Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 45/2018
PDF · 146.75 KB
No categories available
I. ÚS 45/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Malichom, Dunajská 25, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21 CoE 24/2017 z 22. augusta 2017 v spojení
s uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 37 Er 444/2005 z 25. júla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 CoE 24/2017
z 22. augusta 2017 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 37 Er 444/2005 z 25. júla 2016 (ďalej aj „namietané uznesenia krajského súdu
a okresného súdu“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v exekučnom konaní o vymoženie sumy
22 239,93 € vystupoval ako povinný v druhom rade. Okresný súd jeho návrh na zastavenie
exekúcie a odklad exekúcie zamietol. Proti namietanému uzneseniu okresného súdu podal
sťažovateľ 18. novembra 2016 odvolanie. V dôsledku odvolania krajský súd namietaným
uznesením potvrdil v celom rozsahu namietané uznesenie okresného súdu.
3. Sťažovateľ považoval namietané uznesenia krajského súdu a okresného súdu ako
arbitrárne a zjavne neodôvodnené, pričom podľa neho došlo k týmto pochybeniam:
„- Súd náležite nezdôvodnil, prečo nepredvolal strany Dohody o zastavení exekúcie
a ani nevytýčil pojednávanie. Napriek uvedenému nedostatku pritom Súd posudzoval vôľu
účastníkov, ktorá bola údajne predmetom Dohody o zastavení exekúcie, čím porušil ich
procesné práva.
- Postupom súdov v prvostupňovom a odvolacom konaní prišlo k porušeniu zásady
spravodlivého súdneho procesu aj tým, že Súd v odôvodnení Uznesenia sa odchýlil od
pôvodného právneho názoru a posúdenia Súdu prvého stupňa v prvostupňovom konaní.
V zmysle tvrdení Súdu sa totiž tento zaoberal posúdením povahy Dohody o zastavení
exekúcie ako dohody o urovnaní podľa ust. § 585 Občianskeho zákonníka, hoci Súd prvého
stupňa svoje rozhodnutie v tomto smere neodôvodnil.
- Záverom by sme chceli poukázať, že tak Okresný súd Bratislava IV, ako aj Krajský
súd v Bratislave, sa zaoberali a v odôvodnení svojich rozhodnutí argumentovali iba
dôkazmi, ktoré boli predložené zo strany oprávneného, ale vôbec sa nezaoberali
skutočnosťami a námietkami sťažovateľa.“
4. Právomoc ústavného súdu zdôvodnil sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného
právneho zástupcu nemožnosťou využitia iného prostriedku nápravy, pretože v exekučnom
konaní súčasný platný a účinný právny poriadok Slovenskej republiky mu to neumožňuje
a žiadny iný súd nemá právomoc o ochrane jeho označených práv rozhodnúť.
5. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa ústavy, listiny a dohovoru (označené
v bode 1) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy porušené bolo a namietané uznesenia krajského
súdu a okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okrem toho sa
domáha úhrady trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
9. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa tkvejúca v tvrdení, že krajský súd
aj okresný súd porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy tým, že svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili
a krajský súd sa nevysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľa,
v dôsledku čoho považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne a nepreskúmateľné (pozri aj
nosné dôvody v bode 3, ktoré charakterizuje ako porušenie zásady spravodlivého súdneho
procesu).
10. Ústavný súd konštatuje, že na rozhodnutie o časti sťažnosti vo veci porušenia
jeho označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru namietaným uznesením okresného
súdu (bod 1) nie je daná právomoc ústavného súdu.
11. Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 37 Er 444/2005 z 25. júla 2016 bolo prípustné odvolanie
ako riadny opravný prostriedok (sťažovateľ toto odvolanie aj využil – pozri bod 2), a preto
právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal predovšetkým krajský
súd v rámci odvolacieho konania.
12. Preto túto časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smeruje aj proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 37 Er 444/2005 z 25. júla 2016, ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej
právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Sťažovateľ namietal porušenie v bode 1 označených práv tiež napadnutým
uznesením krajského súdu.
14. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
15. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak
nie je daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,
III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04, I. ÚS 420/2016). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (porovnaj I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03,
IV. ÚS 177/05). Ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
16. V rozsahu nosných dôvodov podanej sťažnosti (pozri bod 3) ústavný súd
konštatuje, že tieto v zásade zodpovedajú dôvodom dovolania (mimoriadneho opravného
prostriedku) podľa § 420 písm. f) CSP („dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“).
17. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej
až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej
ochrany svojich práv; a tú možnosť sťažovateľ v tomto prípade mal.
18. Keďže sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval, že dovolanie nepodal
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jeho prípadu ani neprichádzal do
úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
19. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť v časti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustnú odmietol
a argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu ním označených práv sa bližšie
nezaoberal.
20. Nad rámec veci ústavný súd dodáva, že v súčasnosti účinný zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
síce už dovolanie v exekučných veciach nepripúšťa (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku),
avšak vzhľadom na prechodné ustanovenia § 243h novely Exekučného poriadku ‒zákona
č. 2/2017 Z. z. Najvyšší súd Slovenskej republiky viacerými svojimi rozhodnutiami (napr.
3 Oboer 5/2017, 3 Oboer 1/2017, 5 Oboer 8/2017, 3 Oboer 15/2017) judikoval, že na
exekučné konania začaté do 31. marca 2017 sa ustanovenie § 202 ods. 4 Exekučného
poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 (v zmysle ktorého dovolanie a dovolanie
generálneho prokurátora Slovenskej republiky nie je prípustné) vzhľadom na znenie
prechodného ustanovenia § 243h ods. 1 Exekučného poriadku („... exekučné konania začaté
pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017“) nepoužije.
V exekučných konaniach začatých do 31. marca 2017 totiž nebola prípustnosť dovolania
proti uzneseniu o zastavení exekúcie vylúčená. O takýto prípad išlo aj v okolnostiach
posudzovanej veci.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2018