Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 452/2026
PDF · 217.85 KB
No categories available
I. ÚS 452/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , , a , , oboch bytom , zastúpených URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 32C/128/2020 (predtým vedenom pod sp. zn. 32C/309/2018 a sp. zn. 7C/112/2018) takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľov
1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. mája 2026 (doplnenou podaním doručeným ústavnému súdu 11. júna 2026) domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 32C/128/2020 [predtým vedenom pod sp. zn. 32C/309/2018, (ďalej len „napadnuté konanie“)]. Súčasne navrhujú, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal každému z nich primerané finančné zadosťučinenie po 11 000 eur a náhradu trov konania.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou 10. augusta 2018, v znení opravy doručenej 19. septembra, od žalovaného domáhali vydania bezdôvodného obohatenia (konanie vedené pod sp. zn. 32C/309/2018). Okresný súd uznesením z 31. augusta 2020 spojil na spoločné konanie žalobu sťažovateľov (konanie vedené pod sp. zn. 32C/309/2018) a vzájomnú žalobu žalovaného proti nim (konanie vedené pod sp. zn. 7C/112/2018) na spoločné konanie, ďalej vedené pod sp. zn. 32C/309/2018. Uznesením sp. zn. 32C/309/2018 z 28. septembra
2020 vylúčil žalobu proti sťažovateľom na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 7C/112/2018 a medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 32C/309/2018 z 28. septembra 2020 rozhodol, že je daný základ uplatneného nároku sťažovateľov ako žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia, a ďalším výrokom rozhodol, že o výške nároku žalobcov a o náhrade trov konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým súd rozhodne o celom uplatnenom nároku žalobcov. Súd napokon uznesením z 28. januára 2021 prerušil konanie vedené pod sp. zn. 32C/128/2020 do právoplatného rozhodnutia v súdnom konaní sp. zn. 32C/309/2018.
3. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 4K/14/2021-185 z 29. novembra 2021, zverejneným 3. decembra 2021 v Obchodnom vestníku č. 232/2021, bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka (žalovaný v konaní vedenom pod sp. zn. 32C/309/2018, pozn.). Okresný súd rozsudkom pre zmeškanie č. k. 32C/128/2020-97 z 10. januára 2022 žalobu zamietol a sťažovateľom ako žalovaným priznal spoločne a nerozdielne voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Správkyňa úpadcu (pôvodného žalobcu) podala 7. marca 2023 návrh na zrušenie aj odvolanie proti rozsudku pre zmeškanie. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3Co/22/2024-202 z 28. marca 2024 napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 32C/128/2020-181 zo 4. decembra 2023 o zamietnutí návrhu žalobcu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie potvrdil a samotný rozsudok pre zmeškanie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Okresný súd 22. júla 2024 vyzval správkyňu konkurznej podstaty, aby podala návrh na pokračovanie v súdnom konaní (vedenom pod sp. zn. 32C/128/2020, pozn.), ktorý doručila 19. augusta 2024 a 15. októbra 2024 zobrala podanú žalobu späť a napriek nesúhlasu sťažovateľov okresný súd uznesením č. k. 32C/128/2020-264 z 18. novembra 2024 napadnuté konanie zastavil a sťažovateľom ako žalovaným priznal nárok na úplnú náhradu trov konania. Proti uzneseniu podali sťažovatelia odvolanie a krajský súd uznesením č. k. 16Co/41/2025-355 z 19. decembra 2025 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu a žalobcovi priznal voči sťažovateľom nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Predmetné uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľom doručené 20. februára 2026.
5. V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovatelia uviedli, že okresný súd uznesením č. k. 32C/128/2020-379 z 27. apríla 2026 rozhodol tak, že sťažovatelia sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania 1 304,34 eur, proti ktorému podali 22. mája 2026 sťažnosť, o ktorej nebolo rozhodnuté. Na podklade uvedeného a s opakovaným dôrazom na absenciu rozhodnutia o výške náhrady trov konania odôvodnili zásah do svojich namietaných práv, ako aj nároky uplatnené v petite ústavnej sťažnosti.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39
zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 186/2010, I. ÚS 7/2023, I. ÚS 632/2024) a namietané porušenie označených práv sťažovateľov možno posudzovať spoločne.
8. Pokiaľ ide o označenie napadnutého konania, sťažovatelia pomerne rozporuplne so sťažnostnou naráciou v petite ústavnej sťažnosti označujú napadnuté konanie sp. zn. 32C/128/2020 (predtým vedené pod sp. zn. 32C/309/2018). Z obsahu ústavnej sťažnosti však vzhľadom na predmet konaní vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou od žalovaného domáhali vydania bezdôvodného obohatenia (konanie vedené pod sp. zn. 32C/309/2018, pozn.) a žaloba podaná proti sťažovateľom (vychádzajúca z rovnakého právneho vzťahu – zmluvy o dielo, pozn.) bola vedená pod sp. zn. 7C/112/2018, keď následne došlo k spojeniu oboch konaní a neskôr k vylúčeniu žaloby proti sťažovateľom na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 7C/112/2018 (bližšie bod 2 tohto uznesenia, pozn.). Zo samotného znenia ústavnej sťažnosti ale nie je zrejmé, kedy došlo k zmene spisovej značky konania, keďže konanie vedené pod sp. zn. 7C/112/2018 a napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 32C/128/2020 sú identické. Uvedené vyplýva z uznesenia krajského súdu, vlastnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, keď po vylúčení veci na samostatné konanie sa zmenila aj spisová značka konania na sp. zn. 32C/128/2020 (bod 3 uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 569/2021 z 9. novembra 2021), ako aj overenia dopytom na okresný súd. Ústavný súd preto upravil spisovú značku napadnutého konania tak, ako je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.
9. V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil, že postup okresného súdu v napadnutom konaní už bol predmetom ústavnoprávneho prieskumu (konania vedené pod sp. zn. IV. ÚS 569/2021, II. ÚS 184/2024, II. ÚS 431/2024 a IV. ÚS 132/2025), keď podané ústavné sťažnosti ako zjavne neopodstatnené podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol, pretože nezistil porušenie namietaných práv sťažovateľov (čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. dohovoru). Uvedené rozhodnutia ústavného súdu sa týkajú len podmienok konania, a preto nezakladajú prekážku rozhodnutej veci (res iudicata).
10. Podstata námietok sťažovateľov je založená na existencii zbytočných prieťahov v napadnutom konaní pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania, čo vedie k porušeniu ich namietaných práv.
11. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08, I. ÚS 332/2025) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď porušenie práva označeným orgánom verejnej moci trvalo alebo ešte pretrváva (napr.
I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Prednesené právne názory ústavného súdu sú akceptované aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (Obluk proti Slovenskej republike, rozsudok ESĽP z 20. 6. 2006, sťažnosť č. 69484/01, body 61 až 65; Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie ESĽP z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05).
12. V okolnostiach prejednávanej veci bola právna istota sťažovateľov čiastočne dosiahnutá už pred podaním ústavnej sťažnosti (doručená 11. mája 2026, pozn.), keďže ústavný súd vlastnou činnosťou zistil, že uznesenie okresného súdu č. k. 32C/128/2020-264 z 18. novembra 2024 o zastavení napadnutého konania a priznaní nároku sťažovateľom na náhradu trov prvoinštančného konania nadobudlo právoplatnosť 27. februára 2026, a to v spojení s uznesením krajského sudu č. k. 16Co/41/2025-355 z 19. decembra 2025, ktoré potvrdilo označené uznesenie a pôvodnému žalobcovi priznalo nárok na náhradu trov odvolacieho konania od sťažovateľov ako žalovaných. Napadnuté konanie tak v čase podania ústavnej sťažnosti prebiehalo už len vo fáze týkajúcej sa rozhodovania o výške trov konania (porov. III. ÚS 592/2024, I. ÚS 266/2025, I. ÚS 232/2026).
13. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (napr. I. ÚS 358/2019, I. ÚS 85/2021, I. ÚS 555/2024).
14. V súlade so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd opätovne konštatuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie tohto základného práva (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011, IV. ÚS 254/2021).
15. Sťažovatelia rozporujú postup okresného súdu, ktorý po vydaní uznesenia krajského súdu ku dňu podania ústavnej sťažnosti nerozhodol o výške náhrady trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Ústavný súd žiadosťou o poskytnutie súčinnosti na okresný súd (§ 60 ods. 2 zákona o ústavnom súde) zistil, že po vrátení súdneho spisu z krajského súdu 18. februára 2026 okresný súd potvrdzujúce uznesenie krajského súdu právnym zástupcom strán odoslal 25. februára 2026 a uznesením č. k. 32C/128/2020-376 z 27. apríla 2026 vydaným vyšším súdnym úradníkom rozhodol o výške náhrady trov konania tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľom
ako žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania 2 984,94 eur a v rovnaký deň uznesením č. k. 32C/128/2020-379 rozhodol vyšší súdny úradník o výške náhrady trov odvolacieho konania tak, že sťažovateľom uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania 1 304,34 eur. Obe uznesenia boli expedované ešte 27. apríla 2026, pričom právny zástupca žalobcu 8. mája 2026 okresnému súdu doručil sťažnosť proti uzneseniu č. k. 32C/128/2020-376 z 27. apríla 2026 a 22. mája 2026 bola súdu doručená sťažnosť sťažovateľov proti obom uzneseniam o výške náhrady trov konania. Okresný súd medzičasom rozhodol aj o podaných opravných prostriedkov, a to uzneseniami č. k. 32C/128/2020- 420 a č. k. 32C/128/2020-425 z 13. júla 2026. Z uvedenej časovej chronológie ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by znamenali nečinnosť alebo neefektívny postup okresného súdu pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania, a tým ani eventuálny zásah do namietaných práv sťažovateľov. Z uvedeného dôvodu ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
16. Pokiaľ ide o priebeh napadnutého konania, žaloba bola podaná 12. októbra 2018, pričom konanie bolo prerušené od 16. marca 2021 do 24. novembra 2021 (uznesenia okresného súdu z 28. januára 2021 a 18. novembra 2021) a neskôr od 4. decembra 2021 (prerušenie konania zo zákona na základe vyhlásenia konkurzu na majetok žalobcu) do 18. augusta 2024 (keď podala správkyňa úpadcu návrh na pokračovanie v konaní). Okresný súd uznesením č. k. 32C/128/2020- 264 z 18. novembra 2024 zastavil konania a súdny spis bol v dôsledku odvolania sťažovateľov predložený krajskému súdu (podľa zistenia ústavného súdu fyzicky doručený krajskému súdu 26. marca 2025, pozn.), z ktorého sa vrátil 18. februára 2026. Napriek tomu, že konanie trvá ku dňu podania ústavnej sťažnosti približne 7 rokov a 7 mesiacov, z uvedenej doby je potrebné odčítať obdobie prerušenia konania (spolu približne 40 mesiacov, pozn.), pretože prerušenie konania samo osebe neznamená vznik či existenciu zbytočných prieťahov (I. ÚS 153/2021, č. 37/2021 ZNaU, I. ÚS 124/2024, II. ÚS 184/2024, I. ÚS 357/2025). Ďalších takmer jedenásť mesiacov sa súdny spis nachádzal na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie okresného súdu o zastavení konania potvrdil. Okresný súd tak ku dňu podania ústavnej sťažnosti z celkovej doby trvania konania mal reálne prejednávanú vec vo svojej rozhodovacej dispozícii približne 40 mesiacov, čo predstavuje len niečo viac ako 3 roky.
17. Ústavný súd stabilne judikuje, že čas na konanie bez zbytočných prieťahov nemožno presne vyjadriť. Rovnako tak nie je presne časovo ohraničená ani primeranosť lehoty, kedy by mala byť tá- ktorá vec prerokovaná a najmä rozhodnutá [I. ÚS 92/97 (ZNau 23/98), I. ÚS 61/98 (ZNau 18/98)]. V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva dĺžka súdneho konania na jednej inštancii v civilných veciach v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. rozsudky ESĽP vo veciach Humen v. Poľsko, z 15. 10. 1999, sťažnosť č. 26614/95, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio v. Taliansko, zo 17. 1. 2002, sťažnosť č. 32967/96, body 64, 65 a 66). Reflektujúc reálnu dobu konania okresného súdu, preto ani v prípade posúdenia konania okresného súdu tak pri rozhodovaní o merite veci, ako aj o výške náhrady trov konania (čo však vylučuje oneskorené podanie ústavnej sťažnosti – bod 12 tohto uznesenia, ako aj dôraz sťažovateľov na absenciu rozhodnutia o výške náhrady trov konania, pozn.) nemožno konštatovať postup
okresného súdu znamenajúci zásah do namietaných práv sťažovateľov v ústavne relevantnej intenzite.
18. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľov nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu