Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 341/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť a ,

, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Repákom, Krížna 47,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia:

- základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 22, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa , ako aj ,

a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom mestskej

časti v konaniach č. 2023/04 a č. 3724/06,

- základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 22, čl. 46 ods. 1, 2

a 3 a a 2 a práva podľa , ako aj ,

a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Bratislava II č. k. -448 z 25. apríla 2014, uznesením č. k. 20 C 68/2007-

458 z 22. júla 2014, uznesením č. k. -486 z 5. novembra 2014, ako aj

príkazom sp. zn. z 12. januára 2016,

- základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 22 a čl. 46 ods. 1, 2

a 3 a práva podľa , ako aj , a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -500 z 24. novembra 2015, uznesením č. k.

505 z 24. novembra 2015, ako aj uznesením č. k. -507 z 24. novembra 2015,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2016

doručená sťažnosť a (ďalej len

„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich:

- základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 22, čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa ,

ako aj čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom mestskej časti

(ďalej len „mestská časť“) v konaní č. 3724/06 (pôvodne č. 2023/04),

- základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 22, čl. 46 ods. 1, 2

a 3 a a 2 a práva podľa , ako aj , a dohovoru

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -448 z 25. apríla 2014, uznesením č. k. -458

z 22. júla 2014, uznesením č. k. -486 z 5. novembra 2014, ako aj príkazom

sp. zn. z 12. januára 2016,

- základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 22 a čl. 46 ods. 1, 2

a 3 a práva podľa , ako aj , a dohovoru a podľa

dodatkového protokolu uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -500 z 24. novembra 2015, uznesením č. k. -505

z 24. novembra 2015, ako aj uznesením č. k. -507 z 24. novembra 2015.

Sťažovatelia opísali skutkový stav takto:

„1. Dňa 24.05.2004 Mestská časť prevzala ohlásenie stavebnej

úpravy - preloženie časti betónového oplotenia a vystavanie oplotenia z betónových tvárnic

do výšky 200 cm na parc. č. v k. ú. , od stavebníka ,

... .

2. Dňa 24.05.2004 Mestská časť listom 2023/04-Št zo dňa

24.05.2004... oznámila stavebníkom ... , že proti uskutočneniu

stavebných úprav nemá námietky. Stavebníci si tento list prevzali osobne ešte v ten istý deň.

3. Sťažovatelia listom zo dňa 07.06.2004... upozornili mestskú časť

na neprípustnosť jej konania a porušenie svojich práv týmto konaním.

Medzičasom stavebníci zbúrali pôvodné oplotenie a postavili nové oplotenie.

4. Okresná prokuratúra Bratislava II, na základe podnetu sťažovateľov, opakovane

podávala na Mestskú časť upozornenie prokurátora za účelom

porušovania zákona Mestskou časťou v tomto konaní č. k. 2024/04,

neskôr 3724/06... .

5. Sťažovatelia sa cestou svojho právneho zástupcu žalobou zo dňa 05.11.2005

podanou na Krajský súd v Bratislave... domáhali svojich práv, ktoré porušila Mestská časť

v konaní o oplotení, ktorú doplnili dňa 10.06.2005... .

6. Krajský súd v Bratislave žalobný návrh sťažovateľov zamietol svojim rozsudkom 1

S 355/04-46 zo dňa 29.06.2015... .

7. Mestská časť listom č. k. /Bo zo dňa 16.03.2007...

prerušila konanie vo veci žiadosti o vydanie dodatočného stavebného povolenia na stavbu

časti murovaného oplotenia medzi parc. č. a parc. č. v k. ú.

a súčasne odkázala sťažovateľov na súd za účelom určenia vlastníctva stavby časti

oplotenia a určila im povinnosť predložiť dôkaz, že na súde bol podaný návrh

na rozhodnutie v spornej veci.

8. Sťažovatelia žalobou zo dňa 16.04.2007 na OS BA II... si splnili úlohu, ktorú im

uložila Mestská časť .

9. Sťažovatelia opakovane podávali na OS BA II návrhy na vydanie predbežného

opatrenia na ochranu ich práv, sťažnosti na prieťahy v konaní a žiadosti o oslobodenie

od súdnych poplatkov, ktoré OS BA II opakovane zamietal a jeho rozhodnutia potvrdzoval

KS BA..., okrem uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. - 193 zo dňa

28.04.2011... a listu KS BA sp. zn. 2029/16 zo dňa 08.02.2016... .

10. OS BA II opakovane zaťažoval sťažovateľov súdnymi poplatkami, ktoré od nich

vymáhal cestou justičnej pokladnice... .

11. Dňa 05.02.2016 boli sťažovateľom doručené:

a. Príkaz OS BA č. k. na úhradu súdneho poplatku zo dňa 12.01.2016

vo výške 285,- €...

b. Uznesenie KS BA č. k. - 500 zo dňa 24.11.2015..., ktorým KS BA

potvrdzuje rozsudok OS BA II č. k. -448 zo dňa 25.04.2014... a zamieta

žalobný návrh a odvolanie sťažovateľov zo dňa 30.06.2014...

c. Uznesenie KS BA č. k. -507 zo dňa 24.11.2015..., ktorým potvrdzuje

napadnuté uznesenie OS BA II č. k. -486

d. Uznesenie KS BA č. k. -505 zo dňa 24.11.2015..., ktorým potvrdzuje

napadnuté uznesenie OS BA II č. k. -458...“

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím mestskej časti č. k.

zo 16. marca 2007 bolo prerušené konanie vo veci žiadosti o vydanie dodatočného

stavebného povolenia na stavbu časti murovaného oplotenia medzi parc. č. a parc. č.

žiadateľom a manželke [v konaní pred

všeobecnými súdmi odporcovia, pozn., (ďalej len „odporcovia“)] a súčasne boli

sťažovatelia odkázaní na príslušný súd pre účely určenia vlastníctva oplotenia.

Okresný súd návrh sťažovateľov o určenie vlastníctva a o plnenie povinnosti

(odstrániť murované oplotenie, umožniť prístup k vodomernej šachte a žumpe, zdržať sa

vykonávania akýchkoľvek zmien alebo úprav na vodomernej šachte, zdržať sa

znemožňovania alebo sťažovania prechodu a prejazdu sťažovateľov cez označenú parcelu)

rozsudkom č. k. -448 z 25. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok vo veci samej“)

zamietol, pretože sťažovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho

práva, a v časti uloženia povinností dospel okresný súd k názoru, že návrh sťažovateľov je

nedôvodný. Krajský súd rozsudkom č. k. -500 z 24. novembra 2015 toto

rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti vytýkajú mestskej časti, že „svojim konaním v konaniach

č. 2023/04-Št, 3724/06/1/-Bo spôsobila a spôsobuje prieťahy v konaní a marí právo

sťažovateľov, aby vec bola spravodlivo, v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Nerozhodnutie vo veci viac ako 12 rokov nemožno považovať za účinné konanie, ale skôr

za účelové (a zatiaľ účinné) marenie tohto konania, ktorým spolu so stavebníkmi hrubým

spôsobom zasiahli do práv sťažovateľov a ich detí. Porušili , 21, 22, 46 a

SR.“.

Sťažovatelia, zastúpení advokátom, v odôvodnení sťažnosti citujú jednotlivé

ustanovenia , o ktoré oprel svoje rozhodnutie vo veci samej okresný

súd (§ 80, § 120, § 121 ods. 1, § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 136 ods. 1, § 139 ods. 2 a § 151

ods. 1 a 3) a prezentujú svoj vlastný výklad k nim.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 3

, ako aj dohovoru sťažovatelia okrem citácie označených ustanovení uviedli, že

ich odporcovia „v konaniach, ktorých účastníkmi sú sťažovatelia diskriminujú... v prístupe

k spravodlivosti, odmietajú im poskytnúť súdnu ochranu pred konaním v rozpore

so zákonom a postihujú ich za to, že si dovolili aktívne hájiť svoje práva garantované

zákonmi SR, SR, ako aj medzinárodnými dohodami, ktoré sa SR zaviazala

rešpektovať“.

Porušenie základného práva na listové tajomstvo podľa odôvodnili

sťažovatelia skutočnosťou, že „sú výlučnými vlastníkmi poštovej schránky, ktorá je

súčasťou oplotenia medzi parc. č. a . Túto nikdy nepredali a nikdy nebola

súčasťou taxatívne vymenovaného príslušenstva k predávaným nehnuteľnostiam podľa

vyššie spomínanej kúpnej zmluvy. Túto ich poštovú schránku bez ich súhlasu používajú

majitelia parc.č. , manipulujú s ich poštou, podpisujú za nich preberanie pošty alebo

im ju jednoducho zamlčujú. Napriek týmto skutočnostiam, ktoré sťažovatelia uviedli

vo vyššie spomínaných konaniach im nebola poskytnutá súdna ochrana pred takýmto

konaním a pretrváva stav právnej neistoty. Úradné zásielky nadobúdajú právoplatnosť bez

vedomia sťažovateľov a im zostáva plná právna zodpovednosť a spôsobené škody.“.

K namietanému porušeniu ich základného práva podľa a 4 , ako aj

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu došlo podľa sťažovateľov tak, že mestská časť,

ako aj označené všeobecné súdy „od roku 2004 svojim zlým úradným postupom obmedzili

sťažovateľov a ich deti na ich majetkových právach daných zriadením vecného bremena na

par.č. v ich prospech, znehodnotili im prístup k ich rodinnému domu a umožnili

neoprávnené obohatenie majiteľov parc.č. na úkor sťažovateľov... nepriznali

sťažovateľom uplatňovanú majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorá im bola spôsobená a ktorú

si v konaní uplatnili a zaplatili za to vyrubené súdne poplatky. Odporcovia sa touto

skutočnosťou vôbec nezaoberali a ani ju nespomenuli vo svojich rozhodnutiach.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. ... základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru ako aj základné práva sťažovateľov podľa čl. 12 ods.1,2 a 4, čl. 20 ods. 1

a 4, ods. l a 2, SR a podľa čl. , , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu postupom

Mestskej časti v konaniach č. k. 2024/04 a 3724/06 porušené boli.

Mestskej časti prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

2. Ústavný súd sťažovateľom priznal finančné zadosťučinenie v sume 10.000,-€

každému, ako aj po 10.000,-€ pre každé z ich dvoch detí... , ktorú je povinná zaplatiť

Mestská časť a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. Rozhodol, že Krajský súd v Bratislave svojim uznesením KS BA č. k.

- 500 zo dňa 24.11.2015, uznesením KS BA č. k. -507 zo dňa

24.11.2015, uznesením KS BA č. k. -505 zo dňa 24.11.2015 porušil právo

sťažovateľov na spravodlivý súdny proces, zaručené a 3 SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základné práva

sťažovateľov podľa ,2 a 4, a 4, a 2, ,

SR a podľa čl. čl. 13, čl. 14, čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu.

3. Rozhodol, že Okresný súd Bratislava II svojim príkazom č. k.

na úhradu súdneho poplatku zo dňa 12.01.2016 vo výške 285,- €, rozsudkom č. k.

-448 zo dňa 25.04.2014, uznesením č. k. -486 a uznesením OS BA

II č. k. -458 porušil základné práva sťažovateľov na spravodlivý súdny proces,

zaručené a 3 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd ako aj práva sťažovateľov podľa čl. 12 ods.1,2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4,

a 2, , a 2 SR a podľa čl. , ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu.

4. Rozhodol, že uznesenia Krajského súdu v Bratislave - uznesenie KS BA č. k.

- 500 zo dňa 24.11.2015, uznesenie KS BA č. k. -507 zo dňa

24.11.2015 a uznesenie KS BA č. k. -505 zo dňa 24.11.2015 v právnej veci

žalobcov a sa zrušujú a vec vracia na

ďalšie konanie.

5. Rozhodol, že príkaz Okresného súdu Bratislava II č. k. na úhradu

súdneho poplatku zo dňa 12.01.2016 vo výške 285,-€, rozsudok OS BA II č. k. 20C/68/2007-

448 zo dňa 25.04.2014, uznesenie OS BA II č. k. -486 a uznesenie OS BA II

č. k. -458 sa zrušujú a vec vracia na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľom priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,-€

každému...

6. Uložil Mestskej časti , Okresnému súdu Bratislava II

a Krajskému súdu v Bratislave nahradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia spoločne

a nerozdielne v sume 555,98 € na účet právneho zástupcu JUDr. Dušana Repáka...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že

tvrdenia o porušení iných ustanovení , ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti

mimo petitu, je potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby

preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu

však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa nikomu

nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa

vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej

miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú. Podľa čl. 22 ods. 2 nikto nesmie porušiť

listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných

v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré

ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom

alebo iným podobným zariadením.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu

na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo

štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov

zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebo

na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

II. 1 K postupu mestskej časti

Ústavný súd k namietanému postupu mestskej časti uvádza, že táto svojím

rozhodnutím č. 3724/06/1-Bo zo 16. marca 2007 prerušila konanie vo veci žiadosti

o vydanie dodatočného stavebného povolenia na stavbu časti murovaného oplotenia medzi

par. č. a parc. č. žiadateľom – odporcom a súčasne odkázala v sťažovateľov

na príslušný súd pre účely určenia vlastníctva oplotenia, lebo inak si bude môcť stavebný

úrade urobiť úsudok o vznesenej námietke sám a rozhodnúť vo veci.

Sťažovatelia vytýkajú mestskej časti, že táto svojím postupom v konaní č. 3724/06

(pôvodne č. 2023/04) spôsobila a spôsobuje prieťahy v konaní a marí právo sťažovateľov,

aby vec bola spravodlivo, v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá. Nerozhodnutie

vo veci viac ako 12 rokov nemožno podľa sťažovateľov považovať za účinné konanie, ale

skôr za účelové (a zatiaľ účinné) marenie tohto konania, ktorým spolu so stavebníkmi

hrubým spôsobom zasiahli do práv sťažovateľov. Nečinnosťou mestskej časti došlo podľa

názoru sťažovateľov aj k porušeniu ďalších v sťažnosti označených základných práv podľa

, práv a článkov dohovoru, ako aj práv podľa dodatkového protokolu.

V zmysle (ďalej aj „OSP“) zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy preskúmavajú v správnom súdnictve súdy

na základe žalôb alebo opravných prostriedkov.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj

orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ

im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb

v oblasti verejnej správy.

V zmysle druhej vety postupom správneho orgánu (orgánu verejnej

správy) sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením.

Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,

predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,

v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej

správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

Podľa za nedodržanie lehoty uvedenej v uznesení súdu podľa

môže súd na opakovaný návrh účastníka, ak je správny orgán naďalej nečinný, uložiť

pokutu do 3 280 €, a to aj opakovane. Pred rozhodnutím o pokute si súd vyžiada stanovisko

nadriadeného správneho orgánu.

V súlade s uvedenými ustanoveniami vyplýva, že

rozhodovanie o nečinnosti orgánov verejnej správy, a teda aj o ochrane základných a iných

práv, porušenie ktorých môže byť dané nečinnosťou správneho orgánu, je zverené

všeobecným súdom v rámci správneho súdnictva. V danom prípade sa teda sťažovatelia, ak

aj napriek existencii rozhodnutia o prerušení konania o vydaní dodatočného stavebného

povolenia boli toho názoru, že mestská časť porušuje ich základného právo podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj právo podľa dohovoru, mohli domáhať ochrany svojich

práv podaním žaloby proti nečinnosti porušovateľa v namietanom konaní podľa § 250t

ods. 1 .

Ústavný súd preto konštatuje, že danosť právomoci všeobecného súdu rozhodovať

o nečinnosti orgánov verejnej správy vzhľadom na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127

ods. 1 vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti.

II.2 K postupu a rozhodnutiam okresného súdu

Sťažovatelia taktiež namietajú, že k porušeniu ich v sťažnosti označených

základných práv podľa a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu malo dôjsť

jednak rozsudkom okresného súdu vo veci samej, ako aj uzneseniami okresného súdu č. k.

-458 z 22. júla 2014 a č. k. -486 z 5. novembra 2014, a napokon

aj príkazom okresného súdu sp. zn. z 12. januára 2016.

II.2.1 K rozsudku okresného súdu č. k. -448 z 25. apríla 2014

a k jeho uzneseniam č. k. -458 z 22. júla 2014 a č. k. -486

z 5. novembra 2014

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky

konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľov, a dospel k záveru, že vzhľadom

na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach porušenia ich

základných práv označenými rozhodnutiami okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho

postupu zveruje v tomto prípade odvolaciemu súdu. Krajský súd

ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu

vo veci samej rozhodol uznesením č. k. -500 z 24. novembra 2015 a taktiež

rozhodol aj o odvolaniach sťažovateľov podaných proti uzneseniam okresného súdu č. k.

-458 z 22. júla 2014, ako aj uzneseniu č. k. -486 z 5. novembra

2014, a to uzneseniami č. k. -505 a č. k. -507 oboch

z 24. novembra 2015. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc

posúdiť, či odvolania sťažovateľov boli dôvodné, a rozhodnúť o nich, čo aj urobil. Ústavný

súd preto podľa odmietol sťažnosť sťažovateľov v jej časti,

ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu vo veci samej a proti uzneseniam okresného

súdu č. k. -458 z 22. júla 2014 a č. k. -486 z 5. novembra 2014,

pre nedostatok právomoci.

II.2.2 K príkazu okresného súdu sp. zn. z 12. januára 2016

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že prípisom okresného súdu z 12. januára 2016

bol sťažovateľom zaslaný príkaz na úhradu súdneho poplatku (tzv. platobný predpis)

za podané odvolanie v zmysle uznesenia okresného súdu č. k. -458 z 22. júla

2014 v sume 285 €.

Sťažovatelia v sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd vyslovil, že aj týmto príkazom

okresného súdu došlo k porušeniu ich v sťažnosti označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -505 z 24. novembra 2015 vyplýva,

že okresný súd uznesením č. k. -458 z 22. júla 2014 uložil sťažovateľom

podľa položky 1 Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „sadzobník“) tvoriaceho prílohu

o súdnych poplatkoch v znení neskorších

prepisov (ďalej len „“) povinnosť spoločne a nerozdielne

zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie v sume 285 €. Proti tomuto uzneseniu

okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, ku ktorému pripojili žiadosť o oslobodenie

od súdneho poplatku. Tejto žiadosti (právoplatne) vyhovené nebolo a následne bolo

krajským súdom potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -458 z 22. júla

2014. Na základe uvedeného bol následne sťažovateľom zaslaný prípis okresného súdu

z 12. januára 2016, ktorého prílohu tvoril aj príkaz na úhradu súdneho poplatku (tzv.

platobný predpis) za podané odvolanie v sume 285 €, ktorý bol len logickým dôsledkom

toho, že všeobecnými súdmi bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti sťažovateľov

uhradiť súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku okresného súdu vo veci samej.

Na základe uvedeného je ústavný súd toho názoru, že do obsahu jeho právomoci

nepatrí preskúmať označený príkaz, a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa § 25

ods. 2 odmietol.

II.2.3 K prieťahom v konaní okresného súdu vedeného pod sp. zn.

Ústavný súd sa zaoberal aj namietaným porušením základného práva sťažovateľov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v označenom konaní. Okresný súd v predmetnej veci rozhodol v merite veci

rozsudkom č. k. -448 z 25. apríla 2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom

krajského súdu č. k. -500 z 24. novembra 2015. Sťažnosť sťažovateľov bola

osobne podaná do podateľne ústavného súdu 5. apríla 2016.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa

namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd

meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa (),

a preto už k namietanému porušovaniu práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať

(m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo

trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie

o sťažnosti č. 16970/05).

Z uvedeného vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (5. apríla 2016)

bola už právna vec sťažovateľov pred všeobecnými súdmi právoplatne skončená vrátane

odvolacieho konania. To znamená, že stav právnej neistoty účastníkov konania týkajúci sa

nimi uplatňovaných práv už nemohol trvať.

Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v časti

namietajúcej porušenie ich základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

II.3 K postupu a rozhodnutiam krajského súdu

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich v sťažnosti označených

základných práv podľa , práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu:

- rozsudkom krajského súdu č. k. -500 z 24. novembra 2015, ktorým

krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej,

- uznesením krajského súdu č. k. -507 z 24. novembra 2015, ktorým

krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -486 z 5. novembra 2014

o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku sťažovateľom,

- uznesením krajského súdu č. k. -505 z 24. novembra 2015, ktorým

krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -458 z 22. júla 2014,

ktorým bola sťažovateľom uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny

poplatok za podané odvolanie v sume 285 €.

II.3.1 K rozsudku krajského súdu č. k. -500 z 24. novembra 2015

Predmetným rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci

samej, ktorý bol návrh sťažovateľov o určenie vlastníctva a o plnenie povinnosti (odstrániť

murované oplotenie, umožniť prístup k vodomernej šachte a žumpe, zdržať sa vykonávania

akýchkoľvek zmien alebo úprav na vodomernej šachte, zdržať sa znemožňovania alebo

sťažovania prechodu a prejazdu sťažovateľov cez označenú parcelu) zamietnutý.

Sťažovatelia vytýkajú všeobecným súdom konajúcim v ich veci, že dôvod

zamietnutia žaloby oba súdy opierajú o posúdenie podľa a podľa ,

§ 121 ods. 1, § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 136 ods. 1, § 139 ods. 2 a § 151 ods. 1 a 3

. Podľa sťažovateľov ide o „účelovú aplikáciu zákona spôsobom,

ktorá je v príkrom rozpore s predloženými dôkazmi a preukázanou skutočnosťou. Ani jeden

súd vo svojom odôvodnení neuviedol, akým spôsobom tieto citované §§ aplikoval v tomto

konaní, alebo ich aplikácia je v rozpore s jurisdikciou, významom týchto právnych noriem,

ako aj v rozpore so základnými právami sťažovateľov.“.

V právomoci ústavného súdu zostalo, ako už bolo uvedené, následne iba posúdenie,

či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní

sťažovateľov sú zlučiteľné s označenými článkami , dohovoru a dodatkového

protokolu. Ústavný súd sa pritom zaoberal iba účinkami výkonu právomoci krajského súdu

vo vzťahu k sťažovateľom ako navrhovateľom v posudzovanej veci.

Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť

konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo

k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ). Táto právomoc

ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť názory

všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak

tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy

(). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielen

že neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania.

Krajský súd vo svojom rozsudku uviedol, že okresný súd zhodnotením výsledkov

vykonaného dokazovania v súlade s dospel k správnym skutkovým záverom

a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci na požadovanom

určení vlastníctva murovaného oplotenia nie je daný naliehavý právny záujem [§ 80 písm. c)

] a v časti o splnenie povinností odporcov súvisiacich s výkonom práva vecného

bremena svedčiaceho sťažovateľom návrh nie je vecne dôvodný, keď na vec aplikoval

zodpovedajúce ustanovenia § 120, § 121 ods. 1, § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 136 ods. 1,

, a a svoje závery, pre ktoré

návrhu sťažovateľov nevyhovel, aj dostatočne v súlade s odôvodnil,

pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne

posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne

posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov

súvisiacich s predmetom konania, a preto je odôvodnenie jeho rozhodnutia podľa krajského

súdu presvedčivé. Obsah odvolania sťažovateľov nebol spôsobilý podľa krajského súdu

spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa z hľadiska nimi uvádzaných tvrdení

v podanom odvolaní, keď v odvolacom konaní neboli zistene také rozhodujúce skutočnosti

alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo spochybňovali

správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie

vo veci samej. V odvolacom konám tiež podľa krajského súdu nevyšlo najavo, že by

konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku vo veci samej, trpelo takou vadou, ktorá by

mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia ( ).

Súd prvého stupňa postupoval podľa krajského súdu správne, keď sa v danej veci

vo vzťahu k návrhu v časti o určenie, že navrhovatelia až do 14. októbra 2004 boli

bezpodielovými spoluvlastníkmi murovaného oplotenia, v súlade s

v prvom rade zameral na zisťovanie existencie naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení a dospel k správnemu záveru, že „na požadovanom určení nie je

daný naliehavý právny záujem, nakoľko predmetná stavba oplotenia už neexistuje

a vzhľadom na absenciu totožnosti predmetu stavebného konania a konania

v preskúmavanej veci naliehavý právny záujem nevyplýva ani z Rozhodnutia stavebného

úradu Mestskej časti zo dňa 16.03.2007 vydaného vo veci žiadosti

o vydanie dodatočného stavebného povolenia na stavbu časti murovaného oplotenia medzi

parc. č. a na , ktorým boli navrhovatelia odkázaní

na súd za účelom určenia vlastníctva stavby časti oplotenia. Správny je i jeho záver, že

vecnému posúdeniu opodstatnenosti podaného návrhu v tejto časti bráni skutočnosť, že

navrhovatelia; v danej veci neprípustne; žiadali ich bezpodielové spoluvlastníctvo

k predmetnej stavbe (už neexistujúceho) plota určiť do minulosti.“.

Ďalej krajský súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že ukladá

účastníkom sporového konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Splnenie dôkaznej povinnosti ešte neznamená unesenie dôkazného bremena; účastník môže

splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že to nevedie k preukázaniu jeho

tvrdení, resp. splní ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno neunesie.

Dôkazným bremenom treba podľa názoru krajského súdu rozumieť „procesnú

zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní nebolo preukázané jeho tvrdenie, a že

z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného

bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď určitá

skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, pre nečinnosť

účastníka konania (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej mu ) alebo

vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná. Dôsledkom neunesenia dôkazného

bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo

dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze (neponúkol alebo nevedel ponúknuť

súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce

skutočnosti). Záver o tom, že účastník neuniesol dôkazné bremeno, možno urobiť len vtedy,

ak hodnotenie dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, neumožňujú súdu prijať záver ani

o pravdivosti tvrdenia účastníka, ale ani o tom, že by boli nepravdivé.

Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré konkrétne musí účastník

konania preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá sa má na sporný vzťah

aplikovať, a z ktorej potom vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda kto

z účastníkov konania je povinný stanovený okruh skutočností preukázať, a ktorého potom

pri nesplnení tejto povinnosti postihuje nepriaznivý následok v podobe neúspechu v spore.

Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností spočíva na tom účastníkovi konania, ktorý

z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho

účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.“.

V preskúmavanej veci bol podľa krajského súdu správny skutkový záver súdu prvého

stupňa o tom, že „nebolo na základe výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne

preukázané, že odporcovia bránia navrhovateľom vo výkone ich práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu zaťažujúceho pozemok odporcov parc. č. v k.ú. , ani to,

že im bránia v prístupe k vodomernej šachte a žumpe na parc. č. , k.ú. ,

prípadne, že by vykonávali na nich akékoľvek zmeny alebo úpravy. Skutkové zistenia súdu

prvého stupňa zodpovedajú vykonaným dôkazom, keďže výsledok hodnotenia dôkazov

súdom prvého stupňa zodpovedá postupu vyplývajúcemu z , a to vzhľadom

na to, že súd prvého stupňa vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré

z vykonaných dôkazov ako aj z prednesov účastníkov či z obsahu spisu vyplynuli, či inak

vyšli v priebehu konania najavo a svoje skutkové závery založil aj na správnom hodnotení

dôkazov a ostatných v konaní nadobudnutých poznatkov, z hľadiska ich závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti, v ktorom postupe nebol zistený žiaden

logický rozpor.“.

K nevypočutiu svedkov navrhnutých sťažovateľmi postupoval okresný súd podľa

názoru krajského súdu správne, pričom odvolací súd sa stotožnil s jeho záverom, že „ich

výpovede neboli pre rozhodnutie súdu o podanom návrhu potrebné, nakoľko skutočnosti,

na objasnenie ktorých mali byť títo svedkovia vypočutí, nemohli mať žiaden význam pre

rozhodnutie súdu, a nemohli teda pre navrhovateľov privodiť priaznivejšie rozhodnutie

vo veci samej“.

Súd prvého stupňa zároveň podľa názoru krajského súdu správne poukázal

na skutočnosť, že ak sa aj odporcovia v minulosti správali spôsobom, ktorý by sťažovateľov

podľa ich názoru obmedzoval vo výkone ich práv z vecného bremena, prípadne vo výkone

ich práv k vodomernej šachte a žumpe, „pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho

vyhlásenia ( ), a v súčasnosti sa odporcovia žiadneho takéhoto správania;

bez ohľadu na skutočnosť, či ich správanie v minulosti možno považovať za neoprávnené;

nedopúšťajú a nemajú ho ani v úmysle. Správne preto prvostupňový súd dospel k záveru, že

na uloženie povinnosti, ktorej splnenia sa navrhovatelia v preskúmavanej veci domáhajú,

nie sú splnené podmienky“.

Odvolací súd sa taktiež stotožnil i so záverom súdu prvého stupňa, že za porušovanie

práv sťažovateľov z vecného bremena nemožno považovať ani znemožnenie prejazdu

žeriavu odporcami cez pozemok v decembri 2013, pretože „účelom tohto prejazdu malo byť

odstránenie stĺpa na susednom pozemku, ktorý nepatrí žiadnemu z účastníkov, teda

z pozemku, ktorého vlastníci nie sú oprávnení z daného vecného bremena a nebola

preukázaná ani hrozba bezprostredného nebezpečenstva škody na majetku navrhovateľov,

ktorá by vyžadovala okamžité odstránenie stĺpu v danom čase žeriavom cez pozemok

odporcov podľa predstáv navrhovateľov“.

Pokiaľ išlo o námietku sťažovateľov v odvolaní, že prvostupňový súd im odňal

možnosť konať pred súdom, keď ich napriek absencii zastúpenia advokátom v závere

konania nepoučil podľa o tom, že nie je možné domáhať sa určenia

vlastníctva do minulosti, krajský súd ju považoval za nedôvodnú a účelovú, keď „poučenie

o tom, akým spôsobom sa má navrhovateľ domáhať svojich práv, resp. poučenie o tom, ako

má formulovať správne návrh na určenie vlastníckeho práva, nepochybne nespadá

do poučovacej povinnosti súdu vo vzťahu k účastníkovi nezastúpenému advokátom,

vyplývajúcej z ustanovenia “.

Celkom nesprávna bola podľa názoru krajského súdu argumentácia sťažovateľov,

podľa ktorej „vlastníctvo k nehnuteľnosti nezaniká spolu s jej zánikom a konanie odporcov

je potrebné považovať za neplatné v zmysle ust. “, keď táto

nemá podľa krajského súdu oporu v ústave ani v ustanoveniach

upravujúcich vlastníctvo, ktorými je ústavný základ vlastníctva bližšie konkretizovaný

na úrovni právnej sily zákona, pričom «„neplatnosť“ konania odporcov; spočívajúceho

v odstránení stavby pôvodného oplotenia; podľa ustanovenia ,

je tu z povahy veci vylúčená, keď ide o faktický úkon, avšak nie o právny úkon, ktorý by

mohol byt' podľa citovaného ustanovenia absolútne neplatným».

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkami sťažovateľov, ktorí v odvolaní

poukazovali na to, že z vykonaných dôkazov vyplýva, že odporcovia im bránia vo výkone

ich oprávnenia vyplývajúceho z vecného bremena, keď „odvolací súd skutkové závery

prvostupňového súdu, ustálené na základe riadne; v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie

vo veci samej vykonaného; a správne vyhodnoteného dokazovania, podľa ktorých

odporcovia sa takéhoto správania nedopúšťajú; považuje za správne, a stotožňuje sa

s nimi“.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, že rozsudok okresného súdu vo veci samej

je nepreskúmateľný, rozhodnutie a postup okresného súdu v konaní sú príliš formalistické

a v konaní bolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie, krajský súd uviedol, že

„táto je rovnako nedôvodná, keď nemá oporu v obsahu spisu v preskúmavanej veci, v ktorej

odvolací súd nezistil žiadne procesné pochybenia, ktoré by mohli mať za následok

porušenie procesných práv účastníkov konania, resp. navrhovateľov 1/ a 2/, pričom

neopodstatnená je i námietka smerujúca k formalistickému postupu prvostupňového súdu,

keď žiadny formalizmus pri procesnom postupe súdu prvého stupňa, pri výklade ani

aplikácii hmotnoprávnych noriem, podľa ktorých vec posúdil po právnej stránke, odvolací

súd v preskúmavanej veci nezistil“.

Súdu prvého stupňa teda nebolo možné podľa krajského súdu vytknúť žiadne

procesné pochybenie, pochybenie pri ustálení skutkového stavu veci ani pochybenie pri

právnom posúdení dôvodnosti podaného návrhu, pričom ani v odvolaní sťažovatelia

neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie týchto otázok

odvolacím súdom. Krajský súd preto rozsudok okresného súdu v merite veci plne sa

stotožňujúc s jeho skutkovými i právnymi závermi potvrdil.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu č. k. -200

z 24. novembra 2015 dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite

odôvodnil, keď sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu.

Podľa záverov krajského súdu sťažovatelia nepreukázali existenciu naliehavého právneho

záujmu na určovacej žalobe.

Výklad a aplikácia pojmu naliehavý právny záujem prislúcha v zásade všeobecným

súdom. Posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu podľa

krajským súdom by sa v okolnostiach danej veci mohlo stať predmetom prípadnej kritiky

zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis

). Krajský súd (v spojení s okresným súdom) odôvodnil neexistenciu

naliehavého právneho záujmu tým, že predmetná stavba oplotenia už neexistuje

a sťažovatelia žiadali určiť ich bezpodielové spoluvlastníctvo k predmetnej stavbe (plotu)

do minulosti. Vzhľadom na chýbajúcu totožnosť predmetu stavebného konania a konania

v preskúmavanej veci právny záujem nevyplýval podľa krajského súdu ani z rozhodnutia

mestskej časti vydaného vo veci žiadosti o vydanie dodatočného stavebného povolenia

na stavbu murovaného oplotenia. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom

krajského súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľov krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie

je oprávnený. Záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu na strane sťažovateľov

v danej veci nemá preto ústavný súd dôvod spochybňovať.

Taktiež vo vzťahu k časti návrhu sťažovateľov o plnenie povinnosti zo strany

odporcov (odstrániť murované oplotenie, umožniť prístup k vodomernej šachte a žumpe,

zdržať sa vykonávania akýchkoľvek zmien alebo úprav na vodomernej šachte, zdržať sa

znemožňovania alebo sťažovania prechodu a prejazdu sťažovateľov cez označenú parcelu)

bol krajský súd (v spojení s právnym názorom okresného súdu) na základe výsledkov

okresným súdom vykonaného dokazovania toho názoru, že nie sú splnené podmienky

na uloženie uvedených povinností.

Zo záverov citovaného odôvodnenia nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by

závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými článkami

a dohovoru.

Predpokladom úspešnosti určovacej žaloby podľa , teda určenia, či

tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je okrem vecnej legitimácie účastníkov aj to, že

na určení je naliehavý právny záujem. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa

požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu

je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená

nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého

právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol

v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho

záujmu v čase rozhodovania súdu vedie preto k zamietnutiu určovacieho návrhu. Naliehavý

právny záujem súd preto skúma v každom štádiu konania, a to z úradnej povinnosti.

Bez doloženej existencie takéhoto záujmu musí súd návrh podľa

zamietnuť. Ide o samostatný a prvoradý dôvod na zamietnutie návrhu; preto súd po zaujatí

záveru, že určovací návrh podľa nie je z dôvodu nedostatku naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení procesne prípustným nástrojom na ochranu práva,

zamietne takýto návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

Určovacie žaloby podľa majú v zásade preventívnu funkciu

a smerujú k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo. Právo (právny vzťah),

existenciu alebo neexistenciu ktorého určovací výrok vyslovuje, je týmto výrokom vždy

určované len vo vzťahu k prítomnosti. Ako správne okresný súd v rozsudku vo veci samej

uviedol, s poukazom aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. ) rozsudkom nemožno zásadne

určiť existenciu (prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za dobu minulú.

Právo sťažovateľov na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je

súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v.

Grécko z 29. 5. 1999, Recueil III/1997). Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre

ľudské práva však neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de

Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, A, č. 288, § 61, správa Komisie vo veci Fouquet v.

Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy

všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane

odôvodnený a nie je arbitrárny.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požadujú sťažovatelia, a tak preberať

na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa ,

ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených

v až , ktorých ustálený výklad vyplýva z doterajšej judikatúry ústavného

súdu. K tomu treba dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť fyzickú osobu alebo právnickú osobu

pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými

zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(m. m. napr. ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu vôbec nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú je preto

možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (napr. , ).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so sťažovateľmi označenými základnými právami podľa

a právami podľa dohovoru a dodatkového protokolu, sťažnosť v časti smerujúcej proti

označenému rozsudku krajského súdu odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.3.2 K uzneseniu krajského súdu č. k. -507 z 24. novembra 2015

Uznesením č. k. -507 z 24. novembra 2015 krajský súd potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -486 z 5. novembra 2014 o nepriznaní

oslobodenia od súdneho poplatku sťažovateľom.

Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom ()

ustanovené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, spadá výlučne

do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislosti

súdnictva (súdov) vyplývajúci z . Je preto vecou judikatúry

všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných

ustanovení týkajúcich sa oslobodenia právnických osôb od súdnych poplatkov vychádzať.

Ústavnému súdu taktiež neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku

ktorým pri rozhodovaní o nárokoch účastníkov konania dospeli.

Z vyplýva, že pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov

súd prihliada na celkové majetkové pomery žiadateľa, na výšku súdneho poplatku

i na povahu uplatňovaného nároku. Pre posúdenie dôvodnosti žiadosti o oslobodenie

od súdnych poplatkov je tiež rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme bezúspešne

uplatňuje alebo bráni svoje práva.

Samotná skutočnosť, že účastník konania svoje súčasné pomery subjektívne vníma

ako pomery nepriaznivé, ešte nepredstavuje dôvod, pre ktorý by už boli splnené podmienky

v zmysle . Súd v takomto prípade musí skúmať celkové pomery účastníka,

prihliadať na charakter sporu a výšku poplatku, ktorý má byť zaplatený, a to s ohľadom na

posúdenie, či splnenie poplatkovej povinnosti je v reálnych možnostiach účastníka alebo

nie.

Krajský súd ako odvolací súd skúmal vecnú správnosť napadnutého uznesenia

okresného súdu, ktorým tento nevyhovel žiadosti sťažovateľov o oslobodenie od súdnych

poplatkov a stotožnil sa so závermi okresného súdu, ktorý pri vyhodnotení osobných,

príjmových a majetkových pomerov sťažovateľov vo vzťahu k uloženej povinnosti uhradiť

súdny poplatok v sume 285 € prihliadol na skutočnosť, že už len z príjmov z nehnuteľného

majetku, ktorý sťažovatelia vlastnia, ako aj zistených zostatkov na účte v peňažnom ústave

postačujú na úhradu súdneho poplatku, a dospel k záveru, že zistené majetkové pomery

sťažovateľov neodôvodňujú ich oslobodenie od súdnych poplatkov.

Konanie podľa sa začína na návrh účastníka, ktorý musí preukázať,

že jeho pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov a že v jeho prípade nejde

o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Navrhovateľ

v konaní podľa je povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení

( a ) a je povinný k žiadosti pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa

odvoláva ( ). Tento účastník je zodpovedný za výsledok konania, ktorý je

závislý od skutkových zistení a ním navrhnutých a súdom vykonaných dôkazov.

Ak dostatočne nepreukáže svoje tvrdenia o tom, že spĺňa predpoklady na oslobodenie

od súdnych poplatkov (neunesie dôkazné bremeno), súd jeho žiadosť zamietne (resp. tejto

žiadosti nevyhovie).

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd a krajský súd prerokovali žiadosť

sťažovateľov o oslobodenie od súdnych poplatkov a poskytli im možnosť preukázať, či ich

pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Na základe zistených skutočností

dospeli k záveru, že sťažovatelia nepreukázali, že by ich osobné, príjmové a majetkové

pomery odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov a že by im neumožňovali zaplatiť

súdny poplatok v sume 285 €.

Pokiaľ sťažovatelia v odvolaní poukazovali na skutočnosť, že v konaní vedenom

na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. sa domáhajú náhrady škody,

pričom súd zatiaľ o ich návrhu právoplatne nerozhodol a boli porušené ich základné práva,

čo je nevyhnutné zohľadniť i pre účely priznania oslobodenia od súdneho poplatku,

odvolací súd sa s ich argumentáciou nestotožnil, keď uviedol, že „oslobodenie od súdnych

poplatkov podľa ust. možno priznať výlučne z dôvodov výslovne

uvedených v citovanom ustanovení (pomery žiadateľa), medzi ktoré však navrhovateľmi

tvrdené skutočnosti nepatria. V tomto smere prvostupňový súd postupoval správne, keď pre

účely posúdenia naplnenia predpokladov pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov

vychádzal len zo skutočností uvádzaných navrhovateľmi vo vyplnených Tlačivách pre

dokladovanie pomerov účastníka, ktorý žiada priznať oslobodenie od súdnych poplatkov

a svojim postupom preto v žiadnom smere do základných práv navrhovateľov nezasiahol.“.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup krajského súdu ako

odvolacieho súdu v spojení s postupom okresného súdu pri rozhodovaní o žiadosti

sťažovateľov o oslobodenie od súdnych poplatkov nie je svojvoľný, teda arbitrárny,

a krajský súd ako odvolací súd v spojení s okresným súdom svoje závery primerane

odôvodnili. Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť

porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu (a práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru) rozhodnutím krajského súdu.

Z toho dôvodu postup krajského súdu, ktorý prihliadol na celkové osobné, príjmové

a majetkové pomery sťažovateľov pri posudzovaní ich žiadosti, nemožno hodnotiť ako

arbitrárny, a tak v rozpore s ich základným právom podľa a právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Znaky svojvôle, prípadne zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje

postup krajského súdu, ktorý potvrdil záver okresného súdu, že sťažovatelia dostatočne

nepreukázali dôvodnosť priznania oslobodenia.

II.3.3 K uzneseniu krajského súdu č. k. -505 z 24. novembra 2015

Uznesením č. k. -505 z 24. novembra 2015 krajský súd potvrdil

uznesenie okresného súdu sp. zn. -458 z 22. júla 2014, ktorým bola

sťažovateľom uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok

za odvolanie v sume 285 € podľa položky 1 sadzobníka.

Krajský súd v ňom najprv odcitoval príslušné ustanovenia zákona o súdnych

poplatkoch (§ 1 ods. 1, § 2 ods. 1, ako aj poznámky k položke 1 sadzobníka) a ďalej

uviedol, že z citovaných ustanovení vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé

úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy

súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku, pričom poplatníkom je navrhovateľ

poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu; v odvolacom

konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním

návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je

poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ alebo dovolateľ. Je však potrebné zdôrazniť, že ak je

sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým len konanie v jednom stupni.

Konanie o určenie vlastníckeho práva ani konanie o splnenie povinnosti vyplývajúcej

z vecného bremena nie sú podľa krajského súdu konaniami, ktoré by boli vecne oslobodené

od súdnych poplatkov, a navrhovateľ v takomto konaní nie je od súdnych poplatkov

oslobodený ani podľa . Zároveň však považoval

krajský súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že v preskúmavanej veci súd prvého

stupňa uznesením č. k. -486 z 5. novembra 2014, ktoré krajský súd uznesením

sp. zn. z 24. novembra 2015 ako vecne správne potvrdil, sťažovateľom

nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Na základe uvedeného preto krajský súd dospel k záveru, že keďže v danej veci sa

na konanie a ani na sťažovateľov nevzťahuje oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle

, a a v danej veci im nebolo priznané

oslobodenie od súdnych poplatkov ani podľa , vznikla im za podané odvolanie

proti rozsudku okresného súdu vo veci samej poplatková povinnosť, ktorú im súd prvého

stupňa uložil splniť.

Krajský súd dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa uložil sťažovateľom

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa

vo veci samej, podľa položky 1 sadzobníka v sume 285 €, ktorá neprevyšuje výšku súdneho

poplatku vyplývajúcu v danej veci zo sadzobníka, rozhodol vecne správne, a preto

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa .

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup krajského súdu ako

odvolacieho súdu v spojení s postupom okresného súdu pri uložení povinnosti zaplatiť

spoločne a nerozdielne súdny poplatok za podané odvolanie nie je svojvoľný, teda

arbitrárny, je v súlade s procesnoprávnymi predpismi (príslušné ustanovenia zákona

o súdnych poplatkoch) a krajský súd ako odvolací súd v spojení s okresným súdom svoje

závery primerane odôvodnili. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (,

). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by čo i len naznačovali

možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu označenými

rozhodnutiami krajského súdu.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že v označených

konaniach bola zo strany krajského súdu sťažovateľom poskytnutá súdna ochrana ústavne

konformným spôsobom, preto podľa odmietol ich

sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd navyše poukazuje aj na právny názor vyslovený vo svojej doterajšej

judikatúre (, , , ), podľa ktorého

povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemožno v princípe podriadiť pod „spory o občianskych

právach a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako sú tieto spory interpretované

Európskym súdom pre ľudské práva, preto priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý

proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu neprichádza do úvahy.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na listové

tajomstvo podľa , základnému právu vlastniť majetok podľa 20 ods. 1 a

dodatkového protokolu, ako aj k namietanému porušeniu o obmedzení

vlastníckeho práva ústavný súd konštatuje, že keďže predtým nedospel k záveru

o arbitrárnosti označených rozhodnutí krajského súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, nemožno

tieto rozhodnutia kvalifikovať ako arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením

týchto označeného základného práva a článku , ako aj práva podľa dohovoru

(obdobne , ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie aj , 2 a 4 , ako aj ,

čl. 14 a čl. 17 dohovoru, neuviedli žiadne dôvody viažuce sa na uvedené články. Keďže

sťažnosť sťažovateľov, kvalifikovane zastúpených právnym zástupcom, nie je v tejto časti

riadne odôvodnená ( ), preto ich sťažnosť v tejto časti

ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2

.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti ako celku, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľov (primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania), pretože

tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2016