Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 406/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

obchodnou spoločnosťou

, pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-262 z 30. januára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), pre

namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-262 z 30. januára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. októbra 2014.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným

Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 1. júna 2010 sa (matka)

domáhala proti sťažovateľovi (otcovi) zvýšenia výživného na ich (v tom čase) maloleté deti

a

Okresný súd rozsudkom č. k. -212 z 18. júna 2013 (okrem iného)

rozhodol, že sťažovateľ je povinný prispievať zvýšeným výživným na dcéru v sume

350 €, z ktorej 300 € predstavuje bežné výživné a 50 € tvorba úspor, a to od 1. septembra

2010 do 15. dňa v mesiaci k rukám matky, a zároveň sťažovateľovi povolil nedoplatok na

výživnom za obdobie od septembra 2010 do júna 2013 v sume 2 864,84 € splácať v 119,36

€ mesačných splátkach spolu s bežným výživným. Okresný súd ďalej rozhodol, že

sťažovateľ je povinný prispievať zvýšeným výživným na dcéru v sume 349,79 €,

z ktorej 300 € predstavuje bežné výživné a 49,79 € tvorba úspor, a to od 1. septembra 2010

do 18. februára 2012 (kedy dosiahla plnoletosť) do 15. dňa v mesiaci k rukám matky,

a zároveň sťažovateľovi povolil nedoplatok na výživnom za obdobie od septembra 2010

do 17. februára 2012 v sume 1 192,48 € splácať v 198,74 € mesačných splátkach spolu

s bežným výživným. Okresný súd taktiež rozhodol, že sťažovateľ je povinný prispievať na

výživu dcéry sumou 350 € mesačne od 18. februára 2012 do 15. dňa v mesiaci k jej

rukám, a zároveň sťažovateľovi povolil nedoplatok na výživnom za obdobie od 18. februára

2012 do júna 2013 v sume 1 010,60 € splácať v 168,43 € mesačných splátkach spolu

s bežným výživným.

Proti uvedenému rozsudku podala odvolanie matka aj dcéra , v ktorom

poukázali na to, že pokiaľ okresný súd rozhodol o návrhu na zvýšenie výživného, uplynuli

tri roky, čo je zrejme dlhá a neprimeraná doba, počas ktorej okresný súd vôbec neprihliadol

na nadštandardné príjmy a životný štýl otca, v ktorého možnostiach a schopnostiach je

platiť výživné aj v pôvodne požadovanej sume. Okrem toho namietali, že okresný súd

zmätočne rozhodol o zvýšení výživného od 1. septembra 2010, a nie od 1. júna 2010, ako sa

matka v návrhu domáhala, a taktiež že nerozhodol o zrušení tvorby úspor dcére

ktorá medzitým dosiahla plnoletosť, a dcére ktorá nasporenú sumu dosiaľ

nevyužila, pričom potrebuje každodennú špeciálnu starostlivosť vzhľadom na to, že je ťažko

zdravotne postihnutá a deti s jej diagnózou sa vysokého veku ani nedožívajú. V súvislosti

s tým aj kolízny opatrovník dcéry uviedol, že výživné žiada upraviť primerane jej

odôvodneným potrebám.

Krajský súd rozsudkom č. k. -262 z 30. januára 2014 rozsudok

okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľ je povinný prispievať zvýšeným výživným na

dcéru v sume 350 € mesačne od 1. júna 2010 do 31. augusta 2013 a sumou 400 €

mesačne od 1. septembra 2013 vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám matky, zrušil tvorbu

úspor pre dcéru počnúc dňom 31. januára 2014 a zároveň sťažovateľovi povolil

nedoplatok na výživnom za obdobie od 1. júna 2010 do 30. januára 2014 v sume 6 156,56 €

splácať v 200 € mesačných splátkach spolu s bežným výživným. Krajský súd ďalej

rozhodol, že sťažovateľ je povinný prispievať zvýšeným výživným na dcéru v sume

350 € mesačne od 1. júna 2010 do 18. februára 2012, ktoré je povinný zasielať vždy

do 15. dňa v mesiaci k rukám matky, zrušil tvorbu úspor pre dcéru počnúc dňom

31. januára 2014 a zároveň sťažovateľovi povolil nedoplatok na výživnom za obdobie

od 1. júna 2010 do 18. februára 2012 v sume 2 294,18 € splácať v 100 € mesačných

splátkach spolu s bežným výživným k rukám matky. Krajský súd taktiež rozhodol, že

sťažovateľ je povinný prispievať na výživu dcéry sumou 450 € mesačne

od 19. februára 2012 vždy do 15. dňa v mesiaci k jej rukám a zároveň sťažovateľovi povolil

nedoplatok na výživnom za obdobie od 19. februára 2012 do 30. januára 2014 v sume

5 114,77 € splácať v 200 € mesačných splátkach spolu s bežným výživným k jej rukám.

Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že

postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku – ďalej len „OSP“], ktorú videl v zmätočnosti, nepreskúmateľnosti

a vnútornej rozpornosti rozsudku odvolacieho súdu, ktorého výrok nemá oporu

v odôvodnení, pretože z neho nie je jasné, kedy sa odvolací súd vyjadruje k dcére

a kedy k dcére Pokiaľ išlo o dcéru sťažovateľ krajskému súdu vytýkal, že

neuviedol, „čo bolo dôvodom k takej zásadnej zmeny rozsudku súdu prvého stupňa, a teda

k zvýšeniu bežného výživného na maloletú dcéru“, v ktorej prípade „len vágnym spôsobom

uzavrel, že z hľadiska vážneho zdravotného stavu dieťaťa tu nie sú dôvody na tvorbu jeho

úspor“, avšak neuviedol, „ktorý konkrétny účet maloletého dieťaťa má byť zrušený“. Pokiaľ

išlo o dcéru sťažovateľ namietal, že rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k ešte

vážnejšiemu zásahu do jeho majetkovej sféry, pretože táto nemá zhoršený zdravotný stav,

po dosiahnutí plnoletosti môže disponovať úsporami, na ktoré jej prispieval, a bola jej

vyplatená životná poistka, na ktorú jej taktiež dobrovoľne prispieval. Podľa názoru

sťažovateľa krajský súd nedoplatok na výživnom dcéry za obdobie, pokiaľ

nedosiahla plnoletosť, priznal nesprávnej osobe – matke, čím „neoprávnene previedol

osobné právo na výživné z dieťaťa na matku“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. októbra 2014 dovolanie

sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol.

Sťažovateľ opakujúc identické argumenty, ktoré uplatnil ako dovolacie dôvody,

v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorému navyše vytýka, že

nezopakoval, resp. nedoplnil dokazovanie a nenariadil ani pojednávanie, došlo k porušeniu

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené skutočnosti podľa názoru sťažovateľa

zakladali prípustnosť dovolania podľa , s čím sa však najvyšší súd

nestotožnil, a keďže v odôvodnení napadnutého uznesenia neuviedol, „na základe čoho

dospel k takémuto záveru a akými úvahami sa riadil, a teda nevysvetlil, prečo

nepreskúmateľnosť rozhodnutia nemožno považovať za odňatie možnosť konať pred súdom,

ale za inú vadu konania..., čo má opäť za následok... nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť“,

porušil základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa

dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že rozsudkom krajského súdu č. k. -262 z 30. januára 2014 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2014 bolo porušené jeho základné

právo podľa a právo podľa dohovoru, aby napadnutý

rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 1 282,85 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , ).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -262 z 30. januára 2014

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako

procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3

považoval v jeho prípade za zachovanú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

, , , ).

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri

poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej

ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

V súvislosti námietkou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ústavný súd navyše pripomína, že obsahom tohto práva je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Všeobecný

súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje

nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce

ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno

chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok

vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah, na ktorý sa

povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy

rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré

účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch

v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním

a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko

z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú

účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prerokovania

veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd

posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí

(rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri

zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu

(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

Krajský súd napadnutým rozsudkom (ako to vyplýva z I. časti odôvodnenia tohto

uznesenia) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že sťažovateľa zaviazal mesačne prispievať

zvýšeným výživným dcére a dcére v konkrétne určených sumách, a to

od podania návrhu 1. júna 2010 do budúcna; povolil sťažovateľovi splácať nedoplatky

na bežnom výživnom dcéry a dcéry v konkrétne určených sumách za

obdobie od podania návrhu 1. júna 2010 do vydania napadnutého rozsudku 30. januára 2014

s tým, že tieto je povinný zasielať spolu s bežným výživným počnúc dňom právoplatnosti

tohto rozhodnutia k rukám matky, resp. dcéry ktorá v priebehu konania nadobudla

plnoletosť; a zároveň dňom vydania napadnutého rozsudku 30. januára 2014 zrušil tvorbu

úspor pre dcéru a dcéru

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za zmätočný,

nepreskúmateľný a vnútorne rozporný, pretože, podľa jeho názoru, povinnosti uložené mu

jednotlivými výrokmi tohto rozsudku voči dcére a dcére nekorešpondujú

s jeho odôvodnením a nezohľadňujú ani skutočné majetkové pomery sťažovateľa.

So zreteľom na citované východiská ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach

daného prípadu mu neprislúcha posudzovať, či návrhu matky na zvýšenie vyživovacej

povinnosti sťažovateľa voči dcére a dcére malo alebo nemalo byť vyhovené,

pričom v prípade, že takémuto návrhu vyhovené bolo, posudzovať správnosť všeobecným

súdom priznaných nárokov.

Vychádzajúc z princípu subsidiarity vyplývajúceho z úloha

ústavného súdu v takomto prípade spočíva v zaujatí stanoviska, či rozhodnutie krajského

súdu vo veci návrhu matky na zvýšenie výživného ako súdu odvolacieho vzhľadom na

obsah podaného opravného prostriedku spĺňa požiadavku ústavnosti spočívajúcu

predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy a tiež požiadavku

náležitého odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj , ,

, , a iné).

Pre účely overenia opodstatnenosti sťažnostnej argumentácie sa preto ústavný súd

oboznámil s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, z relevantnej časti

ktorého zistil, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ako aj ,

podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom,

jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne

a právne akceptovateľné.

Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom

reflektoval na odvolacie námietky matky a dcéry ku ktorým mal sťažovateľ

možnosť sa vyjadriť, čo urobil nielen písomným podaním, ale aj „na pojednávaní pred

odvolacím súdom dňa 30. 01. 2014“, na ktorom „právny zástupca otca maloletej

a navrhovateľky uviedol, že s... dohodou otec maloletej a odporca nesúhlasí“.

Krajský súd v napadnutom rozsudku definoval zákonné podmienky na úpravu už

určenej výšky vyživovacej povinnosti a z toho vyplývajúcu úlohu konajúceho súdu

zodpovedať otázku o zmene pomerov od posledného rozhodnutia o výživnom nielen na

strane detí, ktoré sú svojou výživou odkázané na rodičov, ale aj na strane rodičov, s tým, že

zistenú zmenu pomerov bolo nutné zodpovedajúco premietnuť aj do samotnej výšky

výživného.

V tejto súvislosti krajský súd vychádzajúc zo svojho predchádzajúceho rozsudku

č. k. -388 zo 6. septembra 2012 kvalifikoval dokazovanie vykonané

prvostupňovým súdom ako dostatočné v kontexte požiadaviek vyplývajúcich z relevantných

ustanovení zákona o rodine, výsledkom ktorého bol skutkový záver prvostupňového súdu

vyslovený v rozsudku č. k. -212 z 18. júna 2013 o zistení takej zmeny

v odôvodnených potrebách dcéry a dcéry (spočívajúcich vo zvýšení

výdavkov na zdravotnú starostlivosť, náraste nákladov v súvislosti so školskou dochádzkou,

mimoškolskými aktivitami, vekom a pod.), ako aj v celkových pomeroch sťažovateľa, ktorá

svojou povahou opodstatňuje úpravu formou zvýšenia pôvodne určenej vyživovacej

povinnosti. Keďže vzhľadom na okolnosti daného prípadu krajský súd dospel k názoru, že

okresným súdom určená výška vyživovacej povinnosti „nereflektuje dostatočne najmä

majetkové pomery povinnej osoby“ (t. j. sťažovateľa), rozhodol o jej zvýšení a doplatení

v konkrétne určených sumách od 1. júna, 2010, ako to požadovala matka v návrhu.

Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa matka a dcéra pred ním

domáhali, pričom v intenciách prezentovaného výkladu prihliadajúc nielen na oficiálne

príjmové pomery sťažovateľa, ale aj na jeho pracovnú dispozíciu, ktorá vytvára dostatočné

predpoklady na plnenie vyživovacej povinnosti voči dcére a dcére náležite

vysvetlil, z akých dôvodov neakceptoval jeho argumentáciu o nedostatočných majetkových

pomeroch.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu

ako ústavne konformné s obsahom garancií vyplývajúcim účastníkom konania z čl. 46

ods. 1 a dohovoru, a keďže nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2014

Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe

mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,

ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takých dôvodov je aj odňatie možnosti

konať pred súdom podľa . Ak účastník konania splní predpoklady

vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný

súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na

poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (, ,

).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu zároveň vyplýva, že samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami , ktoré v zmysle majú

ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho

z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného

práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc

preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Právo na súdnu ochranu podľa sa v občianskoprávnom konaní

účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní

procesné podmienky upravujú ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy

prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237

ods. 1 výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené

pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné proti rozsudku

odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v , a , pričom v

a 5 sú uvedené prípady, v ktorých je podanie tohto mimoriadneho opravného

prostriedku vyslovene vylúčené.

Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť súdu

akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku

čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

označeného základného práva. V opačom prípade by totiž súd stratil možnosť posúdiť, či

zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku

(dovolania) vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky

súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemôže

znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch (m. m. ).

Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné ( ),

s tým, že v danej veci nezistil ani existenciu vád konania ( ).

S takýmto záverom najvyššieho súdu sa sťažovateľ nestotožňuje, pretože je

presvedčený, že kvôli odňatiu mu možnosti konať pred súdom, mal najvyšší súd rozsudok

krajského súdu zrušiť.

Bez toho, aby ústavný súd citoval z odôvodnenia napadnutého uznesenia, konštatuje,

že najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa,

ktorým napadol rozsudok odvolacieho súdu, jeho dovolanie so zreteľom na uplatnený

dovolací dôvod, ako aj na ďalšie vady konania vyplývajúce z preskúmal, tieto

však nezistil, a keďže z vyplýva, že podanie dovolania v takomto prípade

ani nie je prípustné, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného

mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol spôsobom, ktorý ustanovenie § 243b

ods. 5 v spojení s vyslovene umožňuje. Možno preto

uzavrieť, že najvyšší súd zrozumiteľne a presvedčivo zodpovedal všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním

domáhal, a že jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo

zjavne neopodstatnené.

Keďže v danom prípade neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi námietkou

porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľov nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2016