Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)III. ÚS 190/2011
PDF · 144.79 KB
No categories available
III. ÚS 190/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť A. H., V., zastúpenej advokátkou JUDr. H. K., Advokátska
kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 305/1992 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra
2010 doručená sťažnosť sťažnosť A. H., V. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Poprad
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 305/1992.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania
v postavení navrhovateľky spolu s ďalšími navrhovateľmi vedeného okresným súdom, a to
na základe návrhu podaného 23. marca 1992.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že vzhľadom na „evidentné prieťahy v konaní“
uplatnila na ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosť na postup
súdu podľa ustanovení § 62 a nasledujúcich zákona č. 757/2004 o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá bola predsedom
okresného súdu posúdená ako nedôvodná, pretože „nezistil skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali vyhodnotenie sťažnosti ako dôvodnej“.
Sťažovateľka odvolávajúc sa na chronologický prehľad procesných úkonov konania
poukázala na to, že od podania návrhu uplynulo viac ako 18 rokov a vec nebola dosiaľ
právoplatne skončená. Podľa vyjadrenia sťažovateľky „Dĺžka konania vysoko presahuje
akékoľvek ponímanie štandardnej dĺžky konania“.
Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na nález ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 23/2010, ktorým už bolo vyslovené porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy v namietanom konaní vo vzťahu k ostatným účastníkom vystupujúcim spolu
so sťažovateľkou na strane navrhovateľov.
Vychádzajúc z uvedených skutočností formulovala sťažovateľka záver o porušení jej
základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy v namietanom konaní okresného súdu.
Sťažovateľka na základe toho v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 305/1992, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie
v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 9 C 305/1992, ktoré podľa jej
vyjadrenia nie je dosiaľ právoplatne skončené.
Ústavný súd zistil, že vo veci sťažovateľky bolo meritórne rozhodnuté rozsudkom
okresného súdu ako súdu prvého stupňa 19. októbra 2010.
Uvedený rozsudok bol napadnutý odvolaním vedľajšieho účastníka konania
podaným 5. novembra 2010. Opravný prostriedok bol 14. decembra 2010 spolu
so spisovým materiálom predložený Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“).
V čase rozhodovania ústavného súdu nebolo o podanom opravnom prostriedku
nadriadeným súdom rozhodnuté.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej
moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu (napr. II. ÚS 26/95).
Nadväzne na to ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr.
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08)
prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť
ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného
práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.
Okresný súd rozhodol vo veci sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 9 C/305/1992
z 19. októbra 2010 a na základe podaného opravného prostriedku predložil spisový materiál
na rozhodnutie krajskému súdu.
Sťažnosť sťažovateľky obsahujúca námietku porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v namietanom konaní bola ústavnému súdu doručená až 27. decembra 2010,
teda po prijatí meritórneho rozhodnutia okresného súdu z 19. októbra 2010 v danej veci
a tiež až po predložení spisového materiálu s podaným opravným prostriedkom
odvolaciemu súdu (14. decembra 2010).
V čase podania sťažnosti už okresný súd nedisponoval právomocou vo veci konať,
pretože táto bola uplatnením opravného prostriedku prenesená krajskému súdu. Okresný
súd teda v danej etape konania nemohol ovplyvniť priebeh konania a ani porušiť základné
právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy. Prijatím meritórneho rozhodnutia, jeho doručením procesným stranám a následným
predložením podaného opravného prostriedku spolu so spisovým materiálom nadriadenému
súdu okresný súd vykonal všetky relevantné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty
sťažovateľky a svoju úlohu v tomto smere splnil.
Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
podaním sťažnosti ústavnému súdu, a to vo vzťahu k postupu okresného súdu, bola pre
sťažovateľku časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jej veci
prvostupňové konanie. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za náležité pripomenúť
známu zásadu rímskeho práva „bdelým patrí právo“, ak navyše je zrejmé, že na základe
sťažnosti ďalších účastníkov predmetného konania pred okresným súdom na strane
navrhovateľov (v príbuzenskom pomere matky a brata sťažovateľky bývajúcim na tej istej
adrese ako sťažovateľka a zastúpeným tou istou právnou zástupkyňou) podanej v aktuálnom
čase prebiehajúceho konania ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 23/2010 z 3. júna 2010
rozhodol, že v tomto konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom. Ústavnému súdu tiež
neušlo, že aj sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu sťažovateľka podala
(formálne) až 2. novembra 2010, teda po vyhlásení rozsudku okresným súdom 19. októbra
2010.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia
všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd sťažnosť posúdil ako zjavne neopodstatnenú
a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom
prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).
Celkom na záver ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že toto rozhodnutie
nebráni sťažovateľke v tom, aby sa opätovne domáhala na ústavnom súde nápravy
v prípade, ak by po prípadnom vrátení veci zo strany odvolacieho súdu na ďalšie konanie
okresnému súdu dochádzalo v konaní k prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2011