Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 406/2016
PDF · 258.71 KB
No categories available
III. ÚS 406/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
obchodnou spoločnosťou
, pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
16 CoP/70/2013-262 z 30. januára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo/160/2014 z 30. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), pre
namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
16 CoP/70/2013-262 z 30. januára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo/160/2014 z 30. októbra 2014.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 1. júna 2010 sa (matka)
domáhala proti sťažovateľovi (otcovi) zvýšenia výživného na ich (v tom čase) maloleté deti
a
Okresný súd rozsudkom č. k. 5 P/224/2010-212 z 18. júna 2013 (okrem iného)
rozhodol, že sťažovateľ je povinný prispievať zvýšeným výživným na dcéru v sume
350 €, z ktorej 300 € predstavuje bežné výživné a 50 € tvorba úspor, a to od 1. septembra
2010 do 15. dňa v mesiaci k rukám matky, a zároveň sťažovateľovi povolil nedoplatok na
výživnom za obdobie od septembra 2010 do júna 2013 v sume 2 864,84 € splácať v 119,36
€ mesačných splátkach spolu s bežným výživným. Okresný súd ďalej rozhodol, že
sťažovateľ je povinný prispievať zvýšeným výživným na dcéru v sume 349,79 €,
z ktorej 300 € predstavuje bežné výživné a 49,79 € tvorba úspor, a to od 1. septembra 2010
do 18. februára 2012 (kedy dosiahla plnoletosť) do 15. dňa v mesiaci k rukám matky,
a zároveň sťažovateľovi povolil nedoplatok na výživnom za obdobie od septembra 2010
do 17. februára 2012 v sume 1 192,48 € splácať v 198,74 € mesačných splátkach spolu
s bežným výživným. Okresný súd taktiež rozhodol, že sťažovateľ je povinný prispievať na
výživu dcéry sumou 350 € mesačne od 18. februára 2012 do 15. dňa v mesiaci k jej
rukám, a zároveň sťažovateľovi povolil nedoplatok na výživnom za obdobie od 18. februára
2012 do júna 2013 v sume 1 010,60 € splácať v 168,43 € mesačných splátkach spolu
s bežným výživným.
Proti uvedenému rozsudku podala odvolanie matka aj dcéra , v ktorom
poukázali na to, že pokiaľ okresný súd rozhodol o návrhu na zvýšenie výživného, uplynuli
tri roky, čo je zrejme dlhá a neprimeraná doba, počas ktorej okresný súd vôbec neprihliadol
na nadštandardné príjmy a životný štýl otca, v ktorého možnostiach a schopnostiach je
platiť výživné aj v pôvodne požadovanej sume. Okrem toho namietali, že okresný súd
zmätočne rozhodol o zvýšení výživného od 1. septembra 2010, a nie od 1. júna 2010, ako sa
matka v návrhu domáhala, a taktiež že nerozhodol o zrušení tvorby úspor dcére
ktorá medzitým dosiahla plnoletosť, a dcére ktorá nasporenú sumu dosiaľ
nevyužila, pričom potrebuje každodennú špeciálnu starostlivosť vzhľadom na to, že je ťažko
zdravotne postihnutá a deti s jej diagnózou sa vysokého veku ani nedožívajú. V súvislosti
s tým aj kolízny opatrovník dcéry uviedol, že výživné žiada upraviť primerane jej
odôvodneným potrebám.
Krajský súd rozsudkom č. k. 16 CoP/70/2013-262 z 30. januára 2014 rozsudok
okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľ je povinný prispievať zvýšeným výživným na
dcéru v sume 350 € mesačne od 1. júna 2010 do 31. augusta 2013 a sumou 400 €
mesačne od 1. septembra 2013 vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám matky, zrušil tvorbu
úspor pre dcéru počnúc dňom 31. januára 2014 a zároveň sťažovateľovi povolil
nedoplatok na výživnom za obdobie od 1. júna 2010 do 30. januára 2014 v sume 6 156,56 €
splácať v 200 € mesačných splátkach spolu s bežným výživným. Krajský súd ďalej
rozhodol, že sťažovateľ je povinný prispievať zvýšeným výživným na dcéru v sume
350 € mesačne od 1. júna 2010 do 18. februára 2012, ktoré je povinný zasielať vždy
do 15. dňa v mesiaci k rukám matky, zrušil tvorbu úspor pre dcéru počnúc dňom
31. januára 2014 a zároveň sťažovateľovi povolil nedoplatok na výživnom za obdobie
od 1. júna 2010 do 18. februára 2012 v sume 2 294,18 € splácať v 100 € mesačných
splátkach spolu s bežným výživným k rukám matky. Krajský súd taktiež rozhodol, že
sťažovateľ je povinný prispievať na výživu dcéry sumou 450 € mesačne
od 19. februára 2012 vždy do 15. dňa v mesiaci k jej rukám a zároveň sťažovateľovi povolil
nedoplatok na výživnom za obdobie od 19. februára 2012 do 30. januára 2014 v sume
5 114,77 € splácať v 200 € mesačných splátkach spolu s bežným výživným k jej rukám.
Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že
postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku – ďalej len „OSP“], ktorú videl v zmätočnosti, nepreskúmateľnosti
a vnútornej rozpornosti rozsudku odvolacieho súdu, ktorého výrok nemá oporu
v odôvodnení, pretože z neho nie je jasné, kedy sa odvolací súd vyjadruje k dcére
a kedy k dcére Pokiaľ išlo o dcéru sťažovateľ krajskému súdu vytýkal, že
neuviedol, „čo bolo dôvodom k takej zásadnej zmeny rozsudku súdu prvého stupňa, a teda
k zvýšeniu bežného výživného na maloletú dcéru“, v ktorej prípade „len vágnym spôsobom
uzavrel, že z hľadiska vážneho zdravotného stavu dieťaťa tu nie sú dôvody na tvorbu jeho
úspor“, avšak neuviedol, „ktorý konkrétny účet maloletého dieťaťa má byť zrušený“. Pokiaľ
išlo o dcéru sťažovateľ namietal, že rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k ešte
vážnejšiemu zásahu do jeho majetkovej sféry, pretože táto nemá zhoršený zdravotný stav,
po dosiahnutí plnoletosti môže disponovať úsporami, na ktoré jej prispieval, a bola jej
vyplatená životná poistka, na ktorú jej taktiež dobrovoľne prispieval. Podľa názoru
sťažovateľa krajský súd nedoplatok na výživnom dcéry za obdobie, pokiaľ
nedosiahla plnoletosť, priznal nesprávnej osobe – matke, čím „neoprávnene previedol
osobné právo na výživné z dieťaťa na matku“.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo/160/2014 z 30. októbra 2014 dovolanie
sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol.
Sťažovateľ opakujúc identické argumenty, ktoré uplatnil ako dovolacie dôvody,
v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorému navyše vytýka, že
nezopakoval, resp. nedoplnil dokazovanie a nenariadil ani pojednávanie, došlo k porušeniu
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené skutočnosti podľa názoru sťažovateľa
zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, s čím sa však najvyšší súd
nestotožnil, a keďže v odôvodnení napadnutého uznesenia neuviedol, „na základe čoho
dospel k takémuto záveru a akými úvahami sa riadil, a teda nevysvetlil, prečo
nepreskúmateľnosť rozhodnutia nemožno považovať za odňatie možnosť konať pred súdom,
ale za inú vadu konania..., čo má opäť za následok... nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť“,
porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že rozsudkom krajského súdu č. k. 16 CoP/70/2013-262 z 30. januára 2014 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo/160/2014 z 30. októbra 2014 bolo porušené jeho základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý
rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 1 282,85 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 16 CoP/70/2013-262 z 30. januára 2014
Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako
procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde považoval v jeho prípade za zachovanú.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri
poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej
ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
V súvislosti námietkou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ústavný súd navyše pripomína, že obsahom tohto práva je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný
súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri
rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje
nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce
ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno
chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok
vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah, na ktorý sa
povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy
rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré
účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch
v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním
a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko
z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú
účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prerokovania
veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd
posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí
(rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri
zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
Krajský súd napadnutým rozsudkom (ako to vyplýva z I. časti odôvodnenia tohto
uznesenia) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že sťažovateľa zaviazal mesačne prispievať
zvýšeným výživným dcére a dcére v konkrétne určených sumách, a to
od podania návrhu 1. júna 2010 do budúcna; povolil sťažovateľovi splácať nedoplatky
na bežnom výživnom dcéry a dcéry v konkrétne určených sumách za
obdobie od podania návrhu 1. júna 2010 do vydania napadnutého rozsudku 30. januára 2014
s tým, že tieto je povinný zasielať spolu s bežným výživným počnúc dňom právoplatnosti
tohto rozhodnutia k rukám matky, resp. dcéry ktorá v priebehu konania nadobudla
plnoletosť; a zároveň dňom vydania napadnutého rozsudku 30. januára 2014 zrušil tvorbu
úspor pre dcéru a dcéru
Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za zmätočný,
nepreskúmateľný a vnútorne rozporný, pretože, podľa jeho názoru, povinnosti uložené mu
jednotlivými výrokmi tohto rozsudku voči dcére a dcére nekorešpondujú
s jeho odôvodnením a nezohľadňujú ani skutočné majetkové pomery sťažovateľa.
So zreteľom na citované východiská ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach
daného prípadu mu neprislúcha posudzovať, či návrhu matky na zvýšenie vyživovacej
povinnosti sťažovateľa voči dcére a dcére malo alebo nemalo byť vyhovené,
pričom v prípade, že takémuto návrhu vyhovené bolo, posudzovať správnosť všeobecným
súdom priznaných nárokov.
Vychádzajúc z princípu subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy úloha
ústavného súdu v takomto prípade spočíva v zaujatí stanoviska, či rozhodnutie krajského
súdu vo veci návrhu matky na zvýšenie výživného ako súdu odvolacieho vzhľadom na
obsah podaného opravného prostriedku spĺňa požiadavku ústavnosti spočívajúcu
predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy a tiež požiadavku
náležitého odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj III. ÚS 353/2013, III. ÚS 363/2013,
III. ÚS 429/2013, IV. ÚS 286/2014, II. ÚS 299/2015 a iné).
Pre účely overenia opodstatnenosti sťažnostnej argumentácie sa preto ústavný súd
oboznámil s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, z relevantnej časti
ktorého zistil, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ako aj Občianskeho súdneho poriadku,
podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom,
jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne
a právne akceptovateľné.
Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom
reflektoval na odvolacie námietky matky a dcéry ku ktorým mal sťažovateľ
možnosť sa vyjadriť, čo urobil nielen písomným podaním, ale aj „na pojednávaní pred
odvolacím súdom dňa 30. 01. 2014“, na ktorom „právny zástupca otca maloletej
a navrhovateľky uviedol, že s... dohodou otec maloletej a odporca nesúhlasí“.
Krajský súd v napadnutom rozsudku definoval zákonné podmienky na úpravu už
určenej výšky vyživovacej povinnosti a z toho vyplývajúcu úlohu konajúceho súdu
zodpovedať otázku o zmene pomerov od posledného rozhodnutia o výživnom nielen na
strane detí, ktoré sú svojou výživou odkázané na rodičov, ale aj na strane rodičov, s tým, že
zistenú zmenu pomerov bolo nutné zodpovedajúco premietnuť aj do samotnej výšky
výživného.
V tejto súvislosti krajský súd vychádzajúc zo svojho predchádzajúceho rozsudku
č. k. 16 CoP/50/2012-388 zo 6. septembra 2012 kvalifikoval dokazovanie vykonané
prvostupňovým súdom ako dostatočné v kontexte požiadaviek vyplývajúcich z relevantných
ustanovení zákona o rodine, výsledkom ktorého bol skutkový záver prvostupňového súdu
vyslovený v rozsudku č. k. 5 P/224/2010-212 z 18. júna 2013 o zistení takej zmeny
v odôvodnených potrebách dcéry a dcéry (spočívajúcich vo zvýšení
výdavkov na zdravotnú starostlivosť, náraste nákladov v súvislosti so školskou dochádzkou,
mimoškolskými aktivitami, vekom a pod.), ako aj v celkových pomeroch sťažovateľa, ktorá
svojou povahou opodstatňuje úpravu formou zvýšenia pôvodne určenej vyživovacej
povinnosti. Keďže vzhľadom na okolnosti daného prípadu krajský súd dospel k názoru, že
okresným súdom určená výška vyživovacej povinnosti „nereflektuje dostatočne najmä
majetkové pomery povinnej osoby“ (t. j. sťažovateľa), rozhodol o jej zvýšení a doplatení
v konkrétne určených sumách od 1. júna, 2010, ako to požadovala matka v návrhu.
Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa matka a dcéra pred ním
domáhali, pričom v intenciách prezentovaného výkladu prihliadajúc nielen na oficiálne
príjmové pomery sťažovateľa, ale aj na jeho pracovnú dispozíciu, ktorá vytvára dostatočné
predpoklady na plnenie vyživovacej povinnosti voči dcére a dcére náležite
vysvetlil, z akých dôvodov neakceptoval jeho argumentáciu o nedostatočných majetkových
pomeroch.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu
ako ústavne konformné s obsahom garancií vyplývajúcim účastníkom konania z čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a keďže nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo/160/2014 z 30. októbra 2014
Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe
mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,
ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takých dôvodov je aj odňatie možnosti
konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Ak účastník konania splní predpoklady
vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný
súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na
poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (II. ÚS 249/05, III. ÚS 171/06 III. ÚS 307/07,
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu zároveň vyplýva, že samotná otázka
posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky
prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.
Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú
ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho
z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného
práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani nemá právomoc
preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného nesprávneho
právneho posúdenia veci.
Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v občianskoprávnom konaní
účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní
procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy
prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237
ods. 1 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené
pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP, pričom v § 238 ods. 4
a 5 OSP sú uvedené prípady, v ktorých je podanie tohto mimoriadneho opravného
prostriedku vyslovene vylúčené.
Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu
akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku
čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie
označeného základného práva. V opačom prípade by totiž súd stratil možnosť posúdiť, či
zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku
(dovolania) vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky
súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemôže
znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych
opravných prostriedkoch (m. m. I. ÚS 145/2010).
Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné (§ 238 ods. 4 OSP),
s tým, že v danej veci nezistil ani existenciu vád konania (§ 237 OSP).
S takýmto záverom najvyššieho súdu sa sťažovateľ nestotožňuje, pretože je
presvedčený, že kvôli odňatiu mu možnosti konať pred súdom, mal najvyšší súd rozsudok
krajského súdu zrušiť.
Bez toho, aby ústavný súd citoval z odôvodnenia napadnutého uznesenia, konštatuje,
že najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa,
ktorým napadol rozsudok odvolacieho súdu, jeho dovolanie so zreteľom na uplatnený
dovolací dôvod, ako aj na ďalšie vady konania vyplývajúce z § 237 OSP preskúmal, tieto
však nezistil, a keďže z § 238 ods. 4 OSP vyplýva, že podanie dovolania v takomto prípade
ani nie je prípustné, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného
mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol spôsobom, ktorý ustanovenie § 243b
ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP vyslovene umožňuje. Možno preto
uzavrieť, že najvyšší súd zrozumiteľne a presvedčivo zodpovedal všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním
domáhal, a že jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo
zjavne neopodstatnené.
Keďže v danom prípade neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi námietkou
porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľov nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016