Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)I. ÚS 312/2019
PDF · 265.62 KB
No categories available
I. ÚS 312/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. augusta 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, , zastúpenej advokátom Mgr. Martinom
Babčaníkom, Alžbetin Dvor 1348, Miloslavov, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
25 CoE 414/2016 z 26. júla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 ECdo 17/2018 z 29. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája
2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
8 ECdo 17/2018 z 29. januára 2019 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 CoE 414/2016 z 26. júla 2017
(ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že v konaní v exekučnej veci sťažovateľky ako
oprávnenej proti povinným obchodnej spoločnosti (povinný v 1. rade)
a (povinný v 2. rade) vedenej na Okresnom súde Galanta (ďalej len
„okresný súd“) si sťažovateľka vymáhala svoju pohľadávku judikovanú zmenkovým
platobným rozkazom, ktorý bol vydaný na základe zmenky vystavenej z dôvodu
zabezpečenia plnenia z podnikateľského úveru. Sťažovateľka v súlade s novelou zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov prijatou zákonom č. 438/2015 Z. z. v zákonom ustanovenej lehote doplnila návrh
na začatie exekúcie o rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnými.
Uznesením sp. zn. 15 Er 574/2010 zo 16. júna 2016 okresný súd exekúciu zastavil
s odkazom na § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.
3. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom
rozporovala existenciu podmienok pre zastavenie exekúcie. Uznesením krajského súdu bolo
rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekúcie potvrdené.
4. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“)
a ktorého prípustnosť bola preukázaná aj rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.
Najvyšší súd však dovolanie sťažovateľky odmietol, aplikujúc § 202 ods. 4 Exekučného
poriadku, ktoré vylučuje dovolanie proti uzneseniu v exekučných veciach začatých od 1.
apríla 2017. Najvyšší súd svoje rozhodnutie neodôvodnil.
5. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd pri aplikácii § 202 ods. 4 Exekučného
poriadku pochybil, pretože uvedené ustanovenie aplikoval v priamom rozpore
s prechodnými ustanoveniami k novej právnej úprave Exekučného poriadku účinnej
od 1. apríla 2017, podľa ktorých exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia
podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. S poukazom na uvedené sa exekučné konanie
vedené pod sp. zn. 15 Er 574/2010 naďalej spravuje ustanoveniami Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31. marca 2017, a preto je aplikácia § 202 ods. 4 Exekučného poriadku
v danej veci zo zákona vylúčená.
6. Sťažovateľka poukázala na skoršiu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (napr.
uznesenia sp. zn. 3 Oboer 1/2017, sp. zn. 3 Oboer 5/2017, sp. zn. 3 Oboer 10/2017, sp. zn.
3 Oboer 15/2017), v ktorých najvyšší súd konštatoval, že vzhľadom na prechodné
ustanovenie § 243h ods. 1 Exekučného poriadku sa na exekučné konania začaté
do 31. marca 2017 nevzťahuje § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 1. apríla 2017. Tento právny názor plne akceptoval aj ústavný súd v uznesení sp. zn.
I. ÚS 45/2018, ktorým odmietol sťažnosť ako neprípustnú z dôvodu nevyužitia možnosti
podať dovolanie. Pokiaľ senát najvyššieho súdu konajúci v exekučnej veci sťažovateľky
dospel k odlišnému právnemu názoru od právneho názoru vyjadrenému v rozhodnutiach
iného senátu najvyššieho súdu, mal postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému
senátu najvyššieho súdu podľa § 48 CSP.
7. Sťažovateľka zastáva názor, že odmietnutie dovolania sťažovateľky najvyšším
súdom podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku, teda na základe vedomej aplikácie
nesprávneho právneho predpisu nemožno kvalifikovať inak ako odmietnutie spravodlivosti
a porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
8. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka uviedla, že toto
rozhodnutie nie je riadne odôvodnené, pretože krajský súd sa nevysporiadal s konkrétnymi
podstatnými tvrdeniami sťažovateľky uvedenými v odvolaní.
9. Krajský súd podľa sťažovateľky nesprávnym procesným postupom spočívajúcim
v zastavení exekúcie bez splnenia zákonom ustanovených podmienok porušil základné
právo sťažovateľky na súdnu ochranu. Vo vzťahu k zastaveniu exekúcie voči povinnému
v 1. rade, ktorý je právnickou osobou, sťažovateľka uviedla, že povinnosť ukladaná § 243f
Exekučného poriadku sa dotýkala výlučne ochrany fyzických osôb, a preto okresný súd
mohol exekúciu zastaviť len voči povinnému v 2. rade. Krajský súd a ani okresný súd
zastavenie exekúcie voči povinnému v 1. rade nijako neodôvodnili. Vo vzťahu k zastaveniu
exekúcie voči povinnému v 2. rade sťažovateľka namietala, že okresný súd tak rozhodol bez
vykonania sťažovateľkou navrhovaných dôkazov. Krajský súd k uvedenému tvrdeniu
sťažovateľky len konštatoval, že navrhované pripojenie spisu zo základného konania
je neúčelné. Ani toto odôvodnenie uznesenia krajského súdu podľa sťažovateľky
nezodpovedá zákonným kritériám zákonného odôvodnenia. Okrem uvedeného sťažovateľka
uviedla, že vystaviteľom zmenky je povinný v 1. rade, teda obchodná spoločnosť
, a povinný v 2. rade bol jej jediným spoločníkom a konateľom v právnom postavení
avalistu, čo vylučuje, aby bol v postavení spotrebiteľa.
10. Sťažovateľka v odvolaní tiež namietala, že okresný súd ignoroval zákonom
ustanovené účinky právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu, a tiež argumentovala
rozporom konkrétnych ustanovení Exekučného poriadku s ústavnou a ich retroaktívne
pôsobenie. Krajský súd k predmetnej námietke uviedol, že nejde o retroaktivitu, pretože
§ 39 ods. 4 Exekučného poriadku stanovil oprávnenému povinnosť do budúcna. Právne
posúdenie namietanej retroaktivity odvolacím súdom je podľa sťažovateľky v rozpore
s ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít (napr. nález sp. zn. PL. ÚS 16/95, nález
sp. zn. PL. ÚS 1/04, nález sp. zn. PL. ÚS 115/2011). Sťažovateľka tiež argumentovala,
že zákonom č. 438/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,
zákonodarca nariadil opätovný prieskum všetkých exekučných titulov vyplývajúcich
zo zmenky, ktoré boli vydané pred účinnosťou tohto zákona, a uložil oprávnenému
pod hrozbou zastavenia exekúcie opätovne vecne obhajovať už raz judikovaný nárok.
Dôsledky zásahu zákonodarcu si podľa sťažovateľky vyžadujú konkrétne odpovede
na podstatné právne argumenty. Sťažovateľka tiež uviedla, že dotknutá právna úprava
zlyháva pri teste legality, legitimity, ako aj proporcionality, ktoré aplikuje ústavný súd
pri posudzovaní súladu právnych predpisov s ústavou. Podľa názoru sťažovateľky právna
úprava zabezpečujúca ochranu spotrebiteľa nemá a nemôže byť odrazom svojvôle
zákonodarcu a musí rešpektovať základné princípy právneho štátu. Podľa sťažovateľky
dotknutou novelou Exekučného poriadku dostali exekučné súdy právomoc silnejšiu, akou
disponuje ústavný súd, pretože dostali právomoc vecne preskúmať právoplatné
a vykonateľné súdne rozhodnutia v prostredí vykonávacieho konania, teda bez návrhu,
bez pojednávania, bez možnosti účastníkov vyjadriť sa. Sťažovateľka zdôraznila, že záujem
na ochrane spotrebiteľa nie je a nemôže byť nadradený základným právam a slobodám
a základným princípom právneho štátu zakotveným v ústave, a preto zákonodarca nemôže
narušiť právnu istotu nastolenú právoplatným rozhodnutím súdu. Ustanovenie § 243f
Exekučného poriadku tak odporuje zákazu retroaktivity a princípu právnej istoty, ktoré
pokiaľ nerešpektoval zákonodarca, mali ich zohľadňovať všeobecné súdy pri svojom
rozhodovaní.
11. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom:
„Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uznesením Najvyššieho
súdu SR pod sp.zn. 8ECdo 17/2018 zo dňa 29.01.2019 a uznesením Krajského súdu
v Trnave zo dňa 26.07.2017, pod sp.zn. 25CoE 414/2016, porušené BOLO.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 8ECdo 17/2018 zo dňa 29.01.2019
a uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 26.07.2017, pod sp.zn. 25CoE 414/2016
sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trnave sú povinní zaplatiť spoločnosti R
náhradu trov konania vo výške 632,98 Eur.“
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením
najvyššieho súdu
18. Podstata ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
spočíva v tvrdení sťažovateľky, že najvyšší súd nesprávne aplikoval časovú pôsobnosť
§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017, ktorý sa vo vzťahu
k uzneseniu krajského súdu nemal použiť, keďže exekučné konanie začalo za účinnosti
predchádzajúcej právnej úpravy. Dovolanie sťažovateľky bolo odmietnuté ako neprípustné,
pretože podanie dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní je vylúčené.
19. Ústavný súd predtým, ako pristúpi k preskúmaniu námietky vyplývajúcej
z ústavnej sťažnosti sťažovateľky, považuje za potrebné poukázať na zmysel a účel princípu
subsidiarity, ktorým je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje
aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
20. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
21. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom
sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom
z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo.
22. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na relevantnú právnu úpravu
vzťahujúcu sa na prípad sťažovateľky. Z § 2 CSP vyplýva, že podľa tohto zákona
sa postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný mimosporový poriadok, Správny
súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak. Z hľadiska právnej úpravy prípustnosti
dovolania sa „iným zákonom“ v zmysle § 2 CSP rozumie aj Exekučný poriadok.
Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) dovolanie ani
dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je
prípustné.
Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017, konkrétne
podľa § 243h ods. 1 prvej vety Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k
neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa
predpisov účinných do 31. marca 2017.
23. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania
vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu. Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti
a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku (resp. Exekučného
poriadku), ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii
základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom
dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľky.
Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť
dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci
24. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené (I. ÚS 145/2010).
25. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
«Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,
ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné,
sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
Podľa CSP sa postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný mimosporový
poriadok, Správny súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak (pozri § 2 CSP).
Z hľadiska právnej úpravy prípustnosti dovolania „iným“ zákonom v zmysle § 2 CSP je tiež
Exekučný poriadok.
Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017
dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom
konaní.
V danom prípade odvolací súd rozhodol 26. júla 2017. Dovolanie, ktoré bolo podané
21. decembra 2017, smeruje „proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní“. Najvyšší
súd preto dovolanie oprávnenej, prípustnosť ktorého je ustanovením § 202 ods. 4
Exekučného poriadku výslovne vylúčená, odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.»
26. Ústavný súd uvádza, že účelom princípu okamžitej aplikability procesných
noriem, teda použiteľnosti „nových“ procesných ustanovení na konania začaté
a prebiehajúce podľa „starej“ úpravy, je zabezpečiť taký procesný priebeh jednotlivých
konaní, ktorý nepripúšťa alternatívne a v dôsledku toho sporné výklady pre časovú
pôsobnosť príslušných predpisov alebo ich jednotlivých ustanovení (II. ÚS 185/2018).
27. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukázala na viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu (napr. sp. zn. 3 Oboer 1/2017, sp. zn. 3 Oboer 5/2017, sp. zn. 3 Oboer 10/2017, sp. zn.
3 Oboer 15/2017), v ktorých dospel k opačnému právnemu záveru ako v napadnutom
uznesení, a teda že „vzhľadom na prechodné ustanovenie § 243h ods. 1 Exekučného
poriadku sa na exekučné konania začaté do 31. marca 2017 nevzťahuje ustanovenie § 202
ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017. Ustanovenie § 202 ods. 4
Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 vylučuje podanie dovolania
a dovolania generálneho prokurátora výlučne v exekučných konaniach, ktoré začali
od 1. apríla 2017.“. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že
najvyšší súd v súvislosti s okamžitou aplikabilitou podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku
viacerými rozhodnutiami, napr. uzneseniami sp. zn. 6 ECdo 3/2017, sp. zn. 6 ECdo 7/2017,
sp. zn. 6 ECdo 9/2017, sp. zn. 6 ECdo 11/2017, sp. zn. 6 ECdo 13/2017 a najmä uznesením
sp. zn. 6 ECdo 15/2017, ktoré bolo uverejnené pod č. 24 v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2018, judikoval, že jej použitie
je nevyhnuté, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky: dovolanie musí byť podané
(dovolacie konanie začaté) a zároveň rozhodnutie, proti ktorému dovolanie smeruje, musí
byť vydané za účinnosti „novej“ procesnej úpravy Exekučného poriadku účinnej od 1.
apríla 2017. V prípade sťažovateľky tieto podmienky zjavne splnené neboli. Uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 ECdo 15/2017 z 27. septembra 2017 došlo súčasne k ustáleniu
právneho názoru najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva na otázku prípustnosti
dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 2 CSP proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým do 31. marca 2017 rozhodol o odvolaní proti uzneseniu
exekučného súdu o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku
tak, že prípustnosť dovolania je vylúčená. Predmetné rozhodnutie podľa názoru ústavného
súdu predstavuje judikatórny smer, ktorý síce nie je formálne záväzný, ale nie je ani bez
normatívneho významu pre ďalší vývoj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vrátane
najvyššieho súdu, ktorá sa už prejavila v súdnej praxi.
28. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti
opakovane dospel k právnemu záveru o neprípustnosti dovolania v exekučných konaniach
za totožných skutkových a právnych okolností, ako je to v práve posudzovanej ústavnej
sťažnosti, čo preukazujú viaceré jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 74/2019, II. ÚS 185/2018,
I. ÚS 281/2018, III. ÚS 276/2018, III. ÚS 177/2018). Pokiaľ sťažovateľka vo svojej
argumentácii poukazuje na skoršie uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 45/2018
z 31. januára 2018, v ktorom ústavný súd zaujal opačný právny názor, keď odmietol
sťažnosť ako neprípustnú z dôvodu nevyužitia podania dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v exekučnom konaní, ústavný
súd dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo a právne porovnateľných
veciach vyvoláva až rozhodovacia prax, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé
rozhodnutie vybočujúce z určitej línie rozhodovania, ako to bolo v prípade sťažovateľkou
uvádzaného rozhodnutia ústavného súdu.
29. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno
hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
30. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), vyslovenia porušenia ktorého
sa sťažovatelia dovolávajú, zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (m. m. I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní
pred všeobecným súdom (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
31. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,
pozn.), ktorý by nemal oporu v procesných kódexoch, ktoré bol najvyšší súd v čase svojho
rozhodovania povinný na daný prípad aplikovať. Zistiac, že dovolanie je ex lege
neprípustné, rozhodol o ňom najvyšší súd zákonom predpokladaným spôsobom, rešpektujúc
pritom citovanú relevantnú právnu úpravu, ako aj judikatúru ústavného súdu. Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti
jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých
sťažovateľka namieta, a jeho právne závery považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.
32. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavne udržateľné a podľa ústavného
súdu mu nemožno vyčítať svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by mala za následok
arbitrárnosť napadnutého uznesenia.
33. Pokiaľ sťažovateľka spája porušenie svojich práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu s ústavnosťou aplikovanej právnej úpravy na jej vec, ústavný súd uvádza,
že pri rozhodovaní orgánov verejnej moci sa uplatňuje prezumpcia ústavnosti právnych
predpisov až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o ich neústavnosti
(III. ÚS 361/06), pričom v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je ústavný súd
oprávnený rozhodovať o ústavnosti právnych predpisov, ich častí alebo niektorých
ich ustanovení. Túto svoju právomoc môže uplatniť len v konaní o súlade právnych
predpisov (IV. ÚS 2/08). Toto konanie môže začať len ako samostatné konanie a len
na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu
konania pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava v konaní pred ústavným súdom
ich koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť
ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom
(II. ÚS 66/01 tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07), t. j. (ako už bolo uvedené)
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,
ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy
34. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je v časti
namietaného porušenia označených práv uznesením najvyššieho súdu zjavne
neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
35. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
36. V nadväznosti na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ústavný súd
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienok
prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124
zákona o ústavnom súde. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom
na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona
o ústavnom súde. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, II. ÚS 695/2014).
37. Z predloženého uznesenia krajského súdu vyplýva, že bolo vydané 26. júla 2017.
Sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala 21. decembra 2017
dovolanie, v nadväznosti na čo odvíja lehotu na podanie ústavnej sťažnosti proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu odo dňa doručenia uznesenia najvyššieho súdu,
ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu, t. j.
od 18. marca 2019.
38. V právnej vete nálezu sp. zn. III. ÚS 674/2014 (rozhodnutie č. 61/2014, Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky) ústavný súd uviedol:
„V prípadoch uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého
zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom
pre neprípustnosť, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená § 53 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
všeobecného súdu. To však neplatí v prípadoch, v ktorých je neprípustnosť dovolania daná
ex lege (napr. správne súdnictvo), kde dovolanie nemožno považovať za účinný prostriedok
nápravy.“
39. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemôže vysloviť záver o splnení
podmienky stanovenej § 124 zákona o ústavnom súde, teda že ústavná sťažnosť proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu bola podaná včas, z dôvodu, že v danom prípade
neexistuje ani teoretická zákonná možnosť prípustnosti dovolania, ktoré bolo podané proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu. V predmetnej veci bola prípustnosť dovolania ex
lege vylúčená priamo § 202 ods. 4 Exekučného poriadku.
40. S poukazom na uvedené tak v okolnostiach daného prípadu nemožno dovolanie
považovať za účinný prostriedok nápravy slúžiaci ochrane práv sťažovateľky zaručených
jej ústavou, v dôsledku čoho lehotu na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odvíjať
od právoplatnosti dovolacieho rozhodnutia, ale od právoplatnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu, čo má za následok skutočnosť, že ústavná sťažnosť podaná sťažovateľkou
bola podaná oneskorene (obdobne I. ÚS 88/2019).
41. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu pre namietané porušenie
označených práv v súlade s § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu,
že bola podaná oneskorene.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2019