Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 746/2016
PDF · 190.59 KB
No categories available
I. ÚS 746/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
advokátom JUDr. Slávom Uhrinom, Niťová 1052/3, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 13/2016 z 25. mája 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 13/2016 z 25. mája 2016 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, v právnom postavení
navrhovateľky v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 6 Sžf 13/2016, bola
účastníčkou konania o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 6 S 131/2015 z 15. januára 2016, ktorým jej krajský súd žalobu proti
nečinnosti podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej aj
„OSP“) ako nedôvodnú zamietol. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odvolanie
sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 S 131/2015 z 15. januára 2016
odmietol, čím jej podľa jej názoru odňal možnosť konať pred súdom a odoprel súdnu
ochranu.
3. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľke bola rozhodnutím daňového úradu
č. 9103404/5/4336448/2014 z 23. septembra 2014 uložená pokuta vo výške 1 800 €
pre porušenie povinností podľa § 8 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“). Proti tomuto rozhodnutiu
sťažovateľka 20. októbra 2014 podala odvolanie. Listom č. 9103404/5/5379678/2014
z 12. októbra 2014 daňový úrad sťažovateľke oznámil, že jej odvolanie považuje
za nepodané pre zmeškanie lehoty na doplnenie listinných dôkazov [§ 13 ods. 9 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov].
4. Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „... podanie na súd... označila podľa § 250t
O. s. p. ako žalobu proti nečinnosti. Oznámenie Daňového úradu v Bratislave o tom, že jej
odvolanie proti uloženiu pokuty za účtovníctvo považuje za nepodané pre zmeškanie lehoty,
sťažovateľka nepovažovala za rozhodnutie, ktoré možno napadnúť postupom podľa § 247
Podľa Krajského súdu v Bratislave žalovaný Daňový úrad v Bratislave konal,
rozhodol a vydal oznámenie o tom, že odvolanie sa považuje za nepodané a teda nebol
nečinný.
Preto Krajský súd v Bratislave sťažovateľke žalobu zamietol ako nedôvodnú, lebo
žalovala nesprávne podľa § 250t O. s. p. Mala žalovať podľa § 247 O. s. p. Krajský súd
v Bratislave súčasne sťažovateľku poučil, že odvolanie voči jeho rozhodnutiu na nepripúšťa.
Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave odvolanie
z dôvodu, že jej podanie bolo podané podľa § 244 O. s. p. a súd ho mal posúdiť podľa jej
obsahu a ak usúdil, že z hľadiska povahy napadnutého postupu správneho orgánu sa
nejedná o žalobu proti nečinnosti podľa § 250t O. s. p., ale o napadnutie postupu správneho
orgánu podľa § 247 O. s. p., teda mal postupom podľa § 41 ods. 2 O. s. p. podanú žalobu
posúdiť podľa jej obsahu hoci bola označená ako žaloba podľa § 250t O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie navrhovateľky odmietol s tým, že
pri žalobách podľa § 250t O. s. p. sa odvolanie nepripúšťa. ...
Sťažovateľka sa domnieva, že pri správnych žalobách podľa § 244 a nasl. O. s. p. sa
ustanovenie § 41 ods. 2 O. s. p. uplatní tak, že podanú žalobu treba vždy posúdiť podľa jej
obsahu, pričom rozlíšenie žaloby na jednotlivé druhy správnej žaloby z hľadiska
napadnutého rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu je predbežnou otázkou,
ktorá spadá do pôsobnosti súdu. Sťažovateľka by teda nemala byť neúspešná v konaní len
preto, že podanie podriadila pod ustanovenie § 250t, hoci mala žalovať podľa § 247 O. s. p.
Obe typy žalôb spadajú totiž pod správne súdnictvo § 244 a nasl. O. s. p., ktoré preskúmava
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, pričom postupom správneho
orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.“.
4. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej práv zaručených ústavou a dohovorom (bod 1),
vzhľadom na čo ústavný súd žiada, aby vyslovil porušenie jej základných práv zaručených
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a priznal jej úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že hoci túto v mene
sťažovateľky koncipoval kvalifikovaný právny zástupca, v časti týkajúcej sa námietky
porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu ju osobitne neodôvodnil, a to napriek tomu, že odôvodnenie
je jedným z esenciálnych predpokladov kvalifikovaného návrhu na začatie konania
podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože v spojení s petitom v podstate
vymedzujú rozsah ústavného prieskumu dodržiavania základných práv a slobôd v konaní
realizovanom tým-ktorým orgánom verejnej moci.
9. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zo vzájomnej väzby medzi
relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)]
vyplýva, že sťažovateľka musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia
ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
Nedostatok právne relevantného odôvodnenia sťažnosti má vo vzťahu k namietaným
porušeniam toho-ktorého základného práva alebo slobody významné procesné dôsledky,
pretože ústavný súd nie je skutkovým súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného
súdnictva, takže bez splnenia uvedenej podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľky
uvedených v petite ani nemôže rozhodovať (napr. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 409/04,
IV. ÚS 168/05, IV. ÚS 279/07, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 131/2012,
III. ÚS 26/2016 a iné).
10. Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005
judikoval, že: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“
11. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ustálil, že predmetom podanej sťažnosti
je výlučne len námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Sťažovateľka porušenie označených práv (bod 11) videla v tom, že najvyšší súd
jej odvolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 S 131/2015 z 15. januára 2016
odmietol z dôvodu, že proti žalobám podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku
odvolanie nie je prípustné.
14. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva pre ústavný súd
aj úloha posúdiť pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a
základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS
66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
16. Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie s poukazom na dikciu ustanovenia § 218
ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 246c prvou vetou a § 250t ods. 7 OSP odôvodnil takto:
«Z obsahu napadnutého uznesenia Krajského súdu v Bratislave odvolací súd zistil,
že krajský súd zamietol návrh navrhovateľky na ochranu pred nečinnosťou odporcu
podľa § 250t ods. 4 O. s .p. ...
Skutočnosť, že súd prvého stupňa uznesením zamietol návrh navrhovateľky podľa
§ 250t ods. 4 O. s. p. má za následok, že odvolanie proti takémuto rozhodnutiu súdu podľa
§ 250t ods. 7 O. s. p. nie je prípustné. Krajský súd v písomnom vyhotovení rozsudku uviedol
správne poučenie o neprípustnosti odvolania voči predmetnému uzneseniu...
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti musel Najvyšší súd Slovenskej republiky
odvolanie navrhovateľky proti napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
a § 250t ods. 7 O. s. p. ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie
nie je prípustné.
Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní namietala, že krajský súd mal posudzovať jej návrh
ako žalobu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, odvolací súd
uvádza nasledovné.
Z podkladov súdneho spisu je zrejmé a jednoznačné, že navrhovateľka sa
návrhom označeným ako „Žaloba proti nečinnosti podľa § 250t O. s. p. vo veci
č. 9103404/5/4336448/2014“ domáhala postupu súdu podľa ustanovení štvrtej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej „Konanie proti nečinnosti orgánu
verejnej správy“. Uvedenému zodpovedal aj petit jej návrhu, keď žiadala, aby Krajský súd
v Bratislave uložil odporcovi povinnosť konať a rozhodnúť v konaní o odvolaní
navrhovateľky podanom proti rozhodnutiu č. 9103404/5/4336448/2014 z 23. septembra
2014, ktorým jej bola uložená pokuta vo výške 1 800 eur za správny delikt uvedený v § 38
ods. 1 písm. g) zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. S poukazom na uvedené
argumentácia navrhovateľky, že súd mal návrh posudzovať podľa obsahu, neobstojí.
Záverom senát najvyššieho súdu považuje za potrebné uviesť, že aj v prípade, že by
podanie navrhovateľky spĺňalo náležitosti žaloby na preskúmanie postupom
podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p., z podkladov administratívneho spisu je
zrejmé, že oznámenie odporcu č. 9103404/5/5379678/2014 z 10. decembra 2014 bolo
navrhovateľke doručené dňa 2. januára 2015, pričom návrh na súd podala až dňa 8. júna
2015, teda po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby v zmysle
17. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnené, pričom skutkové a právne závery, na ktorých je
založené, nemožno považovať za také, ktoré by popierali podstatu a zmysel
interpretovaných a aplikovaných právnych noriem v predmetnej veci. Skutočnosť,
že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09,
II. ÚS 98/2012) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
18. V zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne, a teda
protiústavné také súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej
alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V predmetnej ústavnou sťažnosťou napadnutej veci
sťažovateľky však o takýto prípad zjavne nejde.
19. V posudzovanej veci súd prvého stupňa (krajský súd, pozn.) rozhodol
o zamietnutí návrhu sťažovateľky podľa § 250t ods. 4 OSP, ktorým sa domáhala uloženia
povinnosti odporcovi konať a rozhodnúť v konaní o jej odvolaní podanom proti rozhodnutiu
č. 9103404/5/4336448/2014 z 23. septembra 2014, ktorým jej bola uložená pokuta vo výške
1 800 eur za správny delikt uvedený v § 38 ods. 1 písm. g) zákona o účtovníctve.
Zamietnutie návrhu sťažovateľky zo strany krajského súdu malo za následok,
že odvolanie proti takémuto rozhodnutiu súdu podľa § 250t ods. 7 OSP nebolo prípustné,
čo krajský súd v poučení o neprípustnosti odvolania správne uviedol.
20. Rovnaký názor vyjadril ústavný súd už v náleze sp. zn. II. ÚS 181/2011
zo 14. septembra 2011, v ktorom s odvolaním sa na § 246c ods. 1 druhú vetu OSP uviedol,
že vzhľadom na toto ustanovenie je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku akýkoľvek opravný prostriedok prípustný iba vtedy, keď je to v tejto časti
výslovne ustanovené.
21. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v danom prípade procesnými
predpismi upravujúcimi postup súdu v rámci správneho súdnictva) nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
22. Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako odvolací súd svoje uznesenie
ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s toho času
platnou právnou úpravou, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru totiž neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
23. S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2016