Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 487/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v v spojení s

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára

2012 telefaxom (doplnená predložením originálu 12. januára 2012) doručená sťažnosť

JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) v spojení s postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf

32/2011 a jeho rozsudkom z 19. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -79

z 9. marca 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice (ďalej len „daňový

úrad“) z 9. novembra 2009 o uložení pokuty sťažovateľovi podľa § 35 ods. 1 písm. c)

o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len

„zákon o správe daní“) z rozdielu z dane z pridanej hodnoty určenej správcom dane za

zdaňovacie obdobie december 2000.

Podľa sťažovateľa „Prvostupňový súd a Najvyšší súd SR, ako súd odvolací,

vychádzali zo skutočnosti, že právnym základom rozhodnutia o uložení pokuty sťažovateľovi

bolo právoplatné rozhodnutie o určení rozdielu danej uvedenej v daňovom priznaní

sťažovateľa a zistenej správcom dane. Obidva súdy poukázali na to, že toto rozhodnutie

nebolo zrušené, je právoplatné, a so zreteľom na túto skutočnosť nebrali do úvahy

argumenty sťažovateľa, ktorý poukazoval na to, že platobný výmer o vyrubení dane

z pridanej hodnoty je rozhodnutím, ktorému predchádzal postup, ktorým bolo zasiahnuté do

základného práva sťažovateľa podľa .“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že všeobecné súdy nebrali zreteľ na to, či konanie

správnych orgánov v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, je zároveň „konaním na

základe SR a v jej medziach. Konanie správnych orgánov v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, však možno skúmať ako predpoklad záveru o zákonnosti, alebo

nezákonnosti takéhoto postupu, až potom, keď súd zistí že správny orgán konal na základe

a v jej medziach. V predmetnej veci sa súdy oboch stupňov zaoberali rýdzo

formálnymi podmienkami zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nezaoberali sa však tým, či

toto rozhodnutie bolo výsledkom činnosti správnych orgánov konajúcich na základe ústave

a v jej medziach.“. Postupovali tak aj napriek tomu, „že žalobca sa tak v žalobe, ako aj

v odvolaní domáhal zohľadniť skutočnosť, že platobný výmer, ktorý bol právnym základom

preskúmavaného rozhodnutia o uložení pokuty, bol vydaný v dôsledku postupu

porušujúceho právo sťažovateľa zakotvené v článku 46 ods. 1 SR“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že považuje za nemožné, „aby tak ako žalovaný správny

orgán ako ani súd, nijakým spôsobom nereflektovali skutočnosť, že rozhodnutie o uložení

pokuty je výsledkom konania začatého daňovou kontrolou, ktorej výkon bol zásahom do

práva sťažovateľa podľa SR.

Tak prvostupňový, ako ani odvolací súd, sa týmto argumentom sťažovateľa nijakým

spôsobom nevysporiadali.“.

Podľa názoru sťažovateľa „Najvyšší súd SR v rozhodnutí napadnutom touto

sťažnosťou, však rovnako ako súd prvého stupňa nezohľadňovali základnú povinnosť

štátnych orgánov vykladať zákony v súlade s a neposudzovali napadnuté

rozhodnutie žalovaného so zreteľom na SR. Takýmto postupom

sťažovateľovi Najvyšší súd SR odoprel právo na súdnu ochranu, zakotvené v článku 46 ods.

1 SR.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa JUDr. Ing. K. M.

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46

ods. 1 v spojení s článkom 152 ods. 4 , bolo rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. dňa 19. 10. 2011 a postupom,

ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 19. 10. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v v spojení s

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 19. októbra 2011.

Ústavný súd poznamenáva, že v zásade o identickej sťažnosti (vychádzajúcej

z totožného skutkového a právneho stavu) už rozhodol uznesením sp. zn.

z 19. apríla 2012, ktorým sťažnosť sťažovateľa doručenú mu 19. marca 2012 odmietol ako

zjavne neopodstatnenú. Predmetná sťažnosť sa týkala jedného z 5 rozhodnutí daňových

úradov, ktoré boli podrobené súdnemu prieskumu ešte v čase pred rozhodnutím – nálezom

ústavného súdu sp. zn. z 10. decembra 2009. II. senát ústavného súdu pri

posudzovaní sťažnosti sťažovateľa namietajúcej nezákonnosť a neústavnosť rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. októbra 2011 sa v zásade stotožňuje s právnym

názorom a závermi II. senátu ústavného súdu rozhodujúceho vo veci , bude

na ne pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti prihliadať.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s touto .

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva

zaručeného v spojení s najmä v spôsobe výkladu

a následnej aplikácii príslušných ustanovení Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov o správnom súdnictve:

„Ako vyplýva z ustanovenia súdy v správnom súdnictve

preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy... súdy ktoré

preskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov sú, tak ako všetky orgány verejnej moci,

viazané základným imperatívom činnosti orgánov verejnej moci, ich postupu v konaniach,

v ktorých rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, a ktorý je

základným regulatívom ich rozhodovacej činnosti, ktorým je SR.

Podľa tohto článku môžu štátne orgány konať iba na základe a v jej medziach,

a v rozsahu spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Nie je teda možné, aby súdy v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku preskúmavali rozhodnutia správnych orgánov, len z hľadiska toho, či

tieto konajú v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a nebrali zreteľ na to, či konanie

v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon je zároveň konaním na základe SR

a v jej medziach... V predmetnej veci sa súdy oboch stupňov zaoberali rýdzo formálnymi

podmienkami zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nezaoberali sa však tým, či toto

rozhodnutie bolo výsledkom činnosti správnych orgánov konajúcich na základe

a v jej medziach. ...

Najvyšší súd... v rozhodnutí napadnutým touto sťažnosťou, však rovnako ako súd

prvého stupňa nezohľadňovali základnú povinnosť štátnych orgánov vykladať zákony

v súlade s a neposudzovali napadnuté rozhodnutie žalovaného so zreteľom na

... Takýmto postupom sťažovateľovi Najvyšší súd... odoprel právo na

súdnu ochranu, zakotvené v článku 46 ods. 1 .“

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej

judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej

otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný

súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných

súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 19. októbra 2011 (ktorým potvrdil napadnutý rozsudok

krajského súdu č. k. -79 z 9. marca 2011) sú zlučiteľné s označeným

článkom (článkami) .

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa

preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov

odvolania podľa v spojení s veta prvá , bez nariadenia

pojednávania podľa a v spojení s veta prvá

s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na

úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol

verejne vyhlásený 19. októbra 2011 podľa a v spojení s

veta prvá .

Podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní, správca dane uloží daňovému

subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby

Európskej centrálnej banky a dane alebo rozdielu dane určenej správcom dane podľa

pomôcok (§ 29 ods. 6).

Podľa ods. 2 pri ukladaní pokuty podľa odseku 1 sa uplatňuje základná úroková

sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia rozhodnutia. Ak daňový subjekt

podá dodatočné daňové priznanie, uplatní sa základná úroková sadzba Európskej

centrálnej banky platná v deň podania dodatočného daňového priznania. Ak trojnásobok

základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte pokuty

sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije

sadzba 10 %.

Podľa § 110h, ak do 31. decembra 2008 nastala skutočnosť pre uplatnenie základnej

úrokovej sadzby pri výpočte pokuty (§ 35 ods. 1 a 3), sankčného úroku (§ 35b ods. 1 a 6)

úroku z odloženej sumy (§ 59 ods. 7) a úroku (§ 63 ods. 6), po 31. decembri 2008 sa použije

základná úroková sadzba podľa zákona účinného do 31. decembra 2008.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok

krajského súdu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov

a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu stotožnil v celom

rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považoval za vhodné doplniť nasledovné:

Predmetom súdneho preskúmavania v danom prípade je rozhodnutie žalovaného,

ktorým uložil žalobcovi pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o správe daní.

Žalobca ani v žalobe, ani v odvolaní nenamieta vecnú správnosť tohto rozhodnutia,

ani výšku uloženej sankcie a napokon ani dôvod, pre ktorý bola sankcia uložená.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že v tomto súdnom konaní nie je

možné preskúmavať rozhodnutie správcu dane, resp. žalovaného, ktoré nadobudlo

právoplatnosť a jeho správnosť bola potvrdená súdmi dvoch inštancií v konaní pred

všeobecnými súdmi, pričom ústavná sťažnosť na porušenie základných práv žalobcu bola

Ústavným súdom SR zamietnutá.

Za týchto okolností postupoval žalovaný správne a v súlade so zákonom, keď vydal

napadnuté rozhodnutie, nakoľko takýto postup mu striktne ukladá zákon o správe daní

v § 35 ods. 1 písm. c).

Pokiaľ žalobca tvrdí, že platobné výmery vo vyššie uvedených 8 prípadoch boli

zrušené, toto jeho tvrdenie nemá oporu v spisovom materiály, nakoľko zrušené boli len

rozhodnutia žalovaného, ktorými boli platobné výmery potvrdené. Samotné platobné výmery

zostali v platnosti.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli z veľkej časti totožné

s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd

náležité vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok

Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa a potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa a účastníkom

ich náhradu nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný a žalovanému žiadne trovy

nevznikli.“

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 26. júla 2011) zaoberal v rozsahu,

ktorý potvrdzuje, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. októbra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne

aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa v spojení s . S prihliadnutím na

odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na

úspech v konaní (obdobne napr. , , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke porušenia už uvedeným postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu ústavný súd s prihliadnutím na už vyslovený právny názor

(k namietanému porušeniu základného práva zaručeného „v spojení...“)

ešte navyše poznamenáva, že namietanie porušenia je nedôvodné

a neopodstatnené. Keďže sťažovateľovi nebolo postupom (a ani rozhodnutiami) vo veci

konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ nepredložil žiadne relevantné

dôkazy preukazujúce opak, ústavný súd jeho sťažnosť vo vzťahu k predmetnej námietke

považuje za zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012