Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7cf/384959.85eab9.pdf
PDF · 176.31 KB
No categories available
7Cdo/112/2011
Najvyšší súd 7 Cdo 112/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne PhDr. A. L., bývajúcej
v B., zastúpenej JUDr. P., advokátom v Ba., proti ţalovanému G., so sídlom v B., IČO: X.,
zastúpeného JUDr. A., advokátkou, v B., o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 20 C 117/2010,
o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. mája 2011 sp.
zn. 17 Co 8/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobkyne o d m i e t a .
Ţalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 11. novembra 2010 č.k. 20 C 117/2010-94
zamietol ţalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63
ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce z 20. mája 2010 a ţalobkyni uloţil
povinnosť nahradiť ţalovanému trovy konania 373,07 €. Vychádzal z toho, ţe ţalovaný
predpísaným spôsobom dal ţalobkyni výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu
organizačných zmien. Pred výpoveďou bolo ţalobkyni ponúknuté voľné pracovné miesto
a po zistení, ţe nespĺňa kvalifikačné predpoklady pre výučbu anglického jazyka a ţe iné
pracovné miesto zodpovedajúce jej kvalifikácii ţalovaný nemá, bola výpoveď prerokovaná
s odborovým orgánom. Doručená výpoveď ţalobkyni obsahovala zrozumiteľne vymedzený
výpovedný dôvod – s odkazom na rozhodnutie o organizačnej zmene č. 228/2010. Dôvodom
rozhodnutia o organizačnej zmene bol pokles záujmu o výučbu nemeckého jazyka, ktorý
zabezpečovala aj ţalobkyňa, čo zakladalo príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou
a nadbytočnosťou ţalobkyne. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142
ods. 1 O.s.p. v sume 77,29 eur na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Š. do 3 dní.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 25. mája 2011
sp. zn. 17 Co 8/2011 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1,
ods. 2 O.s.p. potvrdil; ţalobkyni uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy odvolacieho
konania. V odôvodnení uviedol, ţe súd prvého stupňa dal náleţité (postačujúce) odpovede
na odvolacie námietky v rozhodnutí, odvolací súd sa s nimi stotoţnil a preto povaţoval za
správny jeho záver neodôvodnenosti ţaloby. Ku konkrétnym odvolacím námietkam
(pre úplnosť) odvolací súd uviedol: 1/ pokiaľ ide o spôsob, konkretizácie- výpovede v zmysle
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, predchádzalo mu rozhodnutie zamestnávateľa
o organizačnej zmene z 11. mája 2010 pod č. 228/2010 o zníţení jedného pracovného miesta
pedagogického zamestnanca a zníţení pracovného času u troch pedagogických zamestnancov
od 1. septembra 2010. K prerokovaniu došlo 11. mája 2010 za účasti ţalobkyne, ktorej bolo
ponúknuté pracovné miesto pedagogického zamestnanca v pozícii učiteľa anglického jazyka.
Výpovedný dôvod je konkrétny, nezameniteľný s iným dôvodom, ktorému ţalobkyňa
porozumela o čom má svedčiť jej vyjadrenie k výpovedi zaloţené na č.l. 9 súdneho spisu;
2/ k tvrdeniu o skúmaní okolností súdom, ktoré nesúviseli s uplatneným výpovedným
dôvodom - zistenie súdu, ţe ţalobkyňa nespĺňa predpoklady pre výkon práce učiteľa
anglického jazyka smerovali k posúdeniu hmotnoprávnej podmienky výpovede v zmysle § 63
ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého môţe dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď
pre nadbytočnosť, len ak nemá moţnosť ho ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté
ako miesto výkonu práce; ţalovaný mal v čase výpovede voľné jedno pracovné miesto učiteľa
anglického jazyka; 3/ k uvedeniu „ponukovej“ povinnosti v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka
práce vo výpovedi – z obsahu výpovede z pracovného pomeru nemusí vyplývať splnenie
ponukovej povinnosti zamestnávateľom v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce, postačí, ak
splnenie tejto podmienky zamestnávateľ preukáţe v súdnom konaní; 4/ k povinnosti
zamestnávateľa vopred prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov v zmysel § 74
Zákonníka práce - výpoveď danú ţalobkyni prerokoval výbor Základnej organizácie OZ PšaV
pri G. 20. mája 2010 so záverom, ţe dôvody výpovede sú objektívne dané, preto ju akceptujú,
čo vyplýva z príslušného zápisu. Prerokovanie výpovede, prípadne výsledok prerokovania
nemusí byť vo výpovedi uvedený, pre jej platnosť nie je rozhodujúce stanovisko zástupcov
zamestnancov. V ďalšom sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozsudku
súdu prvého stupňa povaţujúc ho za dostatočne zrozumiteľné a odôvodnené a obmedzil sa
na konštatovanie správnosti dôvodov (§ 219 ods. 2 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1. O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalobkyňa podala dovolanie a ţiadala napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a ţalobe vyhovieť. Prípustnosť dovolania odôvodnila tým,
ţe vo veci na odvolacom súde rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.)
a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Podľa dovolateľky dôvod vo výpovedi z 20. mája 2010 nie je jednoznačne
určený (konkretizovaný skutkovými okolnosťami prípadu), ak sa odvoláva len na citáciu časti
zákonného ustanovenia (§ 63 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), čo zakladá neplatnosť výpovede. Záver
súdov, ţe ţalobkyňa nespĺňa kvalifikačné predpoklady pre poskytnuté miesto učiteľa
anglického jazyka korešponduje výpovednému dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. d/ bod 1.
Zákonníka práce, čo moţno povaţovať za zmenu výpovedného dôvodu (§ 63 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce), pre ktorú v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce je výpoveď neplatná.
Neplatnou je výpoveď aj z dôvodu, ţe neobsahuje splnenie podmienky podľa § 63 ods. 2
Zákonník práce (ponuku vhodnej práce ţalobkyni). Za nesprávny označila záver súdov, ţe
ţalovaný ako zamestnávateľ nemal pre ţalobkyňu vhodnú prácu zodpovedajúcu jej
kvalifikácii, za ktorú nepovaţoval jedno voľné miesto učiteľa s aprobáciou anglický jazyk.
Ţalobkyňa ponúknuté miesto prijala a bola ochotná podrobiť sa predchádzajúcej príprave
na jej výkon, čo bránilo platnej výpovedi. V tejto súvislosti poukázala na ustálenú judikatúru
(R 15/78) z ktorej (m.i.) vyplýva, ţe ponuka práce, ktorá zakladá iný výpovedný dôvod, robí
výpoveď neplatnou. Dovolateľka sa aţ z rozsudku odvolacieho súdu dozvedela, ţe vo veci
(podľa jej názoru) rozhodoval vylúčený sudca JUDr. Ing. J. G., člen odvolacieho senátu 17
Co (§ 237 písm. g/ O.s.p.) v dôsledku objektívnych pochybností zakladajúcich pomer tohto
sudcu k veci i k obom účastníkom konania (ţalobkyni i ţalovanému) z dôvodu, ţe sudca sa
osobne pozná so ţalobkyňou i štatutárnou zástupkyňou ţalovaného PaedDr. Š.
(riaditeľkou), keď počas štúdia jeho dcéry (ukončeného školským rokom 2009/2010) bol
členom rady školy, ktorej členkou boli ţalobkyňa aj riaditeľka ţalovaného. JUDr. Ing. J. G.,
ako člen rady školy spolupracoval s riaditeľkou ţalovaného, ktorá skutočnosť je spôsobilá
vzbudiť z objektívneho hľadiska pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle
§ 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V danom prípade dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
ale takému jeho potvrdzujúcemu rozsudku vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil
prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ vecne nerozhodoval, preto
ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Vzhľadom na to nie je dovolanie
ţalobkyne podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie ţalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
O procesnú vadu konania v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky,
ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo
vecné nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie
niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka,
ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe v konaní skutočne došlo k niektorej
z taxatívne vymenovaných vád.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ f/ O.s.p. v dovolaní ţalobkyňou namietané
neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z uvedených
ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či
rozhodoval vo veci vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
V ustanovení § 237 písm. g/ O.s.p. sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré
aj samostatne zakladajú procesnú vadu významnú podľa tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi
sú: a/ rozhodovanie vylúčeným sudcom, b/ rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným.
V danom prípade dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní nerozhodovali súdy nesprávne
obsadené ani vylúčení sudcovia.
1. Nesprávne obsadeným súdom (§ 237 písm. g/ O.s.p.) je súd, ktorý nie je obsadený
v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zloţenie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec
prejednať a o nej rozhodnúť. Súd treba povaţovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná
zákonný sudca (porovnaj tieţ nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. novembra 2008
sp. zn. II. ÚS 136/08). Zákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky)
je sudca určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie
zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú
upravuje zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie
o veci upravená Občianskym súdnym poriadkom. Nevyhnutným predpokladom toho, aby
účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci
súdom, ktorý je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.
Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu.
Zákonným sudcom je v prípade samosudcu ten sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane
predpisov vnútornej povahy, ako napr. rozvrhom práce v zmysle § 50 ods. 1 zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) určený tú – ktorú vec
prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu,
sú zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec
prejednať a rozhodnúť (viď tieţ § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov).
Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie nie
je postihnuté touto vadou, podľa § 237 písm. g/ O.s.p. keďţe konanie pred súdom prvého
stupňa sa uskutočnilo na miestne a vecne príslušnom Okresnom súde Banská Bystrica,
vo veci konala zákonná sudkyňa tohto súdu určená rozvrhom práce tohto súdu na príslušný
kalendárny rok. Pokiaľ ide o konanie na odvolacom súde, o odvolaní ţalobkyne rozhodoval
senát príslušného Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý je nadriadeným odvolacím súdom
Okresného súdu Banská Bystrica. Z obsahu zápisnice o vyhlásení rozsudku pred odvolacím
súdom z 25. mája 2011 vyplýva, ţe senát Krajského súdu v Banskej Bystrici
17 Co rozhodoval v zloţení predsedníčka senátu JUDr. Z. N., a členovia senátu JUDr. Ing. J.
Ga., PhD. a JUDr. D. K., teda v zloţení zodpovedajúcom rozvrhu práce tohto krajského súdu
na rok 2011.
2. Rozhodovanie vylúčeným sudcom (§ 237 písm. g/ O.s.p.) nastáva v prípadoch, ak
u sudcu prejednávajúcho a rozhodujúceho vec (“zákonného sudcu”) existujú preukázateľné
zákonom prezumované dôvody v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p.
Vo vyjadrení z 20. júna 2012 sudca JUDr. Ing. J. G., PhD. uviedol, ţe ţalobkyňu
a riaditeľku ţalovanej pozná z pôsobenia v Rade školy v čase kedy ju navštevovala jeho
dcéra, vzťahy k obom charakterizoval ako korektné a výslovne formálne, obmedzujúce sa len
na zasadnutia v rade, ktoré zanikli ukončením štúdia jeho dcéry v máji 2010. V čase
rozhodovania odvolacieho súdu (25. máj 2011) uţ nemal ţiaden (ani len formálny) vzťah
k ţalobkyni alebo k riaditeľke ţalovanej, preto sa necítil byť vo veci zaujatý.
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,
ale tieţ vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným
spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho
nestrannosť),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie bod 2.).
Pri posudzovaní okolností, ktoré podľa dovolateľky zakladali dôvod pre vylúčenie
sudcu JUDr. Ing. J. G., PhD. z prejednávania a rozhodovania tejto veci vychádzal Najvyšší
súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, ţe výnimky z
tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiţ vo všeobecnosti vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo aţ vtedy), ak so zreteľom na ich pomer
k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti
(viď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti
a nadŕţania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie
v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj
pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu
a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza
z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku
subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri
napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu
ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti
o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska
(sudcu, či účastníka), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania
nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ
javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)].
Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt
proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych,
organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci
a k účastníkom konania. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe
vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu
nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah
k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne.
Pri rozhodovaní, či dovolateľkou uvádzané okolnosti prezrádzajú nedostatok
nestrannosti sudcu JUDr. Ing. J. G., PhD. (z objektívnych aspektov) a teda či je tu relevantná
obava z nedostatku nezaujatosti vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie
citovanej judikatúry ESĽP, ktorá vyţaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť
nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených
pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť
sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, či namietajúceho účastníka ale
podľa objektívnych symptómov - rozhodujúca je existencia objektívnych skutočností, ktoré
vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (porovnaj I. ÚS 332/08,
Skutočnosti, ktoré podľa názoru dovolateľky sú objektívne spôsobilé pochybovať
o nezaujatosti sudcu JUDr. Ing. J. G., PhD. sú spájané s účasťou sudcu v rade školy, v čase,
kedy túto navštevovala jeho dcéra. Rada školy je orgán školskej samosprávy, ktorá sa skladá
aj zo zvolených zástupcov rodičov i pedagogických pracovníkov škody. Zo „Správy
o výchovno-vzdelávacej činnosti, jej výsledkoch a podmienkach školy“ (č.l. 134-135 spisu)
predloţenej dovolateľkou nevyplýva, aby členom rady bola aj riaditeľka ţalovaného
PaedDr. A. Š.. K tvrdeniu, ţe zasadnutia rady školy sa zúčastňovala i riaditeľka ţalovaného,
je potrebné uviesť, ţe uvedená okolnosť nebola ničím preukázaná. Pokiaľ by sa napriek tomu
riaditeľka ţalovaného osobne poznala s JUDr. Ing. J. G., PhD. práve (len) z jeho činnosti
v samosprávnom orgáne (rady školy) bez ďalšieho takto označený vzťah neindikuje svojím
charakterom vzťah sudcu k účastníkovi konania (k ţalovanému ale ani k ţalobkyni) na ktorý
dopadá ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. (viď vyššie), a pre ktorý by bola odôvodnená obava
pochybovať o nezaujatosti sudcu.
Vychádzajúc z uvedených hľadísk Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil
naplnenie predpokladov v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti
sudcu JUDr. Ing. J. G., PhD. a teda ani existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle § 237
písm. g/ O.s.p.
3. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe dovolateľka spochybňuje správnosť vecnej
stránky rozsudku odvolacieho súdu (správnosť právnych záverov, pokiaľ ide o posúdenie
platnosti výpovede z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce)
a zastáva názor, ţe odvolací súd nerozhodol správne, keď rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil. Z obsahového hľadiska ide o námietku, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne
posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne
odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie; samo nesprávne právne posúdenie veci nie je ale
procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladá. Názor, ţe
nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237 O.s.p., je zastávaný
všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(viď napríklad rozhodnutia tohto súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn.
3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn.
Keďţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, dovolací súd odmietol jej dovolanie podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol
sa zaoberať otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ani
opodstatnenosťou tých dovolacích námietok, ktorými dovolateľka spochybňovala správnosť
skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému ţalobcovi náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov
dovolacieho konania (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. júla 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová