Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)III. ÚS 177/2018
PDF · 371.32 KB
No categories available
III. ÚS 177/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert Fatura, advokát,
s. r. o., Centrum 18/23, Považská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Róbert Fatura, pre namietané porušenie čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 ECdo 17/2017 z 24. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) 12. apríla 2018
sa , , (ďalej len
„sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho
v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 ECdo 17/2017 z 24. januára 2018 a ktorým by
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v exekučnej veci
oprávnenej – obchodnej spoločnosti
(dobrovoľne vymazanej z obchodného registra 1. apríla 2010), proti povinnému –
o vymoženie sumy 34,85 € s príslušenstvom najvyšší súd
napadnutým uznesením podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (účinného
od 1. júla 2016, ďalej aj „CSP“) odmietol ako procesne neprípustné dovolanie sťažovateľa
podľa § 420 písm. f) CSP z 11. októbra 2017 proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 27 CoE 122/2017 z 23. júla 2017, ktorým odmietol
odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn.
4 Er 646/2008 z 3. mája 2017, ktorým „súd prvej inštancie I. zamietol návrh na pripustenie
zmeny účastníka konania na strane oprávnenej, II. vyhlásil exekúcie za neprípustnú, III.
exekúciu zastavil“. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „rozhodnutie
odvolacieho súdu bolo vydané, ako aj dovolacie konanie bolo začaté po 1. apríli 2017, teda
za účinnosti novej právnej úpravy. Na toto dovolacie konanie, z hľadiska prípustnosti
dovolania, bolo preto potrebné aplikovať právnu úpravu Exekučného poriadku v znení
účinnom od 1. apríla 2017, ktorá vylúčila prípustnosť dovolania proti uzneseniu vydanému
v exekučnom konaní (viď. aj rozhodnutia 3 ECdo 16/2017, 6 ECdo 26/2017). Dovolanie
podané spoločnosťou proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré bolo vydané v exekučnom
konaní, je preto bez ďalšieho neprípustné.“.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že je právnym nástupcom oprávnenej,
a že v podanom dovolaní namietal „porušenie práva konať pred súdom resp. porušenie
práva na spravodlivý súdny proces ako aj porušenie zásady právnej istoty a to
v nadväznosti na skutočnosť, že v konaní došlo k postúpeniu pohľadávky oprávneného voči
povinnému na sťažovateľa, no napriek uvedenému súd nekonal s právnym nástupcom
oprávneného – sťažovateľom“. Krajský súd, ako aj najvyšší súd však „odňali právo
sťažovateľovi konať pred súdom a to tým, že napriek tomu, že sťažovateľ riadne preukázal
právne nástupníctvo po oprávnenom v exekučnom konaní, na túto skutočnosť sám upozornil
konajúci súd a mal záujem riadne pokračovať v konaní, súdy s ním nielenže v konaní
nepokračovali, ale naviac jeho opravné prostriedky na ochranu jeho práv žiadnym
spôsobom čo do obsahu týkajúceho sa právnej stránky veci nevzali do úvahy... Takéto
rozhodnutie, či už o zastavení konania, ale najmä rozhodnutie NS SR, kedy nepripustil proti
rozhodnutiu krajského súdu v tejto veci opravný prostriedok je arbitrárne a samotný
sťažovateľ, ako právny nástupca oprávneného na základe takéhoto rozhodnutia nemohol
následne uplatňovať všetky svoje práva, ktoré mu vyplývajú z Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj ostatných právnych predpisov SR.“.
II.
4. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
5. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
6. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
7. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá
sa účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní,
v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany
pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo.
8. Z § 2 CSP vyplýva, že podľa tohto zákona sa postupuje, ak je daná právomoc
súdu, pokiaľ Civilný mimosporový poriadok, Správny súdny poriadok alebo iný zákon
neustanovuje inak.
9. Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) dovolanie
ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní
nie je prípustné.
10. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania
vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu. Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej
vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku (resp. Exekučného
poriadku), ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii
základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom
dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa.
Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť
dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci
11. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené (I. ÚS 145/2010).
12. Všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho
dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však
povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05,
III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
13. V právnej vete nálezu sp. zn. III. ÚS 674/2014 (rozhodnutie č. 61/2014, Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky) ústavný súd uviedol:
„V prípadoch uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého
zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre
neprípustnosť je lehota pre podanie sťažnosti ustanovená § 53 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v zásade
zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného
súdu. To však neplatí v prípadoch, v ktorých je neprípustnosť dovolania daná ex lege
(napr. správne súdnictvo), kde dovolanie nemožno považovať za účinný prostriedok
nápravy.“
14. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu (bod 2), avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu
v procesných kódexoch, ktoré bol najvyšší súd v čase svojho rozhodovania povinný na daný
prípad aplikovať. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sa ústavný súd presvedčil,
že najvyšší súd sa mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa proti rozsudku
odvolacieho súdu neodmietol zaoberať, no keďže zistil, že je ex lege neprípustné, rozhodol
o ňom zákonom predpokladaným spôsobom, rešpektujúc pritom už citovanú judikatúru
ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky arbitrárnosti
a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, a jeho
právne závery považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.
15. Sťažovateľ bol oprávnený domáhať sa ochrany svojich základných práv a slobôd
proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu priamo sťažnosťou adresovanou
ústavnému súdu, čo však v dvojmesačnej lehote vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neurobil.
16. Odhliadnuc od uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že „spor“, v súvislosti
s ktorým sa sťažovateľ uchádza o ústavnú ochranu, sa týka vymoženia sumy 34,85 €
s príslušenstvom. Ide tu teda o tzv. bagateľnú vec, v akých poskytuje ústavnoprávnu
ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch signalizujúcich, že došlo
k zásahu do ich základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu,
resp. intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013,
I. ÚS 218/2017, II. ÚS 165/2017, III. ÚS 885/2016).
17. O takýto prípad však v okolnostiach posudzovanej veci evidentne nejde.
18. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
19. Ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite
nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. mája 2018