Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 552 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (560)I. ÚS 259/2018
PDF · 464.89 KB
No categories available
I. ÚS 259/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Fleetreal a. s., Vlčie hrdlo 64,
Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK Herceg, s. r. o., Košická 56, Bratislava,
v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Ivana Vidovencová, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE 127/2017 zo 6. septembra 2017 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 ECdo 6/2018 z 26. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosti obchodnej spoločnosti Fleetreal a. s. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2018
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Fleetreal a. s., Vlčie hrdlo 64, Bratislava (ďalej
len ,,sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou AK Herceg, s. r. o., Košická 56,
Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Ivana Vidovencová, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE 127/2017
zo 6. septembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8 ECdo 6/2018 z 26. apríla 2018.
Zo sťažnosti vyplýva:
«Oprávnený podal... 21.06.2012 návrh na vykonanie
exekúcie...
Spoločnosť zanikla bez likvidácie zlúčením
so spoločnosťou Fleetreal a.s. na základe zmluvy o zlúčení...
Na základe zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 02.01.2014 uzatvorenej medzi
spoločnosťou ako predávajúcim a spoločnosťou
ako kupujúcim prešla pohľadávka vymáhaná v exekučnom konaní
na spoločnosť
Spoločnosť podala dňa 16.11.2015 návrh na
zmenu účastníka konania na strane oprávneného zo spoločnosti
na spoločnosť Právne nástupníctvo spoločnosti
Fleetreal a.s. bolo v texte podaného návrhu výslovne uvedené... 30.11.2015 bolo
spoločnosti doručené oznámenie z Okresného súdu
Partizánske, v ktorom súd spoločnosti oznámil, že podanie zo dňa 16.11.2015 postúpil na
ďalšie konanie poverenému súdnemu exekútorovi, pretože aktívne legitimovaným na
podanie návrhu na zmenu účastníka konania nie sú samotní účastníci, ani nadobúdateľ
pohľadávky vymáhanej v exekučnom konaní, ale v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3
Exekučného poriadku len súdny exekútor...
Okresný súd Partizánske o návrhu na zmenu účastníka... rozhodol Uznesením č.k.
4Er/356/2012-153 zo dňa 08.03.2016, tak že zmenu nepripustil... v odôvodnení uviedol
nasledovné: „Poverená súdna exekútorka doručila súdu dňa 18.12.2015 návrh na zmenu
účastníka konania na strane oprávneného. Z návrhu vyplýva, že oprávnený
zanikol v dôsledku zlúčenia s právnym nástupcom
Prílohou návrhu na zmenu účastníkov je podanie spoločnosti
označené značkou 8840000149 a spisovou značkou tunajšieho súdu
a spisovou značkou exekútorského úradu (teda nepochybne adresované v tejto exekučnej
veci), z ktorého vyplýva, že na základe Zmluvy o predaji časti podniku uzatvorenej dňa
2
02.01.2014 medzi oprávneným a ich spoločnosťou došlo k prechodu všetkých práv
a povinností týkajúcich sa pohľadávky voči povinnému. V podaní však bol označený iný
subjekt „ ako dlžník a ako ručiteľ. Zo znaleckého
posudku založeného v správnom registri súdu nevyplýva, že by predmetom prevodu bola aj
pohľadávka proti povinným evidovaná pod variabilným symbolom č. 8840000149.
V zozname pohľadávok sa žiadna pohľadávka s uvedeným variabilným symbolom
nenachádza a nenachádzajú sa v ňom ani povinní v tejto exekučnej veci, a to ani pri iných
pohľadávkach. Súd ďalej uviedol, že... dospel k záveru, že nový oprávnený nepreukázal, že
na neho prešlo právo z exekučného titulu...
V súvislosti s podaným návrhom na zmenu účastníka konania, v ktorom boli
nesprávne označení povinní, poukazujeme na ustanovenie § 43 vtedy platného a účinného
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v zmysle ktorého:
„(1) Sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby
nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí,
ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo
doplnenie vykonať. Ak ide o podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na
začatie konania, odošle súd uznesenie do 60 dní od doručenia takéhoto podania.
(2) Ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre
uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo
byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Ak bolo podanie doplnené alebo
opravené v celom rozsahu v súlade s uznesením podľa odseku 1 najneskôr do uplynutia
lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania, o odvolaní proti tomuto
uzneseniu môže podľa § 210a rozhodnúť súd, ktorý ho vydal.
(3) Na iné podanie, ktoré podľa svojho obsahu nespĺňa náležitosti návrhu na začatie
konania, ak nie je riadne opravené alebo doplnené, súd neprihliada.“
Vzhľadom na to, že zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok), v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len „EP“) neobsahuje
ustanovenie, podľa ktorého by súdny exekútor, resp. súd vyzýval na opravu vadného alebo
neúplného podania v iných veciach ako je podanie návrhu na vykonanie exekúcie, na
opravu alebo doplnenie podania bolo potrebné aplikovať ustanovenia OSP, ktorý bol v čase
rozhodovania súdu lex generalis vo vzťahu k Exekučnému poriadku.
Zo spisovej dokumentácie spoločnosti Fleetreal a.s. ani spoločnosti
nevyplýva, že by ich súd, resp. súdny exekútor vyzval na opravu
alebo doplnenie návrhu na zmenu účastníka konania v časti označenia povinných. Súd
rozhodol, že vstup spoločnosti . do exekučného konania
4Er/356/2012 nepripúšťa na základe podania, v ktorom neboli označení ako účastníci
exekučného konania na strane povinných osoby, voči ktorým sa exekúcia vedie a tiež
z dôvodu, že súd nemal za preukázané, že po začatí exekučného konania došlo k prevodu
alebo prechodu práva a povinnosti z exekučného titulu voči povinným.
Poukazujeme na ustanovenie § 37 ods. 5 EP, podľa ktorého „Ak súd zmenu
účastníkov konania nepripusti, pokračuje exekútor v konaní s pôvodnými účastníkmi.“
Pôvodným účastníkom predmetného exekučného konania je spoločnosť Fleetreal a.s..
Následne Okresný súd Partizánske Uznesením č.k. 4Er/356/2012-160 zo dňa
04.05.2016 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie
zdôvodnil tým, že na strane oprávneného niet spôsobilého účastníka s ktorým by mohol
v konaní pokračovať, pretože pôvodný oprávnený stratil
spôsobilosť na práva a povinnosti a tým aj spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania.
Súd tiež uviedol, že spoločnosť Fleetreal a.s. nereagovala na výzvu súdu, či súhlasí
so svojim vstupom do konania.
Podľa názoru spoločnosti Fleetreal a.s. je odôvodnene uznesenia súdu prvej
inštancie č.k. 4Er/356/2012- 160 zo dňa 04.05.2016 zmätočné. Na str. 2, tretí odsek súd
uvádza, že právo nepochybne prešlo na spoločnosť Fleetreal a.s. v dôsledku zlúčenia.
V 5. odseku uvádza, že ustanovenie Exekučného poriadku mu nedovoľuje rozhodnúť
o zmene ex offo a návrh na zmenu účastníka súdny exekútor nepodal. Ďalej dokonca
uvádza, že vyzval spoločnosť Fleetreal a.s. na udelenie súhlasu so vstupom do konania. To
znamená, že na jednej strane považuje procesné nástupníctvo spoločnosti Fleetreal a.s. za
preukázané, čo vyplýva z formulácie... „právo nepochybne prešlo“...., na strane druhej
požaduje podanie návrhu na zmenu účastníka konania a následne aj napriek absencii
takého návrhu vyzýva spoločnosť Fleetreal a.s. na udelenie súhlasu so vstupom do konania.
Na str. 4 uznesenia súd poukázal na zákonné ustanovenia na základe ktorých rozhodol,
pričom podľa názoru súdu ustanovenie § 37 ods. 3 EP je špeciálnym ustanovením voči
ustanoveniu § 107 ods. 4 OSP.
4
Pre úplnosť dodávame, že ustanovenie § 37 ods. 3 EP je špeciálnym ustanovením
vo vzťahu k ustanoveniu § 92 ods. 2 OSP a nie voči ustanoveniu § 107 ods. 4 OSP...
Proti Uzneseniu Okresného súdu... podala spoločnosť Fleetreal a.s. odvolanie.
V podanom odvolaní poukázala na to, že spoločnosť nezanikla
bez právneho nástupcu a nebol daný dôvod na zastavenie exekúcie z dôvodu neexistencie
oprávneného... že je procesným nástupcom spoločnosti bez
toho, aby súd o tejto skutočnosti musel rozhodnúť na základe akéhokoľvek návrhu podaného
z jej strany.
Dňa 10.10.2017 bolo právnemu zástupcovi spoločnosti Fleetreal a.s. doručené
uznesenie Krajského súdu... v ktorom súd rozhodol tak, že odvolanie spoločnosti Fleetreal
a.s. odmietol... rozhodnutie odôvodnil tým, že „odvolanie môže podať iba strana sporu, teda
v exekučnom konaní účastník exekučného konania. Účastníkmi exekučného konania sú
predovšetkým oprávnený a povinný. Keďže v prejednávanej veci oprávnený spoločnosť
. bola vymazaná z obchodného registra ku dňu rozhodovania
súdu prvej inštancie, tak aj ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu táto neexistuje s tým, že
jej právny nástupca v prejednávanej veci nepodal návrh na zmenu účastníka na strane
oprávneného tak, ako správne konštatoval súd prvej inštancie a odvolací súd sa s týmto
konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje. Preto dospel odvolací súd k tomu záveru, že je
potrebné odvolanie spoločnosti Fleetreal a.s. odmietnuť ako odvolanie podané
neoprávnenou osobou...
S názorom odvolacieho súdu... nemožno pre rozpor so zákonom súhlasiť: „Súd
nemôže pokračovať v exekúcii s procesným nástupcom, t.j. so spoločnosťou Fleetreal a.s.
v zmysle ustanovenia § 107 ods. 4 OSP, pretože ustanovenia OSP sa v exekučnom konaní
uplatnia len subsidiárne v prípade, ak niektorý inštitút neupravuje EP Keďže inštitút zmeny
účastníkov v prípade prevodu alebo prechodu práv alebo povinnosti z exekučného titulu EP
upravuje, aplikuje sa ustanovenie § 37 ods. 3 EP ako lex specialis voči ustanoveniu §107
ods. 4 OSP Zánik oprávneného v dôsledku zlúčenia s inou spoločnosťou nepochybne má za
následok prechod práv z exekučného titulu a preto je potrebné postupovať podľa § 37 ods. 3
EP a podať návrh na zmenu oprávneného“. Závery, ku ktorým súdy dospeli pri aplikácii
zákonných ustanovení, sú podľa nášho názoru arbitrárne a súdy nimi popreli ich význam
a účel.
Proti Uzneseniu Krajského súdu... podala spoločnosť Fleetreal a.s. dovolanie podľa
ustanovenia § 420 písm. f) CSP: „súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces“ a navrhla, aby dovolací súd zrušil nezákonné rozhodnutie odvolacieho
súdu a aby zároveň zrušil aj nezákonné rozhodnutie súdu prvej inštancie.
Najvyšší súd SR dovolanie Uznesením č.k. 8ECdo/6/2018 zo dňa 26.04.2018
odmietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „v zmysle §419 CSP je proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon
výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu
prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Novelou exekučného
poriadku vykonanou zákonom č. 2/2017 Z.z. nadobudlo 1. apríla 2017 účinnosť ustanovenie
§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku, podľa ktorého dovolanie ani dovolanie generálneho
prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné. Nakoľko táto
právna úprava bola účinná v čase vydania dovolaním napadnutého rozhodnutia, dovolací
súd podľa nej posudzoval prípustnosť dovolania. Vzhľadom na § 202 ods. 4 Exekučného
poriadku v znení účinnom od 01.04.2017 s poukazom na § 419 CSP, dovolanie voči
uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné...
Sťažovateľ vidí porušenie práva na súdnu ochranu v tom, že súd prvej inštancie
a odvolací súd s ním nekonali ex offo ako s účastníkom konania, čím mu odňali možnosť
konať pred súdom. Ako už sťažovateľ uviedol v článku I. tejto sťažnosti, sťažovateľ -
Fleetreal a.s. je právnym nástupcom spoločnosti v dôsledku jej
dobrovoľného zrušenia bez likvidácie zlúčením so spoločnosťou Fleetreal a.s.. V zmysle
ustanovenia § 107 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, účinného
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie: „Ak po začatí konania zanikne právnická osoba,
súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie
zastaví.“ Súd prvej inštancie mal na procesné nástupníctvo sťažovateľa prihliadnuť
z úradnej povinnosti a bez vydania rozhodnutia s ním konať ako s účastníkom exekučného
konania. Uvedené vyplýva z textu citovaného zákonného ustanovenia... „súd pokračuje“...
Z toho istého dôvodu nemal odvolací súd odvolanie sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 386
ods. b) CSP odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.
6
V tejto súvislosti poukazujeme na judikatúru Najvyššieho súdu SR, napr. Uznesenie
sp. zn. 3Cdo/116/2009: „Postup súdu v prípade, že účastník stratí v priebehu konania
spôsobilosť byť účastníkom konania, upravuje § 107 OSP Podľa § 107 ods. 1 OSP súd
v takomto prípade podľa povahy veci posúdi, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či
v ňom môže pokračovať. Ak po začatí konania zanikne právnická osoba, ktorá je
účastníkom konania, je v zmysle § 107 ods. 4 OSP procesnou povinnosťou súdu pokračovať
v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet konanie zastaviť. Právnym
nástupcom právnickej osoby je ten, na koho prešli práva a povinnosti zaniknutej právnickej
osoby; pokiaľ je tých nástupcov viac, vstupuje do konania ten, ktorý prevzal tie konkrétne
práva a povinnosti, o ktoré ide v konaní. Ťažisko zisťovania, kto je právnym nástupcom
právnickej osoby spočíva na súde“ a Uznesenie sp. zn. 1Cdo/87/2010: „Ak súd
nepokračoval v konaní správnym nástupcom zaniknutej právnickej osoby (§107 ods. 4
OSP), odňal mu možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. “
Pre úplnosť dodávame, že podľa súčasnej právnej úpravy procesného nástupníctva
v prípade straty procesnej subjektivity, § 64 CSP: „Ak strana zanikne počas konania skôr,
ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne že v konaní pokračuje s jej právnym
nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví“ je súd povinný nielen ex offo
prihliadnuť na procesné nástupníctvo, ale je povinný vydať uznesenie o pokračovaní
v konaní správnym nástupcom. Uvedené vyplýva z formulácie .... „súd rozhodne“....
Porušenie práva na súdnu ochranu vidí sťažovateľ tiež v tom, že Okresný súd
Partizánske dospel v rôznych exekučných konaniach na základe rovnakého skutkového
základu k odlišným právnym záverom. Okresný súd Partizánske v niektorých exekučných
konaniach konal so sťažovateľom ex offo ako s procesným nástupcom zaniknutej
spoločnosti
Za odňatie možnosti konať pred súdom a s tým spojené porušenie práva na súdnu
ochranu považuje sťažovateľ tiež odmietnutie dovolania ako neprípustného Najvyšším
súdom SR podľa ustanovenia § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od
01.04.2017 s poukazom na ustanovenie § 419 Civilného sporového poriadku. Poukazujúc
na ustanovenie § 243h ods. 1, prvá veta, zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok: „Ak
tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom
2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.“ Exekučné konanie začalo
dňa 25.06.2012, a preto sa naň bude aplikovať právny režim účinný do 31.03.2017.
Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.03.2017 neobsahoval ustanovenie, podľa ktorého
by proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nebolo prípustné dovolanie. Z toho
dôvodu má sťažovateľ za to, že Najvyšší súd SR sa mal podaným dovolaním zaoberať,
nakoľko toto bolo prípustné a bol daný dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f)
CSP: „súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.“.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé na spravodlivé súdne konanie
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 8ECdo/6/2018 zo dňa
26.04.2018 porušené.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR 8ECdo/6/2018 zo dňa 26.04.2018 sa zrušuje a vec sa
vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške
795,98 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu.
alternatívne
Základné právo sťažovateľa na spravodlivé na spravodlivé súdne konanie
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5CoE/127/2017zo dňa
06.09.2017 porušené.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5CoE/127/2017 zo dňa 06.09.2017 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
vo výške 795,98 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 259/2018-9 z 18. júla 2018 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.
8
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrila za najvyšší súd jeho
predsedníčka listom č. k. KP 3/2018-63 zo 14. septembra 2018 a za krajský súd
podpredsedníčka krajského súdu listom sp. zn. Spr. 186/18 z 8. augusta 2018.
K vyjadreniam predsedníčky najvyššieho súdu a podpredsedníčky krajského súdu zaujal
podaním z 9. októbra 2018 doručeným ústavnému súdu 15. októbra 2018 stanovisko právny
zástupca sťažovateľky.
Predsedníčka najvyššieho súdu v relevantnej časti vyjadrenia uviedla: „Najvyšší súd
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyčerpávajúco odôvodnil svoj právny názor aj dôvody,
pre ktoré považoval dovolanie za procesne neprípustné. Namietané rozhodnutie najvyššieho
súdu je súladné z ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, preto ho nie je možné
považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.“
Podpredsedníčka krajského súdu v relevantnej časti vyjadrenia uviedla: «Podľa § 37
ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len „EP“) proti inému
než tomu. kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je
v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že
naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú
skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností
vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu
písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť doložené listinou
preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinnosti. Návrh na pripustenie zmeny
účastníkov konania je exekútor povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o
týchto skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne do 60 dní od doručenia návrhu uznesením.
Rozhodnutie sa doručí exekútorovi, oprávnenému a povinnému, ktorí sú označení v
exekučnom titule, a tomu účastníkovi, na ktorého právo alebo povinnosť prešla.
Pokiaľ ide všeobecne o účastníctvo v civilnom súdnom konaní, ktorého súčasťou je
exekučné konanie, súdna prax sa zhoduje v názore, že za situácie, keď dôjde
k hmotnoprávnemu prevodu alebo prechodu práv alebo povinností, ktorých sa konanie týka,
z doterajšieho účastníka konania (resp. strany) na iný subjekt, hmotnoprávny prevod alebo
prechod neznamená bez ďalšieho priamu zmenu v rovine procesnej. K zmene účastníkov
konania, vrátane konania exekučného, dochádza až na základe rozhodnutia súdu
o pripustení takejto zmeny a to okamihom nadobudnutia jeho právoplatnosti. Uvedený
postup sa uplatňuje vo všeobecnosti a O.s.p. ustanovoval z neho len zákonom stanovené
výnimky (napr. § 107 ods. 3 O.s.p.).
Je nevyhnutné zdôrazniť, že Exekučný poriadok v § 37 obsahuje, a to aj po prijatí
nových procesných kódexov, osobitnú úpravu účastníctva v exekučnom konaní, vrátane
procesného postupu, ktorý je nevyhnutné dodržať pri rozhodovaní o zmene účastníka
v prípade zmeny nositeľa práv alebo povinností, ktoré sú predmetom exekučného konania,
t.j. upravuje procesné nástupníctvo. Z vyššie citovaného ustanovenia § 37 ods. 3 EP je
zrejmé, že v prípade, ak dôjde k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich
z exekučného titulu, k zmene účastníka exekučného konania v procesnej rovine dôjde až na
základe právoplatného rozhodnutia exekučného súdu o pripustení takejto zmeny účastníka.
Súdny exekútor ako aktívne legitimovaná osoba podáva návrh na pripustenie zmeny
účastníka výlučne na základe oznámenia účastníka exekučného konania o skutočnostiach,
na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich
z exekučného titulu. Návrhu súdneho exekútora na pripustenie zmeny účastníka exekučného
konania preto môže byť súdom vyhovené len vtedy, ak je podaný na základe oznámenia
príslušných skutočností účastníkom exekučného konania.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného je v danej veci nepochybné, že účastníkom konania
na strane oprávneného bola od začatia exekučného konania až do jeho právoplatného
zastavenia spoločnosť , naposledy so sídlom
, , ktorá zanikla v dôsledku zlúčenia bez likvidácie, pričom jej
právnym nástupcom sa stal sťažovateľ (spoločnosť Fleetreal a.s., so sídlom
), nakoľko v rámci exekučného konania neexistovalo
právoplatné rozhodnutie exekučného súdu, ktorým by ako oprávneného do konania pripustil
akýkoľvek iný subjekt.
Súdna exekútorka v priebehu exekučného konania nenavrhla pripustenie zmeny
účastníka konania na strane oprávneného tak, že by sa novým oprávneným stal právny
nástupca pôvodného oprávneného - sťažovateľ. Takýto návrh na zmenu účastníka konania
10
na strane oprávneného neurobil ani samotný sťažovateľ a to ani po výzve súdu prvej
inštancie, či navrhuje svoj vstup do konania na strane oprávneného a súhlasí so svojím
vstupom do konania.
Pôvodný oprávnený , naposledy so sídlom
, zanikol v priebehu exekučného konania v dôsledku zlúčenia
bez likvidácie so sťažovateľom a tento nedostatok odstrániteľnej procesnej podmienky sa
nepodarilo odstrániť do rozhodnutia súdu prvej inštancie (ani do rozhodnutia odvolacieho
súdu), preto bola správne v danej veci uznesením Okresného súdu Partizánske č.k.
4Er/356/2012-160 zo dňa 4. mája 2016 exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená.
Jednou z podmienok prípustnosti odvolania je skutočnosť, že odvolanie proti
rozhodnutiu môže podať iba strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), v exekučnom konaní účastník exekučného konania. Účastníkom exekučného konania
je predovšetkým oprávnený a povinný (§ 37 ods. 1 EP). Sťažovateľ v zmysle vyššie
uvedeného nenadobudol postavenie oprávneného (účastníka exekučného konania) z dôvodu
nedodržania postupu podľa § 37 ods. 3 EP a preto bolo jeho odvolanie sťažnosťou
napadnutým uznesením dôvodne odmietnuté podľa § 386 písm. b) CSP ako odvolanie
podané neoprávnenou osobou.
V danom exekučnom konaní tiež Okresný súd Partizánske uznesením č.k.
4Er/356/2012-153 zo dňa 08.03.2016. ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26.04.2016.
nepripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného na spoločnosť
, nakoľko nový oprávnený nepreukázal, že na neho prešlo právo
z exekučného titulu na základe Zmluvy o predaji časti podniku uzatvorenej dňa 02.01.2014
medzi oprávneným a spoločnosťou (v zozname
pohľadávok sa žiadna pohľadávka s uvedeným variabilným symbolom nenachádzala
a nenachádzali sa v ňom ani povinní v tejto exekučnej veci, a to ani pri iných
pohľadávkach).
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na § 43 vtedy platného a účinného O.s.p.
o odstraňovaní vád podania, ktorý bol podľa neho potrebný aplikovať ako predpis lex
generalis vo vzťahu k EP, nakoľko samotný EP neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by
súdny exekútor, resp. súd vyzval na opravu vadného alebo neúplného podania v iných
veciach ako je podanie návrhu na vykonanie exekúcie.
Nemožno sa stotožniť s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého mal súdny exekútor,
resp. súd vyzvať na opravu vadného alebo neúplného podania podľa § 43 O.s.p. - návrhu na
zmenu účastníka konania na strane oprávneného, urobeného zo strany poverenej súdnej
exekútorky na podnet spoločnosti
V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať na to. že je to práve samotný účastník
exekučného konania, v tomto prípade oprávnený, ktorý má prioritný záujem na nútenom
výkone rozhodnutia voči povinnému z exekučného titulu. Povinným z exekučného titulu je
subjekt, ktorému bola v základnom konaní uložená povinnosť, prípadne ktorého majetok má
byť podľa exekučného titulu postihovaný. Prevod alebo prechod práv a povinností
vyplývajúcich z exekučného titulu na strane povinných 1/ až 3/ v čase podania návrhu na
zmenu účastníka exekučného konania na strane oprávneného nemala spoločnosť
resp. ani súdna exekútorka za preukázaný. Za tejto
situácie nebolo dôvodné sa domnievať, že na strane povinných 1/ až 3/ došlo k zmene
účastníka a súd prvej inštancie preto následne dôvodne pristúpil k zamietnutiu návrhu na
zmenu účastníka konania na strane oprávneného na spoločnosť
a nepostupoval podľa § 43 O.s.p., nakoľko nebolo zo zistených skutočnosti
preukázané, že došlo k prevodu, resp. prechodu práv a povinností súvisiacich práve
s vymáhanou pohľadávkou v predmetnom exekučnom konaní na strane povinných 1/ až 3/
(v návrhu na zmenu účastníka konania bol označený iný povinný spolu s ručiteľom a inak
označená pohľadávka). Na tomto mieste bolo preto možné iba predpokladať, že spoločnosť
nadobudla inú exekučne vymáhanú pohľadávku voči
iným subjektom než boli povinní 1/ až 3/. O nepreukázaní prevodu alebo prechodu práv
a povinností z exekučného titulu na strane povinných 1/ až 3/ preto nemal súd prvej
inštancie podľa názoru KS TN vážnejší dôvod pochybovať a pristúpiť k odstraňovaniu vád
podania postupom podľa § 43 O.s.p.
KS TN ďalej uvádza, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o odvolaní
sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske č.k. 4Er/356/2012-160 zo dňa
04.05.2016, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, bolo uznesenie
Okresného súdu Partizánske č.k. 4Er/356/2012-153 zo dňa 08.03.2016 o zamietnutí návrhu
súdnej exekútorky na pripustenie zmeny účastníka exekučného konania na strane
oprávneného právoplatné dňom 26.04.2016 a teda ani spoločnosť
12
nenadobudla postavenie účastníka exekučného konania. Tiež možno uviesť,
že sťažovateľ v podanom odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske č.k.
4Er/356/2012-160 zo dňa 04.05.2016 nevytkol procesný postup súdu prvej inštancie a to
v súvislosti s aplikáciou § 43 O.s.p. na podaný návrh súdnej exekútorky (urobený na podnet
spoločnosti ) na zmenu účastníka exekučného konania
na strane oprávneného tak, ako v sťažnosti.
Záverom KS TN dodáva, že pokiaľ sťažovateľ poukázal na § 37 ods. 5 EP, v zmysle
ktorého ak súd zmenu účastníkov konania nepripustí, pokračuje exekútor v konaní
s pôvodnými účastníkmi, týmto pôvodným účastníkom bol na strane oprávneného
.. a nie sťažovateľ v zmysle vyššie uvedeného.»
Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení uviedol: „Krajský súd v Trenčíne
vo svojom vyjadrení uviedol, že v danej veci je nepochybné, že účastníkom konania na
strane oprávneného bola od začiatku spoločnosť , ktorá zanikla
v dôsledku zlúčenia bez likvidácie, pričom jej právnym nástupcom sa stal sťažovateľ
Fleetreal a.s. Súdna exekútorka v priebehu exekučného konania nenavrhla pripustenie
zmeny účastníka konania na strane oprávneného tak, aby sa novým oprávneným stal
sťažovateľ. Pôvodný oprávnený zanikol v priebehu exekučného
konania v dôsledku zlúčenia bez likvidácie so sťažovateľom a tento nedostatok
odstrániteľnej procesnej podmienky sa nepodarilo odstrániť do rozhodnutia súdu prvej
inštancie, preto bola exekúcia správne vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Jednou
z podmienok prípustnosti odvolania je skutočnosť, že odvolanie proti rozhodnutiu môže
podať iba strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v exekučnom konaní
účastník exekučného konania Účastníkom exekučného konania je predovšetkým oprávnený
a povinný Sťažovateľ nenadobudol postavenie oprávneného (účastníka exekučného konania,
z dôvodu nedodržania postupu podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku a preto bolo jeho
odvolanie sťažnosťou napadnutým uznesením dôvodne odmietnuté podľa § 386 písm. b)
CSP ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.
S uvedeným názorom Krajského súdu v Trenčíne nemožno v žiadnom prípade
súhlasiť. Ako Krajský súd v Trenčíne správne poznamenal sťažovateľ je právnym nástupcom
spoločnosti v dôsledku ich zlúčenia Krajský súd v Trenčíne
však v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia a aplikácie nesprávnej právnej normy
(ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku) nesprávne posúdil procesné nástupníctvo
sťažovateľa a odvolanie odmietol ako podané neoprávnenou osobou K procesnému
nástupníctvu sťažovateľa pritom došlo priamo zo zákona, ku dňu zápisu zlúčenia
spoločnosti do obchodného registra a súd mal na túto skutočnosť prihliadnuť z úradnej
povinnosti Z toho dôvodu na strane oprávneného ako účastníka exekučného konania
neexistoval žiaden nedostatok procesnej podmienky, ktorý by bolo nutné odstrániť Na
strane oprávneného odo dňa začatia exekučného konania existoval subjekt, s ktorým bolo
možné konať ako s účastníkom konania.
K argumentácii Krajského súdu v Trenčíne, že k zmene účastníka exekučného
konania v procesnej rovine dôjde až na základe právoplatného rozhodnutia exekučného
súdu o pripustení tejto zmeny účastníka a že súdny exekútor je aktívne legitimovaná osoba
na podanie takéhoto návrhu na základe oznámenia príslušných skutočností účastníkom
exekučného konania, znova poukazujeme na to, že na daný prípad nie je možné aplikovať
ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Daný prípad je potrebné subsumovať pod
ustanovenie § 64 Civilného sporového poriadku, pričom súd rozhodne nie o zmene, ale
o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom bez toho, aby účastník konania musel podať
akýkoľvek návrh; na právne nástupníctvo súd prihliadne z úradnej povinnosti Pre úplnosť
uvádzame, že podľa právnej úpravy v Občianskom súdnom poriadku súd nevydával žiadne
rozhodnutie, ale ex offo konal s právnym nástupcom ako s účastníkom konania.
Nepripusteniu zmeny účastníka konania na strane oprávneného na spoločnosť
má vo vzťahu k podanej sťažnosti relevanciu len
v tom zmysle, že ak súd zmenu účastníka konania na strane oprávneného na spoločnosť
nepripustil, mal s poukazom na ustanovenie § 37
ods. 5 Exekučného poriadku konať s pôvodným účastníkom, ktorým v čase rozhodovania
súdu bola spoločnosť Fleetreal a.s.
K vyjadreniu Najvyššieho súdu SR ohľadom neprípustnosti dovolania poukazujeme
na názor sťažovateľa uvedený v sťažnosti.“
14
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť tým, že
najvyšší súd odmietol dovolanie ako neprípustné podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku
v znení účinnom od 1. apríla 2017 napriek tomu, že na exekučné konania začaté pred
1. aprílom 2017 sa v zmysle § 243h ods. 1 prvej vety Exekučného poriadku má aplikovať
právny režim účinný do 31. marca 2017.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri
poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1
ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené
právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje
ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené
a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo inom
16
orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných
orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je
porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym
spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli
oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva
a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného
súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak
účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany
v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05,
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-
procesnými zásadami upravenými v ústave.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom
sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom
z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo.
Z § 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) vyplýva, že podľa tohto zákona
sa postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný mimosporový poriadok, Správny
súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak. Z hľadiska právnej úpravy prípustnosti
dovolania sa „iným zákonom“ v zmysle § 2 CSP rozumie aj Exekučný poriadok.
Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) dovolanie ani
dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je
prípustné.
Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017, konkrétne
podľa § 243h ods. 1 prvej vety Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k
neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa
predpisov účinných do 31. marca 2017.
Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane
posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu. Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej
vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku (resp. Exekučného
poriadku), ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii
základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom
dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľky. Pre
neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť
18
dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci
Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu
akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku
čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie
označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či
zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené
Všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho
dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však
povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05,
III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu. Z jeho odôvodnenia vyplynulo, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu
(vydané 6. septembra 2017), ako aj dovolacie konanie bolo začaté po 1. apríli 2017, teda už
za účinnosti Exekučného poriadku, ktorý prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
vydanému v exekučnom konaní výslovne vylučuje. K takému záveru ho viedol fakt, že
prechodné ustanovenie vo vzťahu k opravným konaniam, a teda ani k dovolaciemu konaniu
neurčilo žiadne pravidlo, a keďže uznesenia krajského súdu i najvyššieho súdu boli vydané
už za účinnosti novelizovanej právnej úpravy, vychádzal z princípu okamžitej aplikability
procesných noriem. Ústavný súd preto konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti
dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v procesných kódexoch, ktoré bol najvyšší súd
v čase svojho rozhodovania povinný na daný prípad aplikovať. Zistiac, že dovolanie je ex
lege neprípustné, rozhodol o ňom najvyšší súd zákonom predpokladaným spôsobom,
rešpektujúc pritom citovanú relevantnú právnu úpravu, ako aj judikatúru ústavného súdu.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej
nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
porušenie ktorých sťažovateľka namieta, a jeho právne závery považuje ústavný súd za
ústavne udržateľné.
Okresný súd Partizánske (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 4 Er 356/2012-
160 zo 4. mája 2016 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) I. výrokom vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a II. výrokom exekúciu zastavil. Krajský súd napadnutým uznesením
odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu odmietol.
Namietané porušenie označených práv uznesením krajského súdu vidí sťažovateľka
v tom, že krajský súd s ňou nekonal ex offo ako s účastníkom konania a odmietol jej
odvolanie podľa § 386 písm. b) CSP ako podané neoprávnenou osobou.
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a v súvislosti s dôvodmi
sťažnosti poukazuje na túto relevantnú časť uznesenia krajského súdu: „Podľa § 243h
ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak.
exekučné konania začaté pred 01.04.2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do
31.03.2017.
12. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.
13. Podľa § 35 ods. 1 Exekučného poriadku do vydania poverenia na vykonanie
exekúcie je účastníkom konania oprávnený. Po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie sú
účastníkmi konania oprávnený, povinný, iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, pre
ktoré im toto postavenie priznáva tento zákon.
14. Preto čo sa týka odvolania spoločnosti Fleetreal proti uzneseniu súdu prvej
inštancie, ktorým bola vyhlásená exekúcia za neprípustnú a následne zastavená odvolací
20
súd vychádzal z toho, že odvolanie proti rozhodnutiu môže podať iba strana sporu, teda
v exekučnom konaní účastník exekučného konania (§ 359 CSP). Účastníkmi exekučného
konania sú predovšetkým oprávnený a povinný (§ 35 Exekučného poriadku). Keďže
v prejednávanej veci oprávnený spoločnosť bola vymazaná
z obchodného registra ku dňu rozhodovania ako súdu prvej inštancie, tak aj ku dňu
rozhodovania odvolacieho súdu táto neexistuje s tým. že jej právny nástupca
v prejednávanej veci nepodal návrh na zmenu účastníka na strane oprávneného tak, ako
správne konštatoval súd prvej inštancie a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje. Preto dospel odvolací súd k tomu záveru, /.e je potrebné odvolanie
spoločnosť Fleetreal odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou tak, ako to
predpokladá ust. § 386 písm. b/ CSP.
15. Faktom je, že súd prvej inštancie rozhodoval za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku zák.č. 99/1963 Zb., ktorý bol súčinnosťou od 01.07.2016 nahradený Civilným
sporovým poriadkom. V prejednávanej veci však prednostne je na posudzovanie daného
právneho vzťahu potrebné použiť ustanovenia Exekučného poriadku platného a účinného
v čase rozhodovania pred súdom prvej inštancie. V náväznosti na prechodné ust. § 470
ods. 1, 2 CSP je potom nutné konštatovať, že vzhľadom na zachovanie procesných účinkov
a okamžitú aplikovateľnosť Civilného sporového poriadku, odvolanie posudzoval odvolací
súd podľa predpisov účinných v čase podania odvolania, teda podľa Občianskeho súdneho
poriadku, avšak v konečnom dôsledku o samotnom odmietnutí podaného odvolania
rozhodoval už podľa ustanovení Civilného sporového poriadku. Bez ohľadu na túto
skutočnosť však či už ustanovenia O.s.p. alebo CSP upravujú rovnakým spôsobom možnosť
podať odvolanie vo vzťahu k účastníkovi konania s tým, že pokiaľ sa spoločnosť Fleetreal,
a.s. nestala účastníkom exekučného konania, nie je osobou oprávnenou na podanie
odvolania.
16. Pokiaľ spoločnosť Fleetreal v prejednávanej veci poukazuje na ust. § 107 O.s.p.
odvolací súd sa s týmto námietkou vyporiadal v danom rozhodnutí, kedy uviedol, že na
prejednávanú vec je potrebné prednostne aplikovať ustanovenia Exekučného poriadku,
ktoré výslovne upravujú postup exekučného súdu pri prevode alebo prechode práv
a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu. Keďže zlúčenie spoločnosti predstavuje
prechod práv a povinností z exekučného titulu, bolo potrebné, aby právny nástupca
spoločnosti doložil príslušné oznámenie súdnemu exekútorovi, ktorý bol
povinný podať návrh na súd na pripustenie zmeny účastníkov konania. Pokiaľ tak súdny
exekútor neurobil, nezostávalo súdu prvej inštancie nič iné ako exekúciu vyhlásiť za
neprípustnú a exekučné konanie zastaviť.
17. Vo zvyšku ako bolo vyššie uvedené sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie...“
Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, a skutočnosťou, že
krajský súd sa stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu, ústavný súd odkazuje aj
na nasledujúcu relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu: „Poverená súdna
exekútorka doručila súdu dňa 18.12.2015 návrh na zmenu účastníka na strane
oprávneného. Z návrhu vyplýva, že oprávnený zanikol
v dôsledku zlúčenia s právnym nástupcom
Súd o návrhu rozhodol tak, že uznesením zo dňa 8.3.2016 č.k. 4Er/356/2012-153
zmenu účastníkov konania na strane oprávneného nepripustil. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 26.4.2016.
Súd z výpisu z obchodného registra zistil, že povinný dňa
1.4.2015 zanikol z dôvodu zlúčenia so spoločnosťou Fleetreal a.s. Bratislava.
Do rozhodnutia súdu nebol podaný návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania
na strane oprávneného tak, že by sa oprávneným stal právny nástupca pôvodného
oprávneného (spoločnosť Fleetreal a.s. Bratislava). O návrhu na pripustenie zmeny
oprávneného na spoločnosť súd právoplatne rozhodol
tak, že ho zamietol z dôvodu nepreukázania prechodu pohľadávky. Pre úplnosť súd
pripomína, že spoločnosť . nie je univerzálnym právnym
nástupcom pôvodného oprávneného a právne nástupníctvo vo vzťahu k pohľadávke
vymáhanej v tomto exekučnom konaní táto spoločnosť nepreukázala.“.
22
Ústavný súd pre úplnosť odkazuje aj na nasledujúcu časť odôvodnenia uznesenia
okresného súdu č. k. 4 Er 356/2012-153 z 8. marca 2016:
„Oprávnený sa... návrhom... domáha proti povinným
v 1. až v 3. rade vymoženia sumy 111 660,23 € s príslušenstvom...
Poverená súdna exekútorka doručila súdu dňa 18.12.2015 návrh na zmenu účastníka
na strane oprávneného. Z návrhu vyplýva, že oprávnený zanikol
v dôsledku zlúčenia s právnym nástupcom
Prílohou návrhu na zmenu účastníkov je podanie spoločnosti
označené značkou 8840000149 a spisovou značkou tunajšieho súdu
4Er/356/12 a spisovou značkou exekútorského úradu Ex 2401/12 (teda nepochybne
adresované do tejto exekučnej veci) z ktorého vyplýva, že na základe Zmluvy o predaji časti
podniku uzatvorenej dňa 2.1.2014 medzi oprávneným a ich spoločnosťou došlo k prechodu
všetkých práv a povinností týkajúcich sa pohľadávky voči povinnému.
V podaní bol ako povinný označený subjekt „
/Ručiteľ/
Spoločnosť zároveň poukázala na to, že listiny
preukazujúce prevod pohľadávky sú založené v registri Spr tunajšieho súdu. Ide o Zmluvu
o predaji časti podniku zo dňa 2.1.2014 a Znalecký posudok č. 14/2013 o stanovení
všeobecnej hodnoty majetku.
Zo zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 2.1.2014 uzavretej medzi predávajúcim -
oprávneným a kupujúcim - spoločnosťou vyplýva, že
predmetom prevodu na základe zmluvy o predaji časti podniku boli pohľadávky v správe
oprávneného a ostatné majetkové hodnoty.
Zo znaleckého posudku obsahujúceho zoznam pohľadávok oprávneného (založený je
v spise tunajšieho súdu Spr 665/2015), ktoré boli predmetom prevodu nevyplýva, že by
predmetom prevodu bola aj pohľadávka proti povinným v 1. až v 3. rade evidovaná pod
variabilným symbolom č. 8840000149 /pohľadávka vymáhaná v tomto exekučnom konaní/.
V zozname pohľadávok sa žiadna pohľadávka s uvedeným variabilným symbolom
nenachádza a nenachádzajú sa v ňom ani povinní v tejto exekučnej veci, a to ani pri iných
pohľadávkach /s iným variabilným symbolom/.
Podľa § 37 ods. 3 až 5 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku proti inému než
tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je
v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že
naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú
skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností
vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu
písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť doložené listinou
preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny
účastníkov konania je exekútor povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o
týchto skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne do 60 dni od doručenia návrhu uznesením.
Rozhodnutie sa doručí exekútorovi, oprávnenému a povinnému, ktorí sú označení v
exekučnom titule, a tomu účastníkovi, na ktorého právo alebo povinnosť prešla. Ak k
prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu dôjde po vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie, pokračuje exekútor vo vykonávaní exekúcie na základe
pôvodného poverenia, ku ktorému priloží originál právoplatného rozhodnutia súdu o
pripustení zmeny alebo odpis rozhodnutia. Ak súd zmenu účastníkov konania nepripustí,
pokračuje exekútor v konaní s pôvodnými účastníkmi.
Exekúciu je možné viesť v prospech inej osoby ako toho, kto je označený ako
oprávnený v exekučnom titule len vtedy, ak sa preukáže, že na neho prešlo právo
z exekučného titulu. Spôsobilým dôkazom preukazujúcim prevod práva /.exekučného titulu
musí byť príslušná listina. Takouto listinou môže byť listina verejná (napríklad výpis
/.obchodného registra), alebo listina súkromná (napríklad zmluva o postúpení pohľadávky,
zmluva o predaji podniku). Súd zmenu účastníkov konania na strane oprávneného pripustí
len vtedy, ak je prevod práv vyplývajúcich z exekučného titulu preukázaný. V opačnom
prípade súd zmenu účastníkov konania nepripustí a súdny exekútor pokračuje v konaní
s pôvodným oprávneným.
V posudzovanej veci sa účasti v konaní domáha spoločnosť
, ktorá sa cíti byť v tejto veci veriteľom pohľadávky vymáhanej v exekučnom
konaní. Za dôkaz preukazujúci prevod pohľadávky považuje zmluvu o predaji Časti podniku
uzatvorenú medzi oprávneným a ich osobou dňa 2.1.2014.
24
Súd po preštudovaní príslušnej zmluvy a ďalšieho obsahu spisu tunajšieho súdu
Spr 665/2015 (kde je uvedená zmluva založená) dospel k záveru, že nový navrhovaný
oprávnený nepreukázal, že na neho prešlo právo z exekučného titulu.
Predmetom prevodu na základe zmluvy o predaji časti podniku oprávneného mali
byť pohľadávky v správe oprávneného. Pohľadávky boli špecifikované a ocenené v
znaleckom posudku, v ktorom bola vyjadrená hodnota prevádzaných zložiek podniku
oprávneného.
V tomto znaleckom posudku sa pohľadávka oprávneného proti povinným v 1. až
v 3. rade vymáhaná v tomto exekučnom konaní nenachádza.
V tomto konaní sa vymáha pohľadávka označená značkou oprávneného 8840000149.
V zozname pohľadávok v citovanom znaleckom posudku sa pohľadávka s takým
variabilným symbolom nenachádza. Nenachádza sa v ňom ani pohľadávka s iným
variabilným symbolom, pri ktorej by bol veriteľom oprávnený a dlžníkom niektorý
z povinných v 1. až v 3. rade.
Z toho vyplýva, že nový navrhovaný oprávnený nepreukázal, že predmetom prevodu
na neho bola aj pohľadávka vymáhaná v tomto exekučnom konaní. Opaku svedčí aj
označenie účastníkov konania na strane povinného v jeho podaní, ktorým oznámil prevod
pohľadávky vymáhanej v exekučnom konaní (ako dlžníkov z prevádzanej pohľadávky
označil iné subjekty ako účastníkov v tomto exekučnom konaní). Preto súd jeho návrh na
pripustenie zmeny účastníkov konania na strane oprávneného ako nedôvodný zamietol.
Súdny exekútor bude v konaní pokračovať v zmysle § 37 ods. 5 Exekučného poriadku
s pôvodným oprávneným (v takom prípade bude dôvod exekúciu zastaviť z dôvodu jeho
zániku), prípadne urobí úkony smerujúce k účasti v konaní právneho nástupcu pôvodného
oprávneného, s ktorým sa oprávnený zlúčil.
Len pre úplnosť súd dodáva, že v konaní nie je možné aplikovať ustanovenie § 107
ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku a pokračovať v konaní s právnym nástupcom
pôvodného oprávneného ex lege, pretože ustanovenie § 37 Exekučného poriadku je
špeciálnym ustanovením vo vzťahu k ustanoveniu § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku, preto má jeho aplikácia prednosť. Citované ustanovenie Exekučného poriadku
obsahuje povinnosť rozhodnúť v prípade prevodu alebo prechodu práva vymáhaného
v exekučnom konaní. Prevod alebo prechod je preto potrebné v každom prípade procesné
deklarovať rozhodnutím exekučného súdu, ktoré sa stáva podkladom pre súdneho exekútora
(spolu s udeleným poverením) na pokračovanie v exekúcii.
Vzhľadom k tomu, že oprávnený zanikol s právnym nástupcom, nastal v konaní
nedostatok procesných podmienok spočívajúci v nedostatku spôsobilého účastníka konania
na strane oprávneného.“
Z citovaných uznesení okresného súdu a krajského súdu je zrejmé, že krajský súd
postupoval správne, ak odvolanie sťažovateľky odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
Sťažovateľka napriek tomu, že tvrdí, že je právnym nástupcom spoločnosti
, pohľadávku, ktorá je predmetom exekúcie nenadobudla, čo je zrejmé
z uznesenia okresného súdu. Sťažovateľka toto v sťažnosti ani netvrdila. Pokiaľ
sťažovateľka namieta, že súd mal s ňou konať ex offo s poukazom na ustanovenie § 107
Občianskeho súdneho poriadku, aj s týmto jej tvrdením sa už vysporiadal okresný súd, na čo
krajský súd aj v napadnutom uznesení poukázal.
Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
Citované uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu obsahuje
podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd
26
konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na
prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj
stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané
uznesenie nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské
práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý
argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr.
Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
S poukazom na spôsob, akým sťažovateľka sťažnosť odôvodnila, ústavný súd
v závere konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti iba opakuje námietky, ktoré už boli
predmetom preskúmavania krajským súdom a okresným súdom, a teda sťažnosť je iba
pokračujúcou polemikou s právnym názorom krajského súdu, resp. okresného súdu, akým
posúdili vec sťažovateľky. Sťažovateľka tak stavia ústavný súd do pozície bežnej
prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď požaduje, aby ústavný súd vec opätovne
posúdil a stotožnil sa s jej právnym posúdením. Ústavný súd v súvislosti s takto
koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, tak ako to zrejme očakávala sťažovateľka.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných a iných práv
sťažovateľky.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto nálezu, a sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018
28