Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 60/2014
PDF · 216.45 KB
No categories available
III. ÚS 60/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SOGNI, s. r. o., Westend Square,
Lamačská cesta 3/A, Bratislava, zastúpenej advokátkou Mgr. Zuzanou Vajdovou, Lamačská
cesta 3/A, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 328/2013
z 8. júla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SOGNI, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SOGNI, s. r. o., Westend Square, Lamačská
cesta 3/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 328/2013 z 8. júla 2013.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len
„okresný súd“) sa pod sp. zn. 40 C 67/2013 vedie konanie, v rámci ktorého sa mesto Košice,
Trieda SNP 48/A, Košice (ďalej len „žalobca“), proti nej domáha vyslovenia neúčinnosti
kúpnej zmluvy sp. zn. V-9330/2012 z 20. novembra 2012 (ďalej len „kúpna zmluva“)
uzatvorenej medzi ňou ako kupujúcou a obchodnou spoločnosťou IPSA, s. r. o., Lamačská
cesta 3/A, Bratislava (ďalej len „ obchodná spoločnosť“), ako predávajúcou.
Podľa vyjadrenia sťažovateľky žalobca spolu s návrhom na začatie konania podal aj
návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby jej okresný súd zakázal
predať, darovať, zameniť alebo inak scudziť, vložiť do majetku obchodnej spoločnosti,
ručiť s nimi, zaťažiť alebo zriadiť iné právo tretej osoby k špecifikovaným nehnuteľnostiam.
Na základe toho okresný súd uznesením z 12. apríla 2013 návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia vyhovel. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
v ktorom argumentovala tým, že predbežné opatrenie je nezákonné, že žalobca neosvedčil
svoju pohľadávku proti obchodnej spoločnosti, pretože táto spoločnosť odstúpila
od kúpnych zmlúv uzatvorených s ním, že „údajný“ nárok je navyše zabezpečený záložným
právom k nehnuteľnostiam vo vlastníctve obchodnej spoločnosti, že žalobcovi žiadne
nebezpečenstvo zmarenia výkonu rozhodnutia bezprostredne a reálne nehrozí, že tvrdenia
žalobcu o tom, že k prevodu nehnuteľností medzi sťažovateľkou a predávajúcou došlo len
fiktívne, respektíve bezodplatne, nie sú ničím podložené a sú zároveň nepravdivé, pretože
kúpnu cenu (trhovú) sťažovateľka riadne zaplatila, a to formou vzájomného započítania
pohľadávok, pričom obchodná spoločnosť riadne zaplatila daň z príjmu príslušnému
daňovému úradu. Sťažovateľka v odvolaní vyslovila názor, že nariadenie predbežného
opatrenia je neprimerané. Podľa tvrdenia sťažovateľky aj napriek týmto argumentom
krajský súd v odvolacom konaní uznesením sp. zn. 4 Co 328/2013 z 8. júla 2013
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 37/00,
II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04), že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka uviedla, že už vo svojom odvolaní spochybnila existenciu
vymáhateľnej pohľadávky žalobcu a poukázala na to, že nie žalobca, ale obchodná
spoločnosť má proti nemu pohľadávku. V tejto súvislosti upriamila pozornosť na riadne
odstúpenie predávajúcej od kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom. Zároveň sťažovateľka
vyslovila názor, že existencia pohľadávky žalobcu závisí od posúdenia platnosti odstúpenia
obchodnej spoločnosti od kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom. O tomto návrhu
na Okresnom súde Košice II bola podaná žaloba. Sťažovateľka je presvedčená, že nie je
daný predpoklad na odporovanie právnemu úkonu – existencia vymáhateľnej pohľadávky.
Podľa názoru sťažovateľky žalobca v návrhu neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť,
z ktorej by vyplývalo, že uzatvorením kúpnej zmluvy medzi ňou ako kupujúcou
a predávajúcou došlo k ukráteniu vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. Podľa jej názoru
žalobca založil svoj návrh na dohadoch, keď tvrdil, že „účastníci právneho úkonu sú
spriaznenými osobami, nie je vylúčené ani to, že k prevodu nehnuteľností došlo bezodplatne
resp. že išlo len o fiktívnu úhradu, ktorá zďaleka nezodpovedá reálnej hodnote prevedených
nehnuteľnosti“. K tomu sťažovateľka dodala, že okresnému súdu predložila dôkazy o tom,
že medzi obchodnou spoločnosťou a ňou došlo k riadnemu zaplateniu kúpnej ceny v podobe
započítania vzájomných pohľadávok a záväzkov.
Sťažovateľka namieta, že z rozhodnutia krajského súdu jej nie je zrejmé, na základe
čoho odvolací súd dospel k záveru, že predávajúcej nebola uhradená kúpna cena. Vo vzťahu
k uvedenému sťažovateľka dodala: „Sťažovateľ súdu riadne preukázal a predložil zápočet
zo dňa 5. 11. 2013, na základe ktorého si sťažovateľ započítal svoju pohľadávku voči
spoločnosti IPSA, s. r. o. (ktorú nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky
zo dňa 5. 11. 2013) so svojim záväzkom zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu. Započítanie je
v zmysle zákona formou úhrady pohľadávok, t. j. sťažovateľ trvá na skutočnosti, že
spoločnosti IPSA, s. r. o. riadne zaplatil kúpnu cenu.“
Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka k sťažnosti pripojila účtovnú súvahu
obchodnej spoločnosti za rok 2011 a 2012, z čoho vyplýva, že jej majetok sa za rok 2012
nezmenšil, ale naopak, je vyšší ako v porovnávanom roku.
Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že „keďže žalobca nepreukázal zákonný
predpoklad (ukrátenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu), nepreukázal ani to, že došlo
k naplneniu predpokladov pre vyhovenie žalobe o určenie neúčinnosti právneho úkonu -
kúpnej zmluvy, t. j. neosvedčil ani pravdepodobnosť úspechu konania vo veci samej, čo je
predpokladom na nariadenie predbežného opatrenia... Žalobca vo svojom návrhu žiadnym
spôsobom nepreukázal nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy ani žiadnym
spôsobom neosvedčil, že by sťažovateľ začal prevádzať svoj majetok... súd mal za
osvedčenú potrebu dočasne upraviť pomery účastníkov konania len na základe abstraktnej
možnosti sťažovateľa dotknuté nehnuteľnosti previesť... Ničím nepodložené tvrdenie
žalobcu, že ak sťažovateľ prevedie predmetné nehnuteľnosti, bude ohrozený ak nie priamo
zmarený výkon rozhodnutia a sťaží sa tým uspokojenie pohľadávky veriteľa, je arbitrárny,
ničím nepodložený, keďže žalobca v konaní vôbec nepreukázal, že odporovaným prevodom
došlo k ukráteniu veriteľa. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje tiež na nález ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 298/08.“.
Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd vôbec nezaoberal hodnotou majetku, ktorý
po spornom právnom úkone zostal vo vlastníctve obchodnej spoločnosti, čo je jeden
zo zákonných predpokladov na záver o tom, že právny úkon je odporovateľný. Podľa
názoru sťažovateľky účtovná súvaha za rok 2012 jednoznačne preukazuje, že majetok
obchodnej spoločnosti niekoľkonásobne prevyšuje spornú pohľadávku žalobcu.
Sťažovateľka namietala aj tú skutočnosť, že krajský súd „sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s námietkou sťažovateľa, že prevod
dotknutých nehnuteľností bol realizovaný najmä z dôvodu požiadavky spolufinancujúcej
banky, ktorá ako je to v investičnej výstavbe bežné, požadovala samostatný subjekt pre nový
investičný zámer. Sťažovateľ súdu predložil i vyjadrenie - odporúčanie spolufinancujúcej
banky (...) zaslané spoločnosti IPSA, s. r. o., na základe ktorého sa spoločnosť IPSA, s. r. o.
rozhodla previesť nehnuteľnosti na žalovaného.“.
Sťažovateľka argumentovala aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Obo 36/2008 z 30. apríla 2008, podľa ktorého nariadenie predbežného opatrenia
musí zodpovedať požiadavke primeranosti k zabezpečovanému nároku. Sťažovateľka
uviedla, že krajský súd predmetnú otázku neskúmal, keďže neprihliadol aj na ďalší majetok
vo vlastníctve obchodnej spoločnosti a nezohľadnil ani jej ďalšiu námietku, a to predložený
znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že hodnota nehnuteľností je vyššia ako výška
pohľadávky uvedená žalobcom.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 Co 328/2013 z 8. júla 2013 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu
trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08,
III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením
krajského súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o nariadení predbežného
opatrenia.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde.
Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby
bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú
tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí
aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,
ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
V danom prípade je týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať
alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo
zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob
zániku upravujú ustanovenia § 74 a nasl. OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia, možno považovať
za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím
konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP, obdobne I. ÚS 46/00,
V kontexte argumentácie sťažovateľky je potrebné osobitne poznamenať, že
posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať
do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných
súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania
nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09).
Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k zrušeniu rozhodnutí tohto druhu pristupuje len za celkom výnimočných
okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu o predbežných opatreniach iba
za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal
zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (obdobne III. ÚS 169/2010,
Aj v konaniach, v rámci ktorých všeobecný súd rozhoduje o predbežných
opatreniach, musia byť dodržané minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom
spravodlivého procesu. To znamená, že takéto rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý je
koncentrovaným vyjadrením odôvodnenia právneho názoru všeobecného súdu.
Ústavný súd zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o predbežnom opatrení je všeobecný súd
povinný poskytnúť ochranu nielen tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale
v rámci ústavných pravidiel aj tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia
s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd
účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu
rozhodnutiu (obdobne III. ÚS 309/2012).
Ústavný súd zistil, že krajský súd v zmysle zásad upravených v § 212 OSP
preskúmal napadnuté uznesenie prvostupňového súdu spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo, a rozhodol tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu. Prvostupňový súd
svojím rozhodnutím nariadil predbežné opatrenie, ktorým bolo sťažovateľke zakázané
predať, darovať, zameniť alebo inak scudziť, vložiť do majetku obchodnej spoločnosti,
ručiť s nimi, zaťažiť alebo zriadiť iné právo tretej osoby k špecifikovaným nehnuteľnostiam.
Krajský súd potom, ako v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol podstatu uznesenia
okresného súdu, ako aj podstatu odvolania sťažovateľky a vyjadrenia žalobcu, ďalej
odvolávajúc sa na tvrdenia súdu prvého stupňa konštatoval, že záver o osvedčení nároku
žalobcu a potreby úpravy pomeru účastníkov konania do skončenia vo veci samej je
správny.
Krajský súd dôvodil takto:
„Je možné uzavrieť, že odporca svoje tvrdenie, že odporovaná zmluva bola
realizovaná odplatne nepreukázal, v každom prípade z tejto kúpnej zmluvy
spol. IPSA, s. r. o., žiadne finančné prostriedky reálne nezískala a navrhovateľovi ako
veriteľovi ani neuhradila, pričom z odstúpenia spol. IPSA, s. r. o., od kúpnej zmluvy
č. 2009000883 zo dňa 20. 02. 2013 vyplýva, že spol. IPSA, s. r. o... je v situácii, keď nie je
schopná doplatiť zostatok kúpnej ceny navrhovateľovi v zmysle kúpnej zmluvy
č. 2009000883...
... je potrebné zakonzervovať súčasný stav, aby navrhovateľovi v prípade úspechu
v konaní nebola zmarená možnosť uspokojiť svoju pohľadávku voči spol. IPSA, s. r. o.,
uplatnenú v konaní sp. za 10 Cb 2/2013 na Okresnom súde Bratislava IV, z majetku
odporcu, ktorý získal právnym úkonom, ktorému navrhovateľ odporuje...
Odvolací súd poukazuje i na to, že neobstojí tvrdenie odporcu, že navrhovateľ má
pohľadávku voči spol. IPSA, s. r. o., dostatočne zabezpečenú zmluvou o zriadení záložného
práva a predbežným opatrením, nariadeným v konaní sp. zn. 10 Cb 2/2013 na Okresnom
súde Bratislava IV, nakoľko zo zmluvy o zriadení záložného práva vyplýva, že záložné právo
je zriadené len do výšky nezaplatenej kúpnej ceny, teda do výšky 2.987,454 eur, pričom
pohľadávka navrhovateľa značne túto sumu prekračuje...
Odvolací súd k námietke odporcu, že nehnuteľností, ktoré sú predmetom záložného
práva, majú podľa znaleckého posudku č. 29/2013 Ing. V. zo dňa 26. 04. 2013 hodnotu
4.770,000 eur, neprihliadol, nakoľko tento znalecký posudok bol vyhotovený až po
uplatnení pohľadávok navrhovateľom na súde a na objednávku spol. IPSA...“
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal
z relevantnej právnej úpravy a na základe toho svoje rozhodnutie riadne zdôvodnil. V rámci
tohto procesu skúmal splnenie zákonných podmienok na nariadenie predbežného opatrenia,
a teda, či bolo osvedčené právo, ktorému má byť poskytnutá ochrana formou predbežného
opatrenia. Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval právne úvahy krajského súdu
uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že rozhodnutie krajského
súdu sa nejaví ako svojvoľné a nedostatočne odôvodnené. Krajský súd veľmi zreteľne
uviedol, ktoré skutočnosti ho viedli k záveru, že dočasná úprava pomerov účastníkov
konania vo veci návrhu na neúčinnosť právneho úkonu je na mieste.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd dodáva, že nariadenie predbežného opatrenia
v tejto veci nemožno chápať ako prejudikovanie konečného výsledku sporu. Ide totiž
o dočasný prostriedok, ktorým sa garantuje, aby konečné rozhodnutie mohlo mať vôbec
reálny význam. Z toho pohľadu ústavný súd namietané rozhodnutie krajského súdu
vzhľadom na jeho dôvody považuje za rozhodnutie vydané v súlade s právnou úpravou
aplikujúcou na zistený skutkový stav.
Ústavný súd teda nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jej práv
umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o porušení jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva
vylučuje aplikovateľnosť tohto článku na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie
Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 363/2013), sťažnosť sťažovateľky už
na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu rozhodovať
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky, ktoré v sťažnosti predostrela.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2014