Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 222/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca

spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, ,

zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 1378/16, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a na osobnú slobodu podľa a Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 1378/16, Košice, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na osobnú slobodu

podľa (ďalej len „“), zákazu diskriminácie

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. apríla 2019 (ďalej len „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vykonáva súhrnný

trest odňatia slobody vo výmere osemdesiatich štyroch mesiacov, ktorý mu bol uložený

rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. z 24. marca 2015 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 3. septembra 2015

pre zločin lúpeže podľa ustanovení a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorého výkon

nastúpil 3. septembra 2015 a ktorý má predpokladane po započítaní doby výkonu trestu

v inej trestnej veci vykonať k 6. marcu 2020. Sťažovateľ 19. októbra 2018 adresoval

Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) návrh na podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody, o ktorom okresný súd uznesením sp. zn.

z 5. februára 2019 rozhodol tak, že podľa ustanovení a

v spojení s v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažovateľa podmienečne prepustil z výkonu

trestu odňatia slobody, podľa mu určil skúšobnú dobu v trvaní

dvoch rokov a súčasne nariadil probačný dohľad nad sťažovateľom v trvaní dvoch rokov

a podľa § 51 ods. 4 citovaného zákona mu uložil povinnosť podrobiť sa v skúšobnej dobe

liečeniu „duševnej poruchy ADHD“. Na základe sťažnosti prokurátora krajský súd

namietaným uznesením podľa prvostupňové

rozhodnutie okresného súdu zrušil v celom rozsahu a podľa

v spojení s ustanoveniami a návrh sťažovateľa

na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že postupom krajského súdu a jeho

rozhodnutím došlo k porušeniu jeho označených práv, dôvodiac, že sa s argumentáciou

namietaného uznesenia „nie je možné stotožniť“.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v konkrétnosti argumentuje takto: „Ako hlavný

dôvod neudržateľnosti rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne z ústavného hľadiska je

v danom prípade porušenie základného práva na súdnu ochranu, do obsahu ktorého patrí

aj právo každého na to, aby rozhodnutie súdu, ktorý rozhoduje v jeho veci, bolo riadne

odôvodnené v súlade so zákonom. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát

vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. V danom prípade Krajský súd

v Trenčíne svoje rozhodnutie, ktorým návrh sťažovateľa na podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody zamietol, neodôvodnil vecne správne, a to preto, lebo sa

v dostatočnej miere nevysporiadal so všetkými, sťažovateľom namietanými skutočnosťami

a najmä vyslovil názor v absolútnom rozpore so závermi znaleckého posudku. Uvedené

podľa názoru sťažovateľa vykazuje znaky diskriminácie, ktorej zákaz je zakotvený v čl. 12

SR z dôvodu, že sťažovateľ nedokáže ovplyvniť svoj zdravotný stav a to za situácie,

že mu od nástupu na výkon trestu odňatia slobody neboli podávané žiadne lieky

na zmiernenie prejavov vyššie uvedenej poruchy. Rozhodovanie o podmienečnom

prepustení z výkonu trestu odňatia slobody nie je možné automatizovať tak, že disciplinárny

trest, resp. neodporučenie ústavu, rovná sa zamietnutie žiadosti odsúdeného o podmienečné

prepustenie. Keby platila takáto rovnica, o podmienečnom prepustení by mohol rozhodovať

priamo riaditeľ ústavu a súd by bol v tomto prípade zbytočný, nakoľko by stratil akúkoľvek

možnosť samostatného úsudku a rozhodovania. Zhrnúc uvedené sťažovateľ má za to, že

Okresný súd v Trenčíne v danom prípade správne prihliadol na diagnostikovanú

Hyperkinetickú poruchu správania, ktorá bola u sťažovateľa zistená v impulzívnej forme,

nakoľko nedostatky v správaní boli u sťažovateľa vyvolané práve touto chorobou, na ktorú

počas výkonu trestu odňatia slobody nebol liečený. Hodnotiť preto správanie sťažovateľa,

ktorý trpí na takúto duševnú poruchu na základe rovnako prísnych kritérií, ako akéhokoľvek

iného odsúdeného by nebolo správne a to o to zvlášť v danom prípade, kedy sťažovateľovi

nebola poskytnutá liečba ani v minimálnej miere. Sťažovateľ počas výkonu trestu odňatia

slobody študoval v snahe zvýšiť si kvalifikáciu, čím preukázal snahu a vôľu viesť

po prepustení riadny život. Počas výkonu trestu napriek svojej diagnóze preukázal

polepšenie, bol 1-krát disciplinárne odmenený, svoj voľný čas trávil zmysluplne, udržiaval

kontakt s rodinou, je pracovne zaradený, pričom v poslednom období je hodnotený

pozitívne. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť prokurátora ako nedôvodnú

zamietnuť. Sťažovateľ má za to, že Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí

zo dňa 23. 04. 2019 nepostupoval správne a už vôbec nie v súlade

so zákonom. Takýmto postupom odvolacieho súdu došlo jednoznačne k porušeniu práva

na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa garantovanú v Ústave SR ako aj v Dohovore

o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj k porušeniu základných práv

a ľudských slobôd zakotvených v a .“

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv na súdnu

ochranu podľa a na osobnú slobodu podľa , zákazu diskriminácie

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. apríla 2019, predmetné uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie

a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

6. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

9. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených

základných práv druhostupňovým rozhodnutím krajského súdu, ktorým bolo prvostupňové

rozhodnutie o podmienečnom prepustení sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody

zrušené a jeho návrh na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody

zamietnutý. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je námietka vecnej nesprávnosti

namietaného uznesenia krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa pri svojom

rozhodovaní nezohľadnil okolnosť (duševnú poruchu sťažovateľa), ktorú vníma sťažovateľ

ako relevantnú, pričom je presvedčený, že po zohľadnení tejto okolnosti by zistený

skutkový stav nasvedčoval v prospech vyhovenia jeho návrhu na podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody.

11. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

12. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

13. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského

súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo alebo nemalo byť

návrhu sťažovateľa vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

(prezentovanou v uplatnenom návrhu), ako aj s jednotlivými zistenými skutkovými

okolnosťami týkajúcimi sa právnej veci sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne

a či má súdom zvolená interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne

akceptovateľný charakter.

14. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 12 a 13 odôvodnenia tohto

uznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

15. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia

krajského súdu, ktoré bolo podkladom pre jeho právny záver o zamietnutí návrhu

sťažovateľa. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v úvode predostrel podrobnú

interpretáciu dotknutého inštitútu podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia

slobody, tak ako je upravený v ustanoveniach až . Krajský súd

na tomto mieste uviedol:

«Krajský súd v prvom rade uvádza, že odsúdený nemá automaticky na podmienečné

prepustenie nárok. Zákon ponecháva súdu plne na úvahu, či pri zohľadnení a zhodnotení

všetkých skutočností návrhu vyhovie alebo nie. Samozrejme podmienkou je, aby svoje

rozhodnutie racionálne a zrozumiteľne zdôvodnil. Zmyslom podmienečného prepustenia

totiž nie je to, aby za dobré chovanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu odňatia

slobody bol odsúdený (páchateľ) automaticky prepustený po vykonaní stanovenej doby

trestu, bez zreteľa na účel trestu. Podmienečné prepustenie je na mieste len v tom prípade,

ak vzhľadom k účelu trestu a k ďalším okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam,

je odôvodnený predpoklad, že odsúdený i na slobode povedie riadny život a že neexistuje

pre spoločnosť príliš veľké riziko jeho recidívy. Pozitívna prognóza budúceho chovania

odsúdeného je nutným predpokladom pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu

trestu odňatia slobody. Táto prognóza musí vyplývať zo zhodnotenia chovania sa

odsúdeného počas výkonu trestu a čiastočne i pred jeho výkonom (predchádzajúce

odsúdenia). Význam má i zistenie, aké sociálne podmienky sú vytvorené pre odsúdeného po

jeho prípadnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Celkovo tak inštitútu

podmienečného prepustenia možno uviesť, že sa jedná o inštitút mimoriadny, bez

stanovenia povinnosti súdu odsúdenému vyhovieť. Zároveň však treba podotknúť, že to

neznamená, že by súdy mali možnosť ľubovoľného rozhodovania, alebo že by nemali

povinnosť svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť. Cieľom podmienečného prepustenia je

motivovať odsúdeného, aby svojím chovaním a plnením svojich povinností vo výkone trestu

preukázal polepšenie. Ak bol dosiaľ vykonanou časťou trestu už dosiahnutý účel trestu, je

ďalší výkon trestu nepotrebný. Dôležité je v nadväznosti na už uvedené, správne

interpretovať podmienky podmienečného prepustenia uvedené v § 66 a nasl. Tr. zák., ktoré

sú dané kumulatívne. Prvou podmienkou je vykonanie určitej vyžadovanej časti trestu. Táto

je objektívne ľahko zistiteľná. Druhou podmienkou je preukázanie polepšenia počas

doterajšieho výkonu trestu. Splnenie tejto podmienky možno posudzovať až od momentu

začatia výkonu trestu odňatia slobody a posudzuje sa do momentu rozhodovania o žiadosti

o podmienečné prepustenie. Je nutné reflektovať celý priebeh výkonu trestu až do momentu

rozhodovania o žiadosti. Nie je pritom možné abstrahovať od skutočnosti, že nástup

do výkonu trestu odňatia slobody predstavuje výraznú zmenu v doterajšom spôsobe života

odsúdeného a je potrebné, aby na režim výkonu trestu odňatia slobody aklimatizoval,

pričom aklimatizácia, najmä v počiatkoch, logicky môže spôsobovať určité problémy. Nie je

možné preto mechanicky hodnotiť celý výkon trestu bez zohľadnenia plynutia času

a zváženia vývoja chovania sa odsúdeného, najmä ak je trest uložený v dlhšej výmere.

Treba zdôrazniť, že vyžaduje preukázanie polepšenia v momente

rozhodovania o žiadosti odsúdeného. Ak teda správanie odsúdeného po nástupe do výkonu

trestu vykazuje určité problematické rysy, postupom času sa však stabilizuje, nepredstavuje

to vo väčšine prípadov prekážku pre konštatovanie o polepšení sa odsúdeného. Špecifickou

okolnosťou, ktorá býva zohľadňovaná pri rezultátoch o polepšení sa odsúdeného, je

prítomnosť jeho kritického postoja k spáchaniu trestnej činnosti a prijatie zodpovednosti,

resp. prítomnosť explicitného priznania sa k spáchaniu skutku, za ktorý bol trest uložený,

prípadne absencia takéhoto priznania. Z ustanovenia nevyplýva

nutnosť predchádzajúceho sa priznania k spáchanej trestnej činnosti, ako podmienky

na podmienečné prepustenie. Takáto podmienka nevyplýva ani z judikatúry ústavného súdu,

ESĽP, ani z odporúčaní prijatých Radou Európy. Je potrebné poukázať na to, že ani výkon

trestu neznemožňuje odsúdenému využívať mimoriadne opravné prostriedky, ktorými by

mohol dosiahnuť revíziu svojho odsúdenia. Ak by súdy pri rozhodovaní o naplnení

podmienok podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody automaticky

vyžadovali priznanie sa odsúdenému, bolo by mu odňaté právo na určité „výhrady“

k odsúdeniu a tým minimálne aspoň sčasti i na uplatňovanie mimoriadnych opravných

prostriedkov. I určité kritické výhrady k odsúdeniu (považovanie odsúdenia za viac či menej

nespravodlivé) nemusia totiž automaticky znamenať, že odsúdený trest neprijal, aspoň

čiastočne si neuvedomil nesprávnosť svojho konania a v dôsledku toho nemôže preukázať

polepšenie. Tiež je možné poukázať na skutočnosť, že priznanie sa ku spáchaniu trestného

činu je inštitútom trestného práva procesného a preukázanie polepšenia je inštitútom

trestného práva hmotného. Účelom konania o podmienečnom prepustení, ako časti

vykonávacieho konania, preto nemôže byť získanie priznania sa odsúdeného. Iste, medzi

kritickým postojom k vlastnej trestnej činnosti (teda i priznaním sa) a polepšením môže byť

a v praxi často i je úzka obsahová súvislosť, oba inštitúty však nemožno vzájomne zamieňať.

Súdy konajúce o podmienečnom prepustení tak musia zvážiť, do akej miery absencia

priznania sa, či existencia určitých výhrad k odsúdeniu, bránia vysloveniu záveru, že

odsúdený preukázal polepšenie. Treťou podmienkou je prognóza očakávania vedenia

riadneho života. Už z povahy veci je samozrejmé, že sa jedná len o odhad, prognózu

zo strany súdu smerom do budúcnosti, pričom súd musí pri svojej úvahe zohľadniť všetky

aktuálne informácie, ktoré má k dispozícii pri rozhodovaní o žiadosti. Nie je teda

vyžadované „stopercentné“ presvedčenie, že odsúdený nespácha v budúcnosti trestnú

činnosť, jedná sa vždy len o pravdepodobnostnú úvahu. Za „vedenie riadneho života“

možno považovať určitý minimálny rámec, v ktorom spoločnosť považuje od každého

občana, aby sa vyvaroval páchania trestnej činnosti, či opakovaného páchania priestupkov.

Vedenie riadneho života môže byť pritom zo strany rozhodujúceho súdu „poistené“

uložením probačného dohľadu spolu so stanovením určitých špecifických povinností, či

obmedzení. Tieto povinnosti, či obmedzenia by logicky mali vychádzať z poznania

charakteristík a špecifík osobnosti odsúdeného. Prognóza vedenia riadneho života býva

vo väčšine prípadov konštatovaná na základe zistení, že odsúdený má zabezpečené sociálne

zázemie, zamestnanie, udržiaval kontakt s rodinou. Zohľadňuje sa samozrejme i trestná

minulosť odsúdeného, závažnosť aktuálneho odsúdenia a tiež počet jeho prípadných

podmienečných prepustení v minulosti. Samotný faktor trestnej minulosti a závažnosť

aktuálneho trestného činu odsúdeného je preto dôležitým, pri prognóze očakávania vedenia

riadneho života, táto prognóza však nemôže byť založená výlučne a len na jeho trestnej

minulosti. Ak by totiž záver súdu o nenaplnení podmienky očakávania vedenia riadneho

života bol založený výlučne a primárne len na okolnostiach a dôvodoch, ktoré hrali úlohu

pri ukladaní samotného trestu odňatia slobody (predchádzajúce odsúdenia, závažnosť

trestnej činnosti) mohlo by prísť k porušeniu zásady zákazu ne bis in idem. Ani trestnú

minulosť teda nemožno hodnotiť mechanicky, bez previazanosti na aktuálne správanie

a charakteristiky odsúdeného, i keď samozrejme zhodnotiť ju treba a to vrátane už prípadne

zahladených odsúdení. V prípade predchádzajúcich odsúdení je potrebné zohľadniť, aký bol

medzi nimi časový odstup a aká bola ich závažnosť (či gradovala atď.).»

16. Krajský súd v nadväznosti na interpretáciu aplikovanej právnej úpravy

v odôvodnení namietaného uznesenia prezentoval tieto skutkové zistenia a právne úvahy

tvoriace podklad pre záver namietaného uznesenia o zamietnutí návrhu sťažovateľa

na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody:

«V danom prípade z písomného hodnotenia i z dôkazov vykonaných súdom prvého

stupňa na verejnom zasadnutí vyplýva, že správanie odsúdeného nie je stabilizované, ani

bezproblémové a počas výkonu trestu sa dostával do konfliktu s príslušníkmi ZVJS,

spoluodsúdenými a porušoval interné normy ústavu, o čom svedčia i disciplinárne postihy.

Správanie a chovanie odsúdeného vykazuje určité znaky stabilizácie až v poslednom

období.

Súd prvého stupňa oprel svoj záver o preukázaní polepšenia sa takmer výhradne

o skutočnosť, že odsúdený trpí hyperkinetickou poruchou správania v impulzívnej forme,

ktorá v podstate „ovláda“ celé správanie sa odsúdeného a on nemá možnosti ovplyvňovať

svoje konanie vlastnou vôľou. Tu súd prvého stupňa poukazuje na závery znaleckého

posudku znaleckej organizácie Forenza - znalecká psychiatrická s. r. o. a výsluch znalca

MUDr. Ivana Dóciho. Znalec sám však vo svojej výpovedi uviedol, že napriek tomu, že

prítomnosť ADHD bola u odsúdeného prítomná pri konfliktných situáciách v ÚVTOS,

nemožno jednoznačne uviesť, že by diagnostikovaná porucha výlučne bránila odsúdenému

reagovať inak, ako reagoval (teda impulzívne). V čase konfliktov totiž na konanie

odsúdeného pôsobilo viacero faktorov, pričom prítomnosť ADHD mohla byť len jedným

z faktorov. Súd prvého stupňa tak zjavne preceňuje vplyv zistenej poruchy na správanie

odsúdeného. Napokon duševný stav obvineného a jeho osobnosť boli znalcami skúmané

v predchádzajúcich trestných konaniach a nebolo zistené, že by zistená porucha správania

mala vplyv na jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti. To napokon vyplýva i z ostatného

rozsudku Okresného súdu Košice II., sp. zn. . Krajský súd naopak poukazuje

na skutočnosť, že práve to, že odsúdený vedel o svojej poruche a o jej možných následkoch

na svoje správanie ho malo motivovať k tomu, aby sa čo najviac snažil negatívnym

prejavom zamedziť. Skutočnosť, že odsúdený vie svoje správanie korigovať a eliminovať

negatívne prejavy poruchy je nakoniec preukázaná tým, že jeho správanie sa v ostatnom

čase pozitívnym smerom upravilo, čo možno jednoznačne u neho oceniť. Ak by sme sa

stotožnili so záverom súdu prvého stupňa, že zistená porucha „ovláda“ chovanie sa

odsúdeného do tej miery, že nie je schopný negatívne prejavy eliminovať, tak by sa

u každého odsúdeného, ktorý trpí určitou poruchou stalo skúmanie preukázania polepšenia

zbytočným, pretože s poukazom na existenciu určitej poruchy by sa takéto skúmanie

paradoxne stalo zbytočným a súd by kedykoľvek napriek prípadnému negatívnemu

hodnoteniu zo strany ÚVTOS mohol (arbitrárne a nepreskúmateľne) skonštatovať, že

preukázanie bolo preukázané. To by sme sa však skutočne dostali do situácie, kedy by

stanovenie akýchkoľvek podmienok na podmienečné prepustenie mohlo stať zbytočným

a súd by právnu úpravu nahradil subjektívnou úvahou. Problémy odsúdeného pri

rešpektovaní ústavného poriadku pritom nemožno pripísať ani adaptačným problémom

po nástupe do výkonu trestu, pretože tento je vo výkone aktuálneho trestu už od roku 2015,

pričom problémy stále pretrvávajú (a ako bolo uvedené nemožno ich pripísať výlučne

poruche správania). Vzhľadom na uvedené potom možno tiež uviesť, že súd prvého stupňa

s poukazom na poruchu odsúdeného úplne „odignoroval“ existenciu 2 disciplinárnych

trestov a účelovo vyzdvihol existujúcu jednu disciplinárnu odmenu. Práve existencia

disciplinárnych trestov však svedčí o skutočnosti, že resocializácia odsúdeného ešte nebola

dovŕšená do tej miery, aby od neho bolo možné očakávať, že v budúcnosti povedie riadny

život. Na druhej strane však krajský súd poukazuje na počínajúci obrat v správaní sa

odsúdeného, keď sa toto stabilizovalo a odsúdený je schopný pozitívnym správaním

vytvárať si podmienky na získanie odmien, čo len svedčí o tom (už napokon uvedenom) že je

v zásade schopný regulovať negatívne vplyvy existujúcej poruchy na svoje správanie.

Krajský súd následne konštatuje, že už vyššie uvedené závery možno vztiahnuť i na

skúmanie schopnosti odsúdeného viesť v budúcnosti riadny život. Súd prvého stupňa

nedostatočne vyhodnotil i predchádzajúce odsúdenia, keď len lakonicky skonštatoval, že

odsúdenému bol ukladaný súhrnný trest a predchádzajúce výroky o trestoch boli zrušené a

preto je vo výkone trestu „iba“ po prvýkrát. Predchádzajúce odsúdenia a tresty preto

nemohli mať vplyv na správanie sa odsúdeného. Okresný súd sa však vôbec nevysporiadal s

tým, že napriek uvedenému, je nesporné, že odsúdený bol 5 krát súdne trestaný v relatívne

krátkom časovom úseku a že jeho osobnosť je zrejme kriminálne narušená, čo zrejme má

vplyv na posúdenie jeho schopnosti viesť v budúcnosti riadny život. Práve uvedené v

kombinácii s negatívnymi prejavmi v správaní odsúdeného svedčia o skutočnosti, že zatiaľ

ešte nepreukázal potrebné polepšenie a nemožno od neho dôvodne očakávať, že v

budúcnosti povedie riadny život. Vo vzťahu k úvahám súdu prvého stupňa o hodnotení

rizika sociálneho zlyhania možno čiastočne prisvedčiť tomu, že nie je vždy výsledky

vyplneného formulára podávajú reálny obraz o resocializačnej prognóze odsúdeného,

avšak vzhľadom na uvedené skutočnosti, už závery vyplývajúce z uvedeného formulára nie

sú schopné závažnejšie ovplyvniť úvahy o (ne)splnení materiálnej podmienky na

podmienečné prepustenie. Sumarizujúc všetky uvedené skutočnosti potom naozaj nezostáva

nič iné len konštatovať, že odsúdený doterajším výkon trestu odňatia slobody zatiaľ ešte

nepreukázal polepšenie a nemožno od neho dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie

riadny život. Okresný súd preto nepostupoval správne, keď žiadosti odsúdeného vyhovel.

Vzhľadom na správanie sa odsúdeného počas celého doterajšieho výkonu trestu, existenciu

nezahladených disciplinárnych trestov a závery hodnotenia riaditeľa ústavu, možno

konštatovať, že odsúdený doterajším výkonom trestu preukázal polepšenie (i keď pozitívny

obrat zrejme už nastáva) a že bude v budúcnosti viesť riadny život. Krajský súd sa preto

nestotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, že odsúdený aktuálne spĺňa podmienky na

podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a preto vyhovel sťažnosti

prokurátora, napadnuté uznesenie zrušil a sám rozhodol tak, že žiadosť odsúdeného

zamietol.»

17. Ústavný súd sa oboznámil aj s relevantnou právnou úpravou, ktorá bola krajským

súdom v právnej veci sťažovateľa aplikovaná:

Podľa súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť

na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním

preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a

a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého

nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej

republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody,

b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého

nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej

republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody,

c) ak ide o osobu odsúdenú za zločin, ktorá nebola pred spáchaním trestného činu

vo výkone trestu odňatia slobody po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu

odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného

nepodmienečného trestu odňatia slobody; súd zároveň nariadi kontrolu technickými

prostriedkami.

Podľa pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd

prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu

odsúdený trest vykonáva.

18. Z právnej úpravy aplikovanej v právnej veci sťažovateľa (predovšetkým

ustanovenia a ) vyplýva, že predpokladom pre podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody je okrem uplynutia zákonom ustanovenej doby

výkonu tohto trestu aj skutočnosť, že odsúdený počas výkonu trestu plnením svojich

povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že

v budúcnosti bude viesť riadny život. Krajský súd v namietanom uznesení dospel k záveru,

že sťažovateľ druhú z uvedených podmienok nesplnil, keď v tomto kontexte, vychádzajúc

zo svojich skutkových zistení, konštatoval, že správanie sťažovateľa vo výkone trestu nie je

dostatočne stabilizované. V tomto smere krajský súd zdôraznil, že je potrebné reflektovať aj

na trestnú minulosť sťažovateľa, ktorý bol v krátkom časovom rámci päťkrát súdne trestaný.

Zároveň poukázal na problémové správanie sťažovateľa v príslušnom ústave na výkon

trestu odňatia slobody prejavujúce sa jednak konfliktmi s príslušníkmi Zboru väzenskej

a justičnej stráže a so spoluodsúdenými a tiež nerešpektovaním interných noriem ústavu, čo

sa odrazilo v dvoch uložených disciplinárnych trestoch. Uvedené skutočnosti spolu

so zohľadnením jednej aktuálnej disciplinárnej odmeny viedli krajský súd k záveru, že

resocializácia sťažovateľa síce prebieha, no nie je zavŕšená do takej miery, aby bolo možné

od neho očakávať, že po prepustení z výkonu trestu povedie riadny život. Krajský súd tiež

poukazom na aktuálne pozitívne správanie sťažovateľa v príslušnom ústave na výkon trestu

argumentoval, že táto skutočnosť svedčí o tom, že je sťažovateľ schopný eliminovať vplyv

u neho diagnostikovanej duševnej poruchy na svoje správanie, a teda dokáže svoje

správanie i napriek existencii tejto poruchy primerane regulovať.

19. Ústavný súd vo všeobecnej rovine konštatuje, že neexistuje zaručené

právo na to, aby bolo vyhovené návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu

trestu odňatia slobody. Posúdenie splnenia zákonných podmienok je totiž vecou sudcovskej

úvahy. Je teda na všeobecnom súde, aby skúmal a posúdil, či sú zákonné podmienky

pre vyhovenie návrhu splnené, a svoje úvahy v danom smere riadne odôvodnil.

20. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia

tohto uznesenia, bez toho, aby bolo potrebné tieto skutočnosti ďalej analyzovať, keďže sú

podľa názoru ústavného súdu samy osebe dostatočne výpovedné, čo sa týka zodpovedania

otázky, či sťažovateľ preukázal, že ďalší výkon trestu už nie je v jeho prípade potrebný,

ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť odôvodnenia namietaného uznesenia

krajského súdu. Je toho názoru, že sa v ňom krajský súd náležite vysporiadal

s argumentáciou návrhu sťažovateľa na prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody

a riadne vysvetlil dôvody pre jeho zamietnutie. Prezentovanú argumentáciu, o ktorú oprel

krajský súd svoj právny záver o nesplnení podmienok predpokladaných relevantnou

právnou úpravou, ústavný súd hodnotí ako vyčerpávajúcu, bez zjavných logických

protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí

všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu a zároveň súladnú s podstatou a zmyslom

aplikovaných právnych noriem. Procesný postup krajského súdu ani napadnuté rozhodnutie

nesignalizujú porušenie zákazu diskriminácie. Samotné zamietnutie žiadosti sťažovateľa

o podmienečné prepustenie z výkonu trestu neznamená bez ďalšieho porušenie základného

práva na slobodu.

21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako

zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa

odmietol.

22. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2019