Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 513/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného

advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky v spojení s postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 18. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. júna 2012 telefaxom a 28. júna 2012 predložením originálu doručená sťažnosť

JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) v spojení s postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf

46/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad Košice I (ďalej len „daňový úrad“)

rozhodnutím sp. zn. z 9. novembra 2009 uložil sťažovateľovi pokutu

podľa o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom

v rozhodnom období (ďalej len „zákon o správe daní“) v sume 1 155,90 € z rozdielu dane

z pridanej hodnoty určenej správcom dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie február

2001. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

rozhodnutím sp. zn. I/223/7524-45090/2010/992517-r zo 16. apríla 2010 rozhodnutie

daňového úradu na základe odvolania sťažovateľa potvrdilo. Sťažovateľ podal proti

rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu o jeho preskúmanie Krajskému súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“), ktorý svojím rozsudkom č. k. -78 z 5. mája 2011

žalobu zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 18. apríla 2012 rozsudok krajského súdu potvrdil ako

vecne správny.

U sťažovateľa bola vykonaná daňová kontrola týkajúca sa dane z pridanej hodnoty

za 13 zdaňovacích období, pričom jedným z týchto zdaňovacích období bol aj február 2001.

V súvislosti s vykonávaním tejto daňovej kontroly správca dane vydal 13 platobných

výmerov, ktorými vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie

obdobia. Sťažovateľ podal proti uvedeným platobným výmerom odvolania, o ktorých

daňové riaditeľstvo rozhodlo tak, že rozhodnutia potvrdilo. Sťažovateľ podal proti všetkým

13 rozhodnutiam daňového riaditeľstva žaloby o ich preskúmanie krajskému súdu. Krajský

súd všetkých 13 žalôb zamietol. Proti všetkým rozhodnutiam krajského súdu sa sťažovateľ

odvolal, pričom v 5 prípadoch najvyšší súd rozhodnutia krajského súdu potvrdil. Ústavný

súd nálezom sp. zn. z 10. decembra 2009 rozhodol vo veci sťažnosti podanej

sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. septembra 2006, ktorým tento potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby

sťažovateľa proti rozhodnutiu o jeho námietkach proti postupu zamestnancov správcu dane

pri výkone daňovej kontroly. V tomto náleze ústavný súd považoval za zásah do práva

sťažovateľa podľa skutočnosť, že daňová kontrola bola uňho

vykonávaná zamestnancami iného než miestne príslušného správcu dane bez toho, aby na to

boli splnené zákonné podmienky. Riadiac sa uvedeným právnym názorom ústavného súdu

najvyšší súd v ďalších 8 veciach rozhodol o odvolaniach sťažovateľa tak, že rozsudky

krajského súdu o zamietnutí žalôb proti rozhodnutiam daňového riaditeľstva o potvrdení

platobných výmerov o vyrubení dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia

zmenil tak, že tieto rozhodnutia zrušil a veci vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie.

V súvislosti s daňovou kontrolou a na jej základe vydanými platobnými výmermi nastal

právny stav, keď z 13 vydaných rozhodnutí bolo 8 v rámci súdneho prieskumu zrušených

pre nezákonnosť daňovej kontroly, ktorá ich vydaniu predchádzala, a 5 týchto rozhodnutí

nebolo dosiaľ zrušených, keďže k vydaniu súdnych rozhodnutí v konaniach podľa druhej

hlavy piatej časti (ďalej aj „OSP“) došlo pred vydaním

citovaného nálezu ústavného súdu.

Podľa názoru sťažovateľa namietaným rozsudkom a postupom najvyššieho súdu mu

bolo odopreté základné právo na súdnu ochranu zaručené , pretože

konajúce súdy nezohľadnili základnú povinnosť štátnych orgánov vykladať zákony v súlade

s a neposudzovali rozhodnutie daňového riaditeľstva so zreteľom na

.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti ďalej uviedol:

„Prvostupňový súd a Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, vychádzali zo skutočnosti,

že právnym základom rozhodnutia o uložení pokuty sťažovateľovi bolo právoplatné

rozhodnutie o určení rozdielu dane uvedenej v daňovom priznaní sťažovateľa a zistenej

správcom dane. Obidva súdy poukázali na to, že toto rozhodnutie nebolo zrušené, je

právoplatné, a so zreteľom na túto skutočnosť nebrali do úvahy argumenty sťažovateľa,

ktorý poukazoval na to, že platobný výmer o vyrubení dane z pridanej hodnoty je

rozhodnutím, ktorému predchádzal postup, ktorým bolo zasiahnuté do základného práva

sťažovateľa podľa . ...

Nie je... možné, aby súdy v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku preskúmavali rozhodnutia správnych orgánov, len z hľadiska toho, či

tieto konajú v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a nebrali zreteľ na to, či konanie

v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon je zároveň konaním na základe SR

a v jej medziach. ... V predmetnej veci sa súdy oboch stupňov zaoberali rýdzo formálnymi

podmienkami zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nezaoberali sa však tým, či toto

rozhodnutie bolo výsledkom činnosti správnych orgánov konajúcich na základe

a v jej medziach.

So zreteľom na skutočnosti uvádzané v žalobe, aj v odvolaní sťažovateľa, nemožno

mať žiadne pochybností o tom, že žalobca sa tak v žalobe, ako aj v odvolaní, domáhal

zohľadniť skutočnosť, že platobný výmer, ktorý bol právnym základom preskúmavaného

rozhodnutia o uložení pokuty, bol vydaný v dôsledku postupu porušujúceho právo

sťažovateľa zakotvené v článku 46 ods. 1 SR.“

Sťažovateľ v odvolaní poukázal na nález ústavného súdu sp. zn.

z 10. decembra 2009, ktorým bolo vyslovené porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 z dôvodu nezákonného zloženia kontrolnej skupiny vykonávajúcej daňovú

kontrolu u sťažovateľa, ktorá predchádzala vydaniu platobného výmeru o vyrubení dane

z pridanej hodnoty. Sťažovateľ navyše poukázal na rozsudky krajského súdu

sp. zn. a sp. zn. , ktorými v druhovo identických veciach

boli zrušené rozhodnutia daňového riaditeľstva potvrdzujúce rozhodnutia správcu dane

o uložení pokút sťažovateľovi za rôzne zdaňovacie obdobia. Vo všetkých označených

konaniach vydaniu rozhodnutia o uložení pokuty predchádzali právoplatné platobné

výmery, ktorými správca dane vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za to-ktoré

zdaňovacie obdobie. Tieto rozsudky krajského súdu sa stali právoplatnými, pretože daňové

riaditeľstvo sa proti nim neodvolalo. Sťažovateľ považuje za nemožné, „aby tak žalovaný

správny orgán, ako ani súd, nijakým spôsobom nereflektovali skutočnosť, že rozhodnutie

o uložení pokuty je výsledkom konania začatého daňovou kontrolou, ktorej výkon bol

zásahom do práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 SR.

Tak prvostupňový, ako ani odvolací súd, sa s týmto argumentom sťažovateľa nijakým

spôsobom nevysporiadali.“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 1. decembra 2011, ktorým v druhovo identickej veci (rozhodnutie

o uložení pokuty za iné zdaňovacie obdobie pri rovnakom skutkovom a právnom základe)

bol rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa zmenený tak, že rozhodnutie

daňového riaditeľstva potvrdzujúce rozhodnutie daňového úradu o uložení pokuty bolo

zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa JUDr. Ing. K. M.

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46

ods. 1, v spojení s článkom 152 ods. 4 , bolo rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. dňa 18. 4. 2012 a postupom,

ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 18. 4. 2012 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v v spojení s

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 18. apríla 2012.

Ústavný súd poznamenáva, že v zásade o identickej sťažnosti (vychádzajúcej

z totožného skutkového a právneho stavu) už rozhodol uznesením sp. zn.

z 19. apríla 2012, ktorým sťažnosť sťažovateľa doručenú mu 19. marca 2012 odmietol ako

zjavne neopodstatnenú. Predmetná sťažnosť sa týkala jedného z 5 rozhodnutí daňových

úradov, ktoré boli podrobené súdnemu prieskumu ešte v čase pred rozhodnutím – nálezom

ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra 2009. II. senát ústavného súdu sa pri

posudzovaní sťažnosti sťažovateľa namietajúcej nezákonnosť a neústavnosť rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012 v zásade stotožňuje s právnym

názorom a závermi II. senátu ústavného súdu rozhodujúceho vo veci a bude

na ne pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti prihliadať.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s touto .

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva

zaručeného v spojení s najmä v spôsobe výkladu

a následnej aplikácii príslušných ustanovení o správnom

súdnictve.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej

judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej

otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný

súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných

súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 18. apríla 2012 (ktorým potvrdil napadnutý rozsudok

krajského súdu č. k. -78 z 5. mája 2011) sú zlučiteľné s označenými

článkami .

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu

dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové

rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil. Z odôvodnenia namietaného rozsudku

najvyššieho súdu vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa

preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov

odvolania podľa v spojení s veta prvá , bez nariadenia

pojednávania, podľa a v spojení s veta prvá ...

a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. ...

Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní

ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho

nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak

daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému

predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo

v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený

použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým

subjektom.

Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové

spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných daňových

veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových

združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu,

ako aj jemu podobných daňových subjektov.

Podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní, správca dane uloží daňovému

subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby

Európskej centrálnej banky a dane alebo rozdielu dane určenej správcom dane podľa

pomôcok (§ 29 ods. 6).

Podľa veta prvá pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre

súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok

krajského súdu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov

a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu stotožňuje v celom

rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť nasledovné:

Predmetom súdneho preskúmavania v danom prípade je rozhodnutie žalovaného,

ktorým uložil žalobcovi pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o správe daní.

Žalobca ani v žalobe, ani v odvolaní nenamieta vecnú správnosť tohto rozhodnutia,

ani výšku uloženej sankcie a napokon ani dôvod, pre ktorý bola sankcia uložená.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že v tomto súdnom konaní nie je

možné preskúmavať rozhodnutie správcu dane resp. žalovaného, ktoré nadobudlo

právoplatnosť a jeho správnosť podlieha samostatnému súdnemu prieskumu.

Za týchto okolností postupoval žalovaný správne a v súlade so zákonom, keď vydal

napadnuté rozhodnutie, nakoľko takýto postup mu striktne ukladá zákon o správe daní

v ustanovení § 35 ods. 1 písm. c).

Prvostupňový súd tiež správne poukázal na zákonnú možnosť zrušenia uloženej

pokuty (§ 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov) v prípade, ak by bolo rozhodnutie

ukladajúce žalobcovi daňovú povinnosť určenú podľa pomôcok neskôr zrušené. Uvedený

postup zostal zachovaný aktuálne účinnou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení §

155 ods. 12 daňového poriadku.

Pokiaľ žalobca tvrdí, že platobné výmery vo vyššie uvedených 8 prípadoch boli

zrušené, toto jeho tvrdenie nemá oporu v spisovom materiáli, nakoľko zrušené boli len

rozhodnutia žalovaného, ktorými boli platobné výmery potvrdené. Samotné platobné výmery

zostali v platnosti.

K rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorým vyhovel žalobe žalobcu, na ktorý

žalobca poukázal v odvolaní, najvyšší súd uvádza, že sa nejedná o všeobecne záväzný

prameň práva, ale ide o individuálne rozhodnutie súdu, ktoré je záväzné pre účastníkov

konania v konkrétnom jednotlivom prípade. Ako už bolo vyššie uvedené, najvyšší súd

preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v prejednávanej veci a dospel k záveru, že

argumenty v ňom uvedené sú logické a sú podložené relevantnými zákonnými

ustanoveniami.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok

Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa a potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietaný rozsudok najvyššieho súdu

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu namietaného rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

namietaného rozsudku, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

Ústavný súd v závere konštatuje, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. apríla 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne

aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa v spojení s . S prihliadnutím

na odôvodnenosť namietaného rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

K námietke porušenia už uvedeným postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu ústavný súd s prihliadnutím na už vyslovený právny názor

(k namietanému porušeniu základného práva zaručeného „v spojení...“)

navyše ešte poznamenáva, že namietanie porušenia je nedôvodné

a neopodstatnené. Keďže sťažovateľovi nebolo postupom (a ani rozhodnutiami) vo veci

konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ nepredložil žiadne relevantné

dôkazy preukazujúce opak, ústavný súd jeho sťažnosť vo vzťahu k predmetnej námietke

považuje za zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012