Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)II. ÚS 513/2012
PDF · 210.77 KB
No categories available
II. ÚS 513/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného
advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 46/2011 a jeho
rozsudkom z 18. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. júna 2012 telefaxom a 28. júna 2012 predložením originálu doručená sťažnosť
JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf
46/2011 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad Košice I (ďalej len „daňový úrad“)
rozhodnutím sp. zn. 695/231/88640/09 z 9. novembra 2009 uložil sťažovateľovi pokutu
podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom
v rozhodnom období (ďalej len „zákon o správe daní“) v sume 1 155,90 € z rozdielu dane
z pridanej hodnoty určenej správcom dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie február
2001. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)
rozhodnutím sp. zn. I/223/7524-45090/2010/992517-r zo 16. apríla 2010 rozhodnutie
daňového úradu na základe odvolania sťažovateľa potvrdilo. Sťažovateľ podal proti
rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu o jeho preskúmanie Krajskému súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“), ktorý svojím rozsudkom č. k. 6 S 19688/2010-78 z 5. mája 2011
žalobu zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 46/2011 z 18. apríla 2012 rozsudok krajského súdu potvrdil ako
vecne správny.
U sťažovateľa bola vykonaná daňová kontrola týkajúca sa dane z pridanej hodnoty
za 13 zdaňovacích období, pričom jedným z týchto zdaňovacích období bol aj február 2001.
V súvislosti s vykonávaním tejto daňovej kontroly správca dane vydal 13 platobných
výmerov, ktorými vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie
obdobia. Sťažovateľ podal proti uvedeným platobným výmerom odvolania, o ktorých
daňové riaditeľstvo rozhodlo tak, že rozhodnutia potvrdilo. Sťažovateľ podal proti všetkým
13 rozhodnutiam daňového riaditeľstva žaloby o ich preskúmanie krajskému súdu. Krajský
súd všetkých 13 žalôb zamietol. Proti všetkým rozhodnutiam krajského súdu sa sťažovateľ
odvolal, pričom v 5 prípadoch najvyšší súd rozhodnutia krajského súdu potvrdil. Ústavný
súd nálezom sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 rozhodol vo veci sťažnosti podanej
sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo KS 43/2006
z 27. septembra 2006, ktorým tento potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby
sťažovateľa proti rozhodnutiu o jeho námietkach proti postupu zamestnancov správcu dane
pri výkone daňovej kontroly. V tomto náleze ústavný súd považoval za zásah do práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy skutočnosť, že daňová kontrola bola uňho
vykonávaná zamestnancami iného než miestne príslušného správcu dane bez toho, aby na to
boli splnené zákonné podmienky. Riadiac sa uvedeným právnym názorom ústavného súdu
najvyšší súd v ďalších 8 veciach rozhodol o odvolaniach sťažovateľa tak, že rozsudky
krajského súdu o zamietnutí žalôb proti rozhodnutiam daňového riaditeľstva o potvrdení
platobných výmerov o vyrubení dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia
zmenil tak, že tieto rozhodnutia zrušil a veci vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie.
V súvislosti s daňovou kontrolou a na jej základe vydanými platobnými výmermi nastal
právny stav, keď z 13 vydaných rozhodnutí bolo 8 v rámci súdneho prieskumu zrušených
pre nezákonnosť daňovej kontroly, ktorá ich vydaniu predchádzala, a 5 týchto rozhodnutí
nebolo dosiaľ zrušených, keďže k vydaniu súdnych rozhodnutí v konaniach podľa druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) došlo pred vydaním
citovaného nálezu ústavného súdu.
Podľa názoru sťažovateľa namietaným rozsudkom a postupom najvyššieho súdu mu
bolo odopreté základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože
konajúce súdy nezohľadnili základnú povinnosť štátnych orgánov vykladať zákony v súlade
s ústavou a neposudzovali rozhodnutie daňového riaditeľstva so zreteľom na čl. 2 ods. 2
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti ďalej uviedol:
„Prvostupňový súd a Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, vychádzali zo skutočnosti,
že právnym základom rozhodnutia o uložení pokuty sťažovateľovi bolo právoplatné
rozhodnutie o určení rozdielu dane uvedenej v daňovom priznaní sťažovateľa a zistenej
správcom dane. Obidva súdy poukázali na to, že toto rozhodnutie nebolo zrušené, je
právoplatné, a so zreteľom na túto skutočnosť nebrali do úvahy argumenty sťažovateľa,
ktorý poukazoval na to, že platobný výmer o vyrubení dane z pridanej hodnoty je
rozhodnutím, ktorému predchádzal postup, ktorým bolo zasiahnuté do základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. ...
Nie je... možné, aby súdy v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku preskúmavali rozhodnutia správnych orgánov, len z hľadiska toho, či
tieto konajú v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a nebrali zreteľ na to, či konanie
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon je zároveň konaním na základe Ústavy SR
a v jej medziach. ... V predmetnej veci sa súdy oboch stupňov zaoberali rýdzo formálnymi
podmienkami zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nezaoberali sa však tým, či toto
rozhodnutie bolo výsledkom činnosti správnych orgánov konajúcich na základe ústavy
a v jej medziach.
So zreteľom na skutočnosti uvádzané v žalobe, aj v odvolaní sťažovateľa, nemožno
mať žiadne pochybností o tom, že žalobca sa tak v žalobe, ako aj v odvolaní, domáhal
zohľadniť skutočnosť, že platobný výmer, ktorý bol právnym základom preskúmavaného
rozhodnutia o uložení pokuty, bol vydaný v dôsledku postupu porušujúceho právo
sťažovateľa zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.“
Sťažovateľ v odvolaní poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08
z 10. decembra 2009, ktorým bolo vyslovené porušenie jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy z dôvodu nezákonného zloženia kontrolnej skupiny vykonávajúcej daňovú
kontrolu u sťažovateľa, ktorá predchádzala vydaniu platobného výmeru o vyrubení dane
z pridanej hodnoty. Sťažovateľ navyše poukázal na rozsudky krajského súdu
sp. zn. 6 S 19691/2010 a sp. zn. 6 S 19687/2010, ktorými v druhovo identických veciach
boli zrušené rozhodnutia daňového riaditeľstva potvrdzujúce rozhodnutia správcu dane
o uložení pokút sťažovateľovi za rôzne zdaňovacie obdobia. Vo všetkých označených
konaniach vydaniu rozhodnutia o uložení pokuty predchádzali právoplatné platobné
výmery, ktorými správca dane vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za to-ktoré
zdaňovacie obdobie. Tieto rozsudky krajského súdu sa stali právoplatnými, pretože daňové
riaditeľstvo sa proti nim neodvolalo. Sťažovateľ považuje za nemožné, „aby tak žalovaný
správny orgán, ako ani súd, nijakým spôsobom nereflektovali skutočnosť, že rozhodnutie
o uložení pokuty je výsledkom konania začatého daňovou kontrolou, ktorej výkon bol
zásahom do práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.
Tak prvostupňový, ako ani odvolací súd, sa s týmto argumentom sťažovateľa nijakým
spôsobom nevysporiadali.“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžf 39/2011 z 1. decembra 2011, ktorým v druhovo identickej veci (rozhodnutie
o uložení pokuty za iné zdaňovacie obdobie pri rovnakom skutkovom a právnom základe)
bol rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa zmenený tak, že rozhodnutie
daňového riaditeľstva potvrdzujúce rozhodnutie daňového úradu o uložení pokuty bolo
zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa JUDr. Ing. K. M.
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46
ods. 1, v spojení s článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, bolo rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 46/2011 dňa 18. 4. 2012 a postupom,
ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 2 Sžf 46/2011 zo dňa 18. 4. 2012 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4
ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 46/2011 a jeho
rozsudkom z 18. apríla 2012.
Ústavný súd poznamenáva, že v zásade o identickej sťažnosti (vychádzajúcej
z totožného skutkového a právneho stavu) už rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 98/2012
z 19. apríla 2012, ktorým sťažnosť sťažovateľa doručenú mu 19. marca 2012 odmietol ako
zjavne neopodstatnenú. Predmetná sťažnosť sa týkala jedného z 5 rozhodnutí daňových
úradov, ktoré boli podrobené súdnemu prieskumu ešte v čase pred rozhodnutím – nálezom
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009. II. senát ústavného súdu sa pri
posudzovaní sťažnosti sťažovateľa namietajúcej nezákonnosť a neústavnosť rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 46/2011 z 18. apríla 2012 v zásade stotožňuje s právnym
názorom a závermi II. senátu ústavného súdu rozhodujúceho vo veci II. ÚS 98/2012 a bude
na ne pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti prihliadať.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy najmä v spôsobe výkladu
a následnej aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o správnom
súdnictve.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej
judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124
ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej
otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný
súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných
súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 46/2011 z 18. apríla 2012 (ktorým potvrdil napadnutý rozsudok
krajského súdu č. k. 6 S/19688/2010-78 z 5. mája 2011) sú zlučiteľné s označenými
článkami ústavy.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu
dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové
rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil. Z odôvodnenia namietaného rozsudku
najvyššieho súdu vyplýva:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov
odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia
pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP...
a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. ...
Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní
ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho
nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak
daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému
predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo
v prípadoch podľa § 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený
použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým
subjektom.
Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové
spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných daňových
veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových
združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu,
ako aj jemu podobných daňových subjektov.
Podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní, správca dane uloží daňovému
subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky a dane alebo rozdielu dane určenej správcom dane podľa
pomôcok (§ 29 ods. 6).
Podľa § 250i ods. 1 veta prvá OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre
súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok
krajského súdu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu stotožňuje v celom
rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť nasledovné:
Predmetom súdneho preskúmavania v danom prípade je rozhodnutie žalovaného,
ktorým uložil žalobcovi pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o správe daní.
Žalobca ani v žalobe, ani v odvolaní nenamieta vecnú správnosť tohto rozhodnutia,
ani výšku uloženej sankcie a napokon ani dôvod, pre ktorý bola sankcia uložená.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že v tomto súdnom konaní nie je
možné preskúmavať rozhodnutie správcu dane resp. žalovaného, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a jeho správnosť podlieha samostatnému súdnemu prieskumu.
Za týchto okolností postupoval žalovaný správne a v súlade so zákonom, keď vydal
napadnuté rozhodnutie, nakoľko takýto postup mu striktne ukladá zákon o správe daní
v ustanovení § 35 ods. 1 písm. c).
Prvostupňový súd tiež správne poukázal na zákonnú možnosť zrušenia uloženej
pokuty (§ 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov) v prípade, ak by bolo rozhodnutie
ukladajúce žalobcovi daňovú povinnosť určenú podľa pomôcok neskôr zrušené. Uvedený
postup zostal zachovaný aktuálne účinnou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení §
155 ods. 12 daňového poriadku.
Pokiaľ žalobca tvrdí, že platobné výmery vo vyššie uvedených 8 prípadoch boli
zrušené, toto jeho tvrdenie nemá oporu v spisovom materiáli, nakoľko zrušené boli len
rozhodnutia žalovaného, ktorými boli platobné výmery potvrdené. Samotné platobné výmery
zostali v platnosti.
K rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorým vyhovel žalobe žalobcu, na ktorý
žalobca poukázal v odvolaní, najvyšší súd uvádza, že sa nejedná o všeobecne záväzný
prameň práva, ale ide o individuálne rozhodnutie súdu, ktoré je záväzné pre účastníkov
konania v konkrétnom jednotlivom prípade. Ako už bolo vyššie uvedené, najvyšší súd
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v prejednávanej veci a dospel k záveru, že
argumenty v ňom uvedené sú logické a sú podložené relevantnými zákonnými
ustanoveniami.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil
skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu
nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok
Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietaný rozsudok najvyššieho súdu
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09, II. ÚS 98/2012) rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu namietaného rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
namietaného rozsudku, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
Ústavný súd v závere konštatuje, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžf 46/2011 z 18. apríla 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. S prihliadnutím
na odôvodnenosť namietaného rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
K námietke porušenia čl. 152 ods. 4 ústavy už uvedeným postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu ústavný súd s prihliadnutím na už vyslovený právny názor
(k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy „v spojení...“)
navyše ešte poznamenáva, že namietanie porušenia čl. 152 ods. 4 ústavy je nedôvodné
a neopodstatnené. Keďže sťažovateľovi nebolo postupom (a ani rozhodnutiami) vo veci
konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
orgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ nepredložil žiadne relevantné
dôkazy preukazujúce opak, ústavný súd jeho sťažnosť vo vzťahu k predmetnej námietke
považuje za zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2012