Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 286/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť S. T., zastúpenej

AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, konajúca

prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Klaudie Azariovej, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 31. októbra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2014

doručená sťažnosť S. T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej AZARIOVÁ &

RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, konajúca prostredníctvom konateľky

a advokátky JUDr. Klaudie Azariovej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. októbra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

o zvýšenie výživného vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. v procesnom postavení navrhovateľky.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 09. 01. 2012 sp. zn.: vyhovel

návrhu sťažovateľky a zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn.:

vo výroku o výživnom tak, že uložil odporcovi povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky

sumou 660 € mesačne od 01. 04. 2011 do budúcna. Zároveň rozhodol, že zmeškané výživné

za dobu od 01. 04. 2011 do 31. 01. 2012 vo výške 6 600 € povoľuje odporcovi splácať

v pravidelných mesačných splátkach po 340 € popri bežnom výživnom a rozhodol aj

o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd v reakcii na odvolanie odporcu

Rozsudkom zo dňa 26. 09. 2012 sp. zn.: potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa vo výrokoch o zvýšení výživného a o trovách prvostupňového konania. Z dôvodu

chybného výpočtu zmeškaného výživného, odvolací súd vo výroku o zmeškanom (dlžnom)

výživnom a spôsobe jeho zaplatenia prvostupňový rozsudok zmenil tak, že uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni zmeškané výživné vo výške 3 280,70 € do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Taktiež rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke

trovy odvolacieho konania.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Žiadal, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší

súd ako dovolací súd predmetný rozsudok Krajského súdu v Košiciach v zmeňujúcom

výroku uznesením zo dňa 10. 04. 2013 sp. zn.: zrušil a vec mu v rozsahu

zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti dovolanie zamietol.

Dňa 16. 01. 2014 nám, ako právnym zástupcom sťažovateľky bol doručený Rozsudok

Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: zo dňa 31. 10. 2013, na základe ktorého

Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd rozhodol, že mení rozsudok súdu prvého stupňa

vo výroku o dlžnom výživnom tak, že dlžné výživné vo výške 3 280 € za obdobie od 01. 04.

2011 do 31. 01. 2012 povoľuje odporcovi splácať sťažovateľke v mesačných splátkach po

340,- € spolu s bežným výživným až do zaplatenia, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku

pod stratou výhody splátok. Zároveň odvolací súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov dovolacieho konania. Podľa poučenia Rozsudku Krajského súdu,

proti predmetnému rozhodnutiu nebolo možné podať odvolanie.“

Podľa názoru sťažovateľky „Z uvedeného jasne vyplýva, že sťažovateľka dosiahla

v dovolacom konaní úspech, a neúspech mala len v nepatrnej časti (ak aj vôbec možno

v danom prípade hovoriť o neúspechu, keďže možnosť platenia zmeškaného výživného pre

odporcu nebola pre sťažovateľku sporným nárokom, ktorý by v konaní popierala).

Pri rozhodovaní mal odvolací súd aplikovať ustanovenie , podľa

ktorého: Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú

náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie

o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa

základná sadzba tarifnej hodnoty advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Napriek uvedenému, odvolací súd skonštatoval, že úspech sťažovateľky bol len

v nepatrnej časti a na predmetný skutkový stav aplikoval ustanovenie ,

v zmysle ktorého: ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Z dôvodov vyššie špecifikovaných vyplýva, že odvolací súd nesprávne uviedol, keď

vyslovil, že úspech sťažovateľky vo veci bol len v nepatrnej časti. V nadväznosti na to, súd

nesprávne aplikoval na predmetný skutkový stav ustanovenie ...“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že „Odvolací súd vo svojom rozsudku, v ktorom

rozhodoval aj o náhrade trov dovolacieho konania vyslovil, že proti predmetnému rozsudku

nie je prípustné odvolanie. Máme za to, že nemožnosťou odvolania voči rozhodnutiu

o náhrade trov konania došlo k porušeniu základnej zásady dvojinštančnosti konania, čím

s ohľadom na nesprávnosť predmetného rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn.

bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: zo dňa 31. 10. 2013

v časti, v ktorej rozhodol o náhrade trov dovolacieho konania zrušuje a vracia vec na

ďalšie konania.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške

340,09 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Argumentácia, ktorou sťažovateľka odôvodňuje svoje tvrdenie, že napadnutým

výrokom rozsudku krajského súdu o náhrade trov dovolacieho konania došlo k porušeniu jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, je založená na

námietke, podľa ktorej rozhodnutie krajského súdu o trovách dovolacieho konania „nemá

oporu v skutkových zisteniach súdu, aplikácia ustanovenia je nesprávna

a z toho dôvodu je predmetné rozhodnutie arbitrárne“.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je podľa stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej

ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, podľa

názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(obdobne , ).

Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.

problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickú povahu, však postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu

napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, a to najmä vtedy keď

zistí, že došlo k zásahu do základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé

súdne konanie) zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím

došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných garantovaných práv (m. m.

, , , , ).

Ústavný súd ďalej vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(m. m. , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

V súlade s sa základného práva na súdnu ochranu a v jeho rámci

aj práva na náhradu trov súdneho konania možno domáhať len spôsobom a v medziach

zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie, t. j. v danom prípade Občiansky súdny

poriadok (ďalej aj „OSP“).

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd SR ako súd dovolací preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 veta za bodkočiarkou O. s.

p.) a dospel k záveru, že dovolanie je čiastočne dôvodné. Konštatoval, že ak odvolací súd

dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zvýšil rozsah vyživovacej povinnosti

odporcu, len nesprávne vyčíslil dlžné výživné v neprospech odporcu, bol oprávnený zmeniť

prvostupňový rozsudok v časti výšky dlžného výživného, znížením jeho rozsahu.

S prihliadnutím na ním ustálenú výšku dlžného výživného však nebol oprávnený zmeniť ho

aj v časti týkajúcej sa povolenia odporcovi zaplatiť dlžnú sumu v splátkach, pretože tým

zjavne v rozpore so zásadou zákazu reformatio in peius zhoršil postavenie odporcu

a naopak zlepšil postavenie navrhovateľky, hoci tá odvolanie nepodala. Odporca sa

rozsudkom odvolacieho súdu, pokiaľ ide o možnosť splnenia splátok dostal do horšej

pozície, než v ktorej by bol, ak by odvolanie nepodal. Z uvedených dôvodov rozsudok

odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku o dlžnom výživnom a o spôsobe jeho zaplatenia,

ako aj súvisiacom výroku o trovách odvolacieho konania zrušil a vec vrátil odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie. Súčasne konštatoval, že dovolanie žalovaného nebolo prípustné

a ani dôvodné v časti, ktoré smerovalo k potvrdzujúcemu výroku prvostupňového súdu.

Dospel k záveru, že v tejto časti nebolo konanie pred odvolacím súdom postihnuté vadou

spočívajúcom v odňatí možnosti odporcovi konať pred súdom. Za neodôvodnenú považoval

námietku žalovaného o odňatí tejto možnosti tým, že mu neboli doručené vyjadrenia

žalobkyne k odvolaniu. Vychádzajúc z ust. § 209a, ktorý ukladá súdu prvého stupňa

povinnosť doručiť ostatným účastníkom odvolanie s výzvou na možnosť sa k nemu vyjadriť,

neukladá však povinnosť doručiť ostatným účastníkom aj prípadné vyjadrenie k odvolaniu.

V danom prípade vyjadrenie navrhovateľky k odvolaniu bolo v podstate len konštatovaním

správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, jeho skutkových a právnych záverov k odvolacím

námietkam a nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolací súd súčasne

konštatoval, že za opodstatnenú nebolo možné považovať ani dovolaciu námietku odporcu

odňatím možnosti konať pred odvolacím súdom tým, že odvolanie bolo prejednané bez

nariadenia pojednávania. V tejto súvislostí poukázal na ust. v znení

platnom v čase rozhodovania, kedy súd môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov uvedených v ods. 1 tohto ustanovenia, t. j., ak

nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( táto okolnosť závisí

od úvahy odvolacieho súdu), alebo ide o konanie o veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V závere dovolací súd vyjadril

názor, že rozsudok odvolacieho súdu spojený s rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa

v potvrdzujúcom výroku aj požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157

ods. 2 , keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky a námietky

týkajúce sa jednak procesného postupu súdu a jednak skutkového a právneho posúdenia

veci v tejto časti. So zreteľom na uvedené, dovolací súd dovolanie odporcu vo zvyšku ako

neprípustné odmietol. Z dôvodu čiastočného zrušenia rozsudku odvolacieho súdu, vrátil vec

na ďalšie konanie s tým, že odvolací súd opätovne rozhodne o trovách odvolacieho konania,

vrátane trov dovolacieho konania.

Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR,

odvolací súd opätovne konal s tým, že predmetom odvolacieho konania zostal výrok, ktorý

bol dovolacím súdom zrušený, to je výrok o dlžnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia

a náhrady trov odvolacieho a dovolacieho konania.

Odvolací súd prejednal vec podľa bez nariadenia pojednávania

podľa a napadnutý výrok o dlžnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia

v časti rozsahu dlžného výživného zmenil.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú

podmienky na jeho potvrdenia (§ 219) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Dlžné výživné

týkajúce sa jeho rozsahu za obdobie od 1. 4. 2011 do 31. 1. 2012 zmenil po nepochybnom

zistení, že odporca na výživu navrhovateľky za uvedené obdobie prispieval po 331,90 €

mesačne, v dôsledku čoho vzniklo dlžné výživné 3.280,70 € ako rozdiel medzi určeným

výživným 331,90 € a zvýšeným výživným na 660,- € za deväť mesiacov. Preto súd prvého

stupňa nesprávne vypočítal dlžné výživné 6.600,- €, do ktorého nezapočítal mesačné výživné

331,90 €, ktoré už bolo právoplatne určené a ktoré si odporca plnil a vyslovil, že žiaden

z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Vychádzajúc z usmernenia Najvyššieho súdu SR,

ktorý zrušil napadnutý výrok o dlžnom výživnom v časti spôsobu zaplatenia, odvolací súd

rozhodol tak, že odporcovi povolil splácať navrhovateľke dlžné výživné v mesačných

splátkach po 340,- € spolu s bežným výživným až do zaplatenia, počnúc dňom

právoplatnosti rozsudku pod hrozbou straty výhody splátok. O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa v spojení s , tak že úspešnej navrhovateľke

priznal náhradu trov odvolacieho konania 866,82 € za dva úkony právnej služby za písomné

podanie vo veci samej doručené súdu 15. 2. 2012 (433,41 €) a za písomné podanie vo veci

samej z 28. 3. 2012 (403,40 €), ktoré zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke na účet jej

právnej zástupkyne podľa do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa k výroku o náhrade trov

dovolacieho konania uvádza: „O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142

ods.2, kedy ak mal účastník vo veci úspech len čiastočne, súd náhradu trov pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Odvolací sú

podľa uvedeného ustanovenia vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo

a tým nevyhovel návrhu navrhovateľky, ktorá žiadala náhradu trov dovolacieho konania vo

výške 2.167,22 s odôvodnením, že úspech navrhovateľky vo veci bol len v nepatrnej časti,

keďže dovolací súd svojim rozhodnutím zrušil len výrok odvolacieho súdu, v ktorom tento

zaviazal odporcu na zaplatenie dlžného výživného do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odvolací súd dodáva, že kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov konania je miera

úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u navrhovateľa, ako aj u odporcu. Miera úspechu vo

veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy

urobený vo veci samej. Čím viac súd vyhovel žalobnému petitu, tým je väčšia miera úspechu

u navrhovateľa a naopak, čím je väčší rozsah, v ktorom súd žalobu zamietol, tým je väčšia

miera úspechu u odporcu. Podľa miery úspechu môže súd o náhrade trov konania

rozhodnúť tak, že prizná náhradu všetkých trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo

bránenie práva tomu účastníkovi, ktorý má vo veci plný úspech proti účastníkov, ktorý vo

veci úspech nemal (§ 142 ods. 1) alebo náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo, ak má účastník vo veci

úspech len čiastočne (§ 142 ods. 2). V prípade, že pomer úspechu a neúspechu účastníkov

približne rovnaký (50-tný) alebo blízky k tomuto pomeru, môže súd rozhodnúť o trovách

konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Aplikáciu

predmetného ustanovenia zákon nijako neobmedzuje, preto je možné ho použiť v každom

konaní bez ohľadu na to, čo je jeho predmetom. Odvolací súd vychádzajúc z uvedeného

ustanovenia § 142 ods. 2 a výsledku dovolacieho konania, dospel k záveru, že aplikácia

tohto ustanovenia v tomto prípade je dôvodná, preto rozhodol tak, že žiaden z účastníkov

konania nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd požadovaným

spôsobom zohľadnil výsledky dovolacieho konania a aplikoval na ne príslušné ustanovenia

, pričom jeho skutkové a právne závery sú z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Napadnutý rozsudok krajského súdu v časti, v ktorej podlieha ústavnému prieskumu

(výrok týkajúci sa trov dovolacieho konania), nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený

a v konečnom dôsledku nemôže viesť k porušeniu sťažovateľkou označeného základného

práva podľa a práva podľa dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd

v odôvodnení predmetného rozsudku riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal

so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci

podstatné.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne skutočnosti

signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014