Obstarávateľa hodnotená rovnakými kritériami,
ako ponuka uchádzača , a to v neprospech ponuky Žalobcu.“.
Sťažovateľ krajskému súdu vytýkal nesprávne ustálenie skutkového stavu „vo vzťahu
k Prvému napádanému úkonu..., keď nijako neposudzoval to, či ponuka uchádzača
spĺňa alebo nespĺňa záväzné požiadavky na predmet zákazky, aj keď to bolo
zo strany Žalobcu vytýkané v smere posúdenia otázky dodržania princípov nediskriminácie
a rovnakého zaobchádzania... Vo vzťahu k Druhému napádanému úkonu (nevyžiadanie
vysvetlenia súťažnej ponuky uchádzača v časti týkajúcej sa požiadavky P1.20 súťažných
podkladov, pozn.) súd prvého stupňa nesprávne ustálil aj samotné znenie napádaného
úkonu. Žalobca totiž nenamietal proti tomu, že otázka na splnenie požiadavky P1.20 nebola
adresovaná uchádzačovi . Žalobca namietal proti tomu, že takáto
otázka nebola adresovaná Žalobcovi... Žalobca nikdy netvrdil, že nepožiadanie vysvetlenia
niektorej otázky je samo osebe diskriminujúce, ale poukazoval na to, že pokiaľ je táto
skutočnosť zaradená do širšieho radu úkonov, okolností a celého hodnotiaceho procesu
Obstarávateľa, môže byť nepožiadanie vysvetlenia v konečnom dôsledku diskriminujúce,
čo sa v tomto prípade aj stalo. Pri posudzovaní Tretieho napádaného úkonu (rozširovanie
znenia požiadavky obstarávateľa na vysvetlenie návrhu ceny, pozn.) napokon súd opäť zúžil
predmet samotnej žaloby a otázku diskriminačného postupu Obstarávateľa a Žalovaného
preformuloval na otázku dodržania princípu rovnakého zaobchádzania, t. j. či v kontexte
tohto úkonu nebol zvýhodnený samotný uchádzač . Takto námietka proti
tomuto úkonu neznela. Žalobca trvá na svojich argumentoch vo vzťahu k Tretiemu
napádanému úkonu, teda trvá na tom, že otázka Obstarávateľa na vysvetlenie neobvykle
nízkej ceny bola formulovaná nejasne a nezrozumiteľne a následne v rámci revíznych
postupov sa Obstarávateľ snažil nastoliť stav, akoby túto otázku položil v inom zmysle aj
keď tomu tak nebolo.“.
Všetky formulované odvolacie dôvody mali podľa sťažovateľa napokon za následok
aj nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom „v smere aplikácie ustanovenia ZVO
zakazujúceho nerovnaké zaobchádzanie s uchádzačmi, zakazujúceho diskrimináciu
uchádzačov a zakotvujúceho princíp transparentnosti“.
Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom z 19. decembra 2012 v konaní
sp. zn. 2 Sžf 3/2009 napadnutý prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil. Najvyšší
súd poukázal na skutočnosť, že v súvisiacich konaniach (sp. zn. 3 Sžf 116/2009
a sp. zn. 3 Sžf 2/2010) položil predbežné otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“), na ktoré tento rozsudkom z 29. marca 2012 v konaní sp. zn. C 599/10
odpovedal. Ďalej najvyšší súd zdôraznil viazanosť súdov v správnom súdnictve žalobnými
dôvodmi, ktoré žalobca môže rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby. Z tohto
hľadiska konštatoval, že sťažovateľ uplatnil dva okruhy žalobných dôvodov, jednak
„nedostatky procesného charakteru v konaní pred žalovaným v procese rozhodovania
o podaných námietkach“ a jednak „nezákonnosť dôvodov vylúčenia ponuky žalobcov
z procesu verejného obstarávania:
2.1. nesplnenie technickej požiadavky
2.2. neprimerane nízka cena ponuky žalobcov“.
K prvému dôvodu najvyšší súd uviedol, že z „§ 153 zákona č. 25/2006 Z. z. vyplýva,
že všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na konanie podľa tohto zákona
s výnimkami tam uvedenými. Keďže ani jedna zo zákonných výnimiek sa nevzťahuje
na konanie podľa piatej časti štvrtej hlavy (Revízne postupy) zákona č. 25/2006 Z. z. nie je
možno priznať právnu relevanciu odvolacím dôvodom..., týkajúcich sa porušenia práva
žalobcov na oboznámenie sa s odborným stanoviskom, ktoré malo byť dôvodom
na prerušenie konania o námietkach podľa § 138 ods. 6 zákona č. 25/2006 Z. z.
pred vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaného. Nahliadanie do spisu vedeného
v konaní o revíznych postupoch zákon č. 25/2006 Z. z. v znení účinnom v rozhodujúcom
období, neupravoval.
Z ustanovení zákona o verejnom obstarávaní vzťahujúcich sa na konanie
o námietkach nevyplýva povinnosť žalovaného pred tým, ako vydá rozhodnutie, oboznámiť
žalobcu s listinami, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, ktorý je založený v rámci
revízneho postupu podľa zákona č. 25/2006 Z. z. pretože na uvedené konanie nemožno
aplikovať ustanovenia obsiahnuté v správnom poriadku. (Pokiaľ by správny poriadok bolo
možné na takéto konanie o námietkach aplikovať, uvedená argumentácia žalobcu by bola
dôvodná...).“.
Podľa najvyššieho súdu „z predloženého administratívneho spisu vyplýva,
tak ako to vecne správne konštatoval i Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozsudku,
že žalobcovia požadovali informácie resp. prístup do uvedeného spisu. Na takýto postup
mali použiť iné zákonné inštitúty napr. zákon o slobodnom prístupe k informáciám
č. 211/2000 Z. z. Žalobcovia aj napriek tomu, že požadovali sprístupnenie spisu, nevyužili
opravné prostriedky, v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky, či už v procese
administratívneho konania alebo v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia,
resp. fiktívneho rozhodnutia v správnom súdnictve.“.
Pokiaľ išlo o požiadavku P1.20 súťažných podkladov, najvyšší súd „dospel k záveru,
že verejný obstarávateľ v tejto časti nepostupoval v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z.,
ako aj s čl. 6 Smernice 2004/18/ES zo dňa 31.3.2004... a konštatuje, že pokiaľ verejný
obstarávateľ v tomto prípade a v rámci procesu vyhodnocovania ponuky žalobcov zistil,
že ich ponuka je nepresná a nie je v súlade s technickými špecifikáciami uvedenými
v Súťažných podkladoch, potom podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C 599/10...
mal požiadať žalobcov o vysvetlenie akým spôsobom bola splnená predmetná technická
požiadavka... Až po doručení odpovede na žiadosť o vysvetlenie ponuky, mal verejný
obstarávateľ posúdiť, či odpoveď na vysvetlenie ponuky podaná v čase, keď žalobcovia ako
aj iní uchádzači predložili ponuku a uplynula i lehota na predloženie ponúk a je ukončený
výber uchádzačov, je len objasnením alebo vysvetlením podanej ponuky alebo ide o zmenu
samotnej ponuky. Samotnú ponuku už nemožno meniť a to ani z podnetu verejného
obstarávateľa, rovnako ani z vlastnej vôle uchádzača (§ 42 ods. 2 zákona
č. 25/2006 Z. z.).“.
K problému vysvetlenia neobvykle nízkej ponukovej ceny najvyšší súd rekapituloval
obsah žiadosti obstarávateľa o vysvetlenie ponuky v predmetnej časti, keďže sťažovateľom
„ponúkaná hodnota Efektívnosti výberu mýta E=0,9980 výrazne prekračuje hodnoty
Efektívnosti výberu mýta bežne dosahované v okolitých stredoeurópskych krajinách“.
Obstarávateľ potom neakceptoval vysvetlenie sťažovateľa s ohľadom na mieru porušovania
mýtnej povinnosti vodičmi vozidiel v Rakúsku a Českej republike. Najvyšší súd
v odôvodnení svojho rozsudku vychádzal z obsahu odpovede sťažovateľa na žiadosť
obstarávateľa o vysvetlenie ponuky, ako aj z oznámenia obstarávateľa o vylúčení ponuky
sťažovateľa a s poukazom na podstatu správnej úvahy, ako aj na limity právomoci súdov
v správnom súdnictve preskúmavať využitie správnej úvahy konštatoval, že nezistil
nezákonnosť rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie v tejto časti, hoci „sa... nestotožnil
s dôvodmi obsiahnutými v napadnutom rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2S/121/08 250, stotožnil sa len s výrokom rozsudku (§ 219 ods. 1 O. s. p.), ktorý bol
vecne správny“. Podľa názoru najvyššieho súdu pri posudzovaní predmetnej časti ponuky
„postup verejného obstarávateľa umožnil žalobcom dostatočne vysvetliť základné
charakteristické parametre ich ponuky“, ale „napriek tomu, že žalobcovia mali možnosť
vysvetliť výšku ponukovej ceny najmä v kontexte deklarovanej výšky hodnoty Efektívnosti
výberu mýta, ktorá bola parametrom ovplyvňujúcim cenu služby a s tým spojené náklady
na zabezpečenie a dosiahnutie deklarovanej Efektívnosti, možno konštatovať...,
že vysvetlenie žalobcov smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam, ktorými chceli
žalobcovia predovšetkým preukázať reálnosť výšky hodnoty Efektívnosti výberu mýta
bez zohľadnenia a odrazu k výške ponúkanej ceny. Verejnému obstarávateľovi neboli
žalobcami poskytnuté konkrétne argumenty, vysvetlenie ponuky v spornej otázke bolo
všeobecné a nepresvedčivé, a preto vysvetlenie žalobcov nebolo v súlade s požiadavkou
kontrolovaného podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.
Verejný obstarávateľ disponuje v procese verejného obstarávania širokou mierou
voľnej úvahy čo sa týka skutočností, ktoré je potrebné zohľadniť na účely prijatia
rozhodnutia o uzavretí zmluvy v rámci verejného obstarávania...
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel najvyšší súd k záveru, že jeden z uvedených
dôvodov vylúčenia ponuka žalobcov (predložené vysvetlenie k ponuke nebolo v súlade
s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.) bol
oprávnený a preto žalobcov už nebolo možné zaradiť späť do procesu verejného
obstarávania.“.
V nadväznosti na citovaný text odôvodnenia najvyšší súd na nasledujúcej strane 49
svojho rozsudku uviedol, že „verejný obstarávateľ nemôže vylúčiť predloženú ponuku
z dôvodu nedostatku jasnosti takého aspektu, ktorý nebol predmetom žiadosti o vysvetlenie
ponuky. Zásada proporcionality ako jedna zo všeobecných zásad úniového práva,
verejnému obstarávateľovi ukladá, aby v prípade, ak sa stretne s nejasnou ponukou
a žiadosť o spresnenie obsahu uvedenej ponuky by bola schopná zabezpečiť právnu istotu
rovnako ako okamžité zamietnutie dotknutej ponuky, aby sa skôr rozhodol požiadať
dotknutého uchádzača o spresnenie, akoby mal čisto a jednoducho zamietnuť jeho ponuku
(Antwerpse Bouwwerken, T 195/08, 10.12.2009, bod 55; Adia interim, T 19/95, 8.5.1996,
Zb. s. II 321, bod 57; Tideland Signal, T 211/02, 27.9.2002, Zb. s. II 3781, bod 43).
V tomto prípade verejný obstarávateľ nepožiadal žalobcov o vysvetlenie vyššie
uvedených technických nejasností ponuky prv než ich ponuku vylúčil, preto možno
konštatovať, že verejný obstarávateľ postupoval v rozpore so všeobecnými zásadami
úniového práva, ktoré vyjadrujú základné ponímanie práva a ktoré musia byť dodržiavané
nielen v úniovom právnom poriadku, ale aj v právnych poriadkoch členských štátov.
Keďže v ďalšom sa Najvyšší súd SR nestotožnil s argumentáciou žalobcov uvedenou
v podanom odvolaní a to z vyššie uvedených dôvodov, dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného č. 534 84 7000/2008 zo dňa 2.7.2008 v rozsahu ďalších žalobných
i odvolacích dôvodov vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci, ako i z dostatočne
zisteného skutkového stavu veci, k zamietnutiu námietok žalobcov prišlo na základe
existujúceho zákonného dôvodu – predložené vysvetlenie ponuky žalobcov v otázkach
neobvykle nízkej ponukovej ceny v kontexte a na základe Efektívnosti výberu mýta
smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam bez poskytnutia konkrétnych argumentov
a dôkazov.“.
V závere odôvodnenia najvyšší súd zhodnotil, že „neboli zistené v súdnom
preskúmavacom konaní také vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia...“.
2. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že „predložil tak
prvostupňovému, ako aj odvolaciemu súdu niekoľko príkladov, z ktorých bolo zrejmé,
že ponuka víťazného uchádzača nespĺňala viaceré záväzné požiadavky
na predmet zákazky podľa Súťažných podmienok, najmä vo vzťahu k splneniu požiadaviek
P2.10, P2.25, P4.1 a P7.8 a iné. Ak Obstarávateľ nevylúčil uchádzača nespĺňajúceho
záväzné požiadavky na predmet zákazky, diskriminoval tým všetkých ostatných uchádzačov,
a teda aj Sťažovateľa.“. Aj napriek tomu „sa Najvyšší súd SR vôbec nezaoberal týmito
dôvodmi týkajúcimi sa diskriminácie a nerovnakého zaobchádzania so Sťažovateľom“,
čím podľa sťažovateľa došlo „k porušeniu jeho práv na súdnu ochranu“.
Podľa sťažovateľa krajský súd aj najvyšší súd „nesprávne ustálil skutkový stav,
keď nijako neposudzovali to, či ponuka uchádzača spĺňa alebo nespĺňa
záväzné požiadavky na predmet zákazky, aj keď na to Sťažovateľ poukazoval... Princíp
rovnakého zaobchádzania bol podľa Sťažovateľa porušený tým, že s ponukou Sťažovateľa sa
zaobchádzalo evidentne rozdielnym spôsobom ako s ponukou uchádzača
a to v neprospech ponuky Sťažovateľa. Porušenie princípu nediskriminácie badá
Sťažovateľ najmä v tom, že otázka na vysvetlenie nejasností ohľadne požiadavky P1.20
absentovala v žiadosti o vysvetlenie ponuky Obstarávateľa zo dňa 09.04.2008 adresovanej
Sťažovateľovi.“.
Sťažovateľ následne poukázal na obsah rozsudku Súdneho dvora z 29. marca 2012 vo
veci sp. zn. C 599/10 a konštatoval, že je „z pohľadu Sťažovateľa neprípustné, aby v rámci
správneho súdnictva súdy aprobovali taký postup správneho orgánu, ktorý jednak vlastným
rozhodnutím akceptuje evidentnú nezákonnosť v procese verejného obstarávateľa založenú
na nerovnakom zaobchádzaní (jednému účastníkovi sa umožní poskytnúť vysvetlenie
a druhému sa ani nenaznačí nezrovnalosť) a jednak v tom istom prípade, kedy je jasné, že
použijúc rovnakú mieru prísnosti posudzovania ponuky, akceptovanie vysvetlenia jedného
uchádzača znamená jasnú diskrimináciu iného uchádzača (po vylúčení ponuky stačilo
podľa pravidla obstarávateľa uchádzačovi len deklarovať pripravenosť splniť požiadavky
bez relevantného preukázania skutočnosti, že táto pripravenosť vyplýva z ponuky) akceptuje
aj zrejmú diskrimináciu a to bez toho, aby takéto rozhodnutie správneho orgánu bolo
zrušené a takáto nezákonnosť bola súdmi meritórne deklarovaná“.
Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd „vôbec nezaoberal dôvodom odvolania týkajúcim
sa svojvoľného rozšírenia znenia požiadavky Obstarávateľa na vysvetlenie návrhu
neobvykle nízkej ceny adresovanej Sťažovateľovi, na ktorý Sťažovateľ od počiatku tohto
konania poukazoval“. Sťažovateľ tvrdí, že „otázka Obstarávateľa na vysvetlenie neobvykle
nízkej ceny bola formulovaná nejasne a nezrozumiteľne a následne v rámci revíznych
postupov sa Obstarávateľ snažil nastoliť stav, akoby túto otázku pôvodne položil v inom
zmysle, aj keď tomu tak nebolo“. Sťažovateľ tu znovu poukazuje na rozsudok Súdneho dvora
z 29. marca 2012, podľa ktorého „verejný obstarávateľ musí formulovať svoju žiadosť
adresovanú uchádzačom jasne, aby títo uchádzači boli schopní v plnom rozsahu a účinne
odôvodniť serióznosť svojich ponúk“, a zdôrazňuje, že „námietka rozšírenia otázky
na vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny bola z pohľadu Sťažovateľa podstatná,
pretože takto rozšírenou otázkou precizoval pôvodne nejasnú a natoľko všeobecne položenú
otázku, že svojím obsahom nedávala Sťažovateľovi možnosť, aby sa konkrétne vyjadril k jej
jednotlivým bodom. Z tohto dôvodu bola aj odpoveď Sťažovateľa všeobecnejšia, na základe
čoho potom Obstarávateľ usúdil, že táto odpoveď nespĺňa jeho požiadavky.“.
Sťažovateľ kritizuje aj tvrdený fakt, že najvyšší súd „sa nezaoberal tým...,
že zo strany Obstarávateľa došlo k svojvoľnému rozšíreniu otázky na vysvetlenie neobvykle
nízkej ceny, ale naopak poukazoval na vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny
vyplývajúcej z ponuky Sťažovateľa a matematický výpočet, ako možno dospieť k záveru,
že Sťažovateľom uvedená ponuková cena je neobvykle nízka. Táto problematika je však
predmetom inej ústavnej sťažnosti, ktorá bola Sťažovateľom na Ústavný súd podaná dňa
06.02.2013 a ktorá vychádzala z iných skutkových okolností, ako je tomu v tomto konaní...
Predmetom tejto sťažnosti v spojitosti s neobvykle nízkou ponukovou cenou je výhradne iba
rozšírenie znenia otázky Obstarávateľa v súvislosti s jej pôvodným znením. Sťažovateľ
od počiatku tohto samostatného konania vymedzil jeho okruh iba na neoprávnené konanie
Obstarávateľa vo vzťahu k rozšíreniu pôvodného znenia otázky Obstarávateľa týkajúcej sa
neobvykle nízkej ponukovej ceny, pričom vôbec nepoukazoval na jej nesprávne matematické
zdôvodnenie, čo uplatňoval v inom konaní.“.
Sťažovateľ sa pozastavuje nad tým, že „rozsudok Najvyššieho súdu SR, najmä jeho
časť týkajúca sa odôvodnenia rozsudku, je takmer úplne identická s rozsudkom Najvyššieho
súdu, sp. zn.: 3Sžf/116/2009 zo dňa 09.10.2012. Najvyšší súd SR v ňom dokonca absolútne
nelogicky odkazuje na str. 47 aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 2S/121/08
250.
Sťažovateľ má za to, že Najvyšší súd SR svojim postupom a konaním hrubo porušil
Sťažovateľove právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, keď sa
nielenže nezaoberal dôvodmi, ktoré boli predmetom Sťažovateľovho odvolania, ale sám
svojvoľne rozšíril okruh tohto konania o skutočnosti, ktoré neboli predmetom tohto konania,
ale ktoré sú predmetom konania iniciovaného Sťažovateľom ústavnou sťažnosťou podanej na
Ústavnom súde dňa 06.02.2013.“.
K záverom najvyššieho súdu o medziach súdnej preskúmateľnosti správnej úvahy
sťažovateľ uvádza, že „to čo Najvyšší súd SR vyhodnotil ako správnu úvahu je v skutočnosti
len nesprávnym, logicky neobhájiteľným postupom Obstarávateľa,... Sťažovateľ má za to,
že pôvodná žiadosť Obstarávateľa na vysvetlenie neobvykle nízkej ceny, nesmerovala
k podrobnostiam základných charakteristických parametrov ponuky, ktoré mala komisia
obstarávateľa považovať za dôležité. Až v samotnom oznámení o vylúčení ponuky
Sťažovateľa Obstarávateľ uvádzal vzorce a rôzne veličiny, z ktorých vychádzal pri hodnotení
odpovede Sťažovateľa na jeho otázku, pričom Obstarávateľ tieto vzorce a veličiny, ani
existenciu samotného pravidla na porovnávanie cien nezverejnil ani v súťažných
podmienkach ani neskôr v žiadosti o vysvetlenie neobvykle nízkej ceny, čím zmaril možnosť
účinného a včasného vysvetlenia a vyvrátenia Obstarávateľových domnienok.“.
Sťažovateľ formuluje názor, podľa ktorého najvyšší súd „bol povolaný preskúmať
medze prípustnosti rozhodovania správneho orgánu v konkrétnom prípade a neprenechať
miere jeho správneho uváženia atribút nedotknuteľnosti. Najvyšší súd SR sa mal najmä
vysporiadať s námietkami Sťažovateľa aj v kontexte záveru SDEÚ, ktorý uviedol,
že vnútroštátne súdy majú usúdiť, či žiadosť o objasnenie ponuky umožnila dotknutým
uchádzačom dostatočne vysvetliť základné charakteristické parametre ich ponuky. Námietky
Sťažovateľa Najvyšší súd SR jednoducho zamietol s poukazom na správnu úvahu správneho
orgánu so zdôvodnením, že súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia
a to napriek tomu, že konštatovanie SDEÚ priamo vymedzuje dôvody zásahu súdu
do správnej úvahy správneho orgánu a to posúdením okolností, či na podklade položenej
otázky bolo možné dostatočne vysvetliť svoju ponuku.“.
3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. III. ÚS 469/2014 31 zo 6. augusta 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa
na ďalšie konanie.
4. Následne ústavný súd 23. septembra 2014 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie
sa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania
vo veci.
5. Najvyšší súd doručil 13. novembra 2014 ústavnému súdu vyjadrenie,
v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide o vecnú
stránku sťažnosti, najvyšší súd uviedol, že zotrváva na svojich dôvodoch, na ktorých založil
potvrdenie prvostupňového rozsudku krajského súdu, a že „napadnuté rozhodnutie je
logické, skutkový a právny stav je posúdený v súlade i s judikatúrou komunitárneho práva“.
K námietke sťažovateľa o totožnosti dôvodov napadnutého rozsudku a rozsudku v súvisiacej
veci sp. zn. 3 Sžf 116/2009 najvyšší súd uviedol, že „ušlo pozornosti sťažovateľa,
že v predmetných veciach išlo prakticky o totožný skutkový a právny stav veci“. S poukazom
na čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a na ne nadväzujúcu judikatúru ústavného súdu
najvyšší súd konštatuje, že „ÚVO svojim rozhodnutím, neporušil zákon“. Preto najvyšší súd
„nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že by mu v preskúmavanom konaní podľa V. časti hlavy
II. O. s. p. nebola poskytnutá príslušná súdna ochrana. Najvyšší súd je nesporne toho
názoru, že sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2Sžf/3/2009 zo dňa 19. decembra 2012
dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami Sťažovateľa v jeho opravnom prostriedku
proti rozhodnutiu krajského súdu a zaoberal sa všetkými pre vec rozhodujúcimi
skutočnosťami a dal na ne odpoveď... samotná skutočnosť, že Sťažovateľ zastáva iné právne
názory, než akými sa v tejto veci riadil Najvyšší súd SR nemôže samo o sebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku...“.
6. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 25. novembra 2014 právnemu
zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
7. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 11. decembra 2014 sťažovateľ vyjadril
súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zotrval na dôvodoch svojej sťažnosti.
Uviedol, že najvyšší súd sa vo svojom vyjadrení „vôbec nezaoberal skutočnosťami
Sťažovateľom uvádzanými v ústavnej sťažnosti a nijako ich nevyvrátil alebo nepotvrdil“.
Sťažovateľ nesúhlasí s vysvetlením totožnosti podstatných častí odôvodnení napadnutého
rozsudku a rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3 Sžf 116/2009, tak ako ho podal
najvyšší súd. Napokon sťažovateľ zosumarizoval dôvody, ktorými namietal proti rozsudku
najvyššieho súdu v sťažnosti, ako aj dôvody, v ktorých videl nezákonnosť žalobou
napadnutého rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie. Sťažovateľ oznámil aj zmenu
sídla svojho právneho zástupcu.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
1. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne
zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom
aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303 B).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov
uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II.
ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
2. Ústavný súd v úvode odôvodnenia svojho nálezu poukazuje na právnu a čiastočne
i skutkovú náročnosť sťažnosťou kritizovaného verejného obstarávania a naň nadväzujúceho
konania o žalobe sťažovateľa (i ďalších členov skupiny dodávateľov) podanej podľa druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Konštatovaná náročnosť posúdenia
ústavnej akceptovateľnosti popísaného procesu ako celku si po právnej stránke vyžadovala
zohľadnenie viacerých aspektov.
2.1 V prvom rade do vyhodnocovania ponuky uchádzača v procese verejného
obstarávania neprislúcha ústavnému súdu zasahovať a už vôbec neprichádza do úvahy
revízia takého hodnotenia samotným ústavným súdom. Na druhej strane neprehliadnuteľnou
je komplikovanosť relevantnej právnej regulácie vyznačujúcej sa hlavne detailnosťou,
vertikálne i horizontálne viacúrovňovým charakterom právnej ochrany uchádzačov,
ako aj zákonným prenesením výkonu časti zodpovedajúcej verejnej moci na samotného
obstarávateľa (napr. rozhodovanie o žiadosti o nápravu podľa § 136 zákona o verejnom
obstarávaní). Popísané faktory vyvolávajú legitímnu požiadavku, aby právna ochrana
(neúspešného) uchádzača mala podobu umožňujúcu adekvátny prieskum postupov
samotného obstarávateľa a nadväzujúci nezávislý súdny prieskum vyhodnotenia predloženej
ponuky obstarávateľom a aby sa tým zamedzilo jej posúdeniu spôsobom, ktorý by
uchádzača neoprávnene zvýhodnil alebo znevýhodnil. Formulovanému účelu slúžia okrem
iného revízne postupy podľa štvrtej hlavy piatej časti zákona o verejnom obstarávaní
inkorporujúce inštitút námietok a na ne nadväzujúci súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia
Úradu pre verejné obstarávanie o podaných námietkach.
2.2 Náročnosť posudzovaného prípadu je determinovaná aj dvoma procesno
právnymi líniami (námietky proti vylúčeniu zo súťaže, námietky proti úkonu obstarávateľa
odlišnému od vylúčenia), ktoré sťažovateľ na ochranu svojich hmotných práv vo sfére
verejného obstarávania a na ochranu svojho záujmu uspieť vo vyhlásenej súťaži využil.
Na to nadväzuje právna zložitosť daná zákonom predpísanou postupnosťou právnej ochrany
zavŕšenej meritórnym rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v správnom
súdnictve.
2.3 Aspektom majúcim pre posudzovanú vec zásadný právny význam je aj všeobecná
zásada ovládajúca konanie súdu v správnom súdnictve, a to je povinnosť prieskumu
žalovaného správneho rozhodnutia len v rozsahu a z dôvodov vymedzených v žalobe
(§ 250j ods. 1 a 2 OSP).
2.4 Napokon musel ústavný súd zohľadniť stabilizovanú súdnu rozhodovaciu prax,
podľa ktorej súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací súd
stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa
zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec
a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [pozri napr. Helle
v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,
č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].
Nadväzne ústavný súd uvádza, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu s prihliadnutím na § 219 ods. 2 OSP nemožno posudzovať izolovane (m.
m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 327/08), preto odôvodnenie rozsudku najvyššieho
súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom krajského súdu.
3. Žalobný dôvod formulovaný v žalobe podanej podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku spočívajúci v porušení princípu rovnakého zaobchádzania
nediskriminácie a princípu transparentnosti (§ 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní)
v procese kritizovaného verejného obstarávania sťažovateľ konkretizoval troma čiastkovými
výhradami, ktoré sa podľa názoru ústavného súdu dostali do polohy samostatných
žalobných dôvodov.
3.1 Najprv zdôraznil, že komisia obstarávateľa po preštudovaní ponuky uchádzača
zjavne nemala jasno v tom, kde sa v tejto ponuke nachádzajú
informácie preukazujúce splnenie viacerých záväzných požiadaviek verejného obstarávania.
Následne sťažovateľ hodnotiac tvrdí, že vysvetlenie, ktoré uchádzač
potom obstarávateľovi na jeho výzvu predložil, v skutočnosti neobsahovalo náležité
odpovede na otázky, ktoré v tomto smere (kde v ponuke sú informácie preukazujúce
splnenie viacerých záväzných požiadaviek) obstarávateľ vo výzve položil.
Ústavný súd po preštudovaní prvostupňového rozsudku krajského súdu konštatuje,
že uvedeným prvým dôvodom žaloby sťažovateľa sa vôbec nezaoberal, a to napriek tomu,
že táto námietka je v žalobe podanej proti zamietavému rozhodnutiu Úradu pre verejné
obstarávanie formulovaná dostatočne konkrétne. Je tiež podopretá citáciami z komunikácie
medzi obstarávateľom a úspešným uchádzačom .
Miera konkrétnosti vyjadrenia a zdôvodnenia žalobného dôvodu v správnom
súdnictve nepochybne determinuje požadovanú mieru konkrétnosti a detailnosti odpovede
súdu na taký žalobný dôvod.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu však nijako nereaguje na detailne uvedenú
kritiku sťažovateľa prednesenú v jeho žalobe a obmedzuje sa len na všeobecnú konštatáciu,
podľa ktorej sa krajský súd „nestotožnil s názorom žalobcov, že by pri vyhodnocovaní
ponuky žalobcov a ponuky postupoval obstarávateľ a žalovaný
rôznym spôsobom tak, ako to uvádzajú v žalobe“.
V odvolaní proti rozsudku krajského súd potom sťažovateľ kritizoval, že sa krajský
súd „vôbec... nezaoberal posúdením Prvého napádaného úkonu“. Následne v odvolaní
opätovne tento dôvod predkladá, znovu ho podrobne odôvodňuje citujúc z komunikácie
medzi uchádzačom a obstarávateľom, ktorú následne aj vyhodnocuje
na podporu svojich záverov (strany 3 – 8 odvolania).
Ústavný súd konštatuje, že na prvú námietku, ktorou sťažovateľ argumentoval
v prospech záveru o diskriminačnom prístupe obstarávateľa k nemu, najvyšší súd nedal
žiadnu odpoveď. Nepojal ju ani do rekapitulácie žalobných dôvodov (strany 36 a 38
odôvodnenia rozsudku), preto je dôvodný záver, že procesnom aspekte tvorenom v poradí
prvým žalobným dôvodom neboli naplnené požiadavky na kvalitu odôvodnenia plynúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3.2 Druhý žalobný dôvod, ktorým sťažovateľ namietal nerovnakosť v zaobchádzaní,
spočíval v argumentácii, podľa ktorej komisia obstarávateľa sťažovateľa nevyzvala
na vysvetlenie, na ktorom mieste ponuky je opísané splnenie požiadavky P1.20 stanovenej
v súťažných podkladoch [podstata tejto požiadavky je v súťažných podkladoch vymedzená
tak, že „služba Predpis mýta musí umožniť pružné nastavenie parametrov (sadzieb mýta)
pre výpočet Mýta podľa Mýtnych úsekov (alebo ich skupín), podľa ročných období, dní
v týždni alebo hodín v rámci dňa“], kým voči uchádzačovi takto
postupovala. Súčasne komisia obstarávateľa zjavne nemala jasno v tom, na ktorom mieste
ponuky sťažovateľa sa vysporiadanie s kritériom P1.20 nachádza, čo dokazuje obsah
oznámenia o vylúčení sťažovateľovej ponuky z verejného obstarávania.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k problému splnenia požiadavky P1.20
dôvodil, že komisia obstarávateľa síce „požiadala žalobcov o vysvetlenie ponuky,
žalobcovia na žiadosť... odpovedali dňa 16.4.2008“, avšak „z obsahu listinných dôkazov je
preukázané, že dôvodom vylúčenia ponuky žalobcov bola i skutočnosť, na ktorú sa verejný
obstarávateľ vo svojej žiadosti o vysvetlenie návrhu žalobcov nespýtal“. Preto najvyšší súd
uzavrel, že „verejný obstarávateľ v tejto časti nepostupoval v súlade so zákonom č. 25/2006
Z. z., ako aj s čl. 6 Smernice 2004/18/ES zo dňa 31.3.2004... a konštatuje, že pokiaľ verejný
obstarávateľ... v rámci procesu vyhodnocovania ponuky žalobcov zistil, že ich ponuka je
nepresná a nie je v súlade s technickými špecifikáciami uvedenými v Súťažných podkladoch,
potom... mal požiadať žalobcov... aj o vysvetlenie akým spôsobom bola splnená predmetná
technická požiadavka...“.
Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd dal predmetnej sťažovateľovej námietke
za pravdu a na podklade náležitého odôvodnenia poskytol jej právu súdnu ochranu
v podobe, akej sa sťažovateľ domáhal.
3.3 Významná kritika v žalobe proti zamietavému rozhodnutiu Úradu pre verejné
obstarávanie bola zo strany sťažovateľa prednesená voči postupu obstarávateľa,
ktorý v žiadosti o vysvetlenie ponuky adresovanej sťažovateľovi na účel objasnenia ceny
jeho ponuky mal formulovať svoje otázky len vo všeobecnej rovine, kým dôvodom
vylúčenia sťažovateľa zo súťaže bol záver obstarávateľa, podľa ktorého vysvetlenie
sťažovateľa „nesmerovalo k požiadavke verejného obstarávateľa pretože nebolo zamerané
jednoznačne k podrobnostiam základných charakteristických parametrov ponuky,
ktoré považuje komisia verejného obstarávateľa za dôležité...“. Túto svoju kritiku sťažovateľ
opiera o porovnanie znenia otázok položených mu v žiadosti obstarávateľa o vysvetlenie
ponuky a rekapitulácie znenia týchto otázok v oznámení o zamietnutí sťažovateľovej
žiadosti o nápravu podanej proti jeho vylúčeniu zo súťaže.
Z príloh sťažnosti považuje ústavný súd za preukázané, že v obstarávateľovej žiadosti
o vysvetlenie ponuky sťažovateľa znela otázka č. 2 a č. 3 takto: „2. Podľa § 42 ods. 3 ZVO
Vás žiadame o vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny Vašej ponuky, a to najmä
s ohľadom na skutočnosť, že Vami ponúkaná hodnota Efektívnosti výberu mýta E = 0,9980
výrazne prekračuje hodnoty efektívnosti výberu mýta bežne dosahovaných v okolitých
stredoeurópskych krajinách. 3. Potvrďte prosím, že s ohľadom na Vami ponúkanú hodnotu
Efektívnosti výberu mýta E = 0,9980 zaručujete to, že iba 0,2 percent všetkých povinných
platiteľov mýta v príslušnom sledovanom období nebude plniť svoju mýtnu povinnosť,
a to ani priamo ani nepriamo prostredníctvom vynucovania a/alebo prostredníctvom
doplatku.“
V oznámení o zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o nápravu č. 1220/18845/07/46
zo 16. mája 2008 (ústavný súd má k dispozícii túto listinu v súvisiacom spise
sp. zn. I. ÚS 732/2014) obstarávateľ pri vysvetľovaní dôvodov zamietnutia rekapituluje
na poslednej strane znenie vlastnej žiadosti o vysvetlenie ponuky takto: «Podľa § 42 ods. 3
ZVO Vás žiadame o vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny Vašej ponuky, a to najmä
s ohľadom na skutočnosť, že Vami ponúkaná hodnota Efektívnosti výberu mýta E = 0,9980
výrazne prekračuje hodnoty efektívnosti výberu mýta bežne dosahovaných v okolitých
stredoeurópskych krajinách. Vzhľadom k tomu zaručujete, že iba 0,2 percent všetkých
povinných platiteľov mýta v príslušnom sledovanom období nebude plniť svoju mýtnu
povinnosť, a to ani priamo ani nepriamo prostredníctvom vynucovania a/alebo
prostredníctvom doplatku.
Potvrďte prosím, že v príslušnom sledovanom období 0,2 percent všetkých povinných
Platiteľov mýta nebude plniť ich Mýtnu povinnosť, ani priamo použitím Palubnej jednotky,
ani nepriamo prostredníctvom Služby vynucovania a/alebo prostredníctvom Doplatku mýta,
čo obnáša 0,2 percent takzvane „residuálnej čiastky neplatičov“.
Znázornite prosím súvislosť medzi Vami navrhnutou cenou za čiastkové služby Výber
mýta, Predpis mýta a Služby Vynucovania v súvislosti s Vami navrhnutou Efektívnosťou
výberu mýta E = 0,9980.»
Sťažovateľ teda v podstate v žalobe tvrdil, že obstarávateľ spodrobnil,
a tým podstatne sprísnil svoje požiadavky na vysvetlenie sťažovateľovej ponuky bez toho,
aby to sťažovateľovi oznámil a vyzval ho na adekvátne vysvetlenie, a následne absenciu
náležitej očakávanej odpovede sťažovateľa vyhodnotil v jeho neprospech.
Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku vyplýva, že krajský súd sa týmto žalobným
dôvodom vôbec nezaoberal, iba vo všeobecnosti k žalobe ako celku konštatoval, že nedošlo
k porušeniu princípov verejného obstarávania zakotvených v § 9 ods. 2 zákona o verejnom
obstarávaní.
V odvolaní proti rozsudku krajského súdu potom sťažovateľ zotrval na dôvode
spočívajúcom v tvrdenom rozšírení znenia požiadavky obstarávateľa na vysvetlenie
navrhovanej ceny. Ústavný súd je toho názoru, že predmetný odvolací dôvod bol
opodstatnený, pretože krajský súd nereagoval na tento žalobný dôvod spôsobom, ktorý si
základné právo na súdnu ochranu vyžaduje.
Najvyšší súd na rozsiahlom priestore svojho odôvodnenia (strany 42 – 48)
rekapituluje podstatný obsah komunikácie medzi sťažovateľom a obstarávateľom, pomerne
podrobne analyzuje matematické hodnotenia informácií poskytnutých sťažovateľom,
na ktorých potom obstarávateľ založil záver o neprimerane nízkej cene za predmet
obstarávania, a poukazuje na judikatúru Súdneho dvora zakotvujúcu povinnosť
obstarávateľa umožniť uchádzačovi s ponukou obsahujúcou neobvykle nízku cenu preukázať
jej serióznosť. Na uvedených podkladoch potom najvyšší súd konštatuje správnosť
a zákonnosť záveru obstarávateľa i Úradu pre verejné obstarávanie. Uvádza, že vysvetlenie
sťažovateľa „smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam, ktorými chceli žalobcovia
predovšetkým preukázať reálnosť výšky hodnoty Efektívnosti výberu mýta bez zohľadnenia
a odrazu k výške ponúkanej ceny. Verejnému obstarávateľovi neboli žalobcami poskytnuté
konkrétne argumenty, vysvetlenie ponuky v spornej otázke bolo všeobecné a nepresvedčivé,
a preto vysvetlenie žalobcov nebolo v súlade s požiadavkou kontrolovaného podľa § 42 ods.
Časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (strany 42 – 48), do ktorej
patrí aj citovaná pasáž, je doslovne identická s dôvodmi uvedenými najvyšším súdom v jeho
rozsudku z 9. októbra 2012 v konaní sp. zn. 3 Sžf 116/2009, v ktorom rozhodoval
o odvolaní proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti
zamietavému rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie o námietkach proti vylúčeniu
sťažovateľa zo súťaže. Sťažovateľ však viackrát zdôrazňuje, že v námietkach proti jeho
vylúčeniu zo súťaže nekritizoval dodatočné rozšírenie (špecifikovanie) požiadavky
obstarávateľa na vysvetlenie cenovej ponuky.
Kým teda v konaní o námietkach proti vylúčeniu zo súťaže [§ 138 ods. 2 písm. e)
zákona o verejnom obstarávaní] sťažovateľ atakoval samotné vyhodnotenie jeho odpovede
obstarávateľom, v námietkach proti tzv. inému úkonu obstarávateľa [§ 138 ods. 2 písm. g)
zákona o verejnom obstarávaní] brojil proti svojvoľnému rozšíreniu a detailnejšiemu
formulovaniu otázky položenej mu obstarávateľom, ktoré bolo následne použité
v neprospech sťažovateľa, pretože obstarávateľ konštatoval, že jeho odpoveď nebola
postačujúca, a v dôsledku toho vyhodnotil cenu ponúkanú sťažovateľom ako neprimerane
nízku. V tomto duchu potom koncipoval aj svoj žalobný dôvod proti rozhodnutiu Úradu
pre verejné obstarávanie č. 921 133 7000/2008 z 8. septembra 2008 aj odvolací dôvod
proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 S 180/2008 391 zo 4. augusta 2009 (ústavný súd to
považuje za preukázané z príloh sťažnosti).
Napriek spôsobu formulácie žalobného i odvolacieho dôvodu ich najvyšší súd
vyhodnotil ako nedôvodné na podklade dôvodov úplne totožných s dôvodmi obsiahnutým
v jeho rozsudku z 9. októbra 2012 v konaní sp. zn. 3 Sžf 116/2009 reflektujúcom konanie
o námietkach proti vylúčeniu zo súťaže, v ktorom sťažovateľ namietal samotné
vyhodnotenie jeho odpovedí obstarávateľom, nie postup obstarávateľa spočívajúci
v tvrdenom dodatočnom a svojvoľnom rozšírení otázky položenej sťažovateľovi.
Pritom námietka spočívajúca v kritike dodatočného rozšírenia a spodrobnenia otázky
položenej sťažovateľovi obstarávateľom sa na prvý pohľad nejaví vôbec márnou.
V zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o nápravu totiž obstarávateľ svoju pôvodne všeobecne
položenú otázku o vzťahu deklarovanej efektívnosti výberu mýta a ceny predloženej ponuky
konkretizoval tak, že očakával znázornenie súvislosti medzi sťažovateľom navrhnutou cenou
za čiastkové služby ,,Výber mýta, Predpis mýta a Služby Vynucovania v súvislosti
s navrhnutou Efektívnosťou výberu“. Takto formulovaná požiadavka predstavuje
nezanedbateľnú konkretizáciu a svojou podstatou aj poučenie sťažovateľa, v akom smere má
svoju ponuku objasniť.
Ústavný súd tak uzatvára, že najvyšší súd opomenul podstatný odvolací (i žalobný)
dôvod prednesený sťažovateľom. Tento záver sa môže na prvý pohľad javiť ako nesprávny,
keďže problémom vyhodnotenia neobvykle nízkej ceny (§ 42 ods. 3 zákona o verejnom
obstarávaní) sa najvyšší súd zaoberal na takmer siedmich stranách svojho napadnutého
rozsudku. Ústavný súd však po dôkladnom preskúmaní opravných prostriedkov podaných
sťažovateľom, ako aj spôsobu, akým sa s nimi vo veci konajúce všeobecné súdy
vysporiadali, dospel k záveru, že totožnosť žalobných a odvolacích dôvodov v oboch
procesno právnych líniách využitých sťažovateľom je len zdanlivá.
Skutkové a právne vyhodnotenie odpovedí sťažovateľa, ku ktorému dospel
obstarávateľ a ktoré bolo predmetom prieskumu v konaní o sťažovateľových námietkach
proti jeho vylúčeniu zo súťaže a v naň nadväzujúcom súdnom konaní o sťažovateľovej
správnej žalobe, je výsledkom konfrontácie medzi otázkami položenými obstarávateľom
a odpoveďami poskytnutými sťažovateľom. Námietky podľa zákona o verejnom obstarávaní
podané proti tomuto vyhodnoteniu v sebe stelesňujú vecne odlišnú stránku právnej ochrany
sťažovateľa v porovnaní so zameraním námietok využitých proti tzv. inému úkonu
obstarávateľa, ktoré sa sústredili na proces predchádzajúci a následne tvoriaci podklad
vyhodnotenia kritizovaného námietkami proti vylúčeniu zo súťaže. Zjednodušene povedané,
v prvom prípade sťažovateľ kritizoval výsledok, kým v druhej kauze namietal, že tento
výsledok si obstarávateľ svojím postupom neférovo pripravil. Ak si teda obstarávateľ
neoprávneným dodatočným rozšírením položených otázok takpovediac pripravil pôdu
pre vylúčenie sťažovateľa zo súťaže, potom samotné vylúčenie mohlo byť výsledkom
hodnotenia logického, racionálneho a spĺňajúceho všetky pravidlá formálnej logiky.
To v konečnom dôsledku potvrdzuje i uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 732/2014 35
z 3. decembra 2014, ktorým sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu
z 9. októbra 2012 vo veci sp. zn. 3 Sžf 116/2009 (konanie o žalobe sťažovateľa
proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie o zamietnutí námietok podaných
proti vylúčeniu zo súťaže) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
V analyzovaných reláciách ústavný súd dodáva, že právna úprava nie náhodou
zakotvila predmetné dva prostriedky právnej ochrany v systematicky samostatných
ustanoveniach zákona o verejnom obstarávaní [vylúčenie ̶§ 138 ods. 2 písm. e) zákona
o verejnom obstarávaní, iný úkon ̶§ 138 ods. 2 písm. g) zákona o verejnom obstarávaní].
Prejavilo sa to aj v sťažovateľových návrhoch na rozhodnutie o námietkach (pri námietkach
proti vylúčeniu zo súťaže navrhoval zrušenie rozhodnutia obstarávateľa o jeho vylúčení
zo súťaže a nariadenie jeho zaradenia späť do procesu verejného obstarávania,
kým pri námietkach proti inému úkonu obstarávateľa navrhoval zrušenie použitého postupu
verejného obstarávania, alternatívne nariadenie opätovného preskúmania a posúdenia
súťažnej ponuky uchádzača ). Ak sa potom najvyšší súd v napadnutom
rozsudku vysporiadal s kritikou sťažovateľa voči rozšíreniu otázok úplne identicky s kritikou
prednesenou voči vyhodnoteniu jeho odpovedí na tieto otázky, zjavne nerešpektoval
uvedenú dištinkciu, ktorá je s ohľadom na okolnosti posudzovaného prípadu determinantom
ústavnej kvality rozsudku najvyššieho súdu, pretože analyzovaný čiastkový aspekt
odôvodnenia rozsudku stavia do pozície otázky podstatnej z hľadiska súdnej ochrany
poskytovanej sťažovateľovým právam.
Postulovanou charakteristikou „podstatnosti“ tu má ústavný súd na mysli väzbu
na jeho ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam...
(napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Aj podľa rozhodovacej praxe ESĽP je
splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie vždy posudzované so zreteľom na konkrétny
prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež
rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12. 1994, Annuaire, č. 303 B).
Najvyšší súd nerešpektoval kvalitu súdnej ochrany judikatórne konkretizovanú
v predchádzajúcom odseku, pretože nereagoval na skutočné jadro sťažovateľovej kritiky
prednesenej proti postupu obstarávateľa, ktorý preukázateľne dodatočne rozšíril znenie
otázok položených sťažovateľovi a toto rozšírené znenie potom po doručení odpovedí
sťažovateľa použil ako kritérium ich vyhodnotenia vedúceho k vylúčeniu sťažovateľa
zo súťaže.
Ak má ústavný súd zaujať právne záväzné stanovisko k predmetnému (v poradí
tretiemu) dôvodu prejednávanej sťažnosti, a splniť tak ústavnú povinnosť, ktorá mu vyplýva
z čl. 127 ods. 1 ústavy, musí okrem iného rešpektovať zákonnú konštrukciu procesu
verejného obstarávania. Implicitne ju vyjadril aj najvyšší súd v odôvodnení svojho
napadnutého rozsudku, keď konštatoval, že subjekty verejného obstarávania (obstarávateľ,
Úrad pre verejné obstarávanie) síce čiastočne postupovali nezákonne (posúdenie splnenia
kritéria P1.20), avšak „jeden z... dôvodov vylúčenia ponuky žalobcov (predložené
vysvetlenie k ponuke nebolo v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42
ods. 3 zákona č. 25/2006 Z. z.) bol oprávnený...“. Citované definitívne právne hodnotenie,
na ktorom je založený aj potvrdzujúci výrok rozsudku najvyššieho súdu, je podľa názoru
ústavného súdu v konečnom dôsledku dôkazom jeho ústavnej neakceptovateľnosti. Úlohou
krajského súdu a najvyššieho súdu v konaní o žalobe sťažovateľa totiž nebolo posúdenie
zákonnosti jeho vylúčenia zo súťaže, pretože ani jeho námietky zamietnuté Úradom
pre verejné obstarávanie nesmerovali proti vylúčeniu zo súťaže. Sťažovateľ namietal tzv. iné
úkony obstarávateľa, teda úkony v zmysle dikcie zákona o verejnom obstarávaní iné ako
vylúčenie zo súťaže.
4. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je potrebné z ústavno
právneho hľadiska hodnotiť kriticky aj pri komplexnom pohľade naň.
Najvyšší súd podrobne rekapituloval odvolacie dôvody v naratívnej časti
odôvodnenia svojho rozsudku (strany 6 – 12). Na strane 35 svojho rozsudku, kde po citácii
relevantných predpisov a opisu priebehu konania (predloženie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru) začína formulácia samotných dôvodov potvrdzujúceho rozsudku, najvyšší
súd najprv (strany 35, 36) vysvetlil zásadu viazanosti správneho súdu žalobnými dôvodmi,
pričom túto pasáž svojho odôvodnenia ukončil záverom, podľa ktorého „napadnuté
rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie verejného obstarávateľa môže
preskúmať len z dôvodov, ktoré boli obsiahnuté v žalobe“. Vo vzťahu k veci samej
v nadväznosti na to potom uvádza, že „v žalobe i v odvolaní... vo vzťahu k rozhodnutiu
žalovaného č. 536 86 7000/2008 zo dňa 2.7.2008 v zásade boli uplatnené dva druhy
žalobných dôvodov...“.
K citovanej pasáži odôvodnenia ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd rozhodoval
v súdnom konaní o preskúmaní rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie č. 921 133
7000/2008 z 8. septembra 2008, nie rozhodnutia č. 536 86 7000/2008 z 2. júla 2008. V tejto
časti je tak odôvodnenie napadnutého rozsudku zmätočné, keďže naznačuje ústavne
neprípustný odklon od predmetu konania vymedzeného sťažovateľom v jeho žalobe.
Pravdaže, ústavný súd neignoroval fakt zistený zo sťažnosti a z jej príloh
a spočívajúci v tom, že sťažovateľ sa proti vylúčeniu zo súťaže bránil námietkami proti
vylúčeniu, ale aj námietkami proti inému úkonu obstarávateľa. K tomu najvyšší súd
vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti sťažovateľa (doručené ústavnému súdu
13. novembra 2014) uvádza, že „v predmetných konaniach išlo prakticky o totožný skutkový
a právny stav veci“. Na druhej strane ústavný súd pripomína, že predmet konania
v správnom súdnictve určuje na podklade využitia zásady dispozitívnosti výlučne žalobca.
Aj keď teda (rovnako ako v posudzovanom prípade) existujú dve rozhodnutia správneho
orgánu posudzujúce ten istý skutkový stav, avšak na podklade dvoch rôznych právom
aprobovaných procesných prostriedkov, nemusí to nevyhnutne znamenať, že žalobné
dôvody tzv. správnych žalôb proti týmto rozhodnutiam podaných budú identické. Ústavný
súd preto in abstracto plne akceptuje implicitné stanovisko najvyššieho súdu o tom,
že z hľadiska ústavnej konformity nemožno automaticky vylúčiť situáciu, keď dve
rozhodnutia všeobecného súdu budú odôvodnené rovnako alebo takmer rovnako.
V sťažovateľovom prípade však takýto hodnotiaci model podľa názoru ústavného súdu bolo
možné využiť len v minimálnej miere, a to práve so zreteľom na podstatnú odlišnosť
žalobných dôvodov, ktoré sťažovateľ vo svojich žalobách predniesol.
Na strane 36 svojho rozsudku najvyšší súd označil prvý žalobný dôvod sťažovateľa
ako „1. Nedostatky procesného charakteru v konaní pred žalovaným v procese
rozhodovania o podaných námietkach“, ktoré mali spočívať v tom, že sťažovateľovi
(a ostatným členom skupiny dodávateľov) „nebol umožnený prístup do administratívneho
spisu v takom rozsahu a frekvencii ako požadovali“. Sťažovateľ však v tzv. správnej žalobe
proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie č. 921 133 7000/2008 z 8. septembra
2008 najvyšším súdom identifikovaný procesne založený žalobný dôvod vôbec neuviedol.
Ústavný súd sa preto stotožňuje s hodnotením sťažovateľa, podľa ktorého sa najvyšší súd
„zaoberal skutočnosťami, ktoré vôbec neboli predmetom žaloby ako aj odvolania...“.
Ako druhý najvyšším súdom identifikovaný žalobný dôvod sa potom v odôvodnení
rozsudku uvádza „nezákonnosť dôvodov vylúčenia ponuky žalobcov z procesu verejného
obstarávania:
2.1 nesplnenie technickej požiadavky
2.2 neprimerane nízka cena ponuky žalobcov“.
Dôvod označený najvyšším súdom ako „nesplnenie technickej požiadavky“ sa
obsahovo kryje so žalobným dôvodom, ktorým sťažovateľ namietal nerovnakosť
v zaobchádzaní spočívajúcu v tom, že komisia obstarávateľa sťažovateľa nevyzvala
na vysvetlenie, na ktorom mieste ponuky je opísané splnenie požiadavky P1.20 stanovenej
v súťažných podkladoch, kým voči uchádzačovi takto postupovala.
Preto v tejto časti najvyšší súd žalobný dôvod identifikoval správne.
Žalobný dôvod označený ako „neprimerane nízka cena ponuky žalobcov“ bol kritike
ústavného súdu podrobený už v bode 3.3 tejto časti odôvodnenia nálezu.
Neprehľadnosť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu preukazujúca jeho
nesústredenosť pri rozhodovaní ilustrujú aj ďalšie čiastkové pochybenia pri formulácii
dôvodov rozsudku. Na strane 47 najvyšší súd konštatuje, že sa v časti žaloby „nestotožnil
s dôvodmi obsiahnutými v napadnutom rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2S/121/08 250...“, hoci najvyšší súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu č. k. 3 S 180/2008 391 zo 4. augusta 2009. Na strane 49 rozsudku najvyšší
súd „dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 534 84 7000/2008 zo dňa
2.7.2008... vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci...“. Pritom žaloba sťažovateľa
smerovala proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie č. 921 133 7000/2008 z 8.
septembra 2008.
Všetky uvedené nedostatky dosvedčujú, že najvyšší súd nevenoval odvolaniu
sťažovateľa náležitú pozornosť tak, aby mu poskytol súdnu ochranu v kvalite požadovanej
základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd
uznáva, že ide o nedostatky formálne. Ich charakter, početnosť výskytu, kombinácia
so zisteným posudzovaním žalobného dôvodu, ktorý sťažovateľ vôbec nepredniesol
(„nedostatky procesného charakteru...“), no v neposlednom rade aj význam procesu
verejného obstarávania (s predpokladanou celkovou cenou zákazky 633 787 377 €)
pre sťažovateľa vo svojom súhrne vytvorili obraz poskytovanej súdnej ochrany,
ktorá jednoznačne nezodpovedá požiadavkám plynúcim z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Navyše, a to považuje ústavný súd za podstatné, najvyšší súd opomenul vyhodnotiť
tri zásadné žalobné dôvody sťažovateľa v ich súhrne. Nemožno zabúdať, že sťažovateľ
namietal porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, princípu nediskriminácie a princípu
transparentnosti práve na podklade súčasného a previazaného pôsobenia všetkých troch
nedostatkov vytýkaných postupu obstarávateľa (záver strany 11 a strana 12 odôvodnenia
jeho odvolania). Najvyšší súd sa však zameral na ich jednotlivé posúdenie,
pri ktorom na prvý z nich a v podstate ani na tretí nedal sťažovateľovi potrebné odpovede,
a následne sa (celkom logicky) ani nemohol vysporiadať s ich synergickým pôsobením
na kvalitu verejného obstarávania požadovanú uplatňovaním uvedených princípov
zakotvených v § 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní. Takto potom najvyšší súd neučinil
zadosť nielen požiadavke na kvalitu odôvodnenia svojho rozhodnutia, ale ani povinnosti
preskúmať súlad žalobou napadnutého postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
s § 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní.
5. Na podklade uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v konaní
o sťažovateľovom odvolaní nerešpektoval jeho základné právo na súdnu ochranu,
pretože nedostatočne odôvodnil svoj potvrdzujúci rozsudok, čo súčasne v spojení
s nedostatkami prvostupňového rozsudku krajského súdu viedlo k absencii náležitého
prieskumu žalovaného rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie v medziach
sťažovateľovej žaloby. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu z 19. decembra 2012
v konaní sp. zn. 2 Sžf 3/2009 (bod 1 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Preto, keďže
ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu, bolo potrebné vysloviť i porušenie sťažovateľovho práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
6. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na
súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie právomoci
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).
7. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci
vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
Po vrátení veci bude potrebné, aby najvyšší súd opätovne posúdil jednotlivé dôvody
prednesené sťažovateľom v jeho odvolaní a nadväzujúce na dôvody jeho žaloby
a aby na tieto dôvody (prvý a tretí dôvod) reagoval jednotlivo v intenciách požiadaviek
plynúcich na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu z čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to vyžaduje ustálená judikatúra ústavného súdu i ESĽP.
Po jednotlivom vysporiadaní sa so žalobnými dôvodmi najvyšší súd posúdi prípadné
zistené nedostatky z hľadiska toho, či ich vzájomné pôsobenie nenarušilo princíp rovnakého
zaobchádzania, princíp nediskriminácie a princíp transparentnosti ako významné
determinanty zákonom požadovanej kvality a akceptovateľnosti konaného verejného
obstarávania.
Pritom bude potrebné vychádzať z chápania podstaty menovaných princípov
predovšetkým v judikatúre Súdneho dvora (napríklad s prerokovávanou vecou súvisiaci
rozsudok z 29. 3. 2012 v konaní sp. zn. C 599/10) zdôrazňujúcej povinnosť obstarávateľa
rešpektovať pri neobvykle nízkej cene ponuky čl. 55 ods. 1 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2004/18/ES z 31. marca 2004, z čoho potom vyplýva povinnosť
obstarávateľa formulovať jasne žiadosť adresovanú dotknutým uchádzačom, aby boli
schopní v plnom rozsahu a účinne odôvodniť serióznosť svojich ponúk (bod 31 rozsudku
Súdneho dvora). Súčasne je potrebné zohľadniť povinnosť obstarávateľa zaobchádzať
s rôznymi uchádzačmi rovnako a lojálne tak, aby sa na konci výberového konania
a vzhľadom na jeho výsledok nezdalo, že žiadosť o objasnenie neoprávnene zvýhodnila
alebo znevýhodnila uchádzača alebo uchádzačov (bod 41 rozsudku Súdneho dvora).
Vo vzťahu k princípu transparentnosti bude úlohou najvyššieho súdu rovnako
vychádzať z jeho poňatia Súdnym dvorom. Ústavný súd v tejto súvislosti upozorňuje
napríklad na stanovisko generálnej advokátky Stix Hackl z 12. 4. 2005 vo veci sp. zn. C
231/03 (Consorzio Aziende Metano), ktoré sumarizujúc doterajšiu judikatúru Súdneho
dvora uvádza, že transparentnosť podľa smerníc zahŕňa viac ako len aspekty spojené
so zverejnením konkrétnych postupov verejného obstarávania (bod 88 stanoviska)
a že zásada transparentnosti predstavuje vedúcu zásadu pre celé verejné obstarávanie.
K tomu patria takisto napríklad preskúmateľnosť rozhodnutí verejného obstarávateľa
a vo všeobecnosti objektívny postup počas verejného obstarávania (bod 90 stanoviska).
Podmienkou dodržania zásady transparentnosti je teda priebeh verejného obstarávania,
ktorý sa navonok javí ako férový a riadny (napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky č. k. 1 Afs 45/2010 159 z 15. septembra 2010).
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol priznať mu náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 331,13 €.
Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval za
potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby
poskytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,
ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu
11. decembra 2014 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedol
žiadne nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne
ovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení
§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa ustanovení
§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 €
pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 €
a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.
Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia
sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 268,13 €. K tomu bolo potrebné
pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,81 €. Sťažovateľ má nárok na náhradu
trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €. Ústavný súd vyčíslenú sumu zvýšil o 20 % dane
z pridanej hodnoty, keďže sťažovateľ preukázal, že jeho právny zástupca je platiteľom dane
z pridanej hodnoty. Spolu tak má sťažovateľ nárok na náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 331,13 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť ju
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
OSP).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2015