Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)cdf/370079.23b54c.pdf
PDF · 122.08 KB
No categories available
5Cdo/224/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone
Mesiarkinovej, v právnej veci navrhovateľky: A. R., bývajúca v B., v dovolacom konaní
zastúpená JUDr. F. V., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., proti odporcom: 1/
S. S., a.s., B., IČO: X., 2/ S. K., a.s., B., IČO: X. a 3/ M. H., a.s., B., IČO: X., o určenie, že
záložné právo zaniklo, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Brezno pod sp.zn.
6 C 42/2007, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 28. mája 2008 sp.zn. 15 Co 90/08, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Odporkyniam 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Brezno (súd prvého stupňa) rozsudkom z 26. februára 2008 č.k.
6 C 42/2007-98 určil, že „záložné právo, zriadené zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa
22.7.1992, registrovanou pod číslom R., k nehnuteľnostiam vedeným Katastrálnym úradom
v B., Správou katastra B., na liste vlastníctva číslo X., ako pozemky s parcelným číslom K.
2 2
X., o výmere X. m, zastavané plochy a nádvoria, s parcelným číslom K. X., o výmere X. m,
záhrady a rodinný dom so súpisným číslom X., postavený na parcele číslo K. X., všetky
v katastrálnom území B., zaniklo.“ (bod I. výroku rozhodnutia). Vzájomný návrh odporcu 3/
na určenie, že predmetné záložné právo trvá a že odporca 3/ je oprávnený navrhnúť výkon
záložného práva, zamietol (bod II. výroku). Odporcom uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľke spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v celkovej sume 161 809 Sk,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku (bod III. výroku). Súd prvého stupňa vychádzal
zo zistenia, že právna predchodkyňa odporkyne 1/ (S. Š. S.) uzavrela dňa 22. júla 1992 s M.
G. zmluvu o poskytnutí úveru v sume 850 000 Sk. Na zabezpečenie záväzku bola v ten istý
deň uzavretá aj zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve právnej
predchodkyne navrhovateľky (M. Z.). Účastníci úverovej zmluvy s cieľom zabezpečiť riadne
splatenie úveru („na zaplatenie skôr poskytnutého úveru“) uzavreli dňa 28. novembra 1995
zmluvu „o refinančnom úvere“ v sume 1 000 000 Sk. Podľa čl. V novej zmluvy, pohľadávky
z úveru sa zabezpečili zriadením záložného práva, okrem iných, aj k nehnuteľnostiam právnej
predchodkyne navrhovateľky, ku ktorým už bolo zriadené záložné právo záložnou zmluvou
z 22. júla 1992. V deň 28. novembra 1995 bol odporkyňou 1/ a právnou predchodkyňou
navrhovateľky dohodnutý dodatok č. 2 k novej úverovej zmluve, podľa ktorého dodatku
právna predchodkyňa navrhovateľky súhlasila s tým, aby sa záložné právo vzťahovalo aj
na nový úver. Pohľadávka z úveru bola potom postúpená odporkyňou 1/ odporkyni 2/
a neskôr odporkyňou 2/ odporcovi 3/. Posudzujúc uvedené zistenia dospel súd prvého stupňa
k záveru, že záložné právo zriadené zmluvou z 22. júla 1992 zaniklo, a to zánikom ním
zabezpečovaného hlavného záväzku o úvere 850 000 Sk splnením. Obranu odporcov, že
v danej veci išlo o nováciu a doterajší záväzok z úveru 850 000 Sk bol nahradený záväzkom
z nového úveru, a teda zabezpečenie doterajšieho záväzku záložným právom sa vzťahuje aj
na nový záväzok, nepovažoval za dôvodnú. Podľa súdu prvého stupňa, keďže prvá úverová
zmluva zanikla ešte v čase, keď záložným a úverovým veriteľom bola právna predchodkyňa
odporkyne 1/, je v predmetnej právnej veci daná okrem vecnej legitimácie odporcu 3/ i vecná
legitimácia odporkýň 1/ a 2/. Vecná legitimácia odporcov je podľa súdu daná aj ustanovením
§ 159 ods. 2 O.s.p. „Pre vylúčenie prípadných ďalších nárokov odporcov v 1/ a 2/ rade voči
navrhovateľke a pre nastolenie právnej istoty pre všetkých účastníkov tohto záväzkového
vzťahu je tu podľa názoru súdu daný naliehavý právny záujem na určení zániku záložného
práva voči všetkým trom menovaným subjektom.“
Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) rozsudkom z 28. mája 2008 sp.zn.
15 Co 90/08 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrhu vyhovel vo vzťahu
k odporkyniam 1/ a 2/, zmenil tak, že návrh zamietol. Navrhovateľke uložil povinnosť
zaplatiť odporkyni 1/ náhradu trov konania v sume 15 728,50 Sk a odporkyni 2/ v sume
12 825,36 Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. S prihliadnutím na odvolacie námietky
odporkýň 1/ a 2/, odvolací súd predovšetkým skúmal, či tieto účastníčky majú vecnú
legitimáciu v predmetnom spore. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa posúdil túto otázku
nesprávne. Hoci mu bolo známe, že pohľadávka bola nakoniec postúpená odporcovi 3/, toto
zistenie nezohľadnil, resp. nesprávne vyhodnotil, ak ustálil, že je daná pasívna legitimácia aj
odporkýň 1/ a 2/, pretože majú záujem na výsledku sporu a z dôvodu nastolenia právnej istoty
pre všetkých účastníkov záväzkového vzťahu a pre vylúčenie prípadných ďalších nárokov
odporkýň 1/ a 2/ voči navrhovateľke. Podľa odvolacieho súdu „odporcovia v 1/ a 2/ rade
nemôžu mať záujem na výsledku sporu, pretože okruh účastníkov v danom prípade určuje
navrhovateľ a účastníkom konania sa stali práve v dôsledku dispozičného úkonu navrhovateľa
s tým rizikom, že pokiaľ sa preukáže, že nie je daná pasívna legitimácia na strane odporcu,
má to za následok zamietnutie návrhu. Potom nie je dôležité posudzovať záujem odporcu
na výsledku sporu. Neobstojí ani poukaz na vylúčenie prípadných ďalších nárokov odporcov
v 1/ a 2/ rade, či nastolenie právnej istoty, keď z hľadiska vzťahov odporcov 1/ až 3/
neexistuje dôvod, pre ktorý by bolo možné vyvodiť záver, že by bola neistota ohľadom
postúpenej pohľadávky. Z tohto dôvodu je nepochybné, že odporcovia v 1/ a 2/ rade nie sú
pasívne legitimovaní v danom prípade a z tohto dôvodu bolo potrebné aj návrh voči nim
zamietnuť.“ Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uzavrel, že v predmetnom spore
prichádza do úvahy ako pasívne legitimovaný účastník konania iba odporca 3/, na ktorého
prešli všetky práva s postúpenou pohľadávkou. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
vo vzťahu k tomuto odporcovi treba ale zrušiť, pretože súd prvého stupňa, vychádzajúc
z nesprávneho právneho posúdenia veci, nevykonal pre posúdenie sporu relevantné dôkazy.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa tak, že návrh vo vzťahu k odporkyniam 1/ a 2/ bol zamietnutý, navrhovateľka podala
dovolanie. Navrhla rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací
dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Na odôvodnenie dovolania uviedla, že „odvolací
súd zjednodušene vecnú legitimáciu odporcov 1/ a 2/, resp. jej neexistenciu odôvodnil
z postúpenej pohľadávky podľa druhého úveru a nie z toho, čo bolo predmetom sporu.“
Opomenul, že predmetom konania bol návrh na určenie, že záložné právo zaniklo splnením
hlavného záväzku, teda ešte v čase, keď záložnou veriteľkou bola odporkyňa 1/, vecná
legitimácia ktorej je tak z hľadiska hmotného práva daná. Rovnako je ale daná aj vecná
legitimácia odporkyne 2/, v prospech ktorej bola ťarcha zo záložného práva vyznačená a ktorá
previedla pohľadávku a s ňou súvisiacu ťarchu záložného práva na odporcu 3/, v prospech
ktorého je teraz záložné právo evidované. Uviedla, že „reálna možnosť mnou uplatňovaného
nároku ,o výmaz záložného práva´ a súdneho výroku poskytujúceho ochranu sa spája tiež
s hľadiskom subjektov, ktorých sa hmotné právo dotýka. Aby požadovaný súdny výrok bol
spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu je logicky potrebné,
že bude záväzný pre všetky jeho subjekty. Tak tomu môže byť len vtedy, ak všetky tieto
subjekty budú aj účastníkmi príslušného súdneho konania, lebo výrok právoplatného
rozsudku, ak nejde o rozsudok o osobnom stave, je záväzný len pre účastníkov konania, a to
podľa ust. § 159 ods. 2 O.s.p.“ Podľa navrhovateľky je rozhodnutie o zamietnutí návrhu proti
odporkyniam 1/ a 2/ naostatok predčasné, pretože existencia vecnej legitimácie týchto
odporcov je závislá od vyriešenia základnej prejudiciálnej otázky, či prvý úver zanikol
splnením alebo „pokračoval nováciou v tomto novom právnom vzťahu.“
Odporcovia 1/, 2/ a 3/ navrhli dovolanie navrhovateľky zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená
advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti časti rozhodnutia, ktorú možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutú časť rozsudok
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu podľa § 242 ods. 1
O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen
rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p., a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Navrhovateľka vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietala a v dovolacom konaní
žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá, na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom
konaní najavo.
Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý navrhovateľka v dovolaní uplatňuje,
vrátane jeho obsahového vymedzenia. Nezaoberal sa pritom právnymi otázkami
navrhovateľkou nenamietanými. Dospel k záveru, že obsah jej dovolania nie je spôsobilý
spochybniť správnosť napadnutej časti rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích
dôvodov výslovne v ňom uvedených.
Na úvod považuje dovolací súd za potrebné stručne zrekapitulovať, že návrhom
na začatie konania, podaným proti odporcom 1/ až 3/, sa navrhovateľka domáhala, aby súd
určil, že záložné právo, zriadené zmluvou z 22. júla 1992, zaniklo. Súd prvého stupňa vyhovel
takto formulovanému návrhu. Odvolací súd na odvolanie odporcov zmenil rozhodnutie súdu
prvého stupňa vo vzťahu k odporkyniam 1/ a 2/ tak, že návrh proti nim zamietol, v ostatnej
časti rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľka
napáda dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa odporkýň 1/ a 2/ tvrdiac,
že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Robí tak ale bezdôvodne, pretože
rozhodnutie odvolacieho súdu je v dovolaním napadnutej časti vecne správne. Tento záver
bolo možné prijať už na tom základe, že existencia (prípadne neexistencia) právneho vzťahu
alebo práva nemôže byť určená za dobu minulú a ani do budúcnosti. Vyplýva to jednak
z gramatického výkladu ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. pripúšťajúceho iba určenie, či tu
právny vzťah alebo právo „je alebo nie je“ (nie určenia, či tu právo „bolo“ alebo „nebolo“)
a jednak z ustanovenia § 154 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav
v čase jeho vyhlásenia. Treba zdôrazniť, že naliehavosť právneho záujmu predpokladanú
v ustanovení § 80 písm. c/ O.s.p., sa musí vždy skúmať v súvislosti s petitom, ktorý
navrhovateľ v návrhu na začatie konania uplatnil (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. marca 2007 sp.zn. 2 Cdo 131/2006). Vzhľadom na uvedené, návrh
navrhovateľky na určenie, že záložné právo, zriadené zmluvou z 22. júla 1992, zaniklo,
nemohol byť voči odporkyniam 1/ a 2/ úspešný už len z tohto dôvodu.
Nemožno naostatok súhlasiť ani s argumentáciou navrhovateľky popierajúcou záver
odvolacieho súdu o nedostatku vecnej legitimácie odporkýň 1/ a 2/.
Predbežné (prejudiciálne) otázky sú také otázky, ktorých vyriešenie súdom je
predpokladom rozhodnutia vo veci samej a ktoré sú spôsobilé byť predmetom samostatného
konania; bez toho teda, aby súd dospel k záveru, ako by mala byť predbežná otázka vyriešená,
nie je možné konečné rozhodnutie vo veci samej. Posúdenie predbežnej otázky nemôže byť
v žiadnom prípade vyjadrené formou výroku, môže sa prejaviť len v spôsobe rozhodnutia
o návrhu vo veci samej a môže byť uvedené len v dôvodoch rozhodnutia. Vyriešenie
predbežnej otázky nemusí sa nevyhnutne týkať iba účastníkov konania.
Kto je účastníkom konania, vymedzuje procesné právo. Kto je vecne legitimovaný,
vymedzuje výlučne právo hmotné. Vecná legitimácia (aktívna či pasívna) je teda stav
vyplývajúci z hmotného práva. To znamená, že účastník konania je nositeľom práva, resp.
povinností, o ktoré v súdnom konaní ide. Pre posúdenie otázky vecnej legitimácie je
rozhodujúce to, ako je vymedzený predmet konania v návrhu na začatie konania. Nedostatok
vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom (výlučným
nositeľom) hmotnoprávneho oprávnenia, alebo o kom navrhovateľ tvrdí, že je nositeľom
(výlučným nositeľom) hmotnoprávnej povinnosti, nie je nositeľom (výlučným nositeľom)
hmotnoprávneho oprávnenia alebo hmotnoprávnej povinnosti, o ktoré v konaní ide. To, či
navrhovateľ a odporca sú nositeľmi hmotnoprávneho oprávnenia a hmotnoprávnej povinnosti,
sa ukáže až v samotnom konaní. Ak nebol účastník aktívne alebo pasívne legitimovaný
(výlučne legitimovaný), návrh na začatie konania sa zamietne. Z hľadiska posúdenia vecnej
legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa navrhovateľ domnieva, že subjekt,
proti ktorému návrh smeruje, je účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to,
či ním objektívne je alebo nie je. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo
práva, o ktoré v konaní ide. Treba zdôrazniť, že vecná legitimácia (ako aj naliehavý právny
záujem na strane navrhovateľa) musí existovať v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1
O.s.p.).
Navrhovateľka v dovolaní oponuje záverom odvolacieho súdu prijatým vo vzťahu
k žalovaným 1/ a 2/ majúc za to, že odvolací súd nesprávne odôvodnil nedostatok ich vecnej
legitimácie postúpením pohľadávky odporcovi 3/. Tvrdí, že odvolací súd opomenul, že
postúpenou bola pohľadávka z druhého, refinančného úveru a že predmetom sporu bolo
posúdenie, či záložné právo zaniklo splnením prvšieho záväzku, teda ešte v čase, keď
záložnou veriteľkou bola odporkyňa 1/. Podľa navrhovateľky je rozhodnutie o zamietnutí
návrhu proti odporkyniam 1/ a 2/ aj predčasné, pretože existencia ich vecnej legitimácie je
závislá od vyriešenia základnej prejudiciálnej otázky, či prvý úver zanikol splnením alebo
„pokračoval nováciou v tomto novom právnom vzťahu.“ Tvrdí, že aby ňou požadovaný súdny
výrok bol spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu, je
logicky potrebné, že bude záväzný pre všetky jeho subjekty. Tak tomu môže byť len vtedy, ak
všetky tieto subjekty budú aj účastníkmi príslušného súdneho konania, lebo výrok
právoplatného rozsudku, ak nejde o rozsudok o osobnom stave, je záväzný len pre účastníkov
konania.
Z návrhu na začatie konania vyplýva, že navrhovateľka sa domáhala súdneho určenia
argumentujúc, že hlavný záväzkový vzťah z úverovej zmluvy zanikol podľa § 559 ods. 1
Občianskeho zákonníka splnením a spolu s jeho zánikom zanikla podľa § 151g Občianskeho
zákonníka aj zabezpečovacia záložná zmluva. Nepovažovala za odôvodnenú obranu odporcu
3/, že pôvodný záväzok z úveru bol nahradený novým záväzkom z refinančného úveru a teda
záložné právo zabezpečujúce zaniknutý záväzok zabezpečovalo aj nový záväzok.
S argumentáciou navrhovateľky v dovolaní možno súhlasiť iba v tom, že vyriešenie
predbežnej otázky, či zanikol hlavný, záložnou zmluvou zabezpečovaný záväzok z prvého
poskytnutého úveru alebo či pôvodný záväzok z úveru bol nahradený novým záväzkom
z refinančného úveru, bolo predpokladom rozhodnutia o návrhu o veci samej, nie však aj
v tom, že existencia vecnej legitimácie odporkýň 1/ a 2/ „je závislá“ od vyriešenia tejto
prejudiciálnej otázky a ani v tom, že iba výrok súdu vzťahujúci sa na všetkých odporcov by
bol spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu. Určenie, či tu
právny vzťah zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam z 22. júla 1992 je
alebo nie je (v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. prichádzal do úvahy iba takýto návrh
na určenie a navrhovateľka mohla mať naliehavý právny záujem predpokladaný
v predmetnom ustanovení iba na takomto určení) sa žiadnym spôsobom nemohlo dotýkať
hmotnoprávnych nárokov odporkýň 1/ a 2/, keďže svoje pohľadávky z hlavného záväzku
vyplývajúceho z (re)úverovej zmluvy z 28. novembra 1995 pred podaním návrhu
a rozhodnutím súdu o ňom platne postúpili. Pre posúdenie veci samej bolo potrebné vyriešiť,
či záložné právo zriadené zmluvou z 22. júla 1992, ako zabezpečovací právny prostriedok,
zdieľal právny osud pohľadávky z úveru, pretože nezanikol z dôvodu novácie ním
zabezpečovaného záväzku, alebo zanikol splnením pôvodného záväzku. Tieto otázky mohol
ale súd riešiť len ako predbežné; ich vyriešenie žiadnym spôsobom nemohlo ovplyvniť právne
postavenie odporkýň 1/ a 2/, pretože tieto už nemôžu byť zúčastnené právneho vzťahu,
o ktoré v konaní ide.
Je naostatok pozoruhodné, že navrhovateľka vytýka odvolaciemu súdu, že zamietol
návrh voči odporkyniam 1/ a 2/ tvrdiac, že predmetom sporu bolo posúdenie, či záložné právo
zaniklo splnením prvšieho záväzku, teda ešte v čase, keď záložnou veriteľkou bola odporkyňa
1/ a že pre to, aby ňou požadovaný súdny výrok bol spôsobilý vystihnúť úplný obsah
hmotným právom vymedzeného vzťahu je logicky potrebné, aby všetky tieto subjekty boli aj
účastníkmi predmetného súdneho konania, lebo výrok právoplatného rozsudku, ak nejde
o rozsudok o osobnom stave, je záväzný len pre účastníkov konania, pritom však sama
nepovažovala za potrebné za odporcu označiť dlžníka z úverovej zmluvy M. G..
Keďže odvolací súd na daný skutkový stav použil správny právny predpis, tento aj
sčasti správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho
predpisu, rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správny. Nakoľko nebolo zistené, že by konanie odvolacieho súdu bolo
postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z.
rozsudkom zamietol.
V dovolacom konaní úspešným odporkyniam 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení
s § 224 ods.1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však napriek tomu odporkyniam
nepriznal náhradu trov konania, pretože im v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. októbra 2009
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková