Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 363/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. K. H.,

K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. k. -251 z 30. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2013

doručená sťažnosť MUDr. M. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. K. H., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8

CoP/192/2012-251 z 30. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o zvýšenie

výživného Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

13. marca 2012 (okrem iného) zmenil „rozsudok Okresného súdu Košice-

okolie č. k. -36 z 12. 1. 2009 tak, že sa zvyšuje vyživovacia povinnosť zo strany

otca od 1. 6. 2010 na maloletého M... zo sumy 66,- eur na sumu 160,- eur mesačne a na

maloletého R... zo sumy 66,- eur na sumu 140,- eur mesačne, ktoré výživné sa zaväzuje otec

uhrádzať vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred k rukám matky“. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ (t. j. otec maloletých detí) odvolanie, na základe ktorého

krajský súd napadnutým rozhodnutím zmenil „rozsudok vo výroku o výšení výživného tak,

že zvyšuje výživné naposledy určené rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie z 12. 1. 2009

č. k. -36 od otca pre mal. M. zo 66 eur na 300 eur mesačne od 9. 6. 2010 a pre

mal. R. zo 66 eur na 200 eur mesačne od 9. 6. 2010, ktoré je povinný prispievať matke do 1.

dňa v mesiaci vopred“.

Sťažovateľ je presvedčený, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo

porušené jeho základné právo „domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom“

zaručené a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené . ods. 1

dohovoru. Podľa jeho názoru sa predmetné konanie mierne vymyká z okruhu skutkových

a právnych záverov, a to napriek tomu, že predovšetkým skutkové závery sú východiskom

pre výsledok. Dominantným, rozhodujúcim prvkom napadnutého rozhodnutia je voľná

úvaha súdu. Daný prípad vykazuje niekoľko rozporov s logikou, kde ako príklad uvádza to,

že krajský súd za rovnakého skutkového stavu zmenil výšku výživného o takmer 100 %

oproti prvostupňovému rozsudku. Hoci všeobecné súdy „pedantne spočítali, koľko som

mesačne deťom poskytol“, nebránilo im to „použiť pomôcku potencionálneho príjmu

napriek tomu, že sa k nej pristupuje pri zistení, že povinný sa úmyselne vzdal, alebo

z neakceptovateľnej nedbalosti znížil príjem oproti minulosti. Toto je zjavný prejav svojvôle.

Ďalší je v bezdôvodnom podozrení, že s peniazmi za dom nakladám ako nejaký špekulant.

Naopak, bol a je to záujem detí, ktorý ma viedol k investícii, pretože osobne som vystačil aj

s garzónkou; tzv. nadštandardné auto je jednak z čias lepších príjmov (dnes má pätinovú

cenu), ale tiež ako bezpečné som ho vybral kvôli deťom. Ďalej napriek tomu, že výživné

možno stanoviť etapovite, priznal ho súd spätne k keď skonštatoval pravdivo fakt o sume

dobrovoľných príspevkov. Všetky uvedené okolnosti svedčia skôr o mimoprávnych motívoch

rozhodnutia i keď uznávam, že doterajšia výška výživného celkom primeraná nie je,

na strane druhej je nesporné, že súdny limit nebol pre mňa rozhodujúci.“.

Sťažovateľ uviedol, že judikatúra ústavného súdu vo veciach práva na súdnu ochranu

vrátane negatívnej mu je známa, domnieva sa však, že „so žiadnou – v konaní v tejto

sťažnosti – racionálnou námietkou“ sa krajský súd nevyrovnal. Jeho rozsudok je

nevyvážený, jednostranný, a nie je teda výsledkom spravodlivého procesu.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu

č. k. -251 z 30. januára 2013 bolo porušené jeho základné právo podľa

a právo podľa dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

rozsudkom krajského súdu č. k. -251 z 30. januára 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že judikatúra ústavného súdu vo veciach práva

na súdnu ochranu vrátane negatívnej mu je známa (avšak konkrétne ju necitoval, pozn.),

pričom namieta, že „so žiadnou – v konaní v tejto sťažnosti – racionálnou námietkou“ sa

krajský súd nevyrovnal, a preto je jeho rozsudok nevyvážený, jednostranný a nie je

výsledkom spravodlivého procesu. Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné

pripomenúť, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti.

Sťažovateľ vznesenú námietku spočívajúcu najmä v jeho nespokojnosti

s dosiahnutým výsledkom napriek požadovanému právnemu zastúpeniu náležite

nezdôvodnil. V odôvodnení sťažnosti nemožno identifikovať ústavnoprávny problém, ktorý

by musel ústavný súd preskúmať. Takýto postup sťažovateľa je v nesúlade s požadovaným

zákonným odôvodnením sťažnosti obsiahnutým v .

Inými slovami, keďže ústavný súd podľa je viazaný

petitom sťažnosti a tiež jeho odôvodnením, nemá možnosť bez náležitého právneho

odôvodnenia sťažnosti túto preskúmať.

Pri uplatňovaní právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ). V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne neodôvodnené tie súdne

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Okrem toho všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (, ), ani právo účastníka dožadovať

sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

Uvedené právne východiská sa vzťahujú aj na právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože medzi jeho obsahom a obsahom základného práva

podľa nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ,

).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu

sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi, s ktorých právnymi závermi nesúhlasí, a ako

taká je zjavne neopodstatnená.

Z relevantnej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:

„Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností týkajúcich sa

napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový

stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, ale nesprávne

rozhodol, ak zvýšil výživné od otca pre mal. M. len na 160 Eur a pre mal. R. len na 140 Eur

mesačne, aj keď mu pomery zjavne umožňovali a umožňujú prispievať na ich výživu v

matkou požadovanom rozsahu, preto podľa zmenil rozsudok tak, že zvýšil

výživné od otca pre mal. M. na 300 Eur a pre mal. R. na 200 Eur mesačne. Odvolací súd

dôsledne posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi

existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k záveru, že bola preukázaná

kvalifikovaná zmena pomerov a výživné 300 Eur mesačne pre mal. M. a 200 Eur mesačne

pre mal. R. je vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia a z nich vyplývajúce

zásady primeranejšie zvýšeným potrebám mal. detí a potencionálnym príjmovým a reálnym

majetkovým pomerom otca... Odvolací súd pri formulovaní tohto záveru vychádzal najmä

zo životnej úrovne a majetkových pomerov otca, ktoré mu napriek deklarovanému

minimálnemu príjmu umožňovali prispievať mal. deťom v rozhodnom období na rôzne

potreby nad rámec vyživovacej povinnosti až 5.900 Eur, čo po prepočítaní na 14 mesiacov,

za ktoré plnil, činí až 421,52 Eur mesačne... Odvolací súd je na základe... konštatovaných

skutkových okolností toho presvedčenia, že životná úroveň otca neklesla oproti stavu, keď

dosahoval čistý priemerný mesačný príjem 2.622,85 Eur, preto možno od neho spravodlivo

žiadať, aby rovnaký štandard umožnil mal. deťom formou výživného, čo je v súlade s

požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby

spolužitie rodičov existovalo. Pokiaľ otec spochybňoval odôvodnenosť vyšších výdavkov

matky na niektoré z potrieb mal. detí, odvolací súd poukazuje na vyššie prezentovanú

zásadu vyplývajúcu z § 62 ods. 2 Zák. o rodine, podľa ktorej mal. deti majú právo podieľať

sa na životnej úrovni rodiča, a ak je tá vysoká a umožňuje uspokojovanie nadštandardných

potrieb, také isté právo majú aj jeho deti, ktoré nie sú schopné samé sa živiť...

Odvolací súd odlišne ako súd prvého stupňa určil počiatok vyživovacej povinnosti

otca, pretože na priznanie výživného od prvého dňa mesiaca, v ktorom bol návrh doručený

na súd, nebol v predmetnom prípade zákonný podklad. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na § 77 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého výživné možno, priznať len odo

dňa začatia súdneho konania, z čoho nepochybne vyplýva, že ak dôjde návrh súdu

v priebehu mesiaca a ku dňu jeho podania sú splnené podmienky na priznanie výživného,

za tento mesiac súd prizná alikvotnú sumu určeného mesačného výživného. Za minulý čas,

hoci len jeden deň pred začatím konania však možno výživné priznať len výnimočne,

najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, a to len pre maloleté dieťa

ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. V preskúmanom prípade odvolací súd nezistil

žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa opodstatňujúce spätné priznanie zvýšeného

výživného, preto určil počiatok vyživovacej povinnosti otca voči mak deťom odo dňa

podania návrhu, t. j. od 9. 6. 2010.

Pokiaľ ide o splatnosť výživného, odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa

zaviazal otca prispievať na výživu mal. detí už od 1. dňa v mesiaci, aby mala matka už čase

vzniku výdavkov, t. j. napríklad v 2. deň v mesiaci k dispozícii prostriedky na ich úhradu...“

Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľa preskúmaním

napadnutého rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru, že ho nemožno považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva

na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet

žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho

rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv

sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia jeho práva

na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože ako bolo uvedené,

označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušením základných práv sťažovateľa

zaručených a dohovoru, sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013