Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 415/08
PDF · 326.88 KB
No categories available
II. ÚS 415/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 415/08-110
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2009
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti D., a. s., právne zastúpenej spoločnosťou
JUDr. L. V., s. r. o., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu,
vlastniť majetok a podnikať podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským
súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 Cob 87/08 a takto
rozhodol:
Sťažnosti spoločnosti D., a. s., n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. II. ÚS 415/08-27 z 5. novembra 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
spoločnosti D., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu, vlastniť majetok a podnikať podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Cob 87/08. Od 21. mája 2009 došlo k zmene v osobe
právneho zástupcu sťažovateľky tak, že sa ním stala spoločnosť JUDr. L. V., s. r. o..
Zo sťažnosti vyplýva, že 25. januára 2008 spoločnosť F., a. s. (ďalej len
„žalobkyňa“), podala jednak proti sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade, ako aj proti
spoločnosti S. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“) a spoločnosti C., a. s. (ďalej len „žalovaná
v 3. rade“) žalobu o zaplatenie sumy 855 000 Sk, ktorú doplnila podaním zo 4. februára
2008, ktorým požadovanú sumu zvýšila na 117 787 500 Sk. Dňa 30. januára 2008 požiadala
žalobkyňa o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by bolo sťažovateľke zakázané
nakladať s celým radom nehnuteľností, a to najmä nehnuteľnosti predať, zaťažiť, scudziť
a prenajať.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 28 Cb 16/08-
146 zo 7. februára 2008 bolo vydané požadované predbežné opatrenie týkajúce sa prevažnej
väčšiny nehnuteľností s výnimkou požiadavky na zákaz nehnuteľnosti prenajať. Na základe
odvolania sťažovateľky bolo uznesenie okresného súdu potvrdené uznesením krajského
súdu č. k. 3 Cob 87/08-314 z 30. apríla 2008. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. mája
2008.
Podľa presvedčenia sťažovateľky treba predbežné opatrenie považovať za porušenie
označených práv podľa ústavy a dodatkového protokolu. Žalobkyňa uzavrela 9. decembra
2005 zmluvu o pôžičke so žalovanou v 2. rade. Podľa tejto zmluvy mali byť požičané
peňažné prostriedky poskytnuté sťažovateľke z titulu pôžičky vo výške 36 343 082 Sk
s tým, aby ich použila na nákup nehnuteľností z portfólia S., a. s. Medzi uvedené
nehnuteľnosti z portfólia S., a. s., patrili aj nehnuteľnosti, ktorých sa týkalo predbežné
opatrenie. Sťažovateľka sa nikdy nestala zmluvnou stranou tejto zmluvy. Podľa čl. VI
zmluvy žalobkyňa a žalovaná v 2. rade sa dohodli, že žalobkyňa sa bude podieľať na výnose
získanom v budúcnosti pri predaji, resp. pri prenájme sťažovateľkou kúpených
nehnuteľností. Žalobou požadovaná čiastka má byť plnením práve z tohto titulu.
Vlastníkom a zároveň prenajímateľom nehnuteľností sa nestala ani jedna zo zmluvných
strán zmluvy o pôžičke z 9. decembra 2005, pretože vlastnícke právo nadobudla
sťažovateľka, na ktorú sa však nikdy nevzťahovali a nevzťahujú žiadne vzájomné záväzky
žalobkyne a žalovanej v 2. rade. Sťažovateľka je preto presvedčená, že v prebiehajúcom
konaní pred všeobecnými súdmi nie je vecne pasívne legitimovaná. Je to tak preto, že
zmluvu o pôžičke neuzavrela. Treba tiež zdôrazniť, že žalobkyňa žalovanej v 2. rade nikdy
nezaplatila celú dohodnutú sumu pôžičky. Preto žalovaná v 2. rade musela zabezpečiť
chýbajúcu čiastku z vlastných zdrojov. Pri uplatňovaní nároku na chýbajúcu časť pôžičky
vystupovala žalovaná v 2. rade len voči žalobkyni a nikdy nie voči sťažovateľke, keďže
sťažovateľka nebola so žalobkyňou v žiadnom právnom vzťahu. Je preto evidentné, že
žalobkyňa nemôže mať voči sťažovateľke žiadne práva, pričom jej údajným právam
nekorešpondujú žiadne povinnosti. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa opakovane
opierala a opiera svoje nároky tak v konaní vo veci samej, ako aj v konaní o nariadenie
predbežného opatrenia výlučne o údajnú pohľadávku, ktorej jediným právnym základom je
čl. VI zmluvy o pôžičke. Okrem toho pohľadávku žalobkyne voči žalovanej v 2. rade
nemožno považovať za splatnú, lebo žiadne ustanovenie zmluvy o pôžičke neupravuje
splatnosť podielu z „výnosu získaného v budúcnosti pri predaji, resp. prenájme
nehnuteľností“.
Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom
pod sp. zn. 3 Cob 87/08 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu č. k. 3 Cob 87/08-314
z 30. apríla 2008 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje zároveň zakázať
krajskému súdu pokračovať v ďalšom porušovaní označených práv sťažovateľky. Ďalej sa
domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk a náhrady
trov právneho zastúpenia v sume 6 352 Sk.
Po prijatí veci na ďalšie konanie sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho
zástupcu podaním z 20. februára 2009 doručeným ústavnému súdu 23. februára 2009
požiadala, aby ústavný súd v zmysle § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) považoval jej sťažnosť za naliehavú a rozhodol o nej v čo najkratšej dobe.
Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 3760/2008 zo 14. januára 2009
doručeného ústavnému súdu faxom 15. januára 2009 a poštou 20. januára 2009 vyplýva, že
vec predložila na vyjadrenie predsedníčke senátu 3Cob. Podľa predsedníčky senátu nie je
jasné, prečo sa sťažovateľka domnieva, že všeobecný súd musí chrániť len jej ústavné
práva, a nie aj práva ostatných účastníkov konania. Predbežné opatrenie nie je rozhodnutím
o veci samej. Žalobkyňa podala žalobu z dôvodu nevyplatenia výnosov z predaja
nehnuteľností realizovaných sťažovateľkou. Otázka „nedospelosti“ pohľadávky môže byť
posudzovaná len v konaní o veci samej, a nie pri nariadení predbežného opatrenia. Zo spisu
však vyplýva, že sťažovateľka už výnos poukázala na účet v zahraničnej banke. Okruh
účastníkov konania určila žalobkyňa a táto označila za žalovanú aj sťažovateľku, pričom
osvedčila právny vzťah medzi účastníkmi konania, potrebu dočasnej úpravy a obavu, že by
výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Je síce správne tvrdenie sťažovateľky, že nie je
možné určiť výšku výnosu z predaja nehnuteľností v prípade, ak tieto neboli predané, avšak
sťažovateľka zrejme úmyselne opomenula uviesť, že vo veci samej ide o výnos
z realizovaného predaja nehnuteľností. Neobstojí námietka, podľa ktorej sa všeobecný súd
nevysporiadal s otázkou, či je sťažovateľka dlžníčkou žalobkyne, pretože nejde
o rozhodnutie vo veci samej, ale o nariadenie predbežného opatrenia, kde postačuje
osvedčenie nároku zo strany žalobkyne. V súvislosti s námietkou porušenia základného
práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy treba mať na zreteli, že jediným predmetom
činnosti sťažovateľky podľa záznamu v obchodnom registri je prenájom nehnuteľností
v spojení so základnými službami v súvislosti s prenájmom. Návrh na nariadenie
predbežného opatrenia bol však práve v tejto časti zamietnutý. Krajský súd netrvá na
ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.
Z repliky sťažovateľky na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu zo 6. marca 2009
doručenej ústavnému súdu 9. marca 2009 vyplýva, že sťažovateľka so stanoviskom
nesúhlasí. Nikdy netvrdila ani netvrdí, že všeobecný súd musí chrániť len jej ústavné práva,
a nie aj práva ostatných účastníkov konania. Podľa presvedčenia sťažovateľky musí
všeobecný súd postupovať v konaní tak, aby sa zabezpečila spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov všetkých účastníkov konania. To však neznamená, že by mohol
porušiť ústavné práva niektorého z účastníkov. Vydaním právoplatného predbežného
opatrenia došlo k takému zásahu do ústavných práv sťažovateľky, ktorý je absolútne
neprimeraný právu, ktoré má byť týmto predbežným opatrením chránené. Okolnosť, že
okruh účastníkov konania určila žalobkyňa, ktorá za žalovanú označila aj sťažovateľku, je
bezpredmetná. Dispozícia žalobkyne musí byť totiž všeobecným súdom preskúmaná aj
v rámci konania o predbežnom opatrení. Ani tu totiž nemožno uložiť niečo účastníkovi,
ktorý nie je nositeľom hmotnoprávneho vzťahu tvrdeného v žalobe. Sťažovateľka
nerozumie tomu, akým spôsobom mal byť osvedčený právny vzťah medzi účastníkmi
konania. Krajský súd totiž neuvádza jediný dôkaz o tom, že medzi žalobkyňou
a sťažovateľkou existuje akýkoľvek právny vzťah, z ktorého by mohla byť sťažovateľka
zaviazaná čokoľvek plniť žalobkyni. Následný záver o danosti pasívnej legitimácie
sťažovateľky je absolútne nelogický. Zdá sa, že otázku existencie právneho vzťahu medzi
sťažovateľkou a žalobkyňou nepovažuje krajský súd za dôležitú, pretože podľa jeho
vyjadrenia až v rozhodnutí vo veci samej sa treba vysporiadať s tým, či je sťažovateľka
dlžníčkou žalobkyne. Rovnako neobstojí ani stanovisko, podľa ktorého otázka
„nedospelosti“ pohľadávky môže byť posudzovaná len v konaní o veci samej. Tvrdenie,
podľa ktorého sťažovateľka už výnos poukázala na účet v zahraničnej banke (čo má
vyplývať zo súdneho spisu), je škandalózne. Odhliadnuc od toho, že uvedená skutočnosť
nemá žiadnu relevanciu pri posudzovaní veci samej, krajský súd týmto otvorene upozorňuje
na výpis z bankového účtu sťažovateľky, teda na dôkaz, ktorý bol získaný nezákonným
spôsobom. Predložila ho žalobkyňa, ktorá nikdy nedisponovala žiadnym právom
k bankovému účtu sťažovateľky. Nemožno súhlasiť ani so závermi vyvodenými
zo skutočnosti, že jediným predmetom podnikania sťažovateľky je prenájom nehnuteľností.
Sťažovateľka je totiž, ako každý iný vlastník, oprávnená so svojím majetkom nakladať
voľne podľa svojho uváženia. Sťažovateľka trvá na konaní ústneho pojednávania.
Z vyjadrenia krajského súdu z 13. marca 2009 doručeného ústavnému súdu 23. marca
2009, ktorým reaguje na doplnenie sťažnosti, a z jeho ďalšieho vyjadrenia z 24. marca 2009
doručeného ústavnému súdu faxom 26. marca 2009 a poštou 31. marca 2009, ktorým
reaguje na repliku sťažovateľky, vyplýva, že trvá na svojom pôvodne sformulovanom
stanovisku.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a ďalšie
písomné podania sťažovateľky a krajského súdu aj žalobkyni s tým, aby sa aj ona mohla
vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich
právach.
Z vyjadrenia žalobkyne z 20. februára 2009 doručeného ústavnému súdu 26. februára
2009 vyplýva, že so sťažovateľkou nesúhlasí a žiada, aby jej ústavný súd nevyhovel.
Sťažnosť považuje za neopodstatnenú, keďže všeobecné súdy rozhodne neporušili označené
práva sťažovateľky a dôsledne dodržiavali ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
upravujúce inštitút predbežného opatrenia. Je nepochybné, že pre definitívne rozhodnutie
vo veci bude potrebné vykonať rozsiahlejšie dokazovanie, ktoré by vo fáze rozhodovania
o predbežnom opatrení bolo v rozpore s poslaním a zmyslom tohto inštitútu. Podľa názoru
žalobkyne je argumentácia sťažovateľky účelová, neopodstatnená, z veľkej časti nepravdivá
a vykonštruovaná. Sťažovateľkou aplikované právne konštrukcie sú neprípustné. Ak by
ústavný súd sťažnosti vyhovel, práve tým by porušil základné právo na súdnu ochranu.
Tvrdenie sťažovateľky o neexistencii zmluvného vzťahu medzi ňou a žalobkyňou je ľahko
čitateľným účelovým pokusom o zbavenie sa zodpovednosti zo zmluvných vzťahov so
žalobkyňou. Aj zo splnomocnenia udeleného sťažovateľkou žalobkyni 3. júla 2006 je
zrejmá pravdivosť konštrukcie zmluvných vzťahov medzi účastníkmi konania tvrdená
žalobkyňou. Právo zároveň pripúšťa aj vznik takých záväzkovoprávnych vzťahov, na ktoré
sa nevyžaduje písomná forma. V rámci konania o vydaní predbežného opatrenia nie je
možné vykonať absolútne detailné a podrobné dokazovanie a zisťovanie všetkých okolností
prípadu. Navyše treba uviesť, že podľa § 76 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vôbec
nemusí existovať právny vzťah medzi žalobkyňou a sťažovateľkou (aj keď existuje),
pretože predbežným opatrením možno uložiť povinnosť aj niekomu inému než účastníkovi
(v súvislosti s námietkou sťažovateľky, že účastníčkou nemá byť). Nemôže byť podstatné
ani to, na ktorý účet bola poukázaná pôžička podľa zmluvy o pôžičke. Išlo len o určenie
platobného miesta. Neobstoja ani tvrdenia sťažovateľky o údajnom porušení základného
práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, keďže zákaz prenajímať nehnuteľnosti nebol
sťažovateľke predbežným opatrením uložený.
Z ďalšieho vyjadrenia žalobkyne zo 7. mája 2009 doručeného ústavnému súdu
13. mája 2009 vyplýva, že osobitne reaguje jednak na doplnenie sťažnosti zo strany
sťažovateľky z 20. februára 2009 a tiež na repliku sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu
zo 6. marca 2009. V súvislosti s doplnením sťažnosti žalobkyňa zaujíma podrobné
stanoviská k jednotlivým skutkovým okolnostiam, ktorými sťažovateľka zdôvodňovala
svoju požiadavku na prednostné vybavenie sťažnosti. Na margo repliky sťažovateľky
zo 6. marca 2009 uvádza, že trvá na svojom predošlom podaní a nepovažuje za potrebné už
uvedené argumenty opakovať. Napriek tomu zdôrazňuje, že námietka sťažovateľky týkajúca
sa predloženia nezákonným spôsobom získaného dôkazu zo strany žalobkyne (výpisu
z bankového účtu sťažovateľky preukazujúci vyplácanie výnosov žalovanej v 2. rade) je
nedoložená, pretože sťažovateľka nikdy nepreukázala svoje tvrdenie o spôsobe získania
uvedeného dôkazu. Zarážajúce je skôr to, že sa sťažovateľka nezaoberá obsahom tohto
dôkazu, hoci tento evidentne preukazuje všetky tvrdenia žalobkyne o tom, že investorom
(s výnimkou žalobkyne) boli výnosy vyplácané už počas trvania projektu. Ďalej považuje za
podstatné, že vo veci samej uplatňovaný nárok žalobkyne vyplýva zo zmluvy o pôžičke
z 9. decembra 2005, v zmysle ktorej žalobkyňa ako spoluinvestorka projektu kúpy
a prenájmu portfólia nehnuteľností S., a. s., poskytla finančné zdroje na kúpu nehnuteľností,
a to na účet sťažovateľky, ktorá ako špeciálna projektová spoločnosť nadobudla
nehnuteľnosti do vlastníctva, pričom kúpna cena bola sťažovateľkou zaplatená z úverových
zdrojov od banky. Úver poskytli T., a. s., a R., a. s. Pritom úverujúce banky v prípadoch
takýchto projektov bežne vyžadujú v rámci financovania aj vlastné zdroje investorov (tzv.
equity). V danom prípade sťažovateľka získala equity pôžičkami od B. a od štyroch
privátnych investorov vrátane žalobkyne, ktorí svoje zdroje poskytovali cez žalovanú
v 2. rade a tá ich ďalej posunula sťažovateľke. Pri tomto type projektu, v ktorom je výnos
produkovaný formou získavania nájomného z prenájmu nehnuteľností v kombinácii
s inkasovaním kúpnej ceny za predaj nehnuteľností, je rovnako bežné, že získavané platby
sú použité prednostne na splácanie bankového úveru, na prevádzkové platby a napokon sa
v prípade dostatočných zdrojov priebežne vyplácajú aj výnosy pre tzv. equity investorov,
a to najmä pri predajoch nehnuteľností z portfólia, keďže príjmy z prenájmu sú zvyčajne
použité na platby úrokov v banke a na prevádzkové náklady. V rámci projektu sťažovateľky
bol tento režim dohodnutý obdobne, čo vyplýva aj z textu zmluvy o pôžičke z 9. decembra
2005. Je tiež štandardnou podmienkou úverujúcich bánk, že projektové spoločnosti v rámci
podmienok úveru majú obmedzené svojvoľné nakladanie s prostriedkami generovanými
počas realizácie projektu, lebo je najmä dané poradie, v akom možno použiť získané zdroje
na jednotlivé platby. Prioritné pre banky je samozrejme vždy splácanie úveru, a preto je
podmienkou úveru podriadenie ostatných záväzkov projektovej spoločnosti (v danom
prípade sťažovateľky) úverovej pohľadávke banky. To znamená, že vyplácanie časti
výnosov pre equity investorov, ale aj iné platby nad rámec bežných prevádzkových
nákladov podliehajú schváleniu úverujúcej banky. Túto podriadenosť si zmluvné strany
dohodli v rámci zmluvy o podriadenosti záväzkov (Subordination Agreement), na ktorú
odkazuje zmluva o pôžičke z 9. decembra 2005, pričom obsahom tejto dohody je súhlas
zmluvných strán (T., a. s., sťažovateľky, žalovanej v 3. rade a žalovanej v 2. rade) s tým, že
pohľadávky žalovanej v 2. rade na splatenie pôžičiek a výnosov voči sťažovateľke sú
podriadené voči úverovej pohľadávke T., a. s., a R., a. s., čo znamená, že pri každom predaji
nehnuteľností z portfólia sa z dosiahnutého výnosu vždy prednostne uspokojí úverová
pohľadávka banky, resp. jej časť, a až následne je možné uspokojiť pohľadávku žalovanej
v 2. rade, resp. jej časť. Žalobkyňa nemá k dispozícii originál zmluvy, ale len jej text, ktorý
mal byť podpísaný a ktorý bol žalobkyni doložený pred čerpaním úveru. Táto zmluva však
nemá zásadný vplyv na obsah zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a sťažovateľkou, resp.
žalovanou v 2. rade, ktorý bol založený na zmluve o pôžičke z 9. decembra 2005. Iba
zdôrazňuje podmienenosť vyplácania výnosov z pôžičky súhlasom banky. Ako je zrejmé
(a ako bolo aj v konaní preukázané), sťažovateľka takýto súhlas opakovane počas trvania
projektu od banky dostala a výnos čiastočne splácala priamo žalovanej v 2. rade. Na rozdiel
od toho žalobkyňa do dnešného dňa nedostala ani len časť svojho výnosu. Práve tým je daná
naliehavá potreba ochrany investície žalobkyne, lebo projekt sťažovateľky je v záverečnej
fáze a žalobkyňa ako spoluinvestor projektu bola manažérmi počas jeho trvania
diskriminovaná, nedostala ani časť výnosu, pričom sťažovateľka v krátkom čase nebude už
disponovať žiadnym majetkom a žalobkyňa bude mať pohľadávku voči subjektu, ktorý ju
nebude mať ako splniť. Žalobkyňa je preto i naďalej presvedčená o tom, že rozhodnutiami
všeobecných súdov o predbežnom opatrení nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu
ústavných práv sťažovateľky a sťažnosť považuje za neopodstatnenú.
Z ďalšieho podania žalobkyne z 12. mája 2009 doručeného ústavnému súdu 15. mája
2009 vyplýva, že zmluva o pôžičke z 9. decembra 2005 uzavretá medzi žalobkyňou ako
veriteľkou a žalovanou v 2. rade ako dlžníčkou stanovuje v jednotlivých ustanoveniach
jasne a jednoznačne, v akej výške a na aký účel bola pôžička poskytovaná. Zároveň je
uvedené, že pôžička má byť poskytnutá na účet sťažovateľky ako projektovej spoločnosti.
Zrejmé je aj to, že pôžička bola účelovo viazaná na projekt kúpy a následného prenájmu
portfólia vybraných nehnuteľností S., a. s., ktorý realizovala sťažovateľka. Vyplatenie
pôžičky vyplýva z bankového dokladu. Pokiaľ ide o doloženie nepodpísaného znenia
zmluvy o podriadenosti záväzkov (Subordination Agreement), už v predošlom vyjadrení
bolo uvedené, že text zmluvy žalobkyňa predložila iba na dokreslenie súvisiacich vzťahov
a vykreslenie celého kontextu prípadu. Zmluva o podriadenosti záväzkov nemá žiadny
vplyv na obsah záväzkov medzi zmluvnými stranami zmluvy o pôžičke z 9. decembra 2005,
lebo upravuje len režim vyplácania výnosov z projektu za podmienky schválenia
úverujúcou bankou. Z toho jasne vyplýva, že na obsah nárokov žalobkyne nemá zmluva
o podriadenosti záväzkov žiadny vplyv a akékoľvek argumenty prezentované v danej
súvislosti sťažovateľkou sú účelové a zavádzajúce. Vzhľadom na obsah podaní
sťažovateľky, v ktorých je zakomponované množstvo absolútne klamlivých a zavádzajúcich
tvrdení, bude žalobkyňa postupovať všetkými dostupnými právnymi prostriedkami tak, aby
boli chránené jej práva, ako aj práva ďalších subjektov. Žalobkyňa opakuje svoje
presvedčenie, že rozhodnutiami všeobecných súdov nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť
k porušeniu ústavných práv sťažovateľky. Považuje preto sťažnosť za neopodstatnenú.
Z repliky sťažovateľky z 18. mája 2009 doručenej ústavnému súdu 21. mája 2009,
ktorou reaguje na vyjadrenie žalobkyne z 20. februára 2009, vyplýva, že hoci sťažovateľka
namieta porušenie označených konkrétnych práv podľa ústavy a dodatkového protokolu,
žalobkyňa napriek tomu k ústavným aspektom sťažnosti prakticky vôbec žiadne stanovisko
nezaujíma. Tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého k porušeniu práva na súdnu ochranu by
došlo vyhovením sťažnosti, nie je podložené žiadnymi argumentmi a relevantnými
dôkazmi. Pokiaľ ide o udelenie splnomocnenia sťažovateľkou žalobkyni, toto je
v skutočnosti datované 14. júna 2006 a 13. februára 2007 bolo odvolané. Podľa informácií
sťažovateľky na základe tohto splnomocnenia sa neuskutočnili žiadne úkony, ktoré by
sťažovateľku zaväzovali. Splnomocnenie nepredstavuje žiaden dôkaz o tom, že by tvrdenie
žalobkyne týkajúce sa konštrukcie zmluvných vzťahov bolo pravdivé. Splnomocnenie preto
nemožno považovať za žiaden relevantný dôkazný prostriedok. Hoci všeobecný súd pri
rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nemá možnosť vykonať
podrobné dokazovanie a zisťovanie všetkých okolností prípadu, neznamená to, že nemá byť
ničím viazaný a že by mohol rozhodnúť bez toho, aby boli splnené zákonné podmienky na
nariadenie predbežného opatrenia. Predbežné opatrenie nerešpektovalo nielen zákonné
podmienky na jeho nariadenie, ale nepridržiavalo sa ani konštantnej judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa predbežných opatrení. Poukaz žalobkyne na
ustanovenie § 76 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je irelevantný, lebo sťažovateľka je
účastníčkou konania, v ktorom bolo predbežné opatrenie nariadené. Možno súhlasiť s tým,
že peňažné prostriedky boli účelovo viazané, avšak zo zmluvy o pôžičke z 9. decembra
2005 vzájomná prepojenosť účastníkov konania nevyplýva, a to už len z dôvodu, že túto
zmluvu uzavrela žalobkyňa so žalovanou v 2. rade, a preto nie je spôsobilá založiť práva
a povinnosti tretej osobe, teda sťažovateľke. Skutočnosti nezodpovedá ani tvrdenie, že sa
všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí vysporiadali so všetkými relevantnými
tvrdeniami účastníkov konania. Ide napríklad o námietku sťažovateľky v súvislosti s tým, že
sa žalobkyňa dostala protiprávne k výpisu z bankového účtu sťažovateľky, ktorý
všeobecnému súdu predložila. Nezaoberali sa ani námietkou nezaplatenia súdneho poplatku.
Došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy,
lebo uloženým zákazom nakladať s nehnuteľnosťami došlo aj k zákazu tieto prenajímať,
keďže i prenajímanie veci je jednou z foriem nakladania s vecou.
Ústavný súd vec prerokoval na ústnom pojednávaní. Tak sťažovateľka, ako aj
žalobkyňa zotrvali na svojich už uvedených stanoviskách. Predsedníčka krajského súdu
listom z 13. októbra 2009 ospravedlnila svoju neúčasť na ústnom pojednávaní.
II.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 28 Cb 16/08-146 zo 7. februára 2008 vyplýva, že
sťažovateľke sa zakázalo nakladať s konkrétne označenými nehnuteľnosťami ležiacimi
v katastrálnom území B., najmä tieto nehnuteľnosti akýmkoľvek spôsobom predať, zaťažiť
a scudziť. Vo zvyšku (teda čo sa týka časti nehnuteľností, ako aj požadovaného zákazu
prenájmu nehnuteľností) bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý. Podľa
názoru okresného súdu z predložených dôkazov vyplývajú skutočnosti osvedčujúce
pravdepodobnosť nároku žalobkyne voči žalovanej v 2. rade na zaplatenie výnosu z predaja
a prenájmu nehnuteľností, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve S., a. s. Nebolo možné
vyhovieť návrhu na vydanie predbežného opatrenia v časti požadujúcej uloženie zákazu
prenájmu nehnuteľností, pretože to je jediný predmet podnikateľskej činnosti sťažovateľky,
ktorá nemá iný majetok, ako ten, ktorý získala kúpou od S., a. s.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Cob 87/08-314 z 30. apríla 2008 vyplýva, že ním
bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 28 Cb 16/08-146 zo 7. februára 2008. Podľa
názoru krajského súdu na posúdenie dôvodnosti odvolania sťažovateľky bola podstatná
otázka existencie jej pasívnej vecnej legitimácie. Nie je správne tvrdenie sťažovateľky,
podľa ktorého nemá pasívnu legitimáciu. Toto tvrdenie opierala sťažovateľka o skutočnosť,
že zmluvu o pôžičke z 9. decembra 2005 uzavreli žalobkyňa ako veriteľka a žalovaná
v 2. rade ako dlžníčka. Podstatné je, že predmetom žaloby nie je vrátenie poskytnutej
pôžičky (36 343 082 Sk), ale podiel na výnose z prenájmu a predaja majetku vo vlastníctve
sťažovateľky. Toto vlastníctvo sťažovateľka nadobudla od S., a. s. Pôžička bola (ako to
vyplýva z čl. V zmluvy) poskytnutá žalovanej v 2. rade na financovanie kúpy portfólia
vybraných nehnuteľností S., a. s., podľa špecifikácie uvedenej v zmluve. V článku II
zmluvy účastníci dohodli, že peňažné prostriedky, ktoré sú predmetom pôžičky, budú
žalobkyňou poskytnuté na účet určený žalovanou v 2. rade vedený v peňažnom ústave
a patriaci sťažovateľke. Z uvedeného je nepochybné, že peniaze z pôžičky boli určené na
financovanie projektu kúpy a prenájmu portfólia vybraných nehnuteľností S., a. s., pričom
tieto nehnuteľnosti mala nadobúdať sťažovateľka a taktiež ich aj scudzovať. Ďalšie finančné
zdroje na zaplatenie kúpnej ceny za nehnuteľnosti poskytli peňažné ústavy ako
spoluinvestori projektu cez žalovanú v 2. rade a prostredníctvom syndikovaného
investičného úveru poskytnutého sťažovateľke. Táto zmluva spolu so zmluvou
o podriadenosti záväzkov upravuje podmienky vyplácania výnosov z predaja nehnuteľností
patriacich do portfólia. V článku VI zmluvy o pôžičke je uvedené, že na výnosoch sa bude
podieľať i žalobkyňa, a to vo výške 22,5 %. Okresný súd preto správne zistil, že pasívna
legitimácia sťažovateľky je daná. Tým je daná i súvislosť medzi predbežným opatrením
a právnym vzťahom, ktorý je predmetom konania vo veci samej. Otázkou splatnosti či
nesplatnosti pohľadávky žalobkyne zo zmluvy o pôžičke sa krajský súd nezaoberal, pretože
vrátenie pôžičky nie je predmetom konania vo veci samej.
Zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej 9. decembra 2005 medzi žalobkyňou ako
veriteľkou a žalovanou v 2. rade ako dlžníčkou vyplýva, že žalobkyňa poskytne žalovanej
v 2. rade peňažné prostriedky v celkovej výške 36 343 082 Sk. Tieto prostriedky budú
vložené, resp. poukázané na účet sťažovateľky bezodkladne po podpise zmluvy. Účelom
pôžičky je financovanie kúpy portfólia vybraných nehnuteľností S., a. s. (ich zoznam je
uvedený v článku V). Žalobkyňa ako veriteľka zároveň potvrdzuje, že vo vzťahu
k žalovanej v 2. rade ako dlžníčke a právam a povinnostiam plynúcim zo zmluvy bude
rešpektovať v plnom rozsahu podriadenosť svojej pohľadávky, ako aj splatnosť istiny,
úrokov a akýchkoľvek svojich ďalších práv a povinností právam a povinnostiam
definovaným v zmluve o podriadenosti dlhu (Subordinated Loan Agreement) uzavretej
medzi žalovanou v 2. rade R., a. s., sťažovateľkou a T., a. s. (článok IV ods. 3).
Nehnuteľnosti bude nadobúdať sťažovateľka, pričom žalovaná v 2. rade sa bude podieľať na
tvorbe vlastných zdrojov sťažovateľky potrebných na zaplatenie kúpnej ceny za
nehnuteľnosti. Na základe dohody zmluvných strán sa bude žalobkyňa z titulu financovania
kúpy nehnuteľností v nadväznosti na poskytnutie pôžičky podľa tejto zmluvy podieľať aj na
výnose získanom v budúcnosti pri predaji, resp. prenájme nehnuteľností špecifikovaných
v článku V. Výška podielu na celkovom výnose z predaja, resp. prenájmu nehnuteľností
špecifikovaných v článku V pripadajúca na žalobkyňu predstavuje podľa dohody
zmluvných strán 22,5 %, v čom sú už zahrnuté aj úroky z pôžičky (článok VI).
Z kópie spisu okresného súdu sp. zn. 28 Cb 16/08, ktorý si ústavný súd zadovážil,
vyplýva, že na č. l. 131 až 145 je založená písomnosť v anglickom jazyku pod názvom
„Subordination Agreement“, čo v slovenskom jazyku znamená „Zmluva o podriadenosti“.
Ako účastníci zmluvy sú uvedení T., a. s., sťažovateľka, žalovaná v 3. rade a žalovaná
v 2. rade. Písomnosť neobsahuje dátum a nie je nikým podpísaná. V spise sa nenachádza
slovenský preklad tohoto dokumentu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
a rozhodnutím krajského súdu o predbežnom opatrení v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cob 87/08 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...).
Podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej
miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť svojho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva(...).
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavného súdu boli relevantné aj v danej
veci.
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy) (I. ÚS 49/01).
Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o predbežnom opatrení sú
kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať napr. zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy)
a nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy), pretože ide o rozhodnutie, ktoré už
nemôže byť napravené v nadväznosti na konečné rozhodnutie o výsledku sporu. Preto je
ústavná sťažnosť proti vydaniu predbežného opatrenia prípustná, i keď ide o dočasnú
úpravu pomerov účastníkov. Je to dôležité aj z hľadiska súdnej praxe, keď dochádza
k „dočasnej“ úprave, ktorá však v dôsledku prieťahov v súdnom konaní v skutočnosti trvá
i niekoľko rokov.
Rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie v súdnom konaní teda
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.
Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také ich porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo
v konaní o veci samej (§ 74 a nasl., § 102 Občianskeho súdneho poriadku), resp. ktoré
nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom
poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Predbežné opatrenie ako zabezpečovací
prostriedok v civilnom procese však nemôže sám osebe opodstatniť záver o porušení práva
fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 46/00).
Ústavný súd konštatuje, že predbežné opatrenie v okolnostiach danej veci je
spôsobilé zasiahnuť do ústavne zaručených práv alebo slobôd, lebo sa ním dočasne
obmedzujú vlastnícke práva, konkrétne tá ich zložka, ktorá spočíva v dispozícii s majetkom.
K zásahu a k obmedzeniam vlastníckych práv môže dôjsť pritom hlavne vtedy, pokiaľ by na
vydanie predbežného opatrenia neboli dané podmienky, za ktorých to umožňujú zákonné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, konkrétne jeho ustanovenia § 75 (prípadne
v spojení s § 102), dočasné obmedzenie dispozícií s majetkom, teda ak treba dočasne
upraviť pomery účastníka konania alebo ak je obava, že by výkon rozhodnutia bol
obmedzený (I. ÚS 23/01).
Ústavný súd najprv poukazuje na to, že posúdenie podmienok na vydanie
predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov. Ústavný súd sa
spravidla sám ako súdny orgán ochrany ústavnosti necíti byť oprávnený ingerovať do
rozhodnutí o predbežných opatreniach, pretože ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností
účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom. Okrem toho návrh na vydanie
predbežného opatrenia možno podať aj opakovane a možno tiež podať návrh na zrušenie
predbežného opatrenia. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v danej veci najprv zameral
na posúdenie, či pri vydaní napadnutého rozhodnutia bolo postupované zákonom
ustanoveným spôsobom, v súlade so zásadou spravodlivého procesu a so základným
právom na súdnu ochranu tak, ako to zaručuje čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd sa preto v danom prípade sústredil na otázku, či sú splnené zákonné
predpoklady na vydanie rozhodnutia, ktorého výkon by mohol byť ohrozený, a či v konaní,
ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, boli náležite posudzované okolnosti
osvedčujúce dôvodnú obavu z takého ohrozenia.
Ústavný súd zo zapožičaného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 28 Cb 16/08
zistil, že žalobkyňa sa žalobným návrhom domáha od sťažovateľky zaplatenia istiny
s príslušenstvom, aj z titulu výnosu získaného „pri predaji resp. prenájme nehnuteľností“
v zmysle čl. VI zmluvy o pôžičke z 9. decembra 2005.
Podľa názoru ústavného súdu predložená zmluva o pôžičke z 9. decembra 2005
nepochybne osvedčuje zhodu žalobkyne a žalovanej v 2. rade na tom, že 22,5 % výnosov
z predaja, resp. z prenájmu nehnuteľností má patriť žalobkyni. Pretože predmetom konania
pred všeobecným súdom je žalobný návrh na zaplatenie istiny s príslušenstvom z titulu
„minimálneho podielu na výnose“, žalobkyňa už zmluvou o pôžičke z 9. decembra 2005
osvedčila skutočnosť, že v daných súvislostiach existuje zákonný podklad, a teda reálny
predpoklad vydania konečného vykonateľného rozhodnutia vo veci.
Súčasťou tvrdenia žalobkyne, ktorou odôvodňovala obavu z ohrozenia výkonu, bolo,
že sťažovateľka sa snažila zbaviť sa nehnuteľností, ktoré sú predbežným opatrením
dotknuté, a tak by sa stala insolventným. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, krajský súd tieto skutočnosti reflektoval a okolnosti svedčiace o obave
z ohrozenia výkonu budúceho rozhodnutia náležite zvažoval.
Vzhľadom na to, že v prípade rozhodnutia o predbežnom opatrení ide iba o dočasnú
úpravu pomerov účastníkov, ktorým nie je prejudikovaný výsledok konania vo veci samej,
nemožno v tejto fáze konania považovať za dôležité posúdenie námietok a tvrdení
uvádzaných sťažovateľkou k veci samej; preto ústavný súd opomína polemiku v tomto
smere a neprihliada na ňu ani vo vzťahu k napadnutému uzneseniu o nariadení predbežného
opatrenia.
V súlade s uvedenými preto ústavný súd nemohol prisvedčiť sťažovateľke ani v tom,
že všeobecné súdy mali napr. vykonať ďalšie dokazovanie, pretože Občiansky súdny
poriadok súdom nevymedzuje takmer žiadny procesný priestor, aby sa o jednotlivých
dôkazoch previedlo rozsiahle dokazovanie. Naopak, súdom je stanovená povinnosť
o návrhoch na predbežné opatrenie rozhodovať bezodkladne. Táto prísnosť, pokiaľ ide
o formálne aspekty návrhu na vydanie predbežného opatrenia, je potom kompenzovaná tým,
že návrh na vydanie predbežného opatrenia možno podať i opakovane.
Sťažovateľke sa nepodarilo preukázať možnosť porušenia svojich ústavne
zaručených základných práv a slobôd. Krajský súd sa prípustnosťou vydania rozhodnutia
o predbežnom opatrení v napadnutom rozhodnutí podrobne zaoberal a svoje závery vo veci
riadne a dostatočne odôvodnil. Po hlbšej analýze predmetu konania ústavný súd poukazuje
na to, že tieto závery nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, preto
sa s nimi možno stotožniť.
Za situácie, keď ústavný súd dospel k záveru, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia
bolo postupované zákonom ustanoveným spôsobom, v súlade so zásadou spravodlivého
procesu a so základným právom na súdnu ochranu, tak ako to zaručuje čl. 46 ods. 1 ústavy,
v okolnostiach danej veci nedošlo ani k porušeniu základného práva sťažovateľky
zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu a v čl. 35 ods. 1 ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2009