Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/112/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne PhDr. A. L., bývajúcej

v B., zastúpenej JUDr. P., advokátom v Ba., proti ţalovanému G., so sídlom v B., IČO: X.,

zastúpeného JUDr. A., advokátkou, v B., o neplatnosť skončenia pracovného pomeru

výpoveďou, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. mája 2011 sp.

zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobkyne o d m i e t a .

Ţalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 11. novembra 2010 č.k. -94

zamietol ţalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63

ods. 1 písm. b/ z 20. mája 2010 a ţalobkyni uloţil

povinnosť nahradiť ţalovanému trovy konania 373,07 €. Vychádzal z toho, ţe ţalovaný

predpísaným spôsobom dal ţalobkyni výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu

organizačných zmien. Pred výpoveďou bolo ţalobkyni ponúknuté voľné pracovné miesto

a po zistení, ţe nespĺňa kvalifikačné predpoklady pre výučbu anglického jazyka a ţe iné

pracovné miesto zodpovedajúce jej kvalifikácii ţalovaný nemá, bola výpoveď prerokovaná

s odborovým orgánom. Doručená výpoveď ţalobkyni obsahovala zrozumiteľne vymedzený

výpovedný dôvod – s odkazom na rozhodnutie o organizačnej zmene č. 228/2010. Dôvodom

rozhodnutia o organizačnej zmene bol pokles záujmu o výučbu nemeckého jazyka, ktorý

2

zabezpečovala aj ţalobkyňa, čo zakladalo príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou

a nadbytočnosťou ţalobkyne. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142

ods. 1 v sume 77,29 eur na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Š. do 3 dní.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 25. mája 2011

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1,

ods. 2 potvrdil; ţalobkyni uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy odvolacieho

konania. V odôvodnení uviedol, ţe súd prvého stupňa dal náleţité (postačujúce) odpovede

na odvolacie námietky v rozhodnutí, odvolací súd sa s nimi stotoţnil a preto povaţoval za

správny jeho záver neodôvodnenosti ţaloby. Ku konkrétnym odvolacím námietkam

(pre úplnosť) odvolací súd uviedol: 1/ pokiaľ ide o spôsob, konkretizácie- výpovede v zmysle

, predchádzalo mu rozhodnutie zamestnávateľa

o organizačnej zmene z 11. mája 2010 pod č. 228/2010 o zníţení jedného pracovného miesta

pedagogického zamestnanca a zníţení pracovného času u troch pedagogických zamestnancov

od 1. septembra 2010. K prerokovaniu došlo 11. mája 2010 za účasti ţalobkyne, ktorej bolo

ponúknuté pracovné miesto pedagogického zamestnanca v pozícii učiteľa anglického jazyka.

Výpovedný dôvod je konkrétny, nezameniteľný s iným dôvodom, ktorému ţalobkyňa

porozumela o čom má svedčiť jej vyjadrenie k výpovedi zaloţené na č.l. 9 súdneho spisu;

2/ k tvrdeniu o skúmaní okolností súdom, ktoré nesúviseli s uplatneným výpovedným

dôvodom - zistenie súdu, ţe ţalobkyňa nespĺňa predpoklady pre výkon práce učiteľa

anglického jazyka smerovali k posúdeniu hmotnoprávnej podmienky výpovede v zmysle § 63

ods. 2 , podľa ktorého môţe dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď

pre nadbytočnosť, len ak nemá moţnosť ho ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté

ako miesto výkonu práce; ţalovaný mal v čase výpovede voľné jedno pracovné miesto učiteľa

anglického jazyka; 3/ k uvedeniu „ponukovej“ povinnosti v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka

práce vo výpovedi – z obsahu výpovede z pracovného pomeru nemusí vyplývať splnenie

ponukovej povinnosti zamestnávateľom v zmysle , postačí, ak

splnenie tejto podmienky zamestnávateľ preukáţe v súdnom konaní; 4/ k povinnosti

zamestnávateľa vopred prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov v zmysel § 74

- výpoveď danú ţalobkyni prerokoval výbor Základnej organizácie PšaV

pri G. 20. mája 2010 so záverom, ţe dôvody výpovede sú objektívne dané, preto ju akceptujú,

čo vyplýva z príslušného zápisu. Prerokovanie výpovede, prípadne výsledok prerokovania

nemusí byť vo výpovedi uvedený, pre jej platnosť nie je rozhodujúce stanovisko zástupcov

zamestnancov. V ďalšom sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozsudku

súdu prvého stupňa povaţujúc ho za dostatočne zrozumiteľné a odôvodnené a obmedzil sa

na konštatovanie správnosti dôvodov ( ). O náhrade trov odvolacieho

konania rozhodol podľa v spojení s .

Proti rozsudku odvolacieho súdu ţalobkyňa podala dovolanie a ţiadala napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a ţalobe vyhovieť. Prípustnosť dovolania odôvodnila tým,

ţe vo veci na odvolacom súde rozhodoval vylúčený sudca ( )

a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). Podľa dovolateľky dôvod vo výpovedi z 20. mája 2010 nie je jednoznačne

určený (konkretizovaný skutkovými okolnosťami prípadu), ak sa odvoláva len na citáciu časti

zákonného ustanovenia ( ), čo zakladá neplatnosť výpovede. Záver

súdov, ţe ţalobkyňa nespĺňa kvalifikačné predpoklady pre poskytnuté miesto učiteľa

anglického jazyka korešponduje výpovednému dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. d/ bod 1.

, čo moţno povaţovať za zmenu výpovedného dôvodu (

), pre ktorú v zmysle je výpoveď neplatná.

Neplatnou je výpoveď aj z dôvodu, ţe neobsahuje splnenie podmienky podľa § 63 ods. 2

(ponuku vhodnej práce ţalobkyni). Za nesprávny označila záver súdov, ţe

ţalovaný ako zamestnávateľ nemal pre ţalobkyňu vhodnú prácu zodpovedajúcu jej

kvalifikácii, za ktorú nepovaţoval jedno voľné miesto učiteľa s aprobáciou anglický jazyk.

Ţalobkyňa ponúknuté miesto prijala a bola ochotná podrobiť sa predchádzajúcej príprave

na jej výkon, čo bránilo platnej výpovedi. V tejto súvislosti poukázala na ustálenú judikatúru

(R 15/78) z ktorej (m.i.) vyplýva, ţe ponuka práce, ktorá zakladá iný výpovedný dôvod, robí

výpoveď neplatnou. Dovolateľka sa aţ z rozsudku odvolacieho súdu dozvedela, ţe vo veci

(podľa jej názoru) rozhodoval vylúčený sudca JUDr. Ing. J. G., člen odvolacieho senátu 17

Co ( ) v dôsledku objektívnych pochybností zakladajúcich pomer tohto

sudcu k veci i k obom účastníkom konania (ţalobkyni i ţalovanému) z dôvodu, ţe sudca sa

osobne pozná so ţalobkyňou i štatutárnou zástupkyňou ţalovaného PaedDr. Š.

(riaditeľkou), keď počas štúdia jeho dcéry (ukončeného školským rokom 2009/2010) bol

členom rady školy, ktorej členkou boli ţalobkyňa aj riaditeľka ţalovaného. JUDr. Ing. J. G.,

ako člen rady školy spolupracoval s riaditeľkou ţalovaného, ktorá skutočnosť je spôsobilá

vzbudiť z objektívneho hľadiska pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( a nasl. ).

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu. Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3

je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a

V danom prípade dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

ale takému jeho potvrdzujúcemu rozsudku vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil

prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ vecne nerozhodoval, preto

ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Vzhľadom na to nie je dovolanie

ţalobkyne podľa aţ 3 procesne prípustné.

Dovolanie ţalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k niektorej z procesných vád uvedených v

O procesnú vadu konania v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci

sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Z hľadiska sú právne významné len tie procesné nedostatky,

5

ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo

vecné nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie

niektorej z procesných vád v zmysle ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka,

ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe v konaní skutočne došlo k niektorej

z taxatívne vymenovaných vád.

Vady konania v zmysle aţ f/ v dovolaní ţalobkyňou namietané

neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z uvedených

ustanovení nemoţno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali

dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či

rozhodoval vo veci vylúčený sudca ( ).

V ustanovení sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré

aj samostatne zakladajú procesnú vadu významnú podľa tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi

sú: a/ rozhodovanie vylúčeným sudcom, b/ rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným.

V danom prípade dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní nerozhodovali súdy nesprávne

obsadené ani vylúčení sudcovia.

1. Nesprávne obsadeným súdom ( ) je súd, ktorý nie je obsadený

v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zloţenie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec

prejednať a o nej rozhodnúť. Súd treba povaţovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná

zákonný sudca (porovnaj tieţ nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. novembra 2008

sp. zn. ). Zákonným sudcom ( )

je sudca určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie

zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú

upravuje o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie

o veci upravená . Nevyhnutným predpokladom toho, aby

6

účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci

súdom, ktorý je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.

Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu.

Zákonným sudcom je v prípade samosudcu ten sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane

predpisov vnútornej povahy, ako napr. rozvrhom práce v zmysle § 50 ods. 1 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) určený tú – ktorú vec

prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu,

sú zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec

prejednať a rozhodnúť (viď tieţ o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov).

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie nie

je postihnuté touto vadou, podľa keďţe konanie pred súdom prvého

stupňa sa uskutočnilo na miestne a vecne príslušnom Okresnom súde Banská Bystrica,

vo veci konala zákonná sudkyňa tohto súdu určená rozvrhom práce tohto súdu na príslušný

kalendárny rok. Pokiaľ ide o konanie na odvolacom súde, o odvolaní ţalobkyne rozhodoval

senát príslušného Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý je nadriadeným odvolacím súdom

Okresného súdu Banská Bystrica. Z obsahu zápisnice o vyhlásení rozsudku pred odvolacím

súdom z 25. mája 2011 vyplýva, ţe senát Krajského súdu v Banskej Bystrici

17 Co rozhodoval v zloţení predsedníčka senátu JUDr. Z. N., a členovia senátu JUDr. Ing. J.

Ga., PhD. a JUDr. D. K., teda v zloţení zodpovedajúcom rozvrhu práce tohto krajského súdu

na rok 2011.

2. Rozhodovanie vylúčeným sudcom ( ) nastáva v prípadoch, ak

u sudcu prejednávajúcho a rozhodujúceho vec (“zákonného sudcu”) existujú preukázateľné

zákonom prezumované dôvody v zmysle

Vo vyjadrení z 20. júna 2012 sudca JUDr. Ing. J. G., PhD. uviedol, ţe ţalobkyňu

a riaditeľku ţalovanej pozná z pôsobenia v Rade školy v čase kedy ju navštevovala jeho

dcéra, vzťahy k obom charakterizoval ako korektné a výslovne formálne, obmedzujúce sa len

na zasadnutia v rade, ktoré zanikli ukončením štúdia jeho dcéry v máji 2010. V čase

7

rozhodovania odvolacieho súdu (25. máj 2011) uţ nemal ţiaden (ani len formálny) vzťah

k ţalobkyni alebo k riaditeľke ţalovanej, preto sa necítil byť vo veci zaujatý.

Účelom je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému

prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho

rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:

1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo

vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,

ale tieţ vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným

spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho

nestrannosť),

2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru

rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu

alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],

3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie bod 2.).

Pri posudzovaní okolností, ktoré podľa dovolateľky zakladali dôvod pre vylúčenie

sudcu JUDr. Ing. J. G., PhD. z prejednávania a rozhodovania tejto veci vychádzal Najvyšší

súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, ţe výnimky z

tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiţ vo všeobecnosti vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo aţ vtedy), ak so zreteľom na ich pomer

k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti

(viď ustanovenie ).

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý

a nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti

a nadŕţania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie

v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj

pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka

nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu

a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza

z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku

subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri

napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu

ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti

o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska

(sudcu, či účastníka), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania

nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ

javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)].

Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt

proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych,

organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci

a k účastníkom konania. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe

vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu

nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava

povaţovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,

ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený

9

z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah

k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek

zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle

a nestranne.

Pri rozhodovaní, či dovolateľkou uvádzané okolnosti prezrádzajú nedostatok

nestrannosti sudcu JUDr. Ing. J. G., PhD. (z objektívnych aspektov) a teda či je tu relevantná

obava z nedostatku nezaujatosti vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie

citovanej judikatúry ESĽP, ktorá vyţaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala

na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť

nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených

pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť

sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, či namietajúceho účastníka ale

podľa objektívnych symptómov - rozhodujúca je existencia objektívnych skutočností, ktoré

vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (porovnaj ,

).

Skutočnosti, ktoré podľa názoru dovolateľky sú objektívne spôsobilé pochybovať

o nezaujatosti sudcu JUDr. Ing. J. G., PhD. sú spájané s účasťou sudcu v rade školy, v čase,

kedy túto navštevovala jeho dcéra. Rada školy je orgán školskej samosprávy, ktorá sa skladá

aj zo zvolených zástupcov rodičov i pedagogických pracovníkov škody. Zo „Správy

o výchovno-vzdelávacej činnosti, jej výsledkoch a podmienkach školy“ (č.l. 134-135 spisu)

predloţenej dovolateľkou nevyplýva, aby členom rady bola aj riaditeľka ţalovaného

PaedDr. A. Š.. K tvrdeniu, ţe zasadnutia rady školy sa zúčastňovala i riaditeľka ţalovaného,

je potrebné uviesť, ţe uvedená okolnosť nebola ničím preukázaná. Pokiaľ by sa napriek tomu

riaditeľka ţalovaného osobne poznala s JUDr. Ing. J. G., PhD. práve (len) z jeho činnosti

v samosprávnom orgáne (rady školy) bez ďalšieho takto označený vzťah neindikuje svojím

charakterom vzťah sudcu k účastníkovi konania (k ţalovanému ale ani k ţalobkyni) na ktorý

dopadá ustanovenie (viď vyššie), a pre ktorý by bola odôvodnená obava

pochybovať o nezaujatosti sudcu.

Vychádzajúc z uvedených hľadísk Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil

naplnenie predpokladov v zmysle zakladajúcich pochybnosti o nezaujatosti

10

sudcu JUDr. Ing. J. G., PhD. a teda ani existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle § 237

písm. g/

3. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe dovolateľka spochybňuje správnosť vecnej

stránky rozsudku odvolacieho súdu (správnosť právnych záverov, pokiaľ ide o posúdenie

platnosti výpovede z pracovného pomeru v zmysle )

a zastáva názor, ţe odvolací súd nerozhodol správne, keď rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil. Z obsahového hľadiska ide o námietku, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Nesprávne právne

posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne

odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie; samo nesprávne právne posúdenie veci nie je ale

procesnou vadou konania v zmysle a prípustnosť dovolania nezakladá. Názor, ţe

nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle , je zastávaný

všetkými senátmi občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(viď napríklad rozhodnutia tohto súdu sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

).

Keďţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia

, dovolací súd odmietol jej dovolanie podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému

nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol

sa zaoberať otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ani

opodstatnenosťou tých dovolacích námietok, ktorými dovolateľka spochybňovala správnosť

skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa

v spojení s a Úspešnému ţalobcovi náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov

dovolacieho konania ( ).

11

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. júla 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová