Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/224/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone

Mesiarkinovej, v právnej veci navrhovateľky: A. R., bývajúca v B., v dovolacom konaní

zastúpená JUDr. F. V., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., proti odporcom: 1/

S. S., a.s., B., IČO: X., 2/ S. K., a.s., B., IČO: X. a 3/ M. H., a.s., B., IČO: X., o určenie, že

záložné právo zaniklo, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Brezno pod sp.zn.

, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 28. mája 2008 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Odporkyniam 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Brezno (súd prvého stupňa) rozsudkom z 26. februára 2008 č.k.

-98 určil, že „záložné právo, zriadené zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa

22.7.1992, registrovanou pod číslom R., k nehnuteľnostiam vedeným Katastrálnym úradom

v B., Správou katastra B., na liste vlastníctva číslo X., ako pozemky s parcelným číslom K.

2 2

X., o výmere X. m, zastavané plochy a nádvoria, s parcelným číslom K. X., o výmere X. m,

záhrady a rodinný dom so súpisným číslom X., postavený na parcele číslo K. X., všetky

v katastrálnom území B., zaniklo.“ (bod I. výroku rozhodnutia). Vzájomný návrh odporcu 3/

na určenie, že predmetné záložné právo trvá a že odporca 3/ je oprávnený navrhnúť výkon

záložného práva, zamietol (bod II. výroku). Odporcom uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľke spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v celkovej sume 161 809 Sk,

do troch dní od právoplatnosti rozsudku (bod III. výroku). Súd prvého stupňa vychádzal

zo zistenia, že právna predchodkyňa odporkyne 1/ (S. Š. S.) uzavrela dňa 22. júla 1992 s M.

G. zmluvu o poskytnutí úveru v sume 850 000 Sk. Na zabezpečenie záväzku bola v ten istý

deň uzavretá aj zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve právnej

predchodkyne navrhovateľky (M. Z.). Účastníci úverovej zmluvy s cieľom zabezpečiť riadne

splatenie úveru („na zaplatenie skôr poskytnutého úveru“) uzavreli dňa 28. novembra 1995

zmluvu „o refinančnom úvere“ v sume 1 000 000 Sk. Podľa čl. V novej zmluvy, pohľadávky

z úveru sa zabezpečili zriadením záložného práva, okrem iných, aj k nehnuteľnostiam právnej

predchodkyne navrhovateľky, ku ktorým už bolo zriadené záložné právo záložnou zmluvou

z 22. júla 1992. V deň 28. novembra 1995 bol odporkyňou 1/ a právnou predchodkyňou

navrhovateľky dohodnutý dodatok č. 2 k novej úverovej zmluve, podľa ktorého dodatku

právna predchodkyňa navrhovateľky súhlasila s tým, aby sa záložné právo vzťahovalo aj

na nový úver. Pohľadávka z úveru bola potom postúpená odporkyňou 1/ odporkyni 2/

a neskôr odporkyňou 2/ odporcovi 3/. Posudzujúc uvedené zistenia dospel súd prvého stupňa

k záveru, že záložné právo zriadené zmluvou z 22. júla 1992 zaniklo, a to zánikom ním

zabezpečovaného hlavného záväzku o úvere 850 000 Sk splnením. Obranu odporcov, že

v danej veci išlo o nováciu a doterajší záväzok z úveru 850 000 Sk bol nahradený záväzkom

z nového úveru, a teda zabezpečenie doterajšieho záväzku záložným právom sa vzťahuje aj

na nový záväzok, nepovažoval za dôvodnú. Podľa súdu prvého stupňa, keďže prvá úverová

zmluva zanikla ešte v čase, keď záložným a úverovým veriteľom bola právna predchodkyňa

odporkyne 1/, je v predmetnej právnej veci daná okrem vecnej legitimácie odporcu 3/ i vecná

legitimácia odporkýň 1/ a 2/. Vecná legitimácia odporcov je podľa súdu daná aj ustanovením

„Pre vylúčenie prípadných ďalších nárokov odporcov v 1/ a / rade voči

navrhovateľke a pre nastolenie právnej istoty pre všetkých účastníkov tohto záväzkového

vzťahu je tu podľa názoru súdu daný naliehavý právny záujem na určení zániku záložného

práva voči všetkým trom menovaným subjektom.“

Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) rozsudkom z 28. mája 2008 sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrhu vyhovel vo vzťahu

k odporkyniam 1/ a 2/, zmenil tak, že návrh zamietol. Navrhovateľke uložil povinnosť

zaplatiť odporkyni 1/ náhradu trov konania v sume 15 728,50 Sk a odporkyni 2/ v sume

12 825,36 Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. S prihliadnutím na odvolacie námietky

odporkýň 1/ a 2/, odvolací súd predovšetkým skúmal, či tieto účastníčky majú vecnú

legitimáciu v predmetnom spore. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa posúdil túto otázku

nesprávne. Hoci mu bolo známe, že pohľadávka bola nakoniec postúpená odporcovi 3/, toto

zistenie nezohľadnil, resp. nesprávne vyhodnotil, ak ustálil, že je daná pasívna legitimácia aj

odporkýň 1/ a 2/, pretože majú záujem na výsledku sporu a z dôvodu nastolenia právnej istoty

pre všetkých účastníkov záväzkového vzťahu a pre vylúčenie prípadných ďalších nárokov

odporkýň 1/ a 2/ voči navrhovateľke. Podľa odvolacieho súdu „odporcovia v 1/ a 2/ rade

nemôžu mať záujem na výsledku sporu, pretože okruh účastníkov v danom prípade určuje

navrhovateľ a účastníkom konania sa stali práve v dôsledku dispozičného úkonu navrhovateľa

s tým rizikom, že pokiaľ sa preukáže, že nie je daná pasívna legitimácia na strane odporcu,

má to za následok zamietnutie návrhu. Potom nie je dôležité posudzovať záujem odporcu

na výsledku sporu. Neobstojí ani poukaz na vylúčenie prípadných ďalších nárokov odporcov

v 1/ a 2/ rade, či nastolenie právnej istoty, keď z hľadiska vzťahov odporcov 1/ až 3/

neexistuje dôvod, pre ktorý by bolo možné vyvodiť záver, že by bola neistota ohľadom

postúpenej pohľadávky. Z tohto dôvodu je nepochybné, že odporcovia v 1/ a 2/ rade nie sú

pasívne legitimovaní v danom prípade a z tohto dôvodu bolo potrebné aj návrh voči nim

zamietnuť.“ Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uzavrel, že v predmetnom spore

prichádza do úvahy ako pasívne legitimovaný účastník konania iba odporca 3/, na ktorého

prešli všetky práva s postúpenou pohľadávkou. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

vo vzťahu k tomuto odporcovi treba ale zrušiť, pretože súd prvého stupňa, vychádzajúc

z nesprávneho právneho posúdenia veci, nevykonal pre posúdenie sporu relevantné dôkazy.

Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa tak, že návrh vo vzťahu k odporkyniam 1/ a 2/ bol zamietnutý, navrhovateľka podala

dovolanie. Navrhla rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací

dôvod podľa ). Na odôvodnenie dovolania uviedla, že „odvolací

súd zjednodušene vecnú legitimáciu odporcov 1/ a 2/, resp. jej neexistenciu odôvodnil

z postúpenej pohľadávky podľa druhého úveru a nie z toho, čo bolo predmetom sporu.“

Opomenul, že predmetom konania bol návrh na určenie, že záložné právo zaniklo splnením

hlavného záväzku, teda ešte v čase, keď záložnou veriteľkou bola odporkyňa 1/, vecná

legitimácia ktorej je tak z hľadiska hmotného práva daná. Rovnako je ale daná aj vecná

legitimácia odporkyne 2/, v prospech ktorej bola ťarcha zo záložného práva vyznačená a ktorá

previedla pohľadávku a s ňou súvisiacu ťarchu záložného práva na odporcu 3/, v prospech

ktorého je teraz záložné právo evidované. Uviedla, že „reálna možnosť mnou uplatňovaného

nároku ,o výmaz záložného práva´ a súdneho výroku poskytujúceho ochranu sa spája tiež

s hľadiskom subjektov, ktorých sa hmotné právo dotýka. Aby požadovaný súdny výrok bol

spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu je logicky potrebné,

že bude záväzný pre všetky jeho subjekty. Tak tomu môže byť len vtedy, ak všetky tieto

subjekty budú aj účastníkmi príslušného súdneho konania, lebo výrok právoplatného

rozsudku, ak nejde o rozsudok o osobnom stave, je záväzný len pre účastníkov konania, a to

podľa ust. “ Podľa navrhovateľky je rozhodnutie o zamietnutí návrhu proti

odporkyniam 1/ a 2/ naostatok predčasné, pretože existencia vecnej legitimácie týchto

odporcov je závislá od vyriešenia základnej prejudiciálnej otázky, či prvý úver zanikol

splnením alebo „pokračoval nováciou v tomto novom právnom vzťahu.“

Odporcovia 1/, 2/ a 3/ navrhli dovolanie navrhovateľky zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), ktorá je zastúpená

advokátom ( ), proti časti rozhodnutia, ktorú možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom ( ), preskúmal napadnutú časť rozsudok

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) v rozsahu podľa

a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen

rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v , a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa

toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

Navrhovateľka vady konania v zmysle nenamietala a v dovolacom konaní

žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá, na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v , nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Procesné vady konania v zmysle nevyšli v dovolacom

konaní najavo.

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý navrhovateľka v dovolaní uplatňuje,

vrátane jeho obsahového vymedzenia. Nezaoberal sa pritom právnymi otázkami

navrhovateľkou nenamietanými. Dospel k záveru, že obsah jej dovolania nie je spôsobilý

spochybniť správnosť napadnutej časti rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích

dôvodov výslovne v ňom uvedených.

Na úvod považuje dovolací súd za potrebné stručne zrekapitulovať, že návrhom

na začatie konania, podaným proti odporcom 1/ až 3/, sa navrhovateľka domáhala, aby súd

určil, že záložné právo, zriadené zmluvou z 22. júla 1992, zaniklo. Súd prvého stupňa vyhovel

takto formulovanému návrhu. Odvolací súd na odvolanie odporcov zmenil rozhodnutie súdu

prvého stupňa vo vzťahu k odporkyniam 1/ a 2/ tak, že návrh proti nim zamietol, v ostatnej

časti rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľka

napáda dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa odporkýň 1/ a 2/ tvrdiac,

že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Robí tak ale bezdôvodne, pretože

rozhodnutie odvolacieho súdu je v dovolaním napadnutej časti vecne správne. Tento záver

bolo možné prijať už na tom základe, že existencia (prípadne neexistencia) právneho vzťahu

alebo práva nemôže byť určená za dobu minulú a ani do budúcnosti. Vyplýva to jednak

z gramatického výkladu ustanovenia pripúšťajúceho iba určenie, či tu

právny vzťah alebo právo „je alebo nie je“ (nie určenia, či tu právo „bolo“ alebo „nebolo“)

a jednak z ustanovenia , podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav

v čase jeho vyhlásenia. Treba zdôrazniť, že naliehavosť právneho záujmu predpokladanú

v ustanovení , sa musí vždy skúmať v súvislosti s petitom, ktorý

navrhovateľ v návrhu na začatie konania uplatnil (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27. marca 2007 sp.zn. ). Vzhľadom na uvedené, návrh

navrhovateľky na určenie, že záložné právo, zriadené zmluvou z 22. júla 1992, zaniklo,

nemohol byť voči odporkyniam 1/ a 2/ úspešný už len z tohto dôvodu.

Nemožno naostatok súhlasiť ani s argumentáciou navrhovateľky popierajúcou záver

odvolacieho súdu o nedostatku vecnej legitimácie odporkýň 1/ a 2/.

Predbežné (prejudiciálne) otázky sú také otázky, ktorých vyriešenie súdom je

predpokladom rozhodnutia vo veci samej a ktoré sú spôsobilé byť predmetom samostatného

konania; bez toho teda, aby súd dospel k záveru, ako by mala byť predbežná otázka vyriešená,

nie je možné konečné rozhodnutie vo veci samej. Posúdenie predbežnej otázky nemôže byť

v žiadnom prípade vyjadrené formou výroku, môže sa prejaviť len v spôsobe rozhodnutia

o návrhu vo veci samej a môže byť uvedené len v dôvodoch rozhodnutia. Vyriešenie

predbežnej otázky nemusí sa nevyhnutne týkať iba účastníkov konania.

Kto je účastníkom konania, vymedzuje procesné právo. Kto je vecne legitimovaný,

vymedzuje výlučne právo hmotné. Vecná legitimácia (aktívna či pasívna) je teda stav

vyplývajúci z hmotného práva. To znamená, že účastník konania je nositeľom práva, resp.

povinností, o ktoré v súdnom konaní ide. Pre posúdenie otázky vecnej legitimácie je

rozhodujúce to, ako je vymedzený predmet konania v návrhu na začatie konania. Nedostatok

vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom (výlučným

nositeľom) hmotnoprávneho oprávnenia, alebo o kom navrhovateľ tvrdí, že je nositeľom

(výlučným nositeľom) hmotnoprávnej povinnosti, nie je nositeľom (výlučným nositeľom)

hmotnoprávneho oprávnenia alebo hmotnoprávnej povinnosti, o ktoré v konaní ide. To, či

navrhovateľ a odporca sú nositeľmi hmotnoprávneho oprávnenia a hmotnoprávnej povinnosti,

sa ukáže až v samotnom konaní. Ak nebol účastník aktívne alebo pasívne legitimovaný

(výlučne legitimovaný), návrh na začatie konania sa zamietne. Z hľadiska posúdenia vecnej

legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa navrhovateľ domnieva, že subjekt,

proti ktorému návrh smeruje, je účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to,

či ním objektívne je alebo nie je. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah

alebo právo je alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo

práva, o ktoré v konaní ide. Treba zdôrazniť, že vecná legitimácia (ako aj naliehavý právny

záujem na strane navrhovateľa) musí existovať v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1

).

Navrhovateľka v dovolaní oponuje záverom odvolacieho súdu prijatým vo vzťahu

k žalovaným 1/ a 2/ majúc za to, že odvolací súd nesprávne odôvodnil nedostatok ich vecnej

legitimácie postúpením pohľadávky odporcovi 3/. Tvrdí, že odvolací súd opomenul, že

postúpenou bola pohľadávka z druhého, refinančného úveru a že predmetom sporu bolo

posúdenie, či záložné právo zaniklo splnením prvšieho záväzku, teda ešte v čase, keď

záložnou veriteľkou bola odporkyňa 1/. Podľa navrhovateľky je rozhodnutie o zamietnutí

návrhu proti odporkyniam 1/ a 2/ aj predčasné, pretože existencia ich vecnej legitimácie je

závislá od vyriešenia základnej prejudiciálnej otázky, či prvý úver zanikol splnením alebo

„pokračoval nováciou v tomto novom právnom vzťahu.“ Tvrdí, že aby ňou požadovaný súdny

výrok bol spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu, je

logicky potrebné, že bude záväzný pre všetky jeho subjekty. Tak tomu môže byť len vtedy, ak

všetky tieto subjekty budú aj účastníkmi príslušného súdneho konania, lebo výrok

právoplatného rozsudku, ak nejde o rozsudok o osobnom stave, je záväzný len pre účastníkov

konania.

Z návrhu na začatie konania vyplýva, že navrhovateľka sa domáhala súdneho určenia

argumentujúc, že hlavný záväzkový vzťah z úverovej zmluvy zanikol podľa § 559 ods. 1

splnením a spolu s jeho zánikom zanikla podľa Občianskeho

zákonníka aj zabezpečovacia záložná zmluva. Nepovažovala za odôvodnenú obranu odporcu

3/, že pôvodný záväzok z úveru bol nahradený novým záväzkom z refinančného úveru a teda

záložné právo zabezpečujúce zaniknutý záväzok zabezpečovalo aj nový záväzok.

S argumentáciou navrhovateľky v dovolaní možno súhlasiť iba v tom, že vyriešenie

predbežnej otázky, či zanikol hlavný, záložnou zmluvou zabezpečovaný záväzok z prvého

poskytnutého úveru alebo či pôvodný záväzok z úveru bol nahradený novým záväzkom

z refinančného úveru, bolo predpokladom rozhodnutia o návrhu o veci samej, nie však aj

v tom, že existencia vecnej legitimácie odporkýň 1/ a 2/ „je závislá“ od vyriešenia tejto

prejudiciálnej otázky a ani v tom, že iba výrok súdu vzťahujúci sa na všetkých odporcov by

bol spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu. Určenie, či tu

právny vzťah zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam z 22. júla 1992 je

alebo nie je (v zmysle ustanovenia prichádzal do úvahy iba takýto návrh

na určenie a navrhovateľka mohla mať naliehavý právny záujem predpokladaný

v predmetnom ustanovení iba na takomto určení) sa žiadnym spôsobom nemohlo dotýkať

hmotnoprávnych nárokov odporkýň 1/ a 2/, keďže svoje pohľadávky z hlavného záväzku

vyplývajúceho z (re)úverovej zmluvy z 28. novembra 1995 pred podaním návrhu

a rozhodnutím súdu o ňom platne postúpili. Pre posúdenie veci samej bolo potrebné vyriešiť,

či záložné právo zriadené zmluvou z 22. júla 1992, ako zabezpečovací právny prostriedok,

zdieľal právny osud pohľadávky z úveru, pretože nezanikol z dôvodu novácie ním

zabezpečovaného záväzku, alebo zanikol splnením pôvodného záväzku. Tieto otázky mohol

ale súd riešiť len ako predbežné; ich vyriešenie žiadnym spôsobom nemohlo ovplyvniť právne

postavenie odporkýň 1/ a 2/, pretože tieto už nemôžu byť zúčastnené právneho vzťahu,

o ktoré v konaní ide.

Je naostatok pozoruhodné, že navrhovateľka vytýka odvolaciemu súdu, že zamietol

návrh voči odporkyniam 1/ a 2/ tvrdiac, že predmetom sporu bolo posúdenie, či záložné právo

zaniklo splnením prvšieho záväzku, teda ešte v čase, keď záložnou veriteľkou bola odporkyňa

1/ a že pre to, aby ňou požadovaný súdny výrok bol spôsobilý vystihnúť úplný obsah

hmotným právom vymedzeného vzťahu je logicky potrebné, aby všetky tieto subjekty boli aj

účastníkmi predmetného súdneho konania, lebo výrok právoplatného rozsudku, ak nejde

o rozsudok o osobnom stave, je záväzný len pre účastníkov konania, pritom však sama

nepovažovala za potrebné za odporcu označiť dlžníka z úverovej zmluvy M. G..

Keďže odvolací súd na daný skutkový stav použil správny právny predpis, tento aj

sčasti správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho

predpisu, rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241

ods. 2 písm. c/ ) správny. Nakoľko nebolo zistené, že by konanie odvolacieho súdu bolo

postihnuté vadou uvedenou v ustanovení alebo inou vadou, ktorá by mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie navrhovateľa podľa v znení

rozsudkom zamietol.

V dovolacom konaní úspešným odporkyniam 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Dovolací súd však napriek tomu odporkyniam

nepriznal náhradu trov konania, pretože im v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. októbra 2009

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková