Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Csp-94-2018.pdf
PDF · 380.38 KB
Case nature
Area
Subarea
1Csp/94/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bardejov sudkyňou Mgr. Ivanou Hanuščakovou v spore žalobkyne A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XX, D., zast. advokátom Mgr. Matúš Macko, Karpatská 804/10, 089 01 Svidník, proti žalovanému Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava 832 37, IČO: 00 151 653, zast. Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., IČO: 36 863 017 so sídlom: Bočná 10, 040 01 Košice, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.458,22 eur s príslušenstvom a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý žalobkyni zaplatiť bezdôvodné obohatenie vo výške 1.458,22 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 7.7.2020 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% vo vzťahu k uplatnenému nároku o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vo vzťahu k uplatnenému nároku o vydanie bezdôvodného obohatenia, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1.Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 10.10.2018 sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 778,42 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia, vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky ( uvedené v Zmluve o splátkovom úvere, č. 0452861717, z 9.2.2010, v časti I. Základné podmienky, bod 1., v znení: „Spracovateľský poplatok: 89,59 EUR, uhradený pri uzatvorení Úverovej zmluvy z prostriedkov Úveru “ a „ Poplatok za správu Úveru: 1,99 EUR / mesačne odo dňa uzatvorenia Úverovej zmluvy“ ) a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnila tým, že ide o Zmluvu o splátkovom úvere, č. 0452861717, z 9.2.2010, na základe ktorej mu mala žalovaná poskytnúť úver vo výške 4.200,- eur, s mesačnou splátkou vo výške 20,19 eura do 28.2.2010, a od 20.3.2010 vo výške 52,92 eura, ročnou úrokovou sadzbou 7,80 %, RPMN 9,72 %, priemernou RPMN 18,45 %, konečnou splatnosťou úveru 20.1.2020 a celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 2.207,87 eur. Žalovanej doposiaľ na predmetný úver zaplatila sumu 4.888,83 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva o úvere musí obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (ZoSÚ). Konkrétne podľa ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí musí obsahovať: celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie (§ 4 ods. 2 písm. e/ ZoSÚ), výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ). Zmluva o splátkovom úvere, č. 0452861717, z 9.2.2010 obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške poskytnutého spotrebiteľského úveru, ktorý je v zmluve uvedený vo výške 4.200,- eur. Jej však žalovaná v skutočnosti poskytla úver vo výške 4.110,41 eur. Takéto zavádzanie spotrebiteľa, v tak závažnom údaji akým je výška spotrebiteľského úveru má rovnaké dôsledky ako jeho neuvedenie. Podľa § 4 ods. 3 ZoSÚ sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l). Zmluva o splátkovom úvere, č. 0452861717, z 9.2.2010 neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. e/ a i/ ZoSÚ, preto je predmetný úver podľa § 4 ods. 3 ZoSÚ, bezúročný a bez poplatkov. Bezdôvodné obohatenie žaluje vo výške rozdielu medzi ňou vykonanými platbami t.j. 4.888,83 eur a výškou poskytnutého úveru 4.110,41 eur, teda vo výške 778,42 eur. Zmluva o splátkovom úvere, č. 0452861717, z 9.2.2010 obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, v časti I. Základné podmienky, bod 1., v znení: „Spracovateľský poplatok: 89,59 EUR, uhradený pri uzatvorení Úverovej zmluvy z prostriedkov Úveru Poplatok za správu Úveru: 1,99 EUR / mesačne odo dňa uzatvorenia Úverovej zmluvy“. Žalovaná jej neposkytla reálne plnenie za takéto poplatky. Ako súčasť formulára zmluvy neboli individuálne dojednané a absenciou, zodpovedajúceho protiplnenia, spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto predstavujú podľa § 53 ods. 1 OZ neprijateľnú podmienku. Zo zmluvy nie je možné zistiť, o aké plnenia a akého účelu ide. Podľa bodu 70. rozsudku SD EÚ, sp. zn. C-143/13, z 26.2.2015, zmluvné podmienky musia byť v každom prípade posúdené z hľadiska ich prípadnej nekalej povahy, ak by sa malo konštatovať, že nie sú formulované jasne a zrozumiteľne. Úver je odplatným právnym úkonom. Odplatu pri úvere, predstavujú za hlavný predmet plnenia úroky, so synonymami cena úveru, odplata za úver. Je potom otázne, čo je v predmetnej veci cenou úveru, keď zaň má spotrebiteľ platiť úrok za poskytnutie úveru, poplatok za správu úveru, aj spracovateľský poplatok. Veď aj úrok je forma poplatku za poskytnutie úveru. Ak úrok predstavuje formu odplaty, platby za poskytnutie istiny úveru, čo predstavuje dodatočná platba vo forme spracovateľského poplatku? Aký je účel delenia platby za poskytnutie úveru na úrok a poplatok? Ide o nekalú obchodnú praktiku, ako opticky znížiť percentuálne ročné vyjadrenie ceny úveru. Nakoľko je vyjadrenie ceny úveru, v časti spracovateľského poplatku neurčité a nezrozumiteľné, podlieha súdnej kontrole neprijateľnosti a je podľa jej názoru neprijateľné. Zrozumiteľná je len odplata za poskytnutie úveru, vyjadrená ročným úrokom. Na podporu tvrdení poukazuje na rozsudok Okresného súdu Komárno, sp. zn. 6C/198/2012 z 31.1.2014. V súvislosti s neprijateľnosťou poplatku za správu úveru poukazuje na rozsudok Okresného súdu Skalica, sp. zn. 1C/286/2012 z 20.8.2013. Poukázala na ust. zák. č. 258/2001 Z.z., § 451 OZ, § 52 a 53 OZ, § 298 CSP.
2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne podaním zo dňa 22.11.2018 ( žaloba doručená dňa 7.11.2018 ). Uviedol, že voči žalobnému návrhu, ktorým sa žalobkyňa domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 778,42 EUR s prísl., namieta, že žalobkyňa netvrdí (neuvádza) žiadne konkrétne plnenia, ktoré mali dať údajne vzniknúť bezdôvodnému obohateniu na strane banky a ktoré majú byť vrátené. V sporovom konaní, ako je konanie vo veci samej, v ktorom platia zásady dispozičná a prejednacia, je zásadne vecou strán sporu tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Poukázal na čl. 8 Základných princípov CSP. Žalobca je už v žalobe povinný, o. i., uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh (§ 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Rovnocenné povinnosti ho zaťažujú aj v ďalšom priebehu konania (najmä § 150 ods. 1 CSP ). Žalobca musí v závislosti od hypotézy relevantnej právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých môže súd rozhodnúť v jeho prospech. Povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazná sú pritom vo vzájomnej jednote. Rozsah dôkaznej povinnosti je zásadne určený rozsahom povinnosti tvrdiť skutočnosti, pretože aby mohla strana nejakú skutočnosť preukázať, musí ju najprv tvrdiť. V tomto zmysle pôsobí bremeno tvrdenia, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní netvrdila všetky rozhodujúce skutočnosti významné pre rozhodnutie, a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom bremena tvrdenia je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva nemôže byť pre nečinnosť strán preukázaná, pretože nebola tvrdená stranou, ktorú také procesné bremeno zaťažuje. Základnou procesnou povinnosťou žalobcu je teda predniesť dostatočne konkrétne a určité skutkové tvrdenia významné podľa hmotného práva, ktorými sa formuje skutkový základ žaloby. Túto povinnosť nemôže splniť nikto iný ako žalobca a jeho pasivita nemôže byť ani korigovaná zásahom súdu (v sporoch so spotrebiteľským prvkom prichádza do úvahy iba vykonanie nenavrhnutého dôkazu v zmysle §
295 Civilného sporového poriadku, t. j. ingerencia vo vzťahu k dôkaznému bremenu, nie však k bremenu tvrdenia). Nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť rezultuje do procesnoprávnej sankcie v podobe prehry sporu. Ako uviedol aj zákonodarca v dôvodovej správe k ustanoveniu § 150 Civilného sporového poriadku: „Navrhovaná právna úprava zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu.“. Musí zároveň ísť o priame tvrdenia žalobcu. Civilný sporový poriadok neumožňuje tvrdenia nepriame, prostredníctvom odkazu na označené alebo predložené dôkazné prostriedky, práve naopak, takéto „zjednodušovanie“ povinnosti tvrdenia výslovne zakazuje v ustanovení § 132 ods. 2 Civilného sporového poriadku: „Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.“ Nestačí, že určité skutočnosti prípadne vyplývajú z dôkazných prostriedkov. Bolo by v rozpore s požiadavkami rovnosti zbraní a kontradiktórnosti sporového procesu, keby mal žalovaný „hádať“, ktoré skutočnosti tvoria predmet sporu; je preto elementárnou povinnosťou žalobcu skutkovo vymedziť predmet žaloby prostredníctvom tvrdení, a následne preukázať tvrdené skutočnosti v rámci dôkazného bremena. Rozsah povinnosti žalobcu na relevantné tvrdenie je určený hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá má byť použitá na právne posúdenie žaloby. Hypotéza právnej normy vymedzuje okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré je strana sporu povinná tvrdiť a následne preukázať. V týchto súvislostiach akcentuje, že základným predpokladom, aby bolo možné uvažovať o vzniku práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, je, že vôbec došlo k nejakému plneniu zo strany osoby, ktorá tvrdí existenciu svojho oprávnenia, voči osobe, ktorá sa mala na jej úkor obohatiť. Úplne jednoznačne to vyplýva zo všetkých skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, normovaných ustanoveniami § 451 ods. 2 OZ a § 454 OZ . Jedná sa o bezpodmienečnú požiadavku hypotézy citovaných právnych noriem – bez existencie plnenia neprichádza rozvinutie zodpovednostného právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia vonkoncom do úvahy. Zároveň ide o požiadavku, ktorá predchádza ostatným zložkám hypotézy týchto právnych noriem – ak totiž vôbec nedošlo k plneniu, nemá význam ďalej skúmať, ktorá zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia mohla byť v konkrétnom prípade naplnená. Premietajúc uvedené na prebiehajúci spor preto namieta, že žalobkyňa nesplnila ani len povinnosť tvrdenia k základnému predpokladu práva z bezdôvodného obohatenia a nešpecifikovala, vrátenia ktorých plnení sa domáha. Nestačí jej totiž tvrdiť, že zaplatila celkovú sumu 4.888,83 EUR, keď je aj z jej podania zjavné, že bola realizovaná viacerými platbami, a nie naraz. Je teda povinná uviesť, vrátenia ktorých plnení (prípadne ktorých častí plnení) sa domáha, a tvrdiť rozhodujúce skutočnosti o každom takom plnení (najmä kto, kedy, komu, koľko a ako plnil). Len voči takým kvalifikovaným tvrdeniam žalobkyne môže následne v postavení žalovaného rozvinúť náležitú procesnú obranu, napr. preveriť, či skutočne išlo o platby na poskytnutý úver, či išlo o platby žalobkyne alebo inej osoby, či išlo o platby na tie zložky úverového záväzku, ktorých vrátenia sa domáha, či nešlo o platby zodpovednostného charakteru, napr. z dôvodu omeškania žalobkyne, a podobne. Rovnako je taká špecifikácia nevyhnutná z hľadiska ďalšieho prostriedku procesnej obrany, ktorý by mali mať plne k dispozícii – uplatnenia hmotnoprávnej námietky premlčania. Žiadne tvrdenie tejto kvality však zo strany žalobkyne nebolo produkované, čo je rozhodne potrebné posúdiť na ťarchu unesenia jej bremena tvrdenia. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 52/2005 zo dňa 14.12.2006. Voči žalobným návrhom na určenie neprijateľných zmluvných podmienok – v podobe, v akej boli uplatnené – namieta ich procesnú neprípustnosť s poukazom na ust. § 137 písm. d ) CSP. Ak sa totiž žalobkyňa domáha určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, domáha sa tým vlastne určenia jej absolútnej neplatnosti (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka: „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“). Z citovanej normatívnej úpravy, ktorá plne dopadá aj na podanú žalobu, jednoznačne vyplýva, že žaloba o určenie právnej skutočnosti prichádza do úvahy výlučne v prípade, ak je výslovne pripustená (dovolená) osobitnou právnou normou. V kontexte prebiehajúceho sporu však žiadnej normatívnej opory pre žalobkyňou požadované určenie niet. Takáto možnosť najmä nie je založená ustanovením § 53a ods. 1 OZ. Keďže je ním normovaná povinnosť dodávateľa generálne – v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi – zdržať sa používania neprijateľnej podmienky, jeho aplikácia neprichádza do úvahy v individuálnych spotrebiteľských sporoch, ktorých výsledky sú striktne limitované na sporové strany (§ 228 ods. 1 CSP ). Ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka preto nie je hmotnoprávnym podkladom pre určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v individuálnych spotrebiteľských sporoch, ale výlučne v sporoch z abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach podľa §§ 301 a nasl. CSP; práve preto našlo toto ustanovenie OZ svoje zodpovedajúce procesné vyjadrenie v § 305 ods. 3 CSP. Aj procesnoprávna náuka sa v tomto vyjadrila jasne: „Hoci výpočet § 137 CSP je len demonštratívny, domnievame sa, že žaloba výlučne na určenie neplatnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore už nebude prichádzať do úvahy..... Podľa nášho názoru je v tomto zmysle potrebné vykladať aj ustanovenie § 53a OZ, a teda
vztiahnuť ho len na tie prípady, v ktorých bola neprijateľnosť zmluvnej podmienky určená v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. Vo vzťahu k individuálnym spotrebiteľským sporom je ustanovenie § 53a OZ obsolentným. Okrem systematického výkladu uvedeného vyššie nás k tomuto záveru vedie aj výkladové pravidlo lex posterior derogat legi priori.“ (Števček, M. Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, str. 1037 a 1038). Rovnako nie je naplnená ani hypotéza podľa § 298 CSP. Žalobný návrh o určenie údajnej neprijateľnosti zmluvných podmienok však nie je sprevádzaný domáhaním sa ochrany žiadneho konkrétneho subjektívneho práva žalobkyne, práve naopak, podstata žalobnej argumentácie je založená na protikladnom presvedčení žalobkyne, že poskytnutý spotrebiteľský úver má byť stihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, takže uplatňovanie akýchkoľvek poplatkov by v tomto kontexte vôbec neprichádzalo do úvahy. Ide tu teda výlučne o hypotetický, žalobkyňou umelo konštruovaný spor, ktorý neslúži žiadnej obhájiteľnej potrebe. Na podporu obrany poukazuje na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/92/2016 zo dňa 21.06.2017. So zreteľom na právnu úpravu prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany popierame všetky tvrdenia žalobkyne s výnimkou skutkového tvrdenia o uzavretí zmluvy o splátkovom úvere č. 0452861717 zo dňa 09.02.2010. Uzavretá zmluva má všetky náležitosti vyžadované všeobecne záväznými právnymi predpismi a bola uzavretá spôsobom plne konformným s platným právom. Za procesného stavu, keď žalobkyňa zlyhala v riadnom tvrdení rozhodujúcich skutočností, avšak vzhľadom na čas, ktorý uplynul od plnenia, vznáša z opatrnosti námietku premlčania žalobou uplatnenej pohľadávky z dôvodu uplynutia zákonom stanovenej premlčacej doby. Navrhol, aby súd zamietol žalobu v celom rozsahu a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov.
3. Rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 10.2.2022, č.k. 1Csp/94/2018-276 súd rozhodol takto : I. Súd u r č u j e, že zmluvné podmienky uvedené v Zmluve o splátkovom úvere č. 0452861717 zo dňa 9.2.2010, v časti I. Základné podmienky, bod 1., v znení: „Spracovateľský poplatok: 89,59 EUR, uhradený pri uzatvorení Úverovej zmluvy z prostriedkov Úveru “ a „ Poplatok za správu Úveru: 1,99 EUR / mesačne odo dňa uzatvorenia Úverovej zmluvy“ sú n e p r i j a t e ľ n é. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. III. Stranám sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania. Súd dospel k záveru, že uvedená zmluvná podmienka je neprijateľnou v zmysle zák. ust. upravujúcich postavenie spotrebiteľa v zmluvných spotrebiteľských vzťahoch. Pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd poukázal na neunesenie dôkazného bremena žalobkyne a preto tento nárok súd zamietol. Súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia v bode 61 : Čo sa týka žalobkyňou namietaných poplatkov – spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru súd poukazuje, že tieto boli súdmi opakovane vyhlásené za neprijateľné zmluvné podmienky ( značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ), znevýhodňujúce spotrebiteľa a jeho postavenie, tým, že sa jedná o poplatky, za ktoré banka neposkytuje žiadne protiplnenie, resp. službu spotrebiteľovi. Priznanie prijateľnosti takéhoto plnenia žalovanému by znamenalo znegovanie významu ochrany spotrebiteľa v zmysle vyššie cit. ustanovení právnych predpisov. V konečnom dôsledku takéto poplatky slúžia výhradne potrebám veriteľa, nie spotrebiteľa. Súd nesúhlasí s argumentáciou žalovaného, že tieto dojednania o týchto poplatkov sa týkajú predmetu plnenia, či ceny plnenia, či že boli individuálne dojednané. Nemožno považovať za individuálne dojednanie zaplatenie spracovateľského poplatku ( ktorý je uvedený v zmluve, či žiadosti o úver ), pričom spotrebiteľ nemá možnosť takýto poplatok vôbec odmietnuť ( ak by ho odmietol, tak tým by zrejme nedošlo k podpisu zmluvy a poskytnutiu finančných prostriedkov, čo je všeobecne známe konanie veriteľov, ako účastníka zmluvného vzťahu so silnejším postavením ), má totiž len na výber formu zaplatenia poplatku ( či započítam voči istine úveru, či zaplatenie z prostriedkov klienta ). Na uvedenom názore súdu nič nezmení ani v žiadosti uvedená možnosť – úver bez poplatku ( keďže uvedené veriteľ nevyužil a poplatok žiadal ). Tvrdiť, že si uvedené vybral sám dlžník, ktorý je v postavení slabšieho účastníka zmluvného vzťahu ( ktorý naviac potrebuje finančné prostriedky a nemá na výber ) vyznieva dosť neuveriteľne. Naviac uvedené možnosti sa už v zmluve nenachádzajú. Cenou úveru ( a odplatou za jeho poskytnutie ) sú úroky dojednané v zmluve. Poplatky, ktoré by spĺňali definíciu prijateľnej zmluvnej podmienky by mohli byť v zmysle § 2 písm. c) zák. č. 258/2001 Z.z. nákladmi na úver ( tieto náklady tvorí oi. aj úrok ). Nemožno preto priznať započítanie vykonaných platieb žalobkyne na plnenie, ktoré vyplýva z neprijateľných zmluvných podmienok a teda je neplatne dojednané s poukazom na ust. § 53 ods. 1 a 5 OZ. Na uvedenom názore súdu nemení nič ani skutočnosť, že s účinkami od 10.6.2013 došlo k zákazu oi. bankám požadovať od spotrebiteľa úhrady uvedených poplatkov ( za správu úveru ) a to na základe
ust. § 37 ods. 21 Zákona o bankách a že ho reálne už neúčtovala, čo vyplýva z predložených výpisov z účtu. V čase vzniku zmluvného vzťahu totiž táto zmluvná podmienka bola súčasťou ( neprijateľných ) zmluvných dojednaní a reálne tieto poplatky boli účtované a uhrádzané žalobkyňou v rámci platených splátok. Dôležité je, či uzavretá zmluva o úvere uvedené ustanovenie obsahuje, nie, či ho veriteľ využije v priebehu existencie zmluvného vzťahu, resp. mu uvedené zakazuje právna norma. Zo súdnej praxe je známe, že tieto poplatky niektoré subjekty požadovali aj napriek vyslovenému zákonnému zákazu. S poukazom na cit. ust. § 53 OZ preto súd vyslovil neprijateľnosť týchto dvoch zmluvných podmienok postupom podľa § 298 ods. 1 CSP a teda v tejto časti žalobe žalobkyne vyhovel.
4. V dôsledku podaných odvolaní strán sporu voči uvedenému rozsudku vo veci rozhodoval Krajský súd v Prešove, ktorý rozsudkom zo dňa 30.6.2022, č.k. 8CoCsp/17/2022-337 rozhodol takto : I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky. II. V prevyšujúcej časti rozsudok zrušuje a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.8.2022. Z odôvodnenia rozsudku oi. vyplýva, že : 41. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené, odvolanie žalobkyne je opodstatnené. 42. K odvolacej námietke žalovaného vo vzťahu k výroku I. o neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v Zmluve o splátkovom úvere č. 0452861717 zo dňa 9.2.2010 odvolací súd uvádza, že sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 43. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti. 44. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“. 45. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl. 46. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 47. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu vo vzťahu k výroku o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. 48. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Pod procesným postupom sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 49. Predmetom konania bolo určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v Zmluve o splátkovom úvere zo dňa 9.2.2010 a vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho z absencie obligatórnych náležitostí aj v súvislosti s neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Zmluvná podmienka bola výslovne uvedená v zmluve o splátkovom úvere a medzi stranami sporu nebolo sporné ich znenie, teda obsah týchto zmluvných podmienok. Sporným bolo len to, či tieto zmluvné podmienky mali charakter neprijateľných zmluvných podmienok alebo nie. 50. V spotrebiteľských sporoch Civilný sporový poriadok v ustanovení § 298 umožňuje súdu v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Ak Civilný sporový poriadok v ust. § 298 umožňuje súdu v rozsudku aj bez návrhu vysloviť neprijateľnosť určitej zmluvnej podmienky a dokonca v prípade uloženia povinnosti vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie priamo ukladá povinnosť uviesť vo výroku rozsudku znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, je nepochybné, že žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky je prípustným prostriedkom ochrany práv spotrebiteľa. 51. Medzi stranami sporu bola dňa 09.02.2010 uzatvorená štandardná formulárová zmluva o spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanoveniami v tom čase účinného zákona č. 258/2001 Z.z. Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné dojednania majúce charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej zmluvy. 52. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života. 53. Rovnako Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 1 priamo uvádza, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). S akoukoľvek neprijateľnou podmienkou upravenou v spotrebiteľskej zmluve sa spája sankcia neplatnosti, čo priamo vyplýva z ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. 54. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa je zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu aj Občiansky zákonník má povahu osobitného predpisu a vo svojich ustanoveniach len dopĺňa všeobecnú úpravu danú zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov o ďalšie osobitné ustanovenia zamerané na ochranu spotrebiteľov. Je to zrejmé z ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách, pričom v poznámke k tomuto ustanoveniu je daný odkaz na ust. § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka. Jedným z prostriedkov súdnej ochrany je i žaloba na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Ust. § 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov priamo umožňuje spotrebiteľovi proti porušeniu práv a povinnosti ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa domáhať sa ochrany svojho práva proti porušiteľovi na súde. 55. Možnosť určenia niektorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú, a teda neplatnú, priamo vyplýva aj z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej podmienky alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa. Zo znenia tohto ustanovenia nepochybne vyplýva, že predmetom konania môže byť i žaloba, ktorou sa spotrebiteľ domáha len určenia neprijateľnosti konkrétnej zmluvnej podmienky. S určením určitej zmluvnej podmienky za neprijateľnú je spojený významný právny následok spočívajúci v tom, že dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi, čo vyplýva z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Okrem uvedeného takéto určenie má význam aj pre spotrebiteľa, ktorý mal v konaní o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky úspech a to v tom, že mu vzniká možnosť uplatniť si ďalšie právo a to právo na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. K uplatneniu tohto práva totiž nemôže dôjsť kedykoľvek, nakoľko vzniká po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde. 56. Civilný sporový poriadok v ust. § 137 formou demonštratívneho výpočtu uvádza druhy žalôb. Oproti doterajšej právnej úprave sú v tomto ustanovení zakotvené viaceré zmeny. Ako konštatuje predkladateľ novej právnej úpravy, žaloby na plnenie upravené v písm. a) sú najčastejším druhom civilných žalôb. Splnenie povinnosti môže vyplývať zo zákona, z právnych vzťahov, vrátane vzťahov deliktných, z medzinárodného európskeho práva, atď. Podľa predkladateľa nemalo zmysel špecifikovať v hypotéze právnej normy, z čoho povinnosť vyplýva tak, ako tomu bolo v predchádzajúcej právnej úprave. Nóvum spočívajúce v zavedení právnej normy obsiahnutej v písm. b) spočíva v rozlišovaní žalôb na splnenie povinnosti a žalôb na vyporiadanie práv typu bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, podielové spoluvlastníctvo, neoprávnená stavba atď. Úplne nová koncepcia je zakotvená v písm. c) a v písm. d), kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba o určenie inej právnej skutočnosti podľa písm. d). Záujmom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem aj tu platilo, že tento nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 57. Zákon č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, ako aj Občiansky zákonník umožňovali spotrebiteľovi aj formou žaloby na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky domáhať sa ochrany svojich práv v súdnom konaní bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko tento vyplýval z uvedených právnych predpisov. 58. Vo vzťahu k poplatku za správu úveru je potrebné poukázať na ust. § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka bolo prijaté zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 13.06.2014 s prechodným ustanovením § 879p Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovením § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.06.2014. 59. V danom prípade ustanovenie zmluvy o splátkovom úvere upravujúce poplatok za správu úveru i po 13.06.2014 zostalo nezmenené a teda bol daný zákonný predpoklad pre určenie neprijateľnosti takéhoto zmluvného dojednania. Ak dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže na spotrebiteľa prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude sledovať prospech spotrebiteľa v prevažnej miere. Ak poskytovateľ úveru má riadne s odbornou starostlivosťou poskytovať úvery, teda podnikať podľa svojho licencovaného predmetu podnikania, nemôže poskytnúť úver bez toho, aby tento úver následne aj spravoval. Ide teda o činnosť, ktorá je pre poskytovateľa úveru nevyhnutná na to, aby mohol mať prehľad o realizovaných platbách zo strany spotrebiteľa, a teda o výške svojej pohľadávky
voči spotrebiteľovi. Správa úveru v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. 60. Právne bezvýznamný je poukaz na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C621/17 zo dňa 03.10.2019. Tento rozsudok sa týkal výkladu Smernice Rady 93/13/EHS vo vzťahu k maďarskému právu a nie k právu platnému na území Slovenskej republiky. Navyše v tomto rozhodnutí Súdny dvor EÚ v súvislosti s výkladom článku 4 ods. 2 a článku 5 Smernice Rady 93/13/EHS vyslovil len to, že z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a poplatku za poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby poskytované ako protihodnota dotknutých súm. Aj z tohto rozhodnutia vyplýva, že musí ísť o služby poskytované spotrebiteľom ako protihodnota súm obsiahnutých v zmluve o úvere. Teda musí ísť o služby sledujúce záujmy spotrebiteľa a nie dodávateľa. Explicitne je to vyjadrené v ust. § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľné zmluvné podmienky sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. 61. Z ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy možno vyvodiť povinnosť dodávateľa, podľa ktorej nesmie v spotrebiteľských zmluvách používať neprijateľné podmienky, čomu korešponduje právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Ako procesný prostriedok ochrany tu slúži práve žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. V takomto spore je potom nositeľom hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide, ten subjekt, ktorý vystupuje v zmluve ako spotrebiteľ a nositeľom povinnosti subjekt vystupujúci v zmluve ako dodávateľ. Žalobkyňa je tak nositeľom hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní ide a teda má v tomto konaní vecnú aktívnu legitimáciu. V prípade žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky z hľadiska vecnej legitimácie nemá právny význam ani zánik záväzku splnením dlhu. Podaná žaloba vychádza zo zákonnej požiadavky, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú zásadne obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. V tomto prípade nejde o nárok z právneho vzťahu, ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda nárok vyplývajúci o zmluvy, ale o nárok, ktorý vyplýva priamo zo zákona. V konaní o neprijateľnosť zmluvnej podmienky zánik záväzku splnením nemôže mať žiadny vplyv na žalobkyňou uplatnený nárok a teda ani na jej vecnú legitimáciu. Opačný názor by v podstate znamenal odňatie možnosti spotrebiteľovi domáhať sa práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách žalobou na súde, čo odporuje článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj Smernici Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. 62. Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. 63. V ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je obsiahnuté všeobecné pravidlo, podľa ktorého v prípade uzatvárania spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Toto pravidlo má pôsobiť aj preventívne, teda slúži na vyjadrenie toho, v akom zmysle má dodávateľ pripravovať podmienky spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sú v zákone zakotvené pre uzatváranie konkrétnych spotrebiteľských zmlúv. Týchto zákonom ustanovených podmienok sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať. Preto by bolo neplatné aj také dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, v ktorej by spotrebiteľ dal súhlas na neakceptovanie zákonom ustanovenej podmienky, či obchádzanie niektorej neprijateľnej podmienky, a to by v konečnom dôsledku zhoršilo jeho zmluvné postavenie. Podmienky spotrebiteľských zmlúv upravené v zákone sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, keďže nepripúšťajú odchýlnu úpravu, ktorou by sa zhoršilo postavenie spotrebiteľa. 64. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok vo výroku o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky ako vecne správny potvrdil. 65. Opodstatneným je odvolanie žalobkyne vo vzťahu k výroku, ktorým súd žalobu v časti vydania bezdôvodného obohatenia zamietol a vo vzťahu k výroku o trovách konania. 66. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia určil úver za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. j), písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. 67. Vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyni, súd prvej inštancie zamietol z dôvodu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie výšky a existencie nároku. Súd prvej inštancie odôvodnil
tou skutočnosťou, že z hľadiska spravodlivého rozhodovania v spore nemožno pričítať na rub žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia a zaviazať ho na jeho vydanie (aj keď niet pochýb, že vzniklo), avšak bez riadneho preukázania jeho výšky a existencie žalobkyňou (aj keď dôkaz listinou - oboznámenie výpisu z účtu vykonaný súdom bol). Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania tohto nároku, aj keď učiniť mohla a mala už pri podaní žaloby (nejednalo sa o dôkaz, ktorý nevedela predložiť; súdu sa javí, že sa bezdôvodne totiž spoľahla na súd a charakter tohto sporu a vykonávanie dokazovania z tohto plynúce.) 68. S týmto záverom podľa názoru odvolacieho súdu nemožno súhlasiť. Z ust. § 132 ods. 3 C.s.p. vyplýva, že žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. 69. Žalobkyňa v podanom návrhu žiadala o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške rozdielu medzi vykonanými platbami 4888,83 eur a výškou poskytnutého úveru 4110,41 eur, teda vo výške 778,42 eur. K návrhu priložila výpis z účtu (č.l. 6 - 7 spisu), ktorý podľa vyjadrenia žalobkyne (č.l. 79) poskytla žalobkyni pracovníčka žalovaného SLSP, a.s. na jej pobočke v Bardejove. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 22.11.2018 namietal, že žalobkyňa nesplnila povinnosť tvrdenia k základnému predpokladu práva z bezdôvodného obohatenia a nešpecifikovala vrátenie ktorých plnení sa domáha (č.l. 27 zadná strana spisu). Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 4.7.2019 uložil povinnosť žalobkyni predložiť vyjadrenie k argumentom žalovanej strany s návrhmi na doplnenie dokazovania vrátane predloženia vyjadrenia sa k výške poskytnutého úveru a výške plnení vrátane dôkazov o uvedenom. 70. Vo vyjadrení zo dňa 19.08.2019 (č.l. 79 a nasl. spisu) žalobkyňa navrhla súdu prvej inštancie, aby vyžiadal prehľad platieb k Zmluve o splátkovom úvere č. 0452861717 z 9.2.2010, nakoľko žalovaný opakovane odmietol poskytnúť žalobkyni prehľad platieb s odkazom na prebiehajúce súdne konanie. Žalobkyňa opakovane uviedla súdu, že žalovaný jej odmieta vydať prehľad platieb k predmetnej zmluve o úvere (vyjadrenie zo dňa 27.8.2019 č.l.92 spisu, Zápisnica o pojednávaní zo dňa 12.11.2019 č.l. 108 spisu). Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 11. decembra 2019 č.k. 1Csp/94/2018-112 uložil povinnosť žalovanému súdu predložiť listinné dôkazy, z ktorých bude zrejmá platobná história úveru poskytnutého zo zmluvy o úvere zo dňa 9.2.2010 č. 0452861717. 71. Podľa § 295 C.s.p., súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. 72. V súvislosti s § 295 C.s.p., je v individuálnych spotrebiteľských sporoch potrebné aplikovať aj ustanovenie § 132 ods. 3 C.s.p.. Nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa, ak v žalobe iba označí, ale nepripojí všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. V dôsledku informačného deficitu, ktorý je pre spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch obvyklý, musí dôkaznú povinnosť za spotrebiteľa suplovať súd, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ nepredložil alebo nemôže predložiť dôkazy vlastnou vinou. Obdobné platí aj v prípade, ak je spotrebiteľ žalovaný a nepripojí všetky dôkazy k vyjadreniu k žalobe. (Števček, M., Ficová, S., Barícová, J.. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,s. 1032) 73. Podobne aj podľa ust. § 189 C.s.p., súd môže uložiť tomu, kto má vec potrebnú na zistenie skutkového stavu, aby ju predložil. 74. V záujme spravodlivého rozhodnutia je nevyhnutné, aby súd mal možnosť čo naj dôkladnejšie zistiť skutkový stav. Za týmto účelom súd vykonáva dôkazné prostriedky, ktoré navrhli strany sporu. Môže sa stať, že strana sporu síce navrhne vykonanie dôkazného prostriedku (napr. listina, obhliadka hnuteľnej veci), ale strana túto vec nemá v dispozícii. Práve z tohto dôvodu Civilný sporový poriadok zakotvuje tzv. edičnú povinnosť ohľadom vecí, ktoré nemá v dispozícii strana, ktorá ich ako dôkazný prostriedok navrhla. Ďalšou podmienkou na uloženie edičnej povinnosti je to, že táto vec je potrebná na zistenie skutkového stavu, t. j. súd musí tento dôkazný prostriedok vyhodnotiť ako relevantný a potrebný na vykonanie. (Števček, M., Ficová, S., Barícová, J.. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,s. 125. 75. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16. 12. 2011, sp. zn. 22 Cdo 883/2010, publikovaný v Právních rozhledech, 2012, č. 6, s. 224: „Důkazní břemeno ohledně určitých skutečností leží na tom účastníku řízení, který z existence těchto skutečností vyvozuje pro sebe příznivé právní důsledky; jde o toho účastníka, který existenci těchto skutečností také tvrdí. V některých případech strana zatížená důkazním břemenem však objektivně nemá a nemůže mít k dispozici informace o skutečnostech významných pro rozhodnutí ve sporu, avšak protistrana má tyto informace k dispozici. Jestliže pak strana zatížená důkazním břemenem přednese alespoň „opěrné body skutkového stavu a zvýší tak pravděpodobnost svých skutkových tvrzení, nastupuje vysvětlovací povinnost protistrany; nesplnění této povinnosti bude mít za následek hodnocení důkazu v neprospěch strany, která vysvětlovací povinnost nesplnila.“
76. Na základe vyššie uvedeného komentára k Civilnému sporovému poriadku a citovaného názoru najvyššieho súdu je tak záver súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia nepreskúmateľný. 77. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom konaní brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu. 78. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ust. § 220 C.s.p.. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 79. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p. dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci. 80. Dôvodnou je aj odvolacia námietka žalobkyne vo vzťahu k výroku o trovách konania. Podľa ustanovenia § 255 odsek 1, odsek 2 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 81. Zákonodarca k ust. § 255 C.s.p. poukazuje na to, že pri právach so samostatným skutkovým základom treba úspech a neúspech strany posudzovať osobitne podľa toho, v ktorom nároku, ktorý by mohol byť samostatne uplatnený, bola úspešná a v akom rozsahu, a v ktorom zase nie. Trovy potom treba separovať a osobitne o nich rozhodnúť. Čiastočný úspech sa skúma so zreteľom na uplatnený nárok z aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila pri rozhodovaní o veci samej. Nie je možné považovať za čiastočný úspech, ak žaloba, v ktorej sa uplatnili viaceré nároky, bola čiastočne úspešná a čiastočne sa zamietla tak, že úspech i neúspech sa týkali samostatných nárokov. V takom prípade sa plný úspech alebo čiastočný úspech vo veci skúma so zreteľom na každý nárok, ktorý by mohol byť samostatne uplatnený. Ak ide o práva so samostatným skutkovým základom môže dôjsť aj k tomu, že povinnosti na náhradu trov konania sa budú určovať osobitne vo vzťahu ku každej strane sporu. 82. V danej veci boli predmetom sporu dva uplatnené nároky, a to nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a nárok na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. V súlade s vyššie citovaným ust. § 255 ods. 1 C.s.p. bolo potrebné rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku samostatne. 83. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. rozhodol tak, že zrušil rozsudok vo výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko nedostatočne odôvodnené rozhodnutie je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. 84. Úlohou súdu prvej inštancie bude po vrátení veci sa vysporiadať so všetkými predloženými dôkazmi vo vzťahu k výške žalobkyňou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie v prvom rade ustáli prípustnosť súdom vykonaného dôkazu v konaní s dôrazom na charakter sporu a následne rozhodne o žalobkyňou uplatnenom nároku bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie na základe takto zistených skutočností prijme právny záver a vo veci rozhodne tak, aby rozhodnutím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách konania vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku samostatne.
5. Na pojednávanie vo veci konané 4.7.202 sa dostavili právni zástupcovia strán sporu, ktorí ospravedlnili neúčasť strán sporu, o odročenie pojednávania nežiadali. Súd preto v zmysle uvedeného a § 180 CSP vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti; prihliadol pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
6. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením vyjadrení strán sporu a ich právnych zástupcov ( písomných a ústnych na pojednávaniach ) a v spise pripojených listinných dôkazov ( tak ako boli oboznamované na pojednávaniach – návrhom s prílohami, podaniami strán sporu s prílohami, predloženými súdnymi rozhodnutiami ) a zistil tento skutkový stav veci:
7. Zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0452861717 uzavretej medzi žalovaným Slovenskou sporiteľňou, a.s. ( banka ) a dlžníkom – žalobkyňou ( a E. B. ) zo dňa 9.2.2010 vyplýva, že dlžníkovi – žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 4.200,- eur ( uvedené ako výška úveru ), ktorý sa zaviazala splácať v mesačných splátok od 20.3.2010 vo výške 52,92 eur ( splátka istiny, úrokov, úrokov z omeškania, poplatkov, nákladov banky spojených s úverom ) k 20. dňu v mesiaci s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.1.2020, od prvého čerpania do 28.2.2020 je splátka vo výške 20,19 eur ( splátka úrokov a poplatkov ). V zmluve sú uvedené údaje : úroková sadzba 7,80 % p.a. fixná do splatnosti, druh úveru plynoúver, poskytnutý jednorázovo bezhotovostne, spracovateľský poplatok 89,59 eur, uhradený pri uzavretí zmluvy z prostriedkov úveru, počet splátok 119 od 20.3.2010, platby inkasom z účtu, zdokladovanie účelu úveru 6 mesiacov, RPNM 9,72 %, priemerná hodnota RPNM 18,45 %, celkové náklady spojené s úverom 2.207,67 eur, poplatok za správu úveru 1,99 eur mesačne odo dňa uzavretia zmluvy, náklady nezahrnuté do výpočtu RPNM – sankcie za porušenie povinnosti dlžníka vyplývajúce zo zmluvy, výška sankcií je uvedená v Sadzobníku, alebo vo zverejnení, poplatky spojené s vedením účtu dlžníka uvedené s Sadzobníku alebo vo zverejnení. V prípade zmeny výšky splátok alebo splátkového plánu je banka oprávnená zmeniť výšku splátky, ktorú inkasuje na základe súhlasu, s inkasom, tak aby konečná lehota splatnosti úveru dohodnutá v základných podmienkach bola dodržaná. Dlžník vyhlásil, že sa oboznámil súčasťami zmluvy - VOP, ÚP, Sadzobníkom a podmienkami určenými zverejnením, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Všetky právne vzťahy neupravené zmluvou sa budú riadiť ustanoveniami úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi a to v tomto poradí. V čl. II bod 5 dohoda o tom, že zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Zmluva podpísaná oboma stranami a nadobúda platnosť a účinnosť dňom jej podpísania. Zmluva obsahuje ust. o reklamáciách, kontrolnom orgáne atď.. V časti I. Základné podmienky, bod 1. sa nachádza zmluvné dojednanie v znení: „Spracovateľský poplatok: 89,59 EUR, uhradený pri uzatvorení Úverovej zmluvy z prostriedkov Úveru “ a „ Poplatok za správu Úveru: 1,99 EUR / mesačne odo dňa uzatvorenia Úverovej zmluvy“.
8. Zo žalobkyňou predloženej Tabuľky k číslu zmluvy 452861712 na meno klienta – žalobkyňa, SLSP, a.s. ( čl. 6 ) je uvedená suma úveru 6.407,64 eur, reálne vyplatená suma 4.110,41 eur, počet splátok 119, dátum podpisu zmluvy 2.9.2010; splátky od marca 2010; suma skutočne uhradená 2.983,71 eur ( od 3/2010-10/2017 ); zostatok nezaplatenej istiny ( ak je uvedené mínus, tak je zaplatené viac ) k októbru 2017 je uvedená suma mínus 778,42 eur.
9. Zo žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 9.2.2010 vyplýva, že ho podpísala žiadateľka - žalobkyňa, kde sa nachádzajú údaje : výška žiadaného úveru 4.200,- eur, výška spracovateľského poplatku 59,59 eur ( uhradí sa prostriedkov úveru – zaškrtnuté ), výška úveru po odpočítaní spracovateľského poplatku 4.110,41 eur, splatnosť úveru 10 rokov, splatnosť splátok k 20. dňu v mesiaci, zabezpečenie žiadne, bez poistenia úveru, uvedené zamestnanie žiadateľa a údaje o bývaní, mesačnom príjme, súhlas, aby sa tento úkon riadil VOP SLSP, a.s. a Sadzobníkom, s ktorými sa oboznámila, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať.
10. Súdu bolo predložené aj oznámenie SLSP, a.s. zo dňa 22.6.2019 o začatí výkonu mandátnej činnosti na základe uzavretej mandátnej zmluvy uzavretej dňa 2.2.2017 na správu a vymáhanie Pohľadávky banky spoločnosťou MCGA legal, s.r.o..
11. Z výpisu z účtu z úveru č. 0452861717 na meno B. E. ( platby úveru označené ako platby žalobkyne, tento výpis uvedený aj v zmluve o úvere ) vyplýva, že výška úveru je 4.200,- eur, čerpané 4.200,- eur;
- v období od 1.2.2010 do 15.10.2011 sú uvedené splátky v sume 1.122,68 eur ( zaplatené splátky + spracovateľský poplatok ); čerpanie, úroky a poplatky -4.856,99 eur, konečný zostatok -3.734,31 eur; spracovateľský poplatok 89,59 eur - zaplatený ako splátka aj ako čerpanie úveru ( 2 x uvedené ako mínusová položka ); ďalšie čerpanie úveru 4.110,41 eur, dňa 28.2.2010 úhrada žalobkyňou 20,19 eur ( započítanie na poplatok 1,99 eur a úrok ), následne vykonané úhrady splátok po 52,92 eur ( od 03/2010 do 2/2011 ) so započítaním na úroky, poplatky za správu úveru 1,99 eur mesačne a istinu a následne od 03/2012 výška splátky v sume 53,98 eur mesačne so započítaním na úrok, poplatok za správu úveru 2,99 eur mesačne a istinu; spolu plnenie v danom období 1.033,09 eur ( bez spracovateľského poplatku );
- v období od 15.10.2011 do 31.12.2011 sú vykonané úhrady v sume 161,94 eur so započítaním na úrok, poplatok za správu úveru 2,99 eur mesačne a istinu; sú uvedené splátky v sume 161,94 eur; čerpanie, úroky a poplatky -73,06 eur, konečný zostatok -3.645,43 eur;
- v období od 1.1.2012 do 31.12.2012 sú uvedené splátky v sume 647,86 eur; čerpanie, úroky a poplatky -312,99 eur, konečný zostatok -3.310,56 eur; vykonané úhrady v sume 647,86 eur;
- v období od 1.1.2013 do 31.12.2013 sú uvedené splátky v sume 626,95 eur; čerpanie, úroky a poplatky -263,76 eur, konečný zostatok -2.947,37 eur; vykonané úhrady v sume 626,95 eur; poplatok 2,99 eur účtovaný do 19.5.2013,
- v období od 1.1.2014 do 31.12.2014 sú uvedené splátky v sume 612 eur; čerpanie, úroky a poplatky -219,03 eur, konečný zostatok -2.554,40 eur; vykonané úhrady v sume 612 eur;
- v období od 1.1.2015 do 31.12.2015 sú uvedené splátky v sume 612 eur; čerpanie, úroky a poplatky -186,83 eur, konečný zostatok -2.129,23 eur; vykonané úhrady v sume 612 eur;
- v období od 1.1.2016 do 31.12.2016 sú uvedené splátky v sume 612 eur; čerpanie, úroky a poplatky -152,40 eur, konečný zostatok -1.669,63 eur; vykonané úhrady v sume 612 eur;
- v období od 1.1.2017 do 31.12.2017 sú uvedené splátky v sume 612,01 eur; čerpanie, úroky a poplatky -114,24 eur, konečný zostatok -1.171,86 eur; vykonané úhrady v sume 612 eur + 0,01 eur ako oprava úroku z omeškania;
- v období od 1.1.2018 do 31.12.2018 sú uvedené splátky v sume 561,19 eur; čerpanie, úroky a poplatky -73,72 eur, konečný zostatok -684,39 eur; vykonané úhrady v sume 561 eur + 0,19 eur ako oprava úroku z omeškania. posledná úhrada vykonaná dňa 30.11.2018. Spolu úhrady za udávané obdobia 5.479,04 eur. Úhrady vykonané do 31.10.2017 predstavujú sumu 4.815,84 eur. Suma 4.110,41 eur bola uhradená ku dňu 20.9.2016. Uvedené údaje z výpisov z účtu vôbec nekorešpondujú s údajmi uvedenými v predloženej Tabuľke na čl. 6 ( čo do výšky splátok, zaplatených splátok a zostatkov ).
12. Na čl. 239 je predložený výpočet RPNM vo výške 9,72 %.
13. Zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2009 ( čl. 171, zverejnené na stránke MF SR, súdu známe aj z úradnej činnosti ) je pri zmluvnej splatnosti od 5 do 10 rokov uvedené RPNM vo výške 19,11 % pri úvere do výšky 6.500,- eur.
14. Zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok 2009 ( čl. 183, zverejnené na stránke MF SR, súdu známe aj z úradnej činnosti ) je pri zmluvnej splatnosti od 5 do 10 rokov uvedené RPNM vo výške 18,45 % pri úvere do výšky 6.500,- eur.
15. Súdu bola predložená aj listina NBS zo dňa 15.12.2020 ( čl. 235 ) , ktorou sa zaoberala spracovateľským poplatkom a to spôsobom zohľadnenia pri výpočte RPNM ( dvoma spôsobmi - osobitne vo vzťahu k hodnote úveru ako nultá splátka, alebo odpočtom poplatku zo sumy úveru, pri oboch výpočtoch je hodnota RPNM rovnaká. ). Poukazuje sa na rozsudok SD EÚ z 21.4.2016 vo veci C-377/2014 ( podľa uvedeného rozhodnutia by bol správny výpočet č. 2 ).
16. Na pojednávaní dňa 4.7.2019 : 1/ právny zástupca žalobkyne udával, že trvá na podanej žalobe a dôvodoch, ktoré uviedli v písomnom vyjadrení. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáha bezdôvodného obohatenia vo výške 778,42 eur a určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. V úverovej zmluve absentujú obligatórne náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol platný a účinný v čase uzatvorenia úverovej
zmluvy. Zmluva taktiež obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške poskytnutého úveru a vzhľadom na tieto nedostatky je potrebné považovať predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov. Bezdôvodné obohatenie vo výške 778,42 eur predstavuje rozdiel medzi sumou , ktorá bola poskytnutá žalobkyni a sumou, ktorú doposiaľ na úver zaplatila. Pokiaľ sa jedná o neprijateľné zmluvné podmienky v celom rozsahu odkazuje na písomné vyhotovenie žalobného návrhu. K námietke žalovaného s poukazom na § 137 CSP, s týmto nesúhlasil, keďže § 137 CSP obsahuje len demonštratívny výpočet žalôb, aké je možné podľa CSP podať a teda na podporu predkladá súdne rozhodnutie ( body 8 a nasl. ). Žaloba je dôvodná, preto jej navrhuje vyhovieť. Na otázku súdu, či prípadne vo veci neplatenia úveru nie je podaná žaloba na plnenie a kým bola vypracovaná tabuľka predložená ako príloha, udával, že nevie o tom, aby bola podaná žaloba na plnenie, avšak žalobkyni bolo zaslané začatie výkonu mandátnej činnosti spol. MCGA Legal s.r.o.. Čo sa týka predloženej tabuľky, uvedené zistí, avšak zrejme to bolo vypracované bankou, nie žalobkyňou. Smernice nemajú priamy účinok. Každý členský štát je povinný zapracovať znenie smernice do právneho poriadku. V ich prípade smernica 2008/48 bola zapracovaná do zákona č. 258/2001, ktorý jasne hovorí o tom, že každá úverová zmluva má obsahovať rozpis splátok a istinu, úrok a iné poplatky. Nedá sa stotožniť s tvrdením, že pri jasnej formulácii právnej normy použiť eurokomformný výklad, ktorý by bol v z hrubom rozpore so znením zákona, teda by bol contra legem. Existuje rozsiahla rozhodovacia prax v súvislosti s § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., taktiež rozhodnutia NS SR. Nové rozhodnutia NS SR, na ktoré sa žalovaná strana odvoláva, riešia problematiku splátok podľa zákona č. 129/2010, ktorý bol výsledkom implementácie odlišnej smernice ako v danom prípade. Tieto rozhodnutia boli taktiež výsledkom rozhodnutí Európskeho súdneho dvora a následne bolo zmenené znenie príslušného § v zákone č. 129/2010, aby bolo v súlade. Aj toto je jedným z dôkazov, že nemožno vykladať zákon, resp. Smernicu v rozpore so zákonom. 2/ právna zástupkyňa žalovaného udávala, že v celom rozsahu zotrváva na všetkých dôvodoch, ktoré v rámci procesnej obrany uplatnili vo vyjadrení k žalobe. Vo vzťahu k žalobnému návrhu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, teda naďalej primárne namieta, že žalobkyňa netvrdila ani nepreukázala rozhodujúce skutočnosti významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia tohto žalobného nároku titulom údajného bezdôvodného obohatenia. Ak žalobkyňa tvrdí, že jedným z dôvodov, pre ktorý by spotrebiteľský úver mal byť bezúročný a bezpoplatkový, je absencia rozpísania splátok úveru na istinu príslušenstvo a ďalšie zložky poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority NS SR, ktorý sa vyslovil v tom smere, že zo zákona takáto požiadavka nevyplýva. Poukazuje na ust. čl. 2 ods. 3 základných princípov CSP, podľa ktorého ak by malo dôjsť k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe, musí to byť odôvodnené špecifickými okolnosťami konkrétneho prípadu. Má za to, že v tomto spore žiadne takéto špecifické okolnosti, pre ktoré by mal byť potrebný odklon, neboli ani tvrdené. Čo sa týka druhého dôvodu, uvedenie údajne nesprávnej výšky spotrebiteľského úveru, alebo istiny spotrebiteľského úveru poukazuje predovšetkým na to, že záver o prítomnosti alebo neprítomnosti určitej zmluvnej náležitosti je potrebné posudzovať výlučne v čase uzavretia príslušnej zmluvy. Akékoľvek neskoršie skutočnosti nasledujúce po uzavretí zmluvy sú podľa ich presvedčenia irelevantné. A práve v tomto ohľadne zlyháva žalobná argumentácia, keď údajne nesprávnu náležitosť odôvodňuje skutočnosťami, ktoré nastali až po uzavretí zmluvy konkrétne tým, aká suma bola dlžníkom zo zmluvy poskytnutá. Ak by aj hypoteticky pripustili, že banka v tejto súvislosti pochybila, tak by to nanajvýš znamenalo, že žalobkyňa má právo požadovať doplatenie údajne chýbajúcej sumy úveru, nie však spätne spôsobiť bezúročnosť, bezpoplatkovosť úveru. To, že sa suma finančných prostriedkov poskytnutá po uzavretí zmluvy znížila o tzv. spracovateľský poplatok bolo výsledkom individuálneho rozhodnutia samotných dlžníkov, ktorí si mohli vybrať medzi tým, či tento poplatok zaplatia z prostriedkov úveru, alebo z vlastných prostriedkov a zvolili si sami prvú možnosť. Čo sa týka druhého žalobného návrhu na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, naďalej zotrváva na doterajšej obrane, že v takejto podobe CSP neumožňuje domáhať sa určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky. Tým hlavným dôvodom je, že žalobkyňa sa spolu s takýmto určením nedomáha žiadneho subjektívneho práva. Teda ak tvrdí, že či už spracovateľský poplatok alebo poplatok za správu úveru sú údajne neprijateľné zmluvné podmienky, nedomáha sa vrátenia toho, čo na tieto zmluvné podmienky zaplatila. Podstata ich obrany spočíva v tom, že určovacia žaloba nikdy nie je sama o sebe prípustná, ak je možné žalovať na splnenie povinnosti a takúto žalobu žalobkyňa nepodala. V opačnom prípade sa totiž jedná o abstraktný prieskum, ktorý je nezávislý na okolnostiach konkrétneho prípadu, pričom na takýto abstraktný prieskum je v zákone upravený úplne iný typ konania, ktoré môže prebiehať len na súdoch, ktoré sú na to výslovne určené, teda krajské súdy v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici. Ďalším dôkazom toho, že žalobný návrh na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok je výlučne hypotetický a účelový je to, že žalobkyňa sa prvým žalobným návrhom domáha zaplatenia bezdôvodného obohatenia z dôvodu údajnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, teda inými slovami tvrdí, že žalovaný nemá
nárok na žiadne poplatky z príslušného úverového vzťahu. Niet preto podľa ich presvedčenia žiadneho dôvodu na osobitnom určení neprijateľnosti niektorých poplatkov obzvlášť, ak tento žalobný návrh nie je konštruovaný ako eventuálny. Z vecného hľadiska tento žalobný návrh nemôže obstáť preto, že v právnom poriadku existujú prekážky pre ktoré príslušné zmluvné podmienky nie je vôbec možné podrobiť prieskumu prijateľnosti. Prvá prekážka vyplýva z ust. § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom dňa 9.2.2010 a rovnako z čl. 4 ods. 2 smernice 93/13 a spočíva v tom, že príslušné zmluvné dojednania majú charakter cenových dojednaní, a preto sú vylúčené z prieskumu. SD EÚ opakovane judikoval, že otázka primeranosti cenového dojednania nemôže byť predmetom súdneho prieskumu, pretože neexistuje záväzný sadzobník, ani iný rámec, podľa ktorého by bolo možné porovnať, či je určitá cena primeraná alebo nie. Špecificky v prípade tzv. spracovateľského poplatku je druhou výlukou to, že tento poplatok je zmluvnou podobou kogentnej zákonnej úpravy obsiahnutej v ust. § 499 ObZ, ktorý takýto typ odplaty výslovne pripúšťa. Z článku 1 ods. 2 smernice 93/13 jednoznačne vyplýva, že prieskumu nemôžu podliehať zmluvné podmienky, ktoré sú odrazom záväznej regulácie. Pretože povedať, že zmluvná podmienka je neprijateľná by znamenalo to isté, ako povedať, že neprijateľný je zákon a to je právomoc, ktorá civilnému súdu neprislúcha. Napokon vo vzťahu k tzv. poplatku za správu úveru poukazuje na to, že možnosti vyberať tento poplatok bola už pred viacerými rokmi zakázaná novelizáciou zákona č. 483/2001 Z.z.. Od daného okamihu ho žalovaný nikdy nevyberal a určiť v r. 2019 neprijateľnosť takejto zmluvnej podmienky by znamenalo porušenie iného ustáleného pravidla sformulovaného najvyššími súdnymi autoritami a to, že určenie sa nikdy nemôže uskutočňovať za dobu minulú, ale výlučne v čase rozhodovania súdu. Zo žiadosti o poskytnutie úveru vyplýva, že spracovateľský poplatok sa uhradí z prostriedkov úveru, čo je individuálne dojednané zo strany klienta, čo vylučuje argumentáciu zo strany žalobkyne, že uvedené je v zmluve nesprávne. Uvedené vyplýva aj zo zmluvy pri uvedení spracovateľského poplatku. K otázke podstaty samotného návrhu ako nároku z bezdôvodného obohatenia poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33 Odo 52/2005 a zdôrazňuje, že ak určité bezdôvodné obohatenia bolo vytvorené viacerými platbami, tak každá takáto platba predstavuje samostatné bezdôvodné obohatenia s vlastným právnym osudom. Iste v žalobnom návrhu môže byť uvedená kumulatívna suma, ale to podľa ich presvedčenia nezbavuje žalujúcu stranu povinnosti tvrdiť a preukázať presne z čoho táto žalovaná suma pozostáva a vrátenie čoho sa domáha. Aby v tomto smere neexistovala žiadna pochybnosť, špecifikácia, ktorá bola prílohou žaloby nebola vytvorená ani žalovaným a netušia, akým spôsobom žalujúca strana prišla na spôsob zúčtovania platieb, ktorý je v tejto špecifikáciu obsiahnutý. Po druhé na vysvetlenie jednej z jej námietok, o tom, že to, že či zmluva má alebo nemá nejakú náležitosť, nemožno posudzovať podľa dodatočných skutočností, tak len spresňuje, že v zmluve príslušná náležitosť uvedená je, avšak žalobkyňa tvrdí, že táto je nesprávna, pretože po uzavretí zmluvy jej bolo zaplatené údajne menej. Uvedené nemôže obstáť. Môže použiť analógiu, ak je v kúpnej zmluve dohodnutá cena 10.000 eur a kupujúci zaplatí 9.000 eur neznamená to, že v zmluve je uvedená nesprávna kúpna cena, ale to, že predávajúci má voči kupujúcemu nárok na doplatenie tej zostávajúcej časti. Po tretie k tomu čo tu zaznelo, že ustálená rozhodovacia prax k otázke rozpísania splátky sa týka nového zákona č. 129 /2010 Z.z. uvádza, že podstata rozhodnutí NS SR nespočíva ani tak v tom, či ide o výklad zákona 129/2010 Z.z., ale v tom, že je potrebné eurokomformne vykladať smernicu 2008/48, ktorá v čase uzavretia zmluvy t.j. 9.2.2010 už účinná bola. Je úplne jedno, ktorý zákon platil na území SR, podstatné je, že je potrebné ho vykladať v súlade s touto smernicou. Znenie tej príslušnej náležitosti, čo má obsahovať zmluva bolo úplne rovnaké v zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom 9.2.2010, ako potom v zák. č. 129/2010 Z.z.. A nie je podľa ich názoru možný prístup, že tie isté slová a vety v zákone sa budú vykladať časovo diferencovane.
17. Podaním zo dňa 19.8.2019 žalobkyňa uviedla, že predmetnú tabuľku s platbami zabezpečila od žalovanej spoločnosti, konkrétne na pobočke SLSP, a.s., v Bardejove. Túto tabuľku jej poskytla pracovníčka žalovanej spoločnosti. Keďže právny zástupca spochybnil tvrdenie, že táto tabuľka s úhradami je od spoločnosti SLSP, a.s., opätovne si vyžiadala na pobočke SLSP, a.s., v Bardejove prehľad jednotlivých platieb k úverovému vzťahu, ktorý je predmetom tohto konania. Pracovníci žalovanej spoločnosti jej však opakovane odmietli poskytnúť prehľad platieb k tomuto úveru, s odkazom na toto súdne konanie. Vzhľadom na to, že žalovaná odmieta poskytnúť prehľad platieb k Zmluve o splátkovom úvere č. 0452861717, z 09.02.2010, navrhuje súdu, aby vyžiadal tento prehľad, čím dôjde k odstráneniu pochybností o vykonaných platbách. K argumentom žalovanej, prezentovaných na pojednávaní dňa 04.07.2019 uviedol, že podľa žalovanej podľa CSP nemožno sa domáhať určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, avšak poukazuje na ustanovenie § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z., v znení zák. č. 279/2017 Z.z., s účinnosťou od 1.1.2018 ( Spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. 18ba). Poznámka pod čiarou k odkazu 18ba) znie: „ 18ba) § 137 ods. c) a d) Civilného sporového poriadku.“ ). Ak ustanovenie § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z., v platnom znení, práve s odkazom na § 137 CSP, umožňuje spotrebiteľovi domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy žalobou, tak v zmysle zásady, že vo väčšom je obsiahnuté menšie, ak sa spotrebiteľ môže domáhať žalobou určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tak sa môže domáhať žalobou aj určenia neplatnosti ktorejkoľvek neplatnej časti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda aj určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, lebo určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, je taktiež určením neplatnosti zmluvy. Názor žalovanej neguje čl. 169 Lisabonskej zmluvy podľa ktorého: 1. Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. 2. Únia prispieva k dosiahnutiu cieľov uvedených odseku 1 prostredníctvom: a) opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu, b) opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov. 3. Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b). 4. Opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia. Takéto opatrenia musia byť zlučiteľné so zmluvami. Komisia o nich bude upovedomená.“, negujú čl. 38 Charty základných práv EÚ, podľa ktorého: „Postupy Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa.“, negujú príslušné smernice EÚ, najmä smernicu Rady 93/13/EHS a negujú celý rad rozsudkov Súdneho dvora EÚ, ktoré prikazujú súdnu kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok z úradnej moci. Medzinárodné záväzky spotrebiteľského práva, sú premietnuté do vnútroštátneho práva. Právny poriadok evidentne počíta s tým, že súdy budú určovať neprijateľnosť zmluvných podmienok. Poukazuje na § 53a ods. 1 OZ, § 298 ods. 2 CSP, § 3 ods. 3, 5 zák. č. 250/2007 Z.z.. Zákonodarca teda počíta, okrem iných alternatív, aj s alternatívou len určovacieho výroku. Už samotný zákon č. 250/2007 Z.z. poskytuje dostatočnú legitimitu na podanie určovacej žaloby na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ale aj na iné určovacie žaloby, s cieľom ochrany spotrebiteľa. Práve rozhodovanie súdov o neprijateľnosti zmluvných podmienok, popri posudzovaniu nekalých obchodných praktík, je nosným pilierom spotrebiteľského práva, tak ako vyplýva z úniového práva a vnútroštátnych noriem. Poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Ndc 20/2016, z 23.1.2017. Poukazuje aj na publikáciu: 1/ Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1042 s.: „V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že individuálne právo každého sudcu v rámci súdnej sústavy Slovenskej republiky v konkrétnom prípade vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách alebo nekalosť obchodnej praktiky zostáva zachované. Inak povedané, v konkrétnom spore medzi dodávateľom a spotrebiteľom môže sudca vysloviť neprijateľnosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, prípadne určiť obchodnú praktiku za nekalú, avšak iba s účinkami inter partes. Špecifikom konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach je však to, že prebieha mimo rámca konkrétneho sporu o právo.“ a 2/ Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 167 s.: „… Potrebné je však uviesť, že aj napriek tomu, že zákonodarca zriadil samostatné konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, na podanie ktorého návrhu je aktívne vecne legitimovaný len orgán dohľadu, ako aj právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa, nevylučuje to a je to aj v súlade s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ zachovávať možnosti súdu aj v individuálnych konaniach s účinkami inter partes vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy alebo v inom zmluvnom dokumente súvisiaceho so spotrebiteľskou zmluvou. To znamená, že nič nebráni spotrebiteľovi v prípadnom súdnom konaní sa domáhať neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve alebo v inom zmluvnom dokumente, tak ako to bolo aj doposiaľ.“ Skutočnosť, že došlo k zmene zákona o bankách a od daného okamihu žalovaná spracovateľský poplatok za poskytnutie úveru od svojich klientov nevyberá neznamená, že sa nemôže domáhať určenia neprijateľnosti takto formulovanej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktorú so žalovanou platne uzatvorila a do dnešného dňa sa žalovaná prostredníctvom tretích subjektov snaží od nej vymôcť plnenie, na ktoré nemá zákonný nárok a to z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Judikatúra sa už dokonca vyjadrila aj k možnosti určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v neplatnej zmluve. Poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/320/2013, uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 6Co/220/2012, z 30.8.2013, uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 20Co/295/2014, z 21.4.2016, uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/120/2017, z 26.10.2017.
Pre tento spor je absolútne nepodstatné to, ako sa žalovaná správa k ostatným klientom a voči komu nepoužíva neprijateľné zmluvné podmienky. V zmluve o splátkovom úvere, ktorú so žalovanou uzatvorila, tieto zmluvné podmienky sú uvedené a preto má nárok domáhať sa určenia ich neprijateľnosti za akýchkoľvek okolností. Žalovaná prezentuje názor, že ustanovenie zmluvy nemôže byť neprijateľné keď sa jedná o cenové dojednanie. V danom prípade sa však nejedná o cenové dojednanie hlavného predmetu plnenia, ale ide o vedľajšie predmet plnenia. Som toho názoru, že cena spracovateľského poplatku za poskytnutie úveru je len jeho vonkajším vyústením (forma ako sa neprijateľná zmluvná podmienky prejavuje navonok vo vzťahu k spotrebiteľom). Naviac, aby tu existovala prekážka možnosti určiť takto formulovanú zmluvnú podmienku za neprijateľnú museli by byť splnené aj ďalšie podmienky uvedené v § 53 ods. 1 OZ. Z citovaného ustanovenia OZ sa nedajú vyvodiť závery, ktoré prezentuje žalovaná. Zákon limituje možnosť preskúmavania zmluvných podmienok len v tom prípade, že ide o hlavný predmet plnenia a primeranosť ceny, a to všetko iba ak sú určité, jasné a zrozumiteľné alebo individuálne dohodnuté. Zo samotnej formy spotrebiteľskej zmluvy (typický veriteľom vopred pripravený formulár) je evidentné, že zmluvné podmienky neboli individuálne dojednané. Vo vzťahu k poplatku za správu úveru poukázala na stanovisko Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. Cpjn 203/2013, z 23.4.2014. Tiež poukazuje na rozsudok SD EÚ, sp. zn. C-26/13 a jeho body 49 a 50 ( 49. Naproti tomu takisto vzhľadom na povahu článku 4 ods. 2 smernice 93/13 ako výnimky a na požiadavku striktného výkladu tohto ustanovenia, ktorá z toho vyplýva, zmluvné podmienky vzťahujúce sa na pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle tohto ustanovenia sa musia chápať ako podmienky, ktoré upravujú základné plnenia tejto zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú. 50. Naopak, na podmienky, ktoré majú vedľajšiu povahu vo vzťahu k podmienkam vymedzujúcim samotnú podstatu zmluvného vzťahu, by sa nemal vzťahovať pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13. ). Z vyššie citovanej definície hlavného predmetu plnenia v súvislosti s hrubým vymedzením poplatku za správu úveru (stanovisko NS ČR) je zrejmé, že spracovateľský poplatok, či poplatok za správu úveru, nevymedzuje samotnú podstatu zmluvného vzťahu, preto rešpektujúc názor SD EÚ, ide o vedľajší predmet plnenia. Nešla do zmluvného vzťahu so žalovanou kvôli spracovateľskému poplatku, či poplatku za správu úveru, ale preto, že potrebovala finančné prostriedky.
18. Podaním zo dňa 30.6.2020 žalovaný uviedol, že namieta postup súdu, keď listinný dôkazný prostriedok, ktorý má slúžiť výlučne potrebám žalujúcej strany, je zabezpečovaný od ich sporovej strany. Žalovaný je nútený do napomáhania žalobcom pri vedení ich vlastného sporu. Náprava má byť dosahovaná na ťarchu a náklady protistrany. Rešpektuje § 295 CSP, ale je potrebné aplikovať ho v súlade so základnými princípmi CSP. Niet žiadnej pochybnosti, že listinný dôkaz výpisom z úveru sa týka výlučne tvrdení žalobkyne. Vo vyjadrení k žalobe sme neprodukovali žiadne tvrdenie, na preukázanie ktorého by bolo potrebné vykonať dôkaz predmetnou listinou (a ani sme tento dôkazný prostriedok nenavrhli). Preto je nutné aplikovať § 132 ods. 3 CSP. Toto procesné pravidlo nie je pre oblasť spotrebiteľských sporov nijako modifikované a má pôsobiť bezvýhradne. Znamená to, že ak súd považuje za potrebné vykonať dôkaz, má zohľadniť, koho procesným záujmom má taký dôkaz slúžiť. V prípade, ako je tento, keď ide o skutočnosti tvrdené žalobkyňou, má byť na predloženie dôkazu vyzvaná práve a výlučne ona. Ak žalobkyňa príslušný dôkaz naviac sama navrhla, má ho buď predložiť, alebo špecifikovať konkrétny a relevantný dôvod, prečo tak bez svojej viny nemôže urobiť. Simplicitné a ničím nepodložené tvrdenie žalobkyne, že ním nedisponuje alebo že jej ho zamestnanci banky údajne odmietli dať, nemôže byť vnímané ako postačujúce, je skôr účelovým zbavovaním sa vlastných procesných povinností (v danom ohľade je prinajmenšom zarážajúce, že v obdobných konaniach žalobcovia majúci rovnakého právneho zástupcu predmetné listiny súdu predkladajú a riadne nimi disponujú). Žalobkyňa preto mala uviesť presvedčivé a overiteľné dôvody, prečo je pre ňu objektívne nemožné („bez svojej viny“) tieto listiny zadovážiť. Len potom je možné uvažovať o procesnom postupe voči tretím subjektom (napr. edičná povinnosť) alebo voči žalovanému, samozrejme vždy tak, aby sa vylúčilo preferenčné zaobchádzanie so žalobkyňou, ktoré by bolo jej bezdôvodným zvýhodňovaním nad rámec špecifickej regulácie spotrebiteľských sporov. V tomto poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Odo 1612/2006 zo dňa 18.2.2009. Opakovane poukázal na tvrdenia uvedené vo vyjadrení k žalobe ( s odkazom na ust. čl. 8 Základných princípov CSP, § 150 CSP, § 132 CSP, § 187 CSP, § 215 CSP, § 171 CSP a ďalšie ). Žalobkyňa doposiaľ nekonkretizovala žiadne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje svoje údajné právo. Opakovane zdôrazňuje, že tvrdenie žalobkyne, že sa domáha akejsi časti z ňou celkovo zaplatenej sumy rozhodne nepostačuje. Z podania žalobkyne predsa jasne vyplýva, že celkovú sumu uhradila viacerými platbami, a nie naraz. Stále preto nie je vôbec zrejmé, čo presne požaduje žalobkyňa vrátiť, bez ktorej špecifikácie nemôže byť so žalobným návrhom úspešná. Apeluje v danom ohľade na zásadné závery pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyjadrené v náleze spis. zn. PL. ÚS 11/2016 zo dňa 07.02.2018. Bez ujmy voči vyššie prezentovanej procesnej obrane nemôže žiaden žalobný dôvod obstáť ani meritórne. K argumentu, že zmluva má obsahovať rozpísanie každej jednotlivej splátky úveru na jej jednotlivé zložky poukazuje na vývoj judikatúry (najmä rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2017, 3Cdo/56/2018, 3Cdo/126/2018, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/211/2017, 7Cdo/98/2018, 6Cdo/113/2018), pričom možno uvedené nepochybne vztiahnuť aj na zmluvu uzavretú medzi stranami sporu. Rozhodnutia sledovali najmä cieľ riadneho uplatňovania Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, ktorá nadobudla účinnosť dňa 11.06.2008, teda už pred uzavretím zmluvy so žalobkyňou (09.02.2010). Znenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. bola v istom čase totožná s ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z.. Pritom poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 30/95 zo dňa 02.04.1996. Nemožno obsah ( identických ) právnych pojmov v právnej norme vykladať odlišne. Aktuálne závery najvyššieho súdu sú preto plne aplikovateľné aj na prejednávanú vec a aj k ustanoveniu § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom dňa 09.02.2010 je nutné pristupovať tak, že nevyžaduje špecifikáciu vnútornej štruktúry splátok úveru, ktoré slúžia na kumulatívne splácanie istiny aj príslušenstva. Rozhodujúce ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom dňa 09.02.2010 je ďalej nevyhnutné vykladať aj v kontexte celého právneho predpisu a ďalších povinností a požiadaviek ním normovaných. Poukázal na § 3 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z., § 3 ods. 9 zákona č. 258/2001 Z. z.. Na vykonanie zákonnej úpravy vydalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky vyhlášku č. 620/2007 Z. z., ktorou sa ustanovuje vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s účinnosťou odo dňa 01.01.2008, pričom poukázal na obsahové náležitosti formulára. Už z vizuálnej podoby formulára je zjavné, že nepredpokladá zahrnutie spravidla značne rozsiahleho plánu členenia (rozpisu) jednotlivých splátok. Ešte jednoznačnejší je však návod normotvorcu na vyplnenie kolónky 2C (Splácanie spotrebiteľského úveru), najmä jeho prvá veta: „Uvádza sa výška, počet a termíny splátok ponúkaného spotrebiteľského úveru.“. Je z nej zrejmé, že informácia, ktorá má byť komunikovaná spotrebiteľovi – v rámci údajov výška, počet a termíny – sa týka výlučne splátky, ktorá má byť platená (bez špecifikácie jej vnútornej skladby). Ak teda formulár mal slúžiť na riadne predzmluvné oboznámenie spotrebiteľa so zmluvnými podmienkami podľa § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom dňa 09.02.2010, vrátane náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i), a ak formulár podľa § 3 ods. 5 a 9 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom dňa 09.02.2010 predvídal výlučne uvedenie výšky, počtu a termínov splátok, malo by sa rovnako pristupovať aj ku aplikácii korešpondujúcej zmluvnej náležitosti. Niet vonkoncom žiadneho dôvodu na diferencovaný prístup a na expanziu zmluvných náležitostí nad kvantitatívny a kvalitatívny rámec formulára, ktorý navyše plní možno ešte dôležitejšiu informačnú funkciu než samotná zmluva (funkciu predzmluvného informovania v čase formovania rozhodnutia spotrebiteľa, či vôbec uzavrie zmluvu). V ďalšom poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 8 Sžp 1/2010 zo dňa 01.07.2010. Prístup žalobkyne úplne neguje aj požiadavku primeranosti (proporcionality) dôsledkov sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti, naopak, presadzuje jej výlučne dogmatickú aplikáciu bez akéhokoľvek zreteľa na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým celý komplex zmluvných informácií, ktoré jej boli komunikované. Úroky a poplatky predstavujú, samozrejme, hlavný zisk pre veriteľa z každého úverového obchodu, nielen spotrebiteľského. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane zvýraznil, že podstatou a základným zmyslom podnikania – v rámci základného práva podnikať garantovaného čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky – je dosahovanie zisku (napr. nález sp. zn. PL. ÚS 3/09 zo dňa 26.01.2011, nález sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22.03.2017). Akýkoľvek zásah do práva na dosiahnutie zisku je preto potrebné vždy hodnotiť ako obmedzenie ústavného práva podnikať, a teda so zreteľom na ústavnoprávne súvislosti a mantinely, vrátane kategorickej požiadavky proporcionality (napr. uznesenie sp. zn. PL. ÚS 52/99 zo dňa 04.07.2000). Rovnaké nároky vyplývajú aj z komunitárneho práva, predovšetkým ustanovenia čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie. V posudzovanom prípade je daná úloha výrazne zjednodušená, keďže rozhodujúce kritériá proporcionality vo sfére spotrebiteľských úverov záväzne zadefinoval Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 – Home Credit Slovakia. Z výroku i odôvodnenia rozhodnutia súdneho dvora vyplývajú dva nesmierne dôležité postuláty: - uplatňovanie sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti nesmie byť „automatické“ a šablónovité, naopak, musia sa vždy zohľadniť okolnosti konkrétneho prípadu a skúmať najmä možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku; - súdny dvor považuje aktiváciu sankcie úplnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti za odôvodnenú iba v prípade absencie údaja o počte a frekvencii splátok (teda nie v prípade neuvedenia vnútornej štruktúry splátky). V kontexte prejednávaného sporu – ak aj odhliadneme od vyššie popísaného, značne problematického kontextu, že veriteľ by mal doplácať na nedostatočne kazuistickú legislatívu, a navyše vo vzťahu k zmluve uzavretej v čase, keď neexistovala vonkoncom žiadna rozhodovacia prax
vnútroštátnych súdov, ktorá by forsírovala výklad o rozpise splátok – všetko vyššie uvedené znamená, že je potrebné venovať pozornosť celému obsahu zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 09.02.2010 a všetkým náležitostiam v nej uvedeným. Poukazuje tu, že hneď v úvodnom ustanovení zmluvy sú jednoznačným a transparentným spôsobom uvedené aj nasledujúce náležitosti: - počet splátok, - výška splátky, - konečná splatnosť úveru, - celkové náklady spojené s úverom. Ich prítomnosť zdôrazňujeme práve z dôvodu, že poskytujú spotrebiteľovi rovnakú informačnú kvalitu ako presadzované rozčlenenie splátky. K žalobnej výhrade o údajne nesprávnom uvedení celkovej výšky spotrebiteľského úveru najprv poukazuje, že takto formulovaná okolnosť – ak by aj bola hypoteticky pravdivá – nemôže vyústiť do sankcie v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Normatívna úprava teda striktne rozlišuje medzi absenciou určitej obligatórnej zmluvnej náležitosti na jednej strane a jej uvedením v zmluve, avšak v nesprávnej výške alebo s iným nesprávnym obsahom na strane druhej. Je to úplne zjavné najmä vo vzťahu k údaju o ročnej percentuálnej miere nákladov, ktorého prípadná neprítomnosť v zmluve spadá pod ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., avšak jeho uvedenie v nesprávnej výške je podriadené inej skutkovej podstate, v § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. (aj to iba v kvalifikovanom prípade, ak ide o nesprávnosť na neprospech spotrebiteľa). Takáto diferenciácia rozhodne nie je samoúčelná. Prípady nesprávnych zmluvných údajov totiž možno spravidla vyriešiť s využitím iných, proporcionálnejších právnych nástrojov a postupov bez toho, aby bolo nevyhnutné siahnuť k uplatneniu ultimátnej sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti, ktorá veriteľa úplne zbavuje legitímneho zisku z úverového obchodu. Tak je tomu aj v prípade údaja o celkovej výške spotrebiteľského úveru. Ak by aj hypoteticky bol dlžníkovi reálne poskytnutý úver v nižšej ako dohodnutej výške – čo však nie je prípad zmluvného vzťahu so žalobkyňou – dlžníkovi by nič nebránilo, aby sa voči veriteľovi domáhal, hoci aj súdnou cestou, doplatenia zostávajúcej časti (a prípadne vyvodil aj sekundárne, zodpovednostné nároky z neposkytnutia úveru v dohodnutej výške). Je osobitne potrebné zdôrazniť, že otázka, či zmluva o spotrebiteľskom úvere má alebo nemá všetky vyžadované náležitosti, sa musí skúmať k rozhodujúcemu okamihu jej uzavretia (podobne ako je to napr. v prípade skúmania platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu). Akýkoľvek následný vývoj je irelevantný, nemôže totiž so spätnou účinnosťou privodiť bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a môže dať vzniknúť iba zodpovednostným nárokom. Ak preto žalobkyňa tvrdí, že sme jej PO uzavretí zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 09.02.2010 neposkytli plnú sumu úveru, nič jej nebránilo, aby požadovala doplatenie zvyšku – to sa však nikdy nestalo. Čo je však omnoho dôležitejšie, predmetná námietka žalobkyne je založená na vrcholne nepoctivom zatajení kľúčovej skutkovej okolnosti konkrétneho prípadu, a to že zaplatenie tzv. spracovateľského poplatku z prostriedkov úveru bolo výsledkom vlastného rozhodnutia žalobkyne. Práve ona vyníma tento prípad zo záberu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.04.2016, vo veci C-377/14 – Radlinger a Radlingerová, pretože žalobkyni bola daná k dispozícii celá suma úveru (4.200,- EUR) a iba ona sama sa dobrovoľne rozhodla, že spracovateľský poplatok má byť zaplatený z prostriedkov úveru, miesto toho, aby ho zaplatila z vlastných zdrojov. Išlo teda o dispozíciu žalobkyne, nie banky. Toto individuálne rozhodnutie žalobkyne je zrejmé nielen zo znenia samotnej zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 9.2.2010, ale predovšetkým z jej žiadosti o poskytnutie úveru, vo formulári ktorej mala na výber medzi možnosťami „Spracovateľský poplatok sa uhradí: O z prostriedkov úveru, O z prostriedkov klienta“, pričom zmluvný výsledok bol odrazom slobodne prejavenej voľby samotnej žalobkyne. Ak by uprednostnila možnosť „z prostriedkov klienta“ a poplatok zaplatila napr. v hotovosti na pobočke banky, k žiadnemu inkasu by nedošlo. Žalobný argument o údajne nesprávnom údaji o celkovej výške úveru je teda nielen vadný so zreteľom na reglementáciu dôvodov rezultujúcich do sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ale žalobkyňa sa dokonca neostýcha klásť im za vinu efekt svojho vlastného rozhodnutia a usiluje sa na ich ujmu ťažiť z niečoho, čo bolo jej vlastnou voľbou. Voči žalobnému návrhu na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok upravujúcich poplatky namietame absenciu akýchkoľvek tvrdení, ktoré sú nevyhnutné pre ich úspech v intenciách individuálneho (ako opak abstraktného) spotrebiteľského sporu. Poukázal na § 298 CSP, § 301 CSP. Z citovaných procesných noriem zreteľne vyplýva, že v individuálnom spotrebiteľskom spore iniciovanom žalobou, ktorá je zásadne prostriedkom slúžiacim na ochranu konkrétneho ohrozeného alebo porušeného práva žalobcu (čl. 1 Základných princípov, § 131 Civilného sporového poriadku), prichádza do úvahy vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky iba v prípade, ak jej obsah akýmkoľvek spôsobom dopadá alebo má vplyv na právo, na ochranu ktorého je daný spor vedený. Vyjadrené inak, súd môže posudzovať a následne prípadne určiť za neprijateľnú iba takú zmluvnú podmienku, ktorá je relevantná pre žalobcom konkretizované právo, ktorého ochrany sa domáha. V opačnom prípade, ak ide o podmienku nijako sa nedotýkajúcu okolností vedeného sporu – teda nezávislú od okolnosti konkrétneho prípadu – je možné iba konanie o abstraktnej kontrole (§§ 301 a nasl. Civilného sporového poriadku), na ktoré však musia byť splnené úplne iné zákonné podmienky. Žalobkyňa v tomto konaní vo vzťahu k ňou
vypočítaným, údajne neprijateľným zmluvným ustanoveniam neuviedla žiadne relevantné skutočnosti týkajúce sa konkrétneho záväzkového vzťahu s bankou, najmä neprodukovala žiadne tvrdenia, ako sa tieto majú negatívne premietať do jej právneho postavenia. Miesto toho je jej argumentácia zahltená množstvom všeobecne formulovaných právnych domnienok a úvah, ktoré sú navyše sprevádzané odkazmi na rozhodnutia súdov nižších inštancií (t. j. bez kvality ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít) v sporoch medzi úplne inými subjektmi, než sú strany prebiehajúceho sporu, a týkajúcich sa aj iných zmluvných vzťahov. Uvedené znamená, že prieskum spotrebiteľskej prijateľnosti, ako ho požaduje žalobkyňa, vykazuje všetky parametre prieskumu abstraktného. Je úplne odtrhnutý od individuálnych okolností konkrétneho prípadu (žalobkyňa netvrdí žiadnu konkrétnu ujmu z údajnej neprijateľnosti, ani sa nedomáha vrátenia žiadnych plnení prípadne zaplatených na namietané zmluvné podmienky, na rozdiel od žalobného nároku z bezdôvodného obohatenia z tvrdenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru). V tomto poukazuje na ustálenú judikatúrnu prax Súdneho dvora Európskej únie [najmä rozsudky Súdneho dvora vo veci C-237/02 – Freiburger Kommunalbauten (bod 22) a vo veci C-243/08 – Pannon GSM (bod 42)]. V kontexte individuálneho spotrebiteľského sporu to znamená reflektovať všetky aspekty konkrétneho, individualizovaného zmluvného vzťahu medzi konkrétnymi osobami, ako i konkrétneho kontraktačného procesu, ktorý viedol k jeho vzniku. To, samozrejme, následne determinuje rozsah procesných povinností subjektu, ktorý sa domáha súdneho prieskumu. Je to preto žalobkyňa, ktorá musí predniesť zrozumiteľné a jednoznačné skutočnosti, ktoré v individuálnom spore prepoja ňou vymenované zmluvné podmienky s predmetom sporu, teda aj s jej subjektívnym právom, o ktorého ochranu výslovne žiada. Žiadne tvrdenia takejto kvality, ani žiaden korešpondujúci žalobný návrh však žalobkyňa neprodukovala. V rozsahu, v akom sa žalobkyňa domáha určenia neprijateľnosti zmluvného ustanovenia upravujúceho spracovateľský poplatok a poplatok za správu úveru, namietame neprípustnosť prieskumu ako takého. Samotnému prieskumu spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvného dojednania musí totiž najprv predchádzať ustálenie, či je taký prieskum vôbec dovolený, teda či nie je prítomná niektorá zo zákonom výslovne aprobovaných okolností, ktorá vylučuje podrobiť zmluvnú podmienku testu prijateľnosti. V prípade žalobkyňou namietaného zmluvného dojednania o spracovateľskom poplatku a poplatku za správu úveru tu pritom takáto výluka nepochybne existuje – ide totiž o cenové dojednanie. Poukazuje na čl. 4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 53 ods. 1 OZ. Na komunitárnej úrovni sa stabilne uznáva, že primeranosť ceny sa radí medzi skutočnosti objektívne nepreskúmateľné, keďže neexistuje nijaký sadzobník alebo právne kritérium na určenie rámca pre jej preskúmanie [napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.04.2014, C-26/13 – Kásler a Káslerné Rábai (bod 55)]. V prostredí trhových (ako opak štátno-mocensky regulovaných) ekonomík, ku ktorým sa hlási aj Slovenská republika (čl. 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), nemôže byť úlohou súdov, aby paternalistickými zásahmi do súkromnoprávnych vzťahov oktrojovali výšku odplát za dodávané tovary alebo poskytované služby (ak sa nejedná o extrémne excesy, ktoré je však bez ťažkostí možné vyporiadať cez korektív dobrých mravov). Ak teda ide o cenu plnenia, ďalší prieskum už nie je dovolený. Prekážka prieskumu zmluvných podmienok v otázke primeranosti ceny by mohla byť prelomená iba výslovnou normatívnou úpravou (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 03.06.2010, C-484/08 – Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, bod 44), ktorá však v slovenskom práve nielen neexistuje, ale naopak, je v ňom potvrdené rovnaké pravidlo, aké platí na komunitárnej úrovni (o nepreskúmateľnosti primeranosti ceny – už citovaný § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neudržateľnosť argumentácie o údajnej neprijateľnosti spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru možno tiež demonštrovať na jednoduchom, ale pritom neprekonateľnom protirečení, ktoré z nej vyplýva. Ak by sme ako veriteľ „rozpustili“ sumu poplatku v úrokovej odplate (t. z. o sumu príslušného poplatku by sme zvýšili úroky), žiaden súd by prijateľnosť dojednania o úrokoch nepreskúmaval a záver o neprijateľnosti by nemohol byť sformulovaný (nanajvýš by sa mohlo skúmať dodržanie úrokového stropu podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Ak je však poplatok transparentne odčlenený (článok I. bod 1 zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 09.02.2010), mal by sa stať zrazu predmetom prieskumu a potenciálne neprijateľnou zmluvnou podmienkou, hoci celkové zaťaženie spotrebiteľa je úplne rovnaké (a nezmenený je aj kľúčový údaj o tzv. ročnej percentuálnej miere nákladov, do ktorého sú zahrnuté aj poplatky). Ide o úplne absurdný, logike sa priečiaci nonsens, keď jeden a ten istý inštitút by vykazoval úplne opozitné, navzájom sa vylučujúce vlastnosti (náklad je prijateľný, ak je „zahrnutý“ v úroku, ale má byť neprijateľný, ak je odčlenený a samostatne vyjadrený). Nemožnosť prieskumu dojednania o spracovateľskom poplatku je však dôsledkom aj ďalšej, rovnocennej výluky, rezultujúcej z ustanovenia článku 1 ods. 2 Smernice 93/13/EHS. Jej jednoznačnou podstatou je, že ak sa zákonná úprava premietne do úpravy zmluvnej, ak je teda táto využitím práva vyplývajúceho zo zákona, tak ani teoreticky nemôže mať atribúty neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ratio legis sa tu
odvíja od premisy, že vnútroštátny zákonodarca prijíma iba také právne normy, ktoré sú súladné s jej zamýšľaným cieľom a sú dostatočne vyvážené. Podmienka „značnej nerovnováhy“ tu teda pojmovo neprichádza do úvahy. Uvedené zreteľne vyplýva napr. z 13. odôvodnenia Smernice 93/13, je konštantne potvrdzované aj rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie ( rozsudok zo dňa 21.03.2013, vo veci C-92/11 – RWE Vertrieb, zo dňa 10.09.2014, vo veci C-34/13 – Kušionová ). V popísaných súvislostiach preto apeluje, že žalobkyňou spochybnená zmluvná podmienka nie je ničím iným ako premietnutím zákonného pravidla normovaného v ustanovení § 499 zákona č. 513/1991 Zb.. Ide pritom o ustanovenie kogentné, pri ktorom sa zmluvným stranám neumožňuje odchýliť sa od neho, prípadne ho vylúčiť (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka). V rámci regulácie zmluvy o úvere má takúto povahu už iba ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, ktoré definuje základnú typovú charakteristiku predmetného zmluvného záväzkového typu. Zákonodarca tým zreteľne vymedzil priority v rámci úpravy úverových záväzkových vzťahov, pričom ako jednu z takýchto priorít zaviedol kogentne garantovanú možnosť dojednať odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť úver. Je teda evidentné, že slovenský právny poriadok inštitút odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver vyslovene pozná a jeho používanie predpokladá, a túto skutočnosť dlhodobo rešpektuje právna náuka, ako aj aplikačná prax najvyšších súdnych autorít (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 86/99 zo dňa 01.05.2001). Zhodne bola priznaná možnosť takýto poplatok účtovať aj napr. v Českej republike, ešte počas účinnosti českého Obchodného zákonníka (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo 813/2001 zo dňa 27.08.2003). U zmluvného dojednania (v tomto prípade o spracovateľskom poplatku), ktoré je odrazom citovanej normatívnej úpravy, je teda pojmovo vylúčené uvažovať o jeho neprijateľnosti. Išlo by totiž o vyslovenie „neprijateľnosti“ priamo zákonnej normy (§ 499 Obchodného zákonníka), čo rozhodne nespadá do právomoci všeobecných súdov. Ohľadom poplatku za správu úveru by naviac požadovaným určovacím petitom došlo k porušeniu najvyššími súdnymi autoritami opakovane vyjadrenej zásady, že určovacia žaloba zásadne nemá slúžiť na určenie ani za dobu minulú, ani do budúcnosti (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 131/2006 alebo 5 Cdo 224/2008), ako aj § 217 ods. 1, prvá veta CSP. Uplatňovanie poplatku však bolo s účinnosťou odo dňa 10.06.2013 zakázané novelou zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – zákonom č. 132/2013 Z. z. . Od daného okamihu banka poplatok za správu úveru nikdy nevyberala, a ani žalobkyňa v danom ohľade netvrdí ani nepreukazuje opak. Ak aj odhliadneme, že legislatívna zmena bola zrealizovaná predpisom verejného práva (teda nie na úrovni tzv. spotrebiteľského práva kvalifikáciou príslušného poplatku ako neprijateľnej zmluvnej podmienky), a navyše vo vzťahu aj k iným subjektom ako spotrebiteľom, nič to nemení na najhlavnejšej okolnosti, a to že žalobkyňa sa domáha určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorá sa odo dňa 10.06.2013 na obsahu záväzkového vzťahu a práv a povinností zmluvných strán nijako reálne nepodieľala. Alebo, lapidárnejšie vyjadrené, určenia neprijateľnosti niečoho, čo už neexistuje. Plne aplikovateľné sú aj striktné závery prijaté najvyššími českými súdnymi autoritami, o to viac, že najmä český najvyšší súd zapojil aj kritériá eurokonformného výkladu a svoje závery založil aj na reflexii požiadaviek Smernice 93/13/EHS, ktoré by mali byť rovnako uplatňované v celej Európskej únii. Poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.ÚS 3725/13 zo dňa 10.04.2014. Rovnako poukazuje aj na neprekonateľnú protirečivosť žalobnej argumentácie, ktorá sa na jednej strane domáha určenia, že napádaný úver je bezpoplatkový, na strane druhej však žiada aj určenie neprijateľnosti zmluvného ustanovenia o konkrétnom poplatku. Inými slovami, predmetom sporu je (primárne) bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, z ktorej žalobkyňa vyvodzuje domnienku o nároku z bezdôvodného obohatenia. Akej praktickej potrebe slúži potom žalobný návrh na určenie neprijateľnosti dojednania o poplatku, keď výsledkom sporu môže byť záver o bezpoplatkovosti úveru, ergo neexistencia nároku veriteľa na akýkoľvek poplatok? Ak by bol úver stihnutý sankciou bezpoplatkovosti, je zbytočné uvažovať o neprijateľnosti akejkoľvek zmluvnej podmienky, ktorá poplatok zaviedla. Žalobný návrh na určenie neprijateľnosti nie je pritom konštruovaný ako eventuálny, takže má samostatne pôsobiť popri žalobnom návrhu na zaplatenie. Kým preto nie je nastolená definitívna istota v otázke oprávnenosti zmluvných poplatkov ako celku, nemôže byť daný ani žiaden osobitný záujem na separátnom určení neprijateľnosti iba niektorých z poplatkov. Žalobkyňa neprijateľnosť napádaného zmluvného ustanovenia odôvodňuje výlučne tvrdením, že nemohla zistiť „aké plnenia a akého účelu“ boli za dané poplatky poskytnuté (strana 2 žaloby). Neopodstatnenosť tejto žalobnej argumentácie však jednoznačne vyplýva z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie, ktorý v rozsudku zo dňa 03.10.2019, vo veci C-621/17 – Kiss a CIB Bank, uviedol, že ustanovenia článku 4 ods. 2 a článku 5 Smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorých musia byť zmluvné podmienky formulované jasne a zrozumiteľne, sa majú vykladať v tom zmysle, že z nich nevyplýva povinnosť podrobne špecifikovať všetky služby poskytované ako ich protihodnotu. Rovnako akcentoval, že článok 3 ods. 1 Smernice
93/13/EHS pojednávajúci o neprijateľnosti individuálne nedojednanej podmienky iba v prípade, ak spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, sa má vykladať tak, že zmluvná podmienka, ktorá sa týka poplatkov a ktorá neumožňuje jednoznačne určiť konkrétne služby poskytované ako protihodnotu, v zásade nespôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu. Navrhol žalobu zamietnuť a priznať nárok na náhradu trov konania.
19. Na pojednávaní dňa 6.7.2020 : 1/ právny zástupca žalobkyne udával, že rozširuje žalobný návrh tak, že žalovaná je povinná vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 1.458,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1 458,22 eur od dnešného dňa do zaplatenia tak to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku na všetkom zotrváva. Poukazuje na to, že v úverovej zmluve okrem udávaných náležitostí absentuje – je nesprávne uvedená priemerná RPNM, ktorá bola za predchádzajúci kvartál vo výške 19,11 a nie 18,45, ako je to uvedené v úverovej zmluve. Vo vzťahu argumentácie o rozpise splátok poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/15/2019 z 11.2.2020. Žaloba je dôvodná, navrhuje jej vyhovieť, v prípade úspechu žiada priznať náhradu trov konania. Viackrát špecifikovali, čím je tvorené bezdôvodné obohatenie v tomto konaní. Toto je tvorené sumou, ktorá bola zaplatená žalobkyňou na predmetný úver, teda sumou 5.568,63 eur a od tejto sumy odrátali výšku úveru, ktorá bola reálne žalobkyni vyplatená teda sumu 4.110,41 eur. Rozdiel medzi tými sumami predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré požaduje v tomto konaní a je vo výške 1.458,22 eur. Pokiaľ sa jedná o rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít ohľadne rozpisu splátok, táto rozhodovacia prax sa vykladá a vyjadruje k povinnostiam vyplývajúcich z § 9 ods. 2 zákon č. 129/2010 Z.z. a nie zákona č. 258/2001 pod znenie ktorého spadá úverová zmluva, teda tieto rozhodnutia nie sú na danú vec aplikovateľné. Pokiaľ sa jedná o možnosť žalovať neprijateľnú zmluvnú podmienku, tak mu nie je úplne známe, v čom vidí žalovaná strana rozpor s poukazom na prvý petit žalobného návrhu, žalobkyňa sa predsa nedomáha vydania bezdôvodného obohatenia na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ale z dôvodu, že predmetný úver považujú za bezúročný a bez poplatkov. Taktiež, čo sa týka druhého petitu žalobného návrhu, je toho názoru, že sa k tomu vyjadrili v ich vyjadrení z 19.8.2019 a na tam uvedených tvrdeniach v celom rozsahu trvá. K zmene žaloby došlo až po doručení výpisu z účtu úveru. Na mail ho dostal až 30.6.2020. Suma 5.568,63 eur je súčet splátok podľa tohto výpisu. Sumu 1.458,22 eur je celková suma, ktorú žiadajú vydať. 2/ právna zástupkyňa žalovaného udávala, že pokiaľ ide o nové skutkové tvrdenia, ktoré neboli doteraz do konania prednesené, nebol na to žiaden dôvod. Ak o nich súd procesne relevantne nerozhodne, nemá sa k čomu vyjadrovať. Bude sa vyjadrovať iba k skutkovému stavu a žalobnému návrhu. Má za to, že ani na dnešnom pojednávaní zo strany žalobcu nie je prednesená relevantná procesná obrana k ich námietkam, v zásade sa nevyporiadal zo žiadnych z ich argumentov, ktoré v tomto konaní predniesli, to znamená stručnosť, stále ohľadom žalobnému návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia, je zrejmé, čo chce žalobkyňa vrátiť, z čoho žalovaná suma má pozostávať. Ak sa predsa domáha vydania plnenia titulom bezúročnosti a bezpoplatkovosti, má predsa tvrdiť a preukázať aké poplatky a aké úroky chce vrátiť. V samotnom právnom základe tieto svoje požiadavky takisto počas tohto konania opakovane uviedli, prečo žalobný návrh neobstojí. Poukázali na vyriešenú a stabilnú prax najvyšších súdnych autorít ohľadom právnej normy rozpisu splátok, pričom žalobkyňa to nijako obhájiteľne nereflektovala. Tu sa zdôrazňujú najvyššie súdne autority, vykonávajú výklad právnej normy a právna norma je tvorená slovami, to znamená tie najvyššie súdne autority určitým slovám obsiahnutých v právnej norme jasne vyjadria, aký je ich účel a zmysel, súdy nižších súdov sú týmto viazané. Čo sa týka druhého potencionálneho dôvodu uvedeného v žalobe - celková výška úveru, podrobne poukázali na skutočnosť, že táto výška je riadne a správne uvedená a zákon sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti v čase uzatvorenia zmluvy ako aj následne sa spája iba s neuvedením, to znamená absenciou návrhu. Aj zo súdom vyžiadaných výpisov z úveru, konkrétne z výpisu z r. 2010 vyplýva, že úveroví dlžníci vyčerpali plnú sumu úveru 4.200,- eur. To znamená, že okrem toho, že naozaj nevie, čo je predmetom sporu, ani právny základ neobstojí, aby prehliadli tú skutočnosť, žaloba neobstojí ani po právnej stránke. Následne, čo sa týka žalobných návrhov o neprijateľnosti zmluvných podmienok týkajúcich sa poplatkov, udáva, že ak si aj odmyslí ich rozpornosť s prvotným žalobným návrhom, keď na jednej strane žalobkyne žiada bezpoplatkovosť úveru a plnenie z toho a na druhej strane žiada určenie neplatnosti týchto ustanovení. Okrem dôvodov, ktoré ž podrobne vysvetlili a poukázali na nemožnosť súdneho prieskumu cenového dojednania, tu osobitne poukazuje na obranu prednesenú na pojednávaní 4.7.2019, ako aj podrobne znova zopakované v ich vyjadrení z 30.6.2020, neprijateľnosť týchto podmienok žalobkyňa vidí v tom, že jej nebolo vysvetlené, aké plnenia a akého účelu tieto poplatky mali reflektovať. Túto otázku však už jasne a zreteľne zodpovedal Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C – 621/17 z 3.10.2019, jasne
vyriekol, výklad smernice 93 13 aj účel a zmysel nie je v tom, aby z nej vyplývala povinnosť špecifikovať služby poskytnuté ako protihodnotu. Kým je pravdou, že tak ako to bolo v minulých obdobiach, že to bola rozhodovacia prax ohľadne rozpisu splátok a v minulosti rovnako v otázke týchto poplatkov boli vydávané nesprávne rozhodnutia, osobne si nie je vedomá, aby po rozhodnutí tohto súdneho dvora sa tak dialo a súdy rozhodujú v súlade s účelom a v zmysle smernice tak, ako to vyložil súdny dvor, tak ako citovala. Deje sa to rovnako, ako nastala náprava v rozhodovacej praxi súdom nižších inštancií ohľadom povinností rozpísania vnútornej štruktúry splátok. Čo sa týka teraz predneseného tvrdenia, odznela nejaká suma, ktorú ani nezachytila, s takouto sumou sa ani nestretla, v žalobe sú uvedené iné sumy. Znovu k danej téme opakuje, že im nie je zrejmé, z čoho žalobkyňa odôvodňuje siplicitné presvedčenie, že niečo zaplatila a zvyšok chce vrátiť. Nie je zrejmé, na základe akej právnej normy by tomu tak malo byť, tiež nie je zrejmé, že by zmluvná strana mohla jednostranne meniť zmluvné ustanovenia. V zmluve v prvej časti sa okrem iného jasne uvádza, že každá splátka pozostávala z viacerých zložiek istiny, úrokov, poplatkov a ďalších. Je tu jasne uvedené v prvom bode výška splátky a jej splatnosť. To znamená, že opakujúce sa plnenia žalobkyne pozostávali z viacerých zložiek, tak ak sa domáha sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti, musí predsa jasne povedať, ktoré poplatky a ktoré úroky chce vrátiť, pretože tie platila postupne počas celého zmluvného vzťahu. Len preto, že tie isté slová a tie isté normy boli v rámci systému usporiadané do právneho poriadku poňaté do nového právneho predpisu neznamená, že zmenili svoj zmysel, obsah, účel. Je predsa mnoho právnych noriem vyložených súdnymi autoritami v OSP, ktoré sú dodnes aplikované v súdnom procese. Ak by pripustili výklad žalobcu, tak by to znamenalo, že máme v podstate neexistujúcu judikatúru k právnym normám civilného konania. Ak teda NS aplikujúc všetky formy výkonu podal interpretáciu zákonnej dikcie „výška, počet a termín splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov„ teda zákonnej dikcie, ktorá bola úplne rovnaká v čase uzatvárania zmluvy v tomto prípade a následne v rovnakom znení daná do nasledujúceho právneho predpisu zákona č. 129/2010 Z.z., to znamená, že táto právna norma bola rovnakého znenia aj v zákone č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 9.2.2010, nemôžu mať rovnaké slová a rovnaká vetná skladba právnej normy zo dňa na deň iný a dokonca opačný význam. Čo sa týka konfliktu právnych nárokov, argumentácia pozostáva z tvrdenia, že ak sa niekto domáha určenia, že úver je bezpoplatkový, tak nie je ani nemá žiaden zmysel, aby sa zároveň domáhal určenia neplatnosti zmluvnej podmienky o poplatku, tieto nároky sa prosto vylučujú. Čo sa týka žalovanej sumy, stále zotrváva na tom, z čoho suma 1.458,22 eur má pozostávať, kedy presne bola plnená, ako súd chce vyhodnotiť nimi vznesenú námietku premlčania, ktorú vzniesli z opatrnosti s tým, že ani nevedia zistiť, kedy mala začať plynúť, nepozná dátum plnenia a ich úlohou to nie je predsa hádať, nech im súd vysvetlí, z čoho táto suma pozostáva, aby sa mohli vyjadriť. Ona takú platbu nevidí, z čoho daná suma pozostáva. V ostatnom nie je si vedomá, aby bol na poslednom pojednávaní daný právny názor súdu, ich obrana je vystavená na rozhodnutiach NS SR s kvalitou ustáleného rozhodovacej praxe a súdneho dvora EÚ. V rámci zásady právnej istoty a predvídateľnosti práva, ak sa chce všeobecný súd od ustálenej rozhodovacej praxe odkloniť, je to prípustné bez ohľadu na právne a skutkové osobitosti konkrétneho prípadu a tento odklon musí súd riadne zdôvodniť. Z tohto pohľadu ich bude zaujímať, na základe akých právnych úvah môžu mať slová „výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov„ zmysel a účel, ktorý sa zmení len tak zo dňa na deň a rovnako ich bude zaujímať, ako pri tvrdení o neprijateľnosti poplatkov žalobkyne vystavanej na repetitívnom tvrdení, že nevedela akého účelu sú tie poplatky, ak túto problematiku jasne vyriešil súdny dvor EÚ. 3/ zároveň súd uznesením pripustil zmenu žaloby v zmysle podania žalobkyne predneseného na dnešnom pojednávaní jej právnym zástupcom.
20. Podaním zo dňa 19.8.2020 žalovaný okrem už vyššie udávaných skutočností udával, že ani pri zmenenej žalobe nesplnila žalobkyňa procesnú povinnosť tvrdenia. K námietke voči výške uvedenej RPNM v zmluve dodal, že priemerná hodnota RPMN v napádanej zmluve o úvere zo dňa 09.02.2010 vo výške 18,45 % je totiž správna a v súlade s relevantnými právnymi normami. Pozornosti žalobkyne zrejme ušlo, že zverejňovanie informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úverov podrobne reguluje Ministerstvo financií Slovenskej republiky vyhláškou, v čase uzatvorenia napádanej zmluvy išlo konkrétne o vyhlášku č. 660/2007 Z. z. o predkladaní údajov veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery (ďalej len „vyhláška č. 660/2007 Z. z.). Poukázal na § 1 ods. 2, § 2 cit. vyhl. v spojení s § 4 ods. 2 písm. k ) zák. č. 258/2001 Z.z.. Riadna aplikácia citovaných legislatívnych pravidiel pri uzatváraní zmluvy o úvere dňa 09.02.2010 znamenala, že pre uvedenie výšky priemernej hodnoty RPMN bola relevantná jej hodnota za 3. štvrťrok 2009, a nie za 4. štvrťrok 2009, ako to mylne predniesla žalobkyňa. Súhrnné údaje o 4. štvrťroku 2009 boli totiž zverejnené posledný pracovný deň v mesiaci január 2010 a záväznými sa stali až uplynutím 15 kalendárnych dní. Napádaná zmluva však spadá do obdobia „prechodných“ 15 kalendárnych dní, počas ktorých je veriteľ viazaný hodnotami za
predchádzajúci kalendárny štvrťrok, teda v tomto konkrétnom prípade hodnotami za 3. štvrťrok 2009. Priemerná hodnota RPMN pre spotrebiteľské úvery vo výške od 1.500 eur do 6.500 eur (vrátane) za 3. štvrťrok 2009 bola 18,45 %, a táto hodnota je riadne a správne uvedená v napádanej zmluve o úvere zo dňa 09.02.2010. Naďalej popiera všetky skutkové a iné tvrdenia žalobkyne a navrhuje žalobu zamietnuť.
21. Podaním zo dňa 4.1.2022 žalovaný zhrnul argumentáciu udávanú v priebehu tohto konania vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach s poukazom na príslušné rozhodnutia SD EÚ, NS SR, ust. CSP, Smernicu Rady 2008/48/EHS, smernicu Rady 93/13/EHS, zák. č. 258/2001 Z.z.,
22. Na pojednávaní dňa 11.1.2022 : 1/ právny zástupca žalobkyne udával, že zotrváva na podanej žalobe a na dôvodoch, ktoré sme uviedli doposiaľ v rámci vykonaného konania a dokazovania. Je toho názoru, že zmluva, ktorá je predmetom konania neobsahuje všetky náležitosti, ktoré v tom čase vyžadovalo zákon o spotrebiteľských úveroch a z toho dôvodu je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov. Námietky žalovanej strany považuje v celom rozsahu za nedôvodné a vzhľadom na všetko doposiaľ uvedené navrhuje súdu, aby žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobkyni právo na náhradu trov konania. 2/ právna zástupkyňa žalovaného udávala, že je ťažko reagovať na takúto abstraktnú argumentáciu. Poukázali konkrétne na znenie právnych noriem a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Zo strany žalobkyne nie je žiadna reakcia, nijako sa nevyporiadala s právnou úpravou a zásadnou rozhodovacou praxou tak NS ako aj súdneho dvora. V prvom rade netušíme z čoho pozostáva žalovaná suma, nebolo to zrejme pri pôvodnej žalovanej sume, už vôbec nie je možné zistiť, z čoho pozostáva suma po zmene žaloby. Ani dnes zo strany žalobkyne neodznelo, aké náležitosti posudzovaná zmluva údajne neobsahuje. Dovolí si nad rozsah konkrétnosti výhrady absencie rozpisu splátok na jednotlivé zložky doplniť aj dnes už ustálenú prax NS SR, ktorý sa k tejto otázke aj vo vzťahu k zák. č. 258/2001 Z.z. jednoznačne a opakovane vyjadril. Poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/112/2019 zo dňa 17.10.2019 ( na bod 23 rozhodnutia ), rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/183/2018 zo dňa 25.2.2020, v ktorom sa súd vyslovene odvolal na už citované rozhodnutie v r. 2019 a jednoznačne ustálil, že toto považuje za otázku definitívne rozhodnutú. Rovnako sa k výhradám voči žalobe obšírne vyjadrili, analyzovali ju z pohľadu rozhodovacej praxe súdneho dvora, predložili jednoznačné stanovisko národnej banky, demonštrovali správnosť údajov v zmluve uvedených presnými skutkovými tvrdeniami, no zo strany žalobkyne nebolo uvedené nič. Za daných okolností nevie, na akých právnych základoch žaloba stojí, ak nereflektujú právny stav, na ktorý opakovane poukazovali, žiada žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania. Namietala predbežné právne posúdenie veci súdom. Aj keď je pravdou, že v takýchto prípadoch existuje masívna rozhodovacia prax, konkrétne napr. v otázke rozpisu splátok, avšak najvyššia súdna autorita už definitívne vyhodnotili takéto rozhodnutia súdov nižších inštancií za nesprávne a nezákonné. Rovnako sa obšírne vyjadrili k povinnosti súdu zohľadniť zásadu proporcionality, vyplývajúcu z mnohopočetných rozhodnutí súdneho dvora, na ktoré vo všetkých písomných podaniach poukazovali a citovali. Nedostalo sa im však zo strany žalobkyne žiadnej reakcie na túto obranu a rovnako tak im nie je zrejmé, či sa touto otázkou zaoberal súd. Obzvlášť, ak preukázali, že v posudzovanej zmluve je správne uvedená RPNM, ako aj všetky ostatné náležitosti a obzvlášť im nie je zrejmé a má za to, že v intenciách spravodlivého konania je ich neodvrátiteľným právom, aby im súd, ak už to neurobí žalobkyňa vysvetlil, z čoho pozostáva žalovaná suma a čo ju tvorí, alebo im súd povedal, ktorý deň sumu, ktorá je predmetom sporu, jednorázovo žalobkyňa zaplatila. Netušia z čoho pozostáva a matematických možností je nekonečne veľa. K otázke zmluvnej podmienky poplatku poukázal na ich vyjadrenia, vrátane poukazu na súdne rozhodnutia ( Krajského súdu v Prešove z 11.2.2021 sp.zn.15CoCsp/23/2020, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/240/2019 z 13.11.2019, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17CoCsp/15/2020 z 27.4.2021. Už len z pohľadu týchto skutočností a absolútnej pasivity žalobkyne, ktorá sa nevyjadrila k jedinej námietke a za stavu, kedy aj zo strany súdu im nad rámec k vyjadreniu, že súd vec posúdi podľa nevedno akých rozhodnutí, má za to, že piliere spravodlivého procesu sú pre ich stranu v tomto spore neexistujúce. Spor má byť diskusiou a polemikou so stranou súdu s tým, aby strane bola vytvorená reálna možnosť argumentovať, nevie s kým a proti akým názorom tak má urobiť.
23. Podaním zo dňa 2.12.2022 žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/294/2019 publikovaného v zbierke stanovísk pod č. R 12/2022 týkajúceho sa poplatkov za správu úveru a poplatku za poskytnutie úveru. Uviedol, že nemožno akceptovať ani postoj odvolacieho súdu ( bod 58 odôvodnenia ) s poukazom na zákaz retroaktivity právnych noriem. Riadne tvrdili a preukázali, že so žalobkyňou dňa 9.2.2010 uzatvorili zmluvu o úvere, ktorá obsahuje všetky zákonné náležitosti.
Detailne opísali, aké hodnoty boli bankou zadané do zákonného vzorca na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“), a že v zmluve uvedená hodnota je správna. S poukazom na opatrenie, ktoré Národná banka Slovenska vydala pod č. 5/2020 zo dňa 24.11.2020 na úpravu podrobností o výpočte RPMN pre spotrebiteľské úvery (uverejnené v čiastke 38/2020 Vestníka Národnej banky Slovenska), ako aj na aplikačnú prax národnej banky v tejto otázke (napr. stanovisko zo dňa 15.12.2020) preukázali, že v zmluve použitý spôsob výpočtu RPMN je pri nákladoch, ktoré sú splatné najneskôr v deň prvého čerpania (v prejednávanej veci sa to týka spracovateľského poplatku), prípustný a správny. Taktiež objasnili, ktoré náklady vstupovali do celkových nákladov spojených s úverom a vysvetlili správnosť aj tejto zmluvnej náležitosti. Tieto zjavné skutočnosti neboli pritom nijako relevantne spochybnené ani vyvrátené. Vo svetle vyššie citovanej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorou boli transparentné zmluvné ustanovenia o poplatkoch kvalifikované ako riadne cenové dojednania plne súladné so zákonom, nie je všeobecný súd oprávnený neprihliadať na ne pri posudzovaní správnosti zmluvných údajov. A už vôbec aplikáciou aj elementárnej logike sa priečiaceho nonsensu, založeného na neprípustnom „zmiešaní“ inštitútov spotrebiteľského úveru a neprijateľnosti zmluvných podmienok, keď sa určenie neprijateľnosti (navyše aj to nesprávne, ako ukázal najvyšší súd) cenového dojednania stáva účelovou „zámienkou“ pre hodnotenie iných zmluvných náležitostí ako nesprávnych – z pohľadu relevantných právnych noriem v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z. z.“) v znení účinnom dňa 9.2.2010 je však úplne irelevantné, aj keby bol akýkoľvek poplatok neprijateľný, jedinou právne významnou okolnosťou, či má predstavovať úverový náklad spotrebiteľa. V neposlednom rade je konajúci súd povinný posudzovať prípadnú sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti aj vo svetle korektívu proporcionality, a to najmä čo do vzťahu žalujúcou stranou presadzovanej sankcie v korelácii k dôvodom, z ktorých ju vyvodzuje. V priebehu konania sme pritom poukázali na viaceré zásadné rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré k tomu súdy explicitne zaväzujú. Nie je možné v danom kontexte vonkoncom prehliadať, že žalobkyňa nedokázala uviesť žiadnu konkrétnu ujmu, ktorú mala utrpieť na svojej informovanosti; žiadne nedostatky zmluvy žalobkyňa nepociťovala a nenamietala ani pri kontraktácii, ani pri čerpaní úveru, a účelovo a vypočítavo ich uplatňuje až s odstupom mnohých rokov po uzavretí zmluvy, využívajúc aktuálny trend často prepiatej ochrany spotrebiteľa, ktorá sa miesto hľadania spravodlivej rovnováhy uchyľuje k zjednodušujúcim postupom drakonického trestania podnikateľov, keď sa aj najbanálnejšia vada zmluvy stáva postačujúcim podkladom pre úplné odňatie legitímneho zisku. Povinnosť zdržanlivého ukladania sankcie rezultujúcej do úplnej straty práva veriteľa na akýkoľvek zisk iba v prípade, ak bola preukazne ohrozená možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, zdôrazňuje s odvolaním na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie napokon už aj Krajský súd v Prešove, napríklad v nedávnom rozhodnutí sp. zn. 3CoCsp/2/2022 zo dňa 02. 05. 2022: „Výklad právnej normy únie, podaný Súdnym dvorom EÚ pri výkone svojej právomoci, objasňuje a spresňuje význam a dosah právnej normy tak, ako sa musí alebo by sa mala chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudla účinnosť. Takto vykladaná právna norma môže a musí byť uplatňovaná súdom aj na právne vzťahy, ktoré vznikli a boli založené po nadobudnutí účinnosti tejto právnej normy a pred vydaním rozsudku týkajúceho sa žiadosti o výklad (porov. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-331/18). Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-42/15 taktiež konštatoval, že iba porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný význam v zmysle smernice, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Musí sa pritom jednať o neuvedenie takej obsahovej náležitosti zmluvy o úvere, ktorá môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.“ Vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného obohatenia vo výške 1.458,22 EUR s prísl., uviedol, že naďalej zotrváva na námietke, že žalobkyňa nesplnila procesnú povinnosť tvrdenia vo vzťahu k základným predpokladom pre hmotnoprávne posúdenie tohto žalobného nároku. V tejto fáze konania považuje za irelevantné, ktorá zmluvná strana dobrovoľne predložila alebo bola vyzvaná predložiť listinné dôkazy. Zásadným je, že žalobkyňa má k dispozícii všetky listiny, ktoré potrebuje k uneseniu jej základného procesného bremena riadne tvrdiť skutočností podstatné pre uplatnený žalobný návrh, napriek tomu tak dosiaľ neučinila. Žalobkyňa si uplatňuje právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovení §§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Domáha sa vrátenia plnení, o ktorých tvrdí, že ich banka prijala, hoci na to údajne nebol právny dôvod. Dovoláva sa sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti, teda údajnej straty práva banky na prijaté poplatky a úroky. Zlyháva však v uvedení aj tých najzákladnejších skutočností o plneniach na poplatky a úroky, ktoré majú byť podľa nej vrátené. Vyjadrené úplne jednoducho – z doterajších podaní žalobkyne, ako ani z ich príloh nedokáže zistiť, ktoré zaplatené poplatky a/alebo úroky by jej v hypotetickom prípade opodstatnenosti požadovanej sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti mali byť vlastne vrátené. Túto základnú procesnú povinnosť
nahrádza žalobkyňa vypočítavou konštrukciou, podľa ktorej žiada vrátenie akéhosi rozdielu medzi ňou údajne vykonanými platbami bez ich bližšej špecifikácie a ňou tvrdenou výškou úveru. Žalobkyňa však vonkoncom neuvádza, na základe akej právnej skutočnosti, resp. ustanovenia právneho predpisu, by mala obstáť takáto jej domnienka o vzniku a výške údajného bezdôvodného obohatenia. Z listinných dôkazných prostriedkov predložených samotnou žalobkyňou predsa jednoznačne vyplýva, že každé plnenie bolo plnením na viaceré zložky úverového záväzku – zmluva o splátkovom úvere zo dňa 09. 02. 2010 obsahuje hneď v úvodnom ustanovení článku I bod 1 výslovnú dohodu zmluvných strán, z čoho pozostáva každá splátka spotrebiteľského úveru („splátka vo výške istiny, úrokov, Úrokov z omeškania, Poplatkov, nákladov Banky spojených s Úverom“). V nadväznosti na skutočný vývoj splácania úveru bol potom žalobkyni každoročne zaslaný aj výpis z úveru, z ktorého vyplývalo presné rozúčtovanie jej platieb (podotýka tu, že v závere každého výpisu z úveru je aj upozornenie na možnosť uplatnenia výhrad voči vyčíslenému zostatku úveru, pričom žalobkyňa dlhodobo nevytýkala žiadne nezrovnalosti). Ani zo žiadneho ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom dňa 9.2.2010 nemožno vyvodiť, že v prípade bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru by dohoda zmluvných strán o zložení splátok zanikla alebo sa stala neplatnou. Práve naopak, predmetný zákon nemá žiaden osobitný režim pre úverové vzťahy spojené so sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, a teda všetky zmluvné dojednania – samozrejme s výnimkou tých, ktoré priznávajú právo na úroky a poplatky – pôsobia aj naďalej a nie sú prípadnou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru dotknuté. Ak preto bolo v zmluve uzavretej so žalobkyňou dohodnuté, že z každej splátky sa na uspokojenie úverovej istiny použije iba určitá časť platby dlžníka, táto dohoda platí aj v prípade uplatnenia sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti, resp. nie je touto sankciou nijako zmenená (zmena obsahu záväzkového vzťahu by musela vyplývať priamo z právnej normy, tomu však v zákone č. 258/2001 Z. z. nič nezodpovedá). Všetko vyššie uvedené znamená, že žalobkyňa predostrela skutkové tvrdenia o vývoji úverového záväzku, ktoré nemôžu obstáť v kontexte dohodnutého obsahu zmluvného vzťahu, a naopak, neprodukovala žiadne tvrdenia, ktoré by zodpovedali aplikovateľnej normatívnej úprave o vzniku jednotlivých záväzkov z bezdôvodného obohatenia. Takúto pasivitu nemožno hodnotiť inak ako zlyhanie pri splnení povinnosti tvrdenia, opäť s nevyhnutným rezultátom v podobe procesného neúspechu žalobného nároku. Navrhuje žalobu zamietnuť a zaviazať žalobkyňu na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
24. V priebehu ďalších pojednávaní : Právny zástupca žalobkyne trval na podanej žalobe aj v časti vydania bezdôvodného obohatenia tak ako ho špecifikovali doposiaľ. Poukázal na rozsudok Okresného súdu Bardejov vo veci sp. zn. 7Csp/27/2022, kde bola predmetom konania totožná zmluva o úvere ako v tomto konaní ( žalobca EOS KSI ), kde bol úver vyhodnotený ako bezúročný a bezpoplatkový a žaloba bola zamietnutá. V zmluve je nesprávne uvedená výška poskytnutého úveru. Právny zástupca žalovaného opakovane poukazoval na už udávané tvrdenia v konaní ( viď vyššie ), aj s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu, či rozhodnutia Súdneho dvora, opatrenie NBS. Udával, že nie je možné prihliadať na udávané rozhodnutie, kde nebol žalovaný stranou sporu a nemohol ovplyvniť výsledok sporu. Opakovane poukazoval na spracovateľský poplatok a argumentáciu k jeho oprávnenosti a individuálneho dojednania so žalobkyňou. Žalobkyňa neozrejmila svoj nárok, ani sa nevyjadrila k ich argumentácii. Navrhoval žalobu zamietnuť.
25. Z výpisu z Obchodného registra vyplýva, že žalovaný okrem iného má v predmete podnikania aj poskytovanie úverov. Uvedené je súdu známe aj z jeho úradnej činnosti.
26.Podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).
27.Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
28. Podľa § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.
29.Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške.
30.Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34).
31.Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero und Salvat Editores SA proti José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis F. D., G. D. a H. I. J., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky. Znamená to dosiahnuť výsledok sledovaný čl. 6 Smernice, konkrétne chrániť spotrebiteľa pred záväzkom voči nečestnej podmienke a dosiahnuť zámer čl. 7 Smernice. Tieto opatrenia môžu pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok a predchádzať nečestným zmluvným podmienkam.
32.Podľa ust. čl. 3 ods. 1, 2, 3 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá , musí o tom podať dôkaz. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.
33.Podľa ust. čl. 5 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, v prípade zmlúv, kde sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované v jednoduchom zrozumiteľnom jazyku. Kde existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má interpretácia priaznivejšia pre spotrebiteľa. Toto pravidlo interpretácie neplatí v súvislosti s postupmi stanovenými v článku 7 (2).
34.Podľa ust. čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
35.Podľa ust. čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a súťažiacich existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
36.Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. ( o ochrane spotrebiteľa účinného v čase vzniku právneho vzťahu ) každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách 9). Odkaz na § 52- 54 Občianskeho zákonníka.
37. Podľa ods. 5 cit. ust. proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
38. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku právneho vzťahu tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
39. Podľa § 2 cit. zák. na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, b)zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, c)celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, s výnimkou 1.sankcií, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť za nesplnenie záväzku uvedeného v zmluve o spotrebiteľskom úvere, 2.poplatkov, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť pri kúpe tovaru alebo služby okrem kúpnej ceny tovaru alebo kúpnej ceny služieb, 3.poplatkov za prevod peňažných prostriedkov a za udržiavanie účtu určeného na získanie platieb na úhradu spotrebiteľského úveru, platenia úroku a iných poplatkov s výnimkou prípadov, keď spotrebiteľ nemá možnosť výberu veriteľa a tieto poplatky sú neprimerane vysoké v porovnaní s obvyklými poplatkami za obdobné úvery. To sa nevzťahuje na poplatky za vyberanie takýchto úhrad alebo platieb bez ohľadu na to, či sa vykonávajú v hotovosti alebo inak, 4.členských príspevkov pre profesijné a záujmové združenia alebo skupiny, 5.poplatkov za poistenie alebo záruky okrem tých poplatkov, ktoré sú určené na zabezpečenie platby veriteľovi v prípade smrti, invalidity, choroby alebo nezamestnanosti spotrebiteľa v sume rovnakej alebo menšej, ako je celková výška spotrebiteľského úveru, úroku a poplatkov, ktoré musia byť určené veriteľom ako podmienka poskytnutia spotrebiteľského úveru, d) ročnou percentuálnou mierou nákladov sadzba, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy č. 1 z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru, e) poplatkami akákoľvek platba, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytovaním úveru, okrem úrokov.
40. Podľa 3 ods. 1, 2, 5 cit. zák. veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania;3) v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí byť spotrebiteľ písomne oboznámený so zmluvnými podmienkami podľa § 4 prostredníctvom ustanoveného vzoru formulára. Na požiadanie musí veriteľ poskytnúť spotrebiteľovi ďalšie doplňujúce informácie.
41. Podľa § 4 ods. 1, 2 cit. zák. zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí6) musí obsahovať a)obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu, b)meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, c)identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, d)adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, e)celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
f)v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby, g)konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, h)ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu, i)výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, j)ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k)priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok, l)veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, m)výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad, n)oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, o)upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, p)práva spotrebiteľa podľa § 7, q)spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, r)informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s)názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1.
42. Podľa ods. 3 cit. ust. pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a)poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b)dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
43. Podľa ods. 4 cit. ust. od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
44. Podľa § 52 OZ ( účinného v čase vzniku právneho vzťahu) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
45. Podľa § 53 ods. 1 – 5 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré a)má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
b)dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa, c)vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví, d)vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu, e)umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi, f)umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi to neumožňujú, g)oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty, h)prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil všetky záväzky aj vtedy, ak dodávateľ nesplnil záväzky, ktoré vznikli, i)umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, j)určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia, k)požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, l)obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana, m)v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany dodávateľa neprimerane obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv voči dodávateľovi vrátane práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči dodávateľovi, n)spôsobujú, že platnosť zmluvy uzatvorenej na dobu určitú sa po uplynutí obdobia, na ktorú bola zmluva uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu s predĺžením platnosti zmluvy, o)ktoré oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi, p)obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme, r)vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
46.Podľa § 54 ods. 1, 2 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
47.Podľa § 559 OZ splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas.
48. Podľa § 451 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
49. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
50. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
51. Podľa § 517 ods. 1, 2 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak
ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
52. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení platnom ku dňu omeškania žalovaného výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
53. Podľa § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.18ba) 18ba) § 137 ods. c) a d) Civilného sporového poriadku.
54. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným bol založený záväzkový vzťah, a to zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 9.2.2010 uzavretej medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom ( bankou ) za podmienok uvedených v zmluve ( viď vyššie bod 7 odôvodnenia rozsudku ). Medzi stranami sporu nie je sporná skutočnosť vzniku zmluvného vzťahu uzavretím zmluvy o splátkovom úvere, sporným ostalo, či zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné dojednania a či úver zo zmluvy je bezúročný a bez poplatkov a či vznikol žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
55. Súd vyhodnotil uzavretú Zmluvu s poukazom na povahu účastníkov zmluvy a spôsobu uzavretia zmluvy, keď žalovaný ako veriteľ je podnikateľský subjekt, ktorý na formulári a v pevne stanovených obchodných podmienkach určil obsah zmluvy, pričom druhá zmluvná strana – dlžník – zákazník (žalobca) nemal možnosť obsah zmluvy ovplyvniť, ako spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú aj napriek zákonnej úprave úverovej zmluvy v Obchodnom zákonníku, všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v Občianskom zákonníku v §§ 52-54 Občianskeho zákonníka zavedené zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorý zmenil a doplnil Občianky zákonník s účinnosťou od 1.4.2004 a zaviedol do nášho právneho poriadku inštitút tzv. spotrebiteľských zmlúv, a to v súlade s čl. 69 až 71 Asociačnej dohody, ktorá vstúpila do platnosti 1. februára 1995, a ktorou sa Slovenská republika zaviazala, že vyvinie úsilie na zabezpečenie postupnej zlučiteľnosti jej právnych predpisov s predpismi Európskej únie. Dovtedy obdobný typ zmluvy čiastočne upravoval zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov ako tzv. typovú zmluvu( spotrebiteľskú ). Táto úprava nášho právneho poriadku bola nevyhnutná v súvislosti so vstupom Slovenska do EÚ v máji 2004 a zosúlaďovala náš právny poriadok s niektorými právnymi aktmi Európskych spoločenstiev a EÚ. Momentálne uvedené upravuje zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. a to konkrétne § 3 ods. 3 ( každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách 9), odkaz na § 52 až 54 Občianskeho zákonníka ). Súd nespochybňuje aplikáciu Obchodného zákonníka ( ustanovenia § 497 a nasledujúce upravujúce úverovú zmluvu ) na vznik Zmluvy, avšak pre celkové posúdenie právneho vzťahu majú prednosť osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ. Tým pádom súd použil ustanovenia Občianskeho zákonníka na právne posúdenie právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ale aj na z toho vyplývajúce účinky neprijateľnosti zmluvných dojednaní, ich platnosť, premlčanie a pod.. Pričom ako vyplýva z cit. ust. OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona ( myslí sa Občianskeho zákonníka ) v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Zmluvy nesmú obsahovať dohody, ktoré by stavali spotrebiteľa do nevýhodnejšieho postavenia ako mu zákon priznáva a to s poukazom na ust. § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Takýto výklad je podľa názoru súdu plne eurokonformný ( t. j. výklad v súlade s komunitárnym právom ). Aj preto je súd názoru, že je potrebné považovať záväzkovo právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi za občianskoprávny vzťah, nie vzťah obchodnoprávny. Taktiež ustanovenia Obchodného zákonníka, v rámci ktorých je zmluva o úvere považovaná za tzv. „absolútny obchod“, však v čase vzniku daného záväzkového vzťahu neobsahovali špeciálne ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa ( OZ, zák. č. 258/2001 Z.z. ), ktoré aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku pôsobia ako lex specialis. Taktiež vzhľadom k tomu, že žalobkyni bol poskytnutý spotrebiteľský úver, vzťahuje sa na predmetné zmluvy o úvere aj osobitná právna úprava, a to zákon o spotrebiteľských
úveroch z. č. 258/2001 Z.z.. Súd v tomto názore ( ohľadne spotrebiteľskej zmluvy ) podporuje aj ust. § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z.. o ochrane spotrebiteľa s odkazom na použitie ustanovení Občianskeho zákonníka. Na podporu tejto argumentácie súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo 12/2014 zo dňa 21.04.2015.
56. Je nepochybné, že žalovaný pri uzatváraní úverovej zmluvy vystupoval ako dodávateľ a žalobca vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti /§ 52 Občianskeho zákonníka/. Vzťahy medzi účastníkmi na základe zmlúv vznikli v dobe, kedy Slovenská republika už transformovala do právneho poriadku Smernice EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľov, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné dojednania pripravený a skúsený. Spoločným znakom tejto novej úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. K základným princípom spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút, ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa dotýka viacerých typov zmlúv. Európska únia venuje ochrane spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Vychádzajúc z európskej legislatívy aj zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník možno tiež považovať za spotrebiteľské napriek tomu, že ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora je ochrana zavedená smernicou založená na myšlienke, že spotrebiteľ je v slabšej pozícii, a to vedie k tomu, že súhlasí s podmienkami pripravenými vopred druhou zmluvnou stranou bez toho, aby mohol ovplyvniť obsah týchto podmienok. Občiansky zákonník v § 52 v znení od 1.4.2004 vymedzoval zmluvné typy spotrebiteľských zmlúv len deklaratórne ( išlo o užší výpočet ako je úprava v práve EÚ ). Aktuálna úprava v Občianskom zákonníku je už súladná s právom EÚ - spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom ( § 52 ods. 1 OZ ). Podľa čl.6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, členské štáty EÚ zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
57. Súd sa zaoberal ďalej vecou samou a dospel k záveru, že uzavretá zmluva o úvere je zmluva spotrebiteľská a zároveň zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá v zmysle zák. č. 258/2001 Z.z.. Je nutné poukázať na skutočnosť a nenechať bez povšimnutia, že zmluvné dojednania a obsah zmluvy ( okrem údajov o spotrebiteľovi a poskytnutom úvere ) spotrebiteľ určite žiadnym spôsobom individuálne nedojednával ( neovplyvnil jeho obsah ), keďže sú vopred predtlačené bez možnosti vpisovania nových údajov, či ich úpravy, a teda absentuje individuálne dojednanie medzi stranami zmluvy ako také.
58. Čo sa týka žalobkyňou namietaných poplatkov – spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru a argumentáciu žalovaného k uvedenému, súd poukazuje na skutočnosť, že vec je v tejto časti právoplatne ukončená ( potvrdením správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom ) a teda súd sa s touto otázkou v tomto konaní právoplatne vyporiadal tak, že ich vyhlásil za neprijateľné. Ďalej sa súd zaoberal otázkou zaplatenia – vydania bezdôvodného obohatenia.
59. Za poukazu na bod 61 odôvodnenia predchádzajúceho rozsudku zo dňa 10.2.2022 a rozsudku odvolacieho súdu súd udáva, že reálne poskytnutou sumou úveru dlžníkovi - žalobkyni ( čo vyplýva aj z predložených listinných dôkazov ) bola suma 4.110,41 eur ( 4.200,- eur – 89,59 eur ). Suma spracovateľského poplatku 89,59 eur jej nebola daná do dispozície ako suma reálne poskytnutá na úver, ale bola hneď stiahnutá na úhradu poplatku ( aj keď označená ako čerpanie úveru ). Až suma 4.110,41 eur bola poskytnutá do dispozície dlžníka ( ako druhé čerpanie ). Naviac spracovateľský poplatok bol vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku, čo má reálny dopad aj na samotnú výšku poskytnutého úveru.
60. S poukazom na uvedené súd neakceptuje celkovú čiastku, ktorú má spotrebiteľ podľa cit. ust. § 4 ods. 2 písm. j) zák. č. 258/2001 Z.z., keďže je v zmluve nesprávne uvedená ( vychádzajúc z údajov uvedených v zmluve, čo tvorí náklady úveru podľa § 2 písm. c ) cit. zák., pri spočítaní súm poplatku 89,59 eur + 20,19 eur + 119*52,92 eur = 6.407,26 eur mínus reálna suma úveru 4.110,41 eur, je výška nákladov 2.296,85 eur, nie suma uvedená v zmluve 2.207,67 eur ). Zároveň vo výslednej sume nákladov na úver absentuje aj započítanie nákladu spotrebiteľa predstavujúceho poplatok za správu úveru v sume 1,99 eur mesačne ( ktorý sa následne zvýšil na sumu 2,99 eur mesačne ), čo predstavuje ďalšie navýšenie nákladov, ktoré nekorešpondujú s údajom uvedeným v zmluve. Nehovoriac o tom, že spracovateľský poplatok je na jednej strane započítaný oproti istine úveru ( ako čerpanie úveru, mínusová položka ) a na strane druhej započítaný ako spracovateľský poplatok ( mínusová položka ) a zaplatený aj ako splátka ( plusová položka ), t.j. je započítaný ako mínusová položka dvakrát a raz ako plusová položka ( čo vyplýva z predloženého výpisu z účtu na čl. 130 ), teda je vykázaná v konečnom dôsledku ako položka mínusová ako náklad spotrebiteľa ( čo sa premietlo aj do výšky žiadaného bezdôvodného obohatenia ). S poukazom na vyššie uvedené je potom v úverovej zmluve nesprávne uvedený aj údaj o celkovej výške poskytnutého úveru žiadaného podľa 4 ods. 2 písm. e) cit. zák., keďže za plnenie úveru sa považuje aj zaplatenie spracovateľského poplatku, ktorý súd vyhodnotil ako neprijateľný ( čo zrejme právny zástupca žalovaného opomína skrz jeho argumentácie ). Suma 89,59 eur nebola žalobkyni reálne poskytnutá, keďže bola automaticky započítaná na daný poplatok ( viď aj konštatovanie súdu vyššie ). Je nepostačujúce uviesť v zmluve akýkoľvek údaj žiadaný podľa § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., tento musí vyplývať zo zmluvných dojednaní a musí im zodpovedať, ale najmä musí byť v súlade so zákonom a teda nesmie vyplývať z neprijateľných dojednaní. Preto má súd zato, že tieto údaje v zmluve absentujú ( najmä žalobkyňou namietaný údaj o výške poskytnutého úveru ). V tomto len okrajom súd poukazuje na rozsudok tunajšieho súdu vo veci sp. zn. 7Csp/27/2022 ( aj keď je záväzný pre strany sporu, ale týka sa tej istej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ). Absencia týchto náležitosti zmluvy má za následok, že sa úver v takomto prípade považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 3 cit. zák.. Z toho vyplýva, že žalovaný mal právo len na vrátenie skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého úveru do sumy 4.110,41 Eur. Žalobkyňa si plnila svoje povinnosti z úverovej zmluvy a to splácať splátky úveru, podľa jej tvrdení a predloženého výpisu z účtu vystaveného žalovaným do výšky 5.479,04 eur + plnenie na spracovateľský poplatok suma 89,59 eur, spolu plnenie 5.568,63 eur. Rozdiel činí suma 1.458,22 eur. Žalovaný tieto plnenia prijímal, bez toho, aby sa správal ako dodávateľ, ktorý sa správa vo vzťahu korektne a nedbal na ochranu spotrebiteľa. Žalobkyňa ako bežný spotrebiteľ nemusela mať ( a ani nemala, keď plnila dlh ) pochybnosti o zmluve a jej neprijateľných dojednaniach a mohla sa reálne spoľahnúť na veriteľa, že zmluva je platné uzavretá v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami, a že je nutné plniť z nej vyplývajúce povinnosti. V zmysle cit. ust. § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. však žalobkyňa má plniť len to, čo jej bolo reálne poskytnuté zo strany veriteľa, teda sumu 4.110,41 eur. Plnenie naviac teda predstavovalo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie a teda majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 OZ.
61. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol žalobkyňou odôvodnený s poukazom na ust. 451 OZ a skutkovo vymedzený ako rozdiel sumy zaplatenej žalobkyňou na úver a sumy reálne poskytnutého úveru žalovaným ( § 150 CSP, § 132 ods. 1 CSP ). Teda nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia. Rovnako, čo sa týka argumentácie žalobkyne v spore ( či navrhovanej zmeny žaloby, ktorú súd pripustil ) súd poukazuje na ust. § 296 CSP a teda, že toto právo má spotrebiteľ až do vyhlásenia rozhodnutiam vo veci samej. Čo sa týka vyžiadaného výpisu z účtu od žalovaného súd mohol postupovať podľa § 295 CSP ( avšak žalobkyňa tento dôkaz navrhla vykonať ), keďže mal zato, že sa jedná o dôkaz, ktorý bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci a to za účelom posúdenia veci súdom, čo do overenia tak tvrdení
žalovaného ( čo do jeho procesnej obrany - argumentácie v spore vyplývajúcu z jeho vyjadrení ) ako aj tvrdení žalobkyne v rámci jej skutkových tvrdení.
62. S ohľadom na vyššie uvedené súd žalobe vyhovel aj v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia do výšky 1.458,22 eur a zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyni v zmysle cit. ust. Občianskeho zákonníka a Zákona na ochranu spotrebiteľa v spojení s ust. zák. č. 258/2001 Z.z. v sume 1.458,22 eur ( 5.568,63 eur – 4.110,41 eur ) vrátane úrokov z omeškania v zákonnej výške počnúc dňom 7.7.2020 do zaplatenia, tak ako to žalobkyňa žiadala pri zmene žaloby, ktorej súd vyhovel, keďže žalovaný je naďalej v omeškaním so zaplatením, tj. vydaním bezdôvodného obohatenia ( § 517 ods. 1,2 OZ v spojení s § 563 OZ ). Týmto dňom už bol žalovaný v omeškaní s jeho vydaním, keďže dňom nasledujúcom po zmene žaloby už mal žalovaný reálnu vedomosť o uplatnených nárokoch žalobkyne a bezdôvodnom obohatení, ktoré žalobkyňa žiada z dôvodu, že zmluva nespĺňa zákonom stanovené náležitosti a mohol ich reálne plniť aj dobrovoľne.
63. Z vyššie uvedených dôvodov súd vo vzťahu k priznaným nárokom žalobkyne neprihliadal na argumentáciu žalovaného udávanú v konaní, keďže táto bola v mnohom v rozpore s cit. ust. na ochranu spotrebiteľa ( okrem ďalej udávaných argumentov ). Čo sa týka žalobkyňou namietanej absencie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z.z. súd sa v tomto stotožňuje s argumentáciou žalovaného a naviac v tomto v plnom rozsahu poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/183/2018 zo dňa 25.2.2020 a tam udávané ďalšie rozhodnutia NS SR týkajúce sa uvedenej problematiky a sp. zn. 7Cdo/17/2020 z 24.2.2021, teda v tomto jej argumentácia udávaná v žalobe neobstojí. Čo sa týka namietanej absencie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 písm. k) cit. zák. súd taktiež poukazuje na správnu argumentáciu žalovaného ohľadom uvedeného a teda, že uvedená náležitosť je uvedená v zmluve správne. Preto v tomto súd neprihliadal na argumentáciu žalobkyne v konaní. Čo sa týka námietky žalovaného, že neprijateľnosť zmluvne podmienky bolo možné na súde uplatniť len podľa § 301 a nasl. CSP ( Konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach ) k uvedenému súd dodáva, že toto právo voči dodávateľovi môže uplatniť len právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa a orgán dohľadu podľa osobitného predpisu ( nie priamo touto podmienkou dotknutá fyzická osoba ). Naviac v tomto konaní sa rieši konkrétny prípad vyplývajúci z konkrétnej úverovej zmluvy dotýkajúci sa spotrebiteľských práv žalobkyne v klasickom spotrebiteľskom spore a teda otázka neprijateľnosti zmluvných podmienok v spojení s riešením otázky udávanej absencie podstatných náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. a z toho plynúci nárok na plnenie bezdôvodného obohatenia ( ktorý argumentačne závisel od vyriešenia aj otázky neprijateľnosti zmluvných podmienok ). V tomto súd poukazuje aj na ust. § 298 CSP. Preto túto námietku žalovaného súd neakceptoval. Čo sa týka poukazu na cit. ust. § 137 CSP ( neprijateľnosť žaloby ) k uvedenému súd poukazuje na ust. zákona o ochrane spotrebiteľa a právo spotrebiteľa domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred súdom, vrátane poukazu na ust. § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z. ( súd nevidí dôvod, aby sa aj napriek posúdeniu veci súdom podľa ust. zák. č. 258/2001 Z.z. čo do posúdenia zmluvného vzťahu, vylučovalo podanie žaloby z procesnej stránky aj podľa tohto ust. ). Spotrebiteľ má záujem na vyriešení otázky neprijateľnosti zmluvných podmienok, či otázke akú sumu má vlastne zo vzniknutého zmluvného vzťahu veriteľovi plniť. V tomto je naviac vec právoplatne ukončená. Čo sa týka námietky premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vznesenej žalovaným, túto súd rovnako neakceptoval s poukazom na ust. § 107 ods. 1, 2 OZ. Žaloba bola podaná na súde dňa 8.10.2018 a teda v čase, kedy nenastala konečná splatnosť úveru ( až 20.1.2020 ), po je podaní dochádzalo k plneniu splátok žalobkyňou ( čo vyplýva z predložených výpisov z účtu ), teda žaloba bola podaná v čase trvania zmluvného vzťahu a teda včas. Súd nesúhlasí s názorom, že každá zaplatená splátka má svoj vlastný osud čo do premlčania, či vydania bezdôvodného obohatenia čo do jej presnej špecifikácie ( ako tvrdí žalovaný povinnosťou uvedenia presne, ktorého plnenia – splátky sa žalobkyňa domáha vydať ). Naviac presný prehľad platieb mala žalobkyňa k dispozícii až po predložení listinného dôkazu – výpisu z úveru a jeho vykonaní ( § 295 CSP ). K uvedenému zaujal stanovisko aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 30.6.2022, pričom súd z uvedeného vychádzal, keďže jeho právnym názorom je súd viazaný. Čo sa týka poukazu na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ ( či rozhodnutí NS SR ) tak s rozhodnutím C-621/17 sa vysporiadal aj odvolací súd. V ostatnom sa súd snažil vysporiadať v rámci odôvodnenia tohto rozsudku vyššie.
64. Súd tiež dodáva, že nie je jeho povinnosťou reagovať na každý argument strany sporu - konania. Povinnosťou súdu je však vysporiadať sa s relevantnými argumentmi, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ sa jedná o ďalšie námietky strán súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 03. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Preto sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zameral na skutočnosti podstatné pre rozhodnutie súdu.
65. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 odsek 1 v spojení s § 262 C.s.p. tak, že žalobkyni priznal nárok na ich náhradu voči žalovanému v rozsahu 100% vo vzťahu k uplatnenému nároku o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok aj o vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže žalobkyňa bola úspešná v celom rozsahu v oboch uplatnených nárokoch, pričom o ich výške rozhodne súd následne samostatným rozhodnutím ( ako uviedol aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí ).
66. Súd lehotu na splnenie povinnosti uloženej žalovanému týmto rozsudkom určil v súlade s § 232 ods. 3 C.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Bardejov v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia.
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje, e) podpis, f) spisová značka tohto konania (§ 127 ods. 1 C.s.p.).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)neboli splnené procesné podmienky, b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 C.s.p. ).
Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania na trovy toho, kto odvolanie podal.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie len proti odôvodneniu rozsudku nie je prípustné (§ 358 C.s.p.). Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 C.s.p.).
Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti (§ 367 C.s.p.).
Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369 C.s.p.).
Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.
Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 C.s.p.). Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť (§ 371 C.s.p.). V odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 C.s.p.).
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.