Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 159/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca)

a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Klemovou,

M. R. Štefánika 1, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa ) a , Listiny

základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práv podľa čl. 4 a čl. 9 ods. 2 písm. a) a ods. 3 Dohovoru

Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa a práva

podľa II. časti čl. 24 písm. a) Európskej sociálnej charty (revidovanej) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 20. decembra 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. augusta 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 28. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Evou

Klemovou, M. R. Štefánika 1, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa ) a (ďalej len „“),

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práv

podľa čl. 4 a čl. 9 ods. 2 písm. a) a ods. 3 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce

o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa (ďalej len „dohovor MOP“) a práva

podľa II. časti čl. 24 písm. a) Európskej sociálnej charty (revidovanej) (ďalej len „sociálna

charta“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 20. decembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. augusta 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

žalobcu sa v konaní vedenom pod sp. zn. pred Okresným súdom Malacky

(ďalej len „okresný súd“) domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru

a náhrady mzdy. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 4. júna 2015 žalobu

zamietol a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania. Proti rozsudku súdu prvej

inštancie podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil

rozsudok okresného súdu a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania.

3. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd porušil jeho základné práva a práva bližšie

špecifikované v bode 1 tým, že považoval „nadbytočnosť za preukázanú výlučne z dôvodu,

že rozhodnutím Žalovanej zo dňa 30. 01. 2014 bola moja pracovná pozícia zrušená,

a že Žalovaná nevytvorila namiesto môjho zrušeného pracovného miesta nové pracovné

miesto elektroinžiniera a skutočnosť, že v Konaní o odvolaní Žalovaná potvrdila, že mnou

vykonávané pracovné činnosti potrebovala naďalej, pretože tieto zabezpečovala ďalšími

zamestnancami z oddelenia Inžinieringu, považoval za irelevantnú...“,a vo vzťahu

k posudzovaniu nadbytočnosti poukazuje na rozhodnutia slovenských i českých

všeobecných súdov.

4. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie,

ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné, keďže špecifikovaná

právna otázka, ktorá mala byť dovolacím súdom posudzovaná podľa § 421 ods. 1 písm. b)

v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „CSP“), nebola nastolená ani v žalobe a ani počas prvoinštančného konania a následne

ani v odvolaní, teda nemohla byť otázkou, od ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho

súdu.

5. Podľa názoru sťažovateľa tým, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie, dopustil

sa zásahu do jeho základných práv a práv označených v bode 1, keďže krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uvádza: „Pre posúdenie nadbytočnosti

žalobcu je irelevantné, kto po zrušení jeho pracovnej pozície vykonával činnosti vykonávané

žalobcom v rámci jeho pracovnej pozície, ale rozhodujúce je, že žalovaný nevytvoril

namiesto zrušeného pracovného miesta žalobcu nové pracovné miesto elektroinžiniera“,

z čoho vyplýva, že sa zaoberal otázkou nadbytočnosti, i keď nebola formulovaná ako dôvod

neplatnosti výpovede pre neexistenciu nadbytočnosti pre neprijatie rozhodnutia žalovaného

o organizačnej zmene spočívajúcej v prerozdelení náplne práce začlenenej do zrušenej

pracovnej pozície na iných svojich zamestnancov. Sťažovateľ zastáva názor,

že na odmietnutie dovolania „neexistoval zákonný dôvod“.

6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa , , upravené

v II. časti čl. 24 písm. a) Európskej sociálnej charty (revidovanej) Rady Európy

z 03. 05. 1996, v čl. 4 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania

z podnetu zamestnávateľa č. 158 z 22. 06. 1982, v ) Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 46

ods. 1 a v Listiny základných práv a slobôd,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 12. 2016. č. k. -245

porušené boli.

2. Základné práva sťažovateľa , , upravené v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

Slovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, v čl. 36 písm. b)

, v II. časti ) Európskej sociálnej charty

(revidovanej) Rady Európy z 03. 05. 1996, v čl. 4 a čl. 9 ods. 2 písm. a), ods. 3 Dohovoru

Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158

z 22. 06. 1982, uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 30. 08. 2018, č. k. ,

porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 12. 2016, č. k.

245, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Uznesenie Najvyššieho sudu zo dňa 30. 08. 2018, č. k. , sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľovi , sa priznáva náhrada trov

právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet JUDr. Evy

Klemovej, advokátky, vedený v č. ú. , do 30 dni

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažovateľovi , , sa priznáva náhrada trov

právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet

JUDr. Evy Klemovej, advokátky, vedený v č. ú.

do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

7. Vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi,

ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019. Preto v súlade

s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená

sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce

bola predbežne prejednaná v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková

(predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ) zamestnanci majú právo na spravodlivé

a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu

proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

15. Podľa čl. 4 dohovoru MOP zamestnanie pracovníka sa neskončí, ak neexistuje

platný dôvod na také skončenie, ktorý súvisí so schopnosťou alebo správaním pracovníka,

alebo vyplýva z prevádzkových potrieb podniku, organizácie alebo služby.

16. Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) dohovoru MOP aby sám pracovník nemusel

dokazovať, že skončenie zamestnania nebolo oprávnené, spôsoby uplatňovania uvedené

v článku 1 tohto dohovoru ustanovia jednu alebo druhú, alebo obidve nasledujúce možnosti:

a) bremeno dokazovania existencie platného dôvodu na skončenie zamestnania,

ako je definované v článku 4 tohto dohovoru, spočíva na zamestnávateľovi.

17. Podľa čl. 9 ods. 3 dohovoru MOP v prípadoch skončenia zamestnania z dôvodov

prevádzkových potrieb podniku, organizácie alebo služby, orgány uvedené v článku 8 tohto

dohovoru sú oprávnené určiť, či skončenie zamestnania v skutočnosti bolo z týchto

dôvodov, ale v rozsahu ich právomocí je tiež rozhodnúť, či sú tieto dôvody dostatočné

na preukázanie, že skončenie zamestnania sa vymedzilo spôsobmi uplatňovania uvedenými

v článku 1 tohto dohovoru.

III.

18. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

K namietanému porušeniu práv podľa II. časti čl. 24 písm. a) sociálnej charty

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

21. Podľa čl. 24 II. časti sociálnej charty:

Na zabezpečenie účinného výkonu práva pracovníkov na ochranu v prípadoch

skončenia zamestnania sa zmluvné strany zaväzujú uznať:

a) právo každého pracovníka na to, aby nebolo jeho zamestnanie skončené

bez platného dôvodu pre takéto skončenie, majúce súvislosť s jeho schopnosťou

alebo správaním, alebo z dôvodu súvisiaceho s fungovaním podniku, zariadenia

alebo služby.

22. Národná rada Slovenskej republiky so sociálnou chartou vyslovila súhlas

17. februára 2009 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa ,

ktorá má prednosť pred zákonmi. Sociálna charta bola vyhlásená v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod č.

23. V teórii medzinárodného práva sa ustálil právny názor, v zmysle ktorého sociálna

charta obsahuje právne normy, ktoré nie sú priamo aplikovateľné (non self-executing)

a majú charakter všeobecných princípov spoločných členským štátom Rady Európy

v oblasti sociálnej politiky a ktoré sú povinné tieto štáty inkorporovať do svojho právneho

poriadku a orgány aplikácie práva v týchto štátoch sú povinné tieto princípy zohľadňovať

vo svojej aplikačnej praxi [k tomu porov. Gomien, D., Harrsi, D., Zwaak, L. Law

and practise of the European Convention on Human Rights and the European Social

Charter. Strasbourg: Council of Europe Publishing, 1996, pp. 434 – 436; Langford, M (ed).:

Social Rights Jurisprudence. Emerging Trends in International and Comparative Law. New

York: Cambridge University Press, 2008. pp. 432 – 433; k tomu porov. všeobecne aj Harris,

D. J. The European Social Charter. Charlottesville: University press of Virginia, 1984].

Možno prijať stanovisko, že právne normy medzinárodnej zmluvy sú priamo vykonateľné,

ak zaručujú práva a slobody priamo ich adresátom bez potreby ďalšej transpozície

alebo inkorporácie do právneho poriadku zmluvného štátu ďalším normatívnym právnym

aktom. Právne normy medzinárodnej zmluvy nie sú priamo vykonateľné, ak tieto priamo

alebo implicitne vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšej právnej úpravy na úrovni

vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšie uvedené textáciou

„zmluvné štáty sa zaväzujú prijať...“ alebo „zmluvné štáty uznávajú a zabezpečia...“ a pod.).

24. V tejto súvislosti je potrebné poukázať prvotne na prvú vetu I. časti sociálnej

charty, podľa ktorej „zmluvné strany prijímajú za cieľ svojej vnútroštátnej a medzinárodnej

politiky uskutočňovanej všetkými primeranými prostriedkami dosiahnutie podmienok

na zabezpečenie účinného výkonu týchto práv a zásad...“. Následne I. časť sociálnej charty

vymenúva v bodoch 1 až 31 konkrétne zásady, ktoré sú bližšie rozvíjané jednotlivo

v II. časti sociálnej charty v jednotlivých článkoch. Avšak i podľa prvej vety II. časti

sociálnej charty „zmluvné strany sa zaväzujú, ako ustanovuje III. časť, považovať

sa za viazané záväzkami vyplývajúcimi z týchto článkov a odsekov“. Nakoniec podľa

článku A bodu 1 písm. a) III. časti sociálnej charty „za podmienky ustanovení článku B

sa každá zmluvná strana zaväzuje považovať I. časť tejto charty za deklaráciu vymedzujúcu

ciele, o ktorých splnenie sa usiluje všetkými vhodnými prostriedkami v súlade

s ustanoveniami úvodného odseku tejto časti“. Uvedené ustanovenia utvrdzujú aj ústavný

súd v presvedčení o závere o priamej neaplikovateľnosti sociálnej charty ().

25. O charaktere jednotlivých ustanovení sociálnej charty, ktorý neumožňuje

jednotlivcom domáhať sa ich porušenia pred súdmi zmluvných štátov, svedčí aj prvá veta

III. časti dodatku k sociálnej charte, podľa ktorej „vykladá sa tak, že táto charta obsahuje

právne záväzky medzinárodného charakteru, ktorých aplikovanie je podriadené jedine

dozoru ustanovenému vo štvrtej časti (dozor Európskeho výboru pre sociálne práva,

pozn.)“.

26. Ústavný súd si je vedomý na druhej strane judikatúry, keď súdy zmluvných

štátov sociálnej charty vykladali (interpretovali) priamo ustanovenia sociálnej charty,

avšak iba v rámci a v spojení s vnútroštátnou právnou úpravou [pozri rozhodnutie

Najvyššieho súdu Holandska (Hoge Raad) sp. zn. NJ 1986/688 z 30. 5. 1986]. Ani v tomto

prípade nebol popretý záver o priamej neaplikovateľnosti sociálnej charty.

27. Na základe už uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie II. časti čl. 24 písm. a) sociálnej charty napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú, pretože tieto označené referenčné

právne normy sociálnej charty neobsahujú priamo aplikovateľné subjektívne práva

sťažovateľa, ale sú všeobecnými proklamáciami (princípmi), ktoré je zmluvný štát povinný

inkorporovať do svojho právneho poriadku, a orgány aplikácie práva sú povinné tieto

princípy zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych

aktov.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 36 písm. b), čl. 46

ods. 1 , listiny a práv podľa dohovoru a dohovoru MOP

napadnutým rozsudkom krajského súdu

28. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej

ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

29. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

30. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho),

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces ().

31. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

32. Ústavný súd poukazuje na to, že namietaný je primárnym

východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele

druhej hlavy ( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

ods. 1 treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého

sa možno domáhať práv uvedených okrem iného aj v ) a

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (, ).

33. Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa ), ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 4 dohovoru MOP malo dôjsť

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým sa odvolací súd „pri posudzovaní

organizačnej zmeny vyplývajúcej z rozhodnutia Žalovanej zo dňa 30. 01. 2014

nevysporiadal so všetkými aspektmi tejto zmeny a jej následkami v podobe neexistencie

nadbytočnosti mnou vykonávaného druhu práce (z hľadiska jej vecnej náplne) a neposkytol

mi ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania“.

34. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd porušil jeho už uvedené označené práva

tým, že „... považoval moju nadbytočnosť za preukázanú výlučne z dôvodu, že rozhodnutím

Žalovanej zo dňa 30. 01. 2014 bola moja pracovná pozícia zrušená, a že Žalovaná

nevytvorila namiesto môjho zrušeného pracovného miesta nové pracovné miesto

elektroinžiniera a skutočnosť, že v Konaní o odvolaní Žalovaná potvrdila, že mnou

vykonávané pracovné činnosti potrebovala naďalej, pretože tieto zabezpečovala ďalšími

zamestnancami z oddelenia Inžinieringu, považoval za irelevantnú...“.

35. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:

„... odvolací súd dospel k záveru, že v konaní bola preukázaná existencia

organizačnej zmeny, cieľom ktorej bolo zabezpečiť efektívnosť-práce zrušením dvoch

pracovných pozícií, vrátane pracovnej pozície žalobcu, bola preukázaná aj nadbytočnosť

žalobcu a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu. Tieto

skutočnosti boli preukázané rozhodnutím o organizačnej zmene zo dňa 31. 01. 2014,

v ktorom zamestnávateľ uviedol konkrétne pracovne pozície, ktoré zrušuje týmto

rozhodnutím, ako aj mená zamestnancov, ktoré tieto pozície vykonávali a dátum účinnosti

ich zrušenia a taktiež odôvodnil ich zrušenie tým, že tieto pracovné pozície považuje

vzhľadom na povahu, rozsah a zložitosť predmetu činnosti za neefektívne a nadbytočné.

Pre posúdenie nadbytočnosti žalobcu je irelevantné, kto po zrušení jeho pracovnej pozície

vykonával činnosti vykonávané žalobcom v rámci jeho pracovnej pozície, ale rozhodujúce

je, že žalovaný nevytvoril namiesto zrušeného pracovného miesta žalobcu žiadne nové

pracovné miesto elektroinžiniera, čo bolo preukázané organizačnou štruktúrou platnou

k 30. 04. 2014, z ktorej vyplýva, že nové pracovné miesta vytvorené po 31. 01. 2014

sa netýkajú oddelenia inžinieringu ale iných oddelení. O nadbytočnosti žalobcu svedčí

aj skutočnosť, že žalovaný už počas výpovednej doby nemal možnosť prideľovať žalobcovi

prácu, z toho dôvodu mu oznámil prekážky v práci na strane zamestnávateľa a za

predmetné obdobie mu vyplatil náhradu mzdy. Keďže organizačná zmena žalovaného

spočívala okrem iného v zrušení pracovného miesta žalobcu, je daná aj príčinná súvislosť

medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu, ktorá vznikla v dôsledku zrušenia

jeho pracovného miesta.

Žalovaný v konaní tiež preukázal, že nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať

a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,

keď z organizačnej štruktúry žalovaného k 31. 01. 2014 a rozpisu zmien k 31. 01. 2014

vyplýva, že všetky miesta údržbárov v počte 13 boli obsadené zamestnancami, ktorých mená

sú uvedené v rozpise zmien a taktiež bolo preukázané, že inzerát na voľnú pracovnú pozíciu

údržbár - elektrotechnik zverejnil iný zamestnávateľ...nešlo teda o voľné pracovné miesto

zamestnávateľa žalobcu, i preto mu žalovaný toto miesto nemohol ponúknuť. Odvolací súd

sa stotožnil aj s názorom žalovaného, že pokiaľ išlo o pozíciu developer

pre poľnohospodársku výrobu, táto práca nezodpovedala kvalifikácii žalobcu...“

36. Ústavný súd pripomína, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

).

37. Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd

sa v napadnutom rozsudku podrobne, zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s odvolaním sťažovateľa. Vo vzťahu k posudzovaniu nadbytočnosti sťažovateľa

(kľúčovej námietke v konaní o ústavnej sťažnosti) ako jednej z hmotnoprávnych podmienok

výpovede podľa () považuje

ústavný súd argumentáciu odvolacieho súdu za dostatočnú, jasnú a zrozumiteľnú, založenú

na právnych záveroch, ktoré majú oporu v zákone, resp. nepopierajú podstatu, zmysel a účel

aplikovaných ustanovení , a teda za ústavne udržateľnú. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku nie je možné hodnotiť ako arbitrárne a je nutné ho považovať

za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nemá dôvod v tomto

prípade zasahovať.

38. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a základným právom podľa , listiny a právom podľa

ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

39. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na ochranu

proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní v zmysle čl. 36

písm. b) a práv podľa dohovoru MOP ústavný súd poznamenáva, že k tomuto

nemôže dôjsť postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju

právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade

krajského súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade uplatnil spôsobom upraveným príslušným procesnoprávnym predpisom.

Z uvedeného dôvodu aj túto časť sťažovateľovej ústavnej sťažnosti odmietol z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti [ ].

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 36 písm. b), čl. 46

ods. 1 , listiny a práv podľa dohovoru a a písm.

a) a ods. 3 dohovoru MOP napadnutým uznesením najvyššieho súdu

40. Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí

dovolania došlo k porušeniu jeho základných práv ), ,

listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 4 a čl. 9 ods. 2 písm. a) a ods. 3 dohovoru

MOP.

41. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.

42. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd

(m. m. , ).

43. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľa.

44. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva,

že sťažovateľ vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ,

pretože podľa jeho názoru odvolací súd pri právnom posúdení veci postupoval nesprávne

a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Sťažovateľ v dovolaní uviedol, že krajský súd

jeho vec nesprávne právne posúdil, keďže organizačná zmena u žalovanej reálne spočívala

nielen v zrušení jeho pracovnej pozície rozhodnutím o organizačnej zmene

z 30. januára 2014, ale aj v prerozdelení jeho pracovnej náplne medzi ďalších zamestnancov

žalovanej na oddelení inžinieringu, pričom táto skutočnosť v písomnom rozhodnutí

žalovanej absentuje. Dovolateľ teda formuloval právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorú dovolací súd v praxi dosiaľ neriešil ako otázku

vplyvu neprijatia písomného rozhodnutia žalovanej o organizačnej zmene spočívajúcej

v prerozdelení náplne práce začlenenej do zrušenej pracovnej pozície na iných svojich

zamestnancov, ak pracovné činnosti tvoriace pracovnú náplň zrušenej pracovnej pozície

žalovaná naďalej vykonáva ich prostredníctvom, na nadbytočnosť a teda na platnosť

výpovede danej zamestnávateľom podľa .

45. Dovolací súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza:

„V preskúmavanej veci z obsahu spisu ale vyplýva, že žalobca vo svojej žalobe

neuviedol ako dôvod neplatnosti výpovede neexistenciu jeho nadbytočnosti pre neprijatie

písomného rozhodnutia žalovanej o organizačnej zmene spočívajúcej v prerozdelení náplne

práce začlenenej do zrušenej pracovnej pozície na iných svojich zamestnancov. Neurobil

tak ani v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a v súvislosti s nadbytočnosťou túto

skutočnosť (neprijatie písomného rozhodnutia...) vôbec neuviedol ani v odvolaní podanom

proti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd nemali

preto dôvod v základnom konaní riešiť dovolateľom v jeho dovolaní nastolenú otázku

a ani ju neriešili. Dovolateľom formulovaná otázka nemá teda charakter takej otázky,

od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Za tohto stavu jej riešenie

nemá v preskúmavanej veci žiadne opodstatnenie. Dovolací súd dospel preto k záveru,

že nebol tak splnený jeden zo základných predpokladov prípustnosti dovolania vyplývajúci

z ustanovenia V takomto prípade je tu bez ďalšieho dôvod

na odmietnutie dovolania, pričom dovolací súd už ďalšie podmienky prípustnosti dovolania

žalobcu neskúmal.“

46. Sťažovateľ v sťažnosti uznáva, že neprijatie písomného rozhodnutia žalovanej

o organizačnej zmene spočívajúcej v prerozdelení náplne práce začlenenej do zrušenej

pracovnej pozície na iných svojich zamestnancov explicitne nenamietal ani v žalobe,

ani v priebehu prvoinštančného konania, ani v odvolaní, avšak poukazuje na stanovisko,

ktoré doručil krajskému súdu 18. novembra 2016 v ktorom uvádza: „... žalovaná

nepreukázala moju nadbytočnosť, ani príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou

a nadbytočnosťou zamestnanca, keďže zo žiadneho dôkazu vykonaného v doterajšom konaní

nevyplýva, žeby k 31. 01. 2014, okrem rozhodnutia o organizačnej zmene

zo dňa 30. 01. 2014 (o zrušení dvoch pracovných pozícii), existovalo ďalšie rozhodnutie

o organizačnej zmene spočívajúcej napr. v rozšírení/zmene pracovnej náplne ostatných

zamestnancov z oddelenia Inžinieringu o pracovnú náplň, ktorá vyplývala z mojej pracovnej

pozície.“ Odvolací súd sa k argumentácii uvedenej v stanovisku sťažovateľa vyjadril takto:

„Pre posúdenie nadbytočnosti žalobcu je irelevantné, kto po zrušení jeho pracovnej pozície

vykonával činnosti vykonávané žalobcom v rámci jeho pracovnej pozície, ale rozhodujúce

je, že žalovaný nevytvoril namiesto zrušeného pracovného miesta žalobcu nové pracovné

miesto elektroinžiniera“, a preto sťažovateľ zastáva názor, že odvolací súd v odvolacom

konaní posudzoval právnu otázku, relevantnú pre posúdenie prípustnosti dovolania,

a teda najvyšší súd nemal zákonný dôvod na jeho odmietnutie.

47. Po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou a jej prílohami a predbežnom

prerokovaní veci sa ústavný súd prikláňa k názoru najvyššieho súdu, že otázka,

ktorú formuloval sťažovateľ v dovolaní, nie je tou otázkou, od ktorej vyriešenia záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže v konaní pred všeobecnými súdmi táto otázka riešená

nebola. K argumentácii sťažovateľa, že krajský súd reagoval na jeho stanovisko v časti

odôvodnenia rozsudku, kde sa vyjadril „Pre posúdenie nadbytočnosti žalobcu

je irelevantné, kto po zrušení jeho pracovnej pozície vykonával činnosti vykonávané

žalobcom v rámci jeho pracovnej pozície, ale rozhodujúce je, že žalovaný nevytvoril

namiesto zrušeného pracovného miesta žalobcu nové pracovné miesto elektroinžiniera“,

ústavný súd konštatuje, že ide o posudzovanie nadbytočnosti ako výpovedného dôvodu

podľa vo všeobecnosti, nie konkrétne vo vzťahu

k prijatiu, resp. neprijatiu písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene

spočívajúcej v prerozdelení náplne práce začlenenej do zrušenej pracovnej pozície na iných

svojich zamestnancov, ako ju formuloval sťažovateľ v právnej otázke nastolenej v dovolaní.

48. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolaním

sťažovateľa, ktorý jeho prípustnosť odôvodnil tým, že krajský súd vec nesprávne právne

posúdil, pričom jeho rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Najvyšší súd skúmal

podmienky prípustnosti dovolania podľa ustanovenia , pričom

konštatoval, že ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej

inštancie, taktiež že ide o otázku právnu, avšak tretia podmienka, a to že by malo ísť

o otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu podľa jeho názoru

splnená nebola.

49. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom

ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva.

V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti

alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

50. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a základnými právami sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 listiny,

, ako aj právom podľa dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť

o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa i v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

51. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na ochranu

proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní v zmysle čl. 36

písm. b) a práv podľa , a ods. 3 dohovoru MOP ústavný súd

poznamenáva, že k tomuto nemôže dôjsť postupom a rozhodnutím všeobecného súdu,

ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup

išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc

rozhodnúť o prípustnosti dovolania v danom prípade uplatnil spôsobom upraveným

príslušným procesnoprávnym predpisom. Z uvedeného dôvodu aj túto časť ústavnej

sťažnosti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde].

52. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok,

bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2019