Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 218/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

19. apríla 2017 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Ing. Michalom Juhásom, Mojmírova 12, Košice, vo veci namietaného

porušenia základných práv na ochranu majetku podľa ,

na súdnu ochranu podľa , na právnu pomoc

a rovnosť účastníkov konania podľa a 3 , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj zákazu diskriminácie

podľa postupom Krajského súdu v Košiciach

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. marca 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základných práv na ochranu majetku podľa

(ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa , na právnu pomoc

a rovnosť účastníkov konania podľa a 3 , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu

diskriminácie podľa postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. novembra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou súdneho

konania vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

ako žalovaná v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Okresný súd

rozhodol uznesením sp. zn. z 2. októbra 2015 tak, že konanie zastavil

z dôvodu späťvzatia návrhu žalobcom. Žalobcovi vrátil súdny poplatok vo výške 92,80 €

a uložil mu zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľke v sume 170,36 €.

3. Proti uzneseniu okresného súdu, a to len proti výroku o trovách konania podala

sťažovateľka odvolanie a navrhla, aby krajský súd toto uznesenie zmenil a priznal jej trovy

konania v sume 2 475,54 €. Krajský súd o odvolaní rozhodol napadnutým uznesením,

ktorým uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania potvrdil. Sťažovateľku

zaviazal, aby žalobcovi nahradila trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.

4. K porušeniu označených práv podľa , dohovoru a dodatkového protokolu

malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že „pri vyčíslovaní trov konania prvostupňový súd

nesprávne vychádzal z určenia hodnoty sporu... a nerešpektoval systematický a najmä

logický výklad právnej normy...“.

5. Sťažovateľka poukazuje na to, že si uplatnila náhradu trov konania podľa § 10

ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom odmenu za jeden úkon právnej služby určila

z tarifnej hodnoty – a to ceny nehnuteľnosti, ktorá predstavovala 73 990 €. Podľa

sťažovateľky okresný súd a krajský súd vec nesprávne posúdili, keď aplikovali § 11 ods. 1

2

vyhlášky, vychádzajúc z toho, že predmetom konania bolo určenie neplatnosti kúpnej

zmluvy, t. j. predmet konania bol neoceniteľný peniazmi.

6. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza argumentáciu, v ktorej poukazuje na novelu

tejto vyhlášky, konkrétne ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky (platné a účinné od 1. júla 2013

‒správne má byť 2014, pozn.), ktorú všeobecné súdy vôbec nezobrali do úvahy

a konkrétne krajský súd jednoducho odignoroval platnú a účinnú právnu úpravu. Z tohto

dôvodu považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne, nezákonné

a nepreskúmateľné.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka uplatňuje náhradu trov konania v konaní pred

prvostupňovým súdom a tiež odvolacím súdom za nepriznanú náhradu v sumách

po 3315,64 € (v konaní pred ústavným súdom náhradu trov konania v sume 260,02 €)

a navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že krajský súd postupom v konaní vedenom

pod sp. zn. a uznesením z 30. novembra 2016 porušil jej základné právo

„na súdnu ochranu podľa ... právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru..., právo na právnu pomoc podľa , právo

na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu... a podľa článku 20 ...,

zákaz diskriminácie podľa článku 12 ods. 2 ... a podľa článku 14 Dohovoru.. a právo

účastníka na rovnosť v konaní podľa ...“.

8. Súčasne sťažovateľka žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského

súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (v petite požaduje

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 312,02 €, ktorá je rozdielna, ako uvádza

a požaduje v bode 7, pozn.).

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

11. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

4

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

13. Sťažovateľka namieta právny názor krajského súdu, ktorý v napadnutom

uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania. V rámci

rozhodovania o odvolaní sťažovateľky krajský súd, opisujúc právne a skutkové závery

okresného súdu (body 1 až 7), dôvody sťažovateľky v podanom odvolaní (bod 8)

a vyjadrenie žalobcu k jej odvolaniu (bod 9), svoje závery zhrnul v bodoch 10 až 17,

z ktorých ústavný súd vyberá:

Bod 12: „Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie,

pokiaľ tento pri rozhodovaní o výške trov právneho zastúpenia vychádzal z ust. § 11 ods. 1

písm. a/ vyhl. č. , teda z tarifnej hodnoty vo výške 1/13 výpočtového základu,

čo činí za 1 úkon právnej služby 64,53 eur za rok 2015. Predmetom konania totiž nebolo

vyslovenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (ako veci, ktorá je peniazmi oceniteľná), ale

posúdenie platnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy), kde hodnota nie je finančne

vyčísliteľná. V prejednávanej veci išlo o určenie neplatnosti právneho úkonu, čo je

nepochybne iná právna skutočnosť, než určenie samotného vlastníckeho práva. Predmetom

konania teda nebolo priame vyslovenie vlastníckeho práva k určitej peniazmi oceniteľnej

veci, ale posudzovanie platnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy z hľadiska jej náležitostí,

kde hodnota právneho úkonu ako takého finančne vyčísliteľná nie je.“

Bod 13: „Na tomto závere nič nemení ani ust. vyhl. č.

účinného od 1.7.2014, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota

pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej

vydanie je predmetom súdneho sporu.“

Bod 14: „Ako už bolo skôr uvedené, predmetom tohto konania nebol spor

o vlastníctvo k určitej veci, ale domáhanie sa neplatnosti právneho úkonu.“

Bod 15: „Nedôvodné sú odvolacie námietky týkajúce sa nepriznania odmeny

za poradu s klientom zo dňa 1.10.2015. Správne súd prvej inštancie totiž vyhodnotil tento

úkon ako neúčelne vynaložený. Žalovanej bola priznaná odmena za prevzatie a prípravu

zastúpenia a za situácie, keď nasledovalo (len) jedno pojednávanie, nemožno odmenu

za poradu s klientom automaticky považovať za úkon účelne vynaložený. Nemožno sa

stotožniť ani s názorom odvolateľa, že odmena za tento úkon patrí bez ohľadu na skúmanie

jeho účelnosti.“

14. K tomu je potrebné poukázať aj na bod 6 napadnutého uznesenia, v ktorom

okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol aj dve rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (pozri bližšie bod 6, pozn.) týkajúce sa obdobných vecí (tieto boli

vydané ešte pred novelou citovaného ustanovenia vyhlášky, pozn.).

15. V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti

platí, že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla nedosahujú samy

osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd,

akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní

problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania

pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného

výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné

právo (, , , , ,

, ).

6

16. Z tohto pohľadu považuje ústavný súd právny záver krajského súdu o spôsobe

určenia tarifnej hodnoty vo výške 1/13 výpočtového základu za jeden z možných prístupov

k interpretácii a aplikácii relevantnej právnej úpravy a v tomto ohľade ho potom považuje aj

za ústavne udržateľný (m. m. ); v okolnostiach posudzovanej veci

napadnuté uznesenie krajského súdu preto nemožno hodnotiť ako zjavne neodôvodnené

a arbitrárne, ako to tvrdí sťažovateľka. Sťažovateľka navyše svoje tvrdenia ani neoprela

o konkrétnu judikatúru všeobecných súdov a ústavného súdu, ktoré by mohli podporiť jej

námietky, že všeobecné súdy po novelizácii vyhlášky aplikujú výklady v obdobných

veciach inak (odlišne), ako to bolo v tejto veci. Svoju sťažnosť teda v tomto smere riadne

neodôvodnila ( ). Uvedené skutočnosti takto

neumožňujú prijať záver o porušení označených základných práv podľa a práv podľa

dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu.

17. Berúc do úvahy tieto okolnosti veci, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri

jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

18. Ústavný súd zároveň predostiera, že v prerokúvanej veci nemohol opomenúť ani

ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosť smeruje proti výroku napadnutého

rozhodnutia, ktorým krajský súd priznal sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania

v sume 170,36 €, pričom tento vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume 3 486 €, čím mu

krajský súd nepriznal uplatnenú náhradu trov konania v sume cca 3 315 €. V danom prípade

ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ,

, ) vyhodnotil predmet konania tak, že ide o vec nižšieho

významu (o tzv. bagateľnú vec), ak navyše v odvolaní sťažovateľka žiadala zmeniť

rozhodnutie okresného súdu a žiadala, aby žalobcovi uložiť povinnosť zaplatiť jej trovy

konania iba vo výške 2475,54 €. Ústavný súd vychádzal z toho, že ak predtým Občiansky

súdny poriadok (ďalej len „OSP“) vylučoval u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí

vydaných druhostupňovými súdmi v mimoriadnom opravnom konaní (podanie dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade bagateľných vecí bolo v zmysle § 238

ods. 5 neprípustné), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky

posunutý do roviny ústavného súdnictva. Tento záver je relevantný aj v čase rozhodovania

krajského súdu a ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky, keďže v má

svoje vyjadrenie aj v (ďalej aj

„CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016. Aj v novej právnej úprave Civilného

sporového poriadku je zavedené kritérium hodnoty sporu, tzv. bagateľný cenzus. Podľa

tohto ustanovenia dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiam odvolacieho súdu podľa , ak napadnutý výrok súdu

o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy (minimálna mzda v roku

2017 činila 435 €). Právna úprava minimálnej mzdy sa nachádza v

a v o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov

a v každoročných nariadeniach vlády o ustanovení sumy minimálnej mzdy a vychádza aj

z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa

ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne, čo však v danej veci zistené nebolo. Táto

skutočnosť teda sama osebe tiež zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenej (obdobne m. m. ).

19. V neposlednom rade nedostatkami disponuje aj predložené splnomocnenie, ktoré

je explicitne uvedené voči veci č. k. -127, čo sa dotýka (iba)

prvostupňového, nie napadnutého súdneho rozhodnutia. Navyše splnomocnenie je datované

zmätočne – 19. 11. 2015.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

8

V Košiciach 19. apríla 2017