Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 177/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert Fatura, advokát,

s. r. o., Centrum 18/23, Považská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Róbert Fatura, pre namietané porušenie ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) 12. apríla 2018

sa , , (ďalej len

„sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho

v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. januára 2018 a ktorým by

napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v exekučnej veci

oprávnenej – obchodnej spoločnosti

(dobrovoľne vymazanej z obchodného registra 1. apríla 2010), proti povinnému –

o vymoženie sumy 34,85 € s príslušenstvom najvyšší súd

napadnutým uznesením podľa (účinného

od 1. júla 2016, ďalej aj „CSP“) odmietol ako procesne neprípustné dovolanie sťažovateľa

podľa z 11. októbra 2017 proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. júla 2017, ktorým odmietol

odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn.

z 3. mája 2017, ktorým „súd prvej inštancie I. zamietol návrh na pripustenie

zmeny účastníka konania na strane oprávnenej, II. vyhlásil exekúcie za neprípustnú, III.

exekúciu zastavil“. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „rozhodnutie

odvolacieho súdu bolo vydané, ako aj dovolacie konanie bolo začaté po 1. apríli 2017, teda

za účinnosti novej právnej úpravy. Na toto dovolacie konanie, z hľadiska prípustnosti

dovolania, bolo preto potrebné aplikovať právnu úpravu Exekučného poriadku v znení

účinnom od 1. apríla 2017, ktorá vylúčila prípustnosť dovolania proti uzneseniu vydanému

v exekučnom konaní (viď. aj rozhodnutia , ). Dovolanie

podané spoločnosťou proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré bolo vydané v exekučnom

konaní, je preto bez ďalšieho neprípustné.“.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že je právnym nástupcom oprávnenej,

a že v podanom dovolaní namietal „porušenie práva konať pred súdom resp. porušenie

práva na spravodlivý súdny proces ako aj porušenie zásady právnej istoty a to

v nadväznosti na skutočnosť, že v konaní došlo k postúpeniu pohľadávky oprávneného voči

povinnému na sťažovateľa, no napriek uvedenému súd nekonal s právnym nástupcom

oprávneného – sťažovateľom“. Krajský súd, ako aj najvyšší súd však „odňali právo

sťažovateľovi konať pred súdom a to tým, že napriek tomu, že sťažovateľ riadne preukázal

právne nástupníctvo po oprávnenom v exekučnom konaní, na túto skutočnosť sám upozornil

konajúci súd a mal záujem riadne pokračovať v konaní, súdy s ním nielenže v konaní

nepokračovali, ale naviac jeho opravné prostriedky na ochranu jeho práv žiadnym

spôsobom čo do obsahu týkajúceho sa právnej stránky veci nevzali do úvahy... Takéto

rozhodnutie, či už o zastavení konania, ale najmä rozhodnutie NS SR, kedy nepripustil proti

rozhodnutiu krajského súdu v tejto veci opravný prostriedok je arbitrárne a samotný

sťažovateľ, ako právny nástupca oprávneného na základe takéhoto rozhodnutia nemohol

následne uplatňovať všetky svoje práva, ktoré mu vyplývajú z ,

ako aj ostatných právnych predpisov SR.“.

II.

4. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

5. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

6. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

7. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá

sa účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní,

v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany

pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo.

8. Z vyplýva, že podľa tohto zákona sa postupuje, ak je daná právomoc

súdu, pokiaľ , alebo iný zákon

neustanovuje inak.

9. Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) dovolanie

ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní

nie je prípustné.

10. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania

vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu. Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej

vyriešenie v súlade s ustanoveniami (resp. Exekučného

poriadku), ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii

základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom

dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa.

Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť

dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci

().

11. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené ().

12. Všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho

dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné

úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však

povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní

druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni

proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, , ).

13. V právnej vete nálezu sp. zn. (rozhodnutie č. 61/2014, Zbierka

nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky) ústavný súd uviedol:

„V prípadoch uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého

zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre

neprípustnosť je lehota pre podanie sťažnosti ustanovená § 53 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v zásade

zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného

súdu. To však neplatí v prípadoch, v ktorých je neprípustnosť dovolania daná ex lege

(napr. správne súdnictvo), kde dovolanie nemožno považovať za účinný prostriedok

nápravy.“

14. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu (bod 2), avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu

v procesných kódexoch, ktoré bol najvyšší súd v čase svojho rozhodovania povinný na daný

prípad aplikovať. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sa ústavný súd presvedčil,

že najvyšší súd sa mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa proti rozsudku

odvolacieho súdu neodmietol zaoberať, no keďže zistil, že je ex lege neprípustné, rozhodol

o ňom zákonom predpokladaným spôsobom, rešpektujúc pritom už citovanú judikatúru

ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky arbitrárnosti

a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, a jeho

právne závery považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.

15. Sťažovateľ bol oprávnený domáhať sa ochrany svojich základných práv a slobôd

proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu priamo sťažnosťou adresovanou

ústavnému súdu, čo však v dvojmesačnej lehote vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neurobil.

16. Odhliadnuc od uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že „spor“, v súvislosti

s ktorým sa sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu, sa týka vymoženia sumy 34,85 €

s príslušenstvom. Ide tu teda o tzv. bagateľnú vec, v akých poskytuje ústavnoprávnu

ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch signalizujúcich, že došlo

k zásahu do ich základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu,

resp. intenzite (, , , ,

, , ).

17. O takýto prípad však v okolnostiach posudzovanej veci evidentne nejde.

18. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

19. Ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite

nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2018