Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 353/2013
PDF · 283.17 KB
No categories available
III. ÚS 353/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť T. Z., B., zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., Advokátska
kancelária, N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv „v zmysle čl. 46 ods. 1
a ods. 3, čl. 47 ods. 2 a ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 18/12 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra
2012 doručená sťažnosť T. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 18/12.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bola rozsudkom Okresného
súdu Prievidza sp. zn. 13 P 651/2008 z 15. mája 2009 uložená povinnosť prispievať
na výživu svojich dvoch maloletých detí, a to na obe deti sumou 140 € mesačne.
Na základe návrhu matky maloletých detí Okresný súd Bratislava V (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 17 P 428/2010 z 5. októbra 2011 rozhodol o zvýšení
vyživovacej povinnosti sťažovateľa na maloleté deti z doterajších súm 140 € mesačne
na sumu 190 € mesačne na prvé maloleté dieťa a na sumu 170 € mesačne na druhé maloleté
dieťa.
Sťažovateľ prvostupňový rozsudok napadol odvolaním, ktoré podľa svojho
vyjadrenia riadne odôvodnil, tak ako uvádza v sťažnosti, „najmä tým, že mesačné náklady
na deti vyčíslené matkou detí významne prekračujú príjem matky a doteraz platené výživné,
teda namietal, že buď sú výdavky vyčíslené matkou detí nadhodnotené, alebo má matka deti
iný príjem, ktorý je potrebné skúmať. Rovnako namietal, že súd nevyhodnotil odmietnutie
značného majetkového prospechu na strane matky detí, ani skutočnosť, že odmietla
zabezpečenie finančne výhodného bývania. Vytýkal prvoinštančnému rozhodnutiu, že
výživné môže zodpovedať potrebám oprávnených (s výhradami - viď vyššie), avšak
nezodpovedá možnostiam povinného, keď jeho rodine po zaplatení výživného zostane menej
ako je životné minimum a po narodení dieťaťa sa nová rodina sťažovateľa dostane pod
úroveň životného minima. Rovnako namietal, že jeho príjem nepostačuje na platenie
výživného v určenej výške, a teda výživné nezodpovedá schopnostiam povinného.“.
Krajský súd odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok potvrdil
v celom rozsahu svojím rozhodnutím sp. zn. 11 CoP 18/12 z 21. augusta 2012.
Sťažovateľ je toho názoru, že označené rozhodnutie krajského súdu nerešpektuje
jeho právo na spravodlivé súdne konanie, pričom tento názor v sťažnosti opiera
o argumentáciu, podľa ktorej rozhodnutie krajského súdu
«- sa nevysporiadalo so všetkými námietkami sťažovateľa relevantnými pre rozhodnutie
vo veci samej,
- vychádza z domnienok a predpokladov, a nie z riadne zisteného skutkového stavu, ktorý by
mal podklad vo vykonanom dokazovaní,
- opiera rozhodnutie o skutočnosť, ktorá bola vyhodnotená súdom pri určení výživného
predošlým rozhodnutím, a teda nie je zmenou, ktorú by mal súd zohľadniť v konaní
aktuálnom, naviac, v deformovanej podobe vychádzajúcej výhradne z tvrdenia jednej
zo strán sporu („nehnuteľnosť značného finančného rozsahu“)
- odvolací súd v podstate schvaľuje nedostatočne zistený skutkový stav -konštatujúc, že súd
prvého stupňa odmietnutie značného majetkového prospechu nezohľadnil, lebo „skutočnosť
zostáva medzi účastníkmi sporná“, pričom sa nezameral na zistenie pravdivosti tvrdení
účastníkov a hoci mal podklad aj v súdnom spise (písomnosti zo súdneho spisu OS
Bratislava I č.k. 10C 210/2007
- súdy oboch stupňov nezistili ani nezisťovali právne relevantným spôsobom príjmy oboch
rodičov, hoci tieto sú hlavným kritériom posúdenia možností (oboch) povinných, a nahradili
ich vágnym tvrdením o neskúmaní iných príjmov matky, pretože „takýto príjem má zrejme
aj otec“. Je pravdou, že súd vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, avšak nie je
možné voľne hodnotiť skutočnosti, ktoré predmetom dokazovania ani neboli, a usudzovať
bez preskúmania kompletnej účtovnej dokumentácie firmy, v ktorej je otec spoločníkom, že
„daňové priznanie nedáva reálny obraz o financiách spoločnosti“. Takýto záver by bol
odôvodnený výhradne napr. pri zistení súdu o neprimeraných výdavkoch spoločnosti,
pri existujúcom rozhodnutí daňových orgánov o nesprávnosti uplatnených daňových
výdavkoch alebo zistených príjmoch a pod., nie je však možné s prihliadnutím
na oprávnenie štátnych orgánov konať len na základe zákona a v jeho medziach nahrádzať
zistenia domnienkami, a pri rozhodovaní z nich vychádzať.»
Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 CoP 18/12 boli porušené „jeho základné práva 1) na spravodlivé
prejednanie veci v primeranej lehote, teda bez zbytočných prieťahov a právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom. podľa čl. 46 ods. 1, 3 Ústavy SR, 2) právo
na rovnosť účastníkov konania podľa článku 47 ods. 2, 3 Ústavy SR, a porovnateľných práv
vyplývajúcich z medzinárodných dohôd a záväzkov, ktorými je Slovenská republika z titulu
ich ratifikácie viazaná, predovšetkým práv vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd
a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
V závere sťažnosti preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol
nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených podľa čl. 46 ods. 1
a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 18/12, rozsudok krajského
súdu sp. zn. 11 CoP 18/12 z 21. augusta 2012 zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným
postupom krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a súvisiacich príloh zistil tieto
pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:
Sťažovateľovi bola rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 13 P 651/2008
z 15. mája 2009 uložená povinnosť prispievať na výživu svojich dvoch maloletých detí, a to
na obe deti sumou 140 € mesačne. Na základe návrhu matky maloletých detí okresný súd
rozsudkom sp. zn. 17 P 428/2010 z 5. októbra 2011 rozhodol o zvýšení vyživovacej
povinnosti sťažovateľa na maloleté deti z doterajších súm 140 € mesačne na sumu 190 €
mesačne na prvé maloleté dieťa a na sumu 170 € mesačne na druhé maloleté dieťa. Okresný
súd odôvodnenie svojho rozhodnutia oprel o ustanovenia § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1
a § 78 ods. 1 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) a konštatoval, že od posledného
rozhodnutia o výške vyživovacej povinnosti sťažovateľa v roku 2009 došlo k zmene
pomerov odôvodňujúcej zmenu rozhodnutia o výške výživného, a to predovšetkým
na strane maloletých detí, za ktorú považoval u jedného z maloletých detí jeho prechod
na druhý stupeň základnej školy a u druhého z maloletých detí jeho nástup do posledného
ročníka prvého stupňa základnej školy. Súčasne okresný súd konštatoval, že od doterajšieho
určenia výšky výživného uplynula k 1. septembru 2011 doba, za ktorú možno konštatovať
zvýšenie nákladov na výživu detí v dôsledku ich fyzického a psychického vyspievania, ako
aj nárast nákladov na uspokojovanie potrieb detí v dôsledku všeobecného vývoja životných
nákladov. Podľa prezentovaného názoru okresného súdu novourčená výška výživného
zodpovedá odôvodneným potrebám detí, ich zdravotnému stavu, ktorý si vyžaduje
mimoriadne výdavky na lekárske úkony, doplatky za medikamenty a kúpeľné pobyty,
takisto ich nárokom na kultúrne, športové a spoločenské vyžitie a tiež ich celkovým
výdajom spojeným s plnením školskej dochádzky. K otázke zmeny pomerov na strane
rodičov okresný súd uviedol, že na strane otca nezohľadnil jeho vyjadrenie, že nemá príjem,
nie je zamestnaný, nie je vedený v príslušnej evidencii uchádzačov o zamestnanie, jediným
príjmom jeho rodiny je zárobok jeho manželky a tiež materiálna pomoc jeho
a manželkiných rodičov. Okresný súd uviedol, že sťažovateľ je spoločníkom obchodnej
spoločnosti s rozsiahlym predmetom činnosti, teda ho nemožno považovať za nezamestnanú
osobu, a to bez ohľadu na ekonomické výsledky podnikania tejto spoločnosti prezentované
v daňovom priznaní. Naproti tomu okresný súd zdôraznil, že sťažovateľ má úplné
stredoškolské odborné vzdelanie, pričom mu jeho zdravotný stav nespôsobuje žiadnu
prekážku pre zaradenie sa do pracovného procesu, vzhľadom na miesto jeho pobytu ako
lokality s nízkou mierou nezamestnanosti (B.) disponuje sťažovateľ širokými možnosťami
zamestnať sa a v konaní nepreukázal zvyšovanie nákladov na vlastnú výživu. Okresný súd
uzavrel, že sťažovateľ disponuje možnosťami a schopnosťami participovať na uspokojovaní
potrieb detí v takom rozsahu, ako je súdom určená výška vyživovacej povinnosti,
a poukázal tiež na okolnosť, ktorú tiež zohľadnil pri určovaní výšky výživného, a síce, že
sťažovateľ nad rámec súdom určenej vyživovacej povinnosti iným spôsobom na výživu detí
neprispieva, nestýka sa s nimi a ani ich neobdarúva.
Sťažovateľ tento rozsudok napadol odvolaním, v ktorom „žiadal rozsudok súdu
prvého stupňa zmeniť a návrh matky na zvýšenie výživného zamietnuť. Súdu prvého stupňa
vytkol, že pri rozhodovaní o výške výživného dôsledne neskúmal príjmy matky
s prihliadnutím na ust. § 63 ods. 1 Zák. o rodine. Pokiaľ matka tvrdí, že mesačné náklady
na obe deti predstavujú sumu 905 €, ktoré boli kryté výživným z jeho strany vo výške 280 €,
súd pre svoje rozhodnutie nezabezpečil vyjadrenie matky, z akých zdrojov pokrýva tieto
potreby. Bez ohľadu na to, že ide o sumy zjavne nadhodnotené, ako to vyhodnotil
v rozhodnutí aj súd, bolo potrebné skúmať, z akých zdrojov matka pokrýva náklady detí.
Súdu prvého stupňa ďalej vytkol, že hoci v odôvodnení poukázal na ust. § 75 ods. 1 Zák.
o rodine, v konaní ani v rozhodnutí nevyhodnotil na strane matky odmietnutie finančne
primeraného bývania formou nájomnej zmluvy k bytu v P., ani odmietnutie značného
majetkového prospechu - nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti darovacou zmluvou,
ktorá bola súdu predložená. Pokiaľ ide o výšku výživného, súd pri rozhodovaní o výške
výživného vychádzal pri hodnotení jeho možností a schopností aj z príjmu jeho manželky,
ktorý je jediným príjmom trojčlennej rodiny. Po zaplatení výživného v novo určenej výške
360 € zostane v jeho rodine vrátane maloletého dieťa na živobytie suma 385,54 €, teda
menej ako je životné minimum, po narodení dieťaťa v januári 2012 sa rodina dostane
hlboko pod úroveň životného minima. Pokiaľ ide o jeho podnikanie, súdu preukázal, že
firma v ktorej je konateľom v uplynulých dvoch účtovných rokoch bola vo svojom podnikaní
stratová. Predmety podnikania zapísané v obchodnom registri ešte nie sú preukázaním
skutočnosti, že firma tieto činnosti aj reálne vykonáva. Pokiaľ ide o výsledky hospodárenia,
uviedol, že dosahované hospodárske výsledky sú rozhodujúce aj pre posúdenie, či nastala
zmena pomerov na jeho strane od posledného určovania výživného v závislosti na
vtedajších hospodárskych výsledkoch spoločnosti, a ich porovnaní s aktuálnymi
hospodárskymi výsledkami. Pre úplnosť poznamenal, že ako konateľ obchodnej spoločnosti
nemá nárok na zaradenie do databázy uchádzačov o zamestnanie pre nesplnenie potrebnej
doby poistenia, ani v prípade zaradenia do tejto databázy nemá nárok ani na hmotné
zabezpečenie v nezamestnanosti. Odôvodnenie, že jeho rodine finančne pomáhajú
manželkini rodičia nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, na pojednávaní iba tvrdil, že
jeho otec mu formou pôžičky prispieva sumou 300 €, čo obaja považujú za pôžičku,
o finančných príspevkoch manželkiných rodičov sa nikdy nezmienil. Pri hodnotení možností
na zamestnanie na jeho strane súd vychádzal z chybného predpokladu, že evidované miesto
trvalého bydliska je zároveň jeho skutočný bydliskom. Vzhľadom k tomu, že spoločnú
nehnuteľnosť užíva výhradne matka s deťmi, on túto so svojou novou rodinou užívať
nemôže, a z uvedeného dôvodu býva s manželskou u jej rodičov mimo B. Tým, že rodičia
manželky bývajú mimo B., zvýšili sa ich náklady aj v dôsledku dochádzania do práce
pre nemožnosť zamestnať sa v mieste aktuálneho bydliska.“.
O odvolaní sťažovateľa krajský súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil v celom rozsahu. Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 11 CoP 18/12 z 21. augusta
2012 krajský súd prijaté závery oprel o toto odôvodnenie:
„V danej veci predmetom ktorej je zmena rozhodnutia o výživnom na maloleté deti,
súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine, ktorý
jasne definuje dôvody majúce za následok zmenu rozhodnutia o výživnom. Za takéto
v zmysle citovaného zákonného ustanovenia treba považovať zmenu pomerov, či už
na strane rodičov alebo maloletých detí, musí ísť pritom o podstatnú zmenu pomerov.
Úlohou súdov pri rozhodovaní o zmene výživného je preto zistiť, či a v akom smere došlo
k zmene pomerov od posledného rozhodnutia o výživnom a v prípade kladného zistenia túto
zmenu premietnuť do výšky výživného. Pokiaľ ide o výšku výživného vychádzajúc z ust. § 62
ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1 Zák. o rodine, súd pri určovaní výživného berie zreteľ
na odôvodnené potreby maloletých detí, ako aj na zárobkové možnosti, schopnosti a
majetkové pomery rodičov, pri zachovaní práva detí podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
S poukazom na uvedené kritériá rozhodné pre určovanie výživného odvolací súd
dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej veci riadne zistil skutkový stav tým, že svoje
dokazovanie zameral na zisťovanie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre právne
posúdenie charakteru a miery závažnosti zmeny pomerov na strane maloletých detí, ako aj
rodičov od poslednej úpravy výživného v roku 2009, skutkové zistenia správne vyhodnotil
v zmysle § 78 ods. 1 Zák. o rodine, keď dospel k záveru, že zistené zmeny v odôvodnených
potrebách maloletých detí, základu svojou povahou podstatnú zmenu pomerov
odôvodňujúcu zvýšenie výživného.
Pokiaľ ide o potreby detí, odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že
tieto sa zvýšili od 01.09.2011, kedy L. prešla na druhý stupeň základnej školy a T. začal
navštevovať 4. ročník základnej školy. Nárast potrieb detí v súvislosti s návštevou školy
možno považovať za zmenu pomerov v zmysle § 78 ods. 1 Zák. o rodine, samozrejme
v súhrne s nárastom potrieb detí súvisiacich s ich fyzickým vekom, záujmovými aktivitami,
zdravotným stavom a pod.. Pokiaľ ide o zdravotný stav detí, matka v konaní preukázala
zvýšené finančné výdavky u oboch detí na lieky, ktoré nie sú plne hradené zdravotnou
poisťovňou, náklady na kúpeľnú liečbu oboch detí, či náklady na liečbu čeľustného
ortopéda u maloletej L. Pokiaľ súd prvého stupňa na strane detí vyhodnotil uvedený nárast
potrieb detí a premietol ich do výšky výživného v ním určenej výške, jeho postup bol
v súlade s ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine. V súlade s ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine je aj
konštatovanie súdu na základe výsledkov vykonaného dokazovania pokiaľ ide o zárobkové a
majetkové pomery otca. K námietke otca uvedenej v odvolaní, že matka má zrejme iný
príjem, z ktorého uhrádza ňou vyčíslené výdavky detí vo výške 905 € mesačne odvolací súd
dodáva, že takýto príjem má zrejme aj otec, nakoľko jeho tvrdenie, že on i syn M. žijú
z príjmu jeho manželky odvolací súd vyhodnotil ako účelové. Rovnako za účelové považoval
tvrdenie otca, že mu formou pôžičky vo výške 300 € mesačne vypomáha jeho otec
za situácie, keď otec na jeho osobu v roku 2009 previedol nehnuteľnosť značného
finančného rozsahu. Súd prvého stupňa pri hodnotení možností a schopností otca správne
ustálil, že otec je spoločníkom a konateľom spoločnosti T., s.r.o., založenej v roku 1992
s bohatým premetom podnikania. V spise založené daňové priznanie uvedenej spoločnosti
nedáva reálny obraz o financiách spoločnosti, naviac ťažko možno uveriť, že by otec
tvrdiac, že sa nachádza v tak nepriaznivej finančnej situácii, keď sa jeho rodina dostáva
na hranicu životného minima by od roku 2008 nepracoval, a všetok svoj voľný čas a energiu
venoval ozdravovaniu spoločnosti, z ktorej nemá žiaden zisk. Pokiaľ otec v odvolaní súdu
prvého stupňa vytkol, že pri rozhodovaní v zmysle § 75 ods. 1 Zák. o rodine nevyhodnotil
na strane matky odmietnutie majetkového prospechu, a to nadobudnutia vlastníctva k bytu
v P. darovacou zmluvou, treba uviesť, že súd prvého stupňa správne na túto skutočnosť
neprihliadal, keďže táto vzhľadom na rozporné tvrdenia rodičov a založené doklady v spise
zostáva v konaní sporná. Rovnako v konaní zostali sporné náklady na zdravotný stav otca,
na ktoré v konaní poukazoval, keďže doklady o nákladoch súvisiacich s jeho zdravotnou
starostlivosťou na rozdiel od matky do spisu nedoložil.
S poukazom na uvedené, rozsudok súdu prvého stupňa pokiaľ ide o určenie výšky výživného,
ustálenia počiatku zmeny pomerov, ako aj výšky zročného výživného je vecne správny, preto
ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, pričom podľa ods. 2 citovaného
ustanovenia poukazuje na správne právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom
rozsahu stotožnil.“
1. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 2
a 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 18/12
Ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu, aby zistil, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 18/12 sú zlučiteľné
s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, porušenie ktorých namieta.
V úvode ústavný súd zdôrazňuje, že nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim
mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach veci sťažovateľa ani
neprislúchalo posudzovať, či návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti sťažovateľa
voči maloletým deťom malo alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať
stanovisko k tomu, či rozhodnutie o ňom spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu
predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy a tiež požiadavku
náležitého odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na vecnú správnosť záverov
prvostupňového rozhodnutia, s ktorého odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil
a na ktoré v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odkázal. Napriek aplikácii tohto
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku neopomenul krajský súd ústavné limity, ktoré
musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu.
Preto na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia doplnil podrobnú
argumentáciu reflektujúcu na základné argumentačné východiská odvolania sťažovateľa.
Krajský súd v úvode odôvodnenia rozsudku interpretoval relevantnú právnu úpravu,
a síce ustanovenie § 78 ods. 1 zákona o rodine definujúce podmienky na úpravu už určenej
výšky vyživovacej povinnosti a z toho vyplývajúcu úlohu konajúceho súdu zodpovedať
otázku o zmene pomerov, či už na strane maloletých detí alebo rodičov od posledného
rozhodnutia o výživnom, a prípadnú zistenú zmenu zodpovedajúco premietnuť do výšky
výživného.
Krajský súd kvalifikoval dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom ako
dostatočné v kontexte požiadaviek vyplývajúcich z § 78 ods. 1 zákona o rodine, výsledkom
ktorého bol skutkový záver prvostupňového súdu o zistení takej zmeny v odôvodnených
potrebách maloletých detí, ktorá svojou povahou opodstatňuje úpravu pôvodne určenej
vyživovacej povinnosti, resp. jej zvýšenie.
Krajský súd a aj okresný súd, na ktorého odôvodnenie rozhodnutia sa krajský súd
odvolal, veľmi podrobne špecifikovali dôkazný proces a z neho vyplývajúce skutkové
zistenia o zmene pomerov na strane vyživovaných maloletých detí (zvýšenie výdavkov
na zdravotnú starostlivosť detí, rast nákladov v súvislosti s ich školskou dochádzkou
a nárast potrieb detí súvisiacich s ich vekom a pod.). V odôvodnení svojho rozhodnutia
okresný súd prezentoval výklad ďalších relevantných ustanovení zákona o rodine, ako je
ustanovenie § 75 ods. 1, kde okresný súd vymedzil okruh odôvodnených potrieb
oprávneného dieťaťa, a tiež bližšie vysvetlil ďalšie kritériá na určenie výšky vyživovacej
povinnosti, a síce schopnosti a možnosti povinného rodiča, ktoré podľa interpretácie
okresného súdu „sú dané nielen jeho preukázanými zárobkovými pomermi ale tiež všetkými
ďalšími príjmami, najvyššie dosiahnutým vzdelaním, praxou, odbornosťou, pracovným
zaradením, rozsahom a druhom vykonávanej pracovnej aktivity, vekom, zdravotným stavom,
počtom vyživovacích povinností a pod.“.
Konajúce súdy v intenciách prezentovaného výkladu potom náležite vysvetlili,
z akých dôvodov neakceptovali argumentáciu sťažovateľa o jeho nedostatočných
príjmových pomeroch, a zdôraznili, že v tomto smere prihliadali nielen na jeho oficiálne
príjmové pomery, ale aj na jeho pracovné dispozície vytvárajúce dostatočné predpoklady
na plnenie vyživovacej povinnosti v súdom novourčenej výške.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu o nedôvodnosti odvolania
sťažovateľa má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože krajský súd
náležite interpretoval právnu úpravu, ktorú aplikoval na skutkový stav posudzovanej veci,
a súčasne odôvodnenie rozhodnutia obsahovalo náležitú špecifikáciu postupu, ktorým
konajúce súdy dospeli k záveru o preukázaní zmeny pomerov opodstatňujúcich zvýšenie
sumy výživného.
Na základe uvedeného ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu ako
konformné s obsahom garancií označených článkov ústavy a dohovoru a sťažnosť
kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.
2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 18/12
Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 CoP 18/12, ktoré bolo právoplatne skončené prijatím rozsudku
krajského súdu z 21. augusta 2012.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej
moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu (napr. II. ÚS 26/95).
Nadväzne na to ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr.
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08)
prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť
ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného
práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.
Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 11 CoP 18/12
z 21. augusta 2012.
Sťažnosť sťažovateľa obsahujúca námietku porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
krajského súdu v namietanom konaní bola ústavnému súdu doručená až 30. októbra 2012,
teda po prijatí meritórneho rozhodnutia krajského súdu v danej veci, prijatím ktorého bolo
toto konanie právoplatne skončené.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd aj uvedenú časť sťažnosti posúdil ako zjavne
neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07,
III. ÚS 300/08, III. ÚS 190/2011).
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol o sťažnosti sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2013