Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 242/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom

JUDr. Mariánom Belánom, Školská 136/27, Madunice, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 2 a

v spojení s , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 14 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. apríla 2015, ako

i v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 14

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný

pakt“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. apríla 2015 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, v právnom postavení

žalobcu v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. , bol účastníkom

konania o preskúmanie rozhodnutia žalovaného (Ústavu na výkon trestu odňatia slobody,

Ružomberok, pozn.) č. k. z 14. júla 2011 [ktorým podľa § 52 ods. 3 písm. a)

o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) bol sťažovateľovi uložený disciplinárny trest

 pokarhanie z dôvodu, že porušil a tým, že

nesplnil príkaz službukonajúceho referenta režimu, pozn.].

V úvode sťažnosti s poukazom na rozhodnutie Centra právnej pomoci, kancelárie

Banská Bystrica (ďalej len „CPP“), sp. zn. 4 N 8739/2015-KaBB sťažovateľ upriamuje

pozornosť ústavného súdu na nepriznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci zo strany

CPP a na prebiehajúci súdny spor na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) v danej veci.

Následne s poukazom na napadnutý rozsudok sťažovateľ konštatuje porušenie jeho

základného práva podľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. z dôvodu, „... že odvolanie proti rozsudku KS ZA sp. zn.

-109 zo dňa 19.11.2013 bolo podané e-mailom dňa 10.12.2013 a aj osobne

advokátom dňa 13.12.2013 a k rozhodnutiu došlo až 29.04.2015, čo je neprimerane dlhá

doma, ktorá by bola ešte pravdepodobne dlhšia, keby neboli zo strany sťažovateľa

podávané žiadosti o odstránenie prieťahov v konaní“. Sťažovateľ rovnako namieta „...

porušenie Medzinárodného paktu OSN a EDĽP a SR

v spojení s SR, čo je rozvedené v odvolaní proti rozsudku KS ZA

“ a zastáva názor, že najvyšší súd nebral do úvahy jeho odvolacie dôvody a že

„... s prijatými závermi nie je možné sa stotožniť, ako s logickými závermi procesu poznania

nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú“.

3. V závere podanej sťažnosti si sťažovateľ uplatňuje primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 10 000 € z dôvodu už vykonaného disciplinárneho trestu

a následkov, ktoré mali s uložením disciplinárneho trestu voči jeho osobe priamu súvislosť.

Ústavnému súdu zároveň navrhuje, aby vyslovil porušenie označených práv

zaručených , dohovorom, ako i medzinárodným paktom (bod 1) postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho napadnutým

rozsudkom, aby napadnutý rozsudok zrušil a sťažovateľovi priznal primerané finančné

zadosťučinenie, ako i úhradu trov konania.

4. Lustráciou ústavného súdu bolo zistené, že sťažovateľ proti rozhodnutiu CPP

sp. zn. 4 N 8739/2015-KaBB z 9. júna 2015 (o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej

pomoci, pozn.) podal opravný prostriedok a konanie bolo na krajskom súde vedené

pod sp. zn. .

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. novembra 2015 napadnuté

rozhodnutie CPP sp. zn. 4 N 8739/2015-KaBB z 9. júna 2015 zrušil a vec vrátil

CPP na nové konanie. Následne CPP rozhodnutím sp. zn. 4 N 1503/2016-KaBB

zo 17. februára 2016 sťažovateľovi priznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci a určilo

advokáta JUDr. Mariána Belána na poskytnutie právnej pomoci a zastupovanie sťažovateľa

pred ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. .

Predmetné rozhodnutie sp. zn. 4 N 1503/2016-KaBB zo 17. februára 2016 bolo

zo strany CPP ústavnému súdu doručené 11. marca 2016.

5. Splnomocnený zástupca sťažovateľa – JUDr. Belán následne podaním doručeným

ústavnému súdu 10. marca 2016 doručil splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa

v konaní pred ústavným súdom.

Ako ďalej uviedol, pôvodnú sťažnosť sťažovateľa z 31. júla 2015 (bod 1, 2 a 3,

pozn.) doplnil „... o konanie na KS Žilina č. k. , v ktorom boli explicitne

porušené ústavné práva sťažovateľa na právnu pomoc v konaniach pred súdmi, inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok

ustanovených zákonom podľa ustanovenia SR“. V ostatnom

splnomocnený zástupca sťažovateľa zotrval na pôvodnej sťažnosti.

6. Podaním doručeným ústavnému súdu 31. marca 2016 splnomocnený zástupca

sťažovateľa ústavnému súdu doručil „Úpravu a doplnenie petitu sťažnosti vedenej

podsp. zn. “, v ktorej s poukazom na skutkové okolnosti vedúce

k disciplinárnemu potrestaniu sťažovateľa a následnému iniciovaniu súdneho konania

uviedol:

„... sťažnosť môjho mandanta sa týka porušenia jeho základných práv, ktoré mu

zaručuje SR, a to SR, Medzinárodného paktu OSN,

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., ako aj SR,

v spojení s výkonom práva na inú právnu ochranu podľa SR a č1.47

ods. 2 SR a SR. ...

Týmto dopĺňame túto sťažnosť aj o konanie na KS Žilina č. k. ,

v ktorom boli explicitne porušené ústavné práva sťažovateľa na právnu pomoc v konaniach

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom podľa ustanovenia SR.

V tomto konaní bol sťažovateľovi ustanovený právny zástupca uznesením KS Žilina sp. zn.

-7 zo dňa 16.12.2011, avšak práve tým, že tento nepostupoval podľa pokynov

sťažovateľa a nesplnením, resp. porušením svojich povinností spôsobil to, že sťažovateľovi

bola odňatá možnosť konať pred súdom a zmarené jeho právo na spravodlivé prejednanie

veci, ako aj možnosti, aby súd preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Konanie

na OS Žilina... sa nepodarilo obnoviť, pretože KS Žilina konanie zastavil uznesením

20S/436/2011- 25 zo dňa 23.05.2011... Toto uznesenie doručil iba advokátovi ...,

ktorý vôbec nepovažoval za potrebné o tomto informovať klienta (sťažovateľa) a ani sa voči

tomuto uzneseniu neodvolal. ...

Advokát toto uznesenie doručil sťažovateľovi až dňa 27.08.2012, keď už bolo

uznesenie -25 právoplatné. ... Advokát mal snahu obnoviť konanie na

KS ZA a tak podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktoré bolo

GP SR odložené 09.05.2013, o čom sťažovateľa do dnešného dňa neinformoval.

Sťažovateľ podal aj sám návrh na navrátenie zmeškanej lehoty, ktoré sám nespôsobil

a nemohol túto nijako ovplyvniť na KS Žilina, ktorý uznesením č. k. -27 zo dňa

19.02.2013 tento návrh zamietol a toto uznesenie bolo opätovne doručené iba advokátovi

Ďuranovi dňa 05.03.2013. Ten toto uznesenie doručil sťažovateľovi až dňa 20.03.2013, teda

dňom, keď uplynula lehota na podanie odvolania. So sťažovateľom - vlastne žalobcom - sa

vôbec nekonalo a druhýkrát mu bola zmarená možnosť konať pred súdom. ...

Máme za to, že keby ustanovený advokát podal odvolanie, NS SR by vrátil vec

na konanie na KS Žilina tak isto, ako to urobil uznesením NS SR č. zo dňa

30.05.2013, ktoré sa týkalo konania vedeného na KS ZA sp. zn. -65, ktoré bolo

rovnako právoplatne ukončené).“.

7. V závere doplnenia sťažnosti (bod 6) splnomocnený zástupca sťažovateľa doplnil

petit podanej sťažnosti (bod 3) takto:

„1. Základné právo ... podľa ,

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k.

zo dňa 29.04.2015 a jeho uznesením pod sp. zn. zo dňa 29.04.2015 porušené

bolo.

2. Základné právo ... podľa ,

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

25.02.2015 a jeho Uznesením pod sp. zn. zo dňa 25.02.2015 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

29.04.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

25.02.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. ... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

10 000,00 Eur (slovom desať tisíc Eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na jeho bankový účet.

6. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

296,74 Eur (slovom: dvestodeväťdesiat šesť Eur aj sedemdesiatštyri centov) na bankový

účet právneho zástupcu JUDr. Mariána Belána, advokáta vedený v ,

č. ú.: do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia“.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. S poukazom na dikciu ustanovenia ústavný

súd v úvode zdôrazňuje, že je viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania, ktorý je

v tomto prípade zastúpený advokátom, t. j. kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označil za porušovateľov svojich práv

(m. m. , , , ).

Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval len v rozsahu petitom (bod 3) a jeho

následným doplnením (bod 7) namietaného porušenia a 2 a

v spojení s , práva podľa dohovoru a práva podľa

medzinárodného paktu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. apríla 2015, ako i namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

a 2 a dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. februára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

11. Tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho ďalších práv zaručených

a dohovorom nielen napadnutým rozsudkom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ale taktiež aj napadnutým postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

(bod 5) a v konaní vedenom pod sp. zn. (bod 6), ktoré

sťažovateľ uvádzal v doplneniach sťažnosti [nad rámec petitu (bod 3) i jeho doplnenia

(bod 7), pozn.], ústavný súd s ohľadom na už uvedené (bod 10) v súlade s doterajšou

judikatúrou ústavného súdu považoval iba za súčasť jeho argumentácie.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

12. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

13. Sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného

videl v postupe najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré však

bolo právoplatne skončené rozsudkom z 29. apríla 2015 (ktorým najvyšší súd rozsudok

krajského súdu č. k. -109 z 19. novembra 2013 potvrdil a žiadnemu

z účastníkov náhradu trov konania nepriznal).

14. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je

požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej

moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho

orgánu (napr. ). Nadväzne na to ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej

činnosti (napr. , , , , ,

) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa poskytuje ochranu len vtedy, ak bola

sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného

základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

15. Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 29. apríla 2015, pričom sťažnosť sťažovateľa obsahujúca námietku porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bola ústavnému súdu

doručená až 3. augusta 2015, teda zjavne po prijatí meritórneho rozhodnutia zo strany

najvyššieho súdu, v dôsledku ktorého bolo toto konanie právoplatne skončené.

16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti (bod 15), vychádzajúc z podstaty a účelu

základného práva zaručeného , ústavný súd uvedenú časť sťažnosti

posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. ,

, , ).

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa a 2 ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 14 medzinárodného paktu

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. apríla 2015

17. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným

rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. ).

18. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,

ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu

na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

19. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

20. Predmetom uvedenej časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. apríla

2015 došlo k porušeniu sťažovateľom v petite sťažnosti uvedených práv zaručených

v ústave, v dohovore, ako i v medzinárodnom pakte (bod 1 a 7).

Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu

a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas so skutkovými a právnymi

závermi najvyššieho súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ tak v podanej sťažnosti (bod 1, 2 a 3), ako i v jej

doplnení (bod 5, 6 a 7) neuviedol žiadnu ústavne významnú argumentáciu a jeho

argumentačná pozícia spočíva výlučne v rovine podústavného práva a tvrdenému zásahu

do označených práv sa sťažovateľ venuje len okrajovo a vo všeobecnej rovine.

Sťažnosť podľa má však iný účel a význam (sleduje ochranu

základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to,

či najvyšší súd nemohol napadnutým rozsudkom porušiť niektoré z označených práv

sťažovateľa.

21. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že

„... s ohľadom na obsah podanej žaloby posudzoval, či je skutok, ktorého sa mal

dopustiť žalobca disciplinárnym previnením a či správne orgány pri svojom rozhodovaní

vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci.

V prejednávanej veci sa žalobca podanou žalobou domáha preskúmania a zrušenia

rozhodnutia žalovaného o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ktorým bol žalobcovi

uložený disciplinárny trest pokarhania podľa

V zázname o disciplinárnom previnení č. zo dňa 08.07.2011 sa uvádza, že

dňa 08.07.2011 o 9:35 hod. na oddiele 2A došlo k disciplinárnemu previneniu, ktorého sa

dopustil žalobca tým, že v uvedenom čase bez predchádzajúceho požiadania

službukonajúceho referenta režimu por. , prípadne službukonajúceho

pedagóga por. , ktorí boli obaja prítomní, stlačil privolávacie zariadenie veliteľa

zmeny a kontaktoval ho. Po upozornení por. , aby tak nekonal, keďže jeho

problém mohol vyriešiť osobne a aby prišiel k nemu, odmietol splniť jeho príkaz a tým

porušil a Z. z .

Dôkaznými prostriedkami sú okrem vlastného zistenia por. aj výpoveď svedka

npor. , ktorý k veci uviedol, že skutok sa stal tak, ako je uvedené

v zázname. V zázname o disciplinárnom previnení je uvedené vyjadrenie žalobcu zo dňa

11.07.2011 podpísané jeho vlastnoručným podpisom. Uviedol, že sa rozprával s veliteľom

zmeny, ktorý sa pýtal, kto zvoní. Rozprával sa s ním a referent vstupoval do rozhovoru,

pričom nemohol počúvať naraz obidvoch. Uviedol, že chcel spísať záznam a odmietli sa

s ním rozprávať. Žalovaný v rozhodnutí o disciplinárnom treste zo dňa 11.07.2011

konštatoval, že bolo preukázané, že skutok sa stal tak, ako je uvedené a konštatoval, že

menovaný porušil a v znení

a to tým, že žalobca nesplnil príkaz službukonajúceho referenta režimu. Žalobca podal dňa

11.07.2011 sťažnosť proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu, ktorú zamietol dňa

14.07.2011 príslušník zboru oprávnený rozhodnúť o sťažnosti proti rozhodnutiu o uložení

disciplinárneho trestu podľa § 59e ods. 2 písm. b/ cit. zákona z dôvodu, že bolo preukázané,

že skutok sa stal, tak ako je uvedené v zázname o disciplinárnom previnení. ...

Najvyšší súd zastáva názor, že disciplinárne tresty osôb vo výkone trestu odňatia

slobody sa zaraďujú medzi verejné disciplinárne delikty. Dopustiť sa ho môže len osoba,

ktorá je v právnom vzťahu k inštitúcii verejnoprávneho charakteru (v danom prípade ústav

na výkon trestu odňatia slobody) a je povinná zo zákona dodržiavať pravidlá, ktoré tvoria

vnútorný poriadok fungovania takejto inštitúcie. S porušením tejto zákonnej povinnosti sa

spája nepriaznivý následok - disciplinárny trest, ktorý má represívny charakter. V zmysle

uvedeného, disciplinárne tresty osôb vo výkone trestu odňatia slobody ukladané podľa

odsúdeným predstavujú takú formu rozhodnutí v rámci

disciplinárnej právomoci, ktorých zámerom a právnym obsahom je dosiahnutie účelu

výkonu trestu odňatia slobody ako jedného zo základných právnych prostriedkov v rámci

trestného zákonodarstva. Z administratívneho spisu je zrejmé, že zo strany príslušníkov

zboru išlo o vykonanie dozoru nad odsúdeným vo výkone trestu odňatia slobody a to

zabezpečenie eskorty žalobcu na ortopedické a kožné vyšetrenie do civilného

zdravotníckeho zariadenia, ktorá sa však nezrealizovalo, keďže žalobca zostal neustrojený

aj napriek skutočnosti, že riaditeľ ústavu na výkon trestu odňatia slobody dňa 08.07.2011

nepovolil úľavu v ustrojenosti odsúdených. V danom prípade je nepochybné, že sa žalobca

dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré je potrebné posudzovať ako delikt na úseku

verejnej správy, keďže žalobca bol povinný rešpektovať zákon o výkone trestu odňatia

slobody a s ním súvisiace predpisy.

V predmetnej veci sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením uvedeným v rozhodnutí

súdu prvého stupňa, že v odôvodnení rozhodnutia žalovaného i prvostupňového správneho

orgánu je zrozumiteľne vymedzený skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia

s uvedením dôkazov a ich hodnotením, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia

v nadväznosti na konkrétne zistené skutočnosti, ktoré viedli k uloženiu trestu žalobcovi

-pokarhania. Najvyšší súd mal zo záznamu o disciplinárnom previnení č.

za preukázané, že žalobca mal možnosť sa k predmetnému skutku vyjadriť a aj sa k nemu

vyjadril v súlade s V disciplinárnom konaní bol vypočutý

správnym orgánom prvého stupňa svedok, ktorý potvrdil disciplinárne previnenie u

žalobcu, preto námietka žalobcu ohľadom nedostatočného zisťovania skutkového stavu

správneho orgánu nie je na mieste.

Vzhľadom na nepochybné zistený skutkový stav veci, nezistil Najvyšší súd také vady

konania pred správnym orgánom, na ktoré by musel prihliadať ex offo a ktoré by mali

a mohli mať vplyv na zákonnosť vydaných správnych rozhodnutí. Námietku žalobcu,

že správny orgán bol zaujatý k osobe žalobcu a mal zabrániť prípadnému uplatňovaniu jeho

práv, považuje Najvyšší súd za právne irelevantnú a účelového charakteru.

Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia žalovaného v medziach podaného odvolania dospel k záveru,

že námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku nie sú dôvodné,

a preto rozhodol podľa v spojení s druhá veta tak, ako je

uvedené vo výroku tohto rozsudku.“.

22. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -109 z 19. novembra 2013. Najvyšší

súd deklaroval správnosť záveru Krajského súdu v Žiline, keď ten rozsudkom žalobný

návrh sťažovateľa (pozri bod 2 týkajúci sa preskúmania rozhodnutia Ústavu na výkon trestu

odňatia slobody Ružomberok č. k. zo 14. júla 2011, pozn.) zamietol

a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Žiline totiž v predmetnom

rozhodnutí dospel k záveru, že žaloba sťažovateľa „... je nedôvodná a žalobné body

nespochybňujú zákonnosť a vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia“, a preto ju

pri aplikácii (ďalej len „OSP“) ako nedôvodnú

zamietol.

23. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu

v napadnutom rozsudku nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. , ).

24. V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda

vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah

do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára,

že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky

na odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudku ( ), nie je arbitrárny

a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd rozsudok

Krajského súdu v Žiline č. k. -109 z 19. novembra 2013 ako vecne správny

potvrdil.

25. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu ústavný súd poznamenáva, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania.

26. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv

sťažovateľa (základného práva podľa a práva podľa

dohovoru) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, reálnosť ktorých by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľa i v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

27. Sťažovateľ v podanej sťažnosti v nadväznosti na napadnutý rozsudok najvyššieho

súčasne namietal i porušenie jeho základného podľa a práva podľa

medzinárodného paktu, ktorých porušenie oprel o dôvody v podstate identické s tými, ktoré

uviedol v súvislosti s namietaným porušením a dohovoru.

Prijaté závery o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ( ) a práva

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v celom rozsahu vzťahujú

aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k ďalším označeným právam

sťažovateľa ( a medzinárodného paktu), ktoré už preto nie je

potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné

právo podľa a právo podľa dohovoru, potom nemožno

uvažovať ani o príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom a porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa medzinárodného paktu.

28. Pozornosti ústavného súdu v súvislosti so správnou formuláciou petitu ústavnej

sťažnosti [ktorý zo strany splnomocneného zástupcu sťažovateľa nebol konvalidový ani

doplnením sťažnosti (bod 5, 6 a 7), pozn.] rovnako neuniklo, že sťažovateľ žiada zo strany

ústavného súdu okrem iného i vyslovenie porušenia práva podľa čl. 14 medzinárodného

paktu napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý však pozostáva z viacerých tam

uvedených práv, a teda v tejto časti petit trpel vadou nedostatočne označeného porušenia

práv.

II.C K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. februára 2015

29. V nadväznosti na ostatnú časť sťažnosti sťažovateľa, a to napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ústavný súd poznamenáva, že sa v prvom rade zameral na overenie

včasnosti podania ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľa.

Ústavný súd lustráciou zistil, že napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť

31. marca 2015.

30. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. , , ).

31. Na základe vykonanej lustrácie (bod 30) považoval ústavný súd za preukázané,

že sťažnosť bola podaná po lehote. Pretože sťažovateľ podal sťažnosť smerujúcu

k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu na ústavnom súde po uplynutí 2-mesačnej

lehoty, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2

).

32. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016