Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 383/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom F ӧldesom, Domašská 11, Bratislava,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na vyjadrenie sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva

na rovnaké zaobchádzanie podľa a a 3 Slovenskej

republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -117

z 2. októbra 2014 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavy“) v spojení s , základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva

na rovnaké zaobchádzanie podľa a a 3 postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -117

z 2. októbra 2014 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. februára 2016.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní

v správnom súdnictve domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. SLV-110/PK-2009 z 15. októbra 2009,

ktorým ministerstvo zamietlo odvolanie sťažovateľa a potvrdilo personálny rozkaz

prezidenta Policajného zboru č. 153 z 30. júla 2009 o prepustení sťažovateľa zo služobného

pomeru príslušníka Policajného zboru [ o štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o štátnej službe policajtov“)] z dôvodu, že žalobca spĺňa podmienky nároku

na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a dovŕšil vek 55 rokov.

Rozsudkom č. k. -45 zo 14. decembra 2012 krajský súd žalobu

sťažovateľa zamietol. Na odvolanie, v ktorom okrem iného sťažovateľ namietal, že krajský

súd rozhodol na jedinom pojednávaní bez prítomnosti sťažovateľa alebo jeho právneho

zástupcu, hoci sa z pojednávania ospravedlnili a žiadali jeho odročenie, najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 19. marca 2014 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

V novom konaní krajský súd rozsudkom č. k. -117 z 2. októbra 2014

žalobu sťažovateľa opätovne zamietol. Na odvolanie sťažovateľ, ktorý označil rozsudok

krajského súdu za rozporný so skutkovým a právnym stavom veci namietajúc najmä

nesprávne právne posúdenie veci a iné vady konania spočívajúce v absencii riadneho

odôvodnenia, ako to vyžaduje (ďalej aj

„OSP“), najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 24. februára 2016 rozsudok

krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku zdôrazniac, že preskúmavané

správne rozhodnutie je rozhodnutím vydaným na základe tzv. správnej úvahy,

po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu,

ako aj k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu ( ) nezistil

dôvod na to, aby „sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov

vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených

v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku“. Právne posúdenie

preskúmavanej veci krajským súdom považoval za správne a súladné so zákonom a aby

v preskúmavanej veci nadbytočné neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu

s právnymi závermi krajského súdu, obmedzil sa vo svojom odôvodnení len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Podľa sťažovateľa však najvyšší súd v označenom rozsudku neprípustným spôsobom

suploval, resp. sa pokúsil suplovať nedostatky rozsudku krajského súdu, tieto odstraňoval,

resp. dopĺňal inak vadné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, a to bez akejkoľvek opory

v zákone a bez riadne vykonaného dokazovania. Najvyšší súd navyše vo vzťahu

k preskúmavanému správnemu rozhodnutiu „odignoruje a nahradzuje túto relevantnú

zákonnú právnu (§ 247 zákona o štátnej službe policajtov, nariadenie ministerstva

č. 62/2003 upravujúce personálnu pôsobnosť, ako aj § 33 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe

policajtov, pozn.) úpravu vlastnými hypotézami, ktoré sú v rozpore s touto relevantnou

právnou, zákonnou právnou úpravou a objektívne existujúcim skutkovým stavom

v predmetnej právnej veci. A túto svoju hypotézu použije na posudzovanie zákonnosti

napadnutého rozhodnutia správnych orgánov, žalovaného, a na základe ich potvrdzuje

vecnú správnosť nezákonného a ústavnoprávne neakceptovateľného napadnutého rozsudku

súdu prvého stupňa.“. Najvyšší súd tak podľa názoru sťažovateľa nerešpektoval čl. 144

ods. 1 a účelovými tvrdeniami a hypotézami menil zákony, účelovo menil objektívne

existujúci právny a skutkový stav vo veci.

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti zhrnul tiež obsah svojich odvolaní

voči rozsudkom krajského súdu, zdôrazňujúc námietky voči napadnutému správnemu

rozhodnutiu, ako aj nesprávnosť právneho a skutkového posúdenia veci oboma súdmi.

Sťažovateľ tiež požiadal o priznanie finančného zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4 a 5

vo výške 5 000 eur, ktoré krajský súd a najvyšší súd uhradia

spoločne a nerozdielne. Tento svoj návrh odôvodnil poukazom na to, že „súdne konanie

už vedie od roku 2010 v predmetnej právnej veci č. k.: na Krajskom súde v Bratislave,

t. j. neprimerane dlho 6 rokov, keď krajský súd 2 roky po podaní žaloby vôbec nekonal

vo veci, a začal konať až po výzve môjho právneho zástupcu v roku 2012, pričom už po

dobu 6 rokov som vystavený aj ja, a aj moji rodinný príslušníci neprimeranému psychickým

a aj fyzickým útrapám v dôsledku tohto, že som bol protizákonne (na základe nezákonného

procesného postupu správneho orgánu) zo štátnej služby príslušníka PZ, a nemôžem sa

domôcť svojmu zákonnému právu na súdnu a inú právnu ochranu ohľade môjho

nezákonného prepustenia zo štátnej služby príslušníka Policajného zboru, z ktorého som

bol prepustený na základe protizákonne podaného návrhu nepríslušným nadriadeným,

, ktorou som mala nezhody pre moje odlišné názory na riešenie

niektorých pracovných úloh, a ktorá rozpore so zákonom zneužila neprítomnosť môjho

bezprostredného nadriadeného vedúceho Oddelenia policajnej normotvorby Kancelárie

prezidenta PZ , ktorý bol na riadnej dovolenke, a podal návrh podľa

ustanovenia písm. b) O štátnej službe

príslušníkov PZ ... poukazom aj na ustanovenie Čl. 5, Čl. 6 písm. c) a najmä Čl. 8 ods. 10

Nariadenia MV SR č. 62/2003 (Personálna pôsobnosť) neplatný návrh na moje podľa § 193

ods. 1 o prepustenie ma zo štátnej služby príslušníka PZ podľa

ods. 1, ods. 2 , a na základe ktorého absolútne neplatného právneho

úkonu, podaného návrhu na moje prepustenie zo štátnej služby príslušníka PZ som bol

služobným správnym orgánom v podstate na hodinu po podaní tohto nezákonného návrhu

aj prepustený zo štátnej služby v PZ.

A vzhľadom aj k tomu, že ako dôchodcovi, ako aj mojej rodine po mojom prepustení

zo štátnej služby príslušníka PZ v rozpore so zákonom sa znížil finančný príjem musím už

po dlhšiu dobu už 6 rokov vynakladať nemalé finančné prostriedky na moje právne

zastupovanie advokátom, a som nútený neustále iniciovať nové a nové súdne konania

(odvolacie konania, t. č. konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky), aby som sa

domohol svojmu zákonnému ústavnému právu na súdnu a inú právnu ochranu,

na spravodlivý proces a na rovnaké zaobchádzanie, čo kladie na mňa ďalšie a ďalšie

finančné nároky.“.

Preto sťažovateľ vo svojom petite navrhol jeho sťažnosť prijať a po jej vecnom

prerokovaní žiadal, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„1./ Ľudské práva a základné slobody, a to právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa Čl. 46 ods. 1 SR, poukazom na Čl. 2 ods. 2 SR, právo na Spravodlivý

a rýchly proces podľa SR a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, práv na rovnaké zaobchádzanie podľa Čl. 12 ods. 1 a Čl. 13

ods. 2, ods. 3 SR sťažovateľa :

1./ Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k.: -117 zo dňa

02. októbra 2014, ako súdu prvého stupňa, a predchádzajúcim zrušeným rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave , č.k.: -45 zo dňa 14.12.2012 ako súdu prvého

stupňa,

a

2./ Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

24. februára 2016, ako odvolacieho súdu, porušené boli.

2./ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

24. februára 2016, sa z r u š u j e. Zrušuje sa aj Rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k.: -117 zo dňa 02. októbra 2014, a vec sa vracia na ďalšie konanie

na Krajský súd v Bratislave.

3./ Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave je povinný spoločne

a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 5000,00 Eur, slovom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4./ Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave je povinný spoločne

a nerozdielne zaplatiť trovy konania, právneho zastúpenia advokátom sťažovateľovi

vo výške 303,16 Eur na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. Ľudovíta Földesa,

č. bankového účtu: vedený v

.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,

konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor

ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa medze základných práv a slobôd možno upraviť

za podmienok ustanovených touto len zákonom.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie:

- základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

ods. 2 ,

- základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na vyjadrenie

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

- základného práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 2 a 3

.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa v spojení s rozsudkom krajského súdu

č. k. -117 z 2. októbra 2014

Z a vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd.

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže

ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať

predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich

práv pred všeobecným súdom, pričom právomoc všeobecných súdov je podľa čl. 127 ods. 1

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu mohol sťažovateľ podať riadny opravný

prostriedok – odvolanie, ktorý aj využil. Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku

krajského súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší súd ako súd odvolací v konaní

v správnom súdnictve ( ), ktorého právomoc predchádza právomoci

ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podobne , ,

, , , a iné).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. februára 2016

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti i jej príloh dospel k záveru, že sťažovateľove

námietky voči odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu nie sú z hľadiska rešpektovania

základných práv podľa a práv podľa dohovoru, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti

označil, dôvodné a v obsahu sťažnosťou napadnutého rozsudku ani v postupe najvyššieho

súdu nemajú nijakú oporu.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu nevyplýva žiadna zo sťažovateľových

námietok. Najvyšší súd nijakým spôsobom „nesuploval“ ani sa nepokúsil suplovať

nedostatky rozsudku krajského súdu, tieto neodstraňoval, resp. nedopĺňal „inak vadné

odôvodnenie rozsudku krajského súdu“; a naopak, v celom rozsahu sa stotožnil s právnym

posúdením veci krajským súdom. Ústavný súd nezistil ani žiaden dôvod, prečo by mal

najvyšší súd v danej postupovať podľa . Podľa názoru ústavného súdu

najvyšší súd vyložil a použil ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu a aplikáciou a výkladom týchto

ustanovení neobmedzil toto ani iné základné práva spôsobom zasahujúcim do ich podstaty

a zmyslu. Z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva, že by pri výklade a aplikácii

príslušných právnych predpisov neprihliadal na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní

ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne

napr. , ).

Rozhodnutie najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu obsahuje

podľa názoru ústavného súdu dostatok právnych záverov. Ústavný súd nezistil, že by výklad

a závery najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti (svojvôli) napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Pokiaľ sťažovateľ namieta že, napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo

porušené jeho základné právo podľa „v spojení s “,

ústavný súd dáva do pozornosti, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Toto

ustanovenie je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak ústavný súd nedospel k záveru, že boli porušené základné práva

a slobody sťažovateľa, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia tohto ustanovenia

(m. m. ).

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke porušenia základného právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom

krajského súdu a najvyššieho súdu

Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva

podľa vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade

s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu... K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím

súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty

inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. , ,

).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. právu

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje len

vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva

ešte mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného

práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto

sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd

poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (m. m. a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, č. 16970/05, 3. 3. 2009).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,

aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Ústavný súd ďalej uvádza, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne

za následok porušenie základného práva podľa (,

, , ). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48

ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým

materiálne.

V danej veci správne súdne konanie bolo právoplatne skončené doručením rozsudku

najvyššieho súdu.

Berúc do úvahy všetky okolnosti posudzovanej veci vrátane doterajšej dĺžky konania

a najmä skutočnosť, že najvyšší súd o merite veci už 24. februára 2016 rozsudkom

rozhodol, a teda pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k porušovaniu označených práv

už nemohlo dochádzať, ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti odmietol.

K námietke porušenia základného práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12

ods. 1 a a 3

Zo sťažnosti nemožno jednoznačne vyvodiť, akým postupom krajského súdu

a najvyššieho súdu malo podľa tvrdenia sťažovateľa dôjsť k porušeniu čl. 12 ods. 1 a čl. 13

ods. 2 a 3 . Sťažovateľ porušenie tu označených práv tvrdí vo vzťahu k rozsudku

krajského súdu č. k. -45 zo 14. decembra 2012, keď uviedol, že „závažným

spôsobom porušil moje práva podľa Čl. 46 ods. 1 SR, poukazom na Čl. 2 ods. 2

SR, práva na Spravodlivý a rýchly proces podľa SR a Čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rovnaké zaobchádzanie

podľa Čl. 12 ods. 1 a Čl. 13 ods. 2, ods. 3 SR. Toto porušenie mojich základných

ľudských práv a slobôd Krajským súdom v Bratislave v konaní č. k.:

je konštatované aj právoplatným zrušujúcim uznesením Najvyššieho súdu v Bratislave,

č. k.: zo dňa 19.marca 2014.“.

V súvislosti s prípadným porušením a a 3 ústavný

súd pripomína svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej „Zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 a

2 SR v súhrne vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv a zároveň

majú aj univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom

pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu

byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach“. (,

mutatis mutandis , ). To isté platí aj o a 3 .

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že ustanovenia čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods.

2 a 3 nemožno považovať za základné právo, ktoré podlieha samostatnej ochrane

prostredníctvom inštitútu sťažnosti podľa , a preto jeho prípadné

porušenie môže posudzovať len v spojení s namietaným porušením základných práv

podľa a .

Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutia nielenže nesignalizujú nijakú

možnosť vyslovenia porušenia už citovaných článkov , pretože chýba,

resp. z argumentácie sťažovateľa nevyplýva príčinná súvislosť medzi označenými článkami

a napadnutými rozhodnutiami, ale sťažnosť v tejto časti je aj nezrozumiteľná,

absentujú v nej zákonné náležitosti riadne odôvodneného návrhu podľa § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a okrem toho vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -45

zo 14. decembra 2012 opätovne chýba právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti

v tejto časti.

Aj v tejto časti ústavný súd preto sťažnosť podľa

odmietol pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí a nedostatok právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2016