Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 368/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Peter Peružek, s. r. o., Hollého 20, Hlohovec,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Peružek, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2

a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. októbra 2014 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. októbra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47

ods. 2 a a svojich práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnutý postup krajského súdu“) a jeho rozsudkom z 1. októbra 2014 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnutý

postup najvyššieho súdu“) a jeho rozsudkom z 29. júna 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný úrad Bratislava, pozemkový

a lesný odbor [pôvodne Obvodný pozemkový úrad v Bratislave (ďalej len „odporca“ alebo

„obvodný pozemkový úrad“)] rozhodnutím č. k. 2630/04, Zn.: R3-6308/12/1464/07/MBE

z 30. novembra 2012 (ďalej len „opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie odporcu“)

na základe o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene

a doplnení o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej

len „reštitučný zákon“) rozhodol v prvom výroku o tom, že sťažovateľ je v podiele 3/4

k celku dedičom po oprávnenej osobe (ďalej len „oprávnená osoba“)

v zmysle § 2 ods. 1 a ods. 2 písm. c) reštitučného zákona a spĺňa podmienky uvedené v § 3

ods. 1 písm. j) reštitučného zákona a v druhom výroku o tom, že pozemok nachádzajúci sa

v pôvodnom , (ďalej len

„reštituovaný pozemok“) nie je možné v zmysle § 4 ods. 1 reštitučného zákona vydať,

a preto sťažovateľovi priznal právo na náhradu. Z dôvodu, že náhrada v sume 11 171,83 €

už bola 8. februára 2006 vyplatená oprávnenej osobe, odporca v treťom výroku rozhodnutia

v zmysle § 3 ods. 5 reštitučného zákona uložil sťažovateľovi povinnosť vrátiť štátu

sumu 376,36 € (ďalej len „kúpna cena reštituovaného pozemku“), ktorá predstavuje 3/4

z kúpnej ceny reštituovaného pozemku vyplatenej na základe kúpnych zmlúv, ktoré boli

podľa prvého výroku tohto rozhodnutia uzavreté v tiesni za nápadne nevýhodných

podmienok [dôvod reštitúcie podľa § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona].

3. Proti tomuto rozhodnutiu odporcu (správneho orgánu) podal sťažovateľ opravný

prostriedok, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že napadnutým rozsudkom potvrdil

opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie odporcu a sťažovateľovi nepriznal náhradu

trov konania.

4. Krajský súd v prerokúvanej veci dokazovanie nedoplnil, oboznámil sa však

s obsahom administratívneho spisu odporcu, z obsahu ktorého zistil, že «reštituovaný

pozemok, aktuálne vo vlastníctve zúčastnenej osoby 1/ (hlavné mesto Slovenskej republiky

Bratislava, pozn.), bol prevedený do vlastníctva zúčastnenej osoby 2/ na základe kúpnych

zmlúv zo dňa 21.11.1973. Tieto boli na základe rozhodnutia odporcu /Os

zo dňa 27.12.2004 vyhodnotené ako uzatvorené v tiesni, oprávnenej osobe bolo priznané

právo na náhradu za reštituovaný pozemok v súlade s § 6 ods. 2 reštitučného zákona

a zároveň bola táto zaviazaná vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku zodpovedajúcu jej

podielu - t.j. 376,36 eur. Ako to preukazuje oznámenie Ministerstva financií Slovenskej

republiky zo dňa 23.10.2012 založené v administratívnom spise, táto kúpna cena nebola

vrátená. V spise sa ďalej nachádza vyjadrenie zúčastnenej osoby 3/ (Slovenský pozemkový

fond, Bratislava, pozn.) zo dňa 17.10.2012 spolu s platobným príkazom, podľa ktorého

bola oprávnenej osobe náhrada v zmysle rozhodnutia odporcu R/2630/2004/Os

zo dňa 27.12.2004 riadne vyplatená, a to v sume 11.171,83 eur. Predmetné rozhodnutie

bolo na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -32 zo dňa 1.3.2007

právoplatného dňa 15.3.2007 (ďalej len „rozsudok “) zrušené. Nastal teda

právny stav, kedy oprávnená osoba obdržala finančnú náhradu, avšak nevrátila kúpnu cenu

reštituovaného pozemku (podľa neprávoplatného rozhodnutia).

Po smrti oprávnenej osoby podala zúčastnená osoba 3/ (Slovenský pozemkový fond,

Bratislava, pozn.) voči navrhovateľovi na príslušný súd žalobu o vrátenie vyplatenej

náhrady (t.j. vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu zrušenia rozhodnutia odporcu

/Os zo dňa 27.12.2004). Túto však súd zamietol z dôvodu, že náhrada bola

vyplatená oprávnenej osobe, na strane ktorej vzniklo bezdôvodné obohatenie, avšak

navrhovateľ za tento záväzok podľa výsledkov dedičského konania (s poukazom na § 470

ods. 1 ) nezodpovedá. V spise bolo založené aj predmetné

právoplatné dedičské uznesenie , právoplatné dňa 14.9.2009, ktorým súd

v zmysle rozhodol o zastavení konania.».

5. Krajský súd preskúmal opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie odporcu

v rozsahu námietok vznesených sťažovateľom v podanom návrhu, ako aj prednesených

na pojednávaní a dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. Po ich riadnom preskúmaní

a vyhodnotení bol súd toho názoru, že toto rozhodnutie nemá také nedostatky, ktoré by boli

dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.

6. Krajský súd považoval za potrebné uviesť, že námietky sťažovateľa týkajúce sa

prvého a druhého výroku opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia odporcu sú

vo vzťahu k meritu veci «irelevantné a nemožno ich subsumovať ani pod jeden z možných

dôvodov zrušenia napadnutého rozhodnutia vymedzených v § 250j ods. 2 písm. a) - e), resp.

v Aj napriek uvedenému súd tieto námietky riadne vyhodnotil.

Námietka navrhovateľa, podľa ktorej mal byť navrhovateľ označený ako právny

nástupca a nie ako dedič, je z pohľadu súdu nedôvodná a irelevantná. A to nielen z toho

dôvodu, že oba pojmy sú pre účely reštitučného zákona obsahovo totožné, ale i preto, že

označenie „dedič po oprávnenej osobe“ v napadnutom rozhodnutí je i z pohľadu

skutočného postavenia navrhovateľa v konaní pred odporcom správne. Okrem toho, podľa

dedičského rozhodnutia navrhovateľ patril do okruhu dedičov - bol závetným dedičom po

poručiteľovi (oprávnenej osobe), a to bez ohľadu na skutočnosť, že poručiteľ nezanechal

žiaden majetok.

Taktiež absencia výrazu „podmienok“ na konci znenia prvého výroku nemá žiaden

právny význam vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia, jedná sa totiž o zrejmú

chybu v písaní, ktorá nemá za následok zmätočnosť či nezrozumiteľnosť výroku a je ju

naviac možné odstrániť postupom podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku. Ako to vyplýva

z obsahu podaného návrhu, obsah (zmysel, význam) tohto znenia výroku navrhovateľ

pochopil. Z toho istého dôvodu sú absolútne irelevantnými i námietky navrhovateľa

prednesené na pojednávaní, v rámci ktorých poukázal, bez uvedenia akéhokoľvek súvisu

s meritom veci, na chybne uvedené údaje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Naviac

tieto, na pojednávaní prednesené námietky, boli prezentované po uplynutí zákonnej

odvolacej lehoty.».

Požiadavku sťažovateľa doplniť do druhého výroku opravným prostriedkom

napadnutého rozhodnutia odporcu informáciu, že náhrada bola vyplatená na základe

neprávoplatného rozhodnutia, považoval krajský súd taktiež za neopodstatnenú, a to

z dôvodu, že „tento výrok v dotknutej časti jasne a zrozumiteľne udáva dôvod, prečo

k faktickému vyplateniu náhrady neprichádza. Uvádzanie príslušných právnych noriem

a skutočností, ktoré sú obsahom odôvodnenia, do výroku rozhodnutia je nadbytočné

a mohlo by mať za následok jeho neprehľadnosť (nezrozumiteľnosť).“.

Krajský súd nepovažoval za relevantnú ani námietku sťažovateľa týkajúcu sa

zúčastnených osôb v správnom konaní, ktoré podľa sťažovateľa „nespĺňajú žiadnu

z podmienok účastníctva uvedenú v správnom poriadku. Navrhovateľ ani neuviedol, akým

spôsobom by mala mať táto vada vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Argumentácia

navrhovateľa vychádzajúca z obsahu napadnutého rozhodnutia ako i z rozhodnutia odporcu

R/260/2004/Os zo dňa 27.12.2004 (pokiaľ ide o zúčastnenú osobu 3/) nemá žiadne

opodstatnenie a právny základ. Zúčastnená osoba 1/ je momentálne vlastníkom

reštituovaného pozemku a jej účastníctvo je dané samotným zákonom o reštitúcii

Zúčastnená osoba 2/ (ZOO Bratislava, pozn.) je jeho užívateľom - okrem toho vystupovala

ako kupujúci v kúpnych zmluvách, ktoré bolí podľa navrhovateľa (a i v zmysle napadnutého

rozhodnutia) uzatvorené v tiesni a teda boli hlavným dôvodom reštitúcie podľa § 3 ods. 1

písm. j) reštitučného zákona. Účastníctvo zúčastnenej osoby 3/ možno jasne vyvodiť

zo zákona o reštitúcií a nemožno ju opomenúť, v tomto konkrétnom prípade už aj z toho

dôvodu, že práve Slovenský pozemkový fond mal v zmysle § 6 ods. 5 uvedeného zákona

poskytnúť navrhovateľovi finančnú náhradu (a reálne ju i poskytol na základe i keď

neprávoplatného rozhodnutia odporcu R/2630/2004/Os zo dňa 27.12.2004). Je teda viac

než nepochybné, že všetky zúčastnené osoby v priebehu správneho konania spĺňali

všeobecnú definíciu účastníctva v zmysle § 14 správneho poriadku.“.

Jediná námietka sťažovateľa, ktorú prezentoval v podanom návrhu a ktorá mohla

mať podľa názoru krajského súdu vplyv na zákonnosť opravným prostriedkom napadnutého

rozhodnutia odporcu, spočívala v napádanej nesprávnosti tretieho výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ bol totiž toho názoru, že v zmysle § 3 ods. 5 reštitučného zákona „možno kúpnu

cenu za reštituovaný pozemok vrátiť výlučne v prípade, ak došlo k navráteniu

reštituovaného pozemku. Okrem toho uviedol, že z dôvodu ukončenia dedičského konania

po poručiteľovi - oprávnenej osobe zastavením pre nemajetnosť túto kúpnu cenu nemožno,

s poukazom na , od neho akýmkoľvek spôsobom

vymáhať. Navrhovateľ pritom poukázal na dôvody zamietnutia návrhu v konaní

, ktoré podľa jeho názoru možno aplikovať i v tomto prípade.“.

Podľa § 3 ods. 5 reštitučného zákona je oprávnená osoba povinná po navrátení

vlastníctva k pozemku zaplatiť štátu nedoplatok prídelovej ceny, za ktorú ju pôvodne získal;

obdobne je povinná vrátiť kúpnu cenu alebo náhradu, ktorú jej štát alebo iná právnická

osoba pri prevode pozemku vyplatila, ako aj náhradu za zhodnotenie pozemku. Lehotu na

zaplatenie určí obvodný pozemkový úrad. Podľa § 3 ods. 7 reštitučného zákona rozhodnutie

o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu, ktorým

bolo rozhodnuté o nároku oprávnenej osoby, ktorej vznikla povinnosť podľa odsekov 5

alebo 6, zasiela obvodný pozemkový úrad po nadobudnutí jeho právoplatností Ministerstvu

financií Slovenskej republiky na účely vymáhania pohľadávok štátu. V tejto súvislosti

krajský súd uviedol: «Pokiaľ ide o výklad § 3 ods. 5 reštitučného zákona, súd sa v plnej

miere stotožňuje s právnym názorom odporcu a zúčastnenej osoby 3/, t.j. že tento je nutné

vykladať v súvislosti s § 3 ods. 7 reštitučného zákona. Teda že pod navrátením vlastníctva

k pozemku je nutné rozumieť aj priznanie práva na (finančnú) náhradu za reštituovaný

pozemok, ktorý nebolo možné navrátiť z dôvodov ustanovených v § 6 reštitučného zákona

o reštitúcii. Okrem toho, že takýto právny záver je logickým vo vzťahu k obsahu a k účelu

reštitučného zákon, možno ho vyvodiť i z predmetu zákona formulovaného v ust. § 1 zákona

o reštitúcii, ktorým je navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde inému poľnohospodárskemu majetku

v znení neskorších predpisov. Ak by totiž zákonodarca pod pojmom „navrátenie vlastníctva

k pozemkom“ nerozumel pre účely tohto zákona (t.j. vrátane § 3 ods. 5) aj formu reštitúcie

poskytnutím finančnej náhrady, túto by upravil v osobitnom zákone, resp. by ju pojmovo

z toho ustanovenia (predmetu zákona) vylúčil. I v prípade vyplatenia finančnej náhrady sa

jedná o spôsob plnenia reštitučného nároku v zmysle reštitučného zákona. Navrhovateľ je

teda ako osoba oprávnená podľa § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona povinný v zmysle

§ 3 ods. 5 uvedeného zákona vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku, ktorá bola

vyplatená oprávnenej osobe na základe kúpnych zmlúv uzatvorených so zúčastnenou

osobou 2/ dňa 21.11.1973.»

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa dedičského konania po oprávnenej osobe

(poručiteľovi) zastaveného z dôvodu nemajetnosti poručiteľa (a teda podľa názoru

sťažovateľa, nemal by s poukazom na vrátiť kúpnu

cenu reštituovaného pozemku) krajský súd uviedol, že „v zmysle uvedeného ustanovenia sa

zodpovednosť dedičov týka iba dlhov, ktoré vznikli do okamihu smrti poručiteľa. Záväzok -

povinnosť vrátenia kúpnej ceny reštituovaného pozemku vzniká až momentom

právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, povinnou osobou je pritom podľa § 2 ods. 2

písm. c) reštitučného zákona výlučne navrhovateľ, ktorému bolo za splnenia zákonných

podmienok priznané právo na (už oprávnenej osobe vyplatenú) náhradu ako to vyplýva

z enunciátu napadnutého rozhodnutia. Súd považuje za potrebné dodať, že rozhodnutie

odporcu /Os zo dňa 27.12.2004, na základe ktorého bola oprávnená osoba

(poručiteľ) povinný vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku nikdy nenadobudlo

právoplatnosť a dňa 15.3.2007 bolo zrušené na základe rozsudku . Ako je

zjavné i z administratívneho spisu, oprávnená osoba túto sumu nikdy nevrátila (oznámenie

Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 23. 10. 2012 založeného

v administratívnom spise odporcu.) V tejto súvislosti súd poznamenáva, že v prípade, ak by

oprávnená osoba (p. ) kúpnu cenu vrátil za svojho života (v zmysle

zrušeného rozhodnutia odporcu /Os zo dňa 27.12.2004), aktuálne by odporca

navrhovateľovi (logicky) neuložil túto kúpnu cenu opätovne vrátiť.“.

Pokiaľ išlo o konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. ,

na ktoré v uvedenej súvislosti poukázal sťažovateľ, jeho predmetom bolo podľa krajského

súdu „vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane oprávnenej osoby

z dôvodu plnenia (vyplatenie finančnej náhrady) na základe titulu, ktorý časom odpadol

(t. j. zrušené rozhodnutie /Os zo dňa 27.12.2004). V uvedenom prípade bola

argumentácia súdu založená na namieste, nakoľko

bezdôvodné obohatenie na strane oprávnenej osoby (poručiteľa) vzniklo ešte pred jej

smrťou a teda navrhovateľova povinnosť vydať toto bezdôvodné obohatenie priamo závisela

od výsledkov dedičského konania. Ako už bolo uvedené vyššie, povinnosť vrátiť kúpnu cenu

reštituovaného pozemku za života oprávnenej osoby (poručiteľa) ešte neexistovala a teda

neexistuje ani dôvod, prečo by mal byť tento záväzok navrhovateľa posudzovaný v súvislosti

konaním po poručiteľovi (oprávnenej osobe). Označenie navrhovateľa ako dedič, resp.

právny nástupca oprávnenej osoby možno v tomto prípade chápať len v intenciách

reštitučného zákona.“.

7. V odvolaní podanom proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ

namietal svoje označenie v rozhodnutí v tom smere, že v ňom nemal byť označený ako

„dedič po oprávnenej osobe“, ale ako „právny nástupca na základe dedičského konania po

oprávnenej osobe“. Ďalej uviedol, že v prvom výroku je na konci chyba v písaní, pretože

omylom vypadlo slovo „podmienok“. Koniec vety má preto správne znieť takto:

„v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.“

Sťažovateľ ďalej v podanom odvolaní žiadal o doplnenie druhého výroku napadnutého

rozhodnutia o označenie, že náhrada bola vyplatená na základe neprávoplatného

rozhodnutia odporcu č. k. /Os z 27. decembra 2004 s odkazom na reštitučný

zákon, podľa ktorého možno finančnú náhradu poskytnúť len na základe právoplatného

rozhodnutia. Nesprávnosť tretieho výroku podľa názoru sťažovateľa spočívala v tom, že

z § 3 ods. 5 reštitučného zákona vyplýva, že vo výroku uvedená suma by sa mala vrátiť len

v prípade navrátenia reštituovaného pozemku. Okrem toho uviedol, že odporca nesprávne

vyhodnotil dedičské konanie po oprávnenej osobe ako poručiteľovi, t. j. uznesenie

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. -33, zo 14. septembra 2009,

podľa ktorého bolo dedičské konanie zastavené z dôvodu nemajetnosti poručiteľa, a teda

odporca nie je oprávnený s poukazom na požadovať

od navrhovateľa kúpnu cenu reštituovaného pozemku. V závere namietal účasť

zúčastnených osôb v správnom konaní, ktoré podľa neho nespĺňali žiadnu z podmienok

účastníctva uvedenú v o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov.

8. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že

rozsudok krajského súdu potvrdil. Zrekapituloval pritom nesporné fakty prerokúvanej

kauzy, podstatu relevantných ustanovení právnych predpisov a uzavrel, že sťažovateľovo

odvolanie neobsahuje žiadne nové právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli

ovplyvniť správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

9. Sťažovateľ podanou sťažnosťou napáda ako rozsudok krajského súdu, tak aj

najvyššieho súdu, ako aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, pričom jeho argumenty sa

vo svojej podstate zhodujú s tými, ktoré uplatnil v odvolaní podanom proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, a to z dôvodu, že «tak v konaní pred správnym orgánom ako aj

v konaní pred súdom došlo k nesprávnemu právnemu označeniu sťažovateľa resp. účastníka

konania ako dediča po oprávnenej osobe, pričom označenie účastníka má

byť „právnym nástupcom na základe dedičského konania po oprávnenej osobe

“. Sťažovateľ trvá na správnom označení sťažovateľa ako právneho nástupcu na

základe dedičského konania po oprávnenej osobe je dôležité najmä

pre posúdenie toho, či sťažovateľ má vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku...».

10. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že „prvostupňový súd ako aj odvolací súd

nesprávne posúdili účastníctvo Hlavného mesta SR Bratislava, Zoologickej záhrady

v Bratislave a Slovenského pozemkového fondu Bratislava, pretože z definície účastníctva

podľa Správny poriadok v znení neskorších predpisov vyplýva, že

konajúci orgán musí v každom okamihu skúmať, či konkrétna fyzická alebo právnická osoba

je účastníkom konania. Z tohto vyplýva, že po rozhodnutí Obvodného pozemkového úradu

v Bratislave č. 2630/2004 zo dňa 30.11.2012 bolo rozhodnuté vo veci navrátenia vlastníctva

k pozemkom uplatneného oprávnenou osobou a z tohto dôvodu Hlavné mesto SR Bratislava,

Zoologická záhrada v Bratislave a Slovenský pozemkový fond Bratislava nemôžu byť

žiadnym účastníkom konania. Pri vydaní uvedeného rozhodnutia nebola a nie je Zoologická

záhrada v Bratislave dotknutým subjektom a nespĺňala žiadnu z podmienok účastníctva

uvedenú v Správnom poriadku, nakoľko uvedený pozemok nebolo možné vydať a mohlo

dôjsť podľa ustanovení v znení neskorších predpisov len k vydaniu

náhradného pozemku vo vlastníctve štátu v primeranej bonite resp. vyplateniu peňažnej

náhrady. Z uvedeného dôvodu Zoologická záhrada v Bratislave nie je a nikdy nemala byť

účastníkom konania. Zároveň uvádzam, že pri vydaní uvedeného rozhodnutia zo dňa

30.11.2012 nebol a nie je Slovenský pozemkový fond dotknutým subjektom a nespĺňal

žiadnu z podmienok účastníctva uvedenú v Správnom poriadku, nakoľko náhrada za

uvedený pozemok už zo samotného výroku bol vyplatený oprávnenej osobe už na základe

rozhodnutia č. k. R/2630/2004/0s zo dňa 27.12.2004. Z uvedeného dôvodu Slovenský

pozemkový fond nie je a nikdy nemal byť účastníkom konania... Z dôvodu, že prvostupňový

súd ponechal vyššie uvedené subjekty účastníkmi konania rovnako aj odvolací súd, zaťažili

predmetné rozsudky vadou, nakoľko došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci...“.

11. Podľa názoru sťažovateľa «nesprávnym posúdením prvostupňového súdu ako aj

odvolacieho súdu zostal nedotknutý aj pôvodný výrok č. III. predmetného rozhodnutia

správneho orgánu, ktorý zaviazal sťažovateľa na vrátenie kúpnej ceny, ktorú prvostupňový

súd odôvodnil tým, že z ustanovenia

o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva

k pozemkom v znení neskorších predpisov vyplýva, že „oprávnená osoba je povinná po

navrátení vlastníctva k pozemku zaplatiť štátu nedoplatok prídelovej ceny, za ktorú ju

pôvodne získal; obdobne je povinná vrátiť kúpnu cenu alebo náhradu, ktorú jej štát alebo

iná právnická osoba pri prevode pozemku vyplatila, ako aj náhradu za zhodnotenie

pozemku. Lehotu na zaplatenie určí obvodný pozemkový úrad“, pričom prvostupňový súd

ako aj odvolací súd uviedli, že ak by zákonodarca považoval pod pojmom navrátenie

vlastníctva k pozemkom aj formu reštitúcie poskytnutím finančnej náhrady, túto by teda buď

podľa súdov upravili v osobitnom zákone alebo by ju vylúčili. Záver prvostupňového súdu

ako aj odvolacieho súdu je taký, že i vyplatenie finančnej náhrady je spôsobom plnenia

reštitučného nároku v zmysle reštitučného zákona. Z tohto teda súd vyvodil povinnosť

sťažovateľa vrátiť kúpnu cenu. K tomuto tvrdeniu súdov uvádzam, že nesprávne posúdili

uvedenú vec, nakoľko tak správny orgán ako aj súd môžu konať len v zmysle zákona a v

jeho medziach, čo vyplýva z článku 2 ods. 1 SR, ktorá upravuje, že „Štátne orgány

môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon“. Nie je možné ani výkladom súdu priznávať povinnosti, ak nie sú výslovne upravené

v zákone. Z tohto dôvodu sú výklady súdov v rozpore s právnou úpravou, kde sa

jednoznačne uvádza, kedy a za akých okolností musí oprávnená osoba po navrátení

vlastníctva k pozemku zaplatiť štátu nedoplatok prídelovej ceny, za ktorú ju pôvodne

získala; obdobne je povinná vrátiť kúpnu cenu alebo náhradu, ktorú jej štát alebo iná

právnická osoba pri prevode pozemku vyplatila, ako aj náhradu za zhodnotenie pozemku,

pričom lehotu na zaplatenie určí obvodný pozemkový úrad. Nikde nie je ustanovené

vrátenie kúpnej ceny v tomto posudzovanom prípade...».

12. Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že odôvodneniu napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu chýba komplexné právne posúdenie veci a podstatná časť jeho námietok

uplatnených v odvolaní bola v rozhodnutí odvolacieho súdu vyriešená tak, že sa odvolací

súd priklonil k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je arbitrárne

a naznačuje svojvôľu vo veci konajúceho súdu pri hodnotení dôkazov i posudzovaní

právneho stavu veci.

13. Napokon podľa názoru sťažovateľa tým, že najvyšší súd v predmetnej veci

rozhodol bez nariadenia pojednávania, bolo porušené aj jeho základné právo na verejné

prerokovanie veci podľa .

14. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol vo veci samej nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho základných práv podľa

a 4, , 2 a 3, a a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

rozsudkom, ako aj postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

rozsudkom, zruší oba napadnuté rozsudky a vec vráti na nové konanie a rozhodnutie, ako aj

prizná mu primerané finančné zadosťučinenia a trovy konania.

II.

15. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

17. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu

vôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili

sťažovatelia, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne

neopodstatnenú je preto možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ).

19. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj postupmi predchádzajúcimi ich vydaniu došlo

k porušeniu týchto jeho základných práv podľa a práv podľa dohovoru:

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa

vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej

miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa

(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon

neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí

týkajúcich sa základných práv a slobôd.

(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,

iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

20. Pokiaľ ide o namietané porušenie v sťažnosti označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru napadnutým postupom krajského súdu, ako aj jeho

napadnutým rozsudkom, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom

porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa

sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom, pričom

právomoc všeobecných súdov je podľa založená primárne

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu

len subsidiárne.

21. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

22. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

23. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu mohol sťažovateľ podať riadny

opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj využil. Vzhľadom na to, že na preskúmanie

rozsudku krajského súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší súd ako súd odvolací v konaní

na základe opravného prostriedku sťažovateľa v zmysle § 250l a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) v správnom súdnictve, ktorého právomoc predchádza právomoci

ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podobne , ,

, , , a iné).

24. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Najvyšší súd označeným rozhodnutím

potvrdil podľa opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie odporcu,

keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným

v napadnutom rozhodnutí.

25. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(m. m. , ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu z hľadiska ústavnosti vtedy, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody.

26. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. , , , ,

).

27. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( a 2 ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

28. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

29. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

30. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

31. Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší

súd sa relevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa (ktoré tvoria aj jej

sťažnostnú argumentáciu) a svoje závery dostatočne odôvodnil, pričom z administratívneho

spisu najvyšší súd zistil, že právny predchodca sťažovateľa – oprávnená osoba si

„3. apríla 1992 uplatnil nárok na vedený

pod č. . Podaním z 30. júla 2004 uplatnený nárok vzal späť, na základe späťvzatia

ktorého bolo konanie rozhodnutím č. R/2711/2004/Os z 12. októbra 2004 zastavené.

Podaním navrhovateľa z 30. júla 2004 doručeným odporcovi dňa 2. augusta 2004

navrhovateľ uplatnil v mene oprávnenej osoby opätovne predmetný reštitučný nárok.

Oprávnenej osobe na základe rozhodnutia č. R/2630/2004/Os z 27. decembra 2004 bolo

priznané právo na náhradu a zároveň mu bola uložená povinnosť v zmysle § 3 ods. 5

reštitučného zákona vrátiť kúpnu cenu za pozemok a to v o výške 11.339.- Sk, avšak za jeho

života nedošlo k vráteniu kúpnej ceny reštituovaného pozemku. Na základe uvedeného

rozhodnutia, a to ešte pred nadobudnutím jeho právoplatnosti, bola oprávnenej osobe

poskytnutá finančná náhrada vo výške 11.171,83 € (336.562,50 Sk)

podľa znaleckého posudku v celom rozsahu, pričom kúpna cena za pozemok nebola vrátená.

Uvedené rozhodnutie č. R/2630/2004/Os z 27. decembra 2004 bolo rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -32 z 1. marca 2007 zrušené a vec bola

vrátená odporcovi na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní odporca vydal 24. januára 2008 nové rozhodnutie

č. 2630/2004/PÚ/MBE zn. 595/08/1464/07/MBE, ktorým nároku žiadateľa

nevyhovel z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok v zmysle § 5 ods. 1

reštitučného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo taktiež rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave -83 zo 4. mája 2011 zrušené a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie

konanie.

Následne bolo vydané rozhodnutie odporcu, ktoré je predmetom preskúmavacieho

konania. V preskúmavanom rozhodnutí vzal odporca do úvahy, že bol

oprávnenou osobou, ktorý mal nárok na pozemok v podiele ¾ k celku.

v priebehu konania dňa 7. februára 2009 zomrel a v zmysle

uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. -33,

zo 14. septembra 2009 sa jeho jediným závetným dedičom stal navrhovateľ. Z uvedeného

dôvodu mal navrhovateľ nárok po oprávnenej osobe na pozemku v podiele ¾ k celku.

Vlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti prešlo na štát dvomi kúpnymi zmluvami: kúpnou

zmluvou uzavretou dňa 21. novembra 1973 medzi predávajúcim

a kupujúcim Zoologickou záhradou v Bratislave, ktorou predávajúci predal nehnuteľnosť

o výmere 1.795 m², v podiele ½ k celku za kúpnu cenu

vo výške 69.841,50 Kčs a kúpnou zmluvou uzavretou dňa 21. novembra 1973 medzi

predávajúcou , rod. a kupujúcim Zoologickou

záhradou v Bratislave, ktorou predávajúca predala nehnuteľnosť

2

o výmere 1.795 m, v podiele ½ k celku za kúpnu cenu

vo výške 34.032,50 Kčs. Pri uplatnení nároku navrhovateľ žiadal navrátenie vlastníckeho

práva, nakoľko obe zmluvy boli uzatvorené v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok,

čo bolo preukázané.“.

Najvyšší súd ďalej po odcitovaní príslušných ustanovení reštitučného zákona

uviedol, že v posudzovanej veci mal správny orgán (odporca) za preukázané, že

„predmetný nárok bol uplatnený v súlade s príslušnými ustanoveniami reštitučného zákona,

2

vlastníctvo k pozemku vo výmere 1.795 mpôvodné

prešlo na štát z pôvodných vlastníkov v dôsledku kúpnych

zmlúv uzavretých v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a teda boli splnené

podmienky uvedené v § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona.

Za stavu, že nároku na navrátenie vlastníctva s poukazom na splnenie podmienok

v zmysle § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona bolo vyhovené, bolo povinnosťou správneho

orgánu rozhodnúť, či je možné pozemok vydať, a nakoľko tento pozemok je vo vlastníctve

právnických osôb. ktoré nie sú povinnými osobami v zmysle § 4 ods. 1 reštitučného zákona,

správny orgán skonštatoval, že pozemok nie je možné vydať a preto priznal navrhovateľovi

právo na náhradu a zároveň v súlade s reštitučným zákonom - § 3 ods. 5 mu uložil

povinnosť vrátiť štátu sumu, predstavujúcu ekvivalentnú časť kúpnej ceny.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu pod pojmom navrátenie vlastníctva sa rozumie

nielen navrátenie vlastníctva k pôvodnému pozemku, ale aj priznanie práva na (finančnú)

náhradu za reštituovaný pozemok, ktorý nebolo možné navrátiť z dôvodov ustanovených

v § 6 reštitučného zákona.“.

Najvyšší súd považoval za potrebné zdôrazniť, že skutočnosť, že „právny

predchodca navrhovateľa v priebehu konania zomrel, pričom konanie o prejednaní

dedičstva po ňom bolo pre nemajetnosť zastavené, je pre právne posúdenie predmetnej veci

právne irelevantná. Pre posúdenie veci bolo rozhodujúce, či správny orgán rozhodol

v súlade s reštitučným zákonom. Nakoľko povinnosť vrátiť kúpnu cenu reštituovaného

pozemku za života právneho predchodcu navrhovateľa ešte neexistovala, neexistuje dôvod,

prečo by mal byť tento záväzok navrhovateľa posudzovaný v súvislosti s dedičským konaním

po poručiteľovi .“.

S Ohľadom na ostatné námietky odvolací súd poukázal na odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu a uviedol, že aj podľa jeho názoru je námietka sťažovateľa, podľa

ktorej mal byť označený ako právny nástupca a nie ako dedič, nedôvodná a irelevantná.

Pre najvyšší súd bolo „nespornou skutočnosťou, že podľa dedičského rozhodnutia

navrhovateľ patril do okruhu dedičov – bol závetným dedičom po poručiteľovi (oprávnenej

osobe), a to bez ohľadu na skutočnosť, že poručiteľ nezanechal žiaden majetok“. Rovnako

absencia výrazu „podmienok“ na konci znenia prvého výroku nemala podľa názoru

najvyššieho súdu žiaden právny význam vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu, pretože ide o zrejmú chybu v písaní, nemajúcu za následok zmätočnosť či

nezrozumiteľnosť výroku, ktorú je možné odstrániť postupom podľa § 47 ods. 6 Správneho

poriadku. Taktiež požiadavku sťažovateľa doplniť do druhého výroku napadnutého

rozhodnutia informáciu, že „náhrada bola vyplatená na základe neprávoplatného

rozhodnutia, je neopodstatnená, a to z dôvodu, že tento výrok v dotknutej časti jasne

a zrozumiteľne udáva dôvod, prečo k faktickému vyplateniu náhrady neprichádza“.

Aj podľa názoru najvyššieho súdu „všetky zúčastnené osoby v priebehu správneho

konania všeobecnú definíciu účastníctva v zmysle § 14 správneho poriadku spĺňali, tak ako

to uviedol a odôvodnil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Taktiež navrhovateľ

nepreukázal, že by bol účastníctvom uvedených zúčastnených osôb v reštitučnom konaní

ukrátený na svojich právach.“.

32. Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa

uplatnené v jeho odvolaní neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť opravným prostriedkom

napadnutého rozhodnutia odporcu. Ďalej zistil, že odvolanie sťažovateľa neobsahuje žiadne

nové právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa

v spojení s a druhej vety

s použitím potvrdil.

33. Bez toho, že by sa ústavný súd chcel štylizovať do pozície skutkového súdu,

ktorá mu nepatrí, ale predsa v záujme presvedčivého odôvodnenia svojho uznesenia,

považuje za podstatné uviesť, že predovšetkým z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského

súdu, ktorý z hľadiska dôvodov tvorí jednotu s odvolacím rozsudkom najvyššieho súdu

(m. m. , , ), plynie podrobný skutkový obraz

prejednávanej veci.

34. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí posudzoval v zmysle § 244 ods. 1 a nasl.

zákonnosť rozhodnutia a postupu verejnej správy a konštatoval, že správny orgán

rozhodol v súlade so zákonom, a preto v zmysle ustanovení

o správnom súdnictve rozhodol tak, že rozhodnutie, ktoré logicky aplikovalo platné a účinné

právne normy v súlade s ich účelom a významom, potvrdil.

35. Z popísaných skutočností, ako aj z citovaných záverov najvyššieho súdu podľa

názoru ústavného súdu na prvý pohľad vyplýva ich akceptovateľnosť v ústavnoprávnej

rovine plynúcej z požiadaviek podľa i podľa dohovoru.

Ak za týchto okolností súdy konajúce v správnom súdnictve nedospeli k záveru o zásahu

do subjektívnych práv a právom chránených záujmov sťažovateľa na báze nezákonnosti

postupov a rozhodnutí orgánov daňovej správy, nemožno im z ústavného hľadiska nič

vytknúť.

36. Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje právny názor najvyššieho súdu,

podľa ktorého odvolanie sťažovateľa neobsahovalo žiadne nové právne relevantné tvrdenia

a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu,

za ústavne akceptovateľný. Odôvodnenie napadnutého rozsudku poskytuje dostatočný

podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj

na sťažovateľom uplatnené námietky, preto ho nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo

odvolacie námietky sťažovateľa považoval za nedôvodné a prečo nemohli ovplyvniť

posúdenie danej veci. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali

možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu.

37. Podľa názoru ústavného súdu je potrebné zvýrazniť, že odôvodnenie sťažnosti

sťažovateľom je (iba) ďalším pokračovaním tých istých argumentov v spore pred

všeobecnými súdmi a sťažovateľ iba opakuje námietky, ktoré už boli predmetom

preskúmavania najvyšším súdom na základe jeho odvolania proti rozsudku krajského súdu,

a jeho sťažnosť je vlastne iba polemika s právnym názorom krajského súdu a najvyššieho

súdu. Sťažovateľ tak stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie

všeobecného súdnictva.

38. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

39. Pretože napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nesignalizuje svojvôľu ani

nedostatočnosť odôvodnenia, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto hodnotenia

nahrádzať. Sťažnosť sťažovateľa preto v časti namietajúcej porušenie jeho základného

práva podľa a 2 a práva podľa smerujúcej proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

40. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na právnu pomoc podľa

absentuje prakticky akékoľvek odôvodnenie sťažnosti, teda sťažnosť

v tejto časti neobsahuje čo i len jedinú konkrétnu a určitú ústavnoprávne relevantnú

námietku, ktorá by mala svedčiť v prospech záveru o porušení označeného základného

práva.

41. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby

medzi relevantnými ustanoveniami [ a

písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia

porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich

konkretizovať aj skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých

dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

42. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje

kvalifikované odôvodnenie, teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť

ustanovenú v . Z uvedených dôvodov ústavný súd

sťažnosť časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na právnu pomoc

podľa odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti, ako aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

43. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť

majetok podľa , základnému právu o obmedzení vlastníckeho práva

podľa , ako aj základnému právu podľa ústavný súd

konštatuje, že keďže predtým nedospel k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a práva podľa dohovoru, nemožno tieto rozhodnutia kvalifikovať ako

arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením týchto označených základných práv

(obdobne , , ).

44. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodol o jeho odvolaní bez

nariadenia pojednávania (na neverejnom zasadnutí), kvalifikujúc túto okolnosť

za pochybenie znamenajúce porušenie jeho práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48

ods. 2 najvyšším súdom, ústavný súd uvádza, že postup najvyššieho súdu

rozhodujúceho o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu bez

nariadenia pojednávania bol v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku, na ktoré v napadnutom rozsudku výslovne poukazuje (§ 250ja ods. 2 prvá veta

).

45. Podľa v tom čase účinného odvolací súd rozhodne o odvolaní

spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie

odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva

dokazovanie. Ustanovenia § 214 ods. 1, 4 a 5 sa v konaní podľa tejto časti nepoužijú.

46. Ako to vyplýva zo znenia uvedeného zákonného ustanovenia účinného

v relevantnom čase, hlavnou formou odvolacieho konania je konanie bez nariadenia

pojednávania.

47. V nadväznosti na uvedené ústavný súd vyslovuje názor, že ak orgán verejnej

moci (v danom prípade najvyšší súd) legálnym a dôvodným spôsobom aplikuje právo,

dôsledky vo veci uplatnených právnych predpisov nemôžu znamenať porušenie základného

práva alebo slobody sťažovateľa.

48. Z materiálneho hľadiska správne súdnictvo nie je vybudované na riešení

skutkového sporu medzi žalobcom a žalovaným správnym orgánom. Sporové prvky možno

identifikovať v právnom posúdení veci, na riešenie právneho sporu však pojednávanie nie je

potrebné. Správne súdnictvo má charakter prieskumu, a to z hľadiska kritéria zákonnosti.

Preto význam pojednávania ako úkonu súdu, na ktorom sa v plnej miere uplatňuje

kontradiktórnosť pri objasňovaní skutkového pozadia prejednávanej kauzy, je v správnom

súdnictve neporovnateľne menší ako v „klasickom“ civilnom sporovom konaní. Je potom

logické, ak sa v druhej inštancii súdneho prieskumu pojednávanie v duchu právnej úpravy

obsiahnutej v nariaďuje len výnimočne a prevažne

na základe úvahy samotného odvolacieho súdu.

49. V sťažovateľovom prípade bolo pojednávanie nariadené a za jeho účasti aj

prebehlo v prvostupňovej fáze súdneho prieskumu. Za týchto okolností nemožno uvažovať

o relevantnom príčinnom vzťahu medzi základným právom podľa

a nenariadením pojednávania najvyšším súdom ako súdom odvolacím v konaní podľa

druhej hlavy piatej časti . Ústavný súd ďalej konštatuje, že

tým, že najvyšší súd ako odvolací súd nevykonával dokazovanie, nebolo potrebné ani

nariaďovať pojednávanie ( neustanovuje odvolaciemu

„správnemu“ súdu povinnosť vykonávať dokazovanie a ani nariaďovať pojednávanie).

50. Za daných okolností považoval ústavný súd postup najvyššieho súdu, v rámci

ktorého rozhodol vo veci sťažovateľa bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta

), za ústavne akceptovateľný a udržateľný, a na tomto základe dospel k záveru, že

nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných a iných práv, čo zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto jeho časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

51. Tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru, ktoré zrejme napádal ako dôsledok porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu (keďže sťažovateľ

sťažnosť ani v tejto časti bližšie neodôvodňuje), ústavný súd vzhľadom na uvedené

skutočnosti považoval iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe

nepredstavuje dôvod ústavného prieskumu.

52. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil opravným prostriedkom napadnuté

rozhodnutie odporcu. O odvolaní sťažovateľa podanom proti tomuto rozsudku krajského

súdu rozhodol najvyšší súd tak, že ho potvrdil. O jeho odvolaní tak bolo rozhodnuté

príslušným súdom urýchlene a nepochybne kvalifikovane, ako už bolo konštatované

v bodoch 31 až 39 odôvodnenia tohto uznesenia.

53. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

54. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2017