Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 487/2012
PDF · 194.29 KB
No categories available
II. ÚS 487/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Sžf 32/2011 a jeho rozsudkom z 19. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára
2012 telefaxom (doplnená predložením originálu 12. januára 2012) doručená sťažnosť
JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf
32/2011 a jeho rozsudkom z 19. októbra 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím potvrdil
rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 S 13874/2010-79
z 9. marca 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice (ďalej len „daňový
úrad“) z 9. novembra 2009 o uložení pokuty sťažovateľovi podľa § 35 ods. 1 písm. c)
zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len
„zákon o správe daní“) z rozdielu z dane z pridanej hodnoty určenej správcom dane za
zdaňovacie obdobie december 2000.
Podľa sťažovateľa „Prvostupňový súd a Najvyšší súd SR, ako súd odvolací,
vychádzali zo skutočnosti, že právnym základom rozhodnutia o uložení pokuty sťažovateľovi
bolo právoplatné rozhodnutie o určení rozdielu danej uvedenej v daňovom priznaní
sťažovateľa a zistenej správcom dane. Obidva súdy poukázali na to, že toto rozhodnutie
nebolo zrušené, je právoplatné, a so zreteľom na túto skutočnosť nebrali do úvahy
argumenty sťažovateľa, ktorý poukazoval na to, že platobný výmer o vyrubení dane
z pridanej hodnoty je rozhodnutím, ktorému predchádzal postup, ktorým bolo zasiahnuté do
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že všeobecné súdy nebrali zreteľ na to, či konanie
správnych orgánov v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, je zároveň „konaním na
základe Ústavy SR a v jej medziach. Konanie správnych orgánov v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, však možno skúmať ako predpoklad záveru o zákonnosti, alebo
nezákonnosti takéhoto postupu, až potom, keď súd zistí že správny orgán konal na základe
ústavy a v jej medziach. V predmetnej veci sa súdy oboch stupňov zaoberali rýdzo
formálnymi podmienkami zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nezaoberali sa však tým, či
toto rozhodnutie bolo výsledkom činnosti správnych orgánov konajúcich na základe ústave
a v jej medziach.“. Postupovali tak aj napriek tomu, „že žalobca sa tak v žalobe, ako aj
v odvolaní domáhal zohľadniť skutočnosť, že platobný výmer, ktorý bol právnym základom
preskúmavaného rozhodnutia o uložení pokuty, bol vydaný v dôsledku postupu
porušujúceho právo sťažovateľa zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že považuje za nemožné, „aby tak ako žalovaný správny
orgán ako ani súd, nijakým spôsobom nereflektovali skutočnosť, že rozhodnutie o uložení
pokuty je výsledkom konania začatého daňovou kontrolou, ktorej výkon bol zásahom do
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Tak prvostupňový, ako ani odvolací súd, sa týmto argumentom sťažovateľa nijakým
spôsobom nevysporiadali.“.
Podľa názoru sťažovateľa „Najvyšší súd SR v rozhodnutí napadnutom touto
sťažnosťou, však rovnako ako súd prvého stupňa nezohľadňovali základnú povinnosť
štátnych orgánov vykladať zákony v súlade s ústavou a neposudzovali napadnuté
rozhodnutie žalovaného so zreteľom na článok 2 ods. 2 Ústavy SR. Takýmto postupom
sťažovateľovi Najvyšší súd SR odoprel právo na súdnu ochranu, zakotvené v článku 46 ods.
1 Ústavy SR.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa JUDr. Ing. K. M.
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46
ods. 1 v spojení s článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, bolo rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/32/2011 dňa 19. 10. 2011 a postupom,
ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 2 Sžf/32/2011 zo dňa 19. 10. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4
ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 32/2011 a jeho
rozsudkom z 19. októbra 2011.
Ústavný súd poznamenáva, že v zásade o identickej sťažnosti (vychádzajúcej
z totožného skutkového a právneho stavu) už rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 98/2012
z 19. apríla 2012, ktorým sťažnosť sťažovateľa doručenú mu 19. marca 2012 odmietol ako
zjavne neopodstatnenú. Predmetná sťažnosť sa týkala jedného z 5 rozhodnutí daňových
úradov, ktoré boli podrobené súdnemu prieskumu ešte v čase pred rozhodnutím – nálezom
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009. II. senát ústavného súdu pri
posudzovaní sťažnosti sťažovateľa namietajúcej nezákonnosť a neústavnosť rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf/32/2011 z 19. októbra 2011 sa v zásade stotožňuje s právnym
názorom a závermi II. senátu ústavného súdu rozhodujúceho vo veci II. ÚS 98/2012, bude
na ne pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti prihliadať.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy najmä v spôsobe výkladu
a následnej aplikácii príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov o správnom súdnictve:
„Ako vyplýva z ustanovenia § 244 ods. 1 O. s. p. súdy v správnom súdnictve
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy... súdy ktoré
preskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov sú, tak ako všetky orgány verejnej moci,
viazané základným imperatívom činnosti orgánov verejnej moci, ich postupu v konaniach,
v ktorých rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, a ktorý je
základným regulatívom ich rozhodovacej činnosti, ktorým je článok 2 ods. 2 Ústavy SR.
Podľa tohto článku môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy a v jej medziach,
a v rozsahu spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Nie je teda možné, aby súdy v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku preskúmavali rozhodnutia správnych orgánov, len z hľadiska toho, či
tieto konajú v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a nebrali zreteľ na to, či konanie
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon je zároveň konaním na základe Ústavy SR
a v jej medziach... V predmetnej veci sa súdy oboch stupňov zaoberali rýdzo formálnymi
podmienkami zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nezaoberali sa však tým, či toto
rozhodnutie bolo výsledkom činnosti správnych orgánov konajúcich na základe ústavy
a v jej medziach. ...
Najvyšší súd... v rozhodnutí napadnutým touto sťažnosťou, však rovnako ako súd
prvého stupňa nezohľadňovali základnú povinnosť štátnych orgánov vykladať zákony
v súlade s ústavou a neposudzovali napadnuté rozhodnutie žalovaného so zreteľom na
článok 2 ods. 2 Ústavy... Takýmto postupom sťažovateľovi Najvyšší súd... odoprel právo na
súdnu ochranu, zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy.“
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej
judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124
ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej
otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný
súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných
súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 2 Sžf/32/2011 z 19. októbra 2011 (ktorým potvrdil napadnutý rozsudok
krajského súdu č. k. 7 S/13874/2010-79 z 9. marca 2011) sú zlučiteľné s označeným
článkom (článkami) ústavy.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako
vecne správne, náležite odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu vyplýva:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov
odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia
pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP
s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na
úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol
verejne vyhlásený 19. októbra 2011 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP.
Podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní, správca dane uloží daňovému
subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky a dane alebo rozdielu dane určenej správcom dane podľa
pomôcok (§ 29 ods. 6).
Podľa ods. 2 pri ukladaní pokuty podľa odseku 1 sa uplatňuje základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia rozhodnutia. Ak daňový subjekt
podá dodatočné daňové priznanie, uplatní sa základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná v deň podania dodatočného daňového priznania. Ak trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte pokuty
sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije
sadzba 10 %.
Podľa § 110h, ak do 31. decembra 2008 nastala skutočnosť pre uplatnenie základnej
úrokovej sadzby pri výpočte pokuty (§ 35 ods. 1 a 3), sankčného úroku (§ 35b ods. 1 a 6)
úroku z odloženej sumy (§ 59 ods. 7) a úroku (§ 63 ods. 6), po 31. decembri 2008 sa použije
základná úroková sadzba podľa zákona účinného do 31. decembra 2008.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok
krajského súdu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského súdu stotožnil v celom
rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považoval za vhodné doplniť nasledovné:
Predmetom súdneho preskúmavania v danom prípade je rozhodnutie žalovaného,
ktorým uložil žalobcovi pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o správe daní.
Žalobca ani v žalobe, ani v odvolaní nenamieta vecnú správnosť tohto rozhodnutia,
ani výšku uloženej sankcie a napokon ani dôvod, pre ktorý bola sankcia uložená.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že v tomto súdnom konaní nie je
možné preskúmavať rozhodnutie správcu dane, resp. žalovaného, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a jeho správnosť bola potvrdená súdmi dvoch inštancií v konaní pred
všeobecnými súdmi, pričom ústavná sťažnosť na porušenie základných práv žalobcu bola
Ústavným súdom SR zamietnutá.
Za týchto okolností postupoval žalovaný správne a v súlade so zákonom, keď vydal
napadnuté rozhodnutie, nakoľko takýto postup mu striktne ukladá zákon o správe daní
v § 35 ods. 1 písm. c).
Pokiaľ žalobca tvrdí, že platobné výmery vo vyššie uvedených 8 prípadoch boli
zrušené, toto jeho tvrdenie nemá oporu v spisovom materiály, nakoľko zrušené boli len
rozhodnutia žalovaného, ktorými boli platobné výmery potvrdené. Samotné platobné výmery
zostali v platnosti.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil
skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli z veľkej časti totožné
s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd
náležité vysporiadal.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu
nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok
Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP a účastníkom
ich náhradu nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný a žalovanému žiadne trovy
nevznikli.“
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09, II. ÚS 98/2012) rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní z 26. júla 2011) zaoberal v rozsahu,
ktorý potvrdzuje, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžf/32/2011 z 19. októbra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. S prihliadnutím na
odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na
úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K námietke porušenia čl. 152 ods. 4 ústavy už uvedeným postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu ústavný súd s prihliadnutím na už vyslovený právny názor
(k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy „v spojení...“)
ešte navyše poznamenáva, že namietanie porušenia čl. 152 ods. 4 ústavy je nedôvodné
a neopodstatnené. Keďže sťažovateľovi nebolo postupom (a ani rozhodnutiami) vo veci
konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
orgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ nepredložil žiadne relevantné
dôkazy preukazujúce opak, ústavný súd jeho sťažnosť vo vzťahu k predmetnej námietke
považuje za zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2012