Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 312/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. augusta 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, , zastúpenej advokátom Mgr. Martinom

Babčaníkom, Alžbetin Dvor 1348, Miloslavov, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 26. júla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája

2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. januára 2019 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. júla 2017

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že v konaní v exekučnej veci sťažovateľky ako

oprávnenej proti povinným obchodnej spoločnosti (povinný v 1. rade)

a (povinný v 2. rade) vedenej na Okresnom súde Galanta (ďalej len

„okresný súd“) si sťažovateľka vymáhala svoju pohľadávku judikovanú zmenkovým

platobným rozkazom, ktorý bol vydaný na základe zmenky vystavenej z dôvodu

zabezpečenia plnenia z podnikateľského úveru. Sťažovateľka v súlade s novelou zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov prijatou v zákonom ustanovenej lehote doplnila návrh

na začatie exekúcie o rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnými.

Uznesením sp. zn. zo 16. júna 2016 okresný súd exekúciu zastavil

s odkazom na § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.

3. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom

rozporovala existenciu podmienok pre zastavenie exekúcie. Uznesením krajského súdu bolo

rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekúcie potvrdené.

4. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého

prípustnosť vyvodzovala z (ďalej aj ,P“)

a ktorého prípustnosť bola preukázaná aj rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

Najvyšší súd však dovolanie sťažovateľky odmietol, aplikujúc § 202 ods. 4 Exekučného

poriadku, ktoré vylučuje dovolanie proti uzneseniu v exekučných veciach začatých od 1.

apríla 2017. Najvyšší súd svoje rozhodnutie neodôvodnil.

5. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd pri aplikácii § 202 ods. 4 Exekučného

poriadku pochybil, pretože uvedené ustanovenie aplikoval v priamom rozpore

s prechodnými ustanoveniami k novej právnej úprave Exekučného poriadku účinnej

od 1. apríla 2017, podľa ktorých exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia

podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. S poukazom na uvedené sa exekučné konanie

vedené pod sp. zn. naďalej spravuje ustanoveniami Exekučného poriadku

v znení účinnom do 31. marca 2017, a preto je aplikácia § 202 ods. 4 Exekučného poriadku

v danej veci zo zákona vylúčená.

6. Sťažovateľka poukázala na skoršiu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (napr.

uznesenia sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

), v ktorých najvyšší súd konštatoval, že vzhľadom na prechodné

ustanovenie § 243h ods. 1 Exekučného poriadku sa na exekučné konania začaté

do 31. marca 2017 nevzťahuje § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom

od 1. apríla 2017. Tento právny názor plne akceptoval aj ústavný súd v uznesení sp. zn.

, ktorým odmietol sťažnosť ako neprípustnú z dôvodu nevyužitia možnosti

podať dovolanie. Pokiaľ senát najvyššieho súdu konajúci v exekučnej veci sťažovateľky

dospel k odlišnému právnemu názoru od právneho názoru vyjadrenému v rozhodnutiach

iného senátu najvyššieho súdu, mal postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému

senátu najvyššieho súdu podľa .

7. Sťažovateľka zastáva názor, že odmietnutie dovolania sťažovateľky najvyšším

súdom podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku, teda na základe vedomej aplikácie

nesprávneho právneho predpisu nemožno kvalifikovať inak ako odmietnutie spravodlivosti

a porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

8. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka uviedla, že toto

rozhodnutie nie je riadne odôvodnené, pretože krajský súd sa nevysporiadal s konkrétnymi

podstatnými tvrdeniami sťažovateľky uvedenými v odvolaní.

9. Krajský súd podľa sťažovateľky nesprávnym procesným postupom spočívajúcim

v zastavení exekúcie bez splnenia zákonom ustanovených podmienok porušil základné

právo sťažovateľky na súdnu ochranu. Vo vzťahu k zastaveniu exekúcie voči povinnému

v 1. rade, ktorý je právnickou osobou, sťažovateľka uviedla, že povinnosť ukladaná § 243f

Exekučného poriadku sa dotýkala výlučne ochrany fyzických osôb, a preto okresný súd

mohol exekúciu zastaviť len voči povinnému v 2. rade. Krajský súd a ani okresný súd

zastavenie exekúcie voči povinnému v 1. rade nijako neodôvodnili. Vo vzťahu k zastaveniu

exekúcie voči povinnému v 2. rade sťažovateľka namietala, že okresný súd tak rozhodol bez

vykonania sťažovateľkou navrhovaných dôkazov. Krajský súd k uvedenému tvrdeniu

sťažovateľky len konštatoval, že navrhované pripojenie spisu zo základného konania

je neúčelné. Ani toto odôvodnenie uznesenia krajského súdu podľa sťažovateľky

nezodpovedá zákonným kritériám zákonného odôvodnenia. Okrem uvedeného sťažovateľka

uviedla, že vystaviteľom zmenky je povinný v 1. rade, teda obchodná spoločnosť

, a povinný v 2. rade bol jej jediným spoločníkom a konateľom v právnom postavení

avalistu, čo vylučuje, aby bol v postavení spotrebiteľa.

10. Sťažovateľka v odvolaní tiež namietala, že okresný súd ignoroval zákonom

ustanovené účinky právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu, a tiež argumentovala

rozporom konkrétnych ustanovení Exekučného poriadku s ústavnou a ich retroaktívne

pôsobenie. Krajský súd k predmetnej námietke uviedol, že nejde o retroaktivitu, pretože

§ 39 ods. 4 Exekučného poriadku stanovil oprávnenému povinnosť do budúcna. Právne

posúdenie namietanej retroaktivity odvolacím súdom je podľa sťažovateľky v rozpore

s ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít (napr. nález sp. zn. , nález

sp. zn. , nález sp. zn. ). Sťažovateľka tiež argumentovala,

že , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,

zákonodarca nariadil opätovný prieskum všetkých exekučných titulov vyplývajúcich

zo zmenky, ktoré boli vydané pred účinnosťou tohto zákona, a uložil oprávnenému

pod hrozbou zastavenia exekúcie opätovne vecne obhajovať už raz judikovaný nárok.

Dôsledky zásahu zákonodarcu si podľa sťažovateľky vyžadujú konkrétne odpovede

na podstatné právne argumenty. Sťažovateľka tiež uviedla, že dotknutá právna úprava

zlyháva pri teste legality, legitimity, ako aj proporcionality, ktoré aplikuje ústavný súd

pri posudzovaní súladu právnych predpisov s . Podľa názoru sťažovateľky právna

úprava zabezpečujúca ochranu spotrebiteľa nemá a nemôže byť odrazom svojvôle

zákonodarcu a musí rešpektovať základné princípy právneho štátu. Podľa sťažovateľky

dotknutou novelou Exekučného poriadku dostali exekučné súdy právomoc silnejšiu, akou

disponuje ústavný súd, pretože dostali právomoc vecne preskúmať právoplatné

a vykonateľné súdne rozhodnutia v prostredí vykonávacieho konania, teda bez návrhu,

bez pojednávania, bez možnosti účastníkov vyjadriť sa. Sťažovateľka zdôraznila, že záujem

na ochrane spotrebiteľa nie je a nemôže byť nadradený základným právam a slobodám

a základným princípom právneho štátu zakotveným v ústave, a preto zákonodarca nemôže

narušiť právnu istotu nastolenú právoplatným rozhodnutím súdu. Ustanovenie § 243f

Exekučného poriadku tak odporuje zákazu retroaktivity a princípu právnej istoty, ktoré

pokiaľ nerešpektoval zákonodarca, mali ich zohľadňovať všeobecné súdy pri svojom

rozhodovaní.

11. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom:

„Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uznesením Najvyššieho

súdu SR pod sp.zn. zo dňa 29.01.2019 a uznesením Krajského súdu

v Trnave zo dňa 26.07.2017, pod sp.zn. , porušené BOLO.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. zo dňa 29.01.2019

a uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 26.07.2017, pod sp.zn.

sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trnave sú povinní zaplatiť spoločnosti R

náhradu trov konania vo výške 632,98 Eur.“

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

17. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

najvyššieho súdu

18. Podstata ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

spočíva v tvrdení sťažovateľky, že najvyšší súd nesprávne aplikoval časovú pôsobnosť

§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017, ktorý sa vo vzťahu

k uzneseniu krajského súdu nemal použiť, keďže exekučné konanie začalo za účinnosti

predchádzajúcej právnej úpravy. Dovolanie sťažovateľky bolo odmietnuté ako neprípustné,

pretože podanie dovolania proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní je vylúčené.

19. Ústavný súd predtým, ako pristúpi k preskúmaniu námietky vyplývajúcej

z ústavnej sťažnosti sťažovateľky, považuje za potrebné poukázať na zmysel a účel princípu

subsidiarity, ktorým je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií (, ). Zásada subsidiarity reflektuje

aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

20. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ).

21. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom

sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom

z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo.

22. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na relevantnú právnu úpravu

vzťahujúcu sa na prípad sťažovateľky. Z vyplýva, že podľa tohto zákona

sa postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ , Správny

súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak. Z hľadiska právnej úpravy prípustnosti

dovolania sa „iným zákonom“ v zmysle rozumie aj Exekučný poriadok.

Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) dovolanie ani

dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je

prípustné.

Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017, konkrétne

podľa § 243h ods. 1 prvej vety Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k

neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa

predpisov účinných do 31. marca 2017.

23. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania

vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu. Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti

a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami (resp. Exekučného

poriadku), ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii

základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom

dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľky.

Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť

dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci

().

24. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené ().

25. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

«Podľa je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné,

ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné,

sú vymenované v a .

Podľa sa postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný mimosporový

poriadok, alebo iný zákon neustanovuje inak (pozri ).

Z hľadiska právnej úpravy prípustnosti dovolania „iným“ zákonom v zmysle je tiež

Exekučný poriadok.

Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017

dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom

konaní.

V danom prípade odvolací súd rozhodol 26. júla 2017. Dovolanie, ktoré bolo podané

21. decembra 2017, smeruje „proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní“. Najvyšší

súd preto dovolanie oprávnenej, prípustnosť ktorého je ustanovením § 202 ods. 4

Exekučného poriadku výslovne vylúčená, odmietol podľa .»

26. Ústavný súd uvádza, že účelom princípu okamžitej aplikability procesných

noriem, teda použiteľnosti „nových“ procesných ustanovení na konania začaté

a prebiehajúce podľa „starej“ úpravy, je zabezpečiť taký procesný priebeh jednotlivých

konaní, ktorý nepripúšťa alternatívne a v dôsledku toho sporné výklady pre časovú

pôsobnosť príslušných predpisov alebo ich jednotlivých ustanovení ().

27. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukázala na viaceré rozhodnutia najvyššieho

súdu (napr. sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

), v ktorých dospel k opačnému právnemu záveru ako v napadnutom

uznesení, a teda že „vzhľadom na prechodné ustanovenie § 243h ods. 1 Exekučného

poriadku sa na exekučné konania začaté do 31. marca 2017 nevzťahuje ustanovenie § 202

ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017. Ustanovenie § 202 ods. 4

Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017 vylučuje podanie dovolania

a dovolania generálneho prokurátora výlučne v exekučných konaniach, ktoré začali

od 1. apríla 2017.“. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že

najvyšší súd v súvislosti s okamžitou aplikabilitou podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku

viacerými rozhodnutiami, napr. uzneseniami sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a najmä uznesením

sp. zn. , ktoré bolo uverejnené pod č. 24 v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2018, judikoval, že jej použitie

je nevyhnuté, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky: dovolanie musí byť podané

(dovolacie konanie začaté) a zároveň rozhodnutie, proti ktorému dovolanie smeruje, musí

byť vydané za účinnosti „novej“ procesnej úpravy Exekučného poriadku účinnej od 1.

apríla 2017. V prípade sťažovateľky tieto podmienky zjavne splnené neboli. Uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2017 došlo súčasne k ustáleniu

právneho názoru najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva na otázku prípustnosti

dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci podľa proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým do 31. marca 2017 rozhodol o odvolaní proti uzneseniu

exekučného súdu o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku

tak, že prípustnosť dovolania je vylúčená. Predmetné rozhodnutie podľa názoru ústavného

súdu predstavuje judikatórny smer, ktorý síce nie je formálne záväzný, ale nie je ani bez

normatívneho významu pre ďalší vývoj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vrátane

najvyššieho súdu, ktorá sa už prejavila v súdnej praxi.

28. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti

opakovane dospel k právnemu záveru o neprípustnosti dovolania v exekučných konaniach

za totožných skutkových a právnych okolností, ako je to v práve posudzovanej ústavnej

sťažnosti, čo preukazujú viaceré jeho rozhodnutia (napr. , ,

, , ). Pokiaľ sťažovateľka vo svojej

argumentácii poukazuje na skoršie uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 31. januára 2018, v ktorom ústavný súd zaujal opačný právny názor, keď odmietol

sťažnosť ako neprípustnú z dôvodu nevyužitia podania dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v exekučnom konaní, ústavný

súd dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo a právne porovnateľných

veciach vyvoláva až rozhodovacia prax, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé

rozhodnutie vybočujúce z určitej línie rozhodovania, ako to bolo v prípade sťažovateľkou

uvádzaného rozhodnutia ústavného súdu.

29. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná

i po zmene právnej úpravy o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno

hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

30. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (resp. právo podľa dohovoru), vyslovenia porušenia ktorého

sa sťažovatelia dovolávajú, zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (m. m. ). zaručené základné právo

na súdnu ochranu podľa neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom (m. m. , ).

31. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), ktorý by nemal oporu v procesných kódexoch, ktoré bol najvyšší súd v čase svojho

rozhodovania povinný na daný prípad aplikovať. Zistiac, že dovolanie je ex lege

neprípustné, rozhodol o ňom najvyšší súd zákonom predpokladaným spôsobom, rešpektujúc

pritom citovanú relevantnú právnu úpravu, ako aj judikatúru ústavného súdu. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti

jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a ani

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých

sťažovateľka namieta, a jeho právne závery považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.

32. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavne udržateľné a podľa ústavného

súdu mu nemožno vyčítať svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by mala za následok

arbitrárnosť napadnutého uznesenia.

33. Pokiaľ sťažovateľka spája porušenie svojich práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu s ústavnosťou aplikovanej právnej úpravy na jej vec, ústavný súd uvádza,

že pri rozhodovaní orgánov verejnej moci sa uplatňuje prezumpcia ústavnosti právnych

predpisov až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o ich neústavnosti

(), pričom v konaní o sťažnosti podľa nie je ústavný súd

oprávnený rozhodovať o ústavnosti právnych predpisov, ich častí alebo niektorých

ich ustanovení. Túto svoju právomoc môže uplatniť len v konaní o súlade právnych

predpisov (). Toto konanie môže začať len ako samostatné konanie a len

na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu

konania pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava v konaní pred ústavným súdom

ich koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť

ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom

( tiež , , ), t. j. (ako už bolo uvedené)

v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,

ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa

().

34. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je v časti

namietaného porušenia označených práv uznesením najvyššieho súdu zjavne

neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

35. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

36. V nadväznosti na citované ustanovenie ústavný súd

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienok

prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124

. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom

na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona

o ústavnom súde. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, ).

37. Z predloženého uznesenia krajského súdu vyplýva, že bolo vydané 26. júla 2017.

Sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala 21. decembra 2017

dovolanie, v nadväznosti na čo odvíja lehotu na podanie ústavnej sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu odo dňa doručenia uznesenia najvyššieho súdu,

ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu, t. j.

od 18. marca 2019.

38. V právnej vete nálezu sp. zn. (rozhodnutie č. 61/2014, Zbierka

nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky) ústavný súd uviedol:

„V prípadoch uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého

zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom

pre neprípustnosť, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená § 53 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu. To však neplatí v prípadoch, v ktorých je neprípustnosť dovolania daná

ex lege (napr. správne súdnictvo), kde dovolanie nemožno považovať za účinný prostriedok

nápravy.“

39. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemôže vysloviť záver o splnení

podmienky stanovenej , teda že ústavná sťažnosť proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu bola podaná včas, z dôvodu, že v danom prípade

neexistuje ani teoretická zákonná možnosť prípustnosti dovolania, ktoré bolo podané proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu. V predmetnej veci bola prípustnosť dovolania ex

lege vylúčená priamo § 202 ods. 4 Exekučného poriadku.

40. S poukazom na uvedené tak v okolnostiach daného prípadu nemožno dovolanie

považovať za účinný prostriedok nápravy slúžiaci ochrane práv sťažovateľky zaručených

jej , v dôsledku čoho lehotu na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odvíjať

od právoplatnosti dovolacieho rozhodnutia, ale od právoplatnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu, čo má za následok skutočnosť, že ústavná sťažnosť podaná sťažovateľkou

bola podaná oneskorene (obdobne ).

41. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu pre namietané porušenie

označených práv v súlade s odmietol z dôvodu,

že bola podaná oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2019