Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 469/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti FELA Management AG, Basadingerstrasse 18,

Diessenhofen, Švajčiarska konfederácia, zastúpenej spoločnosťou GOREJ Legal, s. r. o.,

Advokátska kancelária, Krmanova 14, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Roman Gorej, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. z 19. decembra 2012

a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti FELA Management AG na súdnu ochranu zaručené

a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

z 19. decembra 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. decembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti FELA

Management AG trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť

centov) na účet jej právneho zástupcu spoločnosti GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14,

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2013

doručená sťažnosť spoločnosti FELA Management AG, Basadingerstrasse 18, Diessenhofen,

Švajčiarska konfederácia (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 19. decembra 2012 v konaní sp. zn. 2 Sžf

3/2009.

1. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v roku 2008 ako člen skupiny

dodávateľov predložil svoju ponuku do verejného obstarávania na predmet zákazky

„Komplexná služba elektronického výberu mýta“ formou užšej súťaže vyhláseného

(ďalej len

„obstarávateľ“). Obstarávateľ zaslal 9. apríla 2008 sťažovateľovi žiadosť o vysvetlenie

ponuky, na ktorú sťažovateľ odpovedal listom zo 16. apríla 2008. Následne obstarávateľ

listom z 29. apríla 2008 oznámil sťažovateľovi vylúčenie jeho ponuky z verejného

obstarávania, keďže predložená ponuka sťažovateľa „nesplnila požiadavky verejného

obstarávateľa uvedené v súťažných podkladoch“ a „predložené vysvetlenie k ponuke nie je

v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods. 3 Zákona o verejnom

obstarávaní“.

Sťažovateľ doručil obstarávateľovi 7. mája 2008 žiadosť o nápravu proti vylúčeniu

jeho ponuky z verejného obstarávania podľa

o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom

a účinnom v tom čase (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“), pričom túto žiadosť

obstarávateľ zamietol. Preto sťažovateľ podal podľa § 138 ods. 1 písm. e) zákona o verejnom

obstarávaní námietky proti vylúčeniu jeho ponuky zo súťaže, o ktorých Úrad pre verejné

obstarávanie prostredníctvom svojej komisie pre rozhodovanie v konaní o námietkach (§

140 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní) rozhodol rozhodnutím č. 534 84 7000/2008

z 22. júla 2008 tak, že ich zamietol. Sťažovateľ napadol rozhodnutie Úradu pre verejné

obstarávanie žalobou podľa druhej hlavy piatej časti Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorú Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. zo 6. mája 2009

zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom z 9. októbra 2012

v konaní sp. zn. prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil. Odvolací

rozsudok najvyššieho súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

6. februára 2013, ktorá bola uznesením č. k. z 3. decembra 2014

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Proti vylúčeniu svojej ponuky z verejného obstarávania sa však sťažovateľ bránil

aj inou procesnou formou. V rámci revíznych postupov regulovaných v štvrtej hlave piatej

časti zákona o verejnom obstarávaní doručil 25. júla 2008 obstarávateľovi podľa § 136

ods. 1 písm. g) zákona o verejnom obstarávaní žiadosť o nápravu proti inému úkonu

obstarávateľa, a to proti:

«a) akceptovaniu vysvetlenia a údajov uvedených uchádzačom – skupinou

dodávateľov , v liste označenom ako „Vysvetlenie súťažnej ponuky

zo dňa 16.4.2008“, na základe ktorých Obstarávateľ posúdil ponuku tohto uchádzača

ako spĺňajúcu požiadavky stanovené Obstarávateľom v súťažných podkladoch,

b) nevyžiadaniu si vysvetlenia súťažnej ponuky Sťažovateľa v časti týkajúcej sa

požiadavky P1.20 súťažných podkladov Obstarávateľom,

c) rozširovaniu znenia požiadavky Obstarávateľa na vysvetlenie návrhu ceny

adresovanej Sťažovateľovi.»

Obstarávateľ však na žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ adresoval 8. augusta 2008

Úradu pre verejné obstarávanie námietky podľa § 138 ods. 2 písm. g), teda proti úkonu

obstarávateľa inému ako uvedenému v písmenách a) až f). Úrad pre verejné obstarávanie

o námietkach sťažovateľa prostredníctvom komisie pre rozhodovanie v konaní o námietkach

rozhodol rozhodnutím č. 921 133 7000/2008 z 8. septembra 2008 tak, že ich podľa § 139

ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní zamietol.

K námietke sťažovateľa o vyhodnotení údajov skupiny dodávateľov

Úrad pre verejné obstarávanie uviedol, že jeho komisia „preskúmala ponuku

uchádzača z hľadiska splnenia požiadaviek kontrolovaného, na ktoré sa

kontrolovaný dopytoval v žiadosti o vysvetlenie ponuky, pričom sa zamerala na to, či boli

požiadavky kontrolovaného primárne preukázané už v samotnej predloženej ponuke

uchádzača . Poskytnuté, i keď všeobecné vysvetlenie ponuky uchádzača totiž

nemožno posudzovať samostatne, bez ohľadu na samotnú ponuku uchádzača, a teda či sú

v nej preukázané predmetné požiadavky kontrolovaného“. Následne Úrad pre verejné

obstarávanie poukázal na jednotlivé časti obsahu ponuky víťazného uchádzača relevantné

z hľadiska otázok obstarávateľa, ktoré sťažovateľ podrobil kritike. Súčasne zdôraznil fakt, že

«uchádzač využil právo podľa § 20 zákona o verejnom obstarávaní a celú svoju

ponuku označil ako „dôvernú“. Teda zverejňovanie konkrétnych údajov z jeho ponuky,

vrátane citácií, technických riešení a konkrétneho znenia ponuky ani zo strany úradu nie je

možné... Z uvedeného dôvodu nemôže komisia úradu v danom rozhodnutí citovať konkrétne

riešenia uvádzané uchádzačom v jeho ponuke, ale odkazuje iba na čísla strán

a názvy kapitol v ponuke uchádzača kde bolo preukázané splnenie predmetných

požiadaviek.».

K druhému okruhu námietok (nepožiadanie sťažovateľa o vysvetlenie požiadavky

P1.20 súťažných podkladov) Úrad pre verejné obstarávanie uviedol, že „nesplnenie

požiadavky P1.20 ako dôvodu vylúčenia už bolo predmetom konania o námietkach,

ktoré podal navrhovateľ dňa 22. 05. 2008 a ktoré úrad rozhodnutím č.

zo dňa 02. 07. 2008 zamietol ako neopodstatnené“. Rovnaký postoj zaujal Úrad pre verejné

obstarávanie aj k tretiemu okruhu námietok.

Zamietavé rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie napadol sťažovateľ žalobou

podľa druhej hlavy piatej časti . V nej namietal

«preukázateľné porušenie princípu rovnakého zaobchádzania v zmysle ustanovenia § 9

ods. 2 ZVO. Porušenie tohto princípu badá... v nerovnakom posudzovaní ponúk všetkých

uchádzačov a poukázal pritom na list uchádzača s označením

„Vysvetlenie súťažnej ponuky“ zo dňa 16.04.2008, z ktorého je v spojení s otázkami

položenými Obstarávateľom postupom podľa ustanovenia § 42 ods. 2 ZVO, možno vyvodiť

záver, že Komisia obstarávateľa nemala jasno v tom, na ktorom mieste ponuky tohto

uchádzača je zakomponované splnenie viacerých záväzných požiadaviek na obsah tejto

ponuky, pričom odpovede uchádzača tieto skutočnosti nielenže

neobjasňujú ale na rozdiel od vysvetlení žalobcu ani neobsahujú...». Následne sťažovateľ vo

svojej žalobe uvádza príklady z odpovede uchádzača preukazujúce

podľa jeho názoru odôvodnenosť predmetného žalobného dôvodu.

Nerovnosť v zaobchádzaní s uchádzačmi v kritizovanom verejnom obstarávaní videl

sťažovateľ aj v tom, že „nemala Komisia obstarávateľa jasno v tom, na ktorom mieste

ponuky sa nachádza odkaz na splnenie požiadavky P1.20 vo vzťahu k ponuke žalobcu.

Takýto záver je možné vyvodiť z toho, že v oznámení o vylúčení ponuky žalobcu cituje

Obstarávateľ konkrétne časti ponuky žalobcu, ktoré podľa neho dokazujú nesplnenie tejto

požiadavky, aj keď sa ponuka žalobcu s takouto požiadavkou vysporadúva úplne na inom

mieste...“.

Napokon sťažovateľ vo svojej žalobe namietol „rozširovanie znenia požiadavky

Obstarávateľa na vysvetlenie návrhu ceny...“. Sťažovateľ na otázku komisie obstarávateľa

smerujúcej k uvedenej nezrovnalosti „odpovedal spolu s odpoveďami na iné otázky,

ktoré Komisia obstarávateľa žalobcovi adresovala a keďže táto požiadavka na vysvetlenie

ceny neobsahovala bližšie podrobnosti základných charakteristických parametrov ponuky

tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 42 ods. 3 ZVO, odpoveď žalobcu bola formulovaná len

v tej rovine, ktorá podľa názoru žalobcu mala vyjasniť snahu Obstarávateľa o porovnávanie

s inými systémami elektronického výberu mýta v ostatných stredoeurópskych krajinách.

Rozhodnutie Obstarávateľa o vylúčení ponuky uchádzača zo súťaže, ako jeden z dôvodov

vylúčenia nakoniec uvádza aj to, že žalobcom predložené vysvetlenie k ponuke nie je

v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42 ods. 3 ZVO.“. Popísané

skutočnosti sťažovateľ vo svojej žalobe kritizoval s poukazom na to, že otázka komisie

obstarávateľa položená mu v žiadosti o vysvetlenie ponuky je formulovaná podstatne užšie

v porovnaní s citáciou, ktorú potom použil obstarávateľ pri zamietnutí sťažovateľovej

žiadosti o nápravu ako argument proti dôvodom sťažovateľa. Podľa sťažovateľa

„je evidentné, že doplnený text podstatne mení a precizuje požiadavky Obstarávateľa

na vysvetlenie cenovej ponuky“. Sťažovateľ rozporoval záver Úradu pre verejné

obstarávanie, podľa ktorého sa touto námietkou zaoberalo súvisiace rozhodnutie

o zamietnutí námietok sťažovateľa proti jeho vylúčeniu zo súťaže, pretože „predmetom

konania, o ktorom žalovaný rozhodol rozhodnutím č. 534 84 7000/2008 bola otázka

vylúčenia žalobcu zo súťaže a otázka ponúkanej ceny bola riešená jedine vo vzťahu

k vysvetleniu cenovej ponuky žalobcom pričom sa žalovaný zaoberal len tým, či

Obstarávateľ položil žalobcovi otázku na vysvetlenie ceny a tým, či žalobca poskytol

dostatok dôkazov na to, aby umožnil Obstarávateľovi uznať toto vysvetlenie. Otázkou

rozšírenia otázky na vysvetlenie ceny sa však žalobca (správne zrejme malo byť žalovaný,

pozn.) v pôvodnom rozhodnutí nezaoberal a nakoľko je táto otázka z pohľadu žalobcu

podstatná, namietal proti takému úkonu Obstarávateľa samostatným podaním. Žalovaný

nemal dôvod nezaoberať sa takto položenou otázkou a svojim postupom navodil stav, kedy

jeho rozhodnutie trpí vážnou materiálnou vadou spočívajúcou v odmietnutí práva žalobcu

domáhať sa preskúmania zákonnosti postupu Obstarávateľa.“.

O sťažovateľovej žalobe krajský súd rozsudkom č. k. zo 4. augusta

2009 rozhodol tak, že ju zamietol. Krajský súd identifikoval pojem diskriminácie

ako „rozdielny prístup k jednotlivcovi alebo skupine ako celku“. Znaky definovaného pojmu

však podľa názoru krajského súdu neboli naplnené «pri námietke žalobcov týkajúcej sa

otázky vysvetlenia nejasnosti ohľadne požiadavky P1.20, ktorá absentovala v „Žiadosti

o vysvetlenie ponuky“ obstarávateľa z 09.04.2008... Súd konštatuje, že pri žiadostiach

o vysvetlenie ponúk vychádza obstarávateľ z týchto ponúk a preto, keďže ponuky

uchádzačov nie sú identické, nemôžu byť ani otázky v žiadostiach o vysvetlenie totožné. Nie

je povinnosťou obstarávateľa žiadať o vysvetlenie tých aspektov ponuky, čo v danom

prípade ide o ponuku žalobcov, pri ktorých je zrejmé, že ich uchádzač nespĺňa. K takémuto

záveru dospela komisia obstarávateľa. Na základe uvedených skutočností nie je možné

konštatovať, že by žalovaný ako aj obstarávateľ porušil princípy uvedené v § 9 ods. 2

ZVO.».

Krajský súd konštatoval, že z dostupných dokladov „nevyplýva, že by došlo zo strany

žalovaného k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, ktoré v žalobe uvádzajú

žalobcovia, pretože komisia obstarávateľa v rámci hodnotenia predložených ponúk vyzvala

všetkých uchádzačov v súlade s § 42 ods. 2 ZVO na to, aby vysvetlili niektoré komisiou

označené aspekty ponúk. Žalobcovia na uvedenú žiadosť o vysvetlenie ponuky zo dňa

09.04.2008 reagovali listom zo dňa 16.04.2008 avšak súd sa nestotožnil s názorom

žalobcov, že by pri vyhodnocovaní ponuky žalobcov a ponuky

postupoval obstarávateľ a žalovaný rôznym spôsobom tak, ako to uvádzajú v žalobe.“.

Napokon krajský súd uviedol, že „nedošlo k porušeniu princípu transparentnosti...

Súd nezistil, že by žalovaný ani obstarávateľ, konal v rozpore s touto zásadou

a teda aj so zákonom, pretože ich konanie nebolo nečitateľné, nekontrolovateľné

alebo horšie kontrolovateľné. Zákon obsahuje celý rad inštitútov a ustanovení,

ktorých cieľom je objektivizovať a sprehľadniť vo veľkej miere proces zadávania verejných

zákaziek, pričom základným prostriedkom je právna úprava dohľadu nad zadávaním

verejných zákaziek, ktorá patrí žalovanému ako orgánu dohľadu. V danom prípade súd

konštatuje, že žalovaný postupoval v zmysle zákona o verejnom obstarávaní, preskúmal

námietky žalobcov proti úkonu obstarávateľa, ktoré boli podané v zmysle § 138 ods. 2

písm. g/ ZVO a vo svojom rozhodnutí žalovaný nezistil, že by došlo k porušeniu princípu

transparentnosti v konaní obstarávateľa a preto tieto námietky zamietol.“.

Prvostupňový rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Namietal,

že krajský súd „sa neodôvodnene zameral len na posúdenie Druhého a Tretieho

napádaného úkonu, čím svojvoľne zúžil predmet samotného konania a vôbec sa nezaoberal

posúdením Prvého napádaného úkonu (akceptovanie vysvetlenia a údajov uvedených

uchádzačom , pozn.). K uvedenému tvrdeniu považuje Žalobca

za potrebné uviesť, že práve posúdenie tohto úkonu pritom Žalobca považoval

za najdôležitejšie v otázke posúdenia diskriminačného postupu Obstarávateľa

a Žalovaného.“. Na rozsiahlom priestore potom sťažovateľ vo svojom odvolaní citoval

zo súťažných podkladov, z podkladov predložených uchádzačom ,

z podaní, ktoré uchádzačom adresoval obstarávateľ, a z odpovedí na ne, ako aj z obsahu

súvisiaceho súdneho spisu krajského súdu (sp. zn. ), čím sa usiloval preukázať, že

„ponuka víťazného uchádzača nespĺňala viaceré záväzné požiadavky na predmet zákazky

podľa súťažných podmienok... Ak Obstarávateľ nevylúčil uchádzača nespĺňajúceho záväzné

požiadavky na predmet zákazky, diskriminoval tým všetkých ostatných uchádzačov,

a teda aj Žalobcu. V druhom rade je evidentné, že ponuka Žalobcu vo vzťahu k splneniu

požiadavky P1.20 nebola zo strany Obstarávateľa hodnotená rovnakými kritériami,

ako ponuka uchádzača , a to v neprospech ponuky Žalobcu.“.

Sťažovateľ krajskému súdu vytýkal nesprávne ustálenie skutkového stavu „vo vzťahu

k Prvému napádanému úkonu..., keď nijako neposudzoval to, či ponuka uchádzača

spĺňa alebo nespĺňa záväzné požiadavky na predmet zákazky, aj keď to bolo

zo strany Žalobcu vytýkané v smere posúdenia otázky dodržania princípov nediskriminácie

a rovnakého zaobchádzania... Vo vzťahu k Druhému napádanému úkonu (nevyžiadanie

vysvetlenia súťažnej ponuky uchádzača v časti týkajúcej sa požiadavky P1.20 súťažných

podkladov, pozn.) súd prvého stupňa nesprávne ustálil aj samotné znenie napádaného

úkonu. Žalobca totiž nenamietal proti tomu, že otázka na splnenie požiadavky P1.20 nebola

adresovaná uchádzačovi . Žalobca namietal proti tomu, že takáto

otázka nebola adresovaná Žalobcovi... Žalobca nikdy netvrdil, že nepožiadanie vysvetlenia

niektorej otázky je samo osebe diskriminujúce, ale poukazoval na to, že pokiaľ je táto

skutočnosť zaradená do širšieho radu úkonov, okolností a celého hodnotiaceho procesu

Obstarávateľa, môže byť nepožiadanie vysvetlenia v konečnom dôsledku diskriminujúce,

čo sa v tomto prípade aj stalo. Pri posudzovaní Tretieho napádaného úkonu (rozširovanie

znenia požiadavky obstarávateľa na vysvetlenie návrhu ceny, pozn.) napokon súd opäť zúžil

predmet samotnej žaloby a otázku diskriminačného postupu Obstarávateľa a Žalovaného

preformuloval na otázku dodržania princípu rovnakého zaobchádzania, t. j. či v kontexte

tohto úkonu nebol zvýhodnený samotný uchádzač . Takto námietka proti

tomuto úkonu neznela. Žalobca trvá na svojich argumentoch vo vzťahu k Tretiemu

napádanému úkonu, teda trvá na tom, že otázka Obstarávateľa na vysvetlenie neobvykle

nízkej ceny bola formulovaná nejasne a nezrozumiteľne a následne v rámci revíznych

postupov sa Obstarávateľ snažil nastoliť stav, akoby túto otázku položil v inom zmysle aj

keď tomu tak nebolo.“.

Všetky formulované odvolacie dôvody mali podľa sťažovateľa napokon za následok

aj nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom „v smere aplikácie ustanovenia ZVO

zakazujúceho nerovnaké zaobchádzanie s uchádzačmi, zakazujúceho diskrimináciu

uchádzačov a zakotvujúceho princíp transparentnosti“.

Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom z 19. decembra 2012 v konaní

sp. zn. napadnutý prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil. Najvyšší

súd poukázal na skutočnosť, že v súvisiacich konaniach (sp. zn.

a sp. zn. ) položil predbežné otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“), na ktoré tento rozsudkom z 29. marca 2012 v konaní sp. zn. C 599/10

odpovedal. Ďalej najvyšší súd zdôraznil viazanosť súdov v správnom súdnictve žalobnými

dôvodmi, ktoré žalobca môže rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby. Z tohto

hľadiska konštatoval, že sťažovateľ uplatnil dva okruhy žalobných dôvodov, jednak

„nedostatky procesného charakteru v konaní pred žalovaným v procese rozhodovania

o podaných námietkach“ a jednak „nezákonnosť dôvodov vylúčenia ponuky žalobcov

z procesu verejného obstarávania:

2.1. nesplnenie technickej požiadavky

2.2. neprimerane nízka cena ponuky žalobcov“.

K prvému dôvodu najvyšší súd uviedol, že z „ vyplýva,

že všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na konanie podľa tohto zákona

s výnimkami tam uvedenými. Keďže ani jedna zo zákonných výnimiek sa nevzťahuje

na konanie podľa piatej časti štvrtej hlavy (Revízne postupy) nie je

možno priznať právnu relevanciu odvolacím dôvodom..., týkajúcich sa porušenia práva

žalobcov na oboznámenie sa s odborným stanoviskom, ktoré malo byť dôvodom

na prerušenie konania o námietkach podľa

pred vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaného. Nahliadanie do spisu vedeného

v konaní o revíznych postupoch v znení účinnom v rozhodujúcom

období, neupravoval.

Z ustanovení zákona o verejnom obstarávaní vzťahujúcich sa na konanie

o námietkach nevyplýva povinnosť žalovaného pred tým, ako vydá rozhodnutie, oboznámiť

žalobcu s listinami, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, ktorý je založený v rámci

revízneho postupu podľa pretože na uvedené konanie nemožno

aplikovať ustanovenia obsiahnuté v správnom poriadku. (Pokiaľ by správny poriadok bolo

možné na takéto konanie o námietkach aplikovať, uvedená argumentácia žalobcu by bola

dôvodná...).“.

Podľa najvyššieho súdu „z predloženého administratívneho spisu vyplýva,

tak ako to vecne správne konštatoval i Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozsudku,

že žalobcovia požadovali informácie resp. prístup do uvedeného spisu. Na takýto postup

mali použiť iné zákonné inštitúty napr. zákon o slobodnom prístupe k informáciám

č. Žalobcovia aj napriek tomu, že požadovali sprístupnenie spisu, nevyužili

opravné prostriedky, v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky, či už v procese

administratívneho konania alebo v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia,

resp. fiktívneho rozhodnutia v správnom súdnictve.“.

Pokiaľ išlo o požiadavku P1.20 súťažných podkladov, najvyšší súd „dospel k záveru,

že verejný obstarávateľ v tejto časti nepostupoval v súlade so ,

ako aj s čl. 6 Smernice 2004/18/ES zo dňa 31.3.2004... a konštatuje, že pokiaľ verejný

obstarávateľ v tomto prípade a v rámci procesu vyhodnocovania ponuky žalobcov zistil,

že ich ponuka je nepresná a nie je v súlade s technickými špecifikáciami uvedenými

v Súťažných podkladoch, potom podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C 599/10...

mal požiadať žalobcov o vysvetlenie akým spôsobom bola splnená predmetná technická

požiadavka... Až po doručení odpovede na žiadosť o vysvetlenie ponuky, mal verejný

obstarávateľ posúdiť, či odpoveď na vysvetlenie ponuky podaná v čase, keď žalobcovia ako

aj iní uchádzači predložili ponuku a uplynula i lehota na predloženie ponúk a je ukončený

výber uchádzačov, je len objasnením alebo vysvetlením podanej ponuky alebo ide o zmenu

samotnej ponuky. Samotnú ponuku už nemožno meniť a to ani z podnetu verejného

obstarávateľa, rovnako ani z vlastnej vôle uchádzača (§ 42 ods. 2 zákona

č. ).“.

K problému vysvetlenia neobvykle nízkej ponukovej ceny najvyšší súd rekapituloval

obsah žiadosti obstarávateľa o vysvetlenie ponuky v predmetnej časti, keďže sťažovateľom

„ponúkaná hodnota Efektívnosti výberu mýta E=0,9980 výrazne prekračuje hodnoty

Efektívnosti výberu mýta bežne dosahované v okolitých stredoeurópskych krajinách“.

Obstarávateľ potom neakceptoval vysvetlenie sťažovateľa s ohľadom na mieru porušovania

mýtnej povinnosti vodičmi vozidiel v Rakúsku a Českej republike. Najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozsudku vychádzal z obsahu odpovede sťažovateľa na žiadosť

obstarávateľa o vysvetlenie ponuky, ako aj z oznámenia obstarávateľa o vylúčení ponuky

sťažovateľa a s poukazom na podstatu správnej úvahy, ako aj na limity právomoci súdov

v správnom súdnictve preskúmavať využitie správnej úvahy konštatoval, že nezistil

nezákonnosť rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie v tejto časti, hoci „sa... nestotožnil

s dôvodmi obsiahnutými v napadnutom rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. , stotožnil sa len s výrokom rozsudku ( ), ktorý bol

vecne správny“. Podľa názoru najvyššieho súdu pri posudzovaní predmetnej časti ponuky

„postup verejného obstarávateľa umožnil žalobcom dostatočne vysvetliť základné

charakteristické parametre ich ponuky“, ale „napriek tomu, že žalobcovia mali možnosť

vysvetliť výšku ponukovej ceny najmä v kontexte deklarovanej výšky hodnoty Efektívnosti

výberu mýta, ktorá bola parametrom ovplyvňujúcim cenu služby a s tým spojené náklady

na zabezpečenie a dosiahnutie deklarovanej Efektívnosti, možno konštatovať...,

že vysvetlenie žalobcov smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam, ktorými chceli

žalobcovia predovšetkým preukázať reálnosť výšky hodnoty Efektívnosti výberu mýta

bez zohľadnenia a odrazu k výške ponúkanej ceny. Verejnému obstarávateľovi neboli

žalobcami poskytnuté konkrétne argumenty, vysvetlenie ponuky v spornej otázke bolo

všeobecné a nepresvedčivé, a preto vysvetlenie žalobcov nebolo v súlade s požiadavkou

kontrolovaného podľa

Verejný obstarávateľ disponuje v procese verejného obstarávania širokou mierou

voľnej úvahy čo sa týka skutočností, ktoré je potrebné zohľadniť na účely prijatia

rozhodnutia o uzavretí zmluvy v rámci verejného obstarávania...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel najvyšší súd k záveru, že jeden z uvedených

dôvodov vylúčenia ponuka žalobcov (predložené vysvetlenie k ponuke nebolo v súlade

s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa ) bol

oprávnený a preto žalobcov už nebolo možné zaradiť späť do procesu verejného

obstarávania.“.

V nadväznosti na citovaný text odôvodnenia najvyšší súd na nasledujúcej strane 49

svojho rozsudku uviedol, že „verejný obstarávateľ nemôže vylúčiť predloženú ponuku

z dôvodu nedostatku jasnosti takého aspektu, ktorý nebol predmetom žiadosti o vysvetlenie

ponuky. Zásada proporcionality ako jedna zo všeobecných zásad úniového práva,

verejnému obstarávateľovi ukladá, aby v prípade, ak sa stretne s nejasnou ponukou

a žiadosť o spresnenie obsahu uvedenej ponuky by bola schopná zabezpečiť právnu istotu

rovnako ako okamžité zamietnutie dotknutej ponuky, aby sa skôr rozhodol požiadať

dotknutého uchádzača o spresnenie, akoby mal čisto a jednoducho zamietnuť jeho ponuku

(Antwerpse Bouwwerken, T 195/08, 10.12.2009, bod 55; Adia interim, T 19/95, 8.5.1996,

Zb. s. II 321, bod 57; Tideland Signal, T 211/02, 27.9.2002, Zb. s. II 3781, bod 43).

V tomto prípade verejný obstarávateľ nepožiadal žalobcov o vysvetlenie vyššie

uvedených technických nejasností ponuky prv než ich ponuku vylúčil, preto možno

konštatovať, že verejný obstarávateľ postupoval v rozpore so všeobecnými zásadami

úniového práva, ktoré vyjadrujú základné ponímanie práva a ktoré musia byť dodržiavané

nielen v úniovom právnom poriadku, ale aj v právnych poriadkoch členských štátov.

Keďže v ďalšom sa Najvyšší súd SR nestotožnil s argumentáciou žalobcov uvedenou

v podanom odvolaní a to z vyššie uvedených dôvodov, dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie žalovaného č. 534 84 7000/2008 zo dňa 2.7.2008 v rozsahu ďalších žalobných

i odvolacích dôvodov vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci, ako i z dostatočne

zisteného skutkového stavu veci, k zamietnutiu námietok žalobcov prišlo na základe

existujúceho zákonného dôvodu – predložené vysvetlenie ponuky žalobcov v otázkach

neobvykle nízkej ponukovej ceny v kontexte a na základe Efektívnosti výberu mýta

smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam bez poskytnutia konkrétnych argumentov

a dôkazov.“.

V závere odôvodnenia najvyšší súd zhodnotil, že „neboli zistené v súdnom

preskúmavacom konaní také vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia...“.

2. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že „predložil tak

prvostupňovému, ako aj odvolaciemu súdu niekoľko príkladov, z ktorých bolo zrejmé,

že ponuka víťazného uchádzača nespĺňala viaceré záväzné požiadavky

na predmet zákazky podľa Súťažných podmienok, najmä vo vzťahu k splneniu požiadaviek

P2.10, P2.25, P4.1 a P7.8 a iné. Ak Obstarávateľ nevylúčil uchádzača nespĺňajúceho

záväzné požiadavky na predmet zákazky, diskriminoval tým všetkých ostatných uchádzačov,

a teda aj Sťažovateľa.“. Aj napriek tomu „sa Najvyšší súd SR vôbec nezaoberal týmito

dôvodmi týkajúcimi sa diskriminácie a nerovnakého zaobchádzania so Sťažovateľom“,

čím podľa sťažovateľa došlo „k porušeniu jeho práv na súdnu ochranu“.

Podľa sťažovateľa krajský súd aj najvyšší súd „nesprávne ustálil skutkový stav,

keď nijako neposudzovali to, či ponuka uchádzača spĺňa alebo nespĺňa

záväzné požiadavky na predmet zákazky, aj keď na to Sťažovateľ poukazoval... Princíp

rovnakého zaobchádzania bol podľa Sťažovateľa porušený tým, že s ponukou Sťažovateľa sa

zaobchádzalo evidentne rozdielnym spôsobom ako s ponukou uchádzača

a to v neprospech ponuky Sťažovateľa. Porušenie princípu nediskriminácie badá

Sťažovateľ najmä v tom, že otázka na vysvetlenie nejasností ohľadne požiadavky P1.20

absentovala v žiadosti o vysvetlenie ponuky Obstarávateľa zo dňa 09.04.2008 adresovanej

Sťažovateľovi.“.

Sťažovateľ následne poukázal na obsah rozsudku Súdneho dvora z 29. marca 2012 vo

veci sp. zn. C 599/10 a konštatoval, že je „z pohľadu Sťažovateľa neprípustné, aby v rámci

správneho súdnictva súdy aprobovali taký postup správneho orgánu, ktorý jednak vlastným

rozhodnutím akceptuje evidentnú nezákonnosť v procese verejného obstarávateľa založenú

na nerovnakom zaobchádzaní (jednému účastníkovi sa umožní poskytnúť vysvetlenie

a druhému sa ani nenaznačí nezrovnalosť) a jednak v tom istom prípade, kedy je jasné, že

použijúc rovnakú mieru prísnosti posudzovania ponuky, akceptovanie vysvetlenia jedného

uchádzača znamená jasnú diskrimináciu iného uchádzača (po vylúčení ponuky stačilo

podľa pravidla obstarávateľa uchádzačovi len deklarovať pripravenosť splniť požiadavky

bez relevantného preukázania skutočnosti, že táto pripravenosť vyplýva z ponuky) akceptuje

aj zrejmú diskrimináciu a to bez toho, aby takéto rozhodnutie správneho orgánu bolo

zrušené a takáto nezákonnosť bola súdmi meritórne deklarovaná“.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd „vôbec nezaoberal dôvodom odvolania týkajúcim

sa svojvoľného rozšírenia znenia požiadavky Obstarávateľa na vysvetlenie návrhu

neobvykle nízkej ceny adresovanej Sťažovateľovi, na ktorý Sťažovateľ od počiatku tohto

konania poukazoval“. Sťažovateľ tvrdí, že „otázka Obstarávateľa na vysvetlenie neobvykle

nízkej ceny bola formulovaná nejasne a nezrozumiteľne a následne v rámci revíznych

postupov sa Obstarávateľ snažil nastoliť stav, akoby túto otázku pôvodne položil v inom

zmysle, aj keď tomu tak nebolo“. Sťažovateľ tu znovu poukazuje na rozsudok Súdneho dvora

z 29. marca 2012, podľa ktorého „verejný obstarávateľ musí formulovať svoju žiadosť

adresovanú uchádzačom jasne, aby títo uchádzači boli schopní v plnom rozsahu a účinne

odôvodniť serióznosť svojich ponúk“, a zdôrazňuje, že „námietka rozšírenia otázky

na vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny bola z pohľadu Sťažovateľa podstatná,

pretože takto rozšírenou otázkou precizoval pôvodne nejasnú a natoľko všeobecne položenú

otázku, že svojím obsahom nedávala Sťažovateľovi možnosť, aby sa konkrétne vyjadril k jej

jednotlivým bodom. Z tohto dôvodu bola aj odpoveď Sťažovateľa všeobecnejšia, na základe

čoho potom Obstarávateľ usúdil, že táto odpoveď nespĺňa jeho požiadavky.“.

Sťažovateľ kritizuje aj tvrdený fakt, že najvyšší súd „sa nezaoberal tým...,

že zo strany Obstarávateľa došlo k svojvoľnému rozšíreniu otázky na vysvetlenie neobvykle

nízkej ceny, ale naopak poukazoval na vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny

vyplývajúcej z ponuky Sťažovateľa a matematický výpočet, ako možno dospieť k záveru,

že Sťažovateľom uvedená ponuková cena je neobvykle nízka. Táto problematika je však

predmetom inej ústavnej sťažnosti, ktorá bola Sťažovateľom na Ústavný súd podaná dňa

06.02.2013 a ktorá vychádzala z iných skutkových okolností, ako je tomu v tomto konaní...

Predmetom tejto sťažnosti v spojitosti s neobvykle nízkou ponukovou cenou je výhradne iba

rozšírenie znenia otázky Obstarávateľa v súvislosti s jej pôvodným znením. Sťažovateľ

od počiatku tohto samostatného konania vymedzil jeho okruh iba na neoprávnené konanie

Obstarávateľa vo vzťahu k rozšíreniu pôvodného znenia otázky Obstarávateľa týkajúcej sa

neobvykle nízkej ponukovej ceny, pričom vôbec nepoukazoval na jej nesprávne matematické

zdôvodnenie, čo uplatňoval v inom konaní.“.

Sťažovateľ sa pozastavuje nad tým, že „rozsudok Najvyššieho súdu SR, najmä jeho

časť týkajúca sa odôvodnenia rozsudku, je takmer úplne identická s rozsudkom Najvyššieho

súdu, sp. zn.: zo dňa 09.10.2012. Najvyšší súd SR v ňom dokonca absolútne

nelogicky odkazuje na str. 47 aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k.:

250.

Sťažovateľ má za to, že Najvyšší súd SR svojim postupom a konaním hrubo porušil

Sťažovateľove právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, keď sa

nielenže nezaoberal dôvodmi, ktoré boli predmetom Sťažovateľovho odvolania, ale sám

svojvoľne rozšíril okruh tohto konania o skutočnosti, ktoré neboli predmetom tohto konania,

ale ktoré sú predmetom konania iniciovaného Sťažovateľom ústavnou sťažnosťou podanej na

Ústavnom súde dňa 06.02.2013.“.

K záverom najvyššieho súdu o medziach súdnej preskúmateľnosti správnej úvahy

sťažovateľ uvádza, že „to čo Najvyšší súd SR vyhodnotil ako správnu úvahu je v skutočnosti

len nesprávnym, logicky neobhájiteľným postupom Obstarávateľa,... Sťažovateľ má za to,

že pôvodná žiadosť Obstarávateľa na vysvetlenie neobvykle nízkej ceny, nesmerovala

k podrobnostiam základných charakteristických parametrov ponuky, ktoré mala komisia

obstarávateľa považovať za dôležité. Až v samotnom oznámení o vylúčení ponuky

Sťažovateľa Obstarávateľ uvádzal vzorce a rôzne veličiny, z ktorých vychádzal pri hodnotení

odpovede Sťažovateľa na jeho otázku, pričom Obstarávateľ tieto vzorce a veličiny, ani

existenciu samotného pravidla na porovnávanie cien nezverejnil ani v súťažných

podmienkach ani neskôr v žiadosti o vysvetlenie neobvykle nízkej ceny, čím zmaril možnosť

účinného a včasného vysvetlenia a vyvrátenia Obstarávateľových domnienok.“.

Sťažovateľ formuluje názor, podľa ktorého najvyšší súd „bol povolaný preskúmať

medze prípustnosti rozhodovania správneho orgánu v konkrétnom prípade a neprenechať

miere jeho správneho uváženia atribút nedotknuteľnosti. Najvyšší súd SR sa mal najmä

vysporiadať s námietkami Sťažovateľa aj v kontexte záveru SDEÚ, ktorý uviedol,

že vnútroštátne súdy majú usúdiť, či žiadosť o objasnenie ponuky umožnila dotknutým

uchádzačom dostatočne vysvetliť základné charakteristické parametre ich ponuky. Námietky

Sťažovateľa Najvyšší súd SR jednoducho zamietol s poukazom na správnu úvahu správneho

orgánu so zdôvodnením, že súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia

a to napriek tomu, že konštatovanie SDEÚ priamo vymedzuje dôvody zásahu súdu

do správnej úvahy správneho orgánu a to posúdením okolností, či na podklade položenej

otázky bolo možné dostatočne vysvetliť svoju ponuku.“.

3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. zo 6. augusta 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa

na ďalšie konanie.

4. Následne ústavný súd 23. septembra 2014 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie

sa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania

vo veci.

5. Najvyšší súd doručil 13. novembra 2014 ústavnému súdu vyjadrenie,

v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide o vecnú

stránku sťažnosti, najvyšší súd uviedol, že zotrváva na svojich dôvodoch, na ktorých založil

potvrdenie prvostupňového rozsudku krajského súdu, a že „napadnuté rozhodnutie je

logické, skutkový a právny stav je posúdený v súlade i s judikatúrou komunitárneho práva“.

K námietke sťažovateľa o totožnosti dôvodov napadnutého rozsudku a rozsudku v súvisiacej

veci sp. zn. najvyšší súd uviedol, že „ušlo pozornosti sťažovateľa,

že v predmetných veciach išlo prakticky o totožný skutkový a právny stav veci“. S poukazom

na a a na ne nadväzujúcu judikatúru ústavného súdu

najvyšší súd konštatuje, že „ÚVO svojim rozhodnutím, neporušil zákon“. Preto najvyšší súd

„nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že by mu v preskúmavanom konaní podľa V. časti hlavy

II. nebola poskytnutá príslušná súdna ochrana. Najvyšší súd je nesporne toho

názoru, že sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 19. decembra 2012

dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami Sťažovateľa v jeho opravnom prostriedku

proti rozhodnutiu krajského súdu a zaoberal sa všetkými pre vec rozhodujúcimi

skutočnosťami a dal na ne odpoveď... samotná skutočnosť, že Sťažovateľ zastáva iné právne

názory, než akými sa v tejto veci riadil Najvyšší súd SR nemôže samo o sebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku...“.

6. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 25. novembra 2014 právnemu

zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

7. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 11. decembra 2014 sťažovateľ vyjadril

súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zotrval na dôvodoch svojej sťažnosti.

Uviedol, že najvyšší súd sa vo svojom vyjadrení „vôbec nezaoberal skutočnosťami

Sťažovateľom uvádzanými v ústavnej sťažnosti a nijako ich nevyvrátil alebo nepotvrdil“.

Sťažovateľ nesúhlasí s vysvetlením totožnosti podstatných častí odôvodnení napadnutého

rozsudku a rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. , tak ako ho podal

najvyšší súd. Napokon sťažovateľ zosumarizoval dôvody, ktorými namietal proti rozsudku

najvyššieho súdu v sťažnosti, ako aj dôvody, v ktorých videl nezákonnosť žalobou

napadnutého rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie. Sťažovateľ oznámil aj zmenu

sídla svojho právneho zástupcu.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

1. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303 B).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov

uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II.

ÚS 44/03, , ).

2. Ústavný súd v úvode odôvodnenia svojho nálezu poukazuje na právnu a čiastočne

i skutkovú náročnosť sťažnosťou kritizovaného verejného obstarávania a naň nadväzujúceho

konania o žalobe sťažovateľa (i ďalších členov skupiny dodávateľov) podanej podľa druhej

hlavy piatej časti . Konštatovaná náročnosť posúdenia

ústavnej akceptovateľnosti popísaného procesu ako celku si po právnej stránke vyžadovala

zohľadnenie viacerých aspektov.

2.1 V prvom rade do vyhodnocovania ponuky uchádzača v procese verejného

obstarávania neprislúcha ústavnému súdu zasahovať a už vôbec neprichádza do úvahy

revízia takého hodnotenia samotným ústavným súdom. Na druhej strane neprehliadnuteľnou

je komplikovanosť relevantnej právnej regulácie vyznačujúcej sa hlavne detailnosťou,

vertikálne i horizontálne viacúrovňovým charakterom právnej ochrany uchádzačov,

ako aj zákonným prenesením výkonu časti zodpovedajúcej verejnej moci na samotného

obstarávateľa (napr. rozhodovanie o žiadosti o nápravu podľa § 136 zákona o verejnom

obstarávaní). Popísané faktory vyvolávajú legitímnu požiadavku, aby právna ochrana

(neúspešného) uchádzača mala podobu umožňujúcu adekvátny prieskum postupov

samotného obstarávateľa a nadväzujúci nezávislý súdny prieskum vyhodnotenia predloženej

ponuky obstarávateľom a aby sa tým zamedzilo jej posúdeniu spôsobom, ktorý by

uchádzača neoprávnene zvýhodnil alebo znevýhodnil. Formulovanému účelu slúžia okrem

iného revízne postupy podľa štvrtej hlavy piatej časti zákona o verejnom obstarávaní

inkorporujúce inštitút námietok a na ne nadväzujúci súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia

Úradu pre verejné obstarávanie o podaných námietkach.

2.2 Náročnosť posudzovaného prípadu je determinovaná aj dvoma procesno

právnymi líniami (námietky proti vylúčeniu zo súťaže, námietky proti úkonu obstarávateľa

odlišnému od vylúčenia), ktoré sťažovateľ na ochranu svojich hmotných práv vo sfére

verejného obstarávania a na ochranu svojho záujmu uspieť vo vyhlásenej súťaži využil.

Na to nadväzuje právna zložitosť daná zákonom predpísanou postupnosťou právnej ochrany

zavŕšenej meritórnym rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v správnom

súdnictve.

2.3 Aspektom majúcim pre posudzovanú vec zásadný právny význam je aj všeobecná

zásada ovládajúca konanie súdu v správnom súdnictve, a to je povinnosť prieskumu

žalovaného správneho rozhodnutia len v rozsahu a z dôvodov vymedzených v žalobe

( a ).

2.4 Napokon musel ústavný súd zohľadniť stabilizovanú súdnu rozhodovaciu prax,

podľa ktorej súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací súd

stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa

zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec

a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [pozri napr. Helle

v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,

č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].

Nadväzne ústavný súd uvádza, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu s prihliadnutím na nemožno posudzovať izolovane (m.

m. , , ), preto odôvodnenie rozsudku najvyššieho

súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom krajského súdu.

3. Žalobný dôvod formulovaný v žalobe podanej podľa druhej hlavy piatej časti

spočívajúci v porušení princípu rovnakého zaobchádzania

nediskriminácie a princípu transparentnosti (§ 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní)

v procese kritizovaného verejného obstarávania sťažovateľ konkretizoval troma čiastkovými

výhradami, ktoré sa podľa názoru ústavného súdu dostali do polohy samostatných

žalobných dôvodov.

3.1 Najprv zdôraznil, že komisia obstarávateľa po preštudovaní ponuky uchádzača

zjavne nemala jasno v tom, kde sa v tejto ponuke nachádzajú

informácie preukazujúce splnenie viacerých záväzných požiadaviek verejného obstarávania.

Následne sťažovateľ hodnotiac tvrdí, že vysvetlenie, ktoré uchádzač

potom obstarávateľovi na jeho výzvu predložil, v skutočnosti neobsahovalo náležité

odpovede na otázky, ktoré v tomto smere (kde v ponuke sú informácie preukazujúce

splnenie viacerých záväzných požiadaviek) obstarávateľ vo výzve položil.

Ústavný súd po preštudovaní prvostupňového rozsudku krajského súdu konštatuje,

že uvedeným prvým dôvodom žaloby sťažovateľa sa vôbec nezaoberal, a to napriek tomu,

že táto námietka je v žalobe podanej proti zamietavému rozhodnutiu Úradu pre verejné

obstarávanie formulovaná dostatočne konkrétne. Je tiež podopretá citáciami z komunikácie

medzi obstarávateľom a úspešným uchádzačom .

Miera konkrétnosti vyjadrenia a zdôvodnenia žalobného dôvodu v správnom

súdnictve nepochybne determinuje požadovanú mieru konkrétnosti a detailnosti odpovede

súdu na taký žalobný dôvod.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu však nijako nereaguje na detailne uvedenú

kritiku sťažovateľa prednesenú v jeho žalobe a obmedzuje sa len na všeobecnú konštatáciu,

podľa ktorej sa krajský súd „nestotožnil s názorom žalobcov, že by pri vyhodnocovaní

ponuky žalobcov a ponuky postupoval obstarávateľ a žalovaný

rôznym spôsobom tak, ako to uvádzajú v žalobe“.

V odvolaní proti rozsudku krajského súd potom sťažovateľ kritizoval, že sa krajský

súd „vôbec... nezaoberal posúdením Prvého napádaného úkonu“. Následne v odvolaní

opätovne tento dôvod predkladá, znovu ho podrobne odôvodňuje citujúc z komunikácie

medzi uchádzačom a obstarávateľom, ktorú následne aj vyhodnocuje

na podporu svojich záverov (strany 3 – 8 odvolania).

Ústavný súd konštatuje, že na prvú námietku, ktorou sťažovateľ argumentoval

v prospech záveru o diskriminačnom prístupe obstarávateľa k nemu, najvyšší súd nedal

žiadnu odpoveď. Nepojal ju ani do rekapitulácie žalobných dôvodov (strany 36 a 38

odôvodnenia rozsudku), preto je dôvodný záver, že procesnom aspekte tvorenom v poradí

prvým žalobným dôvodom neboli naplnené požiadavky na kvalitu odôvodnenia plynúce

z a dohovoru.

3.2 Druhý žalobný dôvod, ktorým sťažovateľ namietal nerovnakosť v zaobchádzaní,

spočíval v argumentácii, podľa ktorej komisia obstarávateľa sťažovateľa nevyzvala

na vysvetlenie, na ktorom mieste ponuky je opísané splnenie požiadavky P1.20 stanovenej

v súťažných podkladoch [podstata tejto požiadavky je v súťažných podkladoch vymedzená

tak, že „služba Predpis mýta musí umožniť pružné nastavenie parametrov (sadzieb mýta)

pre výpočet Mýta podľa Mýtnych úsekov (alebo ich skupín), podľa ročných období, dní

v týždni alebo hodín v rámci dňa“], kým voči uchádzačovi takto

postupovala. Súčasne komisia obstarávateľa zjavne nemala jasno v tom, na ktorom mieste

ponuky sťažovateľa sa vysporiadanie s kritériom P1.20 nachádza, čo dokazuje obsah

oznámenia o vylúčení sťažovateľovej ponuky z verejného obstarávania.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k problému splnenia požiadavky P1.20

dôvodil, že komisia obstarávateľa síce „požiadala žalobcov o vysvetlenie ponuky,

žalobcovia na žiadosť... odpovedali dňa 16.4.2008“, avšak „z obsahu listinných dôkazov je

preukázané, že dôvodom vylúčenia ponuky žalobcov bola i skutočnosť, na ktorú sa verejný

obstarávateľ vo svojej žiadosti o vysvetlenie návrhu žalobcov nespýtal“. Preto najvyšší súd

uzavrel, že „verejný obstarávateľ v tejto časti nepostupoval v súlade so

Z. z., ako aj s čl. 6 Smernice 2004/18/ES zo dňa 31.3.2004... a konštatuje, že pokiaľ verejný

obstarávateľ... v rámci procesu vyhodnocovania ponuky žalobcov zistil, že ich ponuka je

nepresná a nie je v súlade s technickými špecifikáciami uvedenými v Súťažných podkladoch,

potom... mal požiadať žalobcov... aj o vysvetlenie akým spôsobom bola splnená predmetná

technická požiadavka...“.

Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd dal predmetnej sťažovateľovej námietke

za pravdu a na podklade náležitého odôvodnenia poskytol jej právu súdnu ochranu

v podobe, akej sa sťažovateľ domáhal.

3.3 Významná kritika v žalobe proti zamietavému rozhodnutiu Úradu pre verejné

obstarávanie bola zo strany sťažovateľa prednesená voči postupu obstarávateľa,

ktorý v žiadosti o vysvetlenie ponuky adresovanej sťažovateľovi na účel objasnenia ceny

jeho ponuky mal formulovať svoje otázky len vo všeobecnej rovine, kým dôvodom

vylúčenia sťažovateľa zo súťaže bol záver obstarávateľa, podľa ktorého vysvetlenie

sťažovateľa „nesmerovalo k požiadavke verejného obstarávateľa pretože nebolo zamerané

jednoznačne k podrobnostiam základných charakteristických parametrov ponuky,

ktoré považuje komisia verejného obstarávateľa za dôležité...“. Túto svoju kritiku sťažovateľ

opiera o porovnanie znenia otázok položených mu v žiadosti obstarávateľa o vysvetlenie

ponuky a rekapitulácie znenia týchto otázok v oznámení o zamietnutí sťažovateľovej

žiadosti o nápravu podanej proti jeho vylúčeniu zo súťaže.

Z príloh sťažnosti považuje ústavný súd za preukázané, že v obstarávateľovej žiadosti

o vysvetlenie ponuky sťažovateľa znela otázka č. 2 a č. 3 takto: „2. Podľa § 42 ods. 3 ZVO

Vás žiadame o vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny Vašej ponuky, a to najmä

s ohľadom na skutočnosť, že Vami ponúkaná hodnota Efektívnosti výberu mýta E = 0,9980

výrazne prekračuje hodnoty efektívnosti výberu mýta bežne dosahovaných v okolitých

stredoeurópskych krajinách. 3. Potvrďte prosím, že s ohľadom na Vami ponúkanú hodnotu

Efektívnosti výberu mýta E = 0,9980 zaručujete to, že iba 0,2 percent všetkých povinných

platiteľov mýta v príslušnom sledovanom období nebude plniť svoju mýtnu povinnosť,

a to ani priamo ani nepriamo prostredníctvom vynucovania a/alebo prostredníctvom

doplatku.“

V oznámení o zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o nápravu č. 1220/18845/07/46

zo 16. mája 2008 (ústavný súd má k dispozícii túto listinu v súvisiacom spise

sp. zn. ) obstarávateľ pri vysvetľovaní dôvodov zamietnutia rekapituluje

na poslednej strane znenie vlastnej žiadosti o vysvetlenie ponuky takto: «Podľa § 42 ods. 3

ZVO Vás žiadame o vysvetlenie neobvykle nízkej ponukovej ceny Vašej ponuky, a to najmä

s ohľadom na skutočnosť, že Vami ponúkaná hodnota Efektívnosti výberu mýta E = 0,9980

výrazne prekračuje hodnoty efektívnosti výberu mýta bežne dosahovaných v okolitých

stredoeurópskych krajinách. Vzhľadom k tomu zaručujete, že iba 0,2 percent všetkých

povinných platiteľov mýta v príslušnom sledovanom období nebude plniť svoju mýtnu

povinnosť, a to ani priamo ani nepriamo prostredníctvom vynucovania a/alebo

prostredníctvom doplatku.

Potvrďte prosím, že v príslušnom sledovanom období 0,2 percent všetkých povinných

Platiteľov mýta nebude plniť ich Mýtnu povinnosť, ani priamo použitím Palubnej jednotky,

ani nepriamo prostredníctvom Služby vynucovania a/alebo prostredníctvom Doplatku mýta,

čo obnáša 0,2 percent takzvane „residuálnej čiastky neplatičov“.

Znázornite prosím súvislosť medzi Vami navrhnutou cenou za čiastkové služby Výber

mýta, Predpis mýta a Služby Vynucovania v súvislosti s Vami navrhnutou Efektívnosťou

výberu mýta E = 0,9980.»

Sťažovateľ teda v podstate v žalobe tvrdil, že obstarávateľ spodrobnil,

a tým podstatne sprísnil svoje požiadavky na vysvetlenie sťažovateľovej ponuky bez toho,

aby to sťažovateľovi oznámil a vyzval ho na adekvátne vysvetlenie, a následne absenciu

náležitej očakávanej odpovede sťažovateľa vyhodnotil v jeho neprospech.

Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku vyplýva, že krajský súd sa týmto žalobným

dôvodom vôbec nezaoberal, iba vo všeobecnosti k žalobe ako celku konštatoval, že nedošlo

k porušeniu princípov verejného obstarávania zakotvených v § 9 ods. 2 zákona o verejnom

obstarávaní.

V odvolaní proti rozsudku krajského súdu potom sťažovateľ zotrval na dôvode

spočívajúcom v tvrdenom rozšírení znenia požiadavky obstarávateľa na vysvetlenie

navrhovanej ceny. Ústavný súd je toho názoru, že predmetný odvolací dôvod bol

opodstatnený, pretože krajský súd nereagoval na tento žalobný dôvod spôsobom, ktorý si

základné právo na súdnu ochranu vyžaduje.

Najvyšší súd na rozsiahlom priestore svojho odôvodnenia (strany 42 – 48)

rekapituluje podstatný obsah komunikácie medzi sťažovateľom a obstarávateľom, pomerne

podrobne analyzuje matematické hodnotenia informácií poskytnutých sťažovateľom,

na ktorých potom obstarávateľ založil záver o neprimerane nízkej cene za predmet

obstarávania, a poukazuje na judikatúru Súdneho dvora zakotvujúcu povinnosť

obstarávateľa umožniť uchádzačovi s ponukou obsahujúcou neobvykle nízku cenu preukázať

jej serióznosť. Na uvedených podkladoch potom najvyšší súd konštatuje správnosť

a zákonnosť záveru obstarávateľa i Úradu pre verejné obstarávanie. Uvádza, že vysvetlenie

sťažovateľa „smerovalo len k všeobecným údajom a tvrdeniam, ktorými chceli žalobcovia

predovšetkým preukázať reálnosť výšky hodnoty Efektívnosti výberu mýta bez zohľadnenia

a odrazu k výške ponúkanej ceny. Verejnému obstarávateľovi neboli žalobcami poskytnuté

konkrétne argumenty, vysvetlenie ponuky v spornej otázke bolo všeobecné a nepresvedčivé,

a preto vysvetlenie žalobcov nebolo v súlade s požiadavkou kontrolovaného podľa § 42 ods.

3 “.

Časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (strany 42 – 48), do ktorej

patrí aj citovaná pasáž, je doslovne identická s dôvodmi uvedenými najvyšším súdom v jeho

rozsudku z 9. októbra 2012 v konaní sp. zn. , v ktorom rozhodoval

o odvolaní proti rozsudku krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti

zamietavému rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie o námietkach proti vylúčeniu

sťažovateľa zo súťaže. Sťažovateľ však viackrát zdôrazňuje, že v námietkach proti jeho

vylúčeniu zo súťaže nekritizoval dodatočné rozšírenie (špecifikovanie) požiadavky

obstarávateľa na vysvetlenie cenovej ponuky.

Kým teda v konaní o námietkach proti vylúčeniu zo súťaže [§ 138 ods. 2 písm. e)

zákona o verejnom obstarávaní] sťažovateľ atakoval samotné vyhodnotenie jeho odpovede

obstarávateľom, v námietkach proti tzv. inému úkonu obstarávateľa [§ 138 ods. 2 písm. g)

zákona o verejnom obstarávaní] brojil proti svojvoľnému rozšíreniu a detailnejšiemu

formulovaniu otázky položenej mu obstarávateľom, ktoré bolo následne použité

v neprospech sťažovateľa, pretože obstarávateľ konštatoval, že jeho odpoveď nebola

postačujúca, a v dôsledku toho vyhodnotil cenu ponúkanú sťažovateľom ako neprimerane

nízku. V tomto duchu potom koncipoval aj svoj žalobný dôvod proti rozhodnutiu Úradu

pre verejné obstarávanie č. 921 133 7000/2008 z 8. septembra 2008 aj odvolací dôvod

proti rozsudku krajského súdu č. k. zo 4. augusta 2009 (ústavný súd to

považuje za preukázané z príloh sťažnosti).

Napriek spôsobu formulácie žalobného i odvolacieho dôvodu ich najvyšší súd

vyhodnotil ako nedôvodné na podklade dôvodov úplne totožných s dôvodmi obsiahnutým

v jeho rozsudku z 9. októbra 2012 v konaní sp. zn. reflektujúcom konanie

o námietkach proti vylúčeniu zo súťaže, v ktorom sťažovateľ namietal samotné

vyhodnotenie jeho odpovedí obstarávateľom, nie postup obstarávateľa spočívajúci

v tvrdenom dodatočnom a svojvoľnom rozšírení otázky položenej sťažovateľovi.

Pritom námietka spočívajúca v kritike dodatočného rozšírenia a spodrobnenia otázky

položenej sťažovateľovi obstarávateľom sa na prvý pohľad nejaví vôbec márnou.

V zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o nápravu totiž obstarávateľ svoju pôvodne všeobecne

položenú otázku o vzťahu deklarovanej efektívnosti výberu mýta a ceny predloženej ponuky

konkretizoval tak, že očakával znázornenie súvislosti medzi sťažovateľom navrhnutou cenou

za čiastkové služby ,,Výber mýta, Predpis mýta a Služby Vynucovania v súvislosti

s navrhnutou Efektívnosťou výberu“. Takto formulovaná požiadavka predstavuje

nezanedbateľnú konkretizáciu a svojou podstatou aj poučenie sťažovateľa, v akom smere má

svoju ponuku objasniť.

Ústavný súd tak uzatvára, že najvyšší súd opomenul podstatný odvolací (i žalobný)

dôvod prednesený sťažovateľom. Tento záver sa môže na prvý pohľad javiť ako nesprávny,

keďže problémom vyhodnotenia neobvykle nízkej ceny (§ 42 ods. 3 zákona o verejnom

obstarávaní) sa najvyšší súd zaoberal na takmer siedmich stranách svojho napadnutého

rozsudku. Ústavný súd však po dôkladnom preskúmaní opravných prostriedkov podaných

sťažovateľom, ako aj spôsobu, akým sa s nimi vo veci konajúce všeobecné súdy

vysporiadali, dospel k záveru, že totožnosť žalobných a odvolacích dôvodov v oboch

procesno právnych líniách využitých sťažovateľom je len zdanlivá.

Skutkové a právne vyhodnotenie odpovedí sťažovateľa, ku ktorému dospel

obstarávateľ a ktoré bolo predmetom prieskumu v konaní o sťažovateľových námietkach

proti jeho vylúčeniu zo súťaže a v naň nadväzujúcom súdnom konaní o sťažovateľovej

správnej žalobe, je výsledkom konfrontácie medzi otázkami položenými obstarávateľom

a odpoveďami poskytnutými sťažovateľom. Námietky podľa zákona o verejnom obstarávaní

podané proti tomuto vyhodnoteniu v sebe stelesňujú vecne odlišnú stránku právnej ochrany

sťažovateľa v porovnaní so zameraním námietok využitých proti tzv. inému úkonu

obstarávateľa, ktoré sa sústredili na proces predchádzajúci a následne tvoriaci podklad

vyhodnotenia kritizovaného námietkami proti vylúčeniu zo súťaže. Zjednodušene povedané,

v prvom prípade sťažovateľ kritizoval výsledok, kým v druhej kauze namietal, že tento

výsledok si obstarávateľ svojím postupom neférovo pripravil. Ak si teda obstarávateľ

neoprávneným dodatočným rozšírením položených otázok takpovediac pripravil pôdu

pre vylúčenie sťažovateľa zo súťaže, potom samotné vylúčenie mohlo byť výsledkom

hodnotenia logického, racionálneho a spĺňajúceho všetky pravidlá formálnej logiky.

To v konečnom dôsledku potvrdzuje i uznesenie ústavného súdu č. k.

z 3. decembra 2014, ktorým sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu

z 9. októbra 2012 vo veci sp. zn. (konanie o žalobe sťažovateľa

proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie o zamietnutí námietok podaných

proti vylúčeniu zo súťaže) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V analyzovaných reláciách ústavný súd dodáva, že právna úprava nie náhodou

zakotvila predmetné dva prostriedky právnej ochrany v systematicky samostatných

ustanoveniach zákona o verejnom obstarávaní [vylúčenie ̶§ 138 ods. 2 písm. e) zákona

o verejnom obstarávaní, iný úkon ̶§ 138 ods. 2 písm. g) zákona o verejnom obstarávaní].

Prejavilo sa to aj v sťažovateľových návrhoch na rozhodnutie o námietkach (pri námietkach

proti vylúčeniu zo súťaže navrhoval zrušenie rozhodnutia obstarávateľa o jeho vylúčení

zo súťaže a nariadenie jeho zaradenia späť do procesu verejného obstarávania,

kým pri námietkach proti inému úkonu obstarávateľa navrhoval zrušenie použitého postupu

verejného obstarávania, alternatívne nariadenie opätovného preskúmania a posúdenia

súťažnej ponuky uchádzača ). Ak sa potom najvyšší súd v napadnutom

rozsudku vysporiadal s kritikou sťažovateľa voči rozšíreniu otázok úplne identicky s kritikou

prednesenou voči vyhodnoteniu jeho odpovedí na tieto otázky, zjavne nerešpektoval

uvedenú dištinkciu, ktorá je s ohľadom na okolnosti posudzovaného prípadu determinantom

ústavnej kvality rozsudku najvyššieho súdu, pretože analyzovaný čiastkový aspekt

odôvodnenia rozsudku stavia do pozície otázky podstatnej z hľadiska súdnej ochrany

poskytovanej sťažovateľovým právam.

Postulovanou charakteristikou „podstatnosti“ tu má ústavný súd na mysli väzbu

na jeho ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam...

(napr. , , ). Aj podľa rozhodovacej praxe ESĽP je

splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie vždy posudzované so zreteľom na konkrétny

prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež

rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12. 1994, Annuaire, č. 303 B).

Najvyšší súd nerešpektoval kvalitu súdnej ochrany judikatórne konkretizovanú

v predchádzajúcom odseku, pretože nereagoval na skutočné jadro sťažovateľovej kritiky

prednesenej proti postupu obstarávateľa, ktorý preukázateľne dodatočne rozšíril znenie

otázok položených sťažovateľovi a toto rozšírené znenie potom po doručení odpovedí

sťažovateľa použil ako kritérium ich vyhodnotenia vedúceho k vylúčeniu sťažovateľa

zo súťaže.

Ak má ústavný súd zaujať právne záväzné stanovisko k predmetnému (v poradí

tretiemu) dôvodu prejednávanej sťažnosti, a splniť tak ústavnú povinnosť, ktorá mu vyplýva

z , musí okrem iného rešpektovať zákonnú konštrukciu procesu

verejného obstarávania. Implicitne ju vyjadril aj najvyšší súd v odôvodnení svojho

napadnutého rozsudku, keď konštatoval, že subjekty verejného obstarávania (obstarávateľ,

Úrad pre verejné obstarávanie) síce čiastočne postupovali nezákonne (posúdenie splnenia

kritéria P1.20), avšak „jeden z... dôvodov vylúčenia ponuky žalobcov (predložené

vysvetlenie k ponuke nebolo v súlade s požiadavkou verejného obstarávateľa podľa § 42

ods. 3 ) bol oprávnený...“. Citované definitívne právne hodnotenie,

na ktorom je založený aj potvrdzujúci výrok rozsudku najvyššieho súdu, je podľa názoru

ústavného súdu v konečnom dôsledku dôkazom jeho ústavnej neakceptovateľnosti. Úlohou

krajského súdu a najvyššieho súdu v konaní o žalobe sťažovateľa totiž nebolo posúdenie

zákonnosti jeho vylúčenia zo súťaže, pretože ani jeho námietky zamietnuté Úradom

pre verejné obstarávanie nesmerovali proti vylúčeniu zo súťaže. Sťažovateľ namietal tzv. iné

úkony obstarávateľa, teda úkony v zmysle dikcie zákona o verejnom obstarávaní iné ako

vylúčenie zo súťaže.

4. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je potrebné z ústavno

právneho hľadiska hodnotiť kriticky aj pri komplexnom pohľade naň.

Najvyšší súd podrobne rekapituloval odvolacie dôvody v naratívnej časti

odôvodnenia svojho rozsudku (strany 6 – 12). Na strane 35 svojho rozsudku, kde po citácii

relevantných predpisov a opisu priebehu konania (predloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru) začína formulácia samotných dôvodov potvrdzujúceho rozsudku, najvyšší

súd najprv (strany 35, 36) vysvetlil zásadu viazanosti správneho súdu žalobnými dôvodmi,

pričom túto pasáž svojho odôvodnenia ukončil záverom, podľa ktorého „napadnuté

rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie verejného obstarávateľa môže

preskúmať len z dôvodov, ktoré boli obsiahnuté v žalobe“. Vo vzťahu k veci samej

v nadväznosti na to potom uvádza, že „v žalobe i v odvolaní... vo vzťahu k rozhodnutiu

žalovaného č. 536 86 7000/2008 zo dňa 2.7.2008 v zásade boli uplatnené dva druhy

žalobných dôvodov...“.

K citovanej pasáži odôvodnenia ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd rozhodoval

v súdnom konaní o preskúmaní rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie č. 921 133

7000/2008 z 8. septembra 2008, nie rozhodnutia č. 536 86 7000/2008 z 2. júla 2008. V tejto

časti je tak odôvodnenie napadnutého rozsudku zmätočné, keďže naznačuje ústavne

neprípustný odklon od predmetu konania vymedzeného sťažovateľom v jeho žalobe.

Pravdaže, ústavný súd neignoroval fakt zistený zo sťažnosti a z jej príloh

a spočívajúci v tom, že sťažovateľ sa proti vylúčeniu zo súťaže bránil námietkami proti

vylúčeniu, ale aj námietkami proti inému úkonu obstarávateľa. K tomu najvyšší súd

vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti sťažovateľa (doručené ústavnému súdu

13. novembra 2014) uvádza, že „v predmetných konaniach išlo prakticky o totožný skutkový

a právny stav veci“. Na druhej strane ústavný súd pripomína, že predmet konania

v správnom súdnictve určuje na podklade využitia zásady dispozitívnosti výlučne žalobca.

Aj keď teda (rovnako ako v posudzovanom prípade) existujú dve rozhodnutia správneho

orgánu posudzujúce ten istý skutkový stav, avšak na podklade dvoch rôznych právom

aprobovaných procesných prostriedkov, nemusí to nevyhnutne znamenať, že žalobné

dôvody tzv. správnych žalôb proti týmto rozhodnutiam podaných budú identické. Ústavný

súd preto in abstracto plne akceptuje implicitné stanovisko najvyššieho súdu o tom,

že z hľadiska ústavnej konformity nemožno automaticky vylúčiť situáciu, keď dve

rozhodnutia všeobecného súdu budú odôvodnené rovnako alebo takmer rovnako.

V sťažovateľovom prípade však takýto hodnotiaci model podľa názoru ústavného súdu bolo

možné využiť len v minimálnej miere, a to práve so zreteľom na podstatnú odlišnosť

žalobných dôvodov, ktoré sťažovateľ vo svojich žalobách predniesol.

Na strane 36 svojho rozsudku najvyšší súd označil prvý žalobný dôvod sťažovateľa

ako „1. Nedostatky procesného charakteru v konaní pred žalovaným v procese

rozhodovania o podaných námietkach“, ktoré mali spočívať v tom, že sťažovateľovi

(a ostatným členom skupiny dodávateľov) „nebol umožnený prístup do administratívneho

spisu v takom rozsahu a frekvencii ako požadovali“. Sťažovateľ však v tzv. správnej žalobe

proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie č. 921 133 7000/2008 z 8. septembra

2008 najvyšším súdom identifikovaný procesne založený žalobný dôvod vôbec neuviedol.

Ústavný súd sa preto stotožňuje s hodnotením sťažovateľa, podľa ktorého sa najvyšší súd

„zaoberal skutočnosťami, ktoré vôbec neboli predmetom žaloby ako aj odvolania...“.

Ako druhý najvyšším súdom identifikovaný žalobný dôvod sa potom v odôvodnení

rozsudku uvádza „nezákonnosť dôvodov vylúčenia ponuky žalobcov z procesu verejného

obstarávania:

2.1 nesplnenie technickej požiadavky

2.2 neprimerane nízka cena ponuky žalobcov“.

Dôvod označený najvyšším súdom ako „nesplnenie technickej požiadavky“ sa

obsahovo kryje so žalobným dôvodom, ktorým sťažovateľ namietal nerovnakosť

v zaobchádzaní spočívajúcu v tom, že komisia obstarávateľa sťažovateľa nevyzvala

na vysvetlenie, na ktorom mieste ponuky je opísané splnenie požiadavky P1.20 stanovenej

v súťažných podkladoch, kým voči uchádzačovi takto postupovala.

Preto v tejto časti najvyšší súd žalobný dôvod identifikoval správne.

Žalobný dôvod označený ako „neprimerane nízka cena ponuky žalobcov“ bol kritike

ústavného súdu podrobený už v bode 3.3 tejto časti odôvodnenia nálezu.

Neprehľadnosť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu preukazujúca jeho

nesústredenosť pri rozhodovaní ilustrujú aj ďalšie čiastkové pochybenia pri formulácii

dôvodov rozsudku. Na strane 47 najvyšší súd konštatuje, že sa v časti žaloby „nestotožnil

s dôvodmi obsiahnutými v napadnutom rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. ...“, hoci najvyšší súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu č. k. zo 4. augusta 2009. Na strane 49 rozsudku najvyšší

súd „dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 534 84 7000/2008 zo dňa

2.7.2008... vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci...“. Pritom žaloba sťažovateľa

smerovala proti rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie č. 921 133 7000/2008 z 8.

septembra 2008.

Všetky uvedené nedostatky dosvedčujú, že najvyšší súd nevenoval odvolaniu

sťažovateľa náležitú pozornosť tak, aby mu poskytol súdnu ochranu v kvalite požadovanej

základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd

uznáva, že ide o nedostatky formálne. Ich charakter, početnosť výskytu, kombinácia

so zisteným posudzovaním žalobného dôvodu, ktorý sťažovateľ vôbec nepredniesol

(„nedostatky procesného charakteru...“), no v neposlednom rade aj význam procesu

verejného obstarávania (s predpokladanou celkovou cenou zákazky 633 787 377 €)

pre sťažovateľa vo svojom súhrne vytvorili obraz poskytovanej súdnej ochrany,

ktorá jednoznačne nezodpovedá požiadavkám plynúcim z a

dohovoru.

Navyše, a to považuje ústavný súd za podstatné, najvyšší súd opomenul vyhodnotiť

tri zásadné žalobné dôvody sťažovateľa v ich súhrne. Nemožno zabúdať, že sťažovateľ

namietal porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, princípu nediskriminácie a princípu

transparentnosti práve na podklade súčasného a previazaného pôsobenia všetkých troch

nedostatkov vytýkaných postupu obstarávateľa (záver strany 11 a strana 12 odôvodnenia

jeho odvolania). Najvyšší súd sa však zameral na ich jednotlivé posúdenie,

pri ktorom na prvý z nich a v podstate ani na tretí nedal sťažovateľovi potrebné odpovede,

a následne sa (celkom logicky) ani nemohol vysporiadať s ich synergickým pôsobením

na kvalitu verejného obstarávania požadovanú uplatňovaním uvedených princípov

zakotvených v § 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní. Takto potom najvyšší súd neučinil

zadosť nielen požiadavke na kvalitu odôvodnenia svojho rozhodnutia, ale ani povinnosti

preskúmať súlad žalobou napadnutého postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu

s § 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní.

5. Na podklade uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v konaní

o sťažovateľovom odvolaní nerešpektoval jeho základné právo na súdnu ochranu,

pretože nedostatočne odôvodnil svoj potvrdzujúci rozsudok, čo súčasne v spojení

s nedostatkami prvostupňového rozsudku krajského súdu viedlo k absencii náležitého

prieskumu žalovaného rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie v medziach

sťažovateľovej žaloby. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného rozsudkom najvyššieho súdu z 19. decembra 2012

v konaní sp. zn. (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). Preto, keďže

ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, bolo potrebné vysloviť i porušenie sťažovateľovho práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

6. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie právomoci

podľa (bod 2 výroku tohto nálezu).

7. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

Po vrátení veci bude potrebné, aby najvyšší súd opätovne posúdil jednotlivé dôvody

prednesené sťažovateľom v jeho odvolaní a nadväzujúce na dôvody jeho žaloby

a aby na tieto dôvody (prvý a tretí dôvod) reagoval jednotlivo v intenciách požiadaviek

plynúcich na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu z

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to vyžaduje ustálená judikatúra ústavného súdu i ESĽP.

Po jednotlivom vysporiadaní sa so žalobnými dôvodmi najvyšší súd posúdi prípadné

zistené nedostatky z hľadiska toho, či ich vzájomné pôsobenie nenarušilo princíp rovnakého

zaobchádzania, princíp nediskriminácie a princíp transparentnosti ako významné

determinanty zákonom požadovanej kvality a akceptovateľnosti konaného verejného

obstarávania.

Pritom bude potrebné vychádzať z chápania podstaty menovaných princípov

predovšetkým v judikatúre Súdneho dvora (napríklad s prerokovávanou vecou súvisiaci

rozsudok z 29. 3. 2012 v konaní sp. zn. C 599/10) zdôrazňujúcej povinnosť obstarávateľa

rešpektovať pri neobvykle nízkej cene ponuky čl. 55 ods. 1 Smernice Európskeho

parlamentu a Rady č. 2004/18/ES z 31. marca 2004, z čoho potom vyplýva povinnosť

obstarávateľa formulovať jasne žiadosť adresovanú dotknutým uchádzačom, aby boli

schopní v plnom rozsahu a účinne odôvodniť serióznosť svojich ponúk (bod 31 rozsudku

Súdneho dvora). Súčasne je potrebné zohľadniť povinnosť obstarávateľa zaobchádzať

s rôznymi uchádzačmi rovnako a lojálne tak, aby sa na konci výberového konania

a vzhľadom na jeho výsledok nezdalo, že žiadosť o objasnenie neoprávnene zvýhodnila

alebo znevýhodnila uchádzača alebo uchádzačov (bod 41 rozsudku Súdneho dvora).

Vo vzťahu k princípu transparentnosti bude úlohou najvyššieho súdu rovnako

vychádzať z jeho poňatia Súdnym dvorom. Ústavný súd v tejto súvislosti upozorňuje

napríklad na stanovisko generálnej advokátky Stix Hackl z 12. 4. 2005 vo veci sp. zn. C

231/03 (Consorzio Aziende Metano), ktoré sumarizujúc doterajšiu judikatúru Súdneho

dvora uvádza, že transparentnosť podľa smerníc zahŕňa viac ako len aspekty spojené

so zverejnením konkrétnych postupov verejného obstarávania (bod 88 stanoviska)

a že zásada transparentnosti predstavuje vedúcu zásadu pre celé verejné obstarávanie.

K tomu patria takisto napríklad preskúmateľnosť rozhodnutí verejného obstarávateľa

a vo všeobecnosti objektívny postup počas verejného obstarávania (bod 90 stanoviska).

Podmienkou dodržania zásady transparentnosti je teda priebeh verejného obstarávania,

ktorý sa navonok javí ako férový a riadny (napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu

Českej republiky č. k. 159 z 15. septembra 2010).

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol priznať mu náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 331,13 €.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval za

potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej služby

poskytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,

ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu

11. decembra 2014 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedol

žiadne nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne

ovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení

§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa ustanovení

§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 €

pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 €

a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.

Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 268,13 €. K tomu bolo potrebné

pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,81 €. Sťažovateľ má nárok na náhradu

trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €. Ústavný súd vyčíslenú sumu zvýšil o 20 % dane

z pridanej hodnoty, keďže sťažovateľ preukázal, že jeho právny zástupca je platiteľom dane

z pridanej hodnoty. Spolu tak má sťažovateľ nárok na náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 331,13 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinný zaplatiť ju

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015