Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 405/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. decembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., súdneho exekútora, K., zastúpeného

advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a porušenia Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29.

januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009

faxovou správou a 21. apríla 2009 poštou doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., súdneho

exekútora, K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. januára 2009.

Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie vyplýva, že Daňový úrad Košice V (ďalej

len „daňový úrad“) určil sťažovateľovi platobným výmerom č. /ZIM

z 3. novembra 2006 rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2001

v sume 42 136 Sk. Sťažovateľ podal proti platobnému výmeru odvolanie, ktoré Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím

č. I/223/12658-77384/2007/99251-r z 12. októbra 2007 ako nedôvodné zamietlo.

Sťažovateľ napadol predmetné rozhodnutie daňového riaditeľstva žalobou, ktorú Krajský

súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) zamietol rozsudkom sp. zn.

z 2. októbra 2008. Najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu potvrdil napadnutým

rozsudkom sp. zn. z 29. januára 2009.

Podľa názoru sťažovateľa je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nezákonný,

pretože potvrdil postup daňových orgánov, ktorý bol v rozpore so zákonom Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní

a poplatkov“). Nezákonný postup spočíval podľa sťažovateľa v tom, že daňovú kontrolu

nevykonávali zamestnanci daňového úradu ako správcu dane, ale vykonaním kontroly boli

poverení zamestnanci Daňového úradu Prešov I, hoci neboli splnené podmienky na tento

postup. Sťažovateľ tvrdí, že „jeho právom vyplývajúcim z ustanovenia článku 46 ods. 2

SR bolo, aby daňovú kontrolu vykonávali uňho zamestnanci Daňového úradu

Košice V a v prípade, že títo z dôvodu uvedeného § 24 ods. 1 vykonávať nemohli, aby boli

z vykonávania kontroly vylúčení a miestna príslušnosť bola v súlade s ustanovením § 4

ods. 1 delegovaná inému správcovi dane. Iný postup nemožno považovať za správny.“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že neboli splnené podmienky na určenie daňovej povinnosti

podľa pomôcok predpokladané ustanovením § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.

Porušenie zákona o správe daní a poplatkov vidí sťažovateľ aj v tom, že prvostupňový

orgán doručil písomnosti týkajúce sa daňovej kontroly JUDr. E. K., ktorého sťažovateľ

splnomocnil na zastupovanie v daňovom konaní, nie na úkony v súvislosti s daňovou

kontrolou. S touto námietkou sa odvolací súd vo svojom rozsudku nevysporiadal ani sa o

nej v odôvodnení napadnutého rozsudku nezmienil. Ďalšie porušenie zákona o správe daní a

poplatkov vidí sťažovateľ v tom, že 10. októbra 2006, keď sa malo uskutočniť prerokovanie

protokolov o určení dane podľa pomôcok, správca dane nemal k dispozícii vyjadrenie

sťažovateľa k protokolom, ktoré podal v zákonnej lehote.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že v období, za ktoré mu bol napadnutým rozhodnutím

určený rozdiel dane z pridanej hodnoty, nebol osobou podliehajúcou dani z pridanej

hodnoty podľa § 4 ods. 4 v tom čase platného a účinného zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa zakotveného v článku 46 ods. 1 SR, podľa ktorého –

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom, na inom orgáne Slovenskej

republiky a podľa článku 13 ods. 1 SR – podľa ktorého, povinnosti možno ukladať

zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv

a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

29. 1. 2009, bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 29. 1. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež

napr. , ).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj k porušeniu

.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí

právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu sa nemožno úspešne samostatne domáhať

ochrany ustanovenia pre jeho všeobecnosť, ale len v spojitosti s ďalšími

základnými právami a slobodami upravenými v druhom až siedmom oddiele druhej hlavy

(). Za týchto okolností by sa o prípadnom porušení

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa dalo uvažovať len

v nadväznosti na záver o tom, že došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , t. j. v spojení s jeho porušením.

Pri preskúmavaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal tiež zo svojich

ustálených právnych názorov, podľa ktorých nie je opravnou inštanciou vo vzťahu

k rozhodovaniu všeobecných súdov, a preto nie je ani jeho úlohou zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , ,

, ).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa

s právnymi názormi najvyššieho súdu vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozsudku,

ako aj tvrdenie, že najvyšší súd v odôvodnení tohto rozsudku nereagoval na jednu z jeho

odvolacích námietok, podľa ktorej boli postup a rozhodnutia daňových orgánov nezákonné

z dôvodu, že oznámenie o pokračovaní daňovej kontroly nebolo doručené sťažovateľovi, ale

len jeho právnemu zástupcovi JUDr. E. K., ktorého ale nesplnomocnil na zastupovanie v

daňovej kontrole.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd v odvolacom konaní

nerozhodol v súlade s návrhom sťažovateľa, ktorým žiadal, aby zmenil zamietajúci

rozsudok súdu prvého stupňa a jeho žalobe vyhovel. Predmetom odvolacieho konania bolo

preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa v rozsahu námietok, ktorými sťažovateľ

odôvodnil svoje odvolanie. Sťažovateľ v odvolaní najmä namietal, že

a) nebolo jeho povinnosťou umožniť uskutočnenie daňovej kontroly aj po uplynutí

zákonnej lehoty na jej vykonanie,

b) neboli splnené zákonné podmienky na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok,

c) v rozhodnom období nebol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty,

d) nesúhlasí so záverom krajského súdu, podľa ktorého doručenie oznámenia

o pokračovaní v daňovej kontrole osobe, ktorá nebola sťažovateľom splnomocnená na

zastupovanie počas daňovej kontroly, nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho

orgánu.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil vecnú správnosť výroku rozsudku

súdu prvého stupňa, pričom k jednotlivým odvolacím dôvodom, ktoré sú aj obsahom

sťažnosti sťažovateľa adresovanej ústavnému súdu, v odôvodnení uviedol:

a) K povinnosti umožniť uskutočnenie daňovej kontroly:

„Z odôvodnenia rozsudku nemožno súhlasiť s právnym názorom súdu prvého stupňa,

podľa ktorého žalobca bol povinný umožniť výkon daňovej kontroly dňa 07. 11. 2006, hoci

jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly uplynula dňa 25. 05. 2006.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že lehoty uvedené v sú

zákonné procesné lehoty, ktoré zákon stanovil na vykonanie daňovej kontroly. Keďže sú

stanovené priamo zákonom, nie je možné, aby ich správca dane nerešpektoval, resp. aby mu

boli prolongované jeho nadriadeným orgánom nad zákonom stanovenú hranicu. Ide

o lehoty počas plynutia ktorých je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly

a plniť povinnosti voči správcovi dane ustanovené daňovému subjektu v § 15 ods. 6 zák.

č. Daňová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do

súkromnoprávnej sféry subjektu, preto môže byť vykonaný len v rozsahu a spôsobom

ustanoveným zákonom ( SR). Daňová kontrola nemôže u daňového

subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do

súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou

proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie daňovej kontroly je prejavom zásady

proporcionality. Najvyšší súd konštatuje, že daňová kontrola po uplynutí zákonnej lehoty na

jej vykonanie môže pokračovať iba so súhlasom dotknutého daňového subjektu. V opačnom

prípade môže konanie správcu dane vytvoriť protiprávny stav v podobe nezákonného

zásahu orgánu verejnej správy. Uvedené právne názory najvyšší súd už vyslovil v právnej

veci K. M. proti Daňovému riaditeľstvu SR sp. zn. zo dňa 19. 04. 2007

(účastníci konania sú totožní ako v prejednávanej veci) a poukazuje na to, že ide o ustálený

právny názor senátu z ktorého vychádza i v iných právnych veciach.“

b) K splneniu zákonných podmienok na určenie daňovej povinnosti podľa pomôcok:

„Najvyšší súd konštatuje, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia i vo

vyjadrení k odvolaniu žalobcu správne vychádzal z toho, že na proces určenia dane podľa

pomôcok sa lehoty podľa o správe daní a poplatkov

(v znení účinnom do 31. 08. 2007) nevzťahujú. Správca dane nebol počas kontroly

bezdôvodne nečinný. Žalobca však zaujal k splneniu dôkaznej povinnosti pasívny postoj,

a preto správca dane dôvodne pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok v súlade

s ustanovením S prihliadnutím na zásadu proporcionality,

ktorá predpokladá vyvážený výklad právneho predpisu medzi záujmom

štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom daňového subjektu najvyšší súd sa

stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že v prípade, že daňový subjekt si svoju dôkaznú

povinnosť nesplní, neposkytne potrebnú súčinnosť počas zákonných lehôt na vykonanie

daňovej kontroly, vyplývajú pre daňový subjekt dôsledky z ustanovenia § 15 ods. 2

v nadväznosti na Vzhľadom na to daňový subjekt môže

mať právny záujem na vykonávaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty.“

c) K otázke, či bol sťažovateľ v rozhodnom období osobou podliehajúcou dani

z pridanej hodnoty:

„Najvyšší súd považuje za vecne správne odôvodnenie súdu prvého stupňa (§ 219

ods. 2 v spojení s ), týkajúce sa záveru, že žalobca ako súdny exekútor

spĺňal podmienku uskutočňovania zdaniteľného plnenia podľa § 2 ods. 2, písm. b) zákona

č. , bol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty, a preto mohol byť

správcom dane registrovaný za platiteľa dane z pridanej hodnoty na základe jeho žiadosti.“

Súd prvého stupňa vo vzťahu k tejto otázke v rozsudku sp. zn.

z 2. októbra 2008 najmä uviedol:

„Žalobca v žalobe tvrdil, že nebol osobou uskutočňujúcou zdaniteľné plnenie,

pretože poskytovanie služieb súdneho exekútora nenapĺňa pojmové znaky zdaniteľného

plnenia podľa , z dôvodu, že nevykonáva

zdaniteľné plnenie v rámci podnikania alebo v rámci činnosti súvisiacej s podnikaním, ani

plnenie uskutočňované fyzickou osobou v rámci činnosti vykonávanej podľa osobitného

predpisu, ktorými podľa odkazu pod čiarou je o znalcoch

a tlmočníkoch. Podľa právneho názoru súdu žalobca ako súdny exekútor spĺňal podmienku

uskutočňovania zdaniteľného plnenia podľa

a bol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty, preto mohol byť správcom dane

registrovaný za platiteľa dane z pridanej hodnoty na základe svojej žiadosti. Podľa

legislatívno-technických pokynov uvedených v prílohe č. 2 k legislatívnym pravidlám

(uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 511 z 18. 12. 1996 k návrhu

legislatívnych pravidiel tvorby ) poznámky pod

čiarou majú iba informatívny charakter. Poznámka pod čiarou nemá normatívnu povahu.

Poznámkou pod čiarou nemožno normatívnym spôsobom určiť práva a povinnosti nad

rámec právnej úpravy, ktorej sa poznámka pod čiarou týka. Skutočnosť, že poznámka 2a k

ustanoveniu k 31. 1. 2001 obsahovala odkaz iba

na zákon o znalcoch a tlmočníkoch, neznamená, že iné činnosti vykonávané podľa ďalších

právnych predpisov ( o súdnych exekútoroch,

o notároch a notárskej činnosti, o konkurze a vyrovnaní) nespadajú

pod výklad ustanovenia “

Citované právne názory najvyššieho súdu v spojení s právnymi názormi súdu prvého

stupňa sú podľa názoru ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach prípadu z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Zo zistení ústavného súdu totiž vyplýva, že najvyšší

súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery

krajského súdu, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok sťažovateľa predmetom

preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní,

ako aj právne posúdil argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho povinnosti umožniť

vykonanie daňovej kontroly po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie, možnosti správcu

dane určiť daňovú povinnosť podľa pomôcok, ako aj skutočnosť, že či sťažovateľ ako súdny

exekútor bol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd pritom podrobne

odôvodnil, ktoré otázky oproti krajskému súdu odlišne právne posudzoval (právne účinky

uplynutia lehoty na vykonanie daňovej kontroly ustanovenej v § 30a ods. 7 zákona o správe

daní a poplatkov).

Ústavný súd preto konštatuje, že odvolací súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa,

ktorých posúdenie bolo relevantné na rozhodnutie o veci, pričom jeho závery vyjadrené

v odôvodnení napadnutého rozsudku sú dostatočne odôvodnené. Výklad príslušných

zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdu, pričom nemožno

dôjsť k záveru, že by tento výklad zjavne vybočoval z ich zákonného rámca. Skutočnosť, že

sťažovateľ zastáva iné právne názory, akými sa v tejto veci riadil najvyšší súd, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozsudku a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho

súdu svojím vlastnými. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia

daňových orgánov v nadväznosti na závery súdu prvého stupňa bolo v právomoci

najvyššieho súdu. Jeho závery v posudzovanej časti nevykazujú známky svojvôle a sú aj

akceptovateľným spôsobom odôvodnené, a preto napadnutým rozsudkom nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že reálne uplatnenie a garantovanie

základného práva na súdnu ochranu neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok

na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. ,

).

Ústavný súd sa zaoberal aj ďalšou námietkou sťažovateľa spočívajúcou v tvrdení, že

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nereagoval na jednu z jeho odvolacích

námietok, podľa ktorej boli postup a rozhodnutia daňových orgánov nezákonné z dôvodu,

že oznámenie o pokračovaní daňovej kontroly nebolo doručené sťažovateľovi, ale len jeho

právnemu zástupcovi JUDr. E. K., ktorého ale nesplnomocnil na zastupovanie v daňovej

kontrole. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku

skutočne nezaoberal touto námietkou sťažovateľa.

Za týchto okolností bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či táto skutočnosť by po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla zakladať dôvod na vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa . Ústavný súd

v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na svoju judikatúru, podľa ktorej

rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(, , ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa sa v súvislosti s rozoberanou námietkou

sťažovateľa uvádza:

«... plnomocenstvom zo dňa 25. 6. 2003 splnomocnil advokáta JUDr. E. K. iba na

zastupovanie v daňovom konaní, kým správca dane toto plnomocenstvo vzťahoval aj na

daňovú kontrolu a JUDr. E. K. v rozpore s plnomocenstvom doručil oznámenie zo dňa 4. 5.

2006 č. . Podľa obsahu plnomocenstva zo dňa 25. 6. 2003 žalobca

splnomocnil JUDr. E. K. „na všetky úkony a právne úkony na zastupovanie v daňovom

konaní a na všetky právne úkony v konaní pred súdom vo veciach daňových, obchodných a

občianskoprávnych“. Z textu plnomocenstva nevyplýva, aby plnomocenstvo sa vzťahovalo

aj na daňovú kontrolu. Skutočnosť, že list správcu dane zo dňa 4. 5. 2006

č. , ktorého obsahom bolo oznámenie o pokračovaní v začatej daňovej

kontrole dňa 12. 5. 2006 v sídle žalobcu bol doručený JUDr. E. K., nemala vplyv na

zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, pretože žalobca dňa 12. 5. 2006 sa v sídle

exekútorského úradu nenachádzal z dôvodu študijných povinností (príprava na štátne

záverečné skúšky), neuskutočnenie daňovej kontroly dňa 12. 5. 2006 teda nebolo dôsledkom

nesprávneho doručovania listu zo dňa 4. 5. 2006 JUDr. E. K., ale prekážkou na strane

žalobcu. Osobná prítomnosť daňového subjektu pri daňovej kontrole vzhľadom na jej

charakter je pritom nevyhnutná.»

Z citovaného vyplýva, že súd prvého stupňa na uvedenú námietku reagoval, pričom

jeho závery sú podľa názoru ústavného súdu primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno

ich považovať za arbitrárne. V konkrétnych okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za

dôležitú najmä tú skutočnosť, že podľa záverov súdu prvého stupňa samotné nesprávne

doručenie písomnosti osobe, ktorá nebola splnomocnená na zastupovanie sťažovateľa

v daňovej kontrole správcom dane, nemalo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia,

t. j. nespôsobilo sťažovateľovi ujmu, ktorá by zakladala dôvod na zrušenie napadnutého

rozhodnutia.

V nadväznosti na túto námietku sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné

poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Požiadavka na odôvodnenie súdnych rozhodnutí je jednou zo záruk spravodlivého procesu.

Nemožno ju však chápať ako povinnosť všeobecného súdu reagovať na každý návrh,

námietku alebo pripomienku účastníka konania (aj keď by ich účastník konania považoval

za podstatné), ale len na tie, ktoré sú významné pre rozhodnutie o veci. Z obdobných

východísk vychádza aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.

v rozhodnutí Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra 1994 uviedol, že rozsah povinnosti

odôvodniť rozhodnutie sa môže meniť podľa jeho povahy, a preto musí byť posudzované

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti každého prípadu, pričom povinnosť odôvodňovať

rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vysporiadať sa s každým

argumentom.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôraznil, že aj keď sa najvyšší súd

nezaoberal v odôvodnení napadnutého rozsudku s námietkou sťažovateľa spočívajúcou

v tvrdení, že oznámenie o pokračovaní daňovej kontroly nebolo doručené sťažovateľovi, ale

len jeho právnemu zástupcovi (ktorý navyše nebol splnomocnený zastupovať sťažovateľa

vo veci daňovej kontroly), čo malo zakladať dôvod nezákonnosti postupu a rozhodnutí

daňových orgánov, nemožno toto pochybenie najvyššieho súdu považovať za tak závažné,

že by odôvodňovalo záver o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 . Ústavný súd považoval za podstatnú totiž skutočnosť, že postup najvyššieho

súdu vo veci sťažovateľa nesmeroval k odopretiu súdnej ochrany, pričom napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu možno ako celok z ústavného hľadiska hodnotiť ako ústavne

akceptovateľný a udržateľný. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoj právny názor,

podľa ktorého k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Ústavný súd považoval za potrebné reagovať aj na námietku sťažovateľa, podľa

ktorej v jeho veci nerozhodovali príslušné územné finančné orgány. Z odvolania

sťažovateľa podaného proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 2. októbra

2008, ako aj z označeného rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že táto námietka

nebola súčasťou jeho odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Za týchto okolností

nemal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania právny dôvod zaoberať sa touto námietkou

sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade chýba

príčinná súvislosť medzi sťažovateľom napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho

súdu a ním uplatnenou námietkou v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, čo zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti aj vo vzťahu k tejto

námietke sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené zistenia a závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po

predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009