Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 175/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika

v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti BENNETT VETERINÁRNA NEMOCNICA,

s. r. o., Šancová 62, Bratislava, a , ,

zastúpených obchodnou spoločnosťou Valko Marián & partners, s. r. o., Porubského 2,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Michal Volný, LL.M., pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -331 z 13. januára 2017 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti BENNETT VETERINÁRNA

NEMOCNICA, s. r. o., a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -331 z 13. januára 2017 p o r u š e n é

b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -331 z 13. januára

2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

obchodnej spoločnosti BENNETT VETERINÁRNA NEMOCNICA, s. r. o.,

a v sume 396 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur) na účet

obchodnej spoločnosti Valko Marián & partners, s. r. o., Porubského 2, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -19

z 21. marca 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti BENNETT

VETERINÁRNA NEMOCNICA, s. r. o., Šancová 62, Bratislava, a

, (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“, „sťažovateľ v 2. rade“

alebo spolu aj „sťažovatelia“), v časti ktorou namietali porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -331 z 13. januára 2017

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil ako vecne správne uznesenie

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -49 z 25. júla

2016 o nariadení neodkladného opatrenia, ktorým sťažovateľom ako odporcom

v 1. a 2. rade uložil povinnosť zdržať sa používania slovnej ochrannej známky

„BENNETT“ registrovanej Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej

len „úrad priemyselného vlastníctva“) na meno ,

(ďalej len „navrhovateľ“), ako jediného majiteľa, a informovania

prostredníctvom internetovej stránky, konta na sociálnej sieti, propagačných materiálov

a podobne, že poskytujú služby veterinárnej starostlivosti a starostlivosti o zvieratá pod

názvom „BENNETT“, až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ako aj povinnosť

zabezpečiť, aby sa na internetovej stránke a konte na sociálnej sieti nezverejňoval

a neobjavoval názov „BENNETT“, a odstrániť názov „BENNETT“ zo všetkých plagátov,

reklamných pútačov a propagačných materiálov svojej podnikateľskej činnosti až do

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Uvedeným uznesením zároveň okresný súd uložil

navrhovateľovi, aby do 30 dní odo dňa doručenia jeho rozhodnutia podal návrh na začatie

konania vo veci samej o zdržanie sa nekalosúťažného konania a neoprávneného užívania

ochrannej známky. Podľa názoru okresného súdu vysloveného v odôvodnení jeho

rozhodnutia navrhovateľ „v návrhu uviedol a opísal rozhodujúce skutočnosti a pripojenými

listinnými dôkazmi osvedčil dôvodnosť a trvanie nároku, ako aj potrebu neodkladnej úpravy

pomerov“ sporových strán, ktoré v rokoch 2001 až 2015 vykonávali spoločnú veterinárnu

prax v rámci veterinárnej nemocnice, sídliacej najprv na

a neskôr na , pod označením „BENNETT“, avšak

narastajúce nezhody a konflikty medzi nimi vyústili nielen do oddelenia ich praxí a podania

trestných oznámení z dôvodu nekalosúťažného konania, ale aj do nutnosti dočasnej zmeny

obchodného mena navrhovateľa na „MARFILVET, aby aspoň takto znížil úroveň zmätenia

u svojich klientov“, keďže 4. mája 2015 sťažovateľ v 2. rade ako jediný spoločník

sťažovateľky v 1. rade svoje obchodné meno „VETERINÁRNA NEMOCNICA, s. r. o.“,

zmenil pridaním textu „BENNETT“ na aktuálne obchodné meno, a následného podania

prihlášky navrhovateľa zo 4. júna 2015 úradu priemyselného vlastníctva, ktorý ochrannú

známku zapísal 15. decembra 2015 pod č. 241477. Na zdôraznenie správnosti uvedeného

uznesenia okresného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že

„žalobca v súlade s osvedčil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov

medzi stranami“, a s poukazom na účel inštitútu neodkladného opatrenia konštatoval jeho

dôvodnosť, „pretože vzájomné vzťahy medzi stranami sú tak vážne narušené (podané

trestné oznámenia) že v prejednávanej veci je daná potreba bezodkladnej a dočasnej úpravy

vzájomných pomerov strán a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Skutočnosť, či došlo alebo dochádza k nekalosúťažnému konaniu je možné ustáliť na

základe vykonaného dokazovania len v konaní vo veci samej“.

3. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovatelia nesúhlasia a v sťažnosti

mu vytýkajú, že sa ich odvolacími námietkami vôbec nezaoberal, čím zaťažil odôvodnenie

napadnutého uznesenia jednostrannosťou a nedostatočnosťou záverov o tom, prečo

argumenty a dôkazy sťažovateľov nemali na rozhodnutie o neodkladnom opatrení žiaden

vplyv a, naopak, ktoré argumenty a dôkazy navrhovateľa boli rozhodujúce pre nariadenie

neodkladného opatrenia. Sťažovatelia sú presvedčení, že samotná existencia sporu

a podanie trestného oznámenia proti sťažovateľovi v 2. rade nemôžu byť jediným kritériom

úspechu navrhovateľa pri nariadení neodkladného opatrenia a že takéto odôvodnenie

súdneho rozhodnutia je v rozpore s kritériami formálnej a právnej logiky, nespĺňa ani

minimálne požiadavky na presvedčivé, spravodlivé a nearbitrárne rozhodnutie,

čím v konečnom dôsledku porušuje ich v záhlaví označené základné práva a slobody.

Sťažovatelia pritom v podanom odvolaní okresnému súdu vytkli, že jeho rozhodnutie

„je v rozpore so zákonom, ako aj s ustálenou súdnou praxou“ a že ho založil

na nepravdivých skutočnostiach a bez dôkazov, ktoré by osvedčovali navrhovateľom

tvrdený skutkový stav. Podľa názoru sťažovateľov „všetky tvrdené skutočnosti si žalobca

upravil tak, aby poškodil ich oprávnené záujmy, čím nielen dlhodobo parazituje na dobrej

povesti žalovaného 1/, ale ho aj úmyselne poškodzuje s cieľom znemožniť mu vykonávanie

jeho ďalšej veterinárnej činnosti“. Z uvedených dôvodov sťažovatelia poukázali na celú

genézu vývoja spoločnej veterinárnej činnosti s navrhovateľom, ako aj na okolnosti

registrácie domény na meno sťažovateľa v 2. rade (3. marca 2004) a vypracovania

webstránky, pričom okresnému súdu predložili viacero listinných dôkazov, ktoré mali

preukázať, že svojím konaním nenaplnili znaky žiadneho z nekalosúťažných konaní

tvrdených navrhovateľom, a zároveň mali vyvrátiť klamlivé a účelové tvrdenia

navrhovateľa vedúce k nariadeniu neodkladného opatrenia, keďže sám navrhovateľ

na internetovej stránke svojej novej spoločnosti uvádza, že táto vznikla 1. mája 2015, t. j.

ešte pred rozhodnutím sťažovateľa v 2. rade o zmene obchodného mena sťažovateľky

v 1. rade, pred podaním prihlášky navrhovateľa na registráciu práva k ochrannej známke,

ako aj pred samotným zapísaním ochrannej známky úradom priemyselného vlastníctva

15. decembra 2015 pod č. 241477. Podľa názoru sťažovateľov v konaní pred okresným

súdom „neboli vzhľadom na preukázané skutočnosti splnené... podmienky nariadenia

samotného neodkladného opatrenia, a to podmienka naliehavej potreby úpravy pomerov

a podmienka proporcionality, nakoľko poskytnutie ochrany žalobcovi nevytvorilo

spravodlivú rovnováhu medzi zásahom do práv žalovaných 1/a 2/ a právami žalobcu,

ale práve naopak zasahuje do výkonu činnosti žalovaných 1/ a 2/ tým, že im zamedzuje

používať jediné označenie, pod ktorým ich klienti poznajú a pritom žalobcovo postavenie sa

nijakým spôsobom nemení a naďalej vykonáva činnosť pod názvom Marfilvet“. Napokon,

ani samotný výrok rozhodnutia okresného súdu neobsahuje zrozumiteľné a jasné

vymedzenie povinností sťažovateľov, keďže je koncipovaný na báze demonštratívneho

výpočtu povinností, a tak sú sťažovatelia v právnej neistote týkajúcej sa toho, či z ich strany

došlo k splneniu povinností týmto výrokom im uložených.

4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn.

z 15. mája 2017 vyjadril predseda krajského súdu tým spôsobom, že odkázal na vyjadrenie

predsedu senátu 3 CoPv, podľa ktorého je sťažnosť nedôvodná, keďže „argumentačné

námietky uvedené v podanej sťažnosti boli zodpovedané a vysvetlené v rozhodnutí súdu

prvej inštancie, ktoré je jasne, presvedčivo a zrozumiteľne odôvodnené, vyplýva z právneho

a skutkového posúdenia a predložených listinných dôkazov. Odvolací súd sa v odvolaní

musí vysporiadať s argumentáciou odvolateľa, ktorá má vplyv na posúdenie podstatných

dôvodov napadnutého rozhodnutia a neodpovedá na všetky vznesené námietky... V čase

rozhodovania vychádzal odvolací súd z obsahu súdneho spisu (listinné doklady, vyjadrenia,

odvolanie) a prihliadol na skutočnosť, že žalobca bol držiteľom platnej ochrannej známky

č. 241477.“.

5. K vyjadreniu predsedu krajského súdu sťažovatelia svoje stanovisko nepredložili.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

7. Predmetom ústavného prieskumu je námietka porušenia základného práva

sťažovateľov zaručeného a listiny napadnutým uznesením

krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o nariadení neodkladného

opatrenia (bod 2).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

11. V nadväznosti na uvedené ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní

tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

12. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

13. Do obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

patrí aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul,

že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva

na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

14. Ústavný súd už v náleze č. k. -42 z 20. augusta 2015 judikoval,

že v konaní „o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia... príslušný súd v zásade

nevykonáva dokazovanie, vychádza len z tzv. osvedčených skutočností – skutočností, ktoré

vyplývajú z tvrdení účastníkov konania v ich podaniach, prípadne zo skutočností, ktoré

možno osvedčiť z dôkazov, ktoré účastníci predložili v príslušnom štádiu konania o veci

samej. Z odôvodnenia rozhodnutia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (porovnaj

) musí byť zrejmé, aký bol skutkový základ jeho rozhodnutia, t. j. súhrn

relevantných osvedčených skutočností a jeho záver týkajúci sa splnenia zákonných

podmienok na nariadenie predbežného opatrenia (najmä , ).

Z povahy veci vyplýva, že pôjde o primeranú aplikáciu týkajúcu

sa náležitostí odôvodnenia rozhodnutia, pretože napr. nevyhnutne budú absentovať úvahy

o relevantných skutkových okolnostiach a dôkazoch, ktoré ich preukazujú, úvahy

o hodnotení dôkazov a dôvody, prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bude takto spravidla stručnejšie,

ako rozhodnutie vo veci samej. Napriek tomu je potrebné trvať na tom, aby, hoci

kvantitatívne stručnejšie odôvodnenie, malo príslušnú kvalitu – t. j. aby toto odôvodnenie

bolo dostatočne individualizované, obsahovalo sumu relevantných osvedčených skutočností

a tiež úvah, ktoré umožnia spätne preskúmať záver o tom, či v danom prípade boli splnené

zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia.“.

15. Citované závery ústavného súdu sú relevantné aj v súčasnosti, keď rekodifikáciou

civilného procesného práva došlo k definitívnemu zániku inštitútu predbežného opatrenia

a s účinnosťou od 1. júla 2016 (ďalej len „“) zaviedol inštitút

neodkladného opatrenia a zabezpečovacieho opatrenia. V zmysle

neodkladné opatrenie môže súd nariadiť iba v dvoch prípadoch, a to ak je potrebné

bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Čo možno

neodkladným opatrením strane uložiť, je pritom demonštratívne vymedzené v § 325 ods. 2

. V zmysle ak súd nepostupoval podľa , t. j. neodmietol návrh na

nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že neobsahuje predpísané náležitosti,

je nezrozumiteľný alebo neurčitý, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky

podľa § 325 ods. 1, inak takýto návrh zamietne. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie

o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia je podľa

prípustné odvolanie.

16. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní

bolo posúdiť, či v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia krajský súd

napadnutým uznesením ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol

o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu súdu prvého stupňa o nariadení neodkladného

opatrenia so zreteľom na odvolacie námietky, ktoré v ňom uplatnili (bod 3).

17. Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil,

že okresný súd využil možnosť danú mu prvou vetou a o návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodol bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez

nariadenia pojednávania. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že takýto zjednodušený

procesný postup súdu prvej inštancie v prípade podania odvolania protistranou proti jeho

rozhodnutiu kladie zvýšené nároky na objektívnu presvedčivosť rozhodnutia odvolacieho

súdu ( v spojení s a ), ktorej povinnosti sa odvolací súd

nemôže zbaviť tým, že sa v odôvodnení svojho uznesenia obmedzí na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 2)

ústavný súd zistil, že hoci sťažovatelia vo svojom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu,

ktorého obsah pomerne obšírne opísal krajský súd na strane 2 až 4 svojho rozhodnutia,

uviedli viacero právne relevantných skutočností, ktoré prinajmenšom spochybňovali,

ak nie priamo vyvracali tvrdenia navrhovateľa o „osvedčení všetkých predpokladov pre

nariadenie neodkladného opatrenia“, a tieto podopreli aj viacerými listinnými dôkazmi,

krajský súd na ne absolútne nereagoval, iba s poukazom na vážnosť narušenia vzájomných

vzťahov medzi stranami sporu stroho konštatoval, že „vzťah, ktorý sa má neodkladným

opatreným bezodkladne upraviť, bude s konečnou platnosťou v danom prípade vyriešený

v konaní o veci samej“. Vychádzajúc z uvedeného hodnotí ústavný súd námietku

sťažovateľov, že ich argumenty a dôkazy nemali na rozhodnutie o neodkladnom opatrení

žiaden vplyv, ako opodstatnenú. Na druhej strane je nutné konštatovať, že záver krajského

súdu o splnení podmienky nariadenia neodkladného opatrenia spočívajúcej v potrebe

bezodkladne upraviť pomery medzi stranami vyplývajúcej z nie je

v danom prípade presvedčivo odôvodnený, čo v konečnom dôsledku zakladá

nepreskúmateľnosť a ústavnú neudržateľnosť ním vydaného rozhodnutia.

19. Na tomto skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením

krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

a listiny, preto napadnuté uznesenie krajského súdu podľa

a jemu zodpovedajúcemu a zákona

o ústavnom súde zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku

nálezu).

20. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré

je vykonateľné jeho doručením.

21. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude opätovne preskúmať odvolaním

napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie a účinne reagovať na odvolacie námietky

sťažovateľov. «Pri preskúmavaní vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia

o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je aj pre odvolací súd relevantný stav

v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. To neznamená, že nemôže zopakovať alebo

doplniť dokazovanie v zmysle . Vylúčené je však to, aby svoje rozhodnutie založil

na skutočnostiach, ktoré nastali až po vydaní napadnutého uznesenia. Na tieto skutočnosti

odvolací súd neprihliada. Ak odvolací súd napadnuté rozhodnutie zruší a vráti súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie, je pre neodkladné opatrenie rozhodujúci „nový“ stav v čase

vydania uznesenia, po kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. Za daných okolností nemôže

súd prvej inštancie vychádzať zo stavu, ktorý bol daný v čase vydania zrušeného uznesenia,

a teda ešte pred samotným odvolacím konaním. Osoba, proti ktorej neodkladné opatrenie

smeruje, sa môže v prípade zmeny rozhodujúcich skutočností po nariadení neodkladného

opatrenia domáhať jeho zrušenia v zmysle .» (Števček, M., Ficová, S., Baricová,

J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. .

Komentár. C. H. Beck, 2016. s. 1119). V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť

krajského súdu na to, že návrh na zrušenie neodkladného opatrenia podali sťažovatelia

okresnému súdu 25. apríla 2017, pretože odpadli dôvody, pre ktoré bolo nariadené,

a po jeho nariadení vyšli najavo skutočnosti odôvodňujúce záver, že rozhodnutím úradu

priemyselného vlastníctva č. 241477/I-33-2017 z 31. marca 2017 neboli splnené

zákonné podmienky na jeho nariadenie, čo (okrem iného) preukazujú o vyhlásení ochrannej

známky č. 241477 za neplatnú. Na tieto skutočnosti bude reagovať okresný súd vo svojom

rozhodnutí.

III.

22. Sťažovatelia v petite sťažnosti požiadali ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania. Podaním z 26. júna 2017 právny zástupca sťažovateľov vyčíslil trovy konania

celkovou sumou 396 eur.

23. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

24. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.

Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2016

predstavovala sumu 884 €.

25. Ústavný súd priznal náhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a písomné podanie na súd – vykonané v roku

2017) v súlade s § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky, pričom výšku základnej

sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u oboch

sťažovateľov o 50 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých

osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby predstavuje spolu s režijným paušálom podľa

§ 16 ods. 3 vyhlášky u jedného sťažovateľa sumu 165 € a trovy právneho zastúpenia dvoch

sťažovateľov boli priznané v sume 330 €. Keďže advokátska kancelária zastupujúca

sťažovateľov je ako právnická osoba platcom dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 3

vyhlášky v spojení s prvou vetou o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky

o 20 % daň z pridanej hodnoty, t. j. o sumu 66 €.

26. Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal krajský súd uhradiť trovy právneho

zastúpenia sťažovateľov v celkovej sume 396 € na účet obchodnej spoločnosti Valko

Marián & partners, s. r. o., Porubského 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

27.Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2017