Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 415/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-110

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2009

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti D., a. s., právne zastúpenej spoločnosťou

JUDr. L. V., s. r. o., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu,

vlastniť majetok a podnikať podľa , a 4 a

Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským

súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosti spoločnosti D., a. s., n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -27 z 5. novembra 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

spoločnosti D., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu, vlastniť majetok a podnikať podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Od 21. mája 2009 došlo k zmene v osobe

právneho zástupcu sťažovateľky tak, že sa ním stala spoločnosť JUDr. L. V., s. r. o..

Zo sťažnosti vyplýva, že 25. januára 2008 spoločnosť F., a. s. (ďalej len

„žalobkyňa“), podala jednak proti sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade, ako aj proti

spoločnosti S. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“) a spoločnosti C., a. s. (ďalej len „žalovaná

v 3. rade“) žalobu o zaplatenie sumy 855 000 Sk, ktorú doplnila podaním zo 4. februára

2008, ktorým požadovanú sumu zvýšila na 117 787 500 Sk. Dňa 30. januára 2008 požiadala

žalobkyňa o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by bolo sťažovateľke zakázané

nakladať s celým radom nehnuteľností, a to najmä nehnuteľnosti predať, zaťažiť, scudziť

a prenajať.

Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 28 Cb 16/08-

146 zo 7. februára 2008 bolo vydané požadované predbežné opatrenie týkajúce sa prevažnej

väčšiny nehnuteľností s výnimkou požiadavky na zákaz nehnuteľnosti prenajať. Na základe

odvolania sťažovateľky bolo uznesenie okresného súdu potvrdené uznesením krajského

súdu č. k. -314 z 30. apríla 2008. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. mája

2008.

Podľa presvedčenia sťažovateľky treba predbežné opatrenie považovať za porušenie

označených práv podľa a dodatkového protokolu. Žalobkyňa uzavrela 9. decembra

2005 zmluvu o pôžičke so žalovanou v 2. rade. Podľa tejto zmluvy mali byť požičané

peňažné prostriedky poskytnuté sťažovateľke z titulu pôžičky vo výške 36 343 082 Sk

s tým, aby ich použila na nákup nehnuteľností z portfólia S., a. s. Medzi uvedené

nehnuteľnosti z portfólia S., a. s., patrili aj nehnuteľnosti, ktorých sa týkalo predbežné

opatrenie. Sťažovateľka sa nikdy nestala zmluvnou stranou tejto zmluvy. Podľa čl. VI

zmluvy žalobkyňa a žalovaná v 2. rade sa dohodli, že žalobkyňa sa bude podieľať na výnose

získanom v budúcnosti pri predaji, resp. pri prenájme sťažovateľkou kúpených

nehnuteľností. Žalobou požadovaná čiastka má byť plnením práve z tohto titulu.

Vlastníkom a zároveň prenajímateľom nehnuteľností sa nestala ani jedna zo zmluvných

strán zmluvy o pôžičke z 9. decembra 2005, pretože vlastnícke právo nadobudla

sťažovateľka, na ktorú sa však nikdy nevzťahovali a nevzťahujú žiadne vzájomné záväzky

žalobkyne a žalovanej v 2. rade. Sťažovateľka je preto presvedčená, že v prebiehajúcom

konaní pred všeobecnými súdmi nie je vecne pasívne legitimovaná. Je to tak preto, že

zmluvu o pôžičke neuzavrela. Treba tiež zdôrazniť, že žalobkyňa žalovanej v 2. rade nikdy

nezaplatila celú dohodnutú sumu pôžičky. Preto žalovaná v 2. rade musela zabezpečiť

chýbajúcu čiastku z vlastných zdrojov. Pri uplatňovaní nároku na chýbajúcu časť pôžičky

vystupovala žalovaná v 2. rade len voči žalobkyni a nikdy nie voči sťažovateľke, keďže

sťažovateľka nebola so žalobkyňou v žiadnom právnom vzťahu. Je preto evidentné, že

žalobkyňa nemôže mať voči sťažovateľke žiadne práva, pričom jej údajným právam

nekorešpondujú žiadne povinnosti. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa opakovane

opierala a opiera svoje nároky tak v konaní vo veci samej, ako aj v konaní o nariadenie

predbežného opatrenia výlučne o údajnú pohľadávku, ktorej jediným právnym základom je

čl. VI zmluvy o pôžičke. Okrem toho pohľadávku žalobkyne voči žalovanej v 2. rade

nemožno považovať za splatnú, lebo žiadne ustanovenie zmluvy o pôžičke neupravuje

splatnosť podielu z „výnosu získaného v budúcnosti pri predaji, resp. prenájme

nehnuteľností“.

Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom

pod sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu č. k. -314

z 30. apríla 2008 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje zároveň zakázať

krajskému súdu pokračovať v ďalšom porušovaní označených práv sťažovateľky. Ďalej sa

domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk a náhrady

trov právneho zastúpenia v sume 6 352 Sk.

Po prijatí veci na ďalšie konanie sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho

zástupcu podaním z 20. februára 2009 doručeným ústavnému súdu 23. februára 2009

požiadala, aby ústavný súd v zmysle § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) považoval jej sťažnosť za naliehavú a rozhodol o nej v čo najkratšej dobe.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 3760/2008 zo 14. januára 2009

doručeného ústavnému súdu faxom 15. januára 2009 a poštou 20. januára 2009 vyplýva, že

vec predložila na vyjadrenie predsedníčke senátu 3Cob. Podľa predsedníčky senátu nie je

jasné, prečo sa sťažovateľka domnieva, že všeobecný súd musí chrániť len jej ústavné

práva, a nie aj práva ostatných účastníkov konania. Predbežné opatrenie nie je rozhodnutím

o veci samej. Žalobkyňa podala žalobu z dôvodu nevyplatenia výnosov z predaja

nehnuteľností realizovaných sťažovateľkou. Otázka „nedospelosti“ pohľadávky môže byť

posudzovaná len v konaní o veci samej, a nie pri nariadení predbežného opatrenia. Zo spisu

však vyplýva, že sťažovateľka už výnos poukázala na účet v zahraničnej banke. Okruh

účastníkov konania určila žalobkyňa a táto označila za žalovanú aj sťažovateľku, pričom

osvedčila právny vzťah medzi účastníkmi konania, potrebu dočasnej úpravy a obavu, že by

výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Je síce správne tvrdenie sťažovateľky, že nie je

možné určiť výšku výnosu z predaja nehnuteľností v prípade, ak tieto neboli predané, avšak

sťažovateľka zrejme úmyselne opomenula uviesť, že vo veci samej ide o výnos

z realizovaného predaja nehnuteľností. Neobstojí námietka, podľa ktorej sa všeobecný súd

nevysporiadal s otázkou, či je sťažovateľka dlžníčkou žalobkyne, pretože nejde

o rozhodnutie vo veci samej, ale o nariadenie predbežného opatrenia, kde postačuje

osvedčenie nároku zo strany žalobkyne. V súvislosti s námietkou porušenia základného

práva podnikať podľa treba mať na zreteli, že jediným predmetom

činnosti sťažovateľky podľa záznamu v obchodnom registri je prenájom nehnuteľností

v spojení so základnými službami v súvislosti s prenájmom. Návrh na nariadenie

predbežného opatrenia bol však práve v tejto časti zamietnutý. Krajský súd netrvá na

ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

Z repliky sťažovateľky na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu zo 6. marca 2009

doručenej ústavnému súdu 9. marca 2009 vyplýva, že sťažovateľka so stanoviskom

nesúhlasí. Nikdy netvrdila ani netvrdí, že všeobecný súd musí chrániť len jej ústavné práva,

a nie aj práva ostatných účastníkov konania. Podľa presvedčenia sťažovateľky musí

všeobecný súd postupovať v konaní tak, aby sa zabezpečila spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov všetkých účastníkov konania. To však neznamená, že by mohol

porušiť ústavné práva niektorého z účastníkov. Vydaním právoplatného predbežného

opatrenia došlo k takému zásahu do ústavných práv sťažovateľky, ktorý je absolútne

neprimeraný právu, ktoré má byť týmto predbežným opatrením chránené. Okolnosť, že

okruh účastníkov konania určila žalobkyňa, ktorá za žalovanú označila aj sťažovateľku, je

bezpredmetná. Dispozícia žalobkyne musí byť totiž všeobecným súdom preskúmaná aj

v rámci konania o predbežnom opatrení. Ani tu totiž nemožno uložiť niečo účastníkovi,

ktorý nie je nositeľom hmotnoprávneho vzťahu tvrdeného v žalobe. Sťažovateľka

nerozumie tomu, akým spôsobom mal byť osvedčený právny vzťah medzi účastníkmi

konania. Krajský súd totiž neuvádza jediný dôkaz o tom, že medzi žalobkyňou

a sťažovateľkou existuje akýkoľvek právny vzťah, z ktorého by mohla byť sťažovateľka

zaviazaná čokoľvek plniť žalobkyni. Následný záver o danosti pasívnej legitimácie

sťažovateľky je absolútne nelogický. Zdá sa, že otázku existencie právneho vzťahu medzi

sťažovateľkou a žalobkyňou nepovažuje krajský súd za dôležitú, pretože podľa jeho

vyjadrenia až v rozhodnutí vo veci samej sa treba vysporiadať s tým, či je sťažovateľka

dlžníčkou žalobkyne. Rovnako neobstojí ani stanovisko, podľa ktorého otázka

„nedospelosti“ pohľadávky môže byť posudzovaná len v konaní o veci samej. Tvrdenie,

podľa ktorého sťažovateľka už výnos poukázala na účet v zahraničnej banke (čo má

vyplývať zo súdneho spisu), je škandalózne. Odhliadnuc od toho, že uvedená skutočnosť

nemá žiadnu relevanciu pri posudzovaní veci samej, krajský súd týmto otvorene upozorňuje

na výpis z bankového účtu sťažovateľky, teda na dôkaz, ktorý bol získaný nezákonným

spôsobom. Predložila ho žalobkyňa, ktorá nikdy nedisponovala žiadnym právom

k bankovému účtu sťažovateľky. Nemožno súhlasiť ani so závermi vyvodenými

zo skutočnosti, že jediným predmetom podnikania sťažovateľky je prenájom nehnuteľností.

Sťažovateľka je totiž, ako každý iný vlastník, oprávnená so svojím majetkom nakladať

voľne podľa svojho uváženia. Sťažovateľka trvá na konaní ústneho pojednávania.

Z vyjadrenia krajského súdu z 13. marca 2009 doručeného ústavnému súdu 23. marca

2009, ktorým reaguje na doplnenie sťažnosti, a z jeho ďalšieho vyjadrenia z 24. marca 2009

doručeného ústavnému súdu faxom 26. marca 2009 a poštou 31. marca 2009, ktorým

reaguje na repliku sťažovateľky, vyplýva, že trvá na svojom pôvodne sformulovanom

stanovisku.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a ďalšie

písomné podania sťažovateľky a krajského súdu aj žalobkyni s tým, aby sa aj ona mohla

vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich

právach.

Z vyjadrenia žalobkyne z 20. februára 2009 doručeného ústavnému súdu 26. februára

2009 vyplýva, že so sťažovateľkou nesúhlasí a žiada, aby jej ústavný súd nevyhovel.

Sťažnosť považuje za neopodstatnenú, keďže všeobecné súdy rozhodne neporušili označené

práva sťažovateľky a dôsledne dodržiavali ustanovenia

upravujúce inštitút predbežného opatrenia. Je nepochybné, že pre definitívne rozhodnutie

vo veci bude potrebné vykonať rozsiahlejšie dokazovanie, ktoré by vo fáze rozhodovania

o predbežnom opatrení bolo v rozpore s poslaním a zmyslom tohto inštitútu. Podľa názoru

žalobkyne je argumentácia sťažovateľky účelová, neopodstatnená, z veľkej časti nepravdivá

a vykonštruovaná. Sťažovateľkou aplikované právne konštrukcie sú neprípustné. Ak by

ústavný súd sťažnosti vyhovel, práve tým by porušil základné právo na súdnu ochranu.

Tvrdenie sťažovateľky o neexistencii zmluvného vzťahu medzi ňou a žalobkyňou je ľahko

čitateľným účelovým pokusom o zbavenie sa zodpovednosti zo zmluvných vzťahov so

žalobkyňou. Aj zo splnomocnenia udeleného sťažovateľkou žalobkyni 3. júla 2006 je

zrejmá pravdivosť konštrukcie zmluvných vzťahov medzi účastníkmi konania tvrdená

žalobkyňou. Právo zároveň pripúšťa aj vznik takých záväzkovoprávnych vzťahov, na ktoré

sa nevyžaduje písomná forma. V rámci konania o vydaní predbežného opatrenia nie je

možné vykonať absolútne detailné a podrobné dokazovanie a zisťovanie všetkých okolností

prípadu. Navyše treba uviesť, že podľa vôbec

nemusí existovať právny vzťah medzi žalobkyňou a sťažovateľkou (aj keď existuje),

pretože predbežným opatrením možno uložiť povinnosť aj niekomu inému než účastníkovi

(v súvislosti s námietkou sťažovateľky, že účastníčkou nemá byť). Nemôže byť podstatné

ani to, na ktorý účet bola poukázaná pôžička podľa zmluvy o pôžičke. Išlo len o určenie

platobného miesta. Neobstoja ani tvrdenia sťažovateľky o údajnom porušení základného

práva podnikať podľa , keďže zákaz prenajímať nehnuteľnosti nebol

sťažovateľke predbežným opatrením uložený.

Z ďalšieho vyjadrenia žalobkyne zo 7. mája 2009 doručeného ústavnému súdu

13. mája 2009 vyplýva, že osobitne reaguje jednak na doplnenie sťažnosti zo strany

sťažovateľky z 20. februára 2009 a tiež na repliku sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu

zo 6. marca 2009. V súvislosti s doplnením sťažnosti žalobkyňa zaujíma podrobné

stanoviská k jednotlivým skutkovým okolnostiam, ktorými sťažovateľka zdôvodňovala

svoju požiadavku na prednostné vybavenie sťažnosti. Na margo repliky sťažovateľky

zo 6. marca 2009 uvádza, že trvá na svojom predošlom podaní a nepovažuje za potrebné už

uvedené argumenty opakovať. Napriek tomu zdôrazňuje, že námietka sťažovateľky týkajúca

sa predloženia nezákonným spôsobom získaného dôkazu zo strany žalobkyne (výpisu

z bankového účtu sťažovateľky preukazujúci vyplácanie výnosov žalovanej v 2. rade) je

nedoložená, pretože sťažovateľka nikdy nepreukázala svoje tvrdenie o spôsobe získania

uvedeného dôkazu. Zarážajúce je skôr to, že sa sťažovateľka nezaoberá obsahom tohto

dôkazu, hoci tento evidentne preukazuje všetky tvrdenia žalobkyne o tom, že investorom

(s výnimkou žalobkyne) boli výnosy vyplácané už počas trvania projektu. Ďalej považuje za

podstatné, že vo veci samej uplatňovaný nárok žalobkyne vyplýva zo zmluvy o pôžičke

z 9. decembra 2005, v zmysle ktorej žalobkyňa ako spoluinvestorka projektu kúpy

a prenájmu portfólia nehnuteľností S., a. s., poskytla finančné zdroje na kúpu nehnuteľností,

a to na účet sťažovateľky, ktorá ako špeciálna projektová spoločnosť nadobudla

nehnuteľnosti do vlastníctva, pričom kúpna cena bola sťažovateľkou zaplatená z úverových

zdrojov od banky. Úver poskytli T., a. s., a R., a. s. Pritom úverujúce banky v prípadoch

takýchto projektov bežne vyžadujú v rámci financovania aj vlastné zdroje investorov (tzv.

equity). V danom prípade sťažovateľka získala equity pôžičkami od B. a od štyroch

privátnych investorov vrátane žalobkyne, ktorí svoje zdroje poskytovali cez žalovanú

v 2. rade a tá ich ďalej posunula sťažovateľke. Pri tomto type projektu, v ktorom je výnos

produkovaný formou získavania nájomného z prenájmu nehnuteľností v kombinácii

s inkasovaním kúpnej ceny za predaj nehnuteľností, je rovnako bežné, že získavané platby

sú použité prednostne na splácanie bankového úveru, na prevádzkové platby a napokon sa

v prípade dostatočných zdrojov priebežne vyplácajú aj výnosy pre tzv. equity investorov,

a to najmä pri predajoch nehnuteľností z portfólia, keďže príjmy z prenájmu sú zvyčajne

použité na platby úrokov v banke a na prevádzkové náklady. V rámci projektu sťažovateľky

bol tento režim dohodnutý obdobne, čo vyplýva aj z textu zmluvy o pôžičke z 9. decembra

2005. Je tiež štandardnou podmienkou úverujúcich bánk, že projektové spoločnosti v rámci

podmienok úveru majú obmedzené svojvoľné nakladanie s prostriedkami generovanými

počas realizácie projektu, lebo je najmä dané poradie, v akom možno použiť získané zdroje

na jednotlivé platby. Prioritné pre banky je samozrejme vždy splácanie úveru, a preto je

podmienkou úveru podriadenie ostatných záväzkov projektovej spoločnosti (v danom

prípade sťažovateľky) úverovej pohľadávke banky. To znamená, že vyplácanie časti

výnosov pre equity investorov, ale aj iné platby nad rámec bežných prevádzkových

nákladov podliehajú schváleniu úverujúcej banky. Túto podriadenosť si zmluvné strany

dohodli v rámci zmluvy o podriadenosti záväzkov (Subordination Agreement), na ktorú

odkazuje zmluva o pôžičke z 9. decembra 2005, pričom obsahom tejto dohody je súhlas

zmluvných strán (T., a. s., sťažovateľky, žalovanej v 3. rade a žalovanej v 2. rade) s tým, že

pohľadávky žalovanej v 2. rade na splatenie pôžičiek a výnosov voči sťažovateľke sú

podriadené voči úverovej pohľadávke T., a. s., a R., a. s., čo znamená, že pri každom predaji

nehnuteľností z portfólia sa z dosiahnutého výnosu vždy prednostne uspokojí úverová

pohľadávka banky, resp. jej časť, a až následne je možné uspokojiť pohľadávku žalovanej

v 2. rade, resp. jej časť. Žalobkyňa nemá k dispozícii originál zmluvy, ale len jej text, ktorý

mal byť podpísaný a ktorý bol žalobkyni doložený pred čerpaním úveru. Táto zmluva však

nemá zásadný vplyv na obsah zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a sťažovateľkou, resp.

žalovanou v 2. rade, ktorý bol založený na zmluve o pôžičke z 9. decembra 2005. Iba

zdôrazňuje podmienenosť vyplácania výnosov z pôžičky súhlasom banky. Ako je zrejmé

(a ako bolo aj v konaní preukázané), sťažovateľka takýto súhlas opakovane počas trvania

projektu od banky dostala a výnos čiastočne splácala priamo žalovanej v 2. rade. Na rozdiel

od toho žalobkyňa do dnešného dňa nedostala ani len časť svojho výnosu. Práve tým je daná

naliehavá potreba ochrany investície žalobkyne, lebo projekt sťažovateľky je v záverečnej

fáze a žalobkyňa ako spoluinvestor projektu bola manažérmi počas jeho trvania

diskriminovaná, nedostala ani časť výnosu, pričom sťažovateľka v krátkom čase nebude už

disponovať žiadnym majetkom a žalobkyňa bude mať pohľadávku voči subjektu, ktorý ju

nebude mať ako splniť. Žalobkyňa je preto i naďalej presvedčená o tom, že rozhodnutiami

všeobecných súdov o predbežnom opatrení nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu

ústavných práv sťažovateľky a sťažnosť považuje za neopodstatnenú.

Z ďalšieho podania žalobkyne z 12. mája 2009 doručeného ústavnému súdu 15. mája

2009 vyplýva, že zmluva o pôžičke z 9. decembra 2005 uzavretá medzi žalobkyňou ako

veriteľkou a žalovanou v 2. rade ako dlžníčkou stanovuje v jednotlivých ustanoveniach

jasne a jednoznačne, v akej výške a na aký účel bola pôžička poskytovaná. Zároveň je

uvedené, že pôžička má byť poskytnutá na účet sťažovateľky ako projektovej spoločnosti.

Zrejmé je aj to, že pôžička bola účelovo viazaná na projekt kúpy a následného prenájmu

portfólia vybraných nehnuteľností S., a. s., ktorý realizovala sťažovateľka. Vyplatenie

pôžičky vyplýva z bankového dokladu. Pokiaľ ide o doloženie nepodpísaného znenia

zmluvy o podriadenosti záväzkov (Subordination Agreement), už v predošlom vyjadrení

bolo uvedené, že text zmluvy žalobkyňa predložila iba na dokreslenie súvisiacich vzťahov

a vykreslenie celého kontextu prípadu. Zmluva o podriadenosti záväzkov nemá žiadny

vplyv na obsah záväzkov medzi zmluvnými stranami zmluvy o pôžičke z 9. decembra 2005,

lebo upravuje len režim vyplácania výnosov z projektu za podmienky schválenia

úverujúcou bankou. Z toho jasne vyplýva, že na obsah nárokov žalobkyne nemá zmluva

o podriadenosti záväzkov žiadny vplyv a akékoľvek argumenty prezentované v danej

súvislosti sťažovateľkou sú účelové a zavádzajúce. Vzhľadom na obsah podaní

sťažovateľky, v ktorých je zakomponované množstvo absolútne klamlivých a zavádzajúcich

tvrdení, bude žalobkyňa postupovať všetkými dostupnými právnymi prostriedkami tak, aby

boli chránené jej práva, ako aj práva ďalších subjektov. Žalobkyňa opakuje svoje

presvedčenie, že rozhodnutiami všeobecných súdov nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť

k porušeniu ústavných práv sťažovateľky. Považuje preto sťažnosť za neopodstatnenú.

Z repliky sťažovateľky z 18. mája 2009 doručenej ústavnému súdu 21. mája 2009,

ktorou reaguje na vyjadrenie žalobkyne z 20. februára 2009, vyplýva, že hoci sťažovateľka

namieta porušenie označených konkrétnych práv podľa a dodatkového protokolu,

žalobkyňa napriek tomu k ústavným aspektom sťažnosti prakticky vôbec žiadne stanovisko

nezaujíma. Tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého k porušeniu práva na súdnu ochranu by

došlo vyhovením sťažnosti, nie je podložené žiadnymi argumentmi a relevantnými

dôkazmi. Pokiaľ ide o udelenie splnomocnenia sťažovateľkou žalobkyni, toto je

v skutočnosti datované 14. júna 2006 a 13. februára 2007 bolo odvolané. Podľa informácií

sťažovateľky na základe tohto splnomocnenia sa neuskutočnili žiadne úkony, ktoré by

sťažovateľku zaväzovali. Splnomocnenie nepredstavuje žiaden dôkaz o tom, že by tvrdenie

žalobkyne týkajúce sa konštrukcie zmluvných vzťahov bolo pravdivé. Splnomocnenie preto

nemožno považovať za žiaden relevantný dôkazný prostriedok. Hoci všeobecný súd pri

rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nemá možnosť vykonať

podrobné dokazovanie a zisťovanie všetkých okolností prípadu, neznamená to, že nemá byť

ničím viazaný a že by mohol rozhodnúť bez toho, aby boli splnené zákonné podmienky na

nariadenie predbežného opatrenia. Predbežné opatrenie nerešpektovalo nielen zákonné

podmienky na jeho nariadenie, ale nepridržiavalo sa ani konštantnej judikatúry Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa predbežných opatrení. Poukaz žalobkyne na

ustanovenie je irelevantný, lebo sťažovateľka je

účastníčkou konania, v ktorom bolo predbežné opatrenie nariadené. Možno súhlasiť s tým,

že peňažné prostriedky boli účelovo viazané, avšak zo zmluvy o pôžičke z 9. decembra

2005 vzájomná prepojenosť účastníkov konania nevyplýva, a to už len z dôvodu, že túto

zmluvu uzavrela žalobkyňa so žalovanou v 2. rade, a preto nie je spôsobilá založiť práva

a povinnosti tretej osobe, teda sťažovateľke. Skutočnosti nezodpovedá ani tvrdenie, že sa

všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí vysporiadali so všetkými relevantnými

tvrdeniami účastníkov konania. Ide napríklad o námietku sťažovateľky v súvislosti s tým, že

sa žalobkyňa dostala protiprávne k výpisu z bankového účtu sťažovateľky, ktorý

všeobecnému súdu predložila. Nezaoberali sa ani námietkou nezaplatenia súdneho poplatku.

Došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podnikať podľa ,

lebo uloženým zákazom nakladať s nehnuteľnosťami došlo aj k zákazu tieto prenajímať,

keďže i prenajímanie veci je jednou z foriem nakladania s vecou.

Ústavný súd vec prerokoval na ústnom pojednávaní. Tak sťažovateľka, ako aj

žalobkyňa zotrvali na svojich už uvedených stanoviskách. Predsedníčka krajského súdu

listom z 13. októbra 2009 ospravedlnila svoju neúčasť na ústnom pojednávaní.

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -146 zo 7. februára 2008 vyplýva, že

sťažovateľke sa zakázalo nakladať s konkrétne označenými nehnuteľnosťami ležiacimi

v katastrálnom území B., najmä tieto nehnuteľnosti akýmkoľvek spôsobom predať, zaťažiť

a scudziť. Vo zvyšku (teda čo sa týka časti nehnuteľností, ako aj požadovaného zákazu

prenájmu nehnuteľností) bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý. Podľa

názoru okresného súdu z predložených dôkazov vyplývajú skutočnosti osvedčujúce

pravdepodobnosť nároku žalobkyne voči žalovanej v 2. rade na zaplatenie výnosu z predaja

a prenájmu nehnuteľností, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve S., a. s. Nebolo možné

vyhovieť návrhu na vydanie predbežného opatrenia v časti požadujúcej uloženie zákazu

prenájmu nehnuteľností, pretože to je jediný predmet podnikateľskej činnosti sťažovateľky,

ktorá nemá iný majetok, ako ten, ktorý získala kúpou od S., a. s.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -314 z 30. apríla 2008 vyplýva, že ním

bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -146 zo 7. februára 2008. Podľa

názoru krajského súdu na posúdenie dôvodnosti odvolania sťažovateľky bola podstatná

otázka existencie jej pasívnej vecnej legitimácie. Nie je správne tvrdenie sťažovateľky,

podľa ktorého nemá pasívnu legitimáciu. Toto tvrdenie opierala sťažovateľka o skutočnosť,

že zmluvu o pôžičke z 9. decembra 2005 uzavreli žalobkyňa ako veriteľka a žalovaná

v 2. rade ako dlžníčka. Podstatné je, že predmetom žaloby nie je vrátenie poskytnutej

pôžičky (36 343 082 Sk), ale podiel na výnose z prenájmu a predaja majetku vo vlastníctve

sťažovateľky. Toto vlastníctvo sťažovateľka nadobudla od S., a. s. Pôžička bola (ako to

vyplýva z čl. V zmluvy) poskytnutá žalovanej v 2. rade na financovanie kúpy portfólia

vybraných nehnuteľností S., a. s., podľa špecifikácie uvedenej v zmluve. V článku II

zmluvy účastníci dohodli, že peňažné prostriedky, ktoré sú predmetom pôžičky, budú

žalobkyňou poskytnuté na účet určený žalovanou v 2. rade vedený v peňažnom ústave

a patriaci sťažovateľke. Z uvedeného je nepochybné, že peniaze z pôžičky boli určené na

financovanie projektu kúpy a prenájmu portfólia vybraných nehnuteľností S., a. s., pričom

tieto nehnuteľnosti mala nadobúdať sťažovateľka a taktiež ich aj scudzovať. Ďalšie finančné

zdroje na zaplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosti poskytli peňažné ako

spoluinvestori projektu cez žalovanú v 2. rade a prostredníctvom syndikovaného

investičného úveru poskytnutého sťažovateľke. Táto zmluva spolu so zmluvou

o podriadenosti záväzkov upravuje podmienky vyplácania výnosov z predaja nehnuteľností

patriacich do portfólia. V článku VI zmluvy o pôžičke je uvedené, že na výnosoch sa bude

podieľať i žalobkyňa, a to vo výške 22,5 %. Okresný súd preto správne zistil, že pasívna

legitimácia sťažovateľky je daná. Tým je daná i súvislosť medzi predbežným opatrením

a právnym vzťahom, ktorý je predmetom konania vo veci samej. Otázkou splatnosti či

nesplatnosti pohľadávky žalobkyne zo zmluvy o pôžičke sa krajský súd nezaoberal, pretože

vrátenie pôžičky nie je predmetom konania vo veci samej.

Zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej 9. decembra 2005 medzi žalobkyňou ako

veriteľkou a žalovanou v 2. rade ako dlžníčkou vyplýva, že žalobkyňa poskytne žalovanej

v 2. rade peňažné prostriedky v celkovej výške 36 343 082 Sk. Tieto prostriedky budú

vložené, resp. poukázané na účet sťažovateľky bezodkladne po podpise zmluvy. Účelom

pôžičky je financovanie kúpy portfólia vybraných nehnuteľností S., a. s. (ich zoznam je

uvedený v článku V). Žalobkyňa ako veriteľka zároveň potvrdzuje, že vo vzťahu

k žalovanej v 2. rade ako dlžníčke a právam a povinnostiam plynúcim zo zmluvy bude

rešpektovať v plnom rozsahu podriadenosť svojej pohľadávky, ako aj splatnosť istiny,

úrokov a akýchkoľvek svojich ďalších práv a povinností právam a povinnostiam

definovaným v zmluve o podriadenosti dlhu (Subordinated Loan Agreement) uzavretej

medzi žalovanou v 2. rade R., a. s., sťažovateľkou a T., a. s. (článok IV ods. 3).

Nehnuteľnosti bude nadobúdať sťažovateľka, pričom žalovaná v 2. rade sa bude podieľať na

tvorbe vlastných zdrojov sťažovateľky potrebných na zaplatenie kúpnej ceny za

nehnuteľnosti. Na základe dohody zmluvných strán sa bude žalobkyňa z titulu financovania

kúpy nehnuteľností v nadväznosti na poskytnutie pôžičky podľa tejto zmluvy podieľať aj na

výnose získanom v budúcnosti pri predaji, resp. prenájme nehnuteľností špecifikovaných

v článku V. Výška podielu na celkovom výnose z predaja, resp. prenájmu nehnuteľností

špecifikovaných v článku V pripadajúca na žalobkyňu predstavuje podľa dohody

zmluvných strán 22,5 %, v čom sú už zahrnuté aj úroky z pôžičky (článok VI).

Z kópie spisu okresného súdu sp. zn. , ktorý si ústavný súd zadovážil,

vyplýva, že na č. l. 131 až 145 je založená písomnosť v anglickom jazyku pod názvom

„Subordination Agreement“, čo v slovenskom jazyku znamená „Zmluva o podriadenosti“.

Ako účastníci zmluvy sú uvedení T., a. s., sťažovateľka, žalovaná v 3. rade a žalovaná

v 2. rade. Písomnosť neobsahuje dátum a nie je nikým podpísaná. V spise sa nenachádza

slovenský preklad tohoto dokumentu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom

a rozhodnutím krajského súdu o predbežnom opatrení v konaní vedenom pod sp. zn.

dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa , vlastniť majetok podľa a 4 , ako aj práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...).

Podľa a 4 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej

miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť svojho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva(...).

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavného súdu boli relevantné aj v danej

veci.

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

) ().

Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o predbežnom opatrení sú

kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa .

Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať napr. zákonný podklad ( )

a nemôže byť prejavom svojvôle ( ), pretože ide o rozhodnutie, ktoré už

nemôže byť napravené v nadväznosti na konečné rozhodnutie o výsledku sporu. Preto je

ústavná sťažnosť proti vydaniu predbežného opatrenia prípustná, i keď ide o dočasnú

úpravu pomerov účastníkov. Je to dôležité aj z hľadiska súdnej praxe, keď dochádza

k „dočasnej“ úprave, ktorá však v dôsledku prieťahov v súdnom konaní v skutočnosti trvá

i niekoľko rokov.

Rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie v súdnom konaní teda

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa .

Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také ich porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo

v konaní o veci samej ( a nasl., ), resp. ktoré

nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom

poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Predbežné opatrenie ako zabezpečovací

prostriedok v civilnom procese však nemôže sám osebe opodstatniť záver o porušení práva

fyzickej alebo právnickej osoby ().

Ústavný súd konštatuje, že predbežné opatrenie v okolnostiach danej veci je

spôsobilé zasiahnuť do ústavne zaručených práv alebo slobôd, lebo sa ním dočasne

obmedzujú vlastnícke práva, konkrétne tá ich zložka, ktorá spočíva v dispozícii s majetkom.

K zásahu a k obmedzeniam vlastníckych práv môže dôjsť pritom hlavne vtedy, pokiaľ by na

vydanie predbežného opatrenia neboli dané podmienky, za ktorých to umožňujú zákonné

ustanovenia , konkrétne jeho ustanovenia (prípadne

v spojení s § 102), dočasné obmedzenie dispozícií s majetkom, teda ak treba dočasne

upraviť pomery účastníka konania alebo ak je obava, že by výkon rozhodnutia bol

obmedzený ().

Ústavný súd najprv poukazuje na to, že posúdenie podmienok na vydanie

predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov. Ústavný súd sa

spravidla sám ako súdny orgán ochrany ústavnosti necíti byť oprávnený ingerovať do

rozhodnutí o predbežných opatreniach, pretože ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností

účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom. Okrem toho návrh na vydanie

predbežného opatrenia možno podať aj opakovane a možno tiež podať návrh na zrušenie

predbežného opatrenia. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v danej veci najprv zameral

na posúdenie, či pri vydaní napadnutého rozhodnutia bolo postupované zákonom

ustanoveným spôsobom, v súlade so zásadou spravodlivého procesu a so základným

právom na súdnu ochranu tak, ako to zaručuje .

Ústavný súd sa preto v danom prípade sústredil na otázku, či sú splnené zákonné

predpoklady na vydanie rozhodnutia, ktorého výkon by mohol byť ohrozený, a či v konaní,

ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, boli náležite posudzované okolnosti

osvedčujúce dôvodnú obavu z takého ohrozenia.

Ústavný súd zo zapožičaného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

zistil, že žalobkyňa sa žalobným návrhom domáha od sťažovateľky zaplatenia istiny

s príslušenstvom, aj z titulu výnosu získaného „pri predaji resp. prenájme nehnuteľností“

v zmysle čl. VI zmluvy o pôžičke z 9. decembra 2005.

Podľa názoru ústavného súdu predložená zmluva o pôžičke z 9. decembra 2005

nepochybne osvedčuje zhodu žalobkyne a žalovanej v 2. rade na tom, že 22,5 % výnosov

z predaja, resp. z prenájmu nehnuteľností má patriť žalobkyni. Pretože predmetom konania

pred všeobecným súdom je žalobný návrh na zaplatenie istiny s príslušenstvom z titulu

„minimálneho podielu na výnose“, žalobkyňa už zmluvou o pôžičke z 9. decembra 2005

osvedčila skutočnosť, že v daných súvislostiach existuje zákonný podklad, a teda reálny

predpoklad vydania konečného vykonateľného rozhodnutia vo veci.

Súčasťou tvrdenia žalobkyne, ktorou odôvodňovala obavu z ohrozenia výkonu, bolo,

že sťažovateľka sa snažila zbaviť sa nehnuteľností, ktoré sú predbežným opatrením

dotknuté, a tak by sa stala insolventným. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia, krajský súd tieto skutočnosti reflektoval a okolnosti svedčiace o obave

z ohrozenia výkonu budúceho rozhodnutia náležite zvažoval.

Vzhľadom na to, že v prípade rozhodnutia o predbežnom opatrení ide iba o dočasnú

úpravu pomerov účastníkov, ktorým nie je prejudikovaný výsledok konania vo veci samej,

nemožno v tejto fáze konania považovať za dôležité posúdenie námietok a tvrdení

uvádzaných sťažovateľkou k veci samej; preto ústavný súd opomína polemiku v tomto

smere a neprihliada na ňu ani vo vzťahu k napadnutému uzneseniu o nariadení predbežného

opatrenia.

V súlade s uvedenými preto ústavný súd nemohol prisvedčiť sťažovateľke ani v tom,

že všeobecné súdy mali napr. vykonať ďalšie dokazovanie, pretože Občiansky súdny

poriadok súdom nevymedzuje takmer žiadny procesný priestor, aby sa o jednotlivých

dôkazoch previedlo rozsiahle dokazovanie. Naopak, súdom je stanovená povinnosť

o návrhoch na predbežné opatrenie rozhodovať bezodkladne. Táto prísnosť, pokiaľ ide

o formálne aspekty návrhu na vydanie predbežného opatrenia, je potom kompenzovaná tým,

že návrh na vydanie predbežného opatrenia možno podať i opakovane.

Sťažovateľke sa nepodarilo preukázať možnosť porušenia svojich ústavne

zaručených základných práv a slobôd. Krajský súd sa prípustnosťou vydania rozhodnutia

o predbežnom opatrení v napadnutom rozhodnutí podrobne zaoberal a svoje závery vo veci

riadne a dostatočne odôvodnil. Po hlbšej analýze predmetu konania ústavný súd poukazuje

na to, že tieto závery nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, preto

sa s nimi možno stotožniť.

Za situácie, keď ústavný súd dospel k záveru, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia

bolo postupované zákonom ustanoveným spôsobom, v súlade so zásadou spravodlivého

procesu a so základným právom na súdnu ochranu, tak ako to zaručuje ,

v okolnostiach danej veci nedošlo ani k porušeniu základného práva sťažovateľky

zaručeného v a 4 , dodatkového protokolu a v .

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2009