Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 427/2026
PDF · 304.04 KB
No categories available
IV. ÚS 427/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , proti uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. 105Pp/53/2025 z 20. októbra 2025 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5Tos/4/2026-62 z 23. apríla 2026 takto
r o z h o d o l :
1. Žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa
1. Ústavnému súdu bola 13. júla 2026 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 50 ods. 5 ústavy a v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) a v spojení s čl. 7 ods. 1 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 105Pp/53/2025 z 20. októbra 2025 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 5Tos/4/2026-62 z 23. apríla 2026. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby nálezom vyslovil porušenie označených práv, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie 8 888 eur od okresného súdu a 8 888 eur od krajského súdu, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodu nemajetnosti.
2. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bol rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 1T/39/2020 z 10. februára 2021 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6To/24/2021 z 29. apríla 2021 uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 27. augusta 2025 návrh na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý bol napadnutým uznesením tohto súdu podľa § 66 ods. 1 písm. b), ods. 2 Trestného zákona zamietnutý. Krajský súd svojím napadnutým uznesením zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľom podanú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.
3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti rozporuje závery vyplývajúce z napadnutých uznesení okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktoré považuje za arbitrárne, a to predovšetkým pri posúdení druhej materiálnej podmienky podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona spočívajúcej v prognóze riadneho vedenia života v čase po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Sťažovateľ kategoricky nesúhlasí s negatívnym záverom okresného súdu, ako aj krajského súdu o nesplnení podmienky vedenia riadneho života, pričom namieta predovšetkým to, že súdy tento záver odvodili výhradne od jeho trestnej minulosti, čím sa mali dopustiť porušenia zákazu dvojitého potrestania. Tento generálny a primárny záver súdov podľa sťažovateľa nezohľadňuje predovšetkým pozitívne hodnotenie riaditeľa ústavu, v ktorom vykonáva trest odňatia slobody, ktoré je z jeho uhla pohľadu „dôkazom s vysokou dôkaznou hodnotou“. Ďalšou relevantnou a súdmi nezohľadnenou skutočnosťou bol podľa sťažovateľa jeho osobný kritický postoj, ktorý vyjadril k spáchanej trestnej činnosti, dokonca jeho osobná ambícia dokázať predovšetkým sebe samému, ako aj svojmu okoliu, že je schopný sa polepšiť. Súdy taktiež neskúmali ani jeho rodinné zázemie, možnosti ubytovania v čase po podmienečnom prepustení, zárobkové možnosti, ktoré spoločne aj s jeho vnútorným odsudzujúcim postojom k spáchanej trestnej činnosti mali výrazný potenciál ovplyvniť hodnotenie jeho prognózy pri vedení riadneho života v budúcnosti smerom k jej pozitívnemu záveru. Rovnako súdy na jednej strane hodnotia jeho správanie počas doby výkonu trestu ako také, ktoré nemožno označiť za negatívne, aby na strane druhej konštatovali, že takéto správanie z dlhodobého hľadiska nesvedčí o jeho polepšení. Sťažovateľ je hlboko presvedčený, že vo veci konajúce súdy úmyselne navyšovali/rozširovali podmienky, ktoré vyplývajú z § 66 ods. 1 Trestného zákona, a to až do takej miery, že ich naplnenia postavili do roviny nedosiahnuteľnosti. Nariadenie podmienečného prepustenia z výkonu trestu je namieste vtedy, ak už k náprave odsúdeného došlo a ďalší pobyt odsúdeného vo výkone trestu nie je nutný, pričom možno vzhľadom na všetky relevantné okolnosti predpokladať, že odsúdený povedie na slobode riadny život. Vytvorenie špeciálnej prísnejšej právnej úpravy pre recidivistov, ktorí sa vo výkone trestu ocitli znova, nemožno z ústavnoprávneho pohľadu akceptovať, keďže je porušením čl. 50 ods. 5 ústavy a s čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7. Trestnú minulosť nemožno hodnotiť formalisticky, teda s ohľadom na to, koľkokrát bol jednotlivec odsúdený a koľkokrát vykonával nepodmienečný trest odňatia slobody či koľkokrát porušil podmienky podmienečného prepustenia. Je potrebné zvážiť, ako dlho bol odsúdený vo výkone trestu a z akých dôvodov došlo k spáchaniu predchádzajúcich trestných činov a či možno u odsúdeného na základe jeho aktuálneho výkonu trestu očakávať, že povedie riadny život. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že vo veci konajúce súdy pri posúdení podmienky riadneho vedenia života v budúcnosti neprihliadli aj na § 68 ods. 1 Trestného zákona,
ktorý umožňuje udeliť podmienečne prepustenému aj primerané obmedzenia alebo povinnosti uvedené v § 51 ods. 3 a 4 Trestného zákona. Zároveň aj zohľadnením hľadiska prevencie kriminality je vhodné práve u podmienečne prepustených osôb konštatovať, že dlhší čas strávený vo výkone trestu neposilňuje odradzujúci účinok trestných sankcií, ale môže pôsobiť skôr opačne. V tomto smere potom súdy odignorovali aj jeden z účelov trestu odňatia slobody, ktorým je vytvorenie podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život, resp. vytvorenie podmienok umožňujúcich podporovať a rozvíjať pozitívne osobnostné rezervy socializáciou odsúdených, aby viedli riadny život.
4. V dôsledku záveru o negatívnej prognóze vedenia riadneho života došlo podľa sťažovateľa nielen k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, čl. 7 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru, ale aj sekundárne k porušeniu ďalších práv, a to základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), ods. 4 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
5. Predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľa je v primárnej rovine porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, čl. 7 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu a v sekundárnej rovine porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), ods. 4 dohovoru, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a porušenie čl. 7 ods. 1 dohovoru a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.
6. Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.1. Porušenie sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením okresného súdu:
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
9. Ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti či nedotknuteľnosti“ fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci.
10. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.
11. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 105Pp/53/2025 z 20. októbra 2025 sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5Tos/4/2026-62 z 23. apríla 2026 tak, že ju zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V nadväznosti na uvedené (a vzhľadom na to, že sťažovateľ ani netvrdí, že by svoje relevantné námietky nemohol uplatniť v sťažnostnom konaní) ústavný súd konštatuje, že pokiaľ by bol sťažovateľ riadne zastúpený, bola by ním podaná ústavná sťažnosť neprípustná podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde, keďže právomoc krajského súdu v sťažnostnom konaní predchádza právomoci ústavného súdu.
II.2. Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, čl. 7 ods. 1 dohovoru, čl. 14 dohovoru a čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu:
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
13. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), alebo závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, by zásadne popreli účel a význam zákonného
predpisu (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
14. Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00, II. ÚS 5/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
15. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) vo všeobecnosti uznáva veľmi vysokú mieru autonómie všeobecného súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, je však povolaný zasiahnuť v takých prípadoch, ak je zvolený výklad všeobecných súdov výrazom zjavného faktického omylu či logického excesu.
II.3. Posúdenie veci:
16. Ústavný súd na úvod pripomína, že z ústavy nevyplýva základné právo na to, aby bolo žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vyhovené (II. ÚS 222/2019, III. ÚS 355/2021, III. ÚS 254/2025, IV. ÚS 653/2025). Aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody odsúdený nemá automatický nárok. K podmienečnému prepusteniu odsúdeného môže súd pristúpiť len vtedy, ak vykonané dokazovanie vedie k spoľahlivému záveru, že u odsúdeného boli splnené zákonom stanovené podmienky, a to formálneho, ako aj materiálneho charakteru. Formálnou podmienkou podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody je vykonanie zákonom stanovenej časti uloženého trestu. Materiálnymi podmienkami je potrebné rozumieť v prvom rade preukázanie polepšenia odsúdeného a v druhom rade preukázanie skutočnosti, že je možné od odsúdeného dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život (4 Urtos 6/2019, 4 Urtos 3/2020).
17. Splnenie prvej podmienky nebolo zo strany sťažovateľa a ani zo strany krajského súdu rozporované. Krajský súd na rozdiel od okresného súdu otvoril otázku splnenia už prvej materiálnej podmienky (ktorej splnenie považoval za naplnené len čiastočne), keďže považoval dobré správanie sťažovateľa počas doby výkonu trestu odňatia slobody len za „prejav vonkajšieho prispôsobenia sa výkonu trestu a nie aj polepšenia odsúdeného.“, ktorý bol navyše determinovaný jeho osobnými predchádzajúcimi skúsenosťami života v regulovanom prostredí z dôvodu jeho desiatich odsúdení a niekoľkonásobného výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody. Krajský súd dospel k záveru o čiastočnom splnení prvej materiálnej podmienky aj z dôvodu, že od správania sťažovateľa očakával väčšiu osobnú zaangažovanosť do plnenia pracovných povinností a osobnostný rozvoj, celkovo „na vyvinutí patričnej iniciatívy a snahy po náprave, ktorá u odsúdeného nie je preukázateľne prítomná v dostatočnej forme.“. Uvedené názorové hodnotenie krajského súdu nemožno považovať za excesívne, keďže ho krajský súd odôvodnil (i) vyradením sťažovateľa z dvoch pracovísk, z jedného pre neuspokojivé pracovné výsledky a z druhého pre nesplnenie osobnostných predpokladov, (ii) nedostatkom v správaní sťažovateľa spočívajúcim
v nadväzovaní nepovolených kontaktov (čo napravil po konzultácii s pedagogickým pracovníkom), (iii) jeho aktuálnym nezaradením do pracovného procesu a (iv) nepreradením sťažovateľa do ústavu s minimálnym stupňom stráženia oproti ústavu so stredným stupňom stráženia, do ktorého bol zaradený pri nástupe výkonu trestu, a to aj napriek niekoľkoročnému výkonu trestu odňatia slobody. Aj podľa ústavného súdu tieto zistené nedostatky mohli byť považované za nedostatočnú iniciatívnosť sťažovateľa pri plnení povinností a nedostatočnú angažovanosť v pracovnej oblasti, keď riadne dodržiavanie ústavného poriadku je zákonnou povinnosťou každého odsúdeného. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že u sťažovateľa absentuje „zistiteľná dlhodobá kontinuálna pozitívna zmena“, tak tento záver bol odvodený od konkrétnych (už uvedených skutkových zistení), čo svedčí jeho riadnemu odôvodneniu. Ústavný súd sa v tomto ohľade nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľa o neprimeranom poukazovaní na jeho predchádzajúce odsúdenia, pretože práve oproti jeho mnohopočetným odsúdeniam a niekoľkonásobnému výkonu trestu odňatia slobody je dodržiavanie ústavného poriadku/režimu možné považovať za minimálny obsahový rámec iniciatívy odsúdenej osoby pri napĺňaní premisy polepšenia, ako na to poukázal aj krajský súd. Podľa názoru ústavného súdu úvaha krajského súdu, podľa ktorej u sťažovateľa požadoval, „aby odstránením nedostatkov preukázal dlhodobé a trvalé polepšenie ako predpoklad pre vedenie riadneho života po výkone trestu odňatia slobody“, nevykazuje prvky excesívnosti, ale vychádza z hodnotenia jeho správania majúceho len pasívny a adaptačný charakter.
18. V súvislosti s poukazom na predchádzajúce odsúdenia sťažovateľa, čím krajský súd operoval už pri posúdení splnenia prvej materiálnej podmienky a predovšetkým potom druhej materiálnej podmienky podmienečného prepustenia, ústavný súd už judikoval, že nie je konfliktom so zákazom dvojitého postihu (res iudicata) podľa čl. 50 ods. 5 ústavy, čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 a § 2 ods. 8, § 11 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, ak súd pri posudzovaní splnenia materiálnej podmienky podmienečného prepustenia spočívajúcej v možnosti očakávať, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život, zohľadní recidívu (najmä úmyselnej a druhovo rovnorodej) trestnej činnosti, skorší výkon trestu (trestov) odňatia slobody, spáchanie ďalšieho trestného činu v skúšobnej dobe určenej pri skoršom, pôvodne podmienečnom odsúdení alebo pri podmienečnom prepustení týkajúcom sa trestu (jeho zvyšku), ktorý odsúdený vykonáva, alebo spáchanie trestného činu, za ktorý je odsúdený aktuálne vo výkone trestu v skúšobnej dobe určenej pri skoršom podmienečnom odsúdení alebo podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Ide totiž o skutočnosti, ktoré očakávanie vedenia riadneho života v budúcnosti nevyhnutne kauzálne (aj keď nie výlučne) podmieňujú a netýkajú sa len samotného trestného činu konštatovaného predmetným odsúdením, ale dominantne externých okolností páchania trestnej činnosti pred dotknutým odsúdením alebo po ňom, a to v relevantnom zákonnom kontexte, pričom súd musí hodnotiť splnenie takej podmienky obligatórne (samozrejme, s adekvátnym odrazom v odôvodnení svojho rozhodnutia, teda nielen mechanickým odkazom na kriminálnu minulosť odsúdeného – k tomu pozri I. ÚS 36/2022). Neprípustná (podľa okolností prípadu až v rovine ústavnej neudržateľnosti) by bola len výlučná absolutizácia samotného odsúdenia (bez prítomnosti súvislostí uvedených v predchádzajúcej vete), ktorého by sa taká úvaha týkala, s vyústením do negatívneho záveru pre možnosť podmienečného prepustenia odsúdeného (nemožno podmienečne prepustiť len preto, lebo odsúdený spáchal to, za čo bol uznaný za vinného konkrétnym rozsudkom, k tomu pozri uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 511/2023-8 z 11. októbra 2023, bod 24, publikované
v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 89/2023 – I. a rovnako tak aj sp. zn. IV. ÚS 512/2023, bod 24).
19. S ohľadom na už prezentované judikatúrne východiská ústavného súdu je potrebné sťažovateľovi dôrazne pripomenúť, že jeho predchádzajúce odsúdenia predstavujú objektívne existujúcu skutočnosť, s ktorou musí vo veci konajúci súd pracovať pri posudzovaní aspektu polepšenia recidivistu. Z pohľadu ústavných garancií vyplývajúcich z čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 je však určujúca nemožnosť založiť prognózu polepšenia a vedenia riadneho života len/výlučne na tejto kategórii (aj keď pri výraznejšej recidíve bude obvykle dominantná, pretože predmetné závažné životné reálie nie je možné ignorovať). Presne takej názorovej optike zodpovedala aj úvaha krajského súdu o potrebe odmietnutia námietky sťažovateľa o nemožnosti zohľadnenia jeho trestnej minulosti, keďže „je nutné zohľadniť osobu odsúdeného ako celok, pričom je nutné prihliadnuť aj na tie odsúdenia, v rozsahu ktorých sa na odsúdeného hľadí ako keby nebol odsúdený, nakoľko takáto skutočnosť neznamená, že by sa na odsúdeného malo hľadieť tak, ako keby sa skutok, za ktorý bol právoplatne odsúdený, vôbec nestal. Zákon totiž ustanovuje len fikciu neodsúdenia páchateľa v dôsledku zahladenia odsúdenia, nie teda fikciu, že sa nestal skutok, za ktorý bol právoplatne odsúdený. Inak povedané, zahladením odsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 71/1975).“. Krajský súd následne poukázal na to, že sťažovateľ je špeciálnym recidivistom páchajúcim majetkovú trestnú činnosť čiastočne spojenú aj s násilným prvkom, čomu zodpovedajú aj viaceré odsúdenia pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, keď (i) v dôsledku páchania trestnej činnosti strávil podstatnú časť svojho života vo výkone trestu odňatia slobody (celkovo viac ako 15 rokov) a (ii) k páchaniu trestnej činnosti pristupoval po skorších podmienečných odsúdeniach. Ústavný súd, hodnotiac predostretú úvahu, musí skonštatovať ústavnosť postupu krajského súdu, ktorého záver podporovala aj menej priaznivá resocializačná prognóza a od nej odvodené stredné riziko recidívy trestnej činnosti. Správne preto krajský súd ponúkol sťažovateľovi aj východisko z tejto situácie spočívajúce v získaní „ďalšej pracovnej kvalifikácie (nielen pracovného návyku) a jej prípadným preukázaním. Rovnaký účel môže mať aj preukázanie možnosti ubytovania a konkrétna možnosť zamestnania umožňujúca krytie základných životných potrieb (v nevyhnutne konkrétnom rozsahu pre účely posúdenia spôsobilosti stimulovať vedenie riadneho života). Rozhodne možno kontaktovať, že u odsúdeného môže v žiadúcom smere pôsobiť získanie pracovného zaradenia (najmä nad rámec pomocných prác) a dosahovanie kladných výsledkov v tomto smere. Kladne bude tiež možné oceniť získanie prípadných ďalších odmien, a to aj za osobnostný rozvoj.“.
20. Z uvedeného je teda zrejmé, že krajský súd založil svoj záver o negatívnej prognóze vedenia riadneho života sťažovateľa v čase po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody na konkrétnych skutočnostiach, ktoré verifikovateľným spôsobom špecifikoval a ozrejmil, pričom predchádzajúca trestná činnosť sťažovateľa bola jedným z viacerých, nie jediným argumentom vyhodnoteným v jeho neprospech (v tomto smere teda nie je možné aprobovať argumentáciu sťažovateľa), a preto nedošlo k zásahu do žiadneho zo sťažovateľom v ústavnej sťažnosti označených práv.
21. Vo vzťahu k sťažovateľom označeným právam podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4 dohovoru ústavný súd navyše odkazuje na závery vyplývajúce z jeho nálezu č. k. III. ÚS 85/2025-30 zo 17. júla 2025, bodu 11, v zmysle ktorých: «Článok 5 ods. 1 písm. a) dohovoru neobsahuje právo na predčasné prepustenie, ale právo na rozhodnutie o predčasnom prepustení pri zachovaní použiteľného národného práva [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“), Veľká komora z 21. 10. 2013, Del Río Prada proti Španielsku č. 42750/09]. ESĽP v rozsudkoch Aleksandr Aleksandrov proti Rusku z 27. marca 2018 a Khamtokhu a Aksenchik proti Rusku z 24. januára 2017 dospel k záveru, že opatrenia týkajúce sa trestu a jeho úpravy sa môžu dotknúť práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru. Oba tieto závery však boli formulované nie v súvislosti s podmienečným prepustením z výkonu trestu odňatia slobody, ale v súvislosti s námietkou porušenia zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru, a to pri možnosti uloženia iného trestu ako trestu odňatia slobody osobe z iného regiónu a pri možnosti neuloženia inak obligatórneho doživotného trestu odňatia slobody osobám diferencovaným podľa veku a pohlavia. K úvahe o porušení práva na osobnú slobodu rozhodovaním o podmienečnom upustení od zvyšku trestu odňatia slobody možno dospieť len vtedy, ak takejto žiadosti nie je vyhovené v dôsledku osobitného diskriminačného opatrenia [rozsudok ESĽP (Veľká komora) z 21. 10. 2013, Del Río Prada proti Španielsku č. 42750/09].» Z napadnutého uznesenia krajského súdu ale nevyplýva diskriminačný prístup k osobe sťažovateľa.
22. V závere teda ústavný súd na podklade už prezentovaných súvislostí konštatuje, že krajský súd obsahovo spojil obe zákonné materiálne podmienky podmienečného prepustenia na slobodu, a to pojem „polepšenie“ s možnosťou očakávať, že páchateľ povedie riadny život nielen dodržiavaním väzenského režimu (na základe štátneho donútenia), ale aj po prepustení na slobodu, keď jedno podmieňuje druhé – polepšenie podmieňuje pozitívne postpenitenciárne očakávanie (k tomu pozri uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 511/2023-8 z 11. októbra 2023, bod 25, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 89/2023 – II., ako aj uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 136/2024-12 zo 7. marca 2024, bod 35, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 19/2024). Samozrejme, ich splnenie (generované primárne potrebným polepšením) je kategoricky obťažnejšie v prípade osoby s výraznou kriminálnou minulosťou, ktorá je opakovane vo výkone trestu odňatia slobody (taký záver určite nie je excesívny, naopak, zodpovedá elementárnym pravidlám logického myslenia).
23. Vzhľadom na obsah skoršej časti odôvodnenia je zrejmé, že sťažovateľ si z vecných dôvodov a priori bezúspešne uplatňuje nárok na ochranu ústavnosti podaním ústavnej sťažnosti, pričom tento záver by v prípade, ak by bol sťažovateľ riadne zastúpený v konaní pred ústavným súdom, viedol k odmietnutiu ústavnej sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde, čo platí pre všetky ním označené referenčné ustanovenia. V dôsledku toho ústavný súd ani nepristúpil k preverovaniu majetkových pomerov sťažovateľa a sťažovateľom uplatnenej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nevyhovel (bod 1 výroku tohto uznesenia).
24. Na podklade uvedeného ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. b) zákona o ústavnom súde, ktorý neustanovenie právneho zástupcu (z vecných dôvodov zrejmej bezúspešnosti uplatňovania nároku na ochranu ústavnosti alebo pre nedôvodnosť
ustanovenia právneho zástupcu na základe majetkových pomerov navrhovateľa) obligatórne spája s rozhodnutím premietnutým do bodu 2 výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu