Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 353/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť T. Z., B., zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., Advokátska

kancelária, N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv „v zmysle čl. 46 ods. 1

a ods. 3, a ods. 3 a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra

2012 doručená sťažnosť T. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a 3, a 3 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bola rozsudkom Okresného

súdu Prievidza sp. zn. z 15. mája 2009 uložená povinnosť prispievať

na výživu svojich dvoch maloletých detí, a to na obe deti sumou 140 € mesačne.

Na základe návrhu matky maloletých detí Okresný súd Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 5. októbra 2011 rozhodol o zvýšení

vyživovacej povinnosti sťažovateľa na maloleté deti z doterajších súm 140 € mesačne

na sumu 190 € mesačne na prvé maloleté dieťa a na sumu 170 € mesačne na druhé maloleté

dieťa.

Sťažovateľ prvostupňový rozsudok napadol odvolaním, ktoré podľa svojho

vyjadrenia riadne odôvodnil, tak ako uvádza v sťažnosti, „najmä tým, že mesačné náklady

na deti vyčíslené matkou detí významne prekračujú príjem matky a doteraz platené výživné,

teda namietal, že buď sú výdavky vyčíslené matkou detí nadhodnotené, alebo má matka deti

iný príjem, ktorý je potrebné skúmať. Rovnako namietal, že súd nevyhodnotil odmietnutie

značného majetkového prospechu na strane matky detí, ani skutočnosť, že odmietla

zabezpečenie finančne výhodného bývania. Vytýkal prvoinštančnému rozhodnutiu, že

výživné môže zodpovedať potrebám oprávnených (s výhradami - viď vyššie), avšak

nezodpovedá možnostiam povinného, keď jeho rodine po zaplatení výživného zostane menej

ako je životné minimum a po narodení dieťaťa sa nová rodina sťažovateľa dostane pod

úroveň životného minima. Rovnako namietal, že jeho príjem nepostačuje na platenie

výživného v určenej výške, a teda výživné nezodpovedá schopnostiam povinného.“.

Krajský súd odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok potvrdil

v celom rozsahu svojím rozhodnutím sp. zn. z 21. augusta 2012.

Sťažovateľ je toho názoru, že označené rozhodnutie krajského súdu nerešpektuje

jeho právo na spravodlivé súdne konanie, pričom tento názor v sťažnosti opiera

o argumentáciu, podľa ktorej rozhodnutie krajského súdu

«- sa nevysporiadalo so všetkými námietkami sťažovateľa relevantnými pre rozhodnutie

vo veci samej,

- vychádza z domnienok a predpokladov, a nie z riadne zisteného skutkového stavu, ktorý by

mal podklad vo vykonanom dokazovaní,

- opiera rozhodnutie o skutočnosť, ktorá bola vyhodnotená súdom pri určení výživného

predošlým rozhodnutím, a teda nie je zmenou, ktorú by mal súd zohľadniť v konaní

aktuálnom, naviac, v deformovanej podobe vychádzajúcej výhradne z tvrdenia jednej

zo strán sporu („nehnuteľnosť značného finančného rozsahu“)

- odvolací súd v podstate schvaľuje nedostatočne zistený skutkový stav -konštatujúc, že súd

prvého stupňa odmietnutie značného majetkového prospechu nezohľadnil, lebo „skutočnosť

zostáva medzi účastníkmi sporná“, pričom sa nezameral na zistenie pravdivosti tvrdení

účastníkov a hoci mal podklad aj v súdnom spise (písomnosti zo súdneho spisu OS

Bratislava I č.k.

- súdy oboch stupňov nezistili ani nezisťovali právne relevantným spôsobom príjmy oboch

rodičov, hoci tieto sú hlavným kritériom posúdenia možností (oboch) povinných, a nahradili

ich vágnym tvrdením o neskúmaní iných príjmov matky, pretože „takýto príjem má zrejme

aj otec“. Je pravdou, že súd vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, avšak nie je

možné voľne hodnotiť skutočnosti, ktoré predmetom dokazovania ani neboli, a usudzovať

bez preskúmania kompletnej účtovnej dokumentácie firmy, v ktorej je otec spoločníkom, že

„daňové priznanie nedáva reálny obraz o financiách spoločnosti“. Takýto záver by bol

odôvodnený výhradne napr. pri zistení súdu o neprimeraných výdavkoch spoločnosti,

pri existujúcom rozhodnutí daňových orgánov o nesprávnosti uplatnených daňových

výdavkoch alebo zistených príjmoch a pod., nie je však možné s prihliadnutím

na oprávnenie štátnych orgánov konať len na základe zákona a v jeho medziach nahrádzať

zistenia domnienkami, a pri rozhodovaní z nich vychádzať.»

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. boli porušené „jeho základné práva 1) na spravodlivé

prejednanie veci v primeranej lehote, teda bez zbytočných prieťahov a právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom. podľa , 3 SR, 2) právo

na rovnosť účastníkov konania podľa článku 47 ods. 2, 3 SR, a porovnateľných práv

vyplývajúcich z medzinárodných dohôd a záväzkov, ktorými je Slovenská republika z titulu

ich ratifikácie viazaná, predovšetkým práv vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd

a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

V závere sťažnosti preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol

nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených podľa čl. 46 ods. 1

a 3, a 3 a a práva zaručeného dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , rozsudok krajského

súdu sp. zn. z 21. augusta 2012 zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie

konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a 3, a 3 a a práva podľa dohovoru označeným

postupom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a súvisiacich príloh zistil tieto

pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:

Sťažovateľovi bola rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn.

z 15. mája 2009 uložená povinnosť prispievať na výživu svojich dvoch maloletých detí, a to

na obe deti sumou 140 € mesačne. Na základe návrhu matky maloletých detí okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 5. októbra 2011 rozhodol o zvýšení vyživovacej

povinnosti sťažovateľa na maloleté deti z doterajších súm 140 € mesačne na sumu 190 €

mesačne na prvé maloleté dieťa a na sumu 170 € mesačne na druhé maloleté dieťa. Okresný

súd odôvodnenie svojho rozhodnutia oprel o ustanovenia § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1

a a o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) a konštatoval, že od posledného

rozhodnutia o výške vyživovacej povinnosti sťažovateľa v roku 2009 došlo k zmene

pomerov odôvodňujúcej zmenu rozhodnutia o výške výživného, a to predovšetkým

na strane maloletých detí, za ktorú považoval u jedného z maloletých detí jeho prechod

na druhý stupeň základnej školy a u druhého z maloletých detí jeho nástup do posledného

ročníka prvého stupňa základnej školy. Súčasne okresný súd konštatoval, že od doterajšieho

určenia výšky výživného uplynula k 1. septembru 2011 doba, za ktorú možno konštatovať

zvýšenie nákladov na výživu detí v dôsledku ich fyzického a psychického vyspievania, ako

aj nárast nákladov na uspokojovanie potrieb detí v dôsledku všeobecného vývoja životných

nákladov. Podľa prezentovaného názoru okresného súdu novourčená výška výživného

zodpovedá odôvodneným potrebám detí, ich zdravotnému stavu, ktorý si vyžaduje

mimoriadne výdavky na lekárske úkony, doplatky za medikamenty a kúpeľné pobyty,

takisto ich nárokom na kultúrne, športové a spoločenské vyžitie a tiež ich celkovým

výdajom spojeným s plnením školskej dochádzky. K otázke zmeny pomerov na strane

rodičov okresný súd uviedol, že na strane otca nezohľadnil jeho vyjadrenie, že nemá príjem,

nie je zamestnaný, nie je vedený v príslušnej evidencii uchádzačov o zamestnanie, jediným

príjmom jeho rodiny je zárobok jeho manželky a tiež materiálna pomoc jeho

a manželkiných rodičov. Okresný súd uviedol, že sťažovateľ je spoločníkom obchodnej

spoločnosti s rozsiahlym predmetom činnosti, teda ho nemožno považovať za nezamestnanú

osobu, a to bez ohľadu na ekonomické výsledky podnikania tejto spoločnosti prezentované

v daňovom priznaní. Naproti tomu okresný súd zdôraznil, že sťažovateľ má úplné

stredoškolské odborné vzdelanie, pričom mu jeho zdravotný stav nespôsobuje žiadnu

prekážku pre zaradenie sa do pracovného procesu, vzhľadom na miesto jeho pobytu ako

lokality s nízkou mierou nezamestnanosti (B.) disponuje sťažovateľ širokými možnosťami

zamestnať sa a v konaní nepreukázal zvyšovanie nákladov na vlastnú výživu. Okresný súd

uzavrel, že sťažovateľ disponuje možnosťami a schopnosťami participovať na uspokojovaní

potrieb detí v takom rozsahu, ako je súdom určená výška vyživovacej povinnosti,

a poukázal tiež na okolnosť, ktorú tiež zohľadnil pri určovaní výšky výživného, a síce, že

sťažovateľ nad rámec súdom určenej vyživovacej povinnosti iným spôsobom na výživu detí

neprispieva, nestýka sa s nimi a ani ich neobdarúva.

Sťažovateľ tento rozsudok napadol odvolaním, v ktorom „žiadal rozsudok súdu

prvého stupňa zmeniť a návrh matky na zvýšenie výživného zamietnuť. Súdu prvého stupňa

vytkol, že pri rozhodovaní o výške výživného dôsledne neskúmal príjmy matky

s prihliadnutím na ust. § 63 ods. 1 Zák. o rodine. Pokiaľ matka tvrdí, že mesačné náklady

na obe deti predstavujú sumu 905 €, ktoré boli kryté výživným z jeho strany vo výške 280 €,

súd pre svoje rozhodnutie nezabezpečil vyjadrenie matky, z akých zdrojov pokrýva tieto

potreby. Bez ohľadu na to, že ide o sumy zjavne nadhodnotené, ako to vyhodnotil

v rozhodnutí aj súd, bolo potrebné skúmať, z akých zdrojov matka pokrýva náklady detí.

Súdu prvého stupňa ďalej vytkol, že hoci v odôvodnení poukázal na ust. § 75 ods. 1 Zák.

o rodine, v konaní ani v rozhodnutí nevyhodnotil na strane matky odmietnutie finančne

primeraného bývania formou nájomnej zmluvy k bytu v P., ani odmietnutie značného

majetkového prospechu - nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti darovacou zmluvou,

ktorá bola súdu predložená. Pokiaľ ide o výšku výživného, súd pri rozhodovaní o výške

výživného vychádzal pri hodnotení jeho možností a schopností aj z príjmu jeho manželky,

ktorý je jediným príjmom trojčlennej rodiny. Po zaplatení výživného v novo určenej výške

360 € zostane v jeho rodine vrátane maloletého dieťa na živobytie suma 385,54 €, teda

menej ako je životné minimum, po narodení dieťaťa v januári 2012 sa rodina dostane

hlboko pod úroveň životného minima. Pokiaľ ide o jeho podnikanie, súdu preukázal, že

firma v ktorej je konateľom v uplynulých dvoch účtovných rokoch bola vo svojom podnikaní

stratová. Predmety podnikania zapísané v obchodnom registri ešte nie sú preukázaním

skutočnosti, že firma tieto činnosti aj reálne vykonáva. Pokiaľ ide o výsledky hospodárenia,

uviedol, že dosahované hospodárske výsledky sú rozhodujúce aj pre posúdenie, či nastala

zmena pomerov na jeho strane od posledného určovania výživného v závislosti na

vtedajších hospodárskych výsledkoch spoločnosti, a ich porovnaní s aktuálnymi

hospodárskymi výsledkami. Pre úplnosť poznamenal, že ako konateľ obchodnej spoločnosti

nemá nárok na zaradenie do databázy uchádzačov o zamestnanie pre nesplnenie potrebnej

doby poistenia, ani v prípade zaradenia do tejto databázy nemá nárok ani na hmotné

zabezpečenie v nezamestnanosti. Odôvodnenie, že jeho rodine finančne pomáhajú

manželkini rodičia nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, na pojednávaní iba tvrdil, že

jeho otec mu formou pôžičky prispieva sumou 300 €, čo obaja považujú za pôžičku,

o finančných príspevkoch manželkiných rodičov sa nikdy nezmienil. Pri hodnotení možností

na zamestnanie na jeho strane súd vychádzal z chybného predpokladu, že evidované miesto

trvalého bydliska je zároveň jeho skutočný bydliskom. Vzhľadom k tomu, že spoločnú

nehnuteľnosť užíva výhradne matka s deťmi, on túto so svojou novou rodinou užívať

nemôže, a z uvedeného dôvodu býva s manželskou u jej rodičov mimo B. Tým, že rodičia

manželky bývajú mimo B., zvýšili sa ich náklady aj v dôsledku dochádzania do práce

pre nemožnosť zamestnať sa v mieste aktuálneho bydliska.“.

O odvolaní sťažovateľa krajský súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdil v celom rozsahu. Vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 21. augusta

2012 krajský súd prijaté závery oprel o toto odôvodnenie:

„V danej veci predmetom ktorej je zmena rozhodnutia o výživnom na maloleté deti,

súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine, ktorý

jasne definuje dôvody majúce za následok zmenu rozhodnutia o výživnom. Za takéto

v zmysle citovaného zákonného ustanovenia treba považovať zmenu pomerov, či už

na strane rodičov alebo maloletých detí, musí ísť pritom o podstatnú zmenu pomerov.

Úlohou súdov pri rozhodovaní o zmene výživného je preto zistiť, či a v akom smere došlo

k zmene pomerov od posledného rozhodnutia o výživnom a v prípade kladného zistenia túto

zmenu premietnuť do výšky výživného. Pokiaľ ide o výšku výživného vychádzajúc z ust. § 62

ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1 Zák. o rodine, súd pri určovaní výživného berie zreteľ

na odôvodnené potreby maloletých detí, ako aj na zárobkové možnosti, schopnosti a

majetkové pomery rodičov, pri zachovaní práva detí podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

S poukazom na uvedené kritériá rozhodné pre určovanie výživného odvolací súd

dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej veci riadne zistil skutkový stav tým, že svoje

dokazovanie zameral na zisťovanie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre právne

posúdenie charakteru a miery závažnosti zmeny pomerov na strane maloletých detí, ako aj

rodičov od poslednej úpravy výživného v roku 2009, skutkové zistenia správne vyhodnotil

v zmysle § 78 ods. 1 Zák. o rodine, keď dospel k záveru, že zistené zmeny v odôvodnených

potrebách maloletých detí, základu svojou povahou podstatnú zmenu pomerov

odôvodňujúcu zvýšenie výživného.

Pokiaľ ide o potreby detí, odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že

tieto sa zvýšili od 01.09.2011, kedy L. prešla na druhý stupeň základnej školy a T. začal

navštevovať 4. ročník základnej školy. Nárast potrieb detí v súvislosti s návštevou školy

možno považovať za zmenu pomerov v zmysle § 78 ods. 1 Zák. o rodine, samozrejme

v súhrne s nárastom potrieb detí súvisiacich s ich fyzickým vekom, záujmovými aktivitami,

zdravotným stavom a pod.. Pokiaľ ide o zdravotný stav detí, matka v konaní preukázala

zvýšené finančné výdavky u oboch detí na lieky, ktoré nie sú plne hradené zdravotnou

poisťovňou, náklady na kúpeľnú liečbu oboch detí, či náklady na liečbu čeľustného

ortopéda u maloletej L. Pokiaľ súd prvého stupňa na strane detí vyhodnotil uvedený nárast

potrieb detí a premietol ich do výšky výživného v ním určenej výške, jeho postup bol

v súlade s ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine. V súlade s ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine je aj

konštatovanie súdu na základe výsledkov vykonaného dokazovania pokiaľ ide o zárobkové a

majetkové pomery otca. K námietke otca uvedenej v odvolaní, že matka má zrejme iný

príjem, z ktorého uhrádza ňou vyčíslené výdavky detí vo výške 905 € mesačne odvolací súd

dodáva, že takýto príjem má zrejme aj otec, nakoľko jeho tvrdenie, že on i syn M. žijú

z príjmu jeho manželky odvolací súd vyhodnotil ako účelové. Rovnako za účelové považoval

tvrdenie otca, že mu formou pôžičky vo výške 300 € mesačne vypomáha jeho otec

za situácie, keď otec na jeho osobu v roku 2009 previedol nehnuteľnosť značného

finančného rozsahu. Súd prvého stupňa pri hodnotení možností a schopností otca správne

ustálil, že otec je spoločníkom a konateľom spoločnosti T., s.r.o., založenej v roku 1992

s bohatým premetom podnikania. V spise založené daňové priznanie uvedenej spoločnosti

nedáva reálny obraz o financiách spoločnosti, naviac ťažko možno uveriť, že by otec

tvrdiac, že sa nachádza v tak nepriaznivej finančnej situácii, keď sa jeho rodina dostáva

na hranicu životného minima by od roku 2008 nepracoval, a všetok svoj voľný čas a energiu

venoval ozdravovaniu spoločnosti, z ktorej nemá žiaden zisk. Pokiaľ otec v odvolaní súdu

prvého stupňa vytkol, že pri rozhodovaní v zmysle § 75 ods. 1 Zák. o rodine nevyhodnotil

na strane matky odmietnutie majetkového prospechu, a to nadobudnutia vlastníctva k bytu

v P. darovacou zmluvou, treba uviesť, že súd prvého stupňa správne na túto skutočnosť

neprihliadal, keďže táto vzhľadom na rozporné tvrdenia rodičov a založené doklady v spise

zostáva v konaní sporná. Rovnako v konaní zostali sporné náklady na zdravotný stav otca,

na ktoré v konaní poukazoval, keďže doklady o nákladoch súvisiacich s jeho zdravotnou

starostlivosťou na rozdiel od matky do spisu nedoložil.

S poukazom na uvedené, rozsudok súdu prvého stupňa pokiaľ ide o určenie výšky výživného,

ustálenia počiatku zmeny pomerov, ako aj výšky zročného výživného je vecne správny, preto

ho odvolací súd podľa potvrdil, pričom podľa ods. 2 citovaného

ustanovenia poukazuje na správne právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom

rozsahu stotožnil.“

1. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 2

a 3 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu, aby zistil, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. sú zlučiteľné

s limitmi sťažovateľom označených článkov a dohovoru, porušenie ktorých namieta.

V úvode ústavný súd zdôrazňuje, že nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim

mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach veci sťažovateľa ani

neprislúchalo posudzovať, či návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti sťažovateľa

voči maloletým deťom malo alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať

stanovisko k tomu, či rozhodnutie o ňom spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu

predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy a tiež požiadavku

náležitého odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj , , ,

, ).

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na vecnú správnosť záverov

prvostupňového rozhodnutia, s ktorého odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil

a na ktoré v súlade s ustanovením Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odkázal. Napriek aplikácii tohto

ustanovenia neopomenul krajský súd ústavné limity, ktoré

musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu.

Preto na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia doplnil podrobnú

argumentáciu reflektujúcu na základné argumentačné východiská odvolania sťažovateľa.

Krajský súd v úvode odôvodnenia rozsudku interpretoval relevantnú právnu úpravu,

a síce ustanovenie § 78 ods. 1 zákona o rodine definujúce podmienky na úpravu už určenej

výšky vyživovacej povinnosti a z toho vyplývajúcu úlohu konajúceho súdu zodpovedať

otázku o zmene pomerov, či už na strane maloletých detí alebo rodičov od posledného

rozhodnutia o výživnom, a prípadnú zistenú zmenu zodpovedajúco premietnuť do výšky

výživného.

Krajský súd kvalifikoval dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom ako

dostatočné v kontexte požiadaviek vyplývajúcich z § 78 ods. 1 zákona o rodine, výsledkom

ktorého bol skutkový záver prvostupňového súdu o zistení takej zmeny v odôvodnených

potrebách maloletých detí, ktorá svojou povahou opodstatňuje úpravu pôvodne určenej

vyživovacej povinnosti, resp. jej zvýšenie.

Krajský súd a aj okresný súd, na ktorého odôvodnenie rozhodnutia sa krajský súd

odvolal, veľmi podrobne špecifikovali dôkazný proces a z neho vyplývajúce skutkové

zistenia o zmene pomerov na strane vyživovaných maloletých detí (zvýšenie výdavkov

na zdravotnú starostlivosť detí, rast nákladov v súvislosti s ich školskou dochádzkou

a nárast potrieb detí súvisiacich s ich vekom a pod.). V odôvodnení svojho rozhodnutia

okresný súd prezentoval výklad ďalších relevantných ustanovení zákona o rodine, ako je

ustanovenie § 75 ods. 1, kde okresný súd vymedzil okruh odôvodnených potrieb

oprávneného dieťaťa, a tiež bližšie vysvetlil ďalšie kritériá na určenie výšky vyživovacej

povinnosti, a síce schopnosti a možnosti povinného rodiča, ktoré podľa interpretácie

okresného súdu „sú dané nielen jeho preukázanými zárobkovými pomermi ale tiež všetkými

ďalšími príjmami, najvyššie dosiahnutým vzdelaním, praxou, odbornosťou, pracovným

zaradením, rozsahom a druhom vykonávanej pracovnej aktivity, vekom, zdravotným stavom,

počtom vyživovacích povinností a pod.“.

Konajúce súdy v intenciách prezentovaného výkladu potom náležite vysvetlili,

z akých dôvodov neakceptovali argumentáciu sťažovateľa o jeho nedostatočných

príjmových pomeroch, a zdôraznili, že v tomto smere prihliadali nielen na jeho oficiálne

príjmové pomery, ale aj na jeho pracovné dispozície vytvárajúce dostatočné predpoklady

na plnenie vyživovacej povinnosti v súdom novourčenej výške.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu o nedôvodnosti odvolania

sťažovateľa má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože krajský súd

náležite interpretoval právnu úpravu, ktorú aplikoval na skutkový stav posudzovanej veci,

a súčasne odôvodnenie rozhodnutia obsahovalo náležitú špecifikáciu postupu, ktorým

konajúce súdy dospeli k záveru o preukázaní zmeny pomerov opodstatňujúcich zvýšenie

sumy výživného.

Na základe uvedeného ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu ako

konformné s obsahom garancií označených článkov a dohovoru a sťažnosť

kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke porušenia základného práva podľa postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktoré bolo právoplatne skončené prijatím rozsudku

krajského súdu z 21. augusta 2012.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je

požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej

moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho

orgánu (napr. ).

Nadväzne na to ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr.

, , , , , )

prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa poskytuje ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť

ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného

práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 21. augusta 2012.

Sťažnosť sťažovateľa obsahujúca námietku porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

krajského súdu v namietanom konaní bola ústavnému súdu doručená až 30. októbra 2012,

teda po prijatí meritórneho rozhodnutia krajského súdu v danej veci, prijatím ktorého bolo

toto konanie právoplatne skončené.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva

zaručeného ústavný súd aj uvedenú časť sťažnosti posúdil ako zjavne

neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia

po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. , ,

, ).

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol o sťažnosti sťažovateľa

podľa tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013